Za druhej svetovej vojny v rokoch 1939-45 a po jej skončení československá armáda zriadila tieto vyznamenania: Československý rad bieleho leva za víťazstvo, Československý vojnový kríž z roku 1939, Československú medailu za chrabrosť, Československú medailu za zásluhy, Československú vojenskú pamätnú medailu, Československý vojenský rad za slobodu, Československý veliteľský rad Jána Zisku z Trocnova a Československú Jánošíkovu medailu. K týmto pristupuje rad Slovenského národného povstania, návrhy na udelenie vyznamenania, ktoré podľa platných zákonných stanov predkladajú právoplatní velitelia, ktorí môžu čin posúdiť a zaručiť jeho pravdivosť. Predložené návrhy sa preverujú nadriadenými orgánmi, vyššími veliteľmi, prípadne Slovenskou národnou radou a až po dôkladnom preskúmaní skutkovej podstaty dochádza k udeleniu príslušného vyznamenania. Číselný počet vyznamenaných príslušníkov českoslov. armády slovenskej národnosti je tento: v roku 1945 5. 302, roku 1946 5. 770, spolu 10. 802. Akcia s vyznámenaním nie je skončená, najmä pokiaľ ide o vyznamenania osôb, ktoré nateraz nekonajú aktívnu službu. Hodno spomenúť skutočnosť, ak uvážime, že dosiaľ bolo vyznamenaných asi 44. 000 príslušníkov armády českej národnosti, vidí sa nám veľký nepomer medzi vyznamenanými a medzi účasťou v zahraničnom i domácom odboji Aj táto otázka je významná, a ide tu predovšetkým o zachovanie úcty k vyznamenaným. K tomuto bodu treba ešte pripojiť, že dosiaľ so slovenskej strany nepodaly sa ešte všetky návrhy na vyznamenanie. Ide najmä o návrhy Národnej bezpečnosti, finančnej stráže, jednotlivých revolučných složiek a podobne. Z tohto dôvodu nemožno ešte robiť presné uzávery, naopak, len vyzvať jednotlivé složky, aby na zaslúžené činy navrhly príslušné vyznamenania.

Slávna Slovenská národná rada! Aspoň v hrubých obrysoch a početnými porovnaniami poukázal som na celkový vývin i na problémy tak československej armády, ako i najmä jej slovenskej složky. Chcel by som v závere shrnúť to najdôležitejšie. Je to hlavne nedostatok slovenských dôstojníkov a rotmajstrov, čo nám bráni získať to zastúpenie v armáde, ktoré slovenskému národu patrí, nielen pre početnosť, ale hlavne, a to prízvukujem, pre jeho obrovskú účasť v tomto oslobodzovacom boji v cudzine i doma. Dnes treba všeličo aj naprávať, čo spôsobovalo toľko nevôle za prvej Republiky. Sú to otázky predovšetkým personálne, ktoré sa snažíme riešiť podľa daných možností, ako aj otázky dislokácie vojenských útvarov, učilíšť atď., čo všetko má úzky vzťah k slovenskému životu. Dnešný obrat slovenských gážistov je omnoho priaznivejší ako bol za Slovenského štátu. Keď porovnávame počet slovenských dôstojníkov vtedy a dnes, vidíme, že dnes je ich o 70 viac ako v takzvanom samostatnom Slovenskom štáte. Najväčší rozdiel sa však javí v kategóriách vyšších dôstojníkov. Predtým bolo 6 generálov, teraz márne 18 slovenských generálov. Predtým holo plukovníkov 36 (potlesk, dnes ich mame 57 (potlesk), podplukovníkov bolo síce predtým 100, dnes ich máme 93, avšak zato predtým bolo majorov 132 a dnes ich máme 245 (potlesk). V celkovom počte bolo predtým 274 vyšších dôstojníkov a dnes ich je 413 (potlesk). Slováci v československej armáde majú väčšiu účasť a tiež lepšie postavenia ako mali predtým. Tak isto bolo by úplne zbytočné porovnávať dnešný počet číslami a funkciami za prvej Republiky. Jedným slovom dnešná situácia je veľmi priaznivá a treba si len želať, aby aj pre armádu bolo viac pochopenia so strany našich občanov. Zatiaľ je tento záujem veľmi malý. Tu treba zdôrazniť zarážajúcu skutočnosť, že práve na slovenskej strane javí sa väčší nezáujem o veci vojenské, ako je tomu na strane českej, pretože veľká väčšina odišla, alebo pomýšla opustiť vojenskú dráhu, zatiaľ z dôvodov hmotných. Je pravda, že finančná otázka gážistov nie je závideniahodná. Ale s podobnými ťažkosťami zápasí vôbec celá naša verejná správa. Pristúpila povinnosť platiť dôchodkovú daň, čo zaťažilo gážistov, ďalej platová úprava nepriniesla nijakých podstatných zmien a v mnohých prípadoch príjem sa zmenšil touto úpravou. Touto úpravou nie je vyriešená otázka výkonnostných prídavkov a podobne. Treba si tiež uvedomiť, že vojenská služba má svoju osobitnú povahu, vyžaduje nepretržitú pohotovosť, ktorá nepozná úradných hodín, cvičenia, službu aj v nedeľu, časté zmeny prostredia, doškolovanie, väčšiu zodpovednosť za hospodárrenie so štátnym majetkom atď. atď. Na tieto okolnosti musí sa prihliadať, aby naša mládež mala blízky vzťah k armáde, a aby tí, ktorí sú aktívnymi dôstojníkmi, rotmajstrami, alebo ďalej slúžiacimi poddôstojníkmi, nestrácali chuť k službe, ktorá je nanajvýš potrebná. Prirodzene Úprava hmotných pomerov gážistov uskutoční sa po všeobecnom vyriešení platových otázok štátnych a verejných zasmestnancov, čo sa má stať do konca tohto roku. Osobitnú pozornosť bude treba venovať aj gážistom vysokoškolákom, najmä lekárom, ktorí znechutení opúšťajú vojenskú službu, pretože sa ich vzdelanie dostatočne neoceňuje.

Pri tejto príležitosti znovu apelujem na všetkých prítomných, aby podporovali pri každej príležitosti nábor slovenských maturantov do vojenskej akadémie. Dôstojnícky dorast je našou prvoradou povinnosťou, bez záujmu našej mládeže o vojenskú aktívnu službu nebude možné mať takú účasť na vedení československej armády, aká slovenskému národu patrí. Československá armáda, ktorá má takú bohatú tradíciu, ktorá v tejto vojne dokázala za hranicami a na domácom fronte svoju vyspelosť, mravnú uvedomelosť a bojovú schopnosť, si zaslúži plnej podpory celého nášho obyvateľstva. Dôkladne vycvičená, vyzbrojená a mravne uvedomelá armáda je a zostane zárukou našej ťažko vydobytej slobody, našej vlasti, republiky Československej. (Potlesk.)

Predsedníctva sa ujal podpredseda SNR pplk. Milan Polák.

Podpredseda SNR pplk. Milan Polák:

Ďakujem pánu štátnemu tajomníkovi Jánovi Lichnerovi za prednesený výklad. Tretím bodom dnešného programu je referát pána predsedu Slovenskej národ nej rady Dr. Jozefa Lettricha o jeho americkej ceste. (Potlesk.)

Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:

Slávna Slovenská národná rada! Práve pred rokom, dňa 26. februára 1946 prijala Slovenská národná rada vo svojom plenárnom zasadnutí ohlas k Slovákom v Maďarsku, ktorým sa podľa vtedy uzavretej Československo-maďarskej dohody otvorila cesta návratu do vlasti. Dnes chcem obrátiť pozornosť tohto sboru na inú, iste najvýznamnejšiu složku krajanov v zahraničí, na Slovákov v Spojených štátoch severoamerických a v Kanade Ich národný, mravný, politický a hospodársky význam pre nás snáď dostatočne plynie zo skutočnosti, že podľa nie nereálneho odhadu predstavovali celú jednu tretinu slovenského národa. Pre nedostatok spoľahlivých, novších a tomuto účelu vyhovujúcich štatistických dát dnes nemôžeme už presne zistiť, koľko národne povedomých Slovákov, poťažne slovensky ešte hovoriacich Američanov žije v severnej polovici amerického kontinentu. Rozhodne ich je najmenej 250. 000 až 300. 000. Ostatní sa už asimilovali, splynuli s novým prostredím a stratili z prevážnej časti duchovný, národný a rečový kontakt so Slovenskom. Platí to najmä pre druhú a ďalšiu generáciu našich krajanov, ktorí sa narodili už v Amerike, vychodili len americké školy, ktorí už vôbec, alebo v nevyhovujúcej miere počuli doma reč ich otcov. Je síce pravda, že sa u tejto kategórie krajanov veľmi výrazne prejavuje vedomie slovenského pôvodu, ktoré v určitom ohľade môže byť s nášho národného a politického hľadiska tiež činiteľom, no, vcelku povedané, pre náš národ sú stratení. Keď išlo o mravnú pomoc, alebo politickú, poťažne finančnú podporu československej štátnej veci v oboch svetových vojnách, Slováci v Amerike nám výdatne pomohli. Prvý zahraničný odboj našiel ich jednotných, druhý roztrieštených. V prvom všetci, v druhom len časť vyslovila sa bezvýhradne za vytvorenie, poťažne obnovenie československej štátnej samostatnosti. Priďaleko by viedlo rozvádzať príčiny tohto stavu. Obmedzím sa preto na konštatovanie, že americká-slovenská podpora našej štátnej a politickej veci bola v rozhodujúcich chvíľach našej histórie veľkého, často rozhodujúceho významu, takže keby sme nemali ani iných dôvodov, už táto skutočnosť sama osebe by stačila na to, aby sme boli voči nim vďační a aby sme sa zaoberali. ich národnými a kultúrnymi osudami. Na šťastie máme omnoho viac spoločných záujmov, ako je iba účasť našich krajanov na odbojovej práci a to menovite teraz, po víťaznom skončení druhej svetovej vojny, v ktorej Československo bolo s Amerikou v tej istej spojeneckej koalícii a boj ovaly teda za tie samé vojenské a politické ciele. Vieme totiž, že sa americkí Slováci veľmi živo zaujímajú o náš život v Republike, niekedy až tak ďaleko, že z toho vznikajú medzi nimi ideové a politické nedorozumenia a spory, ktoré ich stavajú do protichodných bojových táborov a zbytočne ich oslabujú. Vieme ďalej, že ich národné sebavedomie je neobyčajne vyvinuté, a že mu dali výraz aj v povojnových časoch v tom, že posielali a posielajú individuálnu pomoc v naturáliách a v peniazoch, ktorá dosahuje mnohomiliónových súm, nehovoriac am o tom, že najmä balíky obsahovaly veci, ktoré ani z vlastných zdrojov nemôžeme čerpať, ani nemôžeme ich zaobstarať dovozom. Naši krajania sú živou ratolesťou nášho národa. To si nám treba všetkým dobre uvedomiť a vyvodiť z toho príslušné dôsledky. Naskytuje sa nám k tomu jedinečná, ak nie posledná príležitosť, keď sme v obnovenej československej štátnej samostatnosti do nebývalej výšky vystupňovali naše národné úsilie vybudovať si trvalý a svojský domov, nielen pre národ doma, ale i pre veľkú časť našich slovenských ľudí, roztratených po všetkých končinách sveta. Žiaľbohu sme si dobre vedomí toho, že sa nám všetci nevrátia. O tých, čo prídu domov, musíme sa všemožne postarať, aby nás národne posilnili a my im v plnej miere nahradili to, čo v cudzine mali. Tým, čo sa k nám nevrátia, povinní sme poskytnúť takú duchovnú, mravnú, kultúrnu a národnú podporu, ako len budeme vládať, aby si naši bratia v zahraničí čo najďalej uchovali slovenské národné povedomie, slovenskú reč, slovenské kultúrne hodnoty a tradície a aby sme sa vzájomne podporovali a doplňovali, aby sme mali z toho čo najväčší obapolný duchovný a hmotný prospech. Z tohto stanoviska posudzujúc veci, treba nám hneď vypracovať presný, reálne možný a premyslený plán, predovšetkým pre kultúrnu pomoc zahraničným, najmä americkým a kanadským Slovákom a tento plán začať hneď aj uskutočňovať. Počas svojej nedávnej návštevy medzi krajanmi v Amerike zistil som, že bez našej kultúrnej a mravnej podpory budú národne upádať a pomaly sa pre nás strácať. Z vlastných síl sa nevládzu držať. Chýbajú im kultúrni a národní vodcovia. Nemajú dosť osobností, ktoré by ich sjednotily v ich slovenskom národnom úsilí. Prevážna časť inteligencie patrí k duchovnému stavu, ktorá nie vždy oprávnene kladie cirkevné záujmy pred záujmy národné. Treba im schopných organizátorov kultúrnej i osvetovej služby. Dobrých redaktorov a dobrých národných pracovníkov, ľudí čestných a nepredpojatých, čo by dali celému krajanskému životu v Amerike a v Kanade nový, živší a opravdový ráz. Zostalo už len veľmi málo pracovníkov vysťahovavších sa od nás za more. Rovniak, Furdek a iní sa pominuli. Nová emigrácia neprichádza a tak sa s roka na rok prehlbuje medzera v radoch vedúcich pracovníkov slovenských a činiteľov. Aké prostriedky sú spôsobilé účinne za siahnuť do života amerických Slovákov a dosiahnuť aspoň približne cieľov, o ktorých tu bola reč? Čo sme im povinní my dať, aby nás v budúcnosti nemohol nikto viniť z nedostatku záujmu a starostlivosti o túto veľkú a významnú slovenskú národnú složku v zahraničí? Predovšetkým som toho náhľadu, že sme povinní vybudovať našim krajanom predbežne v Spojených štátoch severoamerických Slovenský ústav, ktorý by sdružil všetkých tamojších Slovákov bez ohľadu na ich ideové rozvrstvenie a náboženskú príslušnosť alebo stavovské rozdelenie (potlesk). Z ústavu by sa malo vytvoriť stredisko kultúrneho a národného života, odtiaľ by sa mal ústredne dirigovať ich slovenský duchovný život. Tam by mali mať svoju Maticu Slovenskú a svoju Muzeálnu slovenskú spoločnosť. Ústav by mal vydávať dobré informatívne, kultúrne, odborné a spoločenské časopisy, písané v bezvadnej slovenčine, ktoré by nahradzovaly mnohé nevyhovujúce terajšie tlačové orgány. Slovenský ústav mal by byť sídlom pokiaľ možno úplnej slovenskej knižnice, ktorá by bola zdrojom poznania a štúdia našich kultúrnych pomerov, našej kultúrnej, vedeckej a umeleckej tvorby a bohatstva. Knižnica by bola zároveň obrazom kultúrnej produkcie našich krajanov za morom. V ústave by bolo potrebné založiť historický archív a muzeálne oddelenie našich amerických Slovákov, kde by sa umiestily historicky cenné pamiatky a doklady o živote našich krajanov, o ich sociálnom zápase, hospodárskom napredovaní, o organizovaní kultúrneho a náboženského života, o ich účasti na oslobodenskej akcii v záujme založenia, poťažne obnovenia Československej republiky. Koľko vzácnych vecí, ako sú rukopisy, listiny, listy, zápisnice, členské soznamy, súkr. korešpondencia, sbierky kníh a starých časopisov, zástavy a odznaky, rozličné spomienkové predmety, fotografie, umelecké diela atď. atď., hynie bez opatery a koľko z nich podľahlo skaze! Niet ľudí ani miesta, kto a kde by sa o ne postaral, kto by ich posbieral a zachránil pre súčasnú dobu i pre budúcnosť. Z tohto materiálu daly by sa čerpať cenné vedomosti o histórii našich Slovákov za oceánom a o ich účasti na budovaní života v Amerike. Zároveň však by našla svojho osvetlenia a zvýraznenia i nie jedna otázka nášho národného a politického života doma - na Slovensku. Slovenský ústav v Amerike mal by priťahovať aj našich umelcov, aby v ňom vystavovali svoje diela a práce a krajania by zasa mohli sledovať náš súčasný vývoj a všestranný pokrok. Mnoho slovenskej mládeže študuje na amerických školách, ktorí nemajú ani len približnú predstavu o našej kultúrnej úrovni. Ústav by jej mohol dať to, čo jej nedáva americká škola. Som si dobre vedomý, že vytvorenie takejto ustanovizne narážalo by na nejednu a nie malú prekážku. Avšak, ktoré ľudské dielo sa tvorí bez ťažkostí a bez námah? Snáď jednou z najväčších prekážok je roztrieštenosť amerických Slovákov. Za svojho pobytu v Spojených štátoch pokúsil som sa hľadať a nájsť spoločného menovateľa medzi nimi. Nemôžem tvrdiť, že som úplne dosiahol tohto cieľa, veď je holou nemožnosťou odstrániť jednej osobe a za niekoľko týždňov to, čo tisícky ľudí a za desaťročia rozdvojovali. Toľko však môžem povedať, že pokus nebol bezvýsledný, že som na všetkých stranách zistil zásadnú ochotu prijať národnú a kultúrnu základňu za predpoklad spolupráce všetkých. Toto je toho času najvážnejšia úloha, ktorá na nás v Amerike čaká. Bez sjednotenia krajanov Slovenský americký ústav by nesplnil svoje poslanie. Sjednotením získali by americkí Slováci, ale i Československá republika a Slovensko, lebo pomocou ústavu možno ľahšie a správnejšie čeliť i nepriateľskej propagande, ktorá neobyčajne zhubne účinkuje na mysle našich krajanov a ich pomeru k nám. Myslím, že myšlienka Slovenského ústavu, ktorá sa v Amerike stretla s neobyčajne priaznivou ozvenou, zaslúži si čo najstarostlivejšej úvahy našich povolaných kruhov a miest, ktoré sa budú musieť podrobne zaoberať i ďalšími predpokladmi ústavu. Na našej starosti by bolo ústav aspoň čiastočne vystrojiť po stránke osobnej a vecnej tak, ako to napríklad robia Spojené štáty u nás v prípade Amerického ústavu v Prahe, alebo Veľká Británia v Britskom ústave v Bratislave. Ďalšou veľmi dôležitou vecou pre prehĺbenie stykov medzi nami a medzi krajanmi Spojených štátov a v Kanade je vybudovanie rýchlej, spoľahlivej a objektívnej informačnej služby. Ani krajania v Amerike nie sú správne informovaní o pomeroch u nás, ale ani zpravodajstvá, šíria sa tam o nás najnesmyselnejšie, ba i najnehoráznejšie zprávy, ktoré poväčšine pochádzajú z emigrantských, nám nepriateľských kruhov. Táto propaganda nám tam veľmi škodí, paralyzovať sa dá len tak, keď sa postaráme sami o dobré zpravodajstvo. V tomto smere do úvahy prichádza jednak rozhlas, jednak slovenská informačná kancelária v Amerike. Aspoň jedna československá rozhlasová stanica by mala byť zariadená na taký výkon a taký program pre krajanov, ktorý by bolo možné v Amerike a v Kanade dobre a nerušene počuť. Terajšie vysielania, ako mi na viacerých miestach povedali, vôbec nepočujú. Je veľmi dôležité, aby sme týchto možností využili, lebo rozhlas môže konať neoceniteľné služby pre rýchle a správne informovanie krajanov v Amerike o nás. Kým sa tak stane, ale i popri rozhlase treba pomýšľať na vybudovanie informačnej kancelárie, ktorá by stála v spojení s krajanskými i našimi tlačovými agentúrami, potažne redakciami, aby mohla dodávať čerstvé a presné zprávy o živote na oboch stranách. Videl som, ako Slováci v Amerike túžia po zprávach zo starej vlasti, ako ich každá dobrá zvesť poteší a povzbudí a zase nedobrá rozčaruje a znechutí. Myslím, že podľa pravdy dobré zprávy by rozhodne prevažovaly a tak by sme mohli podstatne prispieť k vykoreneniu propagandistického jedu, ktorý je nateraz tak rozšírený medzi Slovákmi v Amerike. Dôležitou vecou bude vysielať do Ameriky učiteľov. Slovenských škôl tam niet, sú len výpomocné slovenské školy, poťažne hodiny slovenčiny na niektorých amerických školách. Viem, že naša školská správa tu už robí určité kroky a opatrenia. Preto vec spomínam len kvôli úplnosti. Podobne bude potrebné postarať sa o lektoráty slovenčiny na amerických univerzitách v tých strediskách, kde žijú a študujú Slováci, aby si mohli doplniť štúdiá o známosti našej reči, literatúry a vzdelanosti. Vec je dôležitá a myslím, že i uskutočniteľná. Mimoriadny význam s hľadiska našej spolupráce pripisujem výmene študentov. Treba zariadiť, aby sme každoročne vysielali odtiaľto niekoľko vysokoškolákov do Spojených štátov a do Kanady a odtiaľ k nám, aspoň na jednoročné štúdium. Ale nielen vysokoškolákov, treba to robiť aj so študentmi na odborných školách. S tým súvisí aj otázka výmeny lekárov, profesorov, hospodárskych pracovníkov, inžinierov a kňazov medzi nami a medzi nimi. Táto spolupráca sľubuje popri Slovenskom ústave najúspešnejšie výsledky. Preto v tomto ohľade treba nám sústrediť pozornosť na našich Slovákov v Amerike. Podobne nemožno podceňovať ani dôležitosť jednotlivých i hromadných návštev a zájazdov kultúrnych pracovníkov, cirkevných činiteľov, umelcov, spevákov, hercov atď. Osobný styk a osobné dojmy z bezprostredného poznania života nedajú sa ničím nahradiť. Zodpovední a vážni ľudia môžu tu urobiť veľké veci. Nezabúdajme, že rozdielnosť názorov, chybné stanoviská, odchylne metódy posudzovania vecí dajú sa najlepšie odstrániť osobným stykom v doložených rečiach a v debatách v živom slove, v prednese a v umeleckom výkone. Viem, že takéto akcie sú veľmi finančne nákladné. Treba však pokračovať plánovité a úsporne. Treba zainteresovať na takých podnikoch široké kruhy tu v Československu i v Amerike a nepochybujem, že sa priaznivé účinky dostavia. Každá takto mienená a uskutočnená návšteva značí pre krajanov zvýšenie národného povedomia, mravnú posilu a povzbudenie. Záujem o nás mimoriadne zvýši film, výstavy, knihy, časopisy a gramofónové platne. Tu treba však poukázať na niektoré nie bezvýznamné okolnosti. Neposielať všetko do Ameriky, čo máme, ale iba to, čo je z dôvodu účelnosti a účelu, ktorý sledujeme, významné a čomu krajani rozumejú. Musíme vychádzať z ich kultúrnej úrovne a so stanoviska prostredia, v ktorom oni žijú a nie my. Veľká časť krajanov pozerá sa na nás tak, ako keď pred 20-30 rokmi od nás odchádzali. Slovensko si predstavujú na takom stupni vývoja ako bolo vtedy. Treba im priblížiť dnešné Slovensko, menej folklóru, menej vecí aktuálnych zápasov a problémov a viac dokladov o našom technickom, hospodárskom, sociálnom a kultúrnom pokroku. Pošlime im filmy o našich mestách a dedinách, o cestách, továrňach, elektrárňach, školách a nemocniciach, o bytovej kultúre, o rozvoji turistiky, športu, cudzineckého ruchu, o našich liečivých prameňoch, kúpeľoch a rekreačných miestach, o zdravotných a sociálnych zariadeniach, slovom filmy o veciach, ktorým oni, v podstate jednoduchí ľudia, lepšie porozumejú ako čomukoľvek inému. I výstavy treba pripravovať v tomto duchu a nezabúdať pritom na kraje, na mestá, lebo i umenie budú lepšie chápať, keď sa im podá cez predstavu o rodnom kraji, alebo o meste, ako bez tohto. Výber literatúry musí sa diať starostlivo, nie mnoho, ale skôr viac priliehavejšej. Treba pamätať aj na detskú literatúru a na dobré preklady antológie do angličtiny. Nie menší význam treba pripisovať aj organizovaniu hospodárskych a finančných stykov. Slováci v Amerike majú v povahe deliť sa so svojimi najbližšími doma. Preto len čo si vyplatily lodný a cestovný lístok, už začali posielať doláre a balíky domov. Tieto podpory hraly a hrajú nemalú rolu v našich chudobnejších krajoch Slovenska. I túto službu treba im pomôcť organizovať, aby účelnejšie plnila svoje poslanie. Vzhľadom na živý záujem o podnikanie u nás nebolo by od veci, keby sa získal a zaistil kapitál amerických krajanov pre podnikanie doma. Muselo by sa to však postaviť na pevný a bezpečný základ, aby sa neopakovaly nedobré skúsenosti z čias po prvej svetovej vojne. Bude vecou odborníkov, aby hľadali cesty, ako túto myšlienku priviesť k realizácii. Úmyselne som nehovoril o priebehu a o výsledku svojej nedávnej cesty do Spojených štátov severoamerických, lebo je to už známe a predpokladám, že i pánom členom Slovenskej národnej rady. Naopak, pokladal som za potrebnejšie poukázať na konkrétne úlohy a otázky, ktoré nás čakajú, ak chceme splniť svoje národné a kultúrne poslanie medzi najpočetnejšou našou slovenskou složkou za Oceánom.