Najzákladnejšou složkou verejnej správy je administratíva a samospráva po obciach. Ak to po obciach klape, klape to v celej krajine. Pán predseda vlády vyhlásil dňa 21. februára t. r. toto: "Tak popis ľudu, ako aj voľba do snemu boly vykonané bezvadné a hladko. To dokazuje bezvadné fungovanie slovenskej verejnej správy. " Nech mi je nevzaté za neskromnosť, keď vyhlásim: keby obecní a obvodní notári pri voľbách a popise ľudu neboli stopercentne splnili svoju vlasteneckú a úradnícku povinnosť, nebolo by sa to previedlo tak bezvadné a hladko. 23. februára na tomto mieste som vyhlásil: ak sa má dvíhať úroveň slovenského národa, musí sa dvíhať úroveň dedinského ľudu. K tomu dnes dokladám: ak sa má dvíhať úroveň slovenskej verejnej správy, musí sa dvíhať úroveň úradu obecného a obvodného notára. Úroveň slovenského ľudu je úzko spätá s úrovňou, pracovitosťou, usilovnosťou a snaživosťou toho-ktorého obecného a obvodného notára. Veď vieme, tam, kde máme na výške svojho poslania postaveného notára, stavia sa škola, kultúrny dom, hasičská strážnica, vicinálna cesta, starobínec, vodovod atď. Tam máme aj príkladne organizovanú Hlinkovú gardu, hasičský sbor, Maticu slovenskú, Slovenskú ligu a intenzívne sa pracuje v ľudovýchove a vôbec koná sa tam všetko to, čo náš slovenský ľud k svojmu hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju nevyhnutne potrebuje. A preto nemôže nám byť ľahostajné, či na notárskych úradoch budú sedieť ľudia iniciatívni, pracovití a snaživí, alebo len zbyrokratizovaní pisári, ktorí, nestarajúc sa o blaho im svereného obvodu, budú, k veľkej radosti šéfa, tiež byrokrata, šibovať a vyrábať spisy. Našou hlavnou úlohou nemôže byť pisárčenie, ale budovanie najzákladnejšej složky štátu - obce. K tomu sú potrební všestranne vzdelaní a podkutí notári, ktorí však sú dnes terajšou zkomplikovanou a ťažkopádnou administratívou a samosprávou obcí natoľko zaujatí, že len obetovaním svojho súkromného života môžu plniť spomínané úlohy.

V minulosti boli sme svedkami ustavičného boja okolo inštitúcie obecného a obvodného notára, ktorého bývalý režim považoval za hungaristický pozostatok. Notárov zrušiť, bolo heslom kde-koho nerozumného. A iste by ich boli aj zrušili, keby naša verejná správa bez notárov bola možná. A len tomu možno ďakovať, že v minulosti notársky stav kde len mohli ubíjali a jeho práva oklieštili. V poslednom čase už siahali aj na ich t. zv. súkromné práce, ktoré oni aj v záujme nášho roľníckeho a robotníckeho ľudu vykonávajú.

Našou povinnosťou musí byť, ak chceme zveľadiť naše obce - opakujem -, notársky stav podoprieť a jeho odňaté oprávnenia prinavrátiť. Nemožno predsa žiadať, aby notár na dedine za svoju všestrannú úradnú a mimoriadnu prácu bol zpomedzi všetkého úradníctva najhoršie honorovaný! Či je spravodlivé, aby nejeden notár začal a skončil svoju úradnícku karieru v počiatočnej siedmej platovej stupnici? A to len z tej jednoduchej príčiny, že je na dedine, kde nevyužíva výhody kultúrneho, hospodárskeho strediska a pri školovaní svojich detí zápasí s veľkými finančnými ťažkosťami. S veľkou povďačnosťou kvitujem pánu ministrovi vnútra vďaku premnohých notárov, iba teraz povýšených z počiatočnej platovej stupnice adjunktskej za notárskych tajomníkov. Akú odmenu má notár za svoje vedúce postavenie v obci, v ktorej prevážne len sám vie, že čo, kde a jako niečo podniknúť v záujme hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu obce?

V rokovanej osnove vládneho návrhu stojí, že župan a okresný náčelník majú nárok na funkčné prídavky. Či by nebolo spravodlivé, keby toho funkčného prídavku sa dostalo aj obecnému, obvodnému notárovi, na ktorého sa teraz prenesie istá pôsobnosť verejnej správy?

Príznačné je pre vedúcich činiteľov bývalej verejnej správy, že úradníctvu práve z tohto rezortu sa najviac krivdilo. Po svetovej vojne ťažké tisíce dostávali zamestnanci skoro všetkých kategórií, ale u verejnej správy len niektorí lekári a tí vyvolení. Poštári, železničiari, učitelia a iní dostávali tisíce, niektorí až 40. 000 korún titulom započítania predvojnových rokov. Priznávaly sa aj t. zv. slovenské výhody a dávaly sa aj iné remunerácie, ale u zamestnanectva verejnej správy len ojedinelé alebo vôbec nie.

Žiaľbohu, tieto nesrovnalosti medzi rôznymi kategóriami úradníctva a zamestnanectva ešte aj dnes máme.

Z nášho slovenského života musíme vytvoriť všetky nepravidelnosti, nesrovnalosti a nesprávnosti a krivdy popáchané v minulosti načim odčiniť. Krivda sa stala v minulosti autonomistický smýšľajúcim úradníkom, ktorých schválne nechali trčať v počiatočných platových stupniciach, kým tí ostatní osvedčení prívrženci zkrachovaných strán nehatene postupovali. Dnes sme na rade aj my, ale aj tí ostatní, lebo odchodom Čechov uprázdnené systemizované miesta sa zaplňujú. Naši prívrženci a osvedčení pracovníci v mnohých prípadoch iba dnes sa dostávajú von z počiatočných platových stupníc, kým tí naši bývalí potierači alebo len indiferentní karieristi, ktorí už aj v minulosti boli povýšení, dnes zase postúpia na vyššie, ba aj na najvyššie miesta, do ktorých by sa naši býv. autonomisti za jestvovania bývalého režimu nikdy nedostali. A preto bolo by veľkou nesprávnosťou, keby sa tento stav v povyšovaní úradníctva nezmenil. Kedysi prenasledovaní a utláčaní autonomisti-úradníci musia sa dostať tiež tam, kde sa dostali v slobodnej a samostatnej Slovenskej republike neautonomisti, bývalí Čechoslováci.

Nejaká námietka, že minulosť osôb nemôže byť usmerňovateľom a príkazom pre posudzovanie terajšej súcosti, upotrebiteľnosti, nemôže prísť do úvahy. História a v nedávnej minulosti zbehlé sa udalosti nás nadostač poučily, že nie materializmus, hmotárstvo a karierizmus, ale nezištná láska a práca za národ utvorily podmienky ku zmŕtvychvstaniu nášho národa a k utvoreniu samostatného Slovenského štátu.

Idea, ktorá stroskotala a ľudia, ktorí jej vysluhovali nemôžu viesť, ale len verne a oddane konať prikázanú im službu.

Musí sa pripustiť, že v minulosti bývalí autonomisti, najmä tí drobní a bezmenní, pracovali z nezištnej lásky a oddanosti za národ a jeho vodcov. Donášali obete a prevážne svojou existenciou doplácali na svoju opovážlivosť pracovať za národ a jeho záujmy. Za svoju prácu, vyhlásenú za donkvižotovskú, boli prenasledovaní. No, pomery sa zmenily, dnes niet prenasledovaných a prenasledovateľov. Šťastný človek, ktorý od národa za svoju prácu nič nepotrebuje. Ale keď má platiť heslo, že z národa nie žiť, ale za národ pracovať treba, tak nech ono platí pre každého rovnako a nielen pre tých, ktorí ani v minulosti, ani teraz sa nederú vpred s nadstavenými lakťami.

Dnes sa všetko podrobuje prísnej revízii. Táto revízia musí prísť aj na karieristov v štátnej a verejnej službe. Musia sa odňať všetky nezaslúžené výhody: povýšenia do vyšších kategórií bez splnenia predpísaných náležitostí, priznania t. zv. slovenskej výhody a iných mimoriadnych postupov v platoch, aby Slovenský štát ne odmeňoval práve tých, ktorí proti záujmom slovenského národa pracovali. Slovom treba urovnoprávniť platové postavenie všetkého štátneho a verejného zamestnanectva podľa práva a spravedlivosti, aby neboly krikľavé nesrovnalosti a do očí bijúce rozdiele medzi úradníkmi a zamestnancami pri rovnosti kvalifikácie a ostatných podmienok.

Kameňom úrazu týchto nesrovnalosti je platová systemizácia, ktorej sa naše úradníctvo vo vedúcom postavení kŕčovite pridržiava. Prečo? Lebo vďaka tejto systemizácii môže sa uplatniť na úkor ostatrého úradníctva obídením každého poriadku a istej spravodlivej požiadavky poradia. Toho všetkého by nebolo, keby sa aj u nás uplatnil jediný správny a spravodlivý systém: systém automatického postupu v plate.

Nech je rovnoprávnosť a spravedlivosť u každého a pre každého, lebo len ony môžu nám u zamestnanectva zaručiť spokojnosť a pracovitosť, ktoré sú najhlavnejšou zárukou dobrej verejnej a inej správy vôbec.

Som presvedčený, že s týmto mojím stanoviskom súhlasí najmenej osemdesiat procent úradníctva a zamestnanectva vôbec. A keď je tomu skutočne tak, nemôže byť nijakej príčiny, aby sa spravodlivý automatický postup neuplatnil v našej republike, ktorá je a chce byť dobrou a spravedlivou materou všetkého obyvateľstva štátu.

Ďalšou podmienkou dobrej verejnej správy je aj správna kontrola všetkého zamestnanectva. Dobrá, svedomitá, spravedlivá a nestranná revízia, o ktorej 21. februára t. r. hovoril pán predseda vlády, že nesmie byť postrachom obcí a úradníctva vôbec. Žiaľ našim revíziám možno, česť výnimkám, mnoho, premnoho vytýkať. Z vlastnej trpkej skúsenosti viem, že isté revízie sa nekonaly v záujme veci samej, ale často s vopred uváženým úmyslom: preháňať a aj ubiť vyhliadnutú obeť, ktorej už potom nik nepomohol. Mohol mať ako chcel v poriadku svoj úrad, nič nebolo dobré a srsť na dlani sa predsa našla. A čo taká revízia na okresnom úrade? Nik by neveril, že z nich sa písaly aj 100 stranové zápisnice. A čo chovanie sa takýchto revidujúcich orgánov pri revízii? O tom radšej ani nehovorím a len toľko uvediem, že za nej nejeden dospelý úradník plakal sťa malý chlapec. Nik by neuveril, že niektorí za inteligentov sa považujúci ľudia môžu byť tak bezcitní, suroví, bezohľadní a sadistickí.

Revízie nemôžu a nesmú sledovať cieľ: znepokojiť, ustrašiť a ubiť úradníka. Revíziou má sa kontrolovať činnosť úradníkov, či plnia svoje základné prvotné poslanie: rozkvet národa a štátu. Nemôže ísť o formality, ale o kladné výsledky práce v záujme celku. Nie kopy napísaných písmisk, fascikle a evidencie napomôžu rozkvet národa a štátu, ale výsledok práce. A toto ustáliť a napomáhať je veľkým nedostatkom terajších revízií. Čo prevážne dnes skúmajú páni revízori? Dodržiavanie formálnych predpisov po stránke byrokratickej, ale pre ustálenie a odstránenie stagnácie alebo úpadku niektorých obcí a okresov majú málo alebo nijakého smyslu.

A predsa naša verejná správa musí sa starať o rozkvet národa a nie o rozkvet byrokracie, ktorej naši doterajší revízori, česť veľmi malým výnimkám, výborne slúžia.

Revízia musí sa pravidelne konať aspoň raz za rok v každom úrade, aj v úrade, čo zdôrazňujem, pánov ministerských radcov, u každého úradníka. Poznal som náčelníka, ktorý za desať rokov svojho účinkovania v okrese previedol revíziu len u dvoch úradníkov, i to takých, ktorých chcel zničiť alebo aspoň znemožniť. No toto sa trpieť nemôže a nesmie.

Ešte musím vyzdvihnúť svoj varovný hlas v záujme malého úradníka - zamestnanca, ktorý podľa doterajšej vžitej byrokratickej praxe bol bezmocný voči svojmu predpojatému predstavenému, ktorého, i nehodného z akýchsi prestížnych a priateľských príčin, podľa hesla "vrana vrane očí nevykole" zastávali a napomáhali.

Máme zákon proti trýzneniu zvierat, ale žiaľbohu nemáme ho proti nesvedomitému prenasledovaniu a ubíjaniu tých najslabších vo verejnej správe. Pre toto tvrdenie uvediem len na eklatantnú ilustráciu svoj prípad, ktorý sa dostal aj do tohto slávneho snemu; o ktorom sa nielen rokovalo ale aj vo všetkých novinách písalo bez uvádzania príčiny môjho disciplinárneho stíhania disciplinárnou komisiou krajinského úradu:

V roku 1933 po Nitre som načas nevyvesil plakáty vtedajšieho ministerského predsedu Malypetra o doplácaní Čechov na Slovensko. I preto zaviedli proti mne disciplinárne pokračovanie. Okrem toho dali mi menej primeranú kvalifikáciu, zastavili mi postup v plate a proti mojej vôli preložili ma na vlastné útraty na miesto, kde som ako rodinný človek nemal ani zodpovedného rodinného bytu. Protestoval som, apeloval a dovolával sa práva a spravodlivosti, ale bez výsledku. Prešly roky utrpenia duševného a ukrátenia hmotného bez toho, aby v tejto veci boli pohli aspoň prstom. A nestačil ani 6. október, iba po 14. marci veľkodušne podali žiadosť pred tento slávny dom, aby som bol zbavený imunity a žeby ma mohli v samostatnom Slovenskom štáte trestať - aj pre Malypetrove, Slovákov provokujúce makulatúry. Disciplinárku skončil slávny snem, čo je teda nie zásluhou disciplinárnej komisie krajinského úradu. Ale na opravu nespravedlivej menej primeranej kvalifikácie a na úpravu zarazeného platového postupu už päť rokov prenasledovaného človeka slávny krajinský úrad ani do dnes nemal času. Čo to môže znamenať? Len to, že zkrachovaný Malypetrov duch u niektorých pánov verejnej správy ešte aj dnes mátoží.

No, ja myslím, že mýlia sa tí páni byrokrati, ktorých sa to týka, že takto pokračovať a vysluhovať právo a spravedlivosť bude beztrestne možno aj v našom Slovenskom štáte!

Musíme žiadať osobnú, trestnú a hmotnú zodpovednosť úradníctva za každý jeho čin a nečin.

Nechcem nadužívať trpezlivosť vzácnych poslucháčov, a preto končím v presvedčení, že naša slovenská verejná správa už nie je správou z minulosti. Naše úradníctvo je už krv z krvi našej a kosť z kosti našej, odhodlane správne a spravedlive pracovať a stáť na stráži našich národných a štátnych záujmov.

Predložený vládny návrh zákona o reforme verejnej správy vnútornej bol sostavený aj za súčinnosti úradníctva verejnej správy a tiež obcí a obv. notárov, plne vyhovuje našim požiadavkám a preto ho odporúčam uzákoniť slávnemu snemu. (Potlesk.) Tento zákon bude pevným základom pre našu už lepšiu, našim slovenským pomerom zodpovednejšiu a dobrú verejnú správu, aby sa stále plnil príkaz:

Salus rei publicae et bonum commune suprema lex esto.

(Predsedania sa ujal predseda dr. Sokol.)

Predseda dr. Sokol: Ďalej má slovo pán poslanec Eszterházy.

Poslanec Eszterházy (maďarsky):

Ctená snemovňa!

Nedivím sa tomu, že vláda Slovenska považuje za jednu zo svojich súrnych úloh reformu administratívy a že sa v súvise s tým zrodila osnova zákona, ktorú tu dnes prejednávanie. Na Slovensku platí dosiaľ administratívny systém, prevzatý od Československa. Myslím, nebude nikto popierať, že je tento systém rozhodne zlý. Prevláda v ňom byrokratizmus, je ťažkopádny, pomalý a čo je tiež jeho nevýhodou: je drahý, lebo vyžaduje nepomerne veľký aparát. Hoci sa tento systém mohol poučiť na chybách predošlých systémov, systému veľkých žúp, predsa sa tak nestalo. Pripisujem hlavne českej povahe, že sa byrokracia, príliš hoviaca snahám centralizmu a šovinizmu, nikdy nevedela stať veľkorysou, ale vyžila sa v hromadení akt, v malichernostiach idúcich do nepatrností a vo večnom šikanovaní menšinových národov, ani čo by bolo jej hlavným cieľom dať štátnym občanom stále a na každom poli pocítiť kontrolnú a na každého s najväčšou ochotou doľahnúcu moc štátu. A veru len to vládnutie je skutočne dobré, ktorého váhu možno najmenej pociťovať.

Pred chvíľkou som hovoril o tom, ktoré hlavnejšie chyby maly dosavádne administratívne systémy. Z tohoto nasleduje, aký má byť taký administratívny systém, ktorý bez najmenšieho zamiešania sa do života jednotlivca takrečeno nezbadateľne vie slúžiť štátnym záujmom a cieľom. Takouto administráciou môže byť len tá, ktorá sa nezakladá na aktárení, ale na bezprostrednosti, čiže ústnom úradovaní, ktorá je jednoduchá a rýchla, disponujúca takým úradníckym sborom, ktorý sa vie povzniesť nad malichernosti, je vecný a dobromyseľný, nedá sa viesť hľadiskami politickými a šovinizmom, ale z toho vychádza, že on je pre obecenstvo a nie naopak. Hlavným predpokladom dobrej administrácie je aj to, aby bola lacná, lacná z hľadiska štátu, čiže aby nemala prirozsiahly byrokratický aparát a aby bola lacná aj zo stanoviska obecenstva, aby nemuselo za akúkoľvek úradnú činnosť platiť celú légiu kolkov a príspevkov.

Za najväčšiu výhru administratívneho zákona Slovenska sa označuje to, že obnovuje župný systém. Šesť žúp bude od týchto čias a zanikne krajinský úrad. Pokiaľ toto znamená zdravú decentralizáciu, tak sa novému systému nedá nič vytknúť. Ináč však nový župný systém pre nás Maďarov znamená veľké sklamanie, Lebo to, čo sa pod slovom župa skrýva, nemá nič spoločného s tým, čo my maďarským chápaním župou menujeme a za túto považujeme, V nových župách neobmedzeným pánom bude dvanásťčlenná župná rada. Složenie tejto župnej rady určí osobitný zákon. Z konštrukcie nových žúp je však jasné, že túto župnú radu žiadnym spôsobom nebude možno srovnať so župnými zasadnutiami, prostredníctvom ktorých sa uskutočňovala široká samospráva župy a župného obecenstva. Už aj zo složenia takzvaných župných komisií je viditeľné, že aj na tomto poli bude predominovať menovací systém a nie voľba. Čiže jadrom župného života je výstavba shora nadol a nie zdola nahor. Keď ústavný zákon aj nevyslovuje zásadu neobmedzenej autority a totality, je sa čo obávať, že sa táto v župnom systéme od alfy po omegu uskutoční.

My, Maďari, boli sme za československého panstva vždy prívržencami a bojovníkmi autonomnej myšlienky. V tomto našom zápase a snažení postupovali sme spolu so slovenskou ľudovou stranou. Je teda pre nás teraz sklamaním, že keď k moci sa dostavšia slovenská, ľudová strana mala by možnosť uplatniť myšlienku autonómie, za ktorú sa cez dve desaťročia s príkladnou vytrvalosťou a elánom borila, odkladá ju ako nepoužiteľnú vec medzi staré haraburdie a s týmto župným systémom nastupuje cestu pokusov.

Dosiaľ nemá totiž žiadnej opory to, že sa tento systém osvedčí. Čo sa totiž vlastne stane? Zanikne krajinský úrad, ktorý popri ministerstve vnútra aj tak nemal oprávnenosti jestvovať a najhlavnejšia jeho činnosť sa vybíjala v posunovaní akt sem-tam. Na miesto tohoto krajinského úradu - ako sa dá súdiť z obsahu nového zákona - vstúpi teraz šesť malých krajinských úradov. Ak tieto budú pokračovať v šľapajach zanikajúceho krajinského úradu, tak sme sa dostali z dažďa pod odkvap. Naproti tomu považujem skoro za neuskutočniteľné, aby na čelo zakladaných žúp možné bolo postaviť takých vedúcich, ktorí by boli schopní v úplne novom duchu a v snažení, smerujúcom k župnej samospráve, vybrúsiť dosavádne veľké chyby administratívy.

Najviac by som sa tešil ja sám, keby ma toto očakávanie sklamalo.

V osnove zákona verejnej správy musím zistiť nedostatky aj z hľadiska tunajších neslovenských národných skupín. Nikde nevidím stopu toho, že by sa v radách nových žúp alebo v iných orgánoch týchto dostať mohly k slovu zodpovedne ich počtu, kultúrnej, hospodárskej a politickej ich váhe. Treba sa veľmi obávať, že ak sa pri sostavovaní týchto orgánov uplatní menovací a vyberači systém, tak sa národné skupiny vôbec nemôžu k zastúpeniu dostať. V tomto ohľade by teda bolo rozhodne treba zákon doplniť.

Schvaľujem, že osnova zákona nezahrňuje do všeobecnej úpravy Bratislavu, poťažne administratívu Bratislavy. Bratislava má osobitné postavenie aj následkom viedenského rozhodnutia. Toto rozhodnutie je pre Slovensko záväzné a z toho nasleduje, že administratíva musí brať tu v Bratislave ohľad na úplnú rovnoprávnosť troch tunajších národných skupín. Následkom toho teraz je tu príležitosť, aby zákonodarstvo pozbavilo účinnosti v súvise s Bratislavou vynesený zákon čís. 243 z roku 1922. Bratislava, ako hlavné mesto krajiny má bezpodmienečne právo na to, aby sa samo spravovalo úradníkmi a orgánmi, ktoré si sama vyvolí. Aj toto je skoro dve desaťročia starým požiadavkom bratislavských Maďarov a vôbec bratislavského praobyvateľstva, ktoré sa nikdy nevedelo uspokojiť s tým, aby malo nad sebou ako tútorov vedúcich mestského notárskeho úradu, menovaných vládou a vystrojených právom veta. Ohromná zadĺženosť mesta najlepšie svedčí o tom, aký nesprávny bol tento systém a sotva by som veril, že osud mesta o niečo napraví temer diktátorskou právomocou vystrojený vládny komisár.

Bratislava - a toto je jediné správne riešenie - má byť administratívne územie a teleso, stojace mimo župy úplne zvlášť, podliehajúce bezprostredne vláde, poťažne ministerstvu vnútra.

Pre krátkosť času, stojaceho mi k dispozícii, len krátko sa môžem dotknúť detailných otázok.

Schvaľujem, že župná rada a komisie sú od politiky izolované. Ale z tohoto by sa mal stiahnuť záver, aby v týchto orgánoch dostali miesto rôzni odborníci bez ohľadu na ich politickú orientáciu a národnosť, ktorí veciam, do právomoci komisie patriacim, úplne odborne rozumejú. Nechápem, prečo majú byť porady týchto komisií dôverné, lebo to je z hľadiska verejnej kontroly rozhodne na úkor veci.

Na vyrubenie župných a iných nových daní sa pozerám skepticky, lebo aj dosavádne daňové bremeno je dosť veľké a nebadám, že by sa zárobky a dôchodky vo všeobecnosti akokoľvek zväčšovaly, aby sa mohli daňovníci novými daniami zaťažiť.

Súhrnne rečeno, cieľom tejto reformy by malo byť, aby sa administratíva zavedením žúp a nových orgánov neskomplikovala, ale stala sa jednoduchšou, rýchlejšou a lacnejšou a aby sa nové župy stály základom zdravého samosprávneho života.

Administratíva má obrovský terén. Do neho patrí každý prejav ľudského života počnúc narodením až do smrti, ale administratíva usmerňuje aj všetko to, čo môže akokoľvek súvisieť s ľudským životom. Tí teda, ktorí sú zamestnaní v administratíve, musia mať životné skúsenosti, musia sa vyznať v ľuďoch vedľa toho, že sa vyznajú v labyrinte administratívnych zákonov a nariadení. Je to obrovská úloha. Aby ju mohli splniť, potrebný je nielen dobre, dôkladne vzdelaný, ale aj dobre platený úradnícky sbor. Nezodpovedajúci úradnícky sbor rozvráti aj najkrajšie myslené administratívne reformy.

Musím poukázať na to, že v dnešnej administratíve musíme žiaľbohu konštatovať ešte mnoho nesrovnalostí a protirečení, čo sa prejavuje v šikanovaní obecenstva, najradšej Maďarov. Hoci Slovensko má medzinárodnú dohodu s Maďarskom o osobách, majúcich príslušnosť na zpäť pripojenom území, jednotlivé administratívne vrchnosti od buka do buka vypovedávajú vo veľkom počte tých Maďarov, ktorí sú nepochybne slovenskí štátni občania aj vtedy, ak sú príslušní na zpäť pripojené územie. Na viacerých-miestach prekážajú organizovaniu maďarskej strany, proti maďarským vedúcim ľuďom strany zavádzajú pokračovanie bez akejkoľvek dôvodnej príčiny. Zakazujú užívanie odznaku a nápisov strany a konečne stále sú v prúde zatýkania a internovania a tých obetami sú Maďari, ktorým nemôže byť pripisovaná žiadna iná vina, ako to, že sú Maďari s chrbtovou kosťou. Podrobnými dátami vďačne poslúžim, ale aj do vyšetrenia týchto musím žiadať, aby vláda, poťažne ministerstvo vnútra všeobecným nariadením a úpravou zastavilo prenasledovania proti Maďarom z týchto ohľadov započaté.

Chcel by som veriť, že nový administratívny zákon prinesie aj nového ducha, ktorý nebude mať ostria proti nikomu, ale rovnako meria a toho, kto si svoje povinnosti voči štátu verne plní, nezatlačí do úzadia a nevytvorí z rovnakých práv. My, Maďari, sa tohoto nového ducha nemáme čo obávať, lebo svoje občianske povinnosti budeme statočne plniť.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Nakoľko sa viac rečníkov neprihlásilo, vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Žiadam pána tajomníka snemu, aby prečítal pozmeňovací návrh.

Tajomník snemu dr. Foltín (číta):

Návrh poslanca dr. Pavla Opluštila a spoločníkov na doplnenie osnovy zákona o verejnej správe vnútornej.

"Navrhujeme odsek 1 § 18 doplniť touto vetou: "Vláda môže vo výnimočných prípadoch funkciou župana poveriť i neúradníka."

V Bratislave 25. júla 1939. - Dr. Opluštil, dr. Mederly, Schwarz, Morháč, .......

Predseda dr. Sokol:

Záverečné slovo majú zpravodaji páni poslanci: Liška a dr. Huťka.

Zpravodaj Liška: Slávny snem! Navrhujem, aby prečítaný návrh zmeny bol prijatý.

Zpravodaj dr. Huťka: Pripojujem sa k návrhu pána zpravodaja rozpočtového výboru.

Predseda dr. Sokol: Teraz pristúpime k hlasovaniu. Budeme hlasovať v tomto poradí: Najprv budeme hlasovať o pozmeňovacom návrhu poslanca dr. Opluštila a spoločníkov a potom o ďalšej čiastke celej osnovy naraz podľa zpráv výborových.

Zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Osnova má 6 dielov, 90 paragrafov prílohy A, B, C, D, nadpis a úvodnú formulu.

Kto súhlasí s pozmeňovacím návrhom poslanca dr. Opluštila a spoločníkov, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)

Zisťujem, že snem prijal pozmeňovací návrh väčšinou hlasov.

Kto súhlasí s celou ďalšou čiastkou osnovy zákona, to jest s jej 90 paragrafmi, prílohami A, B, C a D, nadpisom a úvodnou formulou podľa zpráv výborových, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)

Zisťujem, že snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona väčšinou hlasov.

Predsedníctvo snemu sa usnieslo podľa § 54 ods. 1 rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tomto zasadnutí.

Ad 2. Druhé hlasovanie o vládnom návrhu zákona o verejnej správe vnútornej.

Zpravodajmi sú páni poslanci: Liška a dr. Huťka.

Sú nejaké návrhy na opravu alebo zmenu textu?

Zpravodaji: Nie sú.

Predseda dr. Sokol (zvoní): Zmeny nie sú.

Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovu zákona tak, ako ju snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)

Zisťujem, že snem prijal osnovu zákona väčšinou hlasov aj pri druhom hlasovaní.

Týmto je vybavený druhý bod programu a pristúpime k poslednému bodu programu, ktorým je:

3. Zpráva rozpočtového, kultúrneho a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o Slovenskej vysokej škole technickej.

Zpravodajmi sú: za výbor kultúrny pán poslanec dr. Lukáč, za výbor ústavnoprávny pán poslanec dr. Hrušovský a za výbor rozpočtový pán poslanec dr. Huťka.

Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor kultúrny, pánu poslancovi dr. Lukáčovi.

Zpravodaj dr. Lukáč:

Slávna snemovňa! Kultúrny výbor slovenského snemu prerokoval vládny návrh zákona o Slovenskej vysokej škole technickej a uvažoval nad ním v celku i v podrobnostiach. Obšírna a vyčerpávajúca sprievodná dôvodová zpráva, ako i osvetľujúca reč pána ministra školstva a poznámky a vysvetlenia odborníkov ministerstva školstva poukázaly a poukazujú na vážnosť, aktuálnosť, ba svrchovanú súrnosť tejto vysokej kultúrnej inštitúcie slovenskej. Tieto okolnosti determinovaly i kladné a odporúčajúce stanovisko kultúrneho výboru. Ozaj možno obmeniť staré porekadlo a povedať: Habent sua fata leges et institutiones. Zákony a inštitácie majú svoje osudy.

Na osudy tohoto zákona a v ňom sa majúcej uzákoniť inštitúcie výstižne poukazuje dôvodová zpráva, ktorú ste si iste ráčili zvlášť povšimnúť. Potreba vysokej školy technickej, či už vo svojej významovosti po stránke kultúrnej či po stránke čisto technicko-odbornej pociťovala sa na Slovensku veľmi dávno. Dôvodov k nej bolo mnoho a sú Vám všeobecne známe. Dôvodová zpráva verne vystihuje historikum celej otázky, počnúc od mikulášskeho shromaždenia z 10. mája 1848 až po návrh vlády našej Slovenskej republiky. Rad osobných iniciatív z kruhov odborných i politických je svedectvom tohoto ozaj celoslovenského usilovania. Rozhodne treba tu spomenúť najvýraznejšie iniciatívy a to: doporučovanie nebohého profesora Ursínyho, trikrát opakované návrhy zákona terajšieho pána ministra Siváka za Hlinkovú ľudovú stranu slovenskú v rokoch 1926, 1930 a 1936 v poslaneckej snemovni bývalej republiky, brožúrne propagačné súrenie ústredia slovenského katolíckeho študentstva r, 1926, študentských spolkov Detvan a Považan r. 1930, v Sväze slovenského študentstva tzv. akčného výboru r. 1936, ankety odborníkov v časopise Politika, domáhanie sa bývalého slovenského krajinského zastupiteľstva a množstvo iných.

(Predsedania sa ujal podpredseda dr. Opluštil.)

Je to až podivné a skoro nevysvetliteľné, že pri toľkom množstve vážnych a súriacich hlasov, pri takej evidentnej obecnej potrebe tejto inštitúcie, s jej zriadením sa stále otáľalo a odkladalo. Nedostatku tejto vysokej školy čelilo sa iba stipendiami spôsobom 15 štipendií, ale oficiálna zpráva pražská doznáva, že toto opatrenie neukázalo sa dosť účinným. Až po verejných akciách roku 1936 prikročila bývalá vláda k zriadeniu techniky roku 1937. Po týchto dlhých prieťahoch zriadila sa košická technika, ale iba s troma, poťažne s dvoma oddeleniami, hoci už vo vtedajšom kultúrnom výbore uznávala sa potreba ďalších troch oddelení a odporúčalo sa aby do osnovy vtedajšieho zákona vsunulo sa nasledovné opatrenie: zriadenie odborov chemicko-technologického, lesného a zemedelského ponecháva sa vláde, aby to uskutočnila akonáhle budú podmienky pripravené. Napodiv ani táto vsuvka, odporúčaná prof. Hroncom, ktorú som vtedy predostrel na zaistenie ďalšej budovacej nutnosti, nemohla byť presadená, keďže sa dovoláva anticipácie nového zákona, v pravde snáď z obáv finančných.

V bývalom kultúrnom výbore, ako i v bývalej snemovni s nevšednou horlivosťou a dôkazovým materiálom pertraktoval všetky potreby celej techniky pán minister Sivák. Dôvodová zpráva vládneho návrhu poukazuje i na ďalšie osudy košickej neúplnej techniky, na jej zmietanie a vandrovanie, na rozličné núdzové riešenia. Vláda Slovenskej republiky svojím návrhom zákona o úplnej slovenskej vysokej škole technickej urobila po každej stránke rázny krok k definitívnemu vyriešeniu tohto problému stabilizovaním formy náplne i miesta Slovenskej vysokej školy technickej.