Bude pak úkolem ministerstva zahraničních věcí, aby pokračovalo ve svém úsilí o přátelský poměr k západním velmocem. Další pak neobyčejně důležitý úkol bude v tom, aby ministerstvo zahraničních věcí usilovalo o vyjasnění našeho poměru vůči státům, se kterými naše republika sousedí. Měli jsme právě v těchto dnech příležitost promluviti si v Praze se zástupci socialistických stran ze států střední a východní Evropy. V těchto rozhovorech, jež měly především informativní ráz, jsme si znovu živě uvědomili, jak velké možnosti se otvírají těmto státům, zejména na poli hospodářské spolupráce. Nevyřešené dosud otázky mezi námi a některými z těchto států neměly by býti na újmu této spolupráci hospodářské. Sociální a hospodářské reformy v těchto státech provedené vytvářejí k tomu nutné předpoklady.

Ústřední otázkou světové politiky se stane v nejbližší době Německo a na jejím vyřešení máme právě my veliký zájem. Přáli bychom si, aby porady spojenců došly k takovému rozhodnutí, které by znamenalo, že Německo se nestane opět v budoucnosti ohniskem války a nebezpečí pro státy, které s ním sousedí. Víme dobře, že to je úkol složitý, a pokud na nás záleží, musíme učiniti všechno, čím můžeme přispěti k tomuto základnímu rozhodnutí, jež ovšem jinak zůstává v rukou spojenců. Samozřejmě se musíme vyhnouti všemu, co by tento úkol mohlo ztížiti. Naše zahraniční politika postupovala v tomto směru a požadavky územního rázu, které naše vláda předložila spojencům a jež bude hájiti, bude-li toho třeba, na mírové konferenci, nejsou toho rázu, aby snad ztížily nadcházející jednání o Německu anebo dokonce způsobily nové komplikace mezinárodně politické. Tyto požadavky, ať již se týkají Kladska, Hlubčicka, Ratibořska nebo Žitavska, znamenají územní korektury poměrně nepatrného rozsahu; všechny se opírají o objektivní důvody etnografické nebo hospodářské, zejména dopravní, takže zasluhují, aby došly spravedlivého posouzení a příznivého přijetí. Nejsou namířeny proti nikomu a zejména ne vůči Polsku. Bylo by naopak věci na prospěch, kdyby došlo k dohodě mezi oběma našimi státy a můžeme jen vyslovit přání, aby v jednáních, jež svého času byla zahájena, bylo opět co nejdříve pokračováno. Mluví pro to společný zájem obou národů.

Pani a pánové, očekáváme, že naše zahraniční politika bude i nadále řízena stejnými zásadami jako dosud a klub poslanců československé sociální demokracie bude na znamení souhlasu s touto politikou hlasovati i pro kapitolu rozpočtu, jež se týká ministerstva zahraničních věcí. (Potlesk.)

Místopředseda Tymeš: Dalším řečníkem je pan posl. Polák. Dávám mu slovo.

Posl. Polák: Panie a pánovia!

V rámci podrobnej debaty o jednotlivých kapitolách dovoľte, aby som na okraj kapitoly 5 povedal niekoľko poznámok.

V predmníchovských rokoch parlamentného života našej republiky sme sa často stretávali s názormi, ktoré neprialy našej armáde, neprialy jej dokonalej výstavbe náklady na ňu vynaložené. Videli v nej zbytočné bremeno a vypočítavali, čo všetko by sa mohlo z rozpočtu národnej obrany venovať na ciele užitočnejšie. Tak hovorili tzv. pacifisti a iní až do čias, kým neboly nemecké expanzívne ciele zrejmejšie a nenechaly nás na pochybnostiach, že smerujú proti nám. Potom tieto hlasy umĺkaly. Republika začala usilovne doháňať, čo voči svojej bezpečnosti zameškala. Len akútna hrozba a nebezpečie nás presvedčily, že šetriť na bezpečnosti štátu bolo by nerozumné a nebezpečné.

Spomínam to preto, lebo i dnes počuť podobné hlasy ľudí, ktorí myslia, že už máme zabezpečený trvalý mier a že položky venované potrebám armády sú zbytočným plytvaním peniazmi nášho poplatníctva.

Aj pri najväčšom smysle pre šetrnosť a úspornosť v našej štátnej a verejnej správe treba uznať, že je to naša armádna správa, ktorá našla po okupantoch najväčšiu spúšť a musela zápasiť s najväčšími ťažkosťami, ak mala splniť úlohu zorganizovať, vystrojiť, vyzbrojiť a umiestiť našu novú brannú moc za pomerov nám všetkým dobre známych.

Dúfam, že rozpočet Ministerstva národnej obrany je venovaný skutočným potrebám armády a nie iným úlohám, ktoré priamo s ňou nesúvisia. Ľutujem však, že personálne potreby armády nenašly väčšieho pochopenia aj v zákone, ktorý je nám predložený.

To nie je neuvážená starostlivosť, ale iba zisťovanie stavu vecí. Lebo i keď rozpočtom zabezpečujeme najzákladnejšie materiálne potreby výstavby našej brannej moci, nebude ním možno zažehnať niektoré závažné nedostatky, ktoré každému občanovi bijú do očí a ktorými sa otvorene zamestnáva aj sama vojenská tlač. Nech mi je dovolené poukázať na niektoré z nich, ktoré nemožno nevidieť, ak máme úprimný záujem o dobrý vývoj našej armády.

Naša vojenská správa sa od začiatku snažila, aby naša armáda bola v najkratšom čase zreorganizovaná. Treba uznať, že na tomto poli vykonala uznania hodnú prácu. Najvážnejšou jej starosťou bola organizácia veliteľského sboru; i keď sa tu nevyvarovala určitých chýb, veliteľský sbor vyšší i nižší máme. Velitelia - dôstojníci i poddôstojníci - sa s láskou a ochotou dali do služieb našej národnej armády a my všetci sme boli ochotní veriť, že budeme mať armádu nielen vecne, ale hlavne aj morálne na potrebnej výške.

Nepochybujem, že všetci dôstojníci i poddôstojníci, najmä ktorí prišli do novej armády z radov zahraničného alebo domáceho odboja, sú i dnes naplnení najlepšou ochotou slúžiť vlasti zo všetkých síl, i keď žijú vo veľmi ťažkých a tiesnivých hmotných pomeroch. Treba však skúmať, či títo dôstojníci a poddôstojníci budú môcť bez podlomenia pre armádu tak potrebného idealizmu a morálky ešte dlho vydržať v pomeroch, v akých žijú. Je ďalej otázkou, či pri týchto pomeroch je možno hovoriť o dobrom budovaní armády do budúcnosti, keď sa šíri v nej nepokoj pre nedostatočné usporiadanie životných možností našich dôstojníkov a poddôstojníkov.

Sme za to, aby sa v novej armáde nepestovala výsadná kasta, ktorá by z blahobytu za peniaze ľudu nevedela si uvedomiť plnú spojitosť s národom, ale sme aj za to, aby sa morálka našej armády a jej veliteľského kádru nielen nepodlamovala, ale aby sme ich ani nekŕmili nerealizovateľnými peknými frázami pri sebamenšej príležitosti a pritom aby sme nevideli pravý stav vecí, nepočuli hlasy oprávnenej nespokojnosti, ktorých sme povinní si všímať, ich skúmať. Je pravdou, že chceme mať armádu vecne i morálne pevnú, a to tým viac, že vojenskí gážisti patria k tým, ktorí si zlepšenie svojej situácie nevymáhajú ani manifestačne ani neodpovedne. Faktom je, že vojenskí gážisti sú na tom dnes horšie ako ktorýkoľvek iný stav v našom národe.

Zákon č. 139 upravil síce platy vojenských gážistov, ale zároveň im bolo priznané zvýšenie temer plne odňaté povinnosťou platiť dôchodkovú daň. Keď uvážime, že najmä dôstojníci zo zahraničného vojska, z povstania a partizáni boli až na malé výnimky pre svoju účasť v oslobodzovacom boji hmotne úplne zničení, a to najviac i so svojimi rodinami i rodičmi, nemohla ich spomínaná platová úprava zreštaurovať, lebo tá nestačí ani na jednoduchú existenciu za stúpajúcej drahoty a nedostatku predmetov dennej potreby na normálnom trhu za dostihnuteľné im ceny.

Stav vojenských gážistov je dnes taký, že veľká väčšina je po krky zadĺžená i pri najskromnejšej životospráve, pričom dobrých 90 % je bez prádla, odevu a potrieb na seba a rodiny. Keď uvážime, že plat kapitána je mesačne 3.400 Kčs a jedno kompletné vojenské oblečenie v režijnej cene Ministerstva národnej obrany s potrebným prádlom a obuvou stojí gážistu asi 11.000 Kčs, keď k tomu pripočítame byt, ak ho vôbec má, mesačne až 1.000 Kčs, výživu a zaopatrenie rodiny, nehľadiac na iné potreby, je ľahko vypočitateľné, že ani poskytnutá jednorázová výpomoc vo výške 3.000 až 5.000 Kčs nemohla zachrániť gážistov od zadĺženia, ktoré bude katastrofálne, ak sa pristúpi k zlepšeniu až na konci dvojročenky, ako to bolo aj prisľúbené vládou.

Nielen platové pomery sú demoralizačné, ale aj pomery bytové. Týka sa to tak dôstojníkov českých, ako aj slovenských. Veľký počet dôstojníkov a poddôstojníkov nielen v Prahe, ale všade v posádkových mestách nemá byt. Nehľadiac na to, že z titulu vedenia dvojitej domácnosti vyplácané sustentačné prídavky sú veľkou ujmou pre štátnu pokladnicu, tento stav priamo zhubne pôsobí na morálku gážistov. Denný prídavok z titulu vedenia dvojitej domácnosti je napr. u plukovníka 80 Kčs denne.

Prechodné ubytovanie sa obmedzuje na najmenšiu mieru. Hotely sa bránia proti tomuto spôsobu ubytovania z pochopiteľných dôvodov. Byt bez svetla a kuriva stojí mesačne v podnájme 600 až 800 Kčs, s kúrením a svetlom 1.000 až 1.200 Kčs. Je snadné zistiť, aké východisko môžu nájsť dôstojníci bez riadneho ubytovania. Sú nútení vysedávať vo verejných miestnostiach a podliehajú všetkým vlivom demoralizácie.

Je podivné, že si Ministerstvo národnej obrany týchto pomerov dostatočne nevšíma. Vidieť to z toho, že hoci každý úrad a skoro každá závodná rada má svojho bytového referenta, Ministerstvo národnej obrany takýto orgán postráda a ponecháva to posádkovým veliteľstvám, ktoré tento problém nezvládnu. Domnievam sa však, že je aj priamym služobným záujmom našej armády, aby gážisti nemuseli zbytočným vysedávaním v úradovniach národných výborov mariť početné dni služobného času a že bytové starosti gážistov by lepšie a účinnejšie obstaral zodpovedný orgán, vybavený autoritou Ministerstva národnej obrany.

Ďalšou bolesťou vojenských gážistov je nedostatočná liečebná starostlivosť. Lebo ak ochorie člen rodiny gážistu, musí sa obrátiť na civilného lekára a platiť mu civilný honorár bez ohľadu na poukážku, ktoré lekári neradi vidia, keďže vojenská správa hradí z taxe len 75 %. Horšie je pri operatívnych zákrokoch, kde títo gážisti sú zaťažení platením celého honoráru lekárovi, na triede, ktorá sa mu pridelí.

Táto otázka, ako aj otázka bytová môže byť riešená bez rozpočtových ťažkostí aspoň z časti, kým usporiadanie hmotného postavenia tanguje už samotný rozpočet. Som presvedčený, že dobrá vôľa so strany všetkých kompetentných činiteľov vedela by nájsť spôsoby, ako uľahčiť gážistom rezortu národnej obrany, kým bude možno prísť s príslušným návrhom pred Národné shromaždenie. Zabránime tým úteku najhodnotnejších ľudí z armády do iných zamestnaní, najmä súkromných, ktoré trpia nedostatkom vhodných pracovných síl a vďačne ich prijímajú. Zabránime tým už dnes citeľnému nezáujmu o armádu a jej učilištia, ktoré nám majú vychovať nový káder veliteľského sboru. Zabránime tým aj úpadku sebavedomia, morálky a vyvolaniu pocitu menejcennosti dôstojníkov i voči ostatným zamestnaneckým vrstvám.

Podobne bolestne sa ich dotkne železničnou správou plánované sníženie železničnej sľavy vojenských gážistov s 50 % na 33 %. Nedivme sa potom, že dôstojníci sa mimo služby vyhýbajú vojenskej uniforme, aby sa neprehrešili požadovanej stavovskej reprezentácii, ktorej vyhovovať nemôžu. Nemalo by sa sníženie previesť, kým gážisti nemajú upravenú a zaistenú svoju existenciu.

Ďalšou otázkou v prejednávanom vojenskom rezorte je usporiadanie pomerov civilných zamestnancov a hlavne riešenie ich pomerov vo vojenskej správe vôbec. Predmníchovská republika iste nie zbytočne používala ich služieb v odvetví právnom, technickom, knihovníckom, účtovnom, kancelárskom a inom. Ušetrila tým mnoho vojenských osôb, ktoré mohla používať pre výkony odborne vojenské. Táto deľba práce a úloh bude aj v nových pomeroch vystupovať zreteľnejšie, až bude nutné, ako pred tým, presne kontingentovať jednotlivé počty a tiež určiť kontingent vojenských gážistov v hodnostných triedach i mimo nich z rozpočtových dôvodov.

Som presvedčený, že sa ukáže priamo povinnosťou, aby pomocné služby vo vojenskej administratíve, majúce k vlastnej armádnej činnosti len odľahlejší vzťah, boly vykonávané odborne zdatnými, kvalifikovanými a spoľahlivými civilnými zamestnancami. Doterajší vývoj však týchto zamestnancov uspokojiť nemôže. Žiadny zamestnanec nemôže žiť roky v neistote, keď sme ešte v dobe, kde mnoho otázok čaká na svoj definitívny tvar; musíme mať k týmto zamestnancom poctivý pomer a ten vyjadriť. Buď sa títo zamestnanci v armádnej správe neosvedčili, armáda ich z toho alebo onoho dôvodu nepotrebuje, vie si ich nahradiť vlastnými silami, alebo sa osvedčili, sú potrební v niektorých vedľajších odboroch, a potom im nebrániť, aby boli účastní dôsledkov plynúcich z normatívnej úpravy, ktorou sú riešené zamestnanecké problémy, či sa to týka i zastúpenia v rôznych orgánoch, či riadnej systemizácie v jednotlivých kategóriách.

Civilní zamestnanci, a to bez rozdielu, či Česi, či Slováci, musia byť pojatí do spoločnej rodiny vojenskej, čo je v dobe budovania Sväzu brannosti a brannej výchovy tým logickejšie, lebo sa totálne počíta s civilným obyvateľstvom pre obranu štátu v dobe nebezpečia a počíta sa s úplnou súčinnosťou našej armády aj v dobe mieru s ostatným občianstvom. Je samozrejmosťou, že civilní zamestnanci nemajú čo hľadať v sektoroch profesionálne vojenských, a títo to ani nežiadajú a za to sa nikto primlúvať nemôže.

Nebol by som vecným, keby som nechcel kvitovať našej vojenskej správe aj klady, všetku dobrú snahu, s ktorou kladie základy demokratickej, ľudovej armády od prímeria po dnešné časy. Je nutné konštatovať, že z provizória prechádzame do pevnejších, i keď ešte nie do definitívnych foriem. Na Slovensku, kde bolo zničených 60 % vojenských ubikácii, je vojsko umiestené už slušne, oblečené dobre a podľa informácií z úradných miest pri prehliadkach aj kázeň a priebeh výcviku sú aspoň tak dobré ako v zemiach českých. Ak v občianskom živote dochádza k prejavom vzájomnej nedôvery, k politickým nesvárom a vzájomný pomer zbytočne kaliacim nervóznym zjavom, dotýkajú sa tieto veci armády len v miere veľmi malej.

Všetky argumenty hovoria však za to, aby sme zabránili prenášaniu straníckych vlivov do armády, lebo armáda bude môcť plniť len vtedy svoju úlohu pre národ v mieri i vo vojne, keď bude mať dôveru celého národa, keď bude miestom pestovania vzájomného bratstva, poznávania a rešpektovania jednotlivých národností a ich mentality. Branná moc je najcitlivejším telesom v každom štáte. Československá armáda nemôže byť výnimkou, musí mať preto aj ona vo svojich základoch vyvážené problémy, ktoré ju robia jednotnou, pevnou v pravom slova smysle.

Týmto problémom je aj pomerný počet účasti Čechov a Slovákov v armáde. Je mi známy konkrétny postoj pána ministra Svobodu v tejto veci a jeho snahy dať Slovákom to miesto v armáde, ktoré im náleží novou náplňou našich vnútorných vzájomných vzťahov. Chcem však upozorniť, že doterajšia prax jeho snahu vždy nepodporovala. Chaos vidím v tom, že sa v personálnych veciach armády hneď od začiatku nepokračovalo dosť metodicky a prezieravo, že sa nebral zámerný zreteľ na počty v jednotlivých hodnostiach a neponechal v nich zodpovedný počet miest pre Slovákov.

S uspokojením môžem kvitovať, že sa tento zreteľ berie pri prijímaní žiakov do vojenských učilíšť i do kurzov. Bolo by po probléme, keby sa vyhradilo prijateľné percento všetkých systemizovaných miest Slovákom v celom organizme armády, i keď by sa prechodne obsadily tieto miesta dôstojníkmi českej národnosti, dokiaľ niet na to Slováka. Sú odbory, kde majú Slováci prevahu, vo väčšine však percento slovenské je malé alebo mizivé. Riešenie národnostného pomeru len prijímaním frekventantov podľa určeného kľúča by takýto vážny problém armády vyriešilo prakticky za 30 až 40 rokov.

Je pochopiteľné, že niekedy rýchlejšie povyšovanie Slovákov vyvolávalo určitú nespokojnosť v radoch gážistov českej národnosti. Je však známe, že počet Slovákov v predmníchovskej československej armáde bol tak nepatrný, že máme len malé počty vo vyšších hodnostiach. Bolo a je preto treba v záujme zdravého vývoja personálií v armáde povyšovať s tohoto stanoviska. Faktom je, že ešte sme ani týmto povýšením nedosiahli, najmä vo vyšších hodnostiach, ani zblízka želateľného stavu. Zdravá personálna politika v armáde by sa nemala brániť tomu, aby sa ponechala ¹/₄ všetkých systemizovaných miest Slovákom. To nie je požiadavka prepiata a zodpovedala by potrebe i spravodlivosti. (Potlesk.) Obchádzaním a odkladaním tohto problému škodíme zdravému základu armády a jej pevnému jednoliatemu rastu a konečne protiví sa to aj samotnému smyslu Košickej dohody, i keď tam percentácia vyslovená nebola.

Podobne ako u dôstojníkov, je nutné ponechať systemizované miesta aj rotmajstrom slovenskej národnosti. Nepovažujem za šťastné, že Ministerstvo národnej obrany menovalo neúmerne veľký počet rotmajstrov českej národnosti, zakiaľ je slovenských veľký nedostatok a u týchto vynechaní boli aj v bojoch osvedčení veľmi mnohí ďalej slúžiaci poddôstojníci, ktorí sa pre rôzne prijateľné príčiny nemohli prihlásiť na termín do prípravnej služby.

Už tu dovoľujem si vyzvať pozornosť našej vojenskej správy, že pri riešení otázok rotmajstrov nesmie sa zabudnúť na konkrétny prípad rotmajstrov pilotov-letcov, bývalých príslušníkov leteckého pluku č. 3 a prvej československej smiešanej leteckej divízie z SSSR, ktorí sa zúčastnili oslobodzovacích bojov o našu republiku spolu so sovietskymi hrdinnými letcami a za svoje činy neboli dosiaľ náležite odmenení, hoci absolvovali i sovietske pilotské školy a ich spolubojovníci boli menovaní do dôstojníckych hodností hneď po skončení týchto škôl. Takto boli odmenení aj príslušníci našej zahraničnej armády zo západu, piloti, letci, rotmajstri, a len príslušníci spomínaných plukov, ktorí za bojové zásluhy dostali pochvaľné uznanie trikrát od samého maršála Stalina, neboli dosiaľ z nepochopiteľných príčin povýšení. Som presvedčený, že v konkrétnom prípade ide len o nedopatrenie, lebo keby to bolo úmyselné, musel by byť vinník odstránený z armádnej správy v mene dobrého, nikým zbytočne a úmyselne nenarušovaného bratského pomeru, najmä keď ide o vojakov zaslúžilých tak významne o našu slobodu. (Potlesk.)