Slovenská národná rada 1947
Stenografický zápis
o priebehu 6. zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady, konaného 14. marca 1947.
Obsah: |
  |
1. Otvorenie - - - - - - - - -- |
3 |
2. Ospravedlnenie neprítomnych - - - - - |
3 |
3. Zpráva o rozdanej a rozoslanej tlači - - - - |
3 |
4 Reč člena SNR Petra Škodáčka k mierovej smluve s Maďarskom - - - - - - - - - |
3 |
5. Rozprava o expozé povereníka pravosúdia Dr. Ivana Štefánika: |
  |
a) reč člena SNR Ľudovíta Bortela - - - |
4 |
b) reč člena SNR Alexandra Bogdanova - - |
7 |
c) reč člena SNR Jána Ušiaka - - - - |
10 |
d) reč člena SNR Dr. Ľubomíra Baara - - - |
13 |
6. Rozprava o expozé povereníka priemyslu a obchodu Dr. Jána Púlla: |
  |
a) reč člena SNR Michala Gája - - - - |
17 |
b) reč člena, SNR Michala Chudíka - - - |
22 |
c) reč člena SNR Michala Chrenku - - - |
25 |
d) reč člena SNR Jozefa Malíka - - - - |
29 |
7. Rozprava o expozé povereníka pôšt profesora Jozefa Lukačoviča: |
  |
a) reč člena SNR Martina Kulicha - - - |
31 |
b) reč člena SNR Arnošta Pšeničku - - - |
34 |
c) reč člena SNR Emila Rusku - - - - |
37 |
d) reč člena SNR Jána Laudára - - - - |
40 |
Zakľúčenie - - - - - - - - - - |
43 |
Stenografický zápis o priebehu 6. zasadnutia pléna Slovenskej národnej rady, konaného 14. marca 1947.
Začiatok: 15.10 hod. koniec: 19.30 hod.
Prítomní: predseda SNR Dr. Jozef Lettrich, podpredsedovia: pplk. Milan Polák, Dr. Ivan Horváth, kan. Andrej Cvinček a Karol Šmidke.
Členovia: 89.
Povereníci: Dr. Matej Josko, Dr. Ivan Štefánik, Dr. Samuel Belluš, Ing. Jozef Styk, Jozef Lukačovič a predseda NKD Dr. Fedor Thurzo.
Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:
Slávna Slovenská národná rada! Otváram 6. zasadnutie préna Slovenskej národnej rady a zisťujem, že Slovenská národná radia je schopná usnášať sa.
Svoju neprítomnosť na dnešnom zasadnutí ospravedlnili členovia Slovenskej národnej rady, páni: Štefan Janček, Fedor Zorkocy, Ľudovít Benada, Július Rácz a Ján Béčko.
Na dnešnom zasadnutí bola rozdaná táto tlač:
Návrh Sboru povereníkov na vydanie nariadenia o zriadení Úradu hospodárskej kontrolnej služby.
Návrh pridelilo Predsedníctvo výboru právnemu.
Návrh Sboru povereníkov na vydanie nariadenia, ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia nariadenia č. 48/1945 Sb. n. SNR o zriadení štátneho plánovacieho a štatistického úradu.
Návrh pridelilo Predsedníctvo výboru právnemu.
Zpráva právneho, hospodársko-sociálneho a rozpočtového výboru o návrhu povereníka vnútra na vydanie nariadenia o utvorení okresu a obce Vysoké Tatry.
Oznamujem, že poštou bola rozoslaná táto tlač:
Interpelácia členov Slovenskej národnej rady Ladislava Holdoša a spoločníkov na povereníka zdravotníctva Dr. Emanuela Böhma o pomeroch v afilovanom ústave bratislavskej psychiatrickej kliniky v Pezinku.
Návrh Sboru povereníkov na vydanie nariadenia, ktorým sa predlžuje platnosť zákona o úprave užívania niektorých pastvín.
Návrh pridelilo Predsedníctvo výboru právnemu a hospodársko-sociálnemu.
Zpráva právneho výboru o návrhu povereníka spravodlivosti na vydanie nariadenia, ktorým sa doplňuje nariadenie č. 43/1945 Sb. n. SNR o zmene a doplnení niektorých ustanovení o advokátoch.
Zpráva právneho, hospodársko-sociálneho výboru o návrhu Sboru povereníkov na vydanie nariadenia o pôsobnosti Povereníctva priemyslu a obchodu vo veciach štátneho geologického ústavu v Bratislave.
Zpráva právneho, hospodársko-sociálneho a rozpočtového výboru o návrhu povereníka priemyslu a obchodu na vydanie nariadenia o vyhlásení magnezitu a osinku za vyhradené nerasty.
Zpráva imunitného výboru o žiadosti Krajského súdu v Prešove o udelenie súhlasu k trestnému stíhaniu Arnošta Pšeničku, člena Slovenskej národnej rady.
Na programe dnešného zasadnutia je rozprava o expozé, ktoré odznely na plenárnom zasadnutí Slovenskej národnej rady dňa 24. a 25. februára 1947.
Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich: (cengá).
Otváram rozpravu o prednesených expozé a udeľujem slovo členovi Slovenskej národnej rady pánu Škodáčkovi.
Člen SNR Peter Škodáček:
Slávna Slovenská národná rada! Prv než by sa začalo hovoriť o expozé, ktoré boly tuná prednesené na poslednom zasadnutí Slovenskej národnej rady, dovoľte mi, aby som sa dotknul jednej inej otázky, ktorá sa medzi časom stala a ktorá sa dotkla všetkých nás.
Dňa 10. februára t. r. boly podpísané mierové smluvy so satelitmi Nemecka. Bola to významná udalosť, ktorá sa dotýkala i Republiky, i nás tu na Slovensku, keďže medzi podpisovateľmi bol aj náš južný sused, s ktorým najmä my tu na Slovensku sme mali aj v nedávnej minulosti toľko neradostných zážitkov.
Význam ukončenia války a prímeria i nádej na rozumné usporiadanie vzájomných vzťahov a všetkého čo vyplývalo z parížskeho medzinárodného aktu, zhodnotily všetky fóra medzinárodné i domáce. Zhodnotila to tak česká ako i slovenská tlač. Domnievali sme sa. že máme si o tejto udalosti čosi povedať i my, Slovenská národná rada a v nej zastúpené všetky strany Národného frontu, najmä keď sme chceli kvitovať prácu našej mierovej delegácie, v ktorej nie celkom náhodou boli Slováci zastúpení vo veľmi silnej složke, keď sme chceli zhodnotiť udalosť, ktorá sa týka Republiky a predovšetkým Slovenska v nej.
S takýmto úmyslom a s najsamozrejmejším pocitom prirodzenej povinnosti hodnotilo túto udalosť preto aj celé plénum Slovenskej národnej rady, v ktorej sa zástupcovia strán s vďakou obracali na vládu Republiky, na všetkých tých, ktorí sa o ťažké dielo mieru a prospech Republiky zaslúžili s uznaním a vďakou, hodnotiac minulosť i prítomnosť podopierali prácu (potlesk) tam vykonanú. V tomto nebolo medzi nami, tu zastúpenými stranami žiadneho rozdielu. Som presvedčený, že tak, ako sme to mysleli a povedali, bolo to aj našimi zodpovednými činiteľmi Republiky vzaté na vedomie.
No nie každý to tak chápal ako to chápať mal. A ako to robia problémy, dovoľte, aby som poukázal na príklad, ktorý si zaslúži naprostého odmietnutia. - Jeden český denník pozastavil sa nad počinom Slovenskej národnej rady a v nápadnej úprave informoval svojich čitateľov tendenčné a zlomyseľné. Lebo uvádza:
Slovenská národná rada jedná o smluve s Maďarskom. Pokus o separatizmus v zahraničnej politike, A uvádza pod senzačným titulom, že Slovenská národná rada zahájila dňa 24. februára svoje plenárne zasadnutie prekvapujúcim programom: prehlásením slovenských politických strán k mierovej smluve s Maďarskom a ďalej uvádza, že i keď uznáva právo prejavu a názor všetkých občanov v slobodnom a demokratickom štáte, že nevedia páni v dotyčnom denníku pochopiť, prečo práve v zahraničnej čsl. politike zahajuje Slovenská národná rada diskusiu separovanú výlučne na slovenských politických činiteľov.
Dovoľte panie a páni, aby som sa s dotyčnou tendenčnou senzáciou nezapodieval v podrobnostiach, len konštatoval, že takéto spôsoby musíme čo najrozhodnejšie odmietnuť (potlesk).
Slovenská národná rada je nielen nositeľkou zákonodarnej činnosti na Slovensku, ale aj oprávnenou predstaviteľkou slovenského národa.
Z toho nasleduje, že Slovenská národná rada je oprávneným fórom, na ktorom nielen možno, ale i treba diskutovať o všetkých politických, finančných, sociálnych, kultúrnych, a hospodárskych a administratívnych otázkach, týkajúcich sa národa a Slovenska vôbec.
Mierová smluva s Maďarskom dotýka sa životných záujmov Republiky, najmä a predovšetkým však Slovenska zvlášť. Slovenská národná radia má teda nielen dobré právo, ale zrovna povinnosť zaujať k tomu svoje stanovisko, tobôž, keď toto stanovisko podporuje mienku vlády a našej zahraničnej politiky (potlesk).
I my vieme, že v demokracii každý občan má zaručenú slobodu slova a prejavu. Toto právo tým viac platí na členov tohoto sboru.
Ak o otázke mierovej smluvy s Maďarskom, alebo o hocijakej otázke zahraničnopolitickej možno hovoriť na verejných shromaždeniach, dvojnásobne sa to vzťahuje na, plenárne zasadnutie Slovenskej národnej rady, ako slovenského zákonodarného sboru.
Podobné obmedzenie, akého si dopúšťa zmienený denník, možno kvalifikovať za pokus a útok na vážnosť a význam Slovenskej národnej rady, ktorej vážnosť a význam dala jej domáca revolúcia, a ktorú potvrdili najzodpovednejší činitelia našej Republiky v slávnostnej forme Preto podobný počin musíme čo najrozhodnejšie odmietnuť.
Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:
Pristúpime k rozprave o expozé pána povereníka spravodlivosti Dr. Ivana Štefánika. K slovu sa prihlásili členovia Slovenskej národnej rady páni: Ľudovít Bortel, Ján Ušiak, Alexander Bogdanov a Dr. Baar. Udeľujem slovo pánu Ľudovítovi Bortelovi.
Člen SNR Ľudovít Bortel:
Slávna slovenská národná rada! Pán povereník spravodlivosti Dr. Štefánik vyhlásil vo svojom expozé, že víta vo svojom rezorte každú objektívnu a konštruktívnu kritiku. Dovoľte, aby som takejto kritike podrobil aj niektoré podstatné body jeho posledného expozé.
Niet pochyby o tom, že široká verejnosť má prvoradý záujem na tom, ako funguje súdnictvo na Slovensku. Riadne fungujúce súdnictvo má nesporne vliv na konsolidáciu pomerov, na vytváranie pokojnej atmosféry v štáte. K tomu je však treba, aby občania v našich súdoch videli neochvejných zástancov zákonitosti a spravodlivosti, vychovávateľov a poradcov, a nie len strohých interpretátorov zákonných ustanovení. Neprospieva osobnej a majetkovej bezpečnosti občianstva, keď trestné činy zostávajú rok, ba aj dlhšie nepotrestané.
Dívajúc sa z týchto hľadísk na naše súdnictvo považujeme personálnu politiku prevádzanú Povereníctvom spravodlivosti za nesprávnu. (Zostáva faktom, že povereníctvo spravodlivosti napriek absolútnemu nedostatku sudcov mnohým sudcom povolilo prechod do iných rezortov verejnej správy a tým samo zmenšilo už aj tak katastrofálne malý počet sudcov.
Nemožno prejsť bez povšimnutia, že Povereníctvo zanedbalo pričiniť sa, aby zákon 103/1946 Sb. z. o zvláštnych služobných prídavkoch sudcov z povolania a ostatných justičných zamestnancov platil aj na Slovensku. Tým, že tento zákon platí len v zemiach českých, boli sudcovia a justiční zamestnanci na Slovensku finančne značne poškodení, lebo týmto zákonom bol priznaný sudcom, sudcovským čakateľom a konceptným úradníkom justičnej správy zvláštny prídavok 700.- Kčs mesačne, zamestnancom kancelárskej a pomocnej služby 500.- Kčs mesačne a zriadencom 400.- Kčs mesačne. Povereníctvo spravodlivosti síce dodatočne síl pokúsilo túto chybu napraviť a vypracovalo osnovu nariadenia SNR, ktorým malý byť slovenským sudcom a justičným úradníkom priznané obdobné prídavky, ale keď toto nariadenie vláda pozastavili, nepostaralo sa Povereníctvo spravodlivosti aby boly urobené kroky na rozšírenie zákona č. 103/1946 Sb. z. na Slovensko, alebo aby bol v tomto smere novelizovaný.
Keď chceme získať právnicky dorast pre sudcovskú službu, treba sa v prvom rade postarať o jeho hmotné zabezpečenie najmä preto, že - ako je všeobecne známe - sudcovia nemôžu mať iné vedľajšie zamestnanie.
Ďalej veľmi radi by sme boli počuli, prečo nebolo doteraz skončené preverovanie justičných zamestnancov, ako aj výsledky preverovania? Koľko napr. bolo nepreverených? Koľko justičných zamestnancov nebolo prijatých do služieb preto, lebo podľa nariadenia č. 99/1945 Sb. n. SNR sa neskoro prihlásili do služieb? Či boli prijatí aj takí, ktorí pred osloboditeľskými armádami ušli za hranice Republiky a vrátili sa z Nemecka za pol roka alebo za rok? Koľko ich je a ako sú služobne použití? Tiež sme nepočuli, koľko nových síl sa prihlásilo do justičných služieb a koľko sudcov a iných justičných zamestnancov bolo prevzatých do služieb z územia dočasne okupovaného Maďarmi. Obávame sa, že bolo prevzaté veľké percento živlu neslovenského a neslovanského, Nemcov a Maďarov, čo považujeme aj pri nedostatku justičných zamestnancov za nesprávne z hľadiska mierových smlúv, ktoré sa dívajú na náš štát ako na štát národný, štát Čechov a Slovákov, ale najmä s hľadiska dôležitosti justície pri obrane a zaisťovaní bezpečnosti štátu proti vnútorným i vonkajším nepriateľom.
Niekoľko poznámok máme tiež k väzeňstvu. Podľa vyhlásenia p. povereníka väzenské ústavy boly obsadzované dostatočným počte m spoľahlivého dozorčieho personálu a úradníctva. Bolo by nás veľmi zaujímalo, koľko síl bolo novoprijatých, koľko z týchto bolo členov odbojových složiek a koľko zo starého personálu bolo nepreverených? Nech nám je dovolené podívať sa na značné percento úteku väzňov nie všeobecne, ako to robí expozé. Veľmi dobre nám je známe, že útek zpod dozoru alebo väzenia je nie tak ľahká vec a najmä to nebola ľahká vec pre politických väzňov. Preto nemôžeme sa zbaviť dojmu, že niekomu je bezpečnosť štátu len frázou, keď sa ponad útek 48 politických väzňov prenesie konštatovaním, koľko bolo útekov z okresných väzníc a koľko z krajanských väzníc, bez toho, žeby sme beli oboznámení, ako bolo naložené s dozoreckým a dohliadacím personálom, ktorého nedbalosťou, alebo priamo pomocou k útekom došlo. Či bolo zavedené proti ním trestné alebo disciplinárne pokračovanie a s akým výsledkom? Bolo by nás tiež zaujímalo, koľko väzňov ušlo z výkonu trestu, koľko bolo tých, ktorí boli bezprostredne po čine dolapení a koľko tých, ktorí sa sami po úteku do väznice prihlásili? A veľmi radi by sme boli srovnali počet politických väzňov s počtom väzňov kriminálnych, ktorí ušli z väzenia, lebo o posledných sa expozé vôbec nezmieňuje. Toto porovnanie by nás iste utvrdilo v tom presvedčení, že politickí väzni museli byť výdatne pri úteku napomáhaní. Zákon musí platiť na každého občana rovnako, keď však pre určitú časť ľudí sa zmierňuje tak, že môžu útekom trestu uniknúť a najmä, keď títo ľudia patria ku kategórii ľudí zameraných proti nášmu štátu, je to stav veľmi povážlivý a právom sa môžeme domáhať veľmi radikálnej nápravy. Po formálnej stránke nevieme, ako možno tvrdiť na strake 16 ods. 2 expozé, "že stav väzenstva na Slovensku po stránke personálneho obsadenia je uspokojivý", keď Povereníctvo spravodlivosti vo svojom pláne na budúce 2 roky vytyčuje si (strana 20 bod 8) "Doplniť chýbajúci väzenský personál..."
Justícia je základom štátu. Táto poučka platila za prvej Republiky, platila aj za tzv. Slovenského štátu, ale zdá sa, že neplatí v ľudovodemokratickej československej republike na Slovensku. Na súdenie niektorých závažnejších deliktov, najmä podľa zákona na ochranu republiky č. 50/ 23 Sb. z. n. boly interným nariadením Ministerstva spravodlivosti zriadené zvláštne senáty složené zo sudcov štátu najoddanejších.
Za tzv. Slovenského štátu to boly známe osobitné senáty, ktoré maly ešte aj tú zvláštnosť, že jeden člen musel byť nemeckej národnosti.
Dnes však politické delikty, ako napr. na Krajskom súde v Bratislave, súdi sudca vo funkcii predsedu senátu, ktorý bol veliteľom HM v Trnave, pečlive sa staral o opevňovacie práce a nepekne sa vyjadroval o povstaní, za čo bol po oslobodení niekoľko mesiacov zatknutý a vyšetrovaný a zdá sa, že nebol preverený na A. Potom ovšem ľahšie pochopíme mierne rozsudky vynášané týmto senátom za úklady o Republiku alebo združovanie štátu nepriateľské. Napr. vec Chalmovský a spol. bola odbavená trestom 8 mesiacov odpykaných predbežnou väzbou, alebo úmyselné zabitie človeka z politických pohnútok v máji 1946 v cároch bolo kvalifikované tým istým senátom ako prečin zabitia človeka z nedbalosti s trestom 8 mesiacov, taktiež v deň vyhlásenia rozsudku odpykaných predbežnou väzbou. Pýtame sa pána povereníka spravodlivosti: nemajú odbojové složky potom právo, a povinnosť takéto výkony justície kritizovať? A nezmenšuje váhu a vážnosť ich kritiky, keď ju neoblečú do pekne zaokrúhlených viet zbehlého právnika ani to, že útočia na osoby, lebo nepoznajú spletitosť organizačných predpisov. Inak by totiž útočili pravdepodobne na Povereníctvo spravodlivosti, ktoré sa nepostará v záujme sudcov, ktorých prevzalo do svojej správy a najmä v záujme verejného kľudu a bezpečnosti štátu, aby jednotlivým zamestnancom justičného rezortu bola sverovaná taká agenda, v ktorej by neprišli do rozporu so svojim subjektívnym presvedčením a tým aj do rozporu s verejnou mienkou.
Musíme tiež s ľútosťou konštatovať, že sme sa, z expozé pána povereníka spravodlivosti nič nedozvedeli o tom, aké kroky urobilo Povereníctvo, aby zákon č. 115/1946 Sb. o právnosti jednaní súvisiacich s bojom o znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov bol štátnymi zastupiteľstvami správne aplikovaný. Boli sme v mnohých prípadoch svedkami, že tento zákon buď je používaný nesprávne, alebo vôbec nie je používaný. Máme dojem, že Povereníctvo spravodlivosti malo by dbať v prvom rade o to, aby platila právna istota a spravodlivosť pre bojovníkov za novú republiku československú.
Slovenská roľnícka verejnosť by bola bývala veľmi povďačná pánu povereníkovi, keby bol vo svojom expozé venoval aj niekoľko otvorených slov právnym otázkam okolo pozemkovej reformy, keby bol reagoval aspoň na podnety z dennej tlače. Tak by sme sa aspoň boli dozvedeli z kompetentného miesta, či možno nehnuteľnosti spadajúce pod konfiškáciu zaťažovať hypotekárnymi dlžobami v smysle nariadenia č. 65/1946 Sb. n. SNR, lebo napr. veľkostatkár Leonardi v Šarfii údajne zaťažil svoj skonfiškovaný majetok dlžobou v sume 700.000.- Kčs. Alebo či je to podľa platného právneho poriadku, keď drobní prídelci sú preháňaní po súdoch opatrovníkom nezvestného statkára pre údajné rušenie pokojnej držby, hoci veľkostatok bol konfiškačnou komisiou zriadenou podľa nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR dávno skonfiškovaný a miestnou roľníckou komisiou po schválení okresnou roľníckou komisiou rozdelený? Tak sa to stalo 15 roľníkom z Veľkých Ripňan, ktorých žaluje opatrovník bývalého statkára Adolfa Fuchsa pán Dr. Aladár Iványi, advokát z Michaloviec, na zmocnenie okresného súdu v Nitre pod č. Nc I 97/1946-11 žalobou o sumárnu repozíciu pod č. j. C 107/47 Okresného súdu v Nitre. Akej bezprávnosti sa títo roľníci v danom prípade dopustili? Kto im zaplatí útraty s touto, akéhokoľvek zákonného podkladu postrádajúcou žalobou spojené? Vráti niekto týmto ľuďom vieru v spravodlivosť a úctu k štátnym orgánom, keď na vlastnej koži pocítili, že nevie pravá ruka, čo robí ľavá ruka? Nie je snáď povinnosťou Povereníctva spravodlivosti predchádzať takýmto zvráteným dôsledkom vhodným úpravami jemu podriadených súdov?
Plne chápeme ťažkosti, s ktorými zápasí Povereníctvo ako po personálnej tak aj po vecnej stránke. Mnoho sa dá týmito ťažkostiami ospravedlniť, ale nedá sa prejsť mlčky ponad tie nedostatky, ktoré siahajú priamo na korene spravodlivosti, ktoré vzbudzujú nedôveru širokých vrstiev ľudu k justícii a k štátu vôbec, vyvolávajú pocit neistoty v občanoch a môžu ohroziť aj bezpečnosť štátu.
Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:
Udeľujem slovo pánu členovi Slovenskej národnej rady Alexandrovi Bogdanovi.
Člen SNR Alexander Bogdanov:
Dovoľte mi, slávna Slovenská národná rada, aby som pripojil niekoľko poznámok k expozé p. povereníka spravodlivosti Dr. Ivana Štefánika, ktoré odznelo na poslednom zapadnutí Slovenskej národnej rady a vyvolalo živý súhlas v radoch členov SNR.
Pán povereník vo svojom expozé zaoberal sa podrobným spôsobom s celou činnosťou Povereníctva spravodlivosti a v starostlivom expozé podal plastický obraz svojho rezortu. Prichodí nám objektívne konštatovať, že pán povereník Dr. Štefánik svojou neúnavnou prácou skonsolidoval v sektore justičnej správy všetky nesrovnalosti a nedostatky, ktoré prechodom bojových akcií na území Slovenska justičná správa utrpela (potlesk). Stačí pripomenúť rozbité okresné súdy, vykradnuté úradovne, katastrálny nedostatok inventárnych potrieb, písacích strojov, nedozierne škody spôsobené na poz. kniž. materiále atď., aby sme si uvedomili všetku energiu, ktorú museli zamestnanci justičnej správy vynaložiť k odstráneniu všetkých škôd.
Z prejavu pána povereníka vyplýva, že Povereníctvo spravodlivosti pomerne rýchle previedlo obsadenie všetkých súdov a úradov verejnej obžaloby spoľahlivými a preverenými sudcami a štátnymi zástupcami, takže krátko po oslobodení súdy začaly svoju činnosť a zamedzily ďaľšie predlžovanie bezprávneho a chaostického stavu. Pri tejto príležitosti treba sa pozastaviť nad jednou neblahou skutočnosťou, že temer 50% systemizovaných sudcovských miest je neobsadených.
Treba hľadať príčinu, prečo personálny stav sudcov, konceptných úradníkov a potom tiež aj súdnych kancelárskych úradníkov je tak povážlivý. A tu treba otvorene povedať, že sudca za svoju veľmi ťažkú a zodpovednú prácu nie je patrične honorovaný a potom v poslednú dobu stály sa u nás prípady, ktoré chcely naštrbiť sudcovskú nezávislosť. Je preto samozrejmé, že takéto prípady sudcovský dorast nepriťahujú, ale naopak odpudzujú.
Myslím, že netreba o tom debatovať, že právna istota v demokratickom štáte len vtedy bude zaistená, keď aj naďalej bude zachovaná sudcovská nezávislosť, a ko to má na mysli dosiaľ platná ústavná listina (potlesk).
Sudcovská nezávislosť dáva však sudcom i určité obmedzenia, ktorých v iných kategóriách štátnych zamestnancov niet. Napríklad zákaz vedľajšieho honorovaného zamestnania. Tu treba objektívne konštatovať, že všeobecný platový zákon č. 103/1926 Sb. z. a n. ď statočne neuvážil a neocenil toto osobitné postavenie sudcov, konceptných úradníkov a potom tiež aj súdnych kancelárskych úradníkov Tak sa potom stalo, že keď postupne hospodárske pomery, sa zhoršovaly, štátní zamestnanci z existenčných dôvodov hľadali vedľajší zdroj príjmov a nakoľko to je u sudcov prísne zakázané, nastal faktický útek zo súdnych služieb a sudcovský dorast sa nehlásil. Aby to bolo aspoň čiastočne zamedzené, bol zákonom číslo 186/37 Sb. n. priznaný sudcom osobitný prídavok ročne 1.800.- Kčs započitateľný do penzie a potom zákonom čís. 40/1941 Sl. z tento prídavok bol na Slovensku zvýšený o ďalších 3.000.- Kčs.
V praxi sa však ukázalo, že žiadna z týchto platových úprav nedoniesla žiadaného účinku, t. j. odstrániť všeobecný nedostatok sudcov a zvýšiť príliv kvalitného právnického dorastu do sudcovských služieb. I pri dostatku právnického dorastu zlyhaly snahy zákonodarcov, ale len pre nedostatočne riešené hmotné postavenie sudcov, lebo priznané prídavky ani zďaleka nevyrovnaly príjmy, ktoré absolvovaní právnici dosiahli, alebo v krátkom čase mohli dosiahnuť v súkromnej i inej službe. Nemálo prispela tiež k nezdajú uvedenej snahy rozmnožiť rady sudcov na potrebný stav tá skutočnosť, že žiadna z citovaných úprav nepriznala sudcovský prídavok sudcovským čakateľom, od ktorých sa podľa zákona čís. 112/42 Sl. z. pre vstup do súdnych služieb vyžaduje doktorát práv, teda kvalifikovanejšia vzdelanie ako do vstupu iných oborov štátnej správy.
Zákon č. 40/1941 platí len na Slovensku, preto po oslobodení československej republiky a po jej obnovení sudcovia a konceptní úradníci v zemiach českých boli na tom horšie ako na Slovensku. Tým vznikla určitá disparita. Aby táto mohla byť odstránená, dňa 12. apríla 1946 pražský parlament odhlasoval zákon čís. 103/1946 o osobitných služobných prídavkoch sudcov z povolania a ostatných justičných zamestnancov. Bohužiaľ horespomínaná disparita týmto zákonom nie že bola vyrovnaná, ale bola len zväčšená, terna už ale v neprospech sudcov, konceptných úradníkov a súdnych kancelárskych úradníkov na Slovensku, lebo týmto zákonom sudcom a konceptným úradníkom sa priznáva osobitný mesačný prídavok 700.- Kčs, zamestnancom vyššej pomocnej a kancelárskej služby mesačne 500.- Kčs a zamestnancom v službe zriadeneckej mesačne 400.- Kčs.
Hoci v smyale čl. II. bodu 17 Dohody z 2. júna 1945 platy štátnych zamestnancov sú otázkou celoštátneho dosahu, predsa zákon č. 103/1946 Sb. z. a n. platí len v českých zemiach. Tým zrejme podľa môjho názoru dohoda horespomínaná bola narušená a sudcovia, konceptní úradníci a súdni kancelársky úradníci na Slovensku sú poškodení, lebo ich kolegovia v českých zemiach už od 1. januára 1946 dostávajú väčší plat, ač práve objektívne treba priznať, že na Slovensku sudcovia a súdni kancelárski úradníci sú viac zaťažení nielen zväčšou súdnou agendou, ale aj tým, že viac percentov chýba zo sudcovského a kancelárskeho stavu ako v zemiach českých.
Pán povereník spravodlivosti bol si toho úplne vedomý a proti zásade dohody horespomínanej, ale podotýkam, už len potom, keď táto dohoda bola jednostranne narušená, predložil Slovenskej národnej rade a to právnemu výboru návrh osnovy nariadenia na odstránenie disparity platov sudcov a súdnych kancelárskych zamestnancov na Slovensku, vzniklej práve zákonom č. 103/1946 Sb. z. a n.
Právny výbor Slovenskej národnej rady pri jednaní o tejto osnove dňa 1. októbra 1946 bol si plne vedomý toho, že v smysle dohody ako vec celoštátneho dosahu prináleží Ústavodarnému národnému shromaždeniu v Prahe, predsa osnovu prejednal a jednohlasne ju prijal, lebo bol toho názoru, že vláda vzdor tomu, že sa to prieči dohode, urobí ale výnimku a dá súhlas k odhlasovaniu tohoto nariadenia, keďže ide o sociálne spravodlivú vec.
Bohužiaľ ale s ľútosťou konštatujem, že vláda súhlas nedala, poukazujúc jednoducho na Dohodu z 2. júna 1945.
Treba tu ešte poznamenať, že vláda v Prahe oznámila Slovenskej národnej rade, že v dohľadnej dobe bude odhlasovaný celoštátny zákon o sjednotení platových a služobných pomerov štátnych a iných verejných zamestnancov, mám ale zato, že tento zákon sotva bude tohto roku odhlasovaný a keď aj bude, už i tak sudcovia a súdni kancelárski úradníci sú na Slovensku poškodení.
Nemeškané musí prieť náprava, lebo v opačnom prípade sudcovský stav sa nezlepší, ale zhorší, s takým decimovaným stavom sudcov a kancelárskych úradníkov isteže bude poškodený chod služby a tým bude trpieť v prvom rade len verejnosť.
Myslím, že náprava vo veci dala by sa spraviť tak, že naši politickí zástupcovia v pražskom parlamente podali by návrh, aby zákon č. 103/1946 Sb. z. a n. bol novelizovaný a jeho pôsobnosť rozšírená tiež aj na Slovensko.
Personálny stav sudcov je tým povážlivej ši, že za daných hmotných pomerov sudcovského stavu nemôže sa v dohľadnej dobe očakávať zlepšenie. Toto pán povereník spravodlivosti priznáva. Povereníctvo spravodlivosti by sa malo snažiť hľadať cestu k náprave azda tým, že by udeľovalo tzv. rezortné štipendium, ako to bolo v prvých rokoch v prvej československej republiky.
Treba vítať snahu Povereníctva spravodlivosti, ktoré sa snaží horespomínaný personálny nedostatok sudcov odstrániť zriadením kategórie úradníkov vyššej pomocnej kancelárskej služby, ale bohužiaľ toto riešenie nemôže byť trvalé.
Pokiaľ sa týka organizácie súdov a úradov verejnej obžaloby, vidíme, že tato otázka bola úspešne prekonaná. Nemožno sa však uspokojiť nedôsledným riešením otázky určenia sídiel pre Najvyšší správny súd. V smysle čl. VII. júnovej dohody z roku 1945 majú byť oba najvyššie súdne tribunály spoločné pre celé územie štátu, pričom Najvyšší súd má mať sídlo v Bratislave. Ostáva teda prvoradá požiadavka, aby spoločný Najvyšší správny súd podľa citovanej Dohody bol na Slovensku. Podľa najnovších legislatívnych návrhov sa však smernice dané citovanými dohodami nerešpektujú. Osnova o spoločnom Najvyššom súde určuje síce sídlo tohoto súdu do Brna, ale u Najvyššieho správneho súdu sa určuje sídlo namiesto v Bratislave do Prahy a v Bratislave sa má zriadiť len pobočka pražského súdu. Toto navrhované riešenie o ohľadom Najvyššieho správneho súdu je v rozpore s citovanými dohodami a nemožno s ním súhlasiť. Ak by však i z akýchkoľvek príčin dohoda o určení sídla Najvyššieho správneho súdu na Slovensku nemohla byť dodržaná a na Slovensku zriadená len pobočka Najvyššieho správneho súdu, bude treba trvať na tom, aby aj otázka Najvyššieho súdu v Brne bola riešená obdobne, t. j. a. by i brnenský Najvyšší súd mal pobočku v Bratislave.