Tri otázky staviame ako najčelnejšie, a myslím, že z toho programu to vyplynulo: otázky štátno-bezpečnostné, druhá vec otázky vyživovacej, otázky lepšieho zásobovania priemyselnými článkami a bezohľadný poriadok do distribúcie. To sú tri body, ktoré ak sa nám podarí riešiť ako tak uspokojivo, znamenajú na Slovensku pokoj. Ak sa nám ich nepodarí riešiť, znamenajú ďalekohoršiu situáciu než z akej tento Sbor povereníkov vyšiel. Musíme však, vážení páni, pri zmáhaní takýchto mimoriadnych ťažkostí dostať tiež plnú podporu a dostať možnosti práce. Ja uvediem jeden prípad. V máji vypršala platnosť zákona a nariadenia Národnej rady č. 146 o pracovných táboroch. Sbor povereníkov dva razy sa usniesol o predĺženie tejto normy, najmä pre tie potulácke elementy cigánske a pod., preto čo provokuje po našich dedinách, že sa povaľuje, ožiera a nič nepracuje a potom pre týchto šmelinárov. Nemôžeme dosiahnuť prerokovania tejto normy, dokonca videl som, že ani na programe výborov nebola, lebo údajne by porušovalo demokraciu takéto asociálne elementy vyňať a prinútiť ich poriadnej práci. Chceme tieto otázky zvládnuť tými možnosťami, ktoré dneska po ruke máme, demokratickou cestou, ale dovoľte otvorene povedať, pevnou rukou v týchto otázkach. Ja nežiadam dnes o nijaké plné moci Slovenskú národnú radu, dnes ešte nie, ale nevylučujem, že vo veľmi skorej dobe budem toto musieť navrhnúť Sboru povereníkov a požiadať Slovenskú národnú radu o plné moci k zvládnutiu aspoň týchto najnaliehavejších otázok, ktoré som tu dnes nastolil. (Potlesk.) Nevystačíme, vážení páni, so salónnymi rečami o demokracii. Nevystačíme so všeobecným postojom k základným otázkam vtedy, keď vidíme, ako životná úroveň a spokojnosť nášho človeka ide veľmi rapídne dolu vodou. (Potlesk.) Ak by tuná dosť pochopenia nebolo, ak by nebolo dosť pochopenia pre zvládnutie týchto otázok buď medzi politickými činiteľmi alebo na iných miestach, budeme sa musieť obrátiť o dôveru a úplné moci k širokým vrstvám nášho národa. (Potlesk.)
Dívame sa na udalosti okolo nás, ktoré sú, pozorujete iste udalosti vo Francii, v Itálii a inde, že neni možné nerešpektovať mienku najširších vrstiev ľudu, že mení možné policajtský vládnuť proti robotníctvu, proti drobným roľníkom, že v shode s ich záujmami po tejto vojne žiada sa, aby verejné veci boly spravované. Chceme všemožne sa pousilovať pokojne, rozumne, kľudne a v spolupráci všetkých tieto otázky riešiť. Ale vopred upozorňujem na to, ak tuná nový Sbor povereníkov zlyhá, otvárajú sa potom na Slovensku všetky možnosti ďalšieho vývoja. Ich konkretizovanie prenechávam politickej úvahe členov tohto Sboru, ktorého existencia je založená na tom, že v najťažšej chvíli slovenského národa sa uplatnil, politicky správne náš národ viedol, že správne vedel vyriešiť najnaliehavejšie otázky a preto v povstaní si svoju existenciu vydobyl. Ja som pevne presvedčený, že v spolupráci a dôvere politických strán, všetkých složiek, významných složiek nášho národa a pri vynaložení príslušnej energie pri plnej dôvere Slovenskej národnej rady, že sa i novému Sboru poverníkov podarí dostať sa na zlepšenú cestu. (Potlesk.)
Podpredseda SNR Karol Šmidke:
Viac rečníkov sa neprihlásilo, vyhlasujem preto rozpravu o programovom vyhlásení pána predsedu Sboru povereníkov za skončenú.
Prikročíme k hlasovaniu. Kto súhlasí s programovým vyhlásením pána predsedu Sboru povereníkov Dr. Gustáva Husáka, nech zdvihne ruku. Ďakujem . Zisťujem, že plénum Slovenskej národnej rady programové vyhlásenie pána predsedu Sboru povereníkov Dr. Gustáva Husáka schválilo.
Zasadnutie prerušujem. Pokračovať budeme o 16. hodine.
Prerušené zasadnutie pokračuje o 16.20 hod.
Podpredseda SNR Andrej Cvinček:
Otváram zasadnutie, prerušené predpoludním.
Druhým bodom dnešného programu je zpráva právneho, kultúrneho a rozpočtevého výboru o návrhu Predsedníctva Slovenskej národnej rady na vydanie nariadenia o zriadení Ústavu Slovenského národného povstania.
Zpravodajcom za právny a kultúrny výbor je pán člen Slovenskej národnej rady Dr. Ladislav Nádaši. Dávam mu slovo.
Člen SNR Dr. Ladislav Nádaši:
Slávna Slovenská národná rada!
Význam Slovenského národného povstania tak v živote slovenského národa ako aj celej Československej republiky je taký závažný a mnohostranný, a to nielen pre náš dnešok, ale aj pre budúce generácie, ktoré sa budú stále a stále vracať k povstaleckým ideám ako nevyčerpateľnému prameňu a bohatému životnému poučeniu mravnému i politickému, že nás tieto skutočností priam kategoricky nútia k tomu, aby sme sa pričinili o zachránenie, oživenie a trvalé zachovanie všetkých tých príčin, podnetov a snažení, ktoré Slovenské národné povstanie pripravovaly, organizovaly a uskutočnily a viedly slovenský národ do heroického boja proti odvekému nepriateľovi Slovákov a Čechov a ich slobode. Pravda, ak chceme objektívne spoznávať povstalecké sily a idei, treba ich vedecky a systematicky študovať. Doteraz po oslobodení nebolo dosť potrebného času a prostriedkov pre spomenutý vedecký výskum, hoci treba poznamenať, že inštitúcie, ako Povereníctvo informácií, Slovenské národné múzeum v Turčianskom Svätom Martine, Pamätník odboja v Prahe, uschovaly svoju pozornosť aj Slovenskému národnému povstaniu, no nie tak, aby sme sa mohli s ich doterajšími výsledkami uspokojiť a najmä predpokladať, že nám idey, výsledky a odkaz Slovenského národného povstania zachovajú v celom bohatstve neskreslene a nestranne osvetlené všetky dôležité deje a dokumenty najvrchovanejších čias a skutkov našich novovekých dejín a napokon, že povstalecké idey a počiny prejdú do duchovného dedičstva a vlastníctva slovenského národa.
Aby sa toto stalo skutkom, bolo treba prikročiť k zriadeniu vedeckého Ústavu Slovenského národného povstania, aby sa konečne realizoval rozumný a naliehavý podnet a návrh Sväzu slovenských partizánov a túžba každého statočného Slováka. Vedeckosť a samostatnosť, nestrannosť Ústavu Slovenského národného povstania si právom vynucuje, aby ústav sa podriadil Predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ktoré, pravdaže, svoju právomoc bude vykonávať v úzkom kontakte s Povereníctvom školstva a osvety, s Povereníctvom informácií a za pomoci Sväzu slovenských partizánov a Sväzu vojakov Slovenského národného povstania, tiež s organizáciami, ktoré sdružujú bojovníkov povstania.
Predsedníctvo Slovenskej národnej rady navrhlo ako sídlo Ústavu Slovenského národného povstania Banskú Bystricu. O sídlo Ústavu sa uchádzalo viac miest, uchádzal sa v prvom rade Turčiansky Sv. Martin, odôvodňujúc svoju žiadosť tým, žeby Ústav bol v sídle slovenských kultúrnych ustanovizní, bol by v bezprostrednej blízkostí postaviť sa majúceho Pamätníka Slovenského národného povstania, doplňoval by sa sbierkami Slovenského nár. múzea, umožňoval by sústredenie a riadne štúdium vedeckým pracovníkom a bol by prístupný širokej verejnosti, ktorá pri navštívení Matice slovenskej, Slovenského národného múzea, Slovenskej národnej knižnice, USODU, Ústavu pre zveľadenie živností atď. navštívi tiež aj Ústav Slovenského národného povstania.
Niektorí členovia právneho a kultúrneho výboru boli za Bratislavu a odôvodnili svoje stanovisko tým, že je tam nashromažďovaných najviac vedeckých pracovníkov aj inštitúcií, ktoré by v v prvom rade boly povolané prispieť práci Ústavu.
Zvolen dôvodil krásne vystavenou petíciou hlavne tým, že by bol Ústav umiestený v historickom hrade Jána Jiskru z Brandýsa, v ohnisku a skutočnom strede Slovenského národného povstania a dôležitom komunikačnom centre Slovenska.
No výbory sa rozhodly za Banskú Bystricu. Banskú Bystricu ako stredisko národného odboja v roku 1944, centrum krajov, ktoré boly dejiskom povstania a v ktorých má Ústav svoje skúmanie a shromažďovanie materiálu. Tým sa však nijako nezmenšujú veľké zásluhy, hrdinský postoj obyvateľstva i iných povstaleckých miest, ako Turčiansky Svätý Martin a Zvolen v časoch povstania.
Právny a kultúrny výbor, v snahe zdôrazniť mimoriadny význam, ktorý návrhu pripisuje, usniesol sa doplniť uvodzovaciu vetu slávnostnou preambulou tohto znenia:
"Slovenská národná rada, chtiac zachovať budúcim pokoleniam pamiatku na odboj a na hrdinské povstanie z roku 1944, v ktorom sa slovenský národ postavil so zbraňou v ruke proti mnohonásobnej presile útočníkov, nedbajúc na nesmierne obete a tak prispel pomocou spojeneckým národom sveta v bojí za národné, sociálne a všeľudské práva a spontánne sa vyslovil za slobodnú demokratickú Republiku československú, usniesol sa na tomto nariadení."
Slávnostný charakter normy sa podáva tiež zo zvolenej rámcovej normy. Podrobnejšie ustanovenie o Ústave Slovenského národného povstania obsahuje súčasne predložený návrh nariadenia o organizácii a pôsobnosti Ústavu.
V pôvodnom návrhu previedly výbory nasledovné zmeny a doplnky:
1. V uvodzovacej vete za slovami "Slovenská národná rada" vloží sa vyššie uvedená slávnostná preambula.
2. Ustanovenie § 1 bude znieť:
"(1) Zriaďuje sa Ústav Slovenského národného povstania.
(2) Ústav Slovenského národného povstania je podriadený Predsedníctvu Slovenskej národnej rady.
(3) Sídlom Ústavu Slovenského národného povstania je Banská Bystrica."
Pôvodné ustanovenie § 2 sa vynechá a pôvodný § 3 sa prečísluje na § 2 s týmto textom:
"Toto nariadenie vykoná Predsedníctvo Slovenskej národnej rady."
Výbory návrh osnovy takto pozmenený, poťažne doplnený predkladajú plénu Slovenskej národnej rady s odporúčaním na schválenie. (Potlesk.)
Podpredseda SNR Andrej Cvinček:
Zpravodajcom za rozpočtový výbor je pán člen Slovenskej národnej rady Vojtech Hruška. Dávam mu slovo.
Člen SNR Vojtech Hruška:
Vážená Slovenská národná rada!
Rozpočtový výbor rokoval o návrhu nariadenia o zriadení Ústavu Slovenského národného povstania na svojej schôdzke dňa 18. septembra 1947. Jednohlasne uznal potrebu zriadenia Ústavu, ktorý by systematicky a vedeckými metódami shrnul a skúmal všetok materiál, týkajúci sa jednej z, najslávnejších kapitol našej histórie. Doterajší spôsob sbierania dokumentov o povstaní a ich hodnotenia trieštil prácu medzi niekoľko inštitúcií. Rozpočtový výbor po zistení, že zriadenie Ústavu nie je spojené s výdavkami rozpočtové nekrytými, usniesol sa odporúčať návrh plénu Slovenskej národnej rady na schválenie s tým, že podrobnejšie vyčíslenie nákladov, spojených so zriadením a činnosťou Ústavu je uvedené v jeho zpráve a súčasne predloženom návrhu o organizácii a pôsobnosti Ústavu Slovenského národného povstania.
Prečítam návrh nariadenia o zriadení Ústavu Slovenského národného povstania:
"Slovenská národná rada, chtiac zachovať budúcim pokoleniam pamiatku na odboj a na hrdinské povstanie z roku 1944, v ktorom sa slovenský národ postavil so zbraňou v ruke proti mnohonásobnej presile útočníkov, nedbajúc na nesmierne obete, a tak prispel pomocou spojeneckým národom sveta v boji za národné, sociálne a všeľudské práva a spontánne sa vyslovil za slobodnú demokratickú Republiku československú, usniesla sa na tomto nariadení:
§ 1.
(1) Zriaďuje sa Ústav Slovenského národného povstania.
(2) Ústav Slovenského národného povstania je podriadený Predsedníctvu Slovenskej národnej rady.
(3) Sídlom Ústavu Slovenského národného povstania je Banská Bystrica.
§ 2.
Toto nariadenie vykoná Predsedníctvo Slovenskej národnej rady." (Potlesk.)
Podpredseda SNR Andrej Cvinček:
K slovu sa hlási k rozprave pán člen SNR Dr. Anton Rašla. Udeľujem mu slovo.
Člen SNR plk. Dr. Anton Rašla:
Slávna Slovenská národná rada!
Je už dnes najvyšší čas, aby bol boj slovenského národa proti nacistickému Nemecku, horthyovskému fašistickému Maďarsku a všetkým ich pomáhačora zhodnotený nielen pre súkromné účely niektorých jednotlivcov a skupiniek, ktoré iba vtedy a iba preto spomínajú slovo; "odboj", keď ide o dosiahnutie istých osobných výhod, ale aby bol zhodnotený objektívne ako historická udalosť, ktorá dala slovenskému národu - jednému z najmenších a najmladších európskych; národov - vysvedčenie cti a nárok na hrdé sebavedomie, že slovenský ľud správne vycítil, na ktorej strane barikád je jeho miesto v najosudovejšom boji o budúcnosť a šťastie Európy i sveta. Ústav Slovenského národného povstania má byť tým činiteľom, ktorý sostaví objektívny obraz o najslávnejšom úseku dejín nášho národa, odohravšom sa súčasne v najsmutnejšej a najkrvavejšej epoche dejín ľudstva. A preto, panie a pánovia, keď idete hlasovať o návrhu na zriadenie Ústavu Slovenského národného povstania, uvedomte si jeho dôležitosť a význám! Mne prichodí odpovedať na otázku: v čom vidí Komunistická strana Slovenska dôležitosť a historický význam tohto nariadenia? My, slovenskí komunisti, sa dožadujeme len toho, aby bol urobený koniec pokusom sfalšovať históriu o úlohe komunistov v boji za oslobodenie slovenského národa v slobodnom, ľudovo-demokratickom Československu a o našom podiele v tomto boji. Predovšetkým chcem konštatovať, že odboj, t. j. boj za slobodu nášho národa, za slobodu a nezávislosť Československej republiky sa začal ihneď v tých hodinách, keď si za zeleným stolom v Mníchove reprezentanti tradičnej a aj teraz akútnej západnej imperialistickej a protisovietskej politickej koncepcie, podávali ruky s Hiltlerom a Mussolinim a delili náš štát a dávali jeho ľud na milosť a nemilosť Hitlerovi a Horthymu. A tu je príležitosť, aby sme my komunisti položili otázku: kto to bol, kto nesúhlasil s mníchovským diktátom, kto kategoricky žiadal boj namiesto kapitulantstva? Prečo bola naša strana Beranom a Tisom ako prvá zakázaná a zahnaná do ilegality? Iste len preto, že bola považovaná za nebezpečie nielen pre Berana a Tisu, ale predovšetkým pre Hitlera. A tu je jedna naša odpoveď: čo bolo nebezpečím pre Hitlera, bolo k prospechu Republiky a národa. Medzinárodne bol Mníchov dohodou všetkých s Hitlerom a Mussolinim, namierenou proti Moskve. Západní spolukontrahenti tejto dohody boli nachytaní Hitlerovou teóriou menšieho zla. V našom meradle bola odrazom Mníchova žilinská dohoda. Aj tu spravili všetci s Tisom dohodu, namiernú proti demokracii a Republike. Aj tu - snáď z omylu - dali sa neludácki spolukontrahenti nachytiť na teóriu menšieho zla. Mníchov ukázal a je to dnes historickou skutočnosťou, že každá medzinárodná dohoda, namierená proti Sovietskemu sväzu, je namierená zároveň proti Československej republike. Žilina zase ukázala, že každá vnútroštátna dohoda, namierená proti demokracii, Republike a socializmu, je namierená proti budúcnosti a slobode slovenského národa. A preto, keď sme my komunisti bojovali proti Mníchovu a Žiline, bojovali sme zároveň za slobodu a nezávislosť Čsl. republiky a za slobodu slovenského národa.
V tzv. druhej Republike, ktorej vláda zakázala a rozpustila komunistickú stranu, komunisti napriek tomu mali k tejto republike kladný pomer, ba povedal by som, práve preto boli ochotní za ňu bojovať, že videli, že ak sa ide rozpúštať Komunistická strana, pôjde sa za chvíľu rozpúšťať aj Republika, ako sa to neskoršie aj stalo. Z tejto doby máme vzácny dokument z vtedajšieho československého Ministerstva národnej obrany, ktorý nám správne odpovedá na otázku: ktoré politické skupiny a osobnosti boly vtedy bezradné, bezhlavé a pasívne a proti komu sa viedol nápor? Dňa 8. novembra 1938 o 18. 10 hod. poslal generál Žák z Bratislavy obsiahly telegram do Prahy hlavnému veliteľovi armádnemu generálovi Krejčímu o situácii na Slovensku. V tomto telegrame čítame:
"Mám dojem, že politické veci spejú na Slovensku k totalite. Politické strany miznú a to tak, že prestávajú vôbec existovať,, alebo že sa vlievajú do ľudovej strany... Starší páni, napr. v agrárnej strane doterajší vedúci ľudia, stratili vesmes hlavu a sú politicky bezradní, bezmocní a väčinou nečinní. Dôverne som sa dozvedel, že na včerajšom zasadaní ministerskej rady (t. j. slovenskej) bola už nadhodená otázka vypísania volieb do nového slovenského snemu. V tomto vývoji smerom k totalite nebude asi zvláštnych ohľadov dbané na terajšiu ústavu, lebo tak ako bola už porušená... Ideovou hnacou silou tohto vývoja je jednak živelná nenávisť proti všetkému marxistickému a ľavicovému vôbec. Prax voči českým silám a Čechom na Slovensku zdá sa, že z prvého revolučne-radikálneho protičeského ťaženia vyvinie sa kľudnejšie v tom smysle, že bude robený rozdiel medzi Čechmi, ktorí sa svojou prácou o Slovensko zaslúžili a lavicové sa neangažovali a medzi Čechmi, ktorí sa politicky angažovali."
Z tohto textu telegramu vidíme, že domáci fašistickí ľudáci-zradcovia tým, že zasadzovali úder ľavičiarom, komunistom, zasadzovali zároveň úder Republike. A preto, aj keby tu nebolo nášho vedomého a zámerného boja za slobodu a samostatnosť Československej republiky, ktorý sa vlastne odohrával už skoršie aj v hrdinskom zápase španielskeho ľudu, tam práve Komunistická strana Československa posielala vtedy verných svojich synov k úkolom, aby šli brániť Prahu v Madride - museli by sme povedať, že po Mníchove šlo u nás už o inštinktívnu sebaobranu.
Panie a pánovia! Prichodí mi tu ďalej zaoberať sa konkrétnejšie s nebezpečnými lžami, ktoré rafinovane rozširujú pokútni pisálkovia a rečníci o našej strane v dvoch smeroch:
1. že vraj komunisti boli v pasivite a že ich boj proti nacistickému Nemecku začal len po napadnutí Sovietskeho sväzu hitlerovským Nemeckom,
2. že vraj nebojovali za Československú republiku.
Sám seba som sa pýtal, či je to vôbec dôstojné púšťať sa do politiky slovami, keď by tu maly za nás odpovedať stovky a tisícky žalárovaných a stovky mŕtvych? Nebolo by to veru taktné sostavovať štatistiku krvi a sĺz! Azda nie bez príčiny vyhlásil Mach komunistov za "nepriateľov Tisovho slovenského štátu č. 1". Isté je, že to boli mnohí čestní Slováci a Slovenky, robotníci, roľníci, študenti, vojaci a inteligenti bez stranníckej príslušnosti, ktorí už od jari 1939 boli vodení do žalárov a do Ilavy, vodení tam za činnosť, ktorú dobrovoľne a podľa svojho svedomia prevádzali, ale bola to činnosť, ktorú organizovala Komunistická strana na Slovensku. Začiatkom leta 1939 vypukly na Slovensku v dvoch posádkach, v Ružomberku a v Žiline, vojenské vzbury. Vzbúrení vojaci na jednom tanku mali mimo československej vlajky aj červenú zástavu a mali napísané heslo dejinnej hodnoty: "Nech žije Československá republika, nech žije Sovietsky sväz!" V takejto telegrafickej skratke bol tu určený obsah našej budúcej vnútroštátnej štruktúry a zahranične-politickej koncepcie ešte v dobe, keď mnohí terajší politici mali hmlisté predstavy o budúcom vývoji a budúcom usporiadaní vecí. Nech tu niečo za nás povedia aj dokumenty ukoristené u nepriateľa, v archívoch tiso-tukovského režimu. Z nich je najlepšie vidieť, ako hodnotili odboj a prácu komunistov oni. Uvediem tu len niektoré, a to z obdobia rokov 1939-1940, lebo práve toto obdobie ukazuje, že naši terajší protivníci a ohovárači boli vtedy zakríknutí, zatiaľ, čo my sme viedli plánovitú ofenzívu.
V novembri 1939 získaly vojenské zpravodajské orgány bývalého slovenského štátu pomocou agentov u vedenia ilegálnej komunistickej organizácie v Prešove "Smernice pre vnutrostrannícku organizačnú a ideologickú kampaň". Dokument má č. j. 153311/dôv. II. oddel-1939MNO. Predmet: Komunistická činnosť - pokyny. Prílohy: 1. Dôverné, adresované Úradu propagandy v Bratislave.
"V prílohe zasielam pokyny pre organizovanie komunistických buniek. Tiskopis bol získaný koncom minulého mesiaca dôvernou cestou v Prešove. O organizácii komunistických buniek v Prešove sa zistilo toto:
Prešovskí komunisti sú veľmi dobre organizovaní. Majú spojenie s Bratislavou, Prahou a väčšími mestami. Hlavní funkcionári sú z vyšších kruhov úradníci, doktori, riaditelia, profesori, učitelia, ba aj dôstojníci z Hlinkovej gardy. V Prešove je poverený jeden robotník ako hlavný funkcionár, ktorý prijíma a dáva ďalšie rozkazy.
S času na čas dostanú k dispozícii auto, do ktorého naložia materiál a idú po dedinách. Toto sa deje len v noci. V každej dedine majú svojich ľudí, tým dajú letáky a ti zas dávajú ich ďalej spoľahlivým ľuďom, ktorí vraj nie sú spokojní s dnešným režimom.
Dostane: Ministerstvo zahraničných vecí atď.
Z rozkazu II. náčelník štábu Hlavného vojenského veliteľstva vlastnoručne podpísaný."
V týchto "Smerniciach", ktoré sú tam priložené, sa o organizovaní boja za Československú republiku komunistami hovorí takto:
"Kapitola Iniciatíva:
1. Určiť jednotlivým členom, čo majú robiť pre vniknutie do gárd, ľudovej strany, odborov a ako majú byť v úzkom priateľskom sväzku s armádou. Odhaľovať krach gardy, protestovať proti vnútenému vstupu do nej, ale všetci komunisti do nej, určiť kedy a kde, pomocou ktorých organizácií pripraviť najrôznejšie akcie, protesty, demonštrácie, deputácie, stávky, závodné schôdze, prípisy atď. Za okamžité zvýšenie mzdy a platov, za drahotné prídavky a výpomoce, proti zdražovaniu, proti zastavovaniu práce, za podporu nezamestnaných, pre riadnu stravu v kasárňach, za podporu rodín vojakov, proti rabovaniu Slovenska Nemcami, za prídel lacných potravín, proti teroru a zavieraniu, za riadne zásobovanie masťou, za sníženie daní atď.
Všetky tieto akcie orientovať k hlavnému účelu: Pre oslobodeneckú protikapitalistickú vojnu, za vyhnanie cudzích utláčateľov, za vyhnanie zapredanej vlády, a za vládu ľudu, za oslobodené Slovensko v oslobodenom Československu a v novej Európe, za pevný sväzok Sovietskeho sväzu, za sjednotenie robotníckej triedy a sjednotenie celého pracujúceho ľudu.
Pritom stále varovať pred predčasnými alebo nerozmyslenými akciami. Klásť dôraz viac na hĺbku aj na šírku, lebo potom vo vhodnej chvíli sme pripravení k vystúpeniu.
Vedenie Komunistickej strany Slovenska."
Je to len maličkosť, ale aj z toho vidieť, že naša strana dala jasný návod, ako organizovať a viesť boj proti domácemu zradnému režimu a nacistickému Nemecku. A to na linke - ako je z dokumentu vidieť - Prešov - Bratislava - Praha. Tu treba pripomenúť, ako si naši nepriatelia často protirečia, keď nám na jednej strane chcú vytýkať pasivitu a vyčkávanie a na druhej strane by nás chceli osočovať, napríklad s vystúpením partizánskych akcií v auguste 1944, že sme vtedy začali predčasne. Aké argumenty sa konjunkturálne proti komunistom hodia, také sa vytiahnu!