Slávna Slovenská národná rada! Dnešným dňom uberáme Martinu Advokátsku komoru, ktorú vybudovali a založili iniciatívni martinskí národovci. Dnes berieme Ústav Slovenského národného povstania mestu Martinu, ktoré jediné má záruky k úspešnej činnosti tohto ústavu a najlepšie sily a sľubné predpoklady. Svedomie a túžba po pravde i spravodlivosti nám káže aj pri tomto povážlivom a jednostrannom kroku trvať na tom, aby sa konečne všetci spamätali, neboli malicherní a slepí do budúcnosti, ale mali spoločnú vôľu vybudovať si centrálne, kultúrne a hlavné mesto na strednom Slovensku. Preto je nemysliteľné, aby sme mlčali tam, kde sa hatí aj rozkvet tých ústavov a tradičných ustanovizní, ktoré v Martine už máme. Takým je aj Slovenské národné múzeum, ktoré je s archívom a knižnicou Matice ozaj ústredným ohniskom našich dejín, sbierkou pamiatok z roku 1848 a bohatou sbierkou o Slovenskom národnom povstaní. Pretože je bez vlastných prostriedkov, zasluhuje si aj do tých čias, kým ho poštátnia, plnej podpory všetkých Slovákov a celej Československej republiky. (Potlesk.)

Podpredseda SNR Karol Šmidke:

Ďalší rečníci nie sú, rozprava sa končí. Dávam hlasovať o návrhu rezolúcie Slovenskej národnej rady vláde Československej republiky vo veci poštátnenia Slovenského národného múzea v Turčianskom Svätom Martine a Slovenského múzea v Bratislave. Kto súhlasí s návrhom rezolúcie tak, ako bol návrh pánom zpravodajcom prednesený, nech zdvihne ruku. Ďakujem. Zisťujem, že Slovenská národná rada schválila túto rezolúciu v prednesenom znení.

Nasleduje desiaty bod programu, ktorým je zpráva právneho a kultúrneho výboru o stave legislatívnych prác v súvise s návrhom povereníka školstva a osvety na vydanie nariadenia o užívaní majetku na ciele poštátnených škôl a internátov. Zpravodajcom je pán člen Slovenskej národnej rady Dr. Ján Beharka. Dávám mu slovo.

Člen SNR Dr. Ján Beharka:

Slávna Slovenská národná rada! Nariadením Slovenskej národnej rady č. 47 a číslo 80 z roku 1945 boly poštátnené všetky školské budovy a budovy, slúžiace na internátne ciele. Náhrada za takto poštátnený majetok mala byť určená dodatočným nariadením Slovenskej národnej rady a či zákonom a malo sa tak stať v dobe čo najkratšej. Túto požiadavku vyslovili členovia Slovenskej národnej rady, keď sa prejednávaly osnovy nariadení o poštátnení školského a internátneho majetku, a to najmä s ohľadom na záujem bývalých majiteľov tohto majetku. Časovým odstupom sa poznalo, že záujem na urýchlenom riešení tejto otázky nie je len na strane bývalých vlastníkov poštátneného školského a internátneho majetku, ale že tiež eminentný záujem na riešení tohto vážneho problému má i sám školský erár. V revolučných časoch, kedy Slovenská národná rada poštátňovala nielen školstvo, ale i majetok, slúžiaci školám, nik si nedal otázku, ako sa táto skutočnosť dotkne štátnej pokladnice, ak by sme sa ovšem len nechceli postaviť na stanovisko, že sa poštátňuje bez náhrady, a ako sa vie, na toto stanovisko sa z politických činiteľov nepostavil nikto. Skutočnosti okolo školského a internátneho majetku, ktorý bol zásadný horeuvedenými nariadeniami Slovenskej národnej rady poštátnený, vyvíjaly sa tak, že sama školská správa na Slovensku, reprezentovaná Povereníctvom školstva a osvety, prišla s návrhom nariadenia, v ktorom upúšťa od poštátnenia školského a internátneho majetku a teda ho má zrušiť a tým i nariadenie č. 47/1945 Sb. n. SNR a §§ 2 až 6 nariadenia č. 80/1945 Sb. n. SNR. Pretože podľa navrhovateľa podstatným znakom poštátnenia školstva nie je ešte v tom, že sa súčasne poštátni i školský a internátny majetok. Dôvod tohto stanoviska je v tom, že za takto poštátnený majetok prichodilo by štátu vyplatiť okolo jednej miliardy korún a toto je hlavný dôvod, prečo dnes by prichodilo otázku školského a internátneho majetku riešiť spôsobom nájmu, alebo inou formou náhrady za jeho užívanie. Právny výbor si bol od začiatku na čistom, že v danom prípade ide o vec, ktorú by na základe doterajších politických dohôd mal riešiť československý parlament a vyjadril to i v svojej zpráve k predloženej osnove, kde sa hovorí: "v danom prípade ide o riešenie komplexu otázok, ktoré svojou povahou treba považovať za patriace do kompetencie parlamentu, a to jednak najmä s ohľadom na to, že ide o zásadné otázky školské, kde je očividná disparita voči zemiam českým, ktorá disparita vznikla vydaním nariadenia č. 34/ 1945, 47/1945 a 80/1945 Sb. n. SNR. A jednak tiež preto, že táto osnova sa dotýka podstatne štátneho rozpočtu, pokiaľ ide o náhradu za užívanie školského a internátneho majetku."

Právny výbor, pretože si uvedomoval, že túto otázku treba urýchlene vyriešiť, a to jednak s ohľadom na doterajších vlastníkov škôl a internátneho majetku, ktorý zaň dosial nedostali žiadnu náhradu a ani za jeho užívanie a jednak tiež s ohľadom na štátnu školskú správu, ktorá na tomto majetku nemôže prevádzať potrebné opravy a adaptácie, často veľmi nákladné, súhlasil s prijatím predloženého návrhu nariadenia a s jeho odporúčaním na prijatie ako nariadenia Slovenskej národnej rady. Vláda, ktorej sa predkladajú podľa existujúcich dohôd so Slovenskou národnou radou na schválenie všetky návrhy nariadení Slovenskej národnej rady, na svojom 114. zasadnutí, konanom 12. novembra 1947, rokujúc o tomto návrhu nariadenia, usniesla sa takto:

"Vláda, posúdiac podľa ustanovenia čl. I. ods. 1 tretej pražskej dohody osnovu nariadenia SNR o užívaní majetku pre účely zoštátnených škôl a internátov (tlač 132 SNR), usnáša sa, že

a) nesúhlasí s tým, aby sa táto osnova, stala predmetom jednania v plenárnej schôdzi Slovenskej národne i rady, pretože ona upravuje veci, ktoré sú spoločné podľa ustanovení čl. II. ods. 2 č. 7, 10, 15, 16 prvej pražskej dohody, a to vec štátneho rozpočtu, zásadná úprava školstva a výchovy, štátne ústavy a zariadenia a otázka unifikácie práva a administratívneho pokračovania.

b) prikazuje minitsrovi školstva a osvety, aby dal urýchlene vypracovať v súčinnosti s povereníkom školstva a osvety osnovu zákona, v ktorej by riešil otázky, o ktoré ide a aby túto osnovu po skončenom medziministerskom pokračovaní predložil čo najskôr vláde na prerokovanie a schválenie.

c) poveruje svojho predsedu, aby o tomto jej usnesení dal vyrozumieť Predsedníctvo Slovenskej národnej rady.

Na spoločnej schôdzke právneho a kultúrneho výboru dňa 22. novembra 1947, zapodievali sme sa týmto stanoviskom vlády, pričom nebolo nijakých výhrad proti nemu a oba výbory uznaly, že otázka užívania majetku na ciele poštátnenia škôl a internátov je toho druhu, ktorú prislúcha upraviť zákonom parlamentu. Ak výbory vo vedomí, že by Slovenská národná rada prekročila svoju právomoc úpravou tejto otázky, odporúčaly predmetný návrh prijať ako nariadenie Slovenskej národnej rady, bolo to len v tom vedomí, že riešenie otázok okolo užívania majetku na ciele poštátnených škôl a internátov nestrpí odkladu. Ak sa tak stane zákonom, ktorý v krátkom čase vydá parlament, dosiahne sa len toho cieľa, ktorý malý na mysli oba výbory. Pretože výbory právny i kultúrny majú ten názor, že odkladaním riešenia otázky utrpela by nežiadanú ujmu jednak štátna školská správa rovnako ako i vlastníci školského a internátneho majetku, odporúčajú cieľom čo najurýchlenejšieho vyriešenia tejto otázky parlamentom adresovať na vládu túto rezolúciu:

Rezolúcia

Slovenskej národnej rady vláde Československej republiky

vo veci užívania majetku na ciele poštátnených škôl a internátov.

Slovenská národná rada vzala na vedomie usnesenie vlády zo dňa 12. novembra 1947, podľa ktorého vláda nesúhlasí s tým, aby sa osnova nariadenia Slovenskej národnej rady o užívaní majetku na ciele poštátnených škôl a internátov stala predmetom rokovania plenárneho zasadnutia Slovenskej národnej rady z dôvodov, že ide o vec, ktorá je spoločná podľa ustanovenia čl. II. ods. 2 č. 7, 10, 15 a 16 druhej pražskej dohody. Vzala zároveň na vedomie, že vláda súčasne uložila ministrovi školstva a osvety v dohode s povereníkom školstva vypracovať urýchlene osnovu zákonu, v ktorej by bola i táto vec vyriešená. Vzhľadom na to však, že ide o úpravu otázok veľmi naliehavých, ktoré už vlastne mali byť dávno riešené, Slovenská národná rada čo najrozhodnejšie apeluje na vládu, aby sa medziministerská príprava a meritorné prerokovanie osnovy vo vláde čo najviac urýchlilo a apeluje tiež na Predsedníctvo Ústavodarného národného shromaždenia, aby sa postaralo o čo najrýchlejšie prerokovanie a uzákonenie predmetnej osnovy, a to s prihliadnutím k návrhu výborov Slovenskej národnej rady, ktorý mal byť podkladom príslušného nariadenia Slovenskej národnej rady.

Slovenská národná rada zastáva mienku, že doterajším odkladom normatívneho riešenia tejto otázky je vývoj a výstavba školstva na Slovensku v povážlivej miere hatená. Tým, že otázka užívania školského majetku, resp. odškodnenia bývalých vlastníkov nie je právne vyriešená, uviazla i dlhová služba na školskom majetku, dlžobami a bremenami značne preťažená, viazne aj starostlivosť o udržiavanie školských budov v primeranom stave a znemožnená je ich potrebná adaptácia. Tým sa poškodzuje aj štátna pokladnica, lebo rastú bremená zo zameškaných úrokov, úroky z úrokov a poškodzujú sa i veriteľské miesta, väčšinou znárodnené peňažné ústavy. Tonto neudržateľný stav vrhá svoje neželateľné reflexy aj na značnú časť slovenskej verejnosti, najmä bývalých vlastníkov školského majetku, väčšinou cirkví a iných verejnoprávnych korporácií, ktorých nároky, či už na odškodnenie za poštátnený majetok, alebo aspoň na primeranú náhradu za jeho užívanie dosiaľ nijako neboly uspokojené. Preto je aj najvyšším politickým záujmom riešiť celú otázku urýchlene a konečne. Pretože i pri najrýchlejšom prejednaní tejto veci treba rátať s uplynutím značného času, Slovenská národná rada je presvedčená, že i vláda i Sbor povereníkov, resp. príslušný rezort aj do uzákonenia príslušnej normy urobia v rámci svojej kompetencie všetko, aby zabezpečily udržovanie používaného školského majetku v primeranom stave a zaistily plnenie dlhovej služby tak, aby štátu ale i bývalým vlastníkom a veriteľským miestam nevznikaly ďalšie ujmy. Provizórne opatrenia na zabezpečenie hore uvedených požiadaviek vidí Slovenská národná rada najmä v tom, že by sa na udržiavanie adaptácie školského majetku a na plnenie dlhovej služby až do zákonného riešenia tejto otázky zálohové štátnym rozpočtom zabezpečené prostriedky uvoľňovaly na školské ciele, najviac v rozsahu, ako to zamýšľalo navrhované nariadenie. Či by totiž zostalo pri poštátnení školského majetku podľa nariadenia č. 47/1945 Sb. n. SNR, alebo či by šlo len o určitú formu nájomného, náhrady, vždy trvá záväzok štátu aspoň do výšky odpovedajúceho nájomného ako protihodnoty za užívanie spomenutého majetku pre ciele štátnej školskej správy.

Slávna Slovenská národná rada! Súčasne dakým otázka užívania školského a internátneho majetku nebude zákonom vyriešená, odporúčam kultúrny i právny výbor svoju rezolúciu, zamýšľanú pre prípad prijatia tejto osnovy za nariadenie Slovenskej národnej rady, ktorá znie:

Povereníctvo školstva a osvety sa žiada, aby pri zaplňovaní učiteľských miest na ľudových školách dávalo prednosť medzi rovnako kvalifikovanými učiteľmi takému, ktorý bude môcť so súhlasom príslušných cirkevných vrchností zastávať aj cirkevno-kantorskú organistickú funkciu.

Právny výbor odporúča plénu Slovenskej národnej rady stiahnuť predmetnú osnovu s programu pléna Slovenskej národnej rady s tým, že úprava veci o užívaní majetku na ciele poštátnených škôl a internátov je toho druhu, ktorá v smysle platných dohôd medzi vládou a Slovenskou národnou radou vyžaduje úpravu celoštátnu so súčasným odporúčaním, aby boly schválené i obe navrhované rezolúcie. (Potlesk.)

Predsedníctva sa ujal podpredseda SNR Anton Granatier.

Podpredseda SNR Anton Granatier:

Nasleduje rozprava o zpráve navrhovaných rezolúcii. K slovu sa prihlásil člen Slovenskej národnej rady pán Šenšel. Udeľujem mu slovo.

Člen SNR Ľudovít Šenšel:

Slávna Slovenská národná rada!

Predovšetkým dovoľte dve krátke faktické poznámky. Pán člen Slovenskej národnej rady Dr. Rašla, s jemu vlastnou dôkladnosťou a s presnými logickými uzávermi vysvetľoval a donášal dôkazy o ilegálnej činnosti Komunistickej strany Slovenska v čase neslobody. Jeho príkladu nechceme nasledovať za stranu Demokratickú, lebo sme sa odboja nie preto zúčastnili, že sme členovia strany Demokratickej, ale preto, lebo bez rozdielu náboženského a politického presvedčenia dali sme sa do boja proti hospodárskemu, kultúrnemu a politickému útlaku. Zle by bolo bývalo, keby sme sa v odboji boli organizovali podľa politickej príslušnosti.

A druhá faktická poznámka je táto. Pán člen Slovenskej národnej rady Styk hovoril o incidentoch na futbalovom ihrisku proti sovietskym hráčom. Neviem, či tam bol osobne prítomný, ale som bol ubezpečený niekoľkými členmi Slovenskej národnej rady, ktorí na zápase osobne boli prítomní, že tvrdenia pána profesora nezodpovedajú pravde. Slová jeho sú spôsobilé vyvolať nedôveru voči slovenskému športovému obecenstvu, a preto ich odmietam. (Potlesk.)

A teraz dovoľte, aby som prešiel k daému predmetu. Slávna Slovenská národná rada! Prvý raz sa dostávajú na stôl pléna Slovenskej národnej rady zprávy, že vláda Československej republiky,,, posoudivši podlé tretí pražské dohody osnovu nařízení Slovenské národní rady, neouhlasí s tím, aby se osnova stala předmětem jednaní v plenárni schůzi Slovenské národní rady". Doteraz sme si alebo sami robievali strachy, že veď nám naše osnovy vláda i tak neschváli, alebo počúvali sme neúradné, i keď pravdivé zvesti, že vláda nám naše osnovy rad-radom až na bezvýznamnejšie výnimky neschvaľuje. Dal som si trochu práce preskúmať, aká prax sa vyvinula vo vláde, pokiaľ ide o schvaľovanie návrhov nariadení, ktoré má Slov. nar. rada prerokovať. Od tretej pražskej dohody, teda od 28. júna 1946, naše Predsedníctvo predložilo vláde na súhlas asi 59 návrhov nariadení, omyl v číslach je možný, ale veľký nebude. Všetky tieto návrhy vyšlý väčšinou z povereníctiev, schválil ich Sbor povereníkov, schválilo ich Predsedníctvo Slovenskej národnej rady. Zpracovaly a schválily ich výbory Slovenskej národnej rady, teda možno s istotou tvrdiť, že všetky tieto orgány považovaly vo všetkých týchto prípadoch zákonodarnú kompetenciu Slovenskej národnej rady za danú, a Slovensko tieto nariadenia čakalo, lebo riešily pálčivé otázky, týkajúce sa len Slovenska. A výsledok? Z týchto 59 nariadení vláda neschválila 28, schválila ich teda 31, pritom, pravda, nepriznala temer ani v jednom prípade právomoc Slovenskej národnej rade za nespornú, lebo až na nepatrné výnimky čítame v usneseniach vlády, že svoj súhlas dáva "zcela výjimečné a bez prejudice pro stanovisko, že návrh upravuje vec povahy celoštátni". A keď teraz pred nami prvý raz leží úradná takáto zpráva, nedivte sa, pánovia, ja mám z celej veci aj istú radosť, ba temer by som povedal škodoradosť a až sa premáham, keď nepodávam i formálny návrh, aby sme sa vláde poďakovali za jej pokračovanie. Ja totižto rád mám v pohári čisté víno a do pohára Slovenskej národnej rady sa dostáva kryštáľovo-čisté víno. Vyslali nás do Slovenskej národnej rady, do Sboru zákonodarného, opätujem a zdôrazňujem, do sboru zákonodarného a nie do spoločnosti na príležitostné pobesedovanie. Sme tu z vôle ľudu a tá vôľa úradne nás volá členmi Slovenskej národnej rady, a tá vôľa ľudu súkromne nás tituluje poslancami, ale vôľa ľudu je na posmech privedená. Ako poslanec mám možnosť vysedúvať v predizbách pánov poverencov, kľučkovať, intervenovať, ako člen Slovenskej národnej rady však nemám možnosť uplatňovať suverénnu vôľu ľudu a môžem vynášať zákonné nariadenia iba tretieho rádu, čo najlepšie charakterizujú dnešné dve nariadenia, že Dobrú Vodu narazili sme z Piešťan do Trnavy, alebo že sme sa dali do čistenia nie firemných tabúľ, ale registrov. Ale, keď ide o životné otázky slovenského národa, keď ide o čisto špeciálne otázky slovenské, ktoré sa ohraničujú na územie Slovenska a sú výslovnou záujmovou sférou nás Slovákov, tu je už naša zákonodarná moc u konca, "vláda posoudivši nesouhlasí".

Sú tu dve mnohovravné otázky. Slovenský národ si vybudoval Slovenské národné múzeum. Vďačíme zaň šľachetnému kňazovi Andrejovi Kmeťovi, ktorý starožitnosti slovenského národa sbieral s mravenčou pilnosťou. S vďakou uznávame mozoľné obete slovenskej pospolitosti, ktorá svojmu múzeu postavila nádherný stánok. Asi pred 10 rokmi Krajinské zastupiteľstvo, dobre sa na vec pamätám, veď bol som členom tohto zastupiteľstva, chcelo sa postarať, aby Slovenské národné múzeum v Turč. Sv. Martine bolo udržiavané zo štátnych prostriedkov. Nik nerobil prekážky, ani vláda a tá veru vtedy nehlásala zásadu rovného s rovným. Dnes, keď sa slávnostne vyhlasuje, že Slováci majú byť pánmi vo svojej slovenskej zemi, nemáme možnosť sa postarať, aby budúcnosť nášho múzea bola zabezpečená. Pánovia, je to smutná vec. Slovenská národná rada má menšiu kompetenciu, ako malo Krajinské zastupiteľstvo. Nič nového pod slnkom, vtedy bolo "nelze vyhověti" a dnes zneje,, posoudivši, nesouhlasí". A keď vláda nariadi do troch mesiacov Ministerstvu školstva vypracovať návrh "celostátního zákona o poštátnení některých museí", Ministerstvo za šesť mesiacov a 19 dni iba tak vie uspokojiť oprávnené nároky Slovákov, že chce dať poštátniť Náprstkovo múzeum v Prahe. O tomto radšej nehovorím, lebo satirovať neviem a grobianiť nesmiem.

Ale ešte vypuklejšia je vec s osnovou nariadenia o náhrade za poštátnený školský a internátny majetok. Slovenská revolúcia poštátnila školstvo. Slovenská národná rada vypovedala a zaviazala sa. že doterajším majiteľom patrí za ich majetok náhrada. Keď však Slovenská národná rada chce vyplniť svoj záväzok a chce dodržať zákon, ktorého platnosť aj vláda Československej republiky uznáva, vláda prichádza so svojím vetom. Prečo nestavala véto, keď sme školstvo poštátňovali, veď to tiež bola celoštátna vec? Ale" naozaj sám neviem, prečo ma táto vec a toto véto znepokojuje. Totižto, v tomto véte vidím čisté víno a čistému vínu tešiť sa načim. Vieme na čom sme a budeme vedieť, ako ďalej pokračovať. Natíska sa nám otázka, ako došlo k možnosti takéhoto véta. Predstavitelia českých a slovenských politických strán dohodli sa 28. júna 1946 na takzvanej tretej pražskej dohode, podľa ktorej vláda môže znemožniť prejednávanie osnovy nariadenia pod titulmi, že vec nepatrí do kompetencie Slovenskej národnej rady, alebo protiví sa vládnemu programu, alebo platným zákonom. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady má síce možnosť hľadať svoju pravdu u Rozhodčieho sboru, ale čo z toho, keď sa Rozhodčí sbor nesíde poprípade ani do súdneho dňa? Nám sa síce hneď nepozdávalo, že o Slovenskej národnej rade rozhodli predstavitelia politických strán. Protokol zo dňa 11. apríla 1946 dohodla totižto vláda a Slovenská národná rada. Pražskú dohodu zo dňa 2. júla 1945 tiež vláda a Predsedníctvo Slovenskej národnej rady. Košický vládny program je spoločnou vôľou kolektíva československej vlády. Ale i keď sa nám toto nepozdávalo, uspokojovali sme sa, lebo sme predpokladali, že sa táto tretia dohoda bude po chlapsky vysvetľovať. Predpokladali sme, že rozhodovať tu bude ústavný zákon č. 65/1945, že Slovenskej národnej rade prislúcha na Slovensku vydávať nariadenia v doterajšom rozsahu, kým Ústavodarné národné shromaždenie túto otázku inak neupraví. A tretia pražská dohoda, tak sme sa nazdali, bude ustaľovať iba spôsob, ako vykonávať zreteľné ustanovenie ústavného zákona. To nám ani vo sne nenapadlo, že by predstavitelia politických strán inak mohli rozhodovať, než čo ústavný zákon záväzne predpísal. Predpokladali sme, že sa pražská tretia dohoda vysvetľovať bude košickou dohodou, kde bolo slávnostne vyhlásené, že sa robí koniec všetkým starým sporom, že sa v československom, pomere uskutočňuje zásada rovný s rovným, že Slováci majú byť pánmi vo svojej slovenskej zemi a že spoločné štátne úlohy bude vláda ČSR vykonávať v najužšej súčinnosti so Slovenskou národnou radou. "Posoudivši, nesouhlasí", je veru nie najužšia súčinnosť. Ale i keď zatracujem, že vysoká vláda pokračuje takto rigorózne a odmietavo, v jej pokračovaní vidím i dobrú stránku, naliala nám čistého vína. Čo, keby sa bolo takto pokračovalo? Tretia pražská dohoda dáva vláde právo véta. Ale vláda je uznanlivá a dohodu vysvetľuje dobromyseľne, kulantne, vždy ad melius. Napríklad: Slovenské národné múzeum je naozaj slovenské, čo sa stane, keď si ho Slováci poštátnia? Alebo: Slovenská národná rada poštátnila školstvo, zaviazala sa za majetok dať náhradu, nuž nechže si splní svoj záväzok. Záskoku so strany Slovákov nemôže byť, veď za vecou stojí povereník Novomeský, a tomu už len možno dôverovať. Keby sa takto bolo stalo, niet tej prekážky, aby sa tretia pražská dohoda nedostala do novej ústavy, trebárs aj od slova do slova. A potom, keď by už nová ústava bola mala platnosť, potom by páni sekční šéfovia boli začali točiť paragrafmi, "to nejde, tady je ústava", potom by už definitívnu platnosť bolo dostalo "posoudivši, nesouhlasíme". Pánovia, to by bol zmätok, to by boly spory, pre pittsburskú dohodu iba tichou idylou. A že nám toto neurobili, ale že nám, i keď z netrpezlivosti, naliali čistého vína do pohára, preto mám radosť. Z tretej pražskej dohody ústava nebude. V ústave bude, čo sľúbil pán prezident, v ústave bude, na čom sa dohodli v Moskve; za toto ručí väčšina členov Ústavodarného národného shromaždenia, zvolených na Slovensku a za toto pražskí byrokrati, za toto československí predmníchovskí centralisti, že ste nám oči otvorili, vďaka vám. Za toto z tej duše pozdravujem vás. Do novej ústavy už to nejak vydržíme aj s vetami, aj s treťou pražskou dohodou. (Potlesk.)

Podpredseda SNR Anton Granatier:

Slávna Slovenská národná rada! Predtým, než by som dal slovo rečníkovi, ktorý má nastúpiť, musím konštatovať s poľutovaním s mojej strany, že na tomto fóre ako jestvuje podobná reč ešte neodznela. Prosím pekne, aby sme sa vzhľadom na dobu a pred čím stojíme, podľa možnosti vystríhali takýchto príkrych slov.

Člen SNR Ľudovít Šenšel z lavice: "Aký dobrý deň, taký Pán Boh daj!"

Podpredseda SNR Anton Granatier:

Udeľujem slovo nasledujúcemu rečníkovi a ten je pán člen SNR Jozef Haša.

Člen SNR Jozef Haša:

Slávna Slovenská národná rada!

Dovoľte mi, prosím, len stručné konštatovanie. Vo veci užívania neštátneho majetku na ciele poštátnych škôl a internátov zastával som od začiatku názor, že charakter školy určuje ústava. Preto, kým sa tak nestane vo fundamentálnej norme, nie je logické definitívne riešiť majetkoprávne otázky, vyplývajúce z poštátnenia školstva a internátov na Slovensku revolučnou normou. Kým však vec nebude riešená celoštátne, je spravodlivé a potrebné poskytnúť vlastníkom pri zachovaní ich vlastníckeho práva primeranú náhradu za používanie a na plnenie zaviazaností, s nehnuteľnosťami spojených.

V mnohých prípadoch trpia vlastníci veľkú ujmu, ako napríklad rehole, ktoré si vystavaly moderné školy a internáty a zaoberajú sa výchovou alebo starostlivosťou o mládež. Ale výučba a výchova bola im zakázaná a náhradu nedostávajú. Či bude v našom štáte len štátne školstvo a štátne internáty, alebo bude daná možnosť aj cirkvám, aby vo svojich školách prispievaly k šíreniu vzdelania a k zvýšeniu mravných hodnôt, o tom rozhodne budúca ústava.

Preto teraz nejde o zásadu poštátnenia, ale ide len o to, aby do tej doby, kým rozhodne ústava, bola spravodlivo upravená otázka užívania školského a internátneho majetku na Slovensku.

Po dlhých rokovaniach vo výboroch Slovenskej národnej rady sa dospelo v tejto už neodkladnej veci k prijateľnému riešeniu pre obidve strany. Šlo o ťažkú otázku spoločných učiteľských a kantorsko-učiteľských bytov. Rehoľné domy, v ktorých je umiestený školský majetok, o spôsob náhrady a o jej výšku, o prípadné rozšírenia alebo adaptácie, o scudzenie niektorých majetkov a o umožnenie užívania školského alebo internátneho majetku pri poštátnení budov cirkvám a o iné veci. Je povážlivé a nijak neprispeje ku konsolidovaniu pomerov na Slovensku, keď táto vec pre kompetenčné spory znova sa odďaľuje. Pravda, štátny rozpočet je jednotný a je žiadúce, aby aj predpoklady výdavkov štátnej správy v oboch častiach štátu boly jednotné a prevzatím vecných nákladov škôl, ktoré boly poštátnené a uzákonením navrhovanej osnovy výdavky štátnej správy zaiste sa zvýšia a vzniká disparita voči zemiam českým. Ale disparita, spôsobená revolučnou normou, týkajúcou sa len Slovenska, už je tu a do odstránenia tejto disparity je nevyhnutne potrebné uspokojiť tých, ktorí touto normou boli ťažko postihnutí. Nie je na prospech vážnosti štátu, keď temer tri roky necháva vlastníkov poštátnených škôl a internátov v neistote a bez náhrady.