Naša odpoveď je tu jediná: my komunisti sme neboli v pasivite. Náš boj proti nacistickému Nemecku nezačal len po 22. júni 1941, ale naopak, počnúc Mníchovom a stavajúc na predmníchovských základoch nášho nekompromisného boja za ľudovú a demokratickú Československú republiku, v prvých radoch sme kráčali a ukazovali prezieravé, súc si vedomí dejinnej zodpovednosti, celému národu správnu cestu boja proti Hitlerovi a Horthymu a proti ich zahraničným a domácim spojencom a napodobovateľom.
Druhá fráza, že totiž my slovenskí komunisti sme nebojovali za Československú republiku, je typickým príkladom agitačnej eskamotáže našich protivníkov a jej lživosť je odhalená už tým, že sa na vlas podobá terajším frázam, ktorými nás naši protivníci konjunkturálne v rôznych častiach Republiky osočujú.
Napríklad v Čechách sa pokúšajú časti českého národa nahovoriť, že slovenskí komunisti sledujú politiku separatistickú.
A zase za druhé na Slovensku by nás opäť chceli konjunkturálne predstaviť istej časti národa ako zarytých centralistov, ktorí sú proti právomoci Slovenskej národnej rady, proti ľudovým orgánom a podobne.
Český človek nenaletí takej priezračnej nelogičnosťi. Iba proti pokrokovému človekovi vadí tá okolnosť, že bezpodmienečne trváme na rešpektovaní princípu rovnosti dvoch národov v Československej republike. Nedovolíme však zamieňať toto naše stanovisko s nejakým šosáckym programom buržoázneho šovinizmu: My komunisti nebudeme nikdy zámerne vymýšľať nové prehrady národného vývoja Čechov a Slovákov. Národ podlieha zákonu zmeny. Tým, že sa my komunisti usilujeme spriemyselnením Slovenska, zavedením jednotnej školy a vôbec pozdvihnutím materiálnej i duchovnej úrovne na Slovensku dosiahnuť v celej Republike jednotný podklad pre vytváranie jednotného národného charakteru, robíme viac ako tí, čo pri rečníckych cvičeniach vzdychajú, ako oni ľúbia Republiku, ako oni ľúbia Čechov. Za nás hovoria naše skutky a naše úmysly a nie simulovaný entuziazmus, krútenie očami a trasľavý hlas. (Potlesk.)
Pokiaľ ide o ohováranie Komunistickej strany na Slovensku z tzv. centralizmu, bolo tu už viac ráz s našej strany poukázané na fixlovanie a na falošnú argumentáciu. Niekto má pod heslom "výdobytky povstania" na mysli tie inštitúcie a tie idey, ktoré boly produktom fašistického režimu bývalého Slovenského štátu a skoro by sa potom zdalo, ako by naše povstanie bolo namierené proti Čechom a nie proti Hitlerovi a Tisovi. My neľpíme na slovičkárstve. Medzi nami predsa nemôže byť sporu o základný princíp, či majú byť ľudové orgány alebo nie. Nám ide však viac o to, akú politiku budú tieto orgány robiť. Nemá práva na prívlastok "slovenská" taká inštitúcia, ktorá by chcela prevádzať napr. rasové zákonodarstvo, formovať Hlinkovú gardu, robiť arizátorov, ktorá by prevádzala protislovanskú propagandu, ktorá by šla rozpúšťať našu stranu atď. Nemôže sa nazývať "slovanskou" taká inštitúcia, ktorá je protiľudová, protipokroková, protisocialistická alebo protisovietska. Tá sa dá nazvať iba jedným slovom a to "protislovenská".
Komunistická strana Slovenska má ľví podiel na organizovaní partizánskych bojov a Slovenského národného povstania. Povstanie bolo len vyvrcholením a konečným spoluvystúpením všetkých snáh o začlenenie Slovenska do počtu pokrokových a demokratických národov sveta. Lebo jedno si buďme istí, Nemci by boli bývali porazení, aj keby nebolo na Slovensku vypuklo povstanie. Vývoj išiel nezadržiteľne dopredu. Povstaním však predsa náš národ podal dôkaz, že stojí na správnej strane, na strane pravdymilovných a slobodymilovných národov a tým si vykúpil česť.
Toto je závažným poučením aj pre prítomnosť a budúcnosť. Aj teraz ide vývoj nezadržateľne dopredu. My ako príslušníci malého národa nemôžeme byť megalomanmi. Vývoj vpred si nájde cestu bez ohľadu na to, aký bude príspevok Slovenska. Slovenský národ má v tomto boji len jednu šancu, aby budúca generácia na našu terajšiu prácu bola pyšná, že sme aj do budúcna správne pochopili svoje miesto.
Toto všetko, o čom som hovoril, je len kusé nadhodenie otázky o podieloch Komunistickej strany Slovenska na boji za novú ľudovo-demokratickú Československú republiku a za slobodu slovenského národa. Ústav Slovenského národného povstania zhodnotí tú prácu a boj výraznejšie.
Oznamujem, že Komunistická strana Slovenska hlasuje za prijatie osnovy nariadenia o zriadení Ústavu slovenského národného povstania. (Potlesk.)
Podpredseda SNR Andrej Cvinček:
Ďalším rečníkom je pán člen Slovenskej národnej rady Pavel Švihra. Udeľujem mu slovo.
Člen SNR Pavel Švihra:
Vážené panie a pánovia! Myslím, že najmä na tomto mieste je úplne zbytočné opakovať reči o veľkom význame Slovenského národného povstania, keďže každému z nás je toto všetko veľmi dobre známe. Našou povinnosťou je preto zachytiť a pre budúce generácie zachovať všetky doklady o tomto v dejinách nášho národa jedinečného činu. Túto úlohu vykonal dosial V. odbor Povereníctva informácií, ktorý sbieral a čiastočne aj publikoval doklady a fotografie z týchto slávnych čias. Bola teda v tomto smere už vykonaná značná činnosť a ak chceme skutočne túto činnosť organizovať tak, aby splnila svoje poslanie, musíme ťažiť zo skúseností získaných a pri zakladaní novej inštitúcie vyvarovať sa chýb, ktoré by mohly úspech podnikania ohroziť. Doterajšie skúsenosti ukazujú, že jednotlivci, či už význační predstavitelia z povstania, alebo prostí účastníci veľmi neradi dávajú materiál k dispozícii a ak sa tak miestami stalo, tak sa to stalo u jednotlivcov s tým zameraním, aby z toho finančne ťažili. Treba poznamenať, že veľké množstvá dokumentárneho materiálu, spracovaného počas povstania, sa v pozdejšom čase stratilo, bolo zničené a z toho, čo zostalo, len veľmi málo dostalo sa na verejnosť. Bude teda úlohou nového Ústavu, aby našiel vhodné spôsoby, ako tento materiál dostať z rúk súkromníkov pre účely verejné. To je predsa veľký rozdiel, či tento materiál je len pre potešenie niekoľkých ľudí, alebo či bude spravovaný, tak, aby mala z neho úžitok aj celá verejnosť. Takto získaného materiálu bude; možné použiť mnoho
1. na systematické prednáškové akcie, ktoré by vysvetlily nášmu ľudu význam a smysel povstania a čo je potrebné dnes, nielen v Čechách a na Morave, ale aj na tých miestach Slovenska, ktoré vlna povstania nezasiahla.
2. Túto prednáškovú činnosť bude treba dopĺňať výstavami materiálu z povstania. V tom prípade, ak nebude všetok materiál shromaždený v Ústave, bude treba mať presnú evidenciu, kde sa tento nachádza.
3. udalosti povstania, zachytené fotografiami alebo filmom, treba shrnúť do albumov a tým spôsobom šíriť znalosti o tom hrdinskom čine slovenského národa.
4. Vydávať a rozširovať publikácie, ktoré by udalosti národného povstania náležite osvetlily. Dovoľujem si však poznamenať, že túto činnosť Ústav a jeho personál sám o sebe nezvládze a to z toho dôvodu, čo som uviedol vyššie, že totiž u mnohých účastníkov povstania prejavuje sa ešte i dnes istá zdržanlivosť a nechuť dávať k dispozícii materiál povstania. Keď si prezrieme doterajšiu literatúru o povstaní, vidíme, že kníh o tom bolo vydaných pomerne málo a že až na malé výnimky nie sú to knihy od autorov, ktorí by vedeli a mohli autenticky opísať tieto dejinné udalosti. Pokladám za jednu z najdôležitejších úloh Ústavu, aby si vedel nájsť dobrý pomer k týmto externým spolupracovníkom, ktorí by mu dávali materiál k dispozícii a ktorí by boli ochotní udalosti, už či po stránke vojenskej alebo politickej, dokumentárne zachytiť. Z doterajších diel o povstaní je zrejmé, že takýchto autorov sa dosiaľ nepodarilo nájsť. Je možné, že ľudia, ktorých mám na mysli, tieto udalosti ešte nestrávili a že chcú mať od nich väčší časový odstup a až potom pristúpiť k ich spracovaniu. Aj pre takýto prípad by bolo dobré, keby Ústav si zaistil vopred spoluprácu týchto ľudí. Okrem tejto činnosti neslobodno zabudnúť na to, aby Ústav zaregistroval množstvo jednotlivcov, ktorí v tomto hrdinskom boji prinášali obete nielen na majetku, ale na zdraví a na životoch. Tu bude treba pokračovať v práci, ktorú začal spomenutý V. odbor Povereníctva informácií, a to zachytiť všetkých a všetko, čo sa obetovalo, lebo nijaká obeť jednotlivca nebola príliš malá, aby sa o nej aspoň záznam nespravil. Pokladám za jednu z najväčších úloh tohto Ústavu vyhotoviť dokumentárny film o povstaní. Pripomínam, že svojho času vo filme "Oslobodené Československo" bola venovaná čiastka aj nášmu povstaniu. Bolo toho málo a keď sa pátralo za vecou, ukázalo sa, že ostatný materiál bol zničený. Neostáva teda iné, ako vyhotoviť film nový, dokumentárny, v ktorom by boli zachytení skutoční účastníci povstania a kde by bolo možné bez ťažkostí jednotlivé význačné udalosti povstania zvečniť. Tak viem, že v tomto smere boly už rokovania, ale neviedly k cieľu a preto bude treba k tejto otázke znovu sa vrátiť a zamerať činnosť Ústavu aj týmto smerom. Z tohto veľmi krátkeho a heslovitého programu vidieť, že úlohy Ústavu budú veľké, pričom som sa však nezmienil ani zďaleka o úlohách všetkých, ktoré Ústav očakávajú. Sem patria aj určité organizačné problémy, najmä pomer Ústavu k iným podobným úradným ustanovizniam a upravenie pôsobnosti jeho voči cudzine, lebo pokladám za veľmi dôležité, aby význam povstania pre spoločnú vec spojencov bol v cudzine náležite objasnený a povstanie samo spravodlivo zhodnotené. Aby Ústav tieto úlohy mohol úspešne plniť, potrebuje mať dôkladné vystrojenie po stránke vecnej a musí byť dotovaný finančne tak, aby táto otázka nikdy nebola prekážkou činnosti. A v dnešných časoch pri sostavení rozpočtu sledujeme tendenciu snižovaciu a prichodíme napriek tomu s novým titulom výdavku. Chcel by som zdôrazniť, že radšej inde usporme viac, ale dajme Ústavu, čo mu patri, lebo by Ústav nesplnil svoje poslanie, keby tento nemal zaistenú finančnú možnosť. S týmto úzko súvisí aj personálne obsadenie. Kládol by som dôraz na to, aby zamestnanci Ústavu boli bezpodmienečne účastníci povstania, ale z radov týchto, aby boli vybratí tí, ktorí sa na úlohy, ktoré ich čakajú, hodia svojimi osobnými vlastnosťami a schopnosťami. Prízvukujem, že len vtedy, ak túto zásadu zachováme a to od samého začiatku, dáme Ústavu náležitý rešpekt, autoritu, ktorú nevyhnutne Ústav potrebuje. Inak budeme stavať ustanovizeň mŕtvu. Len taký Ústav, ktorý bude mať od začiatku predpoklady harmonickej spolupráce, schopných a oddaných zamestnancov, vykonávajúcich svoju prácu z lásky k veci, bez postranných úmyslov a bude táto činnosť podopretá dokonalým technickým vystrojením, splní veľké národné poslanie.
Nakoniec treba s radosťou konštatovať, že za sídlo Ústavu Slovenského národného povstania bola určená Banská Bystrica, ktorá bola ohniskom Slovenského národného povstania a preto jej i tento Ústav plným právom patri. (Potlesk.)
Podpredseda SNR Andrej Cvinček:
K slovu sa hlásil ešte pán člen Slovenskej národnej rady Pavel Styk. Udeľujem mu slovo.
Člen SNR Pavol Styk:
Slávna Slovenská národná rada! Predložený návrh nariadenia o zriadení Ústavu Slovenského národného povstania ako aj s ním súvisiaci návrh o organizácii a pôsobnosti tohože Ústavu, po prijatí iste že budú patriť medzi najdôležitejšie nariadenia Slovenskej národnej rady. Veď spomenuté návrhy nielen že sa dotýkajú najvýznamnejšej epochy slovenských dejín a určujú úlohu nevyhnutne potrebnú v prítomnosti, ale najmä to je dôležité, že vytyčujú cieľ a smer do ďalekej budúcnosti slovenského národa. Na Slovenské národné povstanie s oprávnenou hrdosťou poukazujeme, kedykoľvek sa vyskytne snaha nejakým spôsobom ponížiť náš národ. Idey a ducha Národného povstania vždy sa s dôrazom dovolávame, kedykoľvek loď nášho národného života zmieta sa v ideologických alebo politických krízach. Radi by sme boli, keby o tomtohrdinskom boji a o jeho epizódach naši básnici písali epopeje. Naši spisovatelia románové trilógie, naši dramatici strhujúce drámy. V našich biografoch chceli by sme sa dívať na významné úseky v ilegálnej činnosti našich odvážnych protifašistických pracovníkov. Pre výstrahu zdôrazním memento "nikdy nezabudni" maly by už byť premietané obrazy o beštialitách, páchaných gestapákmi na slovenských trpiteľoch a mučeníkoch. Chceli by sme vídať filmy zo života našich partizánov, ako ťažko zápasili neraz do posledného dychu s krutým a mocným nepriateľom. Radi by sme sa chceli tešiť a chváliť, že naši majstri štetca a dláta vytvárajú obrazy a sochy, ktoré by v nás živily a zmohutňovaly ducha Slovenského národného povstania. S vďakou vítame brošúrky o niektorých úsekoch nášho odboja, články, epizódky od súčastníkov uverejňované v časopisoch. Každý povedomý Slovák i Čech za svätú povinnosť si pokladá zúčastniť sa celonárodných výročných slávností 29. augusta. Naše mestá pretekajú sa pri usporiadaní týchto osláv a pri vindikovaní prvenstva v povstaleckých dejoch. Chystáme sa náležitým spôsobom, dôstojnými náhrobníkmi označiť najsmutnejšie miesto našej vlasti, hromadné hroby našich mučeníkov. S túžbou a už aj s istou netrpezlivosťou žiadame, aby, ako to len pomery dovolia, monumentálne pamätníky im boly postavené v Turci a pri Banskej Bystrici, aby pripomínaly význam dejov slovenského odboja a povstania. No, žiaľ, že zo všetkého, čo som tu ako túžbu nadhodil, dosial sa veľmi málo uskutočnilo. U našich umelcov a spisovateľov má slovenský národ po stránke stvárnenia a zvečnenia svojich najslávnejších dejín ešte veľkú a značnú pohľadávku. Avšak chyba je nielen u našich spisovateľov a umelcov. Tak sa vidí, ako by v istej dosť početnej čiastke nášho národa zahniezdila sa akási letargia, miestami až cynická blazeovanosť voči národným hodnotám a úlohám. Jed fašizmu, prejavujúci sa najmä proti rýdzej slovenskosti, proti československej jednote, proti nášmu osloboditeľovi a spojencovi Sovietskemu sväzu, proti družbe slovanských národov, tento jed, prejavujúci sa aj v prebudenom sebectve a honbe za rýchlym zbohatnutím, niekedy nevraživosti medzi príslušníkmi vierovyznaní, tento je cudzinou nám naočkovaný až príliš hlboko, rozleptal duševný a duchovný život istej čiastky nášho národa. Tu sú korene skazonostného chladu v národnom cítení, toho žalostného nedostatku slovenského a slovanského povedomia, čo pozorujeme v istých kruhoch po našich mestách a dedinách. Len tak mimochodom. Slovenská národná rada, ani nechcem, aby to došlo do zápisnice, spomeniem také smutné faktá. V Banskej Bystrici boly dávno tri veľmi významné slávnosti; Moysesovská, 28. októbra a 7. novembra. Slávnosť Moysesovská bola dlho pripravovaná významnými činiteľmi rím.-katolíkmi. Na pozvánkach bola páska a ktorá ozdobovala pozvánky žltá a biela farba. Prišli tam vysokí hodnostári cirkevného katolíckeho života a predsa na veľkej tribúne, pripravenej slávnostne, kde bolo plno stolcov, tieto stolce ostaly až do konca slávnosti skoro úplne prázdne. A obecenstva ani hádam 2.000 hláv, v tej Banskej Bystrici, kde voľakedy tak slávne účinkoval Moyses, kde prevážna väčšina obyvateľstva je vyznania rímskokatolíckeho, nevedeli si uctiť ani katolíci, ani evanjelici, ani iní občania tohto veľkého dejateľa, ktorý na Slovensku propagoval úctu naproti prvým vierozvestom slovanským Cyrila a Metoda. Ale aj 28. októbra to tiež tak mizerne vyzeralo s účasťou a 7. novembra tiež a najhoršie to bolo, že istá čiastka obecenstva, ako by ničoho si nevšímajúc, počas osláv a slávnostných rečí promenádovala po chodníkoch námestia Banskej Bystrice. Ale to nielen v Banskej Bystrici, napríklad viem vo Zvolene, že (ako viem, tam je veľký cintorín rudoarmejcov) na deň mŕtvych nebola tam vykonaná nijaká počestnosť. Ale, však aj v našej Bratislave také smutné zjavy boly toho slovanského cítenia, keď tu bol zápas futbalový. Je to naozaj na žiaľ, to rozrýva srdce každého Slováka a Slovana, že zápasníci-futbalisti Rusi sbierali si kamene, ktoré do nich hádzala istá nevychovaná čiastka bratislavského obecenstva. A takéto informácie sú aj z iných miest, o tom chlade, o tom nedostatku povedomia slovenského a slovanského. Ale práve preto, slávna Slovenská národná rada, že takéto smutné zjavy sú v našom národnom živote slovenskom a slovanskom, práve preto nevyhnutne treba čím skôr odstrániť, zneškodniť zvyšky fašizmu, germanofilstva a každým vhodným spôsobom zdôrazňovať tie hlavné myšlienky, za uskutočnenie ktorých naši ilegálni pracovnici zápasili, trpeli a za ktoré naši partizáni a povstaleckí vojaci bojovali a umierali. Treba budovať, pestovať, účinkujúcim urobiť ducha Slovenského národného povstania. Lenže, čo by sa aj ovčia viac bolo vykonalo na poli umeleckom, to všetko by nestačilo na vyplnenie odkazu, ktorý sme prevzali z nášho odboja a povstania. Pre zhodnotenie pamätnej minulosti, pre dôkladnú prácu v prítomnosti a najmä pre budovanie a usmerňovanie šťastnej a národne dôstojnej budúcností treba zriadiť inštitúciu, ktorá by vedecky a cieľavedome zaoberala sa dejinami a ideami Slovenského národného povstania. A tu môžme s radostným uspokojením pripomenúť, že známy mladistvý elán slovenských partizánov dal podnet, aby predseda Sväzu slovenských partizánov a podpredseda Slovenskej národnej rady Karol Šmidke predložil návrh o zriadení Ústavu Slovenského národného povstania. Vďaka za to a česť našim partizánom, že v príhodných chvíľach vedia udrieť na správnu strunu národného života.
Na spoločných schôdzkach právneho, kultúrneho a rozpočtového výboru vyskytla sa mienka, že plánovaná inštitúcia mala by sa vraj nazývať Pamätník Slovenského národného povstania, ale tento názov by nebol priliehavý, pretože nám nestačí len systematicky shromažďovať historický materiál, ani vznik a priebeh Slovenského národného povstania, ba ani len spracovať ho v najväčšej úplnosti v objektívnom diele a zvečniť v duchu dokumentov. Toto, pravdaže, všetko je nevyhnuteľne treba, ale pridávam sa k tým, ktorí tvrdia, že veda, umenie a vôbec všetka ľudská činnosť má byť usmerňovaná pre najvyššiu hodnotu, pre život, pre jeho zdokonaľovanie, teda na to, aby nás história učila odstraňovať to, čo život kazí a špatí a hľadať to, podporovať tiež, čo život u jednotlivcov i spoločnosti robí lepším a krajším. A nám Slovákom práve pre vyššie uvedené chyby nášho národného života je nevyhnutne treba, aby Slovenské národné povstanie bolo využité ako prebohatý zdroj, pre budovanie lepšej a krajšej budúcnosti nášho národa. Celkom spravme bolo to vystihnuté v prvej dôvodovej zpráve č. 94, že je treba zhodnotiť idey a výsledky Slovenského nár. povstania a previesť ich duchovné vlastníctvo do celého národa. Z týchto dôvodov naša inštitúcia správne sa môže nazývať len Ústavom Slovenského národného povstania, lebo slovo ústav určuje aj produktívnu činnosť, ktorou sa odbojové a povstalecké deje zhodnotia na. propagovanie povstaleckých idei a povstaleckého ducha. Na spoločných schôdzach spomenutých výborov, prítomní členovia Slovenskej národnej rady a odborníci-experti, chcejúc zdôrazniť význam navrhovaného nariadenia, usniesli sa doplniť uvodzovaciu vetu slávnostnou preambulou. Nebolo ľahké slávnostne a stručne vyjadriť všetky hlavné myšlienky, ktorými má byť Ústav vedený. Ani sa to celkom nepodarilo. V preambule sa zdôrazňuje len zachovať pamiatky na hrdinské povstanie a na vyslovenie sa národa za slobodnú demokratickú Republiku československú. Veď, pravda, toto je hlavné, čo sa týka minulosti, ale v preambule chýba, čo je zdôraznené v druhom návrhu o organizácii a pôsobnosti, že Ústav propaguje odkaz Slovenkého národného povstania. Potom v tej preambule je reč o odboji a hrdinskom povstaní z roku 1944. Nuž dobre, nech zostane takto, ale treba rozumieť odboj, ilegálnu činnosť doma a činnosť za hranicami, konanú od roku 1938. A výraz povstania z roku 1944 vykladajme tak, že odboj a povstanie trvalý vlastne až do oslobodenia Bratislavy, teda aj na jar roku 1945, veď povstalci predsa pred nikým nekapitulovali, čo sa poniektorí, najviac jednotliví vojaci a civili, aj poddali Nemcom.
Slávna Slovenská národná rada! Je veru už svrchovaný čas systematicky sbierať a spracúvať historický materiál nášho druhého odboja a povstania. Nielen preto, že rozpomienky blednú a rednú, že súčasníci vymierajú, že vecné pamiatky sa tratia a hynú, napríklad mimochodom spomeniem veľmi zaujímavý a bohatý archív Revolučného miestneho národného výboru banskobystrického v akejsi truhle bol zakopaný a nenašli ho viac, zmizol. Ale aj preto, aby dejiny odboja a povstania z rokov 1938-1945 boly čím skôr vedecky napísané. Radi by sme svojich historikov zbaviť toľkých starostí a tak veľkej námahy sháňania, ako mal napríklad univerzitný profesor Daniel Rapant pri napísaní dejín Slovenského povstania roku 1848-1849. Vtedajší súčasníci, sám Hurban, napísali síce pozoruhodné práce o dejoch pamätných, kedy Slovák prvý raz po tisícich rokoch ťahal meč ako Slovák a prvý raz čo slovenský národ ako taký poznova vstúpil do politických dejín vôbec. Mnohí teda opísali tieto slávne deje pred sto rokmi, ale ako Rapant zisťuje jednostranne, zámerne. Premnoho práce dalo menovanému historikovi, kým po viedenských, budapeštianskych a iných archívoch posháňal a spracoval dokumenty, aby mohol vedecky napísať dejiny slovenského povstania v rokoch 1848-1849. Posbierať, preskúmať, konfrontovať údaje po našom odboji a povstaní z roku 1938-1945 bude práca oveľa rozsiahlejšia a ťažšia. Veď náš Ústav musí dokumenty sháňať po šírom svete, kdekoľvek naši odbojníci povstanie pripravovali, bojovali a kde všade sa o Slovenskom národnom povstaní písalo, rokovalo a v rozhlase hovorilo. Veru náš Ústav musí mať, ako to už pán predrečník spomenul, pracovníkov dokonale pripravených, národne cítiacich a povedomých a nadovšetko nadchnutých, vedených duchom nášho odboja a povstania. Akej objektívnosti bude treba napríklad pri zisťovaní pravdivosti rozličných osobných údajov a rozpomienok, keď dnes je toľko ješitnosti a keď s účasťou v odboji sú spojené isté výhody, alebo aspoň vyznamenania.
Slávna Slovenská národná rada!
Vrátim sa nakrátko ešte k prvému paragrafu bodu c) návrhu nariadenia o organizácii a pôsobnosti Ústavu. V dejepise pri zhodnotení udalostí a ich aplikovaní nie sú zriedkavé prípady, že práve významné udalosti vykladané sú zámerne a často neverné. Len napríklad spomeniem, ako píše o husitizme Palacký, Masaryk a ako celkom opačne Pekár a jeho žiaci. Alebo jedni hodnotia Václava ako svätca, Pribinu ako hrdinu, iní zasa hovoria o nich, že sú to prototypy kolaborantstva s Nemcami. Nuž, musíme všemožne predísť tomu, aby sa podobne hazardovalo so Slovenským národným povstaním. Dnes, čo aj po troch rokoch, je účastníkom povstania ešte v živej pamäti, aké bolo smýšľanie slovenského národa v oných historických chvíľach, aké idey a ciele oduševňovaly partizánov a povstaleckých vojakov. Tieto údaje súčasníkov možno konfrontovať s dokumentami, vydanými za povstania. Takéto dokumenty sú napríklad deklarácia Slovenskej národnej rady, vyhlásená 1. septembra 1944 v Banskej Bystrici. Nariadenie SNR č. 1, v ktorom sa prízvukuje duch republikánsko-demokratický, č. 4 o rozpustení fašistických strán a organizácií, č. 5 o poštátnení všetkého školstva na Slovensku, č. 6 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa a ešte jedno nariadenie č. 20/1945 o revízii živnostenských oprávnení atď. Z týchto a podobných dokumentov, z rozličných publikácií, vydaných za oboja a povstania, zo smýšľania národa vtedy, o čom všetci účastníci môžu svedčiť, sú nám zrejmé idey Slovenského národného povstania a to, čo je obsah odkazu, ktorý má propagovať zriadiť sa majúci Ústav. Idey, ktoré viedly a oduševňovaly povstalcov, sú v krátkosti tieto:
1. Oslobodiť Slovensko a Československú republiku od Nemcov, Maďarov, okupantov a svrhnúť tukovsko-tisovský režim.
2. Vykynožiť fašizmus a germanofilstvo zo smýšľania a spôsobu života slov. ľudu, a to znemožniť rýchle a bezplatné obohacovanie sa, vyradiť zo slovenského života nevraživosť medzi príslušníkmi cirkví, sjednotiť Slovákov na podklade národného povedomia a československej štátnosti s ponechaním plnej náboženskej slobody.
3. Dať ľudu účasť vo verejnej správe, umožniť ľudu verejné veci kontrolovať a do ich behu zasahovať.
4. Zvýšiť životnú úroveň národa spravodlivým rozdeľovaním národného dôchodku, spravodlivo upraviť vlastníctvo a držbu v prospech malých a stredných roľníkov, robotníkovi zaistiť mzdu, primeranú k zvýšenej úrovni a podiel na výsledku jeho práce, citované v pamätnej deklarácii.
5. Rovnoprávnosť slovenského národa s národom českým v spoločnom štáte, v novej Československej republike.
6. Pevné spojenectvo Československej republiky a družba všetkých slovanských národov.
7. Vybojovať a vytvoril spravodlivý, a trvalý mier.