Už od roku 1920 pracuje sa u nás na kodifikácii a unifikácií súkromného práva a na unifikácii trestného práva. Tieto práce, ktoré boly už temer skončené, boly prerušené tragickými udalosťami na jeseň roku 1938. Je preto samozrejmé, že po oslobodení našej vlasti sa hneď pristúpilo k ďalšej práci na poli kodifikácie a unifikácie súkromného práva. Zásada štátnej jednoty sa má udržať aj v právnom poriadku nášho štátu. Treba uznať i nutnosť, aby na Slovensku v tomto odvetví platné obyčajné právo bolo nahradené právom písamým, ktoré občianstvu poskytuje väčšiu právnu istotu. Veríme, že komisia, letora bola zriadená pri Povereníctve spravodlivosti pre kodifikáciu a unifikáciu civilného práva, čo najskôr dovŕši tieto unifikačné práce, aby už v blízkej budúcnosti mohlo dojsť k uzákoneniu unifikovaného občianského zákonníka, ako aj unifikovaného občianskeho sporového poriadku a exekučného poriadku. V tejto súvislosti treba, sa zaoberať i unifikáciou trestného práva. Odstránenie doterajšieho dualizmu v trestnom práve znamenalo by uskutočnenie dávnej snahy československej justície, veď rozličnosť základných kodexov trestného práva v rámci jednotného štátu československého znemožňuje žiadúcu jednotnú líniu trestnej judikatúry už aj v zásadných otázkach. Za sjednotenie týchto zákonov hovorí tu však aj iný závažný argument, záležiaci v tom, že platné trestné zákonníky sú staršieho dáta a tak v mnohých smeroch nevyhovujú už ani súčasným požiadavkám trestnoprávnej vedy, ani praktickej potrebe. Náš platný trestný zákon pochádza z roku 1878, trestný zákon priestupkový z roku 1879, trestný poriadok z roku 1896, jeho uvodzovací zákon z roku 1897. Základné kódexy v historických zemiach platné sú ešte staršieho dáta. Niet pochybnosti o tom, že od uzákonenia platných zákonníkov mnoho podstatného sa zmenilo zo základných legislatívnych motívov, ktoré slúžily za podklad pre formulovanie ich ustenovení Nová kodifikácia trestného práva poskytuje preto vítanú príležitosť na uplatnenie všetkých týchto nových zásad a poznatkov, aby zodpovedala potrebám modernej trestnej vedy.

Napokon významný podnet poskytuje pre urýchlenie unifikácie trestného práva aj skutočnosť, že platné zákonníky trestného práva viackrát boly rozličnými novelami pozmenené a doplnené. Táto roztrieštenosť podstatne zaťažuje súdnu prax a na druhej strane podrýva súladnú jednotnosť a organickú ucelenosť, ktorou sa tieto zákonníky vo svojej pôvodnej forme vyznačovaly. Nové zákony by okrem zásadných kódexov zároveň aj všetky tieto novely nahradily a odstránily, vytvoriac takto v oblasti trestného práva jasný prehľadný z jednotného legislatívneho zamerania vyvierajúci právny stav. I keď je isté, že k zamýšľanému uzákoneniu spomenutých zákonníkov môže dôjsť až po uzákonení novej ústavnej listiny československej - veď viac ustanovení trestného práva priamo závisí od zásad v ústave uzákonených -, predsa táto skutočnosť nemohla by odôvodniť aj odklad samotných prípravných prác.

Právnická verejnosť našej Republiky s veľkým záujmom sleduje otázku tejto prepotrebnej kodifikácie a vďačne kvituje činnosť Povereníctva spravodlivosti na tomto poli. Očakáva od nej skoré vytvorenie pevného - teoretickým požiadavkám a praktickej potrebe - základu pre výkon trestnej justície (potlesk).

Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:

Udeľujem slovo ďalšiemu rečníkovi členovi Slovenskej národnej rady p. Jánovi Ušiakovi.

Člen SNR Ján Ušiak:

Slávna Slovenská národná rada!

Ja chcem prehovoriť k tej časti expozé p. povereníka, ktorá sa zaoberá ľudovým súdnictvom.

Dosiaľ v histórii boli sme často svedkami toho faktu, že len malí vinníci boli trestaní a mravne deklasovaní, zatiaľ čo previnilci veľkého formátu nebývali volaní na zodpovednosť.

Aj vo vojnách bývali trestaní vojaci za nevojenské činy, za zločiny. Je to správne, každý zločin má byť potrestaný, ale myšlienkoví pôvodcovia, iniciátori, inšpirátori vojny na zodpovednosť braní neboli. Oni sa nemuseli zodpovedať pred žiadnym súdom za zločiny najväčšie, za vyvolanie, predlžovanie a podporovanie vojny. Po prvej svetovej vojne bolo pred súd postavené len 12 ľudí a ani tým sa ani jednému z nich nič nestalo.

Udalosti druhej svetovej vojny pohly svedomie ľudstva k myšlienke, aby pôvodcovia, podporovatelia a všetci tí, ktorí majú akúkoľvek účasť na tejto smutnej a strešnej dobe, boli súdení a odsúdení. Treba hneď zdôrazniť, že išlo o to odsúdenie a nie tak o to súdenie. Aby previnilci, zradcovia národa, udavači, ktorí majú na svedomí ľudské životy, alebo aspoň stratu slobody svojich spoluobčanov, boli potrestaní, aby spravedlnosti bol daný priechod, boly zriadené ľudové, súdy. Boly zriadené súdy, ktoré potrestaním vinníkov malý vniesť do národa zásadu, že človek má k svojej vlasti povinnosti, že príslušnosť k určitému národnému celku človeka k niečomu zaväzuje.

Ľudové súdy malý názorne raziť heslo, že človek má so svojím národom znášať dobré i zlé, šťastie i nešťastie a že je podlé, zbabelé, ba priamo zločinné opúšťať svoj národ v hodinách najťažších. Ľudovými súdmi mala byť s historickou nutnosťou vštiepená do ľudu zásada, že kto raz zbehne, nikdy viac do narodia prijatý nebude. Ľudovými súdmi malo byť dôkladne zdôraznené, že poctivosť sa vypláca. Ľudové súdy sa maly stať dôležitým výchovným prostriedkom.

Ľudové súdy maly byť morálnou protiváhou nespravedlnosti, ktorá sa tu stala a po celých šesť rokov diala, činnosť ľudových súdov nepriniesla však úplné morálne vyrovnanie. Viera v spravedlnosť, v právo, v poriadok, ktorá mala byť ľudovými súdmi podopretá a dekretovaná, bola nimi v niektorých prípadoch podlomená. Prax ľudových súdov ukázala, že niektorí jednotlivci nie vždy chcú hľadať spravedlnosť, mnohokrát si lámu hlavu nad tým, ako ktorý zločin ospravedlniť, ako ktorú ohavnosť vytiahnuť zpod platnosti zákona, ako previnilca oslobodiť.

Naše ľudové súdy vždy nevychovávajú Mnohokrát ľudia odchádzajú roztrpčený zo súdnej siene a stíhajú svojou kritikou tých, ktorí podľa ich názoru neurobili spravedlnosti zadosť. Konsolidácii našich pomerov to v žiadnom prípade nepomáha. Kde sa, však má brať v našich súdoch morálna sila, autorita, kde sa v nich má brať niečo, pred čím by kolaborant a ten, kto má minulosť trochu pošramotenú, úctivo a s posvätnou bázňou snímal klobúk, kde sa to má v nich brať, keď ich predsedovia sú vyberaní mnohokrát akoby ľavou rukou. Nie každý, kto má doktorát vied právnych, môže súdiť politického previnilca; nie, keby tomu tak bolo, tak neboli potrebné stavovať súdy ľudové, stačily by súdy obyčajné. Nie každý doktor práv môže predsedať súdu ktorý vyšetruje národnú zradu, najmä vtedy nie. keď tento pán doktor sám nevie, či je Maďar, alebo Slovák. A takýchto predsedov súdu máme. My uznáme, že je tomu pánovi ťažko súdiť maďarských previnilcov proti republike Československej, keď hovoria rečou jemu najbližšou, ich smýšľanie, túžby, predstavy a snáď aj nádeje sú myšlienkami, túžbami, predstavami a snáď aj nádejami jeho. Keď sa ľud hnevá a búri proti takémuto sudcovi, búri sa a stíha svojou kritikou aj inštitúciu, ktorá ho na toto dôležité miesto ustanovila. To, že človek maďarskej výchovy, otec maďarskej rodiny príjme predsedníctvo ľudového súdu, je podľa môjho názoru nemravnosť. A ako nazveme čin toho, kto ho na to miesto ustanovil?

Vec je ešte vážnejšia tým, že sa tak stalo v meste prevážne maďarskom a v okrese temer s polovicou obyvateľstva maďarského a so silnou menšinou nemeckou. Na prisluhovačov fašizmu národne uvedomelý Slovák a slušný človek hľadí veľmi zle. Ale ako pozerať na členov slovensko-nemeckej spoločnosti? Jej členmi stávali sa len režimisti, len tí, čo si priali víťazstvo Nemcov, len tí, čo chceli, aby u nás prevládol nemecký duch, len tí, ktorí uznávali a prijímali ducha fašizmu za ducha svojho, ináč by sa neboli stali jeho kolportérmi.

Aký obraz ľudového súdu vyvstane pred Vami, keď Vám prezradím, že spomínaný predseda Okresného ľudového súdu bol členom slovensko-nemeckej spoločnosti? A to všetko ešte zďaleka nestačí, aby portrét OĽS bol úplný. Pán sudca nebol preverený na A. Môže takýto sudca súdiť zradcov ČSR, ktorí dvadsať rokov proti tomuto štátu bojovali, ktorí udržiavali styky s Budapešťou, ktorí to pri privítaní maďarskej armády na námestí verejne vykričali, ktorí po okupácii južného Slovenska hanobili ČSR a český a slovenský národ, jeho predstaviteľov Masaryka a Beneša? Pán predseda bol kedysi advokátom, Advokátska komora ho vylúčila zo stredu právnikov, lebo sa dopúšťal sprenevier, advokatúra mu bola odňatá. Pán predseda ľudového súdu, ktorý ma trestať aj nedostatočnosť v boji o uchovanie národa., súdu, ktorý má naprávať pokrivené a slabé charaktery, sedel v žalári pre spreneveru. Bol odsúdený Kraj. súdom v Ďule v Maďarsku pod č. B-3272/ 1936/18. Keď už vo svojej rodnej zemi vyčerpal trpezlivosť úradov, opustil ju. Prišiel k nám na Slovensko. U nás urobil kariéru, stal sa súdnym radcom. A aby irónia bola väčšia, Povereníctvo spravodlivosti obnovenej ČSR ho menovalo predsedom OĽS v maďarskom meste so silnou menšinou maďarskou a nemeckou. Toto by bol portrét jedného z našich predsedov OĽS.

Ako vyzerá prax takéhoto ľudového súdu? Asi takto: nedodržujú sa základné nariadenia v ľudovom súdnictve. Hoci je vo vykonávacom nariadení, že medzi prísediacimi majú byť zastúpené paritné pokiaľ možno všetky strany, ale najmä dve naše hlavné strany, pán predseda si volá prísediacich dľa svojej ľubovôle a temer nikdy nedodrží nariadenie.

Rozsudky sú na tento spôsob. Koloman Tichý, vydavateľ maďarského časopisu Sajó-Vidék, pisateľ článkov o barbarskej ČSR, o nekultúrnom národe slovenskom, o 20 rečnom otroctve Maďarov, oslavovateľ rozbitia ČSR je oslobodený, hoci súdu boly dodané čísla s článkami obžalovaného Súd v nich nenašiel nič závadného. Ing. Elemír Séga, predseda Sálašiho strany šípových krížov a zakladateľ tejto strany je oslobodený. Eugen Kraus, Vojtech Hlivják, členovia Sálašiho strany od r. 1939-1945 sú oslobodení. Treba si uvedomiť, že až do roku 1944 bola táto strana i v Maďarsku ilegálnou, jej členovia boli Hortym perzekvovaní. Teda, že členmi strany boli len ideoví a presvedčení fašisti. Dr. Ladislav Lamghoffer, ktorý vítal okupačné vojsko a rečnil na námestí -bol oslobodený, ale 70 ročný holič Páal bol odsúdený na 3 mesiace - preto, lebo ho počúval. Raz bolo na súde 90 obžalovaných, zvláštna, rôznorodá spoločnosť. Od antifašistov a väzňov koncentračných táborov počnúc až po organizátorov Sálašiho strany. Všetci boli oslobodení. Mesto i okolie je presvedčené, že k vôli oslobodeniu fašistov a propagátorov svätoštefanskej koruny boli pred súd postavení aj antifašisti. Takto vypadá OĽS v Rožňave. Sú i také súdy, kde na smrť odsúdení si voľne pohybujú na slobode. Myšlienka ľudového súdnictva u nás nesplnila úplne svoje poslanie.

Keď bola robená osnova nariadenia o ľudovom súdnictve, vtedy povedal pán povereník Štefánik tieto slová: "Fašizmus a nacizmus stal sa prameňom pre znásilňovanie a týranie obyvateľstva, ktoré ako biela nemoc hubilo všetko slobodné ľudstvo v Európe. Drancovanie, lúpenie, ničenie a pálenie, zverstvá a vraždenie, ktoré napáchali jednotlivci a národy, boly tou bielou nemocou. Toto nedá sa porovnať s ničím, čo sa v histórii ľudstva odohralo. Toto volá nielen po spravodlivom treste, ale po úplnom odstránení a izolovaní tých, ktorí tejto zhubnej bielej nemoci podľahli, aby nikdy viac nemohli nakaziť svet touto pliagou, nikdy nemohli prekážať obnoveniu základných práv ľudských, slobody, rovnosti a bratstva všetkých národov.

Preto prichádzame s osnovou nariadenia o národnom súde a o ľudových súdoch. Touto osnovou dávame do rúk ľudu najlepší a jedinečný spôsob očistiť Slovensko od fašizmu a nacizmu. Náš ľud na vlastnom tele najviac pocítil zhubné následky fašistického režimu a dobre vie, kto ho hubil, či ako vedúci alebo rozhodujúci činiteľ, či aké výkonný orgán, alebo pomocný. Kto ho vykorisťoval hospodársky a sociálne, kto odvádzal plody jeho práce do rúk okupantov a jeho nepriateľov. Do rúk ľudu patrí preto rozhodovanie o vine a treste previnilcov. Pre slovenský ľud je to zároveň jedinečná príležitosť, aby dokázal svoju politickú vyspelosť a složil politickú maturitu tým, že bude súdiť tvrdo a prísne, no spravodlivo a objektívne, tým, že sa nedá pomýliť ani falošným hlásateľom mierumilovnosti a odpúšťania, ani podlým denunciantom a ani alibistom."

Toľko pán povereník ešte v Košiciach, keď sa jednalo o nariadenie o ľudových súdoch.

Nezdá sa nám, že by Povereníctvo spravodlivosti nejak zvlášť sa staralo o uvedenie ducha tejto reči do praxe ľudových súdov. Keď s ľudovým súdnictvom nebola úplná spokojnosť, bolo nariadenie novelizované č. 57/1946 Sb. z. SNR. Ako sa nám zdá, ani táto novela nebola plne využitá povereníctvom k zdarnému ukončeniu ľudového súdnictva.

Tak sme sa nedozvedeli z expozé, prečo neboly zriadené tzv. lietajúce senáty podľa § 21 cit. nariadenia a v koľkých prípadoch bola príslušnosť okresného ľudového súdu rozšírená aj na iný okres podľa § 21/c. Neboli sme oboznámení ani s počtom trestných pokračovaní proti neprítomným osobám, hoci si expozé zavedenie tejto možnosti pochvaľuje. Máme dojem, že okrem Dr. Ďurčanského nik ešte súdený a najmä odsúdený v neprítomnosti nebol Taktiež nevieme koľko rozsudkov ľudových súdov bolo preskúmaných na základe mimoriadneho opravného prostriedku.

Štatistické údaje expozé nesvedčia veru o zvláštnej úspešnosti ľudového súdnictva Skutočnosť, že zo 14.338 osôb postavených pred ľudové súdy následkom obžaloby bolo odsúdených len 5.967 osôb, t. j. 42%, budí dojem, že buď obžaloby neboly dôkladne pripravené, alebo súdy posudzovaly vinu veľmi mierne. Keď prihliadneme k tomu, že z celého počtu odsúdených bolo 2.105 ľudí odsúdených len na verejné pokarhanie, 103 na konfiškáciu majetku, 43 len na stratu občianskych práv a v 30 prípadoch bola vyslovená len vina bez uloženia trestu, zbýva skutočne odsúdených trestom na slobode len 3.686 osôb. To je iste nízke číslo. Tak nízke, že pochybujeme, či ľudové súdnictvo splnilo základný účel, ako to uvádza expozé, totiž, či očistilo náš verejný život od zbytkov fašistickej ideológie a spravodlivé potrestalo všetkých tých vinníkov, ktorí sa v službách tejto ideológie a jej politického ovzdušia proti národu, proti Republike, alebo proti demokratickým zásadám previnili. Pochybuje o tom tým viac, lebo z týchto 3.686 odsúdených bolo len 1.609 slovenskej národnosti. Teda len 1.609 Slovákov slúžilo fašizmu, s ním kolaborovalo a zradilo povstanie? Veď len v pohotovostných oddieloch HG bolo výše 5000 ľudí. Zaujímavý výsledok, ktorý prekvapuje, najmä keď si ho porovnáme s tvrdením v expozé, že rozsudky okresných ľudových súdov, ktoré administratívne podliehajú Povereníctvu spravodlivosti až na malé výnimky vyhovujú požiadavkám spravodlivosti a právnemu citu.

Povrchný pozorovateľ dal by sa možno zviesť k mylným záverom, že pri ľudových súdoch hlas predsedu súdu nie je rozhodujúcim proti prevažnej väčšine štyroch prísediacich. My však z čísiel, ktoré nám boly predložené, máme na vec iný názor. Povereníctvo spravodlivosti pridelilo na okresné ľudové súdy 213 sudcovských úradníkov a na Národný súd 13 sudcov a troch auskultantov. Teda celkom 229 sudcovských úradníkov. Nemáme po ruke presné čísla, ale zdá sa nám, že je to plná tretina sudcovských úradníkov na Slovensku. A tu sme u koreňa veci. Zatiaľ čo od prísediacich ľudových súdov sa vyživuje politická bezúhonnosť a v praxi boli títo vyberaní z príslušníkov odbojových složiek a podľa § 42 vykonávacieho nariadenia ich menovanie sa dialo so zreteľom na paritné zastúpenie politických strán, nič podobného sa od sudcov, ako predsedov senátov ľudových súdov nevyžadovalo a nevyžaduje. Nechceme sa dotýkať jednotlivcov z radov sudcov, nie je ich vinou, že fungujú alebo fungovali na mnohých miestach ako predsedovia ľudových súdov, hoci tu boly objektívne a subjektívne príčiny, pre ktoré im tieto funkcie - keď ľudové súdnictvo nemalo byť zdiskreditované -, nemaly a nesmely byť sverené. Povereníctvo spravodlivosti by nám mohlo najlepšie poslúžiť dátami, koľko sudcov preverených na lit. B) bolo zapojených do ľudového súdnictva, koľko sudcov preverených na lit C), to znamená degradácia, fungovali ako predsedovia a obžalobcovia ľudových súdov. Veru by nám mohlo prezentovať aj takých, ktorí po oslobodení za funkcie v HSĽS alebo v HG boli aj za čas zatvorení, ha aj vysokých funkcionárov Fritzovho ministerstva pravosúdia. Za takýchto okolností nevieme, či skutočne "rozsudky OĽS vyhovujú požiadavkám spravodlivosti a právnemu citu", ako sa v expozé hovorí.

Už mnoho mesiacov pracujú naše ľudové súdy. V záujme konsolidácie bolo by žiadúce, aby svoju prácu v dohľadnom čase skončily. Mnohé ľudové súdy na čele s Národným súdom plnia svedomite a s húževnatou vytrvalosťou svoje zodpovedné povinnosti. Ich činnosť prináša do nášho verejného života zlepšenie právneho stavu a morálne ukľudnenie. Za túto činnosť patrí im uznanie. Ich zásluhy o očistu nášho verejného a politického života sú nemalé.

Aj keď v ľudovom súdnictve bolo mnoho premeškaného vinou Povereníctva spravodlivosti a vinou jednotlivcov, ktorí sa k ľudovému súdnictvu dostali neprávom a na škodu tejto inštitúcie, dá sa mnoho napraviť. V poslednom turnuse môžu byť vinníci a nepriatelia národa a demokracie ešte potrestaní. Nejde o hľadanie drobných ľudí, o objavovanie malých previnilcov, o zavedených a oklamaných ľudí našich dedín. Nám ide o duchovných pôvodcov zla, o inšpirátov a vodcov, ide nám o tých, ktorí neprestávajú zbrojiť a podnecovať proti nášmu poriadku a proti Republike. Týchto potrestať a zneškodniť je veľkou a poslednou úlohou našich Pudových súdov. (Potlesk.)

Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:

Udeľujem slovo ako poslednému rečníkovi k tomuto expozé, pánu členovi Slovenskej národnej rady pánu Dr. Ľudovítovi Baarovi. (Potlesk).

Člen SNR Dr. Ľudovít Baar:

Slávna Slovenská národná rada!

Pred nedávnom sme vypočuli vyčerpávajúce expozé pána povereníka spravodlivosti Dr. Ivana Štefánika, ktoré plénum sledovalo so živým záujmom. Pri bližšom rozbore a starostlivom preskúmaní poznáme, že justičná správa, súdy a justičné úrady vykonaly veľký kus budovateľskej práce, najmä konsolidačnej, ktorá bola nehlučná a o ktorej sme často ani nevedeli. Po všetkých tých útokoch, ktoré boly na justičnú správu alebo súdy v dennej tlači alebo tuná pertraktované, sme sa presvedčili, že sa zakladaly často na nesprávnych informáciách a niekedy aj na nepravdách.

Môžeme preto smelo uviesť, že ak niekto na Slovensku obnovuje právny poriadok a najmä právnu istotu, sú to predovšetkým naše súdy. V nedávnej minulosti sme mali možnosť sa presvedčiť, čo znamenajú neodvislé súdy, ktoré objektívne prisluhujú spravodlivosti. Preto nepokladám za správne i pri zdanlivé nesprávnom rozhodnutí súde v tieto napádať v celku. V demokratickom štáte súd musí. akýmsi kostolom, kde sa prisluhuje právu a spravodlivosti. (Potlesk).

Nie je možné, aby som podrobne rozoberal všetky časti expozé pána povereníka, ani všetky názory, ktoré boly tuná dnes prednesené, ale chcem sa dotknúť len niekoľkých najzávažnejších problémov. Viac razy sa, vyskytly zprávy v tlači i tuná o úteku väzňov, čo je príčinou týchto útekov, či sa jedná o zjav normálny alebo mimoriadny a či a v akej miere je zodpovedné Povereníctvo spravodlivosti a dozorecký personál. Mám zato, že základné nedopatrenie stalo sa pri redakcii nariadenia č. 33/1945 Sb. u SNR u ľudovom súdnictve a v tom, že bola zavedená inštitúcia okresných ľudových súdov v sídlach okresných súdov bez predchádzajúceho skúmania, čí a nakoľko sa môže osvedčiť táto inštitúcia s hladiska väzenstva. Treba mať totiž na pamäti, že väznice okresných súdov boly ako stavbou, tak aj inventárnym zariadením, ako i personálnym obsadením určené na malý počet väzňov a na nízke tresty. Chýbajú tu skolení dozorcovia, aj ostatné zariadenia sú celkom odlišné od väzenských ústavov. Napr. stravu dodáva väzňom súdny zriadenec, vo väzniciach niet väzenských lekárov a v prípade onemocnenia väzňa je zavolaný ktorýkoľvek miestny lekár. Bez toho, žeby sa uvážili tieto okolnosti, dostali sa v rokoch 1945 a 1946 do týchto väzníc osoby stíhané pre trestné činy podľa nariadenia o ľudových súdoch v neúmernom počte, takže sa vyskytly prípady, že väzni spávali na chodbách väznice. Je pochopiteľné, že za daného stavu bolo ťažko presne plniť väzenské predpisy osobám povereným dozorom nad väznicami. I potom došlo k útekom z väzníc, nehovoriac o tom, že sa vôbec nedalo prekaziť dohovor spoločníkov v tej istej trestnej veci. prípadne s vonkajším svetom. Pán povereník vo svojom expozé uviedol, že celkový počet útekov politických väzňov v minulých dvoch rokoch činil 48, z čoho 30 bolo z väzníc okresných súdov. Je fakt, že úteky väzňov na 100% nemožno eliminovať. Nemám po ruke štatistiky o útekoch väzňov z doby predvojnovej, je však nesporné, že úteky boly vždy, i keď treba priznať, že pred vojnou boly v menšom počte ako v minulých dvoch rokoch. Ako som informovaný, podobný zjav nepomerného zvýšenia počtu útekov väzňov je aj v Čechách a na Morave. A ja vyjadrujem presvedčenie, že aj v pracovných táboroch na Slovensku jestvujú úteky v značnej miere. Nech je mi dovolené poukázať na skutok, že napr. len zo sústreďovacích táborov pre Nemcov v Handlovej a v Novákoch, a to v dobe od júna 1945 do marca 1946 ušlo 10 politických väzňov dohľadu z členov Národnej bezpečnosti. A je pritom zaujímavé, Národná bezpečnosť nebola v tlači napadnutá ako celok kým skoro každý útek politických Väzňov z väzníc a trestníc podriadených justičnému rezortu bol v tlači žive veľmi nepriaznivo komentovaný a Povereníctvo spravodlivosti bolo ostro vzaté na zodpovednosť. Mám tým na mysli najmä prípad úteku väzňov zo Žiliny a z Turč. Sv. Martina. Pán povereník Dr. Štefánik poukázal na situáciu, v akej sa väzenstvo nachádzalo v prvých mesiacoch oslobodenia po prechode frontu v roku 1945. Mnoho väzenských budov bolo poškodených, mnoho väzníc ustupujúcim nepriateľským vojskom vykradnutých, takže chybovaly podstatné inventárne potreby a v južných krajoch na území zpod okupácie zpäť prinavrátenom boly väznice aj bez najnutnejších potravných článkov. Do týchto väzníc bolo treba okamžite oddisponovať najpotrebnejší dozorecký personál, takže i po personálnej stránke bolo väzenstvo v neuspokojujúcom stave a k tomu všetkému zväčšený nával väzňov zvyšoval ťažkosti a často privádzal justičný rezort skoro ku neprekonateľným prekážkam, že za takejto situácie nevznikly nijaké väčšie újmy štátu, ani zdravotnému stavu uväznených, možno ďakovať len nadpriemernej horlivosti zamestnanectva väzenských ústavov, vedúcich okresných súdov a štátnych zastupiteľstiev, ktoré m účinnej pomoci národných výborov, československej armády podľa denných možnosti odstraňovaly prekážky a v neposlednej miere môžeme ďakovať aj Povereníctvu spravodlivosti samému.

Aby som konkrétne reagoval na niektoré vývody dnes tu prednesené, chcem sa dotknúť otázky preverovania. Preverovanie v rezorte Povereníctva spravodlivosti je skončené až na niekoľko málo prípadov, ktoré čakajú svoje vyriešenia pred ľudovým súdom. Myslím, že je len správne, keď sa tuná neudávajú žiadne cifry vopred pred konečným riešením a že bude stačiť, keď nám pán povereník spravodlivosti oznámi konečné cifry po úplnom skončení preverovania, čo sa týka námietky, že pán povereník nespomenul vo svojom expozé problém prevzatia sudcov okupovaného územia Maďarmi, musím poukázať, že sa tak stalo na strane druhej jeho expozé. A tuná musím zdôrazniť, že to boli väčšinou sudcovia slovenskej národnosti, ktorí boli prevzatí a len v celkom výnimočnom prípade sa stalo, že po riadnom preskúmaní politickej spoľahlivosti a na zaplnenie skutočne najkritickejšieho nedostatku sa stalo, že na podradnejšie miesto bol prevzatý aj sudca, ktorý nebol národnosti slovenskej.

Čo sa týka aplikácie zákona č. 115 z roku 1946, ktorý tuná bol spomenutý, že štátne zastupiteľstvá nemajú príslušného pokynu, aby podľa tohoto zákona postupovaly, musím poukázať na to, že tento zákon jedná o trestných činoch vykonaných v prospech oslobodenia-Československej republiky. Avšak či trestaný čin bol vykonaný v prospech oslobodenia republiky československej, môže zisťovať len súd a súd potom vyriekne konečné rozhodnutie o tomto. To znamená, že všetci tí, ktorých sa to týka, sú príliš nedočkaví a trestné pokračovanie musí prebiehať v takom poradí a s takým systémom ako každé iné trestné pokračovanie, takže námietka, že štátne zastupiteľstvá už by maly nejaký krok v tomto smere učiniť je neprijateľná, čo sa týka tej námietky, že je údajný rozpor v expozé vo veci väzenstva, že vraj na jednej strane je stav uspokojivý a na druhej strane je stav neuspokojivý vzhľadom k ťažkým začiatkom, ktoré sme boli nútení prekonávať, ale my chceme tento stav zdokonaliť a preto je program zlepšovať a prijímať a činiť ďalšie príslušné opatrenia. Preto rozporu niet.

A teraz dovoľte mi, sláva Slovenská národná rada, aby som sa zvlášť zaoberal ešte problémom súdnictva ľudového, ktoré od doby svojho účinkovania sa dotklo veľkej čiastky nášho obyvateľstva. Chcem vyzdvihnúť prednosti i tiene ako normy, tak aj praxe, aby sme posúdili, v čom ľudové súdnictvo splnilo svoju úlohu, kde sme pochybili a aby sme takto našli nápravu.

Naša norma, tzv. retribučné nariadenie bolo uverejnené pod číslom 33/1945 Sb. n. SNR v znení novelizovanom pod číslom 58/1946 Sb. n. SNR. Táto norma, pokiaľ ide o materiálne právne ustanovenia, stojí na stanovisku, že stíhať a trestať možno len pre činnosť, teda nestačí byť členom určitej organizácie, ale sa vyžaduje, aby páchateľ vykonal trestuhodnú činnosť, ktorá má byť dokázaná v stopovaní alebo na hlavnom pojednávaní. Podľa tohto u nás niet ani v retribučnom nariadení, ani vo všeobecných trestných právnych predpisoch ustanovenia o kolektívnej zodpovednosti, často sa vyčíta, že ustanovenia materiálneho práva sú príliš široké, vlastné skutkové podstaty sú len rámcové obmedzené, takže na základe týchto môže sa každý postihnúť. Táto výčitka vo všeobecnosti neobstojí, lebo protištátna a politicky nebezpečná činnosť je tak jednotvárna, že nie je možné kazuistický stanoviť skutkové podstaty, ktoré by prípadne postihly každú činnosť. Je však vecou správnej súdnej praxe, aby pri aplikovaní širokých skutkových podstát sa postihla predovšetkým zlá vôľa páchateľa a nie slabá vôľa, lebo nie je každému dané, aby bol v živote tvrdý a konal hrdinské skutky. Všetci ľudia dobrej vôle majú byť zapojení do kolektíva národa a majú mať umožnené, aby produktívnou prácou dokázali, že sú užitočnými členmi svojho národa. A v tejto súvislosti chcel by som poukázať na dôležitý sociálny problém existenčného udržovania rodinných príslušníkov odsúdených kolaborantov alebo zradcov. Je treba rozmýšľať nad tým, aby sa umožnilo zapojenie do výrobného procesu týmto príslušníkom. ktorí vinou svojich nesvedomitých otcov alebo iných príbuzných dostali sa do kritického existenčného položenia. Tým, že umožnime týmto osobám zapojenie sa do produktívnej práce, získame náhradných živiteľov rodín a zamedzíme, aby väčší počet obyvateľstva pripadol na ťarchu verejnej starostlivosti.

Po časovom odstupe a po uverejnení štatistických dát ľudového súdnictva možno dať za pravdu tým, ktorí poukazovali na to, že nie je správne, ľudové súdnictvo organizovať roztrieštenie, ale že správne stanovisko je tých, ktorí navrhovali, že ľudové súdy majú byť zriadené iba v sídlach krajských súdov a Národný súd s miestnou príslušnosťou pre celé územie Slovenska v Bratislave. Tým, že boly zriadené Okresné ľudové súdy vo všetkých okresných sídlach, bolo vytvorených 77 ľudových súdov, kdežto keby boly ľudové súdy iba v sídlach krajských súdov, samozrejme pre celý obvod krajského súdu, bolo by treba iba 10 ľudových súdov, čo by toto znamenalo pre odbremenenie justičného aparátu, ktorý má vlastne iné úlohy. to nemusím tuná zdôrazňovať pre zrýchlene la zlepšenie výkonu ľudového súdnictva, že by bolo 10 špeciálnych senátov na Slovensku, ktoré by sa týmto problémom zaoberaly, to istotne je tiež každému jasné. Taktiež nepokladám za správne, keď norma hovorí o zriadení miestnych ľudových súdov v každej politickej obci. Štatistika na strane 25 expozé pána povereníka nám ukazuje, že už len v 238 obciach fungujú Miestne ľudové súdy.

Na dedinách sú ľudia všetci známi, z veľkej časti pokrvní, alebo sošvagrení a často bývajú aj susedsky znepriatelení. Keď rátame s touto mentalitou, bolo by jasné, že miestne ľudové súdy, pokiaľ budú pôsobiť, neposlúžia ku konsolidácii dediny. Je ťažko mysliteľné, že by sa dedinský človek úplne odosobnil v tom prostredí, v ktorom desiatky rokov žije. V dôsledku toho sú mnohé nesprávne rozhodnutia týchto súdov, ale nie je ani spravodlivé požadovať od jednoduchých dedinských ľudí, aby boli zbehlí v súdnom procese, lebo veď retribučná norma, vyžaduje u miestnych ľudových súdov súdny proces. Nečinnosť miestnych ľudových súdov tkvie práve v tom, že prostí ľudia nevedia ako do toho. Chybou legislátorov bolo, že s touto povahou dedinského človeka, nerátali. Zriadiť inštitúciu, o ktorej predom mohlo byť zrejmé, že fungovať nebude, neposlúžilo jej ku cti, ale naopak v najširších vrstvách ľudu vážnosť ľudového súdnictva poklesla. Tak ako príklad pomýleného súdenia na miestnom ľudovom súde môžem uviesť prípad, kde predseda miestneho národného výboru bol súčasne predsedom miestneho ľudového súdu, oznamovateľom, jediným svedkom, zapisovateľom a obžalobcom, takže okrem obžalovaného zastával každú ďalšiu funkciu. Je samozrejmé, že o pokračovaní žiaden spis sa nezaložil a tento pán funkcionár zo svojho notesu prednášal svojo osobné dojmy. Je veľa takých miestnych ľudových súdov, kde sa spisy vôbec nezaložily, rozsudky nevyhotovily, takže ani vybavenie milosti, ani vybavenie mimoriadneho opravného prostriedku je celkom nemožné. A boly prípady, že sa ukladaly zákonom celkom neprípustné tresty tak napr. také kuriozity, ako bezplatne robiť nočného strážnika, zadarmo kosiť lúku, voziť piesok a iné.