upravíme poľnohospodársku držbu roľníka, musíme ešte upraviť a doriešiť celý rad otázok, lebo ak nebudeme vedieť správne tieto otázky rozriešiť, i najlepšia pôda i najlepšie upravené vlastníctvo tejto pôdy stáva sa bezcennou vecou a napriek našim krásnym rečiam a dobre mysleným tendenciám nezamedzíme ten útek z dedín do miest, akého sme svedkami už niekoľko desať rokov.

Slovenský štát a slovenská vláda dáva slovenskému roľníctvu zákon o pozemkovej reforme. Za dnešných pomerov už samotný tento zákon znamená veľmi mnoho. Týmto činom totiž slovenský štát a jeho predstavitelia zapojujú sa vedome do sociálnych reformátorov, ktorí chcú spravodlivým rozdelením pôdy predísť takým sociálnym otrasom, akých sme boli svedkami pred 20 rokmi za revolúcie v Sovietskom Rusku.

Na našej parlamentnej pôde pred nedávnom odznely slová, ktoré hovorily, že revolúcia v Rusku je experiment, ktorý sa ešte neskončil a ktorý môže znamenať pre ľudstvo určité dobrodenie. Možno, že pre tých ľudí, ktorí sa pozerajú na komunizmus a na jeho predstaviteľov z iného hľadiska, celé to vraždenie, akého bolo ľudstvo svedkom, a hospodárske týranie, aké ešte jestvuje, je len experimentom. Pre ľudí, ktorí vyrástli na roľníckej pôde, pre ľudí, ktorí majú radi slovenský roľnícky ľud, je výsledok tohto experimentu už dávno známy. (Výkrik: Tak je! Potlesk. ) Sociálna revolúcia v Rusku zbavila vlastníctva pôdy milióny ľudí, urobila z nich žobrákov a proletárov závislých na vôli vrchnosti a vlády, čiže zamenila starých ruských feudálov, ktorí držali milióny desiatin pôdy v rukách, za komunistických vládcov a z roľníctva urobila proletárov. Žiaden, človek, kto vie oceniť hlboký význam a poslanie roľníctva v národe, nemôže s týmto činom súhlasiť. A keď my chceme na základe roľníckom prevádzať našu národnú politiku, musíme povedať tiež svoje stanovisko k tomuto takzvanému experimentu; my týmto zákonom toto stanovisko už voláme pozemkovou reformou, ktorú tu prijíma najvyššie fórum slovenského národa. Slovenský snem stavia sa proti takzvaným experimentátorom a stavia sa do radu tých, ktorí chcú spravodlivým rozdelením držby predísť akýmkoľvek sociálnym otrasom. (Potlesk. )

Keď sa pozeráme na ten takzvaný experiment, bude dobre, keď si všimneme stanoviska, aké mal zakladateľ komunizmu Lenin. Vo svojom diele "Agrárna otázka v Rusku" uvádza rozdelenie pôdy v jednej gubernii v roku 1905 a hovorí tam, že 699 majiteľov malo 20 miliónov desiatin, kým 409. 860 majiteľov malo len 1, 600. 000 desiatin pôdy; Lenin prichádza k celkom absurdnému záveru, lebo vraví, že nie je spravodlivé ani rozdelenie tejto pôdy, naopak, len jej sústredenie do štátnych rúk môže zaistiť ruskému národu určitý blahobyt. Prečo došiel k takémuto stanovisku, je jasné. Chcel tú strednú triedu - základ ruského národa - ožobračiť a týmto spôsobom vytvoriť predpoklady svetovej a ruskej revolúcie.

S jednej stránky mal správne stanovisko, lebo spravodlivé rozdelenie pôdy ešte nič neznamená, ak sa neprevádza spravodlivá roľnícka politika. Nakoniec, i keď akokoľvek túto pôdu rozdelíme, dostane sa ona postupne do rúk hospodársky silnejších a zo stredného a z malého roľníka stáva sa proletár. Toto stanovisko nie je len Leninovo, je to stanovisko všetkých národných hospodárov, a musíme si ho osvojiť ako základnú poučku slovenskej politiky aj my, ak nechceme, aby sa zo stredných a z malých roľníkov stávali proletári a ak nechceme, aby sa aj u nás umele alebo prirodzene tvorily predpoklady revolúcie.

Slávny snem! Keď chceme udržať svoj štát a zaistiť si budúcnosť, musíme si ujasniť, čo chceme robiť s roľníckou politikou. Keby sme mali usudzovať podľa doterajších vládnych prejavov, museli by sme povedať, že v tomto smere niet ešte jasnejšieho stanoviska. Prešlapuje sa s jednej nohy na druhú. (Poslanec Čavojský: To sa vždy tak robí!) Okrem niekoľkých vládnych nariadení je prosím zákon o pozemkovej reforme prvým aktom, ktorým dostáva niečo v samostatnom slovenskom štáte roľnícky stav a dedinské obyvateľstvo. Aký je stav dedinského obyvateľstva po roku slovenskej samostatnosti? Keby sme mali na túto otázku odpovedať podľa názorov mnohých rozhodujúcich ľudí nášhoštátu, mohli by sme hneď skončiť, pretožeu nich jestvuje všeobecné presvedčenie, že roľníctvo je tá vrstva, ktorá nepotrebuje žiadnej pomoci. Dokonca istý vlivnejší

pán na schôdzi povedal, že roľníctvu možno len ubrať, nič však pridať. (Výkrik: Kto to bol?). Jeden pán poslanec. Neviem, čo núti ľudí k podobnému úsudku. Ak azda títo ľudia len po 14. marci 1939 zistili, že jestvujú slovenské dediny a v nich ľudia, ktorí majú právo na život a na vymoženosti kultúrneho sveta, odporúčal by som im prečítať si Kukučina, Tajovského alebo Hronského. (Poslanec Čavojský: Alebo nech nechodia na schôdzky!) Zistili by, že táto slovenská dedina má krásnych obyvateľov, ktorí - keď aj majú starosti stále sa usmievajú a každé ráno čakajú príjemnosti. V skutočnosti slovenská dedina už dávno nie je takou prívetivou, idylickou, ako si mnohí myslia, lebo slovenská dedina absolvovala okrem starého politického zápasu ešte dvadsaťročný politický zápas za Česko-Slovenskej republiky a za tohto politického zápasu odohrával sa tiež veľký a ťažký politický zápas hospodársky. A výsledky tohto javia sa ešte aj dnes v rozvrstvení obyvateľov dediny. Mnohí zas používajú stále známeho zvratu, keď hovoria o dedinskom obyvateľstve, že vraj "náš ľud". Tým si myslia ten náš ľud, ktorí je na dedinách a "my páni", to sme zase my. Páni! Príslušníci slovenského národa, príslušníci "totalitných zásad, prosím kde ste opustili svoje zásady? Kde ste stratili to takzvané národné spoločenstvo, kde každý príslušník slovenského národa má sa cítiť rovnocennou složkou? (Výkrik: Tak je!) Aké rozdeľovanie na "náš ľud" a potom na našich "pánov"? Všetci sme rovnakí, všetci musíme sa cítiť členmi jednotného spoločenského kolektíva, to znamená, že výraz,, náš ľud", ktorým sa má dávať akási druhotriednosť tomuto dedinskému obyvateľstvu, nemá v slovenskej národnej pospolitosli žiadneho miesta (Potlesk. ) Napriek tomu, že je akási vnútorná rozorvanosť dedinského obyvateľstva, musíme priznať, že jestvujú spoločenské a jednotné typy dedinského obyvateľstva. Je to zem. pôda a práca na pôde, ktorá všetkých akosi dáva dohromady. Vlasť a štát, to je predovšetkým zem, to je pôda, ktorá je základom štátu. Bez zeme, ako to správne pripomína Bláha vo svojej knihe "Sociológia sedliaka a robotníka" niet národného života, lebo národnosť nemá všetkých svojich podstatných prívlastkov. Židia mali všetko: mali svojho Boha, svoje právo, svoje prikázania, svoju kul-

túru, ale nemali svojej zeme, preto zostali bez vlasti. Na tomto príklade najlepšie vidíme, aká veľkí je závislosť každého národa na vlastníctve pôdy. Každý preto uzná, že dovolávať sa prehĺbenia roľníckej hospodárskej politiky, ktorá by išla v prospech roľníkov, znamená žiadať od predstaviteľov slovenskej politiky ten najsprávnejší smer. Neviem, či sme si uvedomili všetci túto najzákladnejšiu poučku pre nás. Keby sme však mali posudzovať podľa terajšej situácie slovenského roľníctva, museli by sme povedať, že tomu nie je celkom tak. Ako som už prv povedal, váhame pri každom kroku, keď ide o opatrenia, ktoré by malý byť vykonané v prospech roľníctva. Dnešná situácia je taká, že na roľníctve sa žiadajú tie najväčšie ťarchy, aké si možno predstaviť. Keď sa v lete jednalo o cenách obilia, stanovily sa ceny vedome nízko s tým odôvodnením, že nemožno zvyšovať ceny domácich produktov. Výsledok tohto bol ten, že vládou ustálené ceny sú de facto stratové ceny. Rovnako pri úprave živočíšnej výroby zostali sme v stave, ktorý nik neočakával a ktorý, keď potrvá dlhšie, bude znamenať priame ožobráčenie najchudobnejších roľníckych krajov hornatého Slovenska. Zvýšily sa potreby denného života roľníctva, zvýšily sa látky na odev, koloniálne predmety, zvýšily sa ceny strojov, ceny umelých hnojív, zvýšily sa mzdy poľnohospodárskeho robotníctva. (Hlas: málo!) ale všetky tie produkty, ktoré dorába roľník, ostaly na starej výške. Dnes už darmo hovoriť o zvýšení cien obilia, keď je všetko v rúk ich neroľníkov, lebo malý roľník musí predávať z nedostatku kapitálu ešte viacej.

Čo by sme žiadali od slávnej slovenskej vlády, by bolo to, aby pripravila pôdu, aby už aspoň v budúcej sezóne boly ceny obilia primerane upravené. Vôbec bolo by treba trošku systematickejšej a prezieravejšej politiky v ohľade roľníckom. Vojnový stav síce nedovoľuje robiť nejaké široké programy, ale na jeden rok aspoň toto všetko predvídať budeme musieť. Slovenské roľníctvo utrpelo veľmi mnoho škôd už tým, že skoro celý rok nemá organizácie, o ktorú by sa opieralo, preto, že všetky roľnícke organizácie odborové boly zrušené. Slovenské roľníctvo nemá svojho časopisu, okrem jedného špeciálneho, hoci

živnostníci, robotníci, železničiari, súkromní úradníci atď., majú všetci časopisy. Myslím, že to je pre našu slovenskú politiku a vôbec pre náš verejný život nie najskvelejším dokumentom, (Výkrik: A čo robia tí roľnícky vodcovia?)

Aby zle nik nechápal, nestaviame sa proti robotníkom alebo proti záujmom iných vrstiev národa. Bolo by však veľmi nespravodlivé, keby všetky hospodárske ťažkosti dňa válaly sa jednostranne, len na úkor a na bedrá roľníkov. Naša vláda odôvodňuje svoje kroky potrebou menovanej stability, ale ak má aj naďalej roľníctvo prinášať obete na oltár tejto stability, môžeme povedať, že je tu úmyseľ obetovať zlatému teľaťu, ktoré v skutočnosti je len železné, to, čo je celému slovenskému národu najdrahšie. Nech sú dôvody, ktoré zdanlivé hovoria v prospech tohto zlatého teľaťa, akékoľvek, fakt je ten, že v susednom Nemecku a najmä v Protektoráte zvýšily sa hospodárske číslice a že my nemôžeme jednostranne zostať len pri starých cenách roľníckych produktov.

Pred niekoľko dňami bol v Topoľčanoch kurz roľníckej mládeže, na ktorom sa ukázalo, aký je veľký hlad mladých roľníkov po vzdelaní. Takýto jeden kurz zaznamenali ako veľký prínos celej osvetovej činnosti nášho roľníctva. Bohužiaľ, musíme povedať, že keby tieto kurzy i systematicky sa poriadaly po celom Slovensku, to ešte stále nedostačuje, aby sme pozdvihli úroveň roľníka. (Vrava. ) To je stanovisko tých druhých: čím sprostejší roľník, tým lepšie im. Ak chceme, aby slovenské roľníctvo napredovalo, musíme sa dôrazne domáhať zväčšenia počtu hospodárskych škôl. Vyššiu hospodársku školu máme doteraz len jednu, kým v hospodárskom pokroku najvyššie stojaci slovenský západ nemá vyššej hospodárskej školy. Netreba ani dokazovať, že naša obilná komora, západné Slovensko túto vyššiu hospodársku školu potrebuje.

Ďalšou súčiastkou roľníckeho pokroku je poľnohospodárske výskumníctvo. V srovnaní s pomerami za maďarskej éry, sme v tomto smere aj za starej republiky zaznamenali pokrok, ale ani ten stav, ani terajší stav, rozhodne nedostačuje. Keďže z finančných dôvodov nie je možné, aby sa rozšíril počet výskumných ústavov, tak bolo by treba aspoň dobudovať sieť šľach-

titeľských staníc, udržiavať staré zápolenie vo výstavách jak živočíšnej, tak aj rastlinnej produkcie a roľníkov, ktorí dosiahli dobrých úspechov, za túto svoju námahu odmeňovať.

Voláme tiež po zvýšení výnosu pôdy, ktorá je nezbytným predpokladom preto, aby sme boli sebestační. Toto zvýšenie je však ohrožené, pretože roľníctvo má nedostatok umelých hnojív. A tu by som slávne ministerstvo hospodárstva, si dovolil upozorniť už teraz na to, aby započalo širšie rozvetvenú akciu, aby úverovaním bolo možné menovite drobným roľníkom zaistiť včas umelé hnojivá, pretože vyššie výnosy nám budú zaistením našej hospodárskej samostatnosti.

Slávny snem! Dúfajme, že prijatie zákona o pozemkovej reforme bude znamenať novú etapu v roľníckej politike nášho štátu. Vítam preto tento zákon ako záblesk nových spravodlivých časov. Čakáme od neho, že jeho prevedenie zaistí roľníctvu spravodlivejšie rozdelenie pôdy a že takto vybudujeme rad nových, samostatných, schopných hospodárov, na ktorých sa budeme môcť v budúcnosti opierať. Možno síce vysloviť určité obavy, či roľníci budú sa uchádzať o pôdu v tom rozsahu, ako to očakávame, keď zákon pripúšťa všeobecnú revíziu starej pozemkovej reformy vo výmere nad 10 hektárov, čo znamená, že behom 20 rokov bude sa už vlastne na pôdu dostávať tretí majiteľ. Dúfajme, že napriek tomuto nedostatku uskutoční sa dielo, ktoré teraz, pripravujeme. Veríme, že naša vláda a jej vykonávateľ Štátny pozemkový úrad, vyvaruje sa starých chýb, a že bude pôdu prideľovať len tým, ktorým ona skutočne patrí. Verme však tiež, že po prijatí tohto zákona nastane obdobie našej hospodárskej politiky, ktorá nepôjde na ťarchu roľníctva, ale v jeho prospech. V tomto pevnom presvedčení vyhlasujem, že budem hlasovať za zákon o pozemkovej reforme, ale prosím tiež slávny snem a slovenskú vládu, aby venovala viac pozornosti roľníckym veciam, aby nezostaly v zabudnutí tak, ako tomu bolo v minulosti. Roľníctvo je súčiastkou národa a štátu, venujme mu preto takú staroslivosť, akú si zasluhuje. (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Udeľujem slovo pánu poslancovi Beňákovi.

Poslanec Beňák: Slávny snem!

Odhlasovaním zpravodajcami odporúčanej osnovy vládneho návrhu o pozemkovej reforme prijmeme zákon, ktorý vyhovuje nášmu duchu, našej vôle a našej potrebe. Pozemková reforma bola prevádzaná vždy po revolúciách a bola vlastne uchovávateľom jejich výsledkov. Novodobá pozemková reforma bola prevádzaná u nás už v 18. storočí. Vplyvom učenia fyziokratov bola venovaná väčšia pozornosť poľnohospodárstvu aj u nás. Došlo sa už vtedy k presvedčeniu, že naturálne výnosy sú na pánskej pôde veľmi nízke. Ako hlavná príčina bola udávaná povinná robota sedliakov na pánskej pôde. Žiadalo sa preto, aby boly roboty nahradené peňažnými dávkami alebo naturáliami. Týmto spôsobom by však boly bývalý prišly pánske dvory o pracovné sily. V dôsledku toho bolo žiadané, aby veľkostatky boly rozparcelované na roľnícke statky. Bola v tom videná možnosť stúpnutia populácie i naturálnych výnosov. Toto však väčšinou zostávalo len pri slove a k realizácii tohto veľkorysého plánu v celej jeho šírke nikdy nedošlo.

Pred 21. rokmi pražským parlamentom prijatý zákon o pozemkovej reforme vzbudil v nás tiež tie najušľachtilejšie pocity. Spôsob, akým sa tento zákon prakticky prevádzal, začal budiť v nás ale odpor, a na miesto konsolidácie a uspokojenia medzi roľníckym ľudom priniesol nespokojnosť pre nerovnomerné a nespravodlivé rozdelenie najcennejšieho a ľubovoľne nerozmnožiteľného statku, akým je pôda.

Mnohé chyby, ktoré sa v minulej pozemkovej reforme stály, nemôžu sa stať podľa znenia a ducha tu navrhovanej pozemkovej reformy. Nezaškodí však výstraha pre budúcnosť, keď niektoré chyby pripomeniem zo starej pozemkovej reformy. Komu sa prideľovalo? Vytvoril sa rad protekčných detí. Jedni protekciu kúpili za peniaze, druhí za švagrovstvo, tretí, že patril k tej či onej konfesii alebo strane alebo za to, že sa za pôdu dal odnárodniť; hlavne získaval sa pre takzvanú vládnu politiku volebný materiál.

Nehľadelo sa ani na spôsobilosť uchádzača, ani na jeho finančnú schopnosť, ale s pôdou sa proste kšeftovalo, ba priamo hazardovalo.

Zabúdalo sa, že roľníkovi pôda nie je zbožím a tiež ju nepovažuje za kapitál. Roľnícka usadlosť je poľnohospodársky podnik, avšak vždy má povahu stálej živnosti. Ideálom našim je a zostáva roľník, ktorý dobre pracuje a hospodári a nie ten, ktorý obchoduje a špekuluje s pôdou.

Štát na príklad sa zriekol náhrady za škody utrpené vpádom bolševikov k nám, čo činilo ťažké milióny a to len za to, aby nerušene mohol vyvlastňovať pôdu, ktorú potom hazardné a nezodpovedne kde-komu, ktorý nemal s pôdou nikdy nič do činenia, prideľoval. Prideľoval pôdu tiež preto, aby vyhovel najrozličnejším politickým požiadavkám, a to za smiešne nízke ceny a na veľmi dlhodobý úver, ktorý nielen že neinkasoval, ale umožňoval ešte ďalšie vysoké úvery prídelcom na zariaďovanie a stavby. Neboly inkasované ani patričné anuity a dane, ba naopak, dával im ešte osivo, dobytok, stroje a všetko možné na ťarchu neprivilegovaného úbohého poplatníctva. Týmto spôsobom sa narušovala morálka roľníckeho stavu, ktorý mal určitý vyšší vzťah k pôde, než ten, ktorý pôdu len vykorisťoval, lebo ju ľahko a bezpracne nadobudnul.

A tak sa stalo, že zákon, v zásade dobrý, bol v rukách ľudí nezodpovedných a kšeftársky založených do nepoznania zdeformovaný. Výstižným poučením pre nás, ale hlavne pre našu vládu je, aby na výber ľudí, ktorí tento zákon majú v praxi prevádzať a ktorí majú mať plnú dôveru, dávala bedlivý pozor. Hlavne musí jestvovať pocit istoty, že v osnove navrhnuté zásady budú rešpektované a že zákon o pozemkovej reforme bude do dôsledkov a svedomite prevádzaný.

V našej pozemkovej reforme ide o veľké hodnoty, lebo v smysle tohto zákona bolo by možno rozparcelovať asi 1, 600. 000 hektárov pôdy. Len pôdy židovskej je až 40. 000 hektárov, ktorá sa bude museť prideliť záujemcom behom 2-3 rokov. Spomínaná židovská pôda reprezentuje pri najmenšom odhade asi 400, 000. 000 Ks faktickej ceny, nespomínajúc tu ideálnu hodnotu pôdy, ktorá je ďaleko vyššia. Keď táto pôda sa pridelí 4 až 6 tisíc prídelní-

kom, znamená to, že každý by mal mať 70 až 100 tisíc Ks len na pôdu a asi o polovicu viac tohto na potrebu zaobstarávania živého a mŕtveho inventára ako i provozovacieho kapitálu.

Ani pri najväčšom optimizme nemôžem počítať s tým, že by naši ľudia taký kapitál sohnali a preto tento z väčšej čiastky budú si musieť zaopatriť úverom. Tento úver im umožňuje tiež navrhovaná osnova. Len v tom prípade, ak budeme vedieť riešiť túto úverovú otázku a umožníme ľuďom splácania tohto úveru, budeme mať záruku úspešného prevedenia pozemkovej reformy a len tak sa vyhneme nepríjemnostiam, ktoré by nám v opačnom prípade určite sa dostavily,

Len malá čiastka roľníctva v poslednom desaťročí vedela vyžiť aj pri najväčšej skromnosti a usilovnosti zo svojho dôchodu a väčšina žila zo svojej majetkovej podstaty. Stávalo sa tak preto, lebo panovala v minulosti pochybená poľnohospodárska politika, ktorá uplatňovala ešte do nedávna heslo: "Lacné životné potreby a veľký export". Zabúdalo sa, jako to povedal zpravodaj kolega Turček, že národ, ktorý svoj roľnícky stav obetuje k obstarávaniu cudzozemských životných potrieb, rýchle starne a pomaly, ale iste stráca základy hospodársko-sociálneho a tiež aj duchovného života.

Tí, ktorí sa predtým už či kúpou pozemkov, stavbou domu, alebo mimoriadnymi okolnostiami zadĺžili, dnes už nie sú roľníkmi. Nepomohly moratória, ani vyrovnávania. Tí sú už bezzemkovia, bez prístrešia a bez prostriekov. Ich šediny vystavené sú nielen najväčšej biede, ale aj posmechu.

Úplné zlikvidovanie poroby národnej a hospodárskej a obrat k lepšiemu po októbrových a marcových udalostiach čakal náš roľník s radostnými slzami v očiach a so sopätými rukami k nebesiam vzdával vďaku Bohu za docielenie úplnej slobody národnej i hospodárskej v rámci slovenského štátu. Dnes znovu spína ruky a volá čím ďalej tým hlasitejšie: "Umožnite mi žiť, umožnite mi pracovať, ja spokojím sa so suchou kôročkou, ale chcem produkovať, produkovať preto, lebo chce žiť národ, chce žiť štát! Po tisícročnej porobe nemárnite čas siahodlhými úvahami, nekonečným filozofovaním, čí robiť tak, alebo

onak, lebo ten, kto hneď dáva, dva razy dáva!

Slávny snem! Takéto a podobné hlasy letia slovenskou dedinou a ja k tomu dodávam, politicky sme dobre obstáli. Ako obstojíme v budúcnosti, závisí to od našej hospodárskej zdatnosti a pohotovosti. (Potlesk. )

Roľník a spolu s ním poľnohospodársky robotník právom narieka. Že prečo, nech slúži toto malé retrospektívne vysvetlenie:

Na sionistických sjazdoch vznikal hrúzostrašný a sadistický plán pre ovládame sveta, plán na vyvolanie čo najväčšej biedy, plán založený na ideológii Machiavelliho, počítajúci so špatnosťou a chamtivosťou ľudí, a plán tento prevádzal sa v národohospodárskej politike starej republiky do dôsledkov. Ovládali svojim vplyvom ľud a strkali s ním ako figúrkami na šachovnici. Podrobnosti prevádzania tohto plánu zjednávali v slobodomurárskych lóžach. Že sa im to darilo, boli sme svedkami v krátkej minulosti. Na príklad mali sme hodnotné peniaze, odev, jedenie, pitie, bolo toho plné sklady až sa lámaly police, ale pospolitý ľud bol hladný a otrhaný. Vplyvom zhubnej tejto politiky vytvorená bola cenová hladina poľnohospodárkych produktov taká, aby roľník nemal možnosť produkovať, ba produkcia sa kde-tu i zákonne obmedzovala. Roľník nemal možnosť platiť robotníka a odňatá mu bola možnosť konzumovať. Toto sa dialo všetko len preto, aby roľník prestal byť neodvislým, lebo len taký, teda biedny a zadĺžený mohol slúžiť ich zhubným a nebezpečným zámerom.

Utvorením slovenského štátu zdanlivé sme sa striasli jedným razom všetkých týchto pochybných hospodárskych dogmat, avšak hovorím len zdanlivé, lebo národohospodárske teórie boly z minulosti silne zakorenené a maly mnoho vyznavačov a tento smer sa preniesol v skrytom stave i do našich nových pomerov a počína dnes kľúčiť. Toto praktikovanie starých doktrín sa chce prevádzať i dnes, či už z neujasnenosť, alebo z iných príčin a to ešte s určitou vehementnou chľúbou, ačkoľvek sme sa mohli nezpočetnekrát presvedčiť o škodlivostí a neschopnosti takéhoto postupu v národohospodárskom živote v minulosti. Dnes sa nechce akosi pochopiť, že domáce poľnohospodárstvo je

nielen najsilnejším základom výživy ľudu, čo musíme všemožne podporovať, ale že roľnícky stav je zdrojom množenia práceschopnosť celého občianstva. (Predsedania sa ujal podpredseda dr. Opluštil. ) Človek mnoho ráz mohol by si sťažovať slovami Edisonovými, ktorý povedal: "Trvá to niekedy 7 až 40 rokov, lež sa vám podarí nejakú myšlienku všeužitočnú vpraviť do verejnosti, ba dokonca i samozrejmé veci vyžadujú niekedy 10 aj viac rokov, kým sa ujmú".

Slávny snem! Nepreháňam, keď tvrdím, že sme sa naučili žiť v akýchsi hospodárskych bludoch, ktoré sa k nám doniesly sotrvačne z minulosti a v ktorých i dnes sotrvávame.

Ceny poľnohospodárskych produktov, ako pred tým som už naznačil, boly pre určité zámery plánovité a umele snižované, hlboko pod hranicu rentability. Pri týchto cenách nás našiel slovenský štát a my miesto toho, aby sme odčinili krivdu v našom štáte, odôvodňujeme práve na základe týchto 20 ročných hospodárskych bludov, že musíme za každú cenu udržať jestvujúcu hladinu cenovú práve u poľnohospodárskych produktov. Veď nemožno chcieť predsa, aby sa roľnícke podnikanie u nás vrátilo k primitivizmu. Takýto postup by priniesol veľmi vážne poruchy aj kultúrne a oslabila by sa i hospodárska sila národa. Naším úkolom musí byť udržanie intenzity hospodárenia, aby mohol byť dosiahnutý čo najvyšší hospodársky dôchod z roľníckych usadlostí.

Rentabilita poľnohospodárskeho podnikania bude nielen zárukou zdaru tu navrhovanej pozemkovej reformy, ale aj snáď jedinou možnou zárukou trvalej existencie nášho štátu. Hovorím to v plnom vedomí chápania týchto slov. Opieram sa tiež na výrok veľkého vodcu Nemeckej ríše Adolfa Hitlera, ktorý svojho času o roľníctve povedal toto: "Tretia ríša bude alebo ríšou roľníkov, alebo zanikne ako ríša Hohenstaufov a Hohenzollernov". Povedal tiež: "Niet hospodárskeho vzostupu, ktorý nezačína u roľníka ako u koreňa nacionálneho a hospodárskeho života". Tieto zásady platia i pre nás v plnom znení.

Dnes môžeme pozorovať, že sa javia nedostatky určitých produktov, a to produktov takých, ktorých produkcia je u nás ľahko možná. Index výroby a cien poľno-

hospodárskych produktov od roku 1925 do roku 1937, ktoré som zachytil v grafikone, vzatého z účtovnícko-zpravovedného ústavu podľa význačného národohospodára profesora dr. Brdlíka a ktorý som si dovolil nechať rozdať tu pánom kolegom, nám dokazuje, že ceny poľnohospodárskych produktov majú veľký vplyv na produktivitu, o ktorú nielen náš štát, ale aj každý iný štát musí mať čo najväčší záujem. K dosiahnutiu vyššej produktivity vedie jediná cesta a to je cesta rentability poľnohospodárskych produktov. Tento fakt nám výstižne dokazuje predložený grafikon, z ktorého je patrné, že so stúpajúcou cenou poľnohospodárskych produktov a to jak u výroby rastlinnej, tak aj u výroby živočíšnej, stúpa úmerne aj produktivita, a naopak, s klesajúcimi cenami úmerne klesá tiež produkcia poľnohospodárskej výroby.

Náš štát musí mať záujem na vysokej produktivite a túto umožníme len rentabilnými cenami. Na doplnenie mojich dôkazov nech slúžia národohospodárske opatrenia v susednom a nám spriatelenom Nemecku, kde pomocou rentabilných cien zvyšujú poľnohospodársku produkciu, aby tak zaistili výživu pre svoj ľud z domáceho poľného hospodárstva. Dôkazom toho je tiež posledná reč generála poľného maršala Göringa, ktorý hovoril: "Zvyšujeme cenu mlieka o 2 pfeniky a cenu masla o 20 pfenikov a to preto, aby roľník mal možnosť stupňovať produktivitu. "

Nedostatok životných potrieb je možno veľmi dobre odstrániť účelnou reguláciou poľnohospodárskej výroby. Nemusíme mať nedostatok masti, ani cukru, ani mydla, lebo patričné suroviny pre výrobu týchto možno u nás vyrobiť snadno, len musíme umožniť roľníkovi žiť, aby on mohol produkovať.

Náš národný majetok je v poľnohospodárstve. Snívame síce, keby sme mali taký alebo onaký priemysel, keby sme mali ešte to a ešte tamto a pri tom zabúdame chrániť a zveľaďovať to jediné čo máme, náš základ, naše poľnohospodárstvo.

Zlý hospodár by bol ten, ktorý keď v maštali má len jedno teliatko, toto by neopatril a nenakŕmil a nechal by ho hynúť len zato, že nemá tam odrazu kravu. Keď si ho budeme ošetrovať a kŕmiť z jalovky