šistického "Slováka", "Slovenskej pravdy" a "Gardistu", preto sa hľadajú svedkovia, ktorí dosvedčia, že Tuka, Tiso, Mach, Kubala a ostatní ozaj zradili slovenský národ. No a to predsa trvá roky, kým toľkých svedkov nájdu a vypočujú. Takto si to myslia naši SPROV-isti. Kto z vás nepozná UŠB-áka Suckého? Najoddanejší a najvernejší spolupracovník nemeckého Gestapa v Bratislave. Tento človek, ako vieme, ešte dosiaľ nie je odsúdený. Teda, sbiera sa proti nemu materiál, a hľadajú sa svedkovia, ktorí mu dokážu, že je to pravda, že bol spolupracovníkom Gestapa. To nemení na veci, že tento človek stovky slovenských vlastencov vrhol do žalára, vystopoval našu podzemnú činnosť a tisíce rodín slovenských priniesol do nešťastia. Čo by asi s takýmto človekom spravili Česi, alebo Srbi? Žiaden strach, u nás sa mu nič nestane. Prečo? Lebo sa sbiera proti nemu dôkazový materiál. A Tuka Béla, najväčší nepriateľ slovenského národa, vyvrheľ ľudskej spoločnosti, najodpornejší zločinecký typ, aj s týmto vlastizradcom máme smolu. Nemáme proti nemu potrebný dôkazový materiál, a nemáme proti nemu svedkov. A tento mazaný mefisto nám ešte urobí čiaru cez rozpočet. (Povereník Dr. Štefánik: Omyl!) (Kapinaj: Môže byť omyl, ale umre nám skorej, než ho ruka spravodlivosti zasiahne. ) (Smiech, potlesk). Rok čakáme za tou rukou spravodlivosti. A možno, že ešte rok budeme čakať, až zomrie. My sme sa tešili, že aspoň jeden zradca dostane sa skoro tam, kam už dávno patril. No, darmo je. Niet materiálu. Niet svedkov, a Tukt Bela spokojne umiera. Ozaj niet dôkazov proti nemu? Koho potom chceme trestať? Koho? Ale čo nám na to povie svet?!

Slávna Slovenská národná rada! Pri takomto stave vecí Národný súd a ľudové súdnictvo sotva skončí svoju prácu a očistu od kolaborantov v dohľadnej dobe. My SPROV-isti sa obávame, že ešte aj naši vnukovia budú hľadať a bádať po materiále o kolaborantoch, aby ich mohli súdiť. Ešte šťastie, že ten Karmasin nechal len štyri vagóny archívu a nie štyri celé nákladné vlaky, lebo by to tiež dlho trvalo. Pán Skačáni, kto by ho z nás nepoznal? V roku 1940 brat Ing. Stahl mal to nešťastie, že ešte za Skačániho prednostovania dostal sa do pazúrov ÚŠB-á-

kov. Trýznili ho, bili ho, ale verný súc danému slovu, neprezradil nikoho. Mlčal. No, prišiel sa podívať pán prednosta Skačáni, ako to s tým Stahlom stojí. Opýtal sa: Hovorí, či nehovorí? Mlčí. Mlčí? Biť ho, bite ho, kým nebude krv potiť. A brat inžinier Stahl aj so svojimi kamarátmi potil krv 5 rokov na ÚŠB, v Ilave, v Leopoldove a nakoniec aj v Mauthausene. A vážení, koľko dostal tento Skačáni? Šesť mesiacov!

Šesť mesiacov, aj to len toľko, koľko si odsedel vo vyšetrovacej väzbe. (Výkriky: fuj!) My, SPROV-isti nežiadame, aby boli súdení takí občania, bývalí ľudáci, ktorí nekolaborovali s fašizmom, ktorí nás nezrádzali. My veľmi dobre vieme, že za bývalého fašistického režimu bolo treba veľkej morálnej sily, veľkého odriekania, odhodlania a ešte väčšieho vlastenectva, aby sa roduverný občan slovenský zapojil statočne do ilegálneho protifašistického odboja, keď to znamenalo skoro istú smrť, alebo aspoň vyhnanstvo z domova a nešťastie pre rodinu. Ale pravdou je, že kolaboranti, zradcovia a udavači dobrovoľne dali sa do služieb fašistických okupantov. Dobrovoľne propagovali fašizmus a vrhali našich ľudí do biedy a žalárov. Desaťtisíce slovenských obetí, desiatky tisícov našich mŕtvych spolubojovníkov zo záhrobia žaluje týchto zradcov a kolaborantov. Línia nášho ľudového súdnictva musí byť vedená požiadavkou spravodlivej odplaty za zradu, kolaborantstvo a udavačstvo. Ak by sa tak nestalo, potom, vážení, známy Konštantín Čulen, Jožo Kirschbaum, Jožo Cincík, Hrušovský a Ďurčanský veľmi budú ľutovať, že svojho času ušli pred hrdinskou Červenou armádou zo Slovenska a pri najbližšej príležitosti použijú najrýchlejšieho prostriedku, aby sa mohli vrátiť, možno, že aj spolu so Sidorom na Slovensko, aby sa zapojili do nášho kultúrneho, hospodárskeho a politického života. Panie a pánovia, naši SPROV-isti hovoria, že keby títo slovenskí chlapci, ktorých som teraz menoval, títo bývalí gardisickí junáci boli zostali na Slovensku, dnes by boli možno prinajmenej ministerskí radcovia a prednostovia dôležitých odborov, alebo význačnejšími redaktormi našich politických strán. Všetko má svoje hranice, aj shovievavosť členov Národného odboja. Dovoľujem si týmto zdvorile

v mene SPROV-u žiadať všetky politické strany, aby v záujme pokoja a poriadku na Slovensku starostlivo a vytrvale bdelý nad dodržiavaním usnesení Slovenskej národnej rady, aby odkaz Slovenského národného povstania, očistiť Slovensko dôkladne od fašizmu, plnily verne, poctivo a svedomite, a nový ľudovodemokratický štát aby budovaly pomocou nekompromisných vlastencov a členov Národného odboja, ktorí nikdy nezradili svoju vlasť a svoj národ, a nikdy ho nezradia, ani v dobách najhorších. Nech naše ľudové súdnictvo splní naše želanie do poslednej litery. (Potlesk. ) Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich: Udeľujem slovo pánu Dr. Nádašimu. Člen SNR Dr. Ladislav Nádaši: Slávna Slovenská národná rada! Chceli by sme mať zákon o ľudovom súdnictve čo najdokonalejší. Teraz prejednávaná osnova tiež o to usiluje, no, hoci už mnohokrát predebatovaná a tiež teraz shodnotená pánom povereníkom pre pravosúdie a inými rečníkmi, je ťažko nechať aspoň jeden nedostatok novely bez poznámky. Novela totižto nemyslí na časté porušenie základných zásad formálneho práva, nemyslí, že sú formálne vady, ktoré môžu viesť priamo k justičnej vražde. Najkrikľavejším prípadom je porušovanie bodu 11 § 384 Trestného poriadku, ktorého sa niektoré súdy pravidelne dopúšťajú rým, že odsúdia obvineného za taký čin, ktorý vôbec netvorí predmet obžaloby. Stáva sa tak, že obvinený nie je vypočutý na istú okolnosť, keďže v obžalobe nie je, nemôže sa proti tomu brániť a obranu pripraviť a po rozsudku už darmo hľadá nápravu. Alebo napríklad uvádzam porušenie bodu 10 tohto paragrafu, keď výroková časť rozsudku je nesrozumiteľná, alebo ak výroková časť odporuje dôvodom rozsudku. A toto sa stáva veľmi často u miestnych ľudových súdov, kde rozhodujú výhradne neprávnici. Nejdem vypočítavať však všetky body § 384 Trestného poriadku, ale chcem len povedať to, že by bolo treba navrhovanú novelu, a síce bod 30d doplniť touto vetou: "Alebo ak súd pri prejednávaní veci sa dopustil zmätočnosti, uvedenej v bodoch 1 až 11 § 384 Trestného poriadku v prospech obvineného, vyjmúc, ak je zrejmé, že formálne porušenie tr. práva nemalo vplyv na rozsudok.

Slávna Slovenská národná rada! Je len samozrejmé, že členovia demokratického Klubu budú hlasovať za túto osnovu. Avšak ráčte mi dovoliť, aby som pri tejto príležitosti prehovoril tiež niečo o súdoch a sudcoch, ktorí túto osnovu prevádzať budú v praxi. Súdnictvo je najdôležitejšou inštitúciou štátnou, veď štát sveril mu svoje suverénne právo, sudcovskú moc. A justícia je fundamentum regnorum, fundamentum rei publicae. Takto hľadí na to štát, preto aj zriadenie tejto eminentne dôležitej inštitúcie, inštitúcie súdov, u nás aj v šatoch druhých, určujú a ustaľujú zákony. Sudcovská moc prináležala dakedy hlave štátu, postupne prešla na ľud a tento svoje právo, viazané ústavnými zákonmi, prevádza. Znamená to, že štátu prináleží menovanie sudcov, dozor nad súdmi, právo omilostenia a tiež aj všetky rozsudky ľudového súdu, vynášajú sa menom Republiky a slovenského národa. Počet súdov a sudcov určených v zákone množiť, zákonité rozsudky súdov pozmeniť, tieto revidovať, nemá právo ani hlava štátu, ani zákonodarný sbor. Vypovedá toto ešte dnes u nás platný zákonný čl. XII. z roku 1791, teda už zákon 155-ročný, vytvorený a vynútený pod dojmom prvej Francúzskej revolúcie. Neodvislosť a neodstraniteľnosť sudcovská je zaručená v ústave.

Všetko toto máme pred očami, keď si uvedomíme, že naše súdy požívaly veľkú autoritu už za prvej Československej republiky, nielen doma, ale aj v medzinárodnom zameraní. Náš Najvyšší súd bol fórom a autoritou váženou a ctenou nielen každým občanom štátu, ale bol pýchou každého slovenského a českého právnika. Som zato pevne presvedčený, že naše súdnictvo sa bude podobne vyvijať tiež i v terajšej našej ľudovo-demokratickej Československej republike. Som o tom presvedčený, lebo nemáme len vôľu a lásku k veci, ale máme tiež i znamenitých a vhodných ľudí na zodpovedných miestach a na miestach, kde je toho treba. Viem, že naše súdy zodpovedne ich veľkej tradícii a sľubnej budúcnosti budú konať im sverené úkoly tak, ako im to nielen česť, svedomie a zákon káže, ale ako im to káže i pocit pre sociálnu spravodlivosť. Všetko toto platí aj na ľudové súdy. No, nikde sa nevybijajú tak ľudské vášne, ako pri dnešných pomeroch,

keď sa tak často vybavujú osobné účty. Menovite pri sudcoch, ktorí pri každom rozsudku spravia si aspoň jedného nepriateľa. Bude zato ťažko, preťažko každému sudcovi, lebo strana, ktorá s rozhodnutím súdu nebude spokojná, bude sa môcť revanžovať tiež i udaním, áno anonymným udaním. A to je vec, o ktorej chcem povedať niekoľko slov. Posledne sme čítali v niektorých novinách, že udania možno povedať i anonymne. A toto je práve, čo nemožno nechať bez poznámky. Ako môže každý občan, menovite ale štátny a verejný zamestnanec, obzvlášť však sudca, už či z povolania, alebo laik, vykonávať jemu sverené úkoly, keď sa musí obávať, že ktokoľvek môže ho anonymne, teda beztrestne napadnúť, šliapať po jeho cti a prípadne tiež ohroziť jeho existenciu? Ako môže rozhodovať, ako neodvislý sudca, keď visí stále nad jeho hlavou Damoklov meč, že strana, ktorá spor prehrala, môže sa mu revanžovať, a to dôkladne revanžovať? Bratia, ja myslím že už po viac, ako po jednom roku od nášho oslobodenia musíme si uvedomiť, že tí sudcovia, úradníci, vôbec štátni a verejní zamestnanci, ktorí ešte dnes sedia v štátnej správe na svojich miestach, sú piliermi tohto štátu a národne a politicky spoľahlivými občanmi Československej republiky. (Potlesk. ) (Povereník Dr. Husák: A kde sú kolaboranti?) Musíme si uvedomiť, že na základe anonymných udaní nemožno občanov tohto štátu opäť a opäť preverovať. Raz musí prestať strach u každého, či po najbližšom anonymnom udaní ostane, alebo neostane na svojom mieste. Žiadame od každého občana tohto štátu, aby sa celou dušou a vervou zapojil do vybudovania našej Republiky. Ako môžeme však žiadať 100percentnú prácu od ľudí, ktorí nevedia, či po najbližšom anonymnom udaní nebudú vyložení tiež so svojou rodinou na ulicu? Bratia, musíme sa držať štyroch základných slobôd, hlásaných prez. Rooseveltom: 1. Slobody slova a prejavu všade na svete. 2. Slobody každého človeka vyznávať Boha po svojom všade na svete. 3. Vyslobodenie z núdze. 4. Zvlášť ale vyslobodenie zo strachu. - Tieto slobody musia byť základňou nášho sveta, tieto musíme dosiahnuť ešte hneď v našom pokolení. A zato, sotrime konečne výzvy na niektorých úradoch napísané:,, Tu sa u-

dáva". Nech v časopisoch neupozorňujú občanov, že možno podať listy anonymne, tiež anonymne oznámiť. Konečne sme v ľudovo - demokratickej Československej republike, toľkou krvou vykúpenej, kde každý občan musí stáť za tým, čo povie a čo činí., Musíme nadobudnúť toho presvedčenia, že ľudia, ktorí sú v dosahu našich súdov a ktorí sa previnili za minulého režimu, sú už buď odsúdení, alebo je pozdvihnutá oproti nim obžaloba, alebo sedia za mrežami. Bratia! Neposudzujme Slovákov podľa anonymných udaní, posudzujme Slovákov podľa toho, ako sa zachovali v auguste 1944 (potlesk). Vtedy išli všetci Slováci, statoční, v ktorých bolo len trocha sily, nešiel len ten, ktorý ísť nemohol, alebo doma, prenasledovaný, sa ukrýval. A všetko toto si spomeňme, keď sa vzájomne preverujeme a posudzujeme. Tiež si spomeňme na to, keď ešte raz chceme preverovať našich sudcov, úradníkov, dôstojníkov, poddôstojníkov, vojakov na základe anonymných udaní. Anonymne udávali vývrheľovia ľudskej spoločnosti u germánskeho gestapa, anonymne neudáva slobodný občan oslobodenej ľudovo - demokratickej Československej republiky. (Potlesk. )

Podpredseda SNR Dr. Ivan Horváth:

Ako ďalší má slovo pán člen Rady Žingor:

Člen SNR Viliam Žingor:

Slávna Slovenská národná rada! Pred rokom na tomto mieste Slovenská národná rada, majúc na zreteli šťastný a budúci osud slovenského národa a Československej republiky, usniesla sa na nariadení o potrestaní vojnových zločincov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Dnes nám prichodí zistiť praktické výsledky tohto neobyčajne dôležitého nariadenia a posúdiť tak životaschopnosť nášho národa, prípadne skritizovať činnosť a zodpovednosť niektorých verejných jeho predstaviteľov. Keď uvážime jednoročné výsledky ľudového súdnictva, nemôžeme si nepriznať, že sme boli veľmi málo dôslednými a tvrdými v tomto najdôležitejšom kladení základov šťastnej budúcnosti národa a Republiky. Kto je vinníkom a koho brať na zodpovednosť za oprávnenú nespokojnosť národa v tomto smere? Každý z nás nesie čiastočne zod-

povednosť za nedostatočné výsledky ľudového súdnictva, lebo pri svojej dennej namáhavej práci za každú cenu mali sme venovať pozornosť činnosti ľudových súdov a poučovaniu nášho ľudu o dôležitosti, objektívnosti a rýchlom rozhodovaní o vine alebo nevine tých-ktorých činiteľov. To sme alebo vôbec nerobili, alebo len nedostatočne. Dávali sme prednosť rôznym osobným a menej dôležitým záujmom, teda veciam, týkajúcim sa jednej osoby alebo skupiny, pred vecou spoločnou nám všetkým, bez rozdielu politickej, náboženskej, majetkovej a inej príslušnosti. Hlavnú vinu nesú však tí, ktorí sa chceli ukazovať veľkomyseľnými. Pod touto zdanlivou veľkomyseľnosťou často skrývali obavu pred otvorením, vystavením vlastnej mienky z príčin osobnej zbabelosti, alebo z vypočítavosti zaisťovali sa pre každý prípad, kladúc si túto otázku, čo keby sa niečo stalo? Na jednej strane osobná rozhodnosť, bojovnosť, ktorá sa tak krásne u mnohých prejavovala v otvorenom boji s nepriateľom, náhle pohasla pred obavou, že nejaký zákerník pokúsi sa z tmy ohroziť život, pričom sa zabudlo na základné podmienky boja, že totiž každý prejav vlastnej nerozhodnosti a strachu má za následok stúpnutie odvahy nepriateľa, na druhej strane nešťastná špekulatívnosť rôznych plytkých pováh, na vonok uhladených a inteligentných, v skutočnosti však príliš sebeckých, spôsobila u našej verejnosti atmosféru všeobecnej neistoty, nespokojnosti a oprávnenú nedôveru voči niektorým verejným predstaviteľom. Možno smele tvrdiť, že koncom prvého povojnového roku zjavuje sa temer otvorené spájanie sa s nepriateľom v podzemí, pre záchranu strannícko-politickej väčšiny, čiže v detailoch pre záchranu vlastnej vysokej politickej, alebo inej funkcie, namiesto spravodlivého odsúdenia všetkých aktívnych účastníkov a prisluhovačov neblahej minulosti a čestného a ušľachtilého, nikým a ničím nepoškvrneného závodenia. Ako sa dnes má pozerať na náš verejný život zmrzačený vojak a partizán, ubiedená a uplakaná vdova s jej sirotami, keď niekdajší ich nepriateľ, alebo spoluvinník vrahov, chodí si slobodne, dokonca a výsmechom na tvári, alebo keď ho stíha len mierny trest? Či sa nemá obracať v hrobe mŕtvy hrdina, keď jeho veľ-

ká, čestná obeť je prosto neuznávaná a jeho svetlá pamiatka je bezohľadne šliapaná rôznymi sebeckými kreatúrami? Ako sa má cítiť dnes statočný vojak a partizán, ktorý ešte pred rokom nasadzoval svoj život v boji za záchranu národa a za obnovenie Republiky, pričom znášal ťažké následky zimy a nedostatku, keď dnes často rozhoduje o jeho žiadostiach ten samý kolaborant, ktorý verne slúžil minulému režimu a zámerne tieto žiadosti zavrhuje, len aby si uchránil svoje miesto? Naproti tomu, títo udatní vojaci a partizáni často sú zákonom stíhaní pre rôzne drobné priestupky a verejne sa kritizujú ich nepatrné chyby, zavinené dlhotrvajúcim pobytom na fronte, zatiaľ čo tí, ktorí front vôbec nepoznali, alebo vôbec sa nezúčastnili národného odboja, nimi opovrhujú a odbavujú ich často otázkou, kto ich na front posielal. Keď takto ešte dnes možno tupiť opravdových národných bojovníkov, nemožno sa diviť, že títo nadávajú dnes i na viacmenej zaslúžilých predstaviteľov dnešného verejného života, pretože nesledujú dostatočne oprávnené požiadavky aktívneho bojovníka a nielen, že sa mu mnoho ráz nesnažia pomôcť, ale časo zo stranníckych príčin súhlasia s jednaním svojich podriadených o odmietaná žiadosti bojovníkov. Ľahko si možno vysvetliť, prečo tento prostý bojovník stále ešte myslí na automaty, keďže cíti, že nevládne ten poriadok, ktorý vládnuť má. Každý účastník národného odboja, ktorý nezakúsil slasť zimných bojov a v najhorších chvíľach ukrýval sa oddelene a ktorý ovláda dnes ten-ktorý verejný rezort, musí sa snažiť pochopiť bolesť beznohého a dokaličeného hrdinu, bolesť vdovy a jej sirôt a z tohto vyplývajúcu základnú požiadavku ďalšieho zdarného vývoja, to jest odstránenie a prísne potrestanie všetkých väčších i menších kolaborantov, nesmie ľahkomyseľne sverovať osudy bojovníkov do ich rúk, ale musí sa jedine opierať o zaslúžilých a skutočných účastníkov odboja a z týchto si voliť svoj najbližší káder. Inak sa dopúšťa priamej zrady na preliatej krvi a musel by byť prosto odsunutý a nepripustený do vedenia národa a štátu, ba i potrestaný. V demokratickom štáte každý má právo hlásať presvedčenie, aké chce, keď ono neohrozuje štátny a národný záujem. Nemožno však nájsť dosť vhodný

výraz pohoršenia nad tým, keď za účelom získavania mandátov mlčky sa trpí reakcia, alebo dokonca zisťuje sa priame spojenie s touto. Podľa doterajšej praxe ľudových súdov zvláštnej pozornosti zasluhuje si okolnosť, že v prvom rade boli stíhaní a súdení drobní vinníci, zatiaľ čo vinníci väčšieho formátu zostávali mimo dosah vyšetrovania a odsúdenia. Tieto poznatky tesily sa zvláštnej priazni v určitých kruhoch, majúc pravdepodobne možnosť chrániť sa väčšími materiálovými možnosťami. I keď drobný vinník nesie určitú vinu, predsa len jeho vina nedá sa prirovnať s vinou vyššie postaveného kolaboranta, pretože tu bol vo väčšine prípadov existenčný záujem, pre ktorý mnohý musel sa pridať na stranu okupantov, čo nemožno predpokladať u lepšie situovaných ľudí. Títo však na druhej strane majú možnosť sjednať si pre každý prípad alibi. V záujme spravodlivosti je treba v prvom rade stíhať tých, ktorí hrali na obe strany, pretože sú to opravdoví ľudia bez chrbtovej kosti a vítaný je im každý režim, ktorý uchráni ich majetky a výsady. Nemožno budovať štát na takýchto obojživelníkoch, pretože u nich niet absolútneho národného cítenia a aj ich sociálne cítenie je veľmi často problematické. Vyššie postavený štátny príslušník musí byť vzorom pre svoje okolie, preto je nutné, aby ho stihol v prvom rade prísny trest, keďže svojím príkladom často svádza drobných neuvedomelých ľudí. Je známe ľudové porekadlo: "Aký pán, taký krám. " Slovenskí partizáni regrutovali sa v prvom rade zo šíkov drobných ľudí, preto týchto ľudí v prvom rade považujú za svojich a ich berú pod svoju ochranu a ak ide o drobné viny, tieto sa môžu preminúť, prípadne mierne potrestať. Rozhodne však odmietajú podporovanie, nestíhame a odpúšťanie viny tým, ktorí si mohli za špinavý groš kúpiť rôzne ochranné doklady. Náprava sa musí začať od hora, lebo zas je známe ľudové porekadlo: "Ryba smrdí od hlavý. " Vyjadrujúc oficiálne stanovisko slovenských partizánov, pripojujem sa k schváleniu predmetnej novelizácie nariadenia o ľudovom súdnictve a potrestaní zradcov a kolaborantov, v pevnej viere, že pred ukončením druhého povojnového roku budú spravodlivo potrestaní a eskortovaní všetci tí, ktorí spôsobili hrozné straty na ži-

votoch v našich radoch a zapríčinili nesmierny bôľ a utrpenie nášho ľudu. Sedem miliónov padlých ruských bratov, viac ako poldruha milióna padlých juhoslovanských bratov, včítane strát bulharských, poľských, českých a slovenských dostačí, aby sme si uvedomili, aké veľké straty postihly Slovanstvo, ktoré neprejavovalo, doteraz žiadne dobyvačné úmysly, len chránilo proste svoje a svojich. Budúca ochrana Slovanov a tým i Európy musí byť sverená len našim vlastným a nepoškvrneným rukám a musí byť podmienená správnym sociálnym poriadkom, ktorý je základnou podmienkou šťastného a zdravého života vôbec. (Potlesk. )

Podpredseda SNR Dr. Ivan Horváth:

Ako ďalší má slovo pán člen Rady Kráľ.

Člen SNR Fraňo Kráľ:

Slávna Slovenská národná rada! Popri odôvodňovaní potreby novelizácie nariadenia o ľudovom súdnictve s hľadiska právneho, politického, sociálneho, humanitného atď., dovoľte mi láskavé podoprieť vec niekoľkými slovami so stránky kultúrnej. Nie, nevylučuje sa tu kompetentnosť, ako by sa to hádam na prvý pohľad zdalo, lebo pojmy pravda a spravodlivosť, ktorých nástrojom na hľadanie a uskutočňovanie má byť zákon, spadajú vo svojej čistej podstate v našej civilizácii s mnohými inými hodnotami pod nadriadený pojem, ktorý nazývame kultúrnosťou. Áno, nám nestačí pre plnosť žitia vypestovaný um a mozog naplnený vedomosťami, ak tieto kvality nedoplňuje zošľachtené srdce, s citmi pre spravodlivosť, s láskou k pravde, so smyslom pre mravnosť - my by sme dnes nemohli hovoriť o kultúrnom človekovi či národe, ktorému by boly ľahostajné hanebnosti, ukrutnosti a bezprávia, napáchané v nedávnej minulosti na jednotlivcoch, národoch i na celom ľudstve defektnými indivíduami, asociálnymi elementárni, amorálnymi živlami, zvrhlými fašistami. Áno, kultúrnemu človekovi by sa muselo dnes búriť svedomie a zalievať ho pocit hanby, keby sa všemožne nepričiňoval o potrestanie vinníkov za tie potoky slz a krvi, za tie vdovy a siroty, za tých olazárených a povraždených, za tie vypálené domy a zruinované zdroje živobytia, za tú biedu a útrapy,

čo nám tu zostaly dedičstvom po strašnej kataklizme fašistického besnenia. Ako by sme sa mohli úprimne v úcte skláňať nad hrobmi padlých za našu slobodu, keby sme nechali beztrestne šliapať ich vrahov po zemi skropenej krvou, ako by sme mohli s nefalšovaným súcitom mierniť bolesti trpiacich, keby sme dovolili ich katanom cynicky smiať sa do očí svojim obetiam?! Veď aké neznesiteľné situácie vyskytujú sa ešte i dnes, pred aké poburujúce skutočnosti nás každú chvíľu stavia denný život - a s akou trpkou nevôľou musí nejeden z nás uvedomovať si sklamanie vo svojej viere, keď si v naivnosti, pri mäkkom srdci namýšľal, že si zločinci sami vstúpia do svedomia a budú sa pokorne kajať, že sa bez trestov napravia a budú sa usilovať odčiniť zlo, ktoré napáchali! Veru ani vidu, ani slychu po niečom takom u nich, ale skôr naopak, ešte zanovitejšia umienenosť, ešte urputnejšia zaťatosť, ešte trúfalejšie počiny, lebo našu shovievavosť nechápu a nechcú chápať ako dobrotu, ale skôr ako prejav slabosti, bojazlivosti, nemohúcnosti. Nenájdete medzi nimi hádam jediného, ktorý by sa cítil vinným, ktorý by oľutoval svoju nepeknú minulosť, ktorý by sľuboval napraviť sa, ale skoro každý z týchto tromfov - nie drobných zavedených ľudí, dá vám na vedomie priamo alebo nepriamo, že zotrváva v svojej umienenosti, zatvrdlosti, skazenosti a že túži po neuskutočniteľných možnostiach pokračovať v prevádzaní svojich zvrhlých túžob, po pomste, po odplate.

Nie, tu by bola márna každá dobromyseľná nádej, tu musíme prekaziť ďalšie urážanie spravodlivosti, tu treba ďalej prevádzať očistu nášho verejného života od skutočných vinníkov a previesť ju do krajných dôsledkov, tu treba vykoreňovať a vykynožiť i posledné pozostatky fašistického moru - aby sme si zachránili národ pred mravnou skazou a umožnili príkladmi výchovu našich budúcich pokolení v cti, šľachetnosti, mravnosti a vo vedomí, že podlosť, zrada na národe a zločiny, páchané na ľudstve, sa trescú, že pravda a spravodlivosť musia vždy nakoniec zvíťaziť nad neprávosťami a tupým násilím. Len tak zaslúžime si naozaj meno kultúrneho národa a len tak kultúrnym národom budeme môcť zostať i pre budúcnosť. (Potlesk. )

Predseda SNR Dr. Jozef Lettrich:

Udeľujem ďalej slovo členke Národnej rady pani Šándorovej.

Členka SNR Oľga Šándorová:

My, slovenské ženy máme úplne jasnú predstavu o plnení povinnosti v ľudovom súdnictve a je hanbou a nijako neodôvodnenou chybou, že dnes naše ľudové súdnictvo nefunguje tak, ako sa patri na ľudovodemokratické zriadenie nášho štátu, ako je tomu v štátoch iných, napríklad v bratskej Juhoslávii, kde so zradcami, kolaborantmi, vedia urobiť rýchly a jedine správny poriadok. Ani my nemôžeme nechať ľpieť na našom národe tú škvrnu a potupu, že sme až dosial nevedeli odsúdiť a potrestať fašistických vrahov a ich pomáhačov, ktorí usilovali o náš národ a jeho ľudské práva a o jednotnosť našej Československej republiky. Ako len môžme trpieť medzi sebou, ba dokonca v samých úradoch ľudí, ktorí zapredali to najdrahšie, čo človek má, národ a vlasť, fašistickým zotročiteľom a stávali sa hitlerovskými miništrantmi?

Náš národ je plný spravodlivého hnevu proti týmto zapredancom, ktorým nič nebolo sväté, ktorí zo ziskuchtivosti kolaborovali a pre osobné výhody ničili našich mužov, bratov, synov, ba ani len ženy a deti nešetril. Na nich ľpie krv miliónov ľudí, zavraždených a umučených v koncentračných táboroch Nemecka, Čiech, Slovenska a vo všetkých tých krajinách, kde fašistická beštia slávila svoje dočasné víťazstvo nad ľudstvom!

Naše dediny, ktoré statočne pomáhaly partizánskemu hnutiu, boly ničené požiarmi a ľud bol Nemcami ozbíjaný a vrhnutý do žalárov. Kto by nevedel o obetiach fašistického teroru, najmä na východnom a strednom Slovensku, kto by o nich nevedel, o ľuďoch, ktorí ostali bez prístrešia, o rodinách, ktoré navždy stratily svojich živiteľov, o matkách, ktorým sa už nikdy ich synovia a dcéry nevrátia?! Biedu a nedostatok pociťujú ešte i dnes deti po partizánoch a ilegálnych pracovníkoch, ale zato napriek všetkým týmto smutným faktom ešte stále je vidieť preverených kolaborantov, ktorí s najväčšou drzosťou sa už stačili operiť a zadovážiť si pozíciu v úrade, alebo inde nejakú výhodnú živnosť.

Akože títo ľudia sú osožní svojou prá-