Úterý 25. července 1939

Z oboch týchto prípadov teda vysvitá, že navrhovaná reforma má v prvom rade decentralizačné prvky, t. j. prvky, ktoré občianstvo bližšie privádzajú k verejnej správe vnútornej a opačne. Najzrejmejšie však tento prvok sa zračí v ustanoveniach § 13 vl. návrhu, podľa ktorého okrem pôsobnosti uvedenej v prílohe A) t. j. 79 vecí, ktoré boly presunuté z okresného úradu, prislúcha do pôsobnosti župného úradu všetka pôsobnosť, akú mal doposiaľ krajinský úrad, ak táto nie je presunutá podľa prílohy B) na ministerstvá, čo v danom prípade činí 136 záležitostí, čo je vzhľadom na veľký počet záležitostí, doposiaľ patriacich krajinskému úradu, len veľmi malé procento. Týmto činom naše občianstvo aj tie veci, ktoré muselo si vybavovať na krajinskom úrade v Bratislave, bude si môcť vybaviť vo svojom župnom úrade, čím získa časové, finančne aj vecne, čo bude ďalším základom našej vnútornej konsolidácie.

Ústavno-právny výbor k tomu podotýka, že z pôsobnosti okresného úradu presunujú sa do pôsobnosti župného úradu len záležitosti väčšieho významu a vyžadujúce si väčšej odbornej znalosti pre ich vybavovanie, ako tiež aj určitej centralizácie so strany úradu, čo bude len na osoh jak samotnému občianstvu, taktiež aj samotnému štátu.

Podobne je to aj so záležitosťami, ktoré z pôsobnosti krajinského úradu boly presunuté do pôsobnosti ministerstiev, čo prvej inštancie, ako to vidíme z prílohy pripojenej k vládnemu návrhu.

Ústavno-právny výbor v § 24 vl. návrhu zásadne vyrieknul dvojinštančný postup v tom smere, že proti rozhodnutiam, opatreniam a rozsudkom okresného úradu, ak opravný prostriedok nie je vylúčený, možno sa odvolať k župnému úradu, ktorý rozhoduje s konečnou platnosťou. Podobne i proti rozhodnutiam, opatreniam a rozsudkom vyneseným župným úradom v I. inštancii možno sa odvolať k príslušnému ministerstvu s konečnou platnosťou. Aj proti rozhodnutiu alebo opatreniu obecného alebo obvodného notariátu, vydanému vo veciach podľa prílohy C) možno podať odpor k okresnému úradu, ktorý rozhoduje s konečnou platnosťou. Tiež proti rozhodnutiu okresného úradu ako inštancii odvolacej vo veciach trestnej právomoci obecnej je prípustný opravný prostriedok k okresnému úradu s konečnou platnosťou. V sporoch o peňažné plnenie nepresahujúce 200. - Ks nie je odvolanie prípustné. Osnova vládneho návrhu, spracovaná ústavno-právnym výborom, konzekventne sa pridružuje teda dvojinštančného postupu.

Poznamenáva sa, že ústavno-právnemu výboru v tejto veci došlý pozoruhodné návrhy. Tak medzi iným od predsedu notárov na Slovensku, pána Vilčeka, došiel návrh, v ktorom sa žiadalo, aby bol ponechaný trojinštančný postup.

Vieme ale dobre, že v minulosti tento trojinštančný postup sa neosvedčil a že týmto sa len zdražovala a sťažovala verejná správa.

Ústavno-právny výbor dovoľuje si k tomu poznamenať, že našim slovenským právnym pomerom úplne dostačuje dvojinštančný postup vo verejnej správe vnútornej, keďže podľa skúsenosti a judikatúry naša verejnosť, najmä právnická, sa presvedčila, že vyhnatím veci na tretiu inštanciu v 90% prípadoch dosiahlo sa len pretiahnutia vybavenia záležitosti, ale na merite veci sa nemenilo, čím pokračovanie sa len zdĺžilo a zdražilo, čo si v nových našich slovenských pomeroch nesmieme dovoliť.

Ústavno-právny výbor i preto sa rozhodol pre zavedenie dôsledného dvojinštančného postupu v našej verejnej správe vnútornej, keďže podľa vládneho nariadenia o najvyššom správnom súde tento nerozhoduje len kasačne, ale meritórne, takže je tu quasi tretia inštancia.

Ústavno-právny výbor čo sa týče počtu žúp menil na vládnom návrhu, t. j. budeme mať 6 žúp, ako je to podrobne uvedené vo vládnom návrhu.

Jedine, čo sa týče obvodu žúp na žiadosť zástupcov našich nemeckých spoluobčanov, celý Spiš bol pripojený k župe Podtatranskej a následkom toho proponovaná zemplínska a šarišská župa boly spojené v jednu župu.

Ako ráčite vidieť z osnovy, budeme mať 6 žúp, a to: Bratislavskú, ktorá bude mať 6 okresov plus mesto Bratislava, ktoré vykonáva aj pôsobnosť okresného úradu s počtom obyvateľov 445.537, Nitriansku s 5 okresmi a s 386.649 obyvateľmi, Trenčiansku s 12 okresmi a s 529.538 obyvateľmi (táto župa bude najväčšia), potom Podtatranskú s 13 okresmi s počtom obyvateľov 431.159, Šarišsko-Zemplínsku s 10 okresmi a so 433.529 obyvateľmi a Pohronskú s 12 okresmi a so 409.899 obyvateľmi. Z tohoto teda vidíme, že najmenšou župou bude Nitrianska so svojimi piatimi okresmi a s 386.649 obyvateľmi a najväčšou, ako som spomenul, Trenčianska župa. Úhrnom budeme mať 59 okresov, v to počítajúc už aj mesto Bratislavu, obyvateľov 2,647.540. V roku 1918 sme prevzali 69 služnovských úradov, 4 municipálne mestá, 30 miest so zriadeným magistrátom a asi približný počet obyvateľov. I po okyptení Slovenska, ktoré nastalo po viedenskom a budapeštianskom rozhodnutí, približný počet obyvateľov nám zostal.

Čo sa týče sídiel a obvodov žúp sa podotýka, že boly dosť veľké boje medzi patričnými činiteľmi. Najmä vyvrcholil boj medzi Trenčínom a Žilinou. Kolega Tvrdý čo dôvody za Žilinu udával najmä dôvody historické, a to, že už 3. a 4. januára 1848 slovenskí dobrovoľníci porazili v Žiline Maďarov, že v roku 1918 Žilina sa prvá pripojila k Martinskej deklarácii, že v Žiline mala sídlo vtedajšia prvá slovenská vláda, že v Žiline bola založená Hlinková slovenská ľudová strana, že dňa 6. októbra 1938 v Žiline bol vynesený Manifest slovenského národa, že v Žiline sa uzavrela politická dohoda a utvorila sa slovenská jednota, že v Žiline bola ustanovená prvá autonómna slovenská vláda, že predseda vlády dr. Jozef Tiso, ako predseda tejto vlády, v Žiline predniesol svoj prvý pracovný program, že Žilina je najväčším mestom v Trenčianskej župe, že je komunikačným strediskom, že obyvateľstvo žilinského kraja je čisto slovenské, že žilinský kraj dodal Hlinkovej strane najväčší počet mandátov v bývalej ČeskoSlovenskej republike. Ústavno-právny výbor zaoberal sa s týmito veľmi pádnymi argumentmi i dôvodmi, ale predsa zostal pri osnove, a to preto, lebo väčšia časť územia župy Trenčianskej komunikačné sa sústreďuje k mestu Trenčínu a Trenčín ako slovenské mesto aj v histórii slovenskej obstál tak, ako Žilina. Čo sa týče sídelného mesta župy Bratislavskej sa podotýka, že padnul návrh, aby ním bola Trnava. Dopriali by sme toto Trnave. Ale čisto z vyšších záujmov ústavno-právny výbor prijal osnovu vládneho návrhu, aby sídlom Bratislavskej župy predsa zostala len Bratislava. Vyzeralo by to trochu groteskne, že hlavné mesto štátu - Bratislava - by nemalo župné sídlo.

Oproti osnove vládneho návrhu, ako ráčite vidieť, sú určité zmeny. A to: pri Bratislavskej župe miesto Skalice sa uvádza čo sídelné miesto okresu Holič. Viete dobre, že predvčerom vyšlo vládne nariadenie, ktorým za sídlo okresu bol ustanovený Holič miesto Uhorskej Skalice. Podľa platného právneho systému totiž obvody a sídla okresov môže pozmeňovať vláda nariadením a vláda v danom prípade prikročila k usporiadaniu tejto materie na celom Slovensku.

Pravdepodobne mala k tomu veľmi pádne dôvody, aby sa tak stalo. Sered n. V. ako nové okresné sídlo po zabraní Dunajskej Stredy bolo zrušené a tým aj celý okres a obce tohoto okresu boly pripojené k susedným okresom. Tatranská župa pôvodne mala obsahovať aj čiastku Spiša. Na prianie, ako som už spomenul, našich spoluobčanov Nemcov, celý Spiš bol pripojený k Tatranskej župe, t. j. okresy, ktoré pôvodne maly byť pripojené ku Spišsko-Šarišskej župe, a to Spišská Nová Ves, Levoča a Gelnica, boly tiež pripojené k Tatranskej župe a v dôsledku tohoto nám zanikla aj naša historická Zemplínska župa. No, my Zemplínčania s týmto stavom musíme sa uspokojiť, dúfajúc, že čas nám dokáže, že zle to bolo, keď sme túto historickú Zemplínsku župu zrušili. Ale ako disciplinovaní ľudia vieme sa podrobiť, keďže toto dočasné usporiadanie vyžadoval vyšší záujem štátu.

Najväčší boj sa však odohrával čo sa týče sídla Pohronskej župy, medzi Banskou Bystricou a Zvolenom. V boji tomto vyhľadala ústavno-právny výbor, vlastne p. predsedu snemu a tiež aj nášho predsedu ústavno-právneho výboru veľká deputácia zo Zvolena, Deputácia uvádzala historické, kultúrne, komunikačné a vôbec všetky dôvody, aby sídlo Pohronskej župy zostalo vo Zvolene. Keď si prelistujeme históriou nášho slovenského národa, vieme, že skutočne Zvolen až do r. 1820 mal sídlo župy a že po roku 1820 sídlo Zvolenskej župy bolo prenesené do Banskej Bystrice. Ale čo vidíme? Po zavedení župnej správy zákonom č. 126 z roku 1920, zase z politických dôvodov, - by sme povedali, že z politického čachrenia, - sídlo Pohronskej župy bolo prenesené z Banskej Bystrice do Zvolena. Čili tuná sa zase opakuje, že každému sa len chvíľočku hrá. A my by sme dopriali aj Zvolenu, že by sa niekdy stal zase sídlom Pohronskej župy, a to vtedy, jestli sa dokáže behom času, že Banská Bystrica čo sídlo tejto župy nevyhovuje.

V § 18 vládneho návrhu ústavnoprávny výbor previedol podstatnú zmenu proti osnove vládneho návrhu, keďže sa usniesol, že jak okresní náčelníci, tak aj župani sú štátnymi úradníkmi, ustanovení zo služebnej kategórie právnych úradníkov verejnej správy vnútornej. Totiž osnova vládneho návrhu obsahovala toto ustanovenie: "Župan je dôverníkom vlády, v smluvnom pomere, ak by nebol štátnym úradníkom."

Pri rozhodovaní ústavno-právny výbor mal na mysli jednak to, že vláda aj zpomedzi našich právnych úradníkov vnútornej správy verejnej nájde 6 osôb, ktoré na tieto exponované miesta budú spôsobilé, a že trebárs budú aj štátnymi úradníkmi, budú aj spôsobilými dôverníkmi vlády. Župan-dôverník vlády v smluvnom pomere v žiadnom spôsobe by nebol odkázaný k plneniu svojich povinností, ba v prípade plnenia týchto povinností vláda by nemohla ináč proti nemu zakročiť, len tým, že by ho jeho miesta pozbavila, t, j, proti nemu by nemala žiadneho exekutívneho práva, až na jeho odstránenie. Avšak aj z finančných dôvodov ústavno-právny výbor pozmenil toto ustanovenie osnovy vládneho návrhu, keďže týmto štátny rozpočet by pomerne bol zaťažený.

Avšak na prianie našej vysokej vlády dneska sa ešte sišiel ústavno-právny výbor a navrhuje, aby k ods. 1 § 18 osnovy bola pripojená veta: "Vláda môže vo výnimočných prípadoch funkciou župana poveriť i neúradníka. " A síce ústavno-právny výbor po výklade pána predsedu vlády uznal, že vláde nemá sa akosi brať možnosť, že keby skutočne sa nenašlo tých 6 právnikov štátnych úradníkov, spôsobilých za županov, žeby našla patričné osoby aj mimo úradníkov. Preto navrhuje ústavno-právny výbor dotyčné § 18, aby k prvému jeho odseku bola ešte pripojená ďalšia veta: "Vláda môže vo výnimočných prípadoch funkciou župana poveriť i neúradníka."

Čo sa týče župnej samosprávy, ústavnoprávny výbor prijal zásady osnovy vládneho návrhu. Župnú samosprávu podľa osnovy majú vykonávať župné výbory a župné komisie, takže v budúcnosti nie sú župné zastupiteľstvá. Ako dobre ráčite vedieť, že my v roku 1918 po štátnom prevrate prevzali sme starý stoličný systém, ktorý spočíval na zákon článku XIII. z roku 1870, a ďalej bol novelizovaný zákonným článkom XXI. z roku 1886. My vieme, že bývalé stolice maly veľkú právomoc. Bývalé stolice v určitých prípadoch mohly odopierať vyberanie daní a vysielanie regrútov - vojakov, nováčkov, vo svojom obvode, a to vtedy, keď vláda na tomto sa usniesla, nemajúc podkladu zákonného.

Avšak v dnešnej dobe my nemôžeme prijať stolice - župy s tak veľkou neobmedzenou právomocou, ako bolo za bývalého Uhorska, keďže my máme svoj vlastný štát, ktorému musíme 100% dôverovať, a preto ústavno-právny výbor prišiel k tomu stanovisku, že tá právomoc chystaných žúp má byť čo najmenšia, t. j. v takých veciach, v ktorých štát by sa zmalichernil, totiž vo veciach, ktoré nie sú celoštátne.

Ústavno-právny výbor dotyčné župného zastupiteľstva sa stotožnil s osnovou vládneho návrhu aj preto, lebo v minulosti jak z pôvodných prevzatých uhorských žúp, tak i z bývalou Československou republikou zavedených veľžúp je zrejmé, že župné zastupiteľstvá boly ťažkopádne, ako také sa neosvedčily a boly len na škodu pružnosti župnej samosprávy.

Je síce pravda, že pôsobnosť župných výborov, ako samosprávnych celkov, v porovnaní s bývalými malými uhorskými župami a tiež aj s bývalými veľžupami v ČSR je malá, ale to vyplýva z terajšieho štátneho zriadenia, ako som už spomenul.

Pôsobnosť župného výboru ustanovuje § 43 a § 44. Proti pôvodnému ustanoveniu § 43 ústavno-právny výbor navrhuje toto:

"Župný výbor sa stará o župné cesty, ktoré za také vyhlási osobitný všeobecný zákon o cestách. Až do vydania tohoto zákona spravuje doterajšie cesty krajinské štát. Vláda dňom 1. januára 1940 odovzdá všetky vicinálne cesty do správy župných výborov."

Dobre sa ešte pamätáme na tie sťažnosti zodpovedných činiteľov bývalej Slovenskej krajiny a tiež celého občianstva, v ktorých sa volalo po inkamerácii ciest krajinských. My vieme dobre, že rozpočty bývalej Slovenskej krajiny asi zo 40% boly vyčerpávané práve starostlivosťou o cesty a preto ústavnoprávny výbor zásadnú zmenu previedol na štruktúre osnovy vládneho návrhu, t. j., že až do konečného vyriešenia ciest cestným zákonom krajinské cesty má spravovať štát. Naproti tomu ale, ako nižšie uvediem, župy, ako právne nástupkyne krajiny Slovenskej, zriekajú sa aj určitých príjmov v prospech štátu, a to v primeranej výške.

Podľa osnovy vládneho návrhu, pozmenenej ústavno-právnym výborom, župné výbory, ako samosprávne výbory, budú v budúcnosti sa starať o dopravné a hospodárske, kultúrne, sociálne a zdravotné záujmy župy a jej obyvateľstva, nakoľko ide o úlohy, presahujúce rozsah a potreby jednotlivých obcí. Je v záujme, podľa názoru ústavno-právneno výboru, jak samotných žúp, ako samosprávnych sväzkov, taktiež aj samotného štátu, aby krajinské a okresné nemocnice prešly do správy štátu a nie žúp, keďže celoštátne záujmy vyžadujú, aby tak dôležitý úsek verejnej správy bol vedený jednotne. Podobne je to aj so zriaďovaním nových nemocníc. Pravda, samosprávne sväzky musia sa zriecť, ako som už spomenul, v prospech štátu primeraných príjmov na odstúpenú starostlivosť o nemocnice. Podobne to má byť podľa názoru ústavno-právneho výbory aj ohľadne ciest.

Ako vysvitá z osnovy vládneho návrhu, okresná samospráva sa zrušuje.

Ústavnoprávny výbor nemenil na tomto ustanovení osnovy nič, a to k toho dôvodu, že okresná samospráva ako taká sa neosvedčila, keďže vo väčšine prípadov sa obmedzovala na poskytovanie podpôr, subvencií a nanajvýš na postavenie luxusných okresných úradov, najmä však na prepychové zariadenie bytov okresných náčelníkov. Slovom okresná samospráva bola neživotaschopná a nerentabilná a veľmi zaťažovala financie nášho daň platiaceho občianstva.

Na zaokrytie výdavkov župy podľa osnovy, pozmenenej ústavno-právnym výborom, môžu sa vyberať poplatky, príspevky, dávky a naturálne plnenia v župe. Ústavno-právny výbor pozmenil prvú vetu 1 ods. § 62 osnovy takto: "Namiesto župných dávok, aké prirážok k štátnym daniam a dávkam (§ 59), bude štát od 1. januára 1940 na prechodný čas spôsobom predpísaným pre to-ktoré odvetvie daní vyberať jednotnú samosprávnu prirážku k daniam, uvedeným v § 1 zákona číslo 77 Sb. z, a n, v znení zákona 69/36 Sb. z. a n., ktoré sa do 31, decembra 1939 mohly vyberať ako okresné a krajinské prirážky. Jej výška sa ustaľuje pri dani činžovej na 130% a pri ostatných na 300%. V hlavnom meste Bratislave ich výška ustaľuje sa pri dani činžovej na 80% a pri ostatných daniach na 160%."

Totiž ústavnoprávny výbor zaujal to stanovisko, že namiesto okresných a krajinských prirážok ustaľuje jednotnú samosprávnu prirážku k dotyčným daniam. Pri tom túto prirážku limituje do výšky 130% pri dani činžovej (v Bratislave 80%), pri ostatných na 300% (v Bratislave na 160%), takže v skutočnosti zavedením tejto jednotnej samosprávnej prirážky, nahradzujúcej okresné a krajinské prirážky, limitujú sa tieto o 15% menej, lebo, ako ráčite vedieť, krajinské a okresné prirážky dohromady činily až 315 %, a teraz podľa osnovy, prepracovanej ústavno-právnym výborom, táto jednotná samosprávna prirážka bude činiť len 300%.

Postavenie Bratislavy aj dotyčné platenia tejto jednotnej samosprávnej prirážky ústavno-právny výbor nechal nedotknutým. Totiž Bratislava ako mesto so zriadeným magistrátom koná aj pôsobnosť okresného úradu a výboru a neplatila ani doposiaľ okresné prirážky, ktoré činily až 150%. Na tomto ustanovení ústavno-právny výbor nič nemenil, majúc na zreteli tú okolnosť, že Bratislava ako hlavné mesto nášho štátu má plniť aj také povinnosti, ktoré ostatné mestá nekonajú.

Táto samosprávna prirážka bude vyberaná štátom a bude plynúť do tzv. samosprávneho fondu, ktorý spravuje ministerstvo vnútra. Z tohoto fondu patrí každej župe prídel vo výške jednej tretiny celkového výnosu prirážky v župe docieleného. Minister vnútra môže so súhlasom ministra financií udeliť tohoto fondu, okrem spomenutého prídelu dotáciu na nezaokryté schodky v župe. K tomuto cieľu možno použiť najviac pätinu celkového výnosu samosprávnej prirážky toho-ktorého roku, t. j. župy môžu dostať z 300%) samosprávnej jednotnej prirážky až 160%.

Ústavno-právny výbor dôkladne porokoval o tej veci, či by samosprávnu prirážku už od roku 1940 nemalý si vyberať a predpisovať samotné župy. Uvážil však, že by to malo veľké technické prekážky, a preto sa priklonil k tomu názoru, aby túto prirážku samosprávnu vyberal aj naďalej štát, ako to bolo doposiaľ s okresnými, krajinskými a obecnými prirážkami. Ustálil pre župy 100% z tejto 300% prirážky preto, že podľa výpočtov asi 200% pripadne na plnenie úloh, ktoré štát prevzal od krajiny (a to krajinské cesty, krajinské nemocnice, dopravné, hospodárske, sociálne, humanitné a kultúrne úlohy), ktoré nebudú plniť župy. Pravda, tento stav potrvá len dovtedy, dokiaľ nedôjde k všeobecnému usporiadaniu našej finančnej politiky.

Podľa osnovy vládneho návrhu župy sú právnickými osobami a ako také môžu nadobúdať práva a sa zaväzovať, čo samo vysvitá z povahy žúp ako samosprávnych sväzkov.

Zavedením župného zriadenia zruší sa krajinský úrad, a to podľa návrhu ústavnoprávneho výboru dňom účinnosti tohoto zákona, najneskoršie však 31. decembra 1939. Účinnosť tohoto zákona nastane dňom, ktorý určí vláda nariadením, ale najneskoršie dňom l. januára 1940. Tu bola prevedená podstatná korektúra, a síce ústavno-právny výbor postavil sa na predložené stanovisko preto, že vláda bude vedieť najlepšie, že kedy má vyhlásiť účinnosť tohoto zákona. Dôležité je ustanovenie, že vyhlásením zákona všetky samosprávne orgány bývalej Slovenskej krajiny zaniknú, tedy aj tzv. poradný sbor Slovenskej krajiny, čím sa tiež usporí ešte niekoľko tisíc do konca roku. Z tohoto vysvitá, že jak vláda, snemové výbory a tým aj celý snem hľadí, aby sa na výdavkoch daň platiaceho občianstva usporilo.

Ústavno-právny výbor rozhodol sa na tomto preto, lebo pokladá čím skoršie uvedenie v život proponovanej reformy verejnej správy vnútornej za konsolidačný prvok.

Inak zákon obsahuje obecné právne normy, ktoré sa vžily v posavádnej našej verejnej správe vnútornej. Spočíva, ako vieme, na tzv. organizačnom zákone číslo 126/1920 Sb. z. a n., t. j. zákone o veľžupách, ktorý vstúpil v platnosť 1. jan. 1923, aj to len na Slovensku, t. j. v XV.-XX. župe. Ako vidíme, aj tuná sa s týmto usporiadaním žúp, vlastne s počtom žúp približujeme k bývalým župám, lenže samozrejme s teritoriumom menším. Tento zákon bol práve pričinením našej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany novelizovaný zákonom 125/1927, t. j. tzv. zákonom o krajinskom zriadení. Na základe tohoto zákona Slovensko zase ako právna osobnosť, ako samosprávny celok po niekoľko storočiach opätovne vystupuje na piedestál dejín.

Slávny snem!

Na základe týchto prednesených dát odporúčam, aby slávny snem túto osnovu vládneho návrhu, tak ako ju predkladá ústavnoprávny výbor spolu s rozpočtovým výborom, prijal s doplnkom k § 18, ods. 1: "Vláda môže vo výnimočných prípadoch funkciou župana poveriť aj neúradníka." (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Teraz prikročíme k rozprave.

Podľa usnesenia predsedníctva snemu navrhujem, aby rečnícka lehota bola určená na 30 minút.

Námietok niet. Navrhnutá lehota je schválená.

Ako rečníci sa prihlásili na strane "za" pán poslanec Maguth a pán poslanec Eszterházy.

Udeľujem slovo prvému rečníkovi pánu poslancovi Maguthovi.

Poslanec Maguth:

Slávny snem!

Po vážnom akte prijatia ústavnej listiny pristupujeme dnes k reorganizácii vnútornej správy verejnej, ktorá je akoby nutným a logickým výsledkom z náležitosti, vlastne z príkazov, obsažených v ústavnej listine.

Ústavná listina nie je a nemôže byť a ostať len dokumentárnym dokladom našej republiky, ale musí sa stať živou hybnou silou v práci nás všetkých za uplatnenie v nej vyslovených zásad v súkromnom a verejnom živote vôbec.

A tieto zásady uplatňovať je povolaná v prvom rade naša verejná správa, ktorú dnes prispôsobíme k nášmu slovenskému životu, aby sa v nej stále a vždy odzrkadľoval duch ústavy v jej praktickom prevádzaní.

Nech mi je dovolené zaoberať sa s verejnou správou po každej stránke, aj po stránke negatívnej, aby sme, vyvárajúc sa chýb minulosti, najlepšie a najsvedomitejšie plniť mohli všetko to, čo záujem národa a štátu vyžaduje.

My dnes budujeme autoritatívny režim, ktorému sa má prispôsobiť celý náš verejný život. Predložený vládny návrh zákona je sostavený už primerane tejto našej dnešnej požiadavke.

Voláme všetci po autorite, po autoritatívnom systéme. Avšak musíme vedieť, že autoritu tvoria ľudia, ktorým dáme právo mať pravdu na základe tohoto autoritatívneho princípu za každých okolností a v každej veci. No priznanie tejto pravdy autoritatívnej osobe, ktorá s touto pravdou má obcovať, nás zaväzuje poveriť s ňou touto autoritou len ľudí čistého charakteru, bezúhonných a schopných, aby tá nimi prisluhovaná pravda nebola zvrátená.

Najdôležitejším úsekom štátneho života je verejná správa, ktorú musíme prispôsobiť našim slovenským pomerom.

Naša verejná správa podľa vyhlásenia pána predsedu vlády zo dňa 21. februára má byť dobrá, lacná, rýchla, bezprostredná a jednoduchá.

Práve rokovanou zákonnou osnovou sú prepracované formálne predpisy verejnej správy, ktoré plne vyhovujú našim požiadavkám. Po tejto stránke teda splníme svoju povinnosť a dáme nášmu štátu zákon, ktorého predpisy môžu tvoriť dobrý a pevný základ k prebudovaniu celého nášho administratívneho života.

A načim zasa prizvukovať, nie predpisy, ale ľudia tvoria život, verejnú správu, administratívu, ktoré v rukách nepoctivcov stanú sa nesnesiteľným bremenom obyvateľstva.

Našou najzákladnejšou požiadavkou pri terajšej prestavbe verejnej správy musí byť: postaviť na čelo každého úradu župného, či okresného alebo notárskeho takého predstaveného, ktorý bude stáť na výške svojho poslania a stane sa nie postrachom, ale dobrodincom jemu svereného obyvateľstva.

S úradmi, úradníkmi sme tak, ako so srdcom, ktoré, kým je dobré, necítime. Akonáhle však začne vynechávať, pravidelne nepracovať, s hrôzou si uvedomujeme, že ho máme.

My nepotrebujeme úrady a úradníkov, ktorí okolo seba vzbudzujú nevoľnosť, strach a hrôzu. Úrady sú nie pre úradníkov, ale úradníci sú pre úrady, ktoré majú slúžiť verejnosti, národu a štátu. Mnohé okolnosti nasvedčujú tomu, že doterajšia výchova úradníctva, jeho práca a úsilie sa vyčerpalo v plnení svojich len tých najpotrebnejších úloh, súvisiacich s úradovaním, t, j. vybavovaním kancelárskej agendy. Sebeckí úradníci, dbajúci len o svoje pohodlie a pokoj, nemôžu tvoriť ideál slovenského úradníctva. Môžu byť úradníkmi - pisármi na podriadených miestach, ale nikdy nie vedúcimi činiteľmi v našej slovenskej verejnej správe. Slovenský národ a štát nepotrebujú len teoretizujúcich úradníkov, ale nadovšetko pracovníkov, ktorí nezištne budú konať všetko pre národ a štát.

Celé úsilie úradníctva verejnej správy má dnes smerovať k tomu, aby sa ono plne zapojilo do budovateľskej práce štátu. Táto budovateľská práca musí sa rozprestierať na všetky potreby našej širokej verejností. Máme postaviť školy, kultúrne domy, tisíce kilometrov ciest, stovky vodovodov a kúpalíšť. Máme sa starať o ľudovýchovu a sociálne potreby nášho ľudu. Slovom máme viesť a usmerňovať celý náš život.

Požiadavka lacnej a rýchlej verejnej správy vyžaduje u úradníctva pocit zodpovedností a usilovnosti. Je skoro až neuveriteľné, že niektorí úradníci-byrokrati s akou ľahostajnosťou a nedbalosťou vybavujú veci stránok. Ako kvalifikovať úradovanie úradníctva, ktoré v roku 1927 podanú žiadosť na mnohé urgencie ešte ani v roku 1939 nevybavilo?

Ja myslím, keby niektorí z našich úradníkov mali viac citu zodpovednosti, keby sa vedeli vžiť do položenia za vybavením vecí netrpezlivé vyčkávajúcich stránok, nehrešili by proti dobrému menu verejnej správy a dali by si záležať na včasnom vybavení každej veci.

Treba ísť v ústrety nášmu ľudu, v zaobchádzaní s ktorým má nás viest slušnosť, ochota, bezprostrednosť a dobroprajnosť.

Podľa čoho posudzuje náš roľnícky a robotnícky ľud, ktorý tvorí jadro nášho národa, verejnú správu? Podľa toho, ako sa k nemu chovajú a jeho veci vybavujú na čele verejnej správy postavení ľudia. A nadovšetko presvedčujú praktické účiny, výsledky v záujme jednotlivca a celku.

Ak náš sedliak vidí, že za vybavením svojej veci nemusí i niekoľko ráz dochádzať do toho-ktorého úradu, že v úradoch s ním ochotne a slušne zaobchádzajú a že jeho veci sa čo najlepšie, úspornejšie a dobre vybavia, povie: máme dobré úrady, dobrých pánov, V opačnom prípade je jeho mienka všelijaká, len nie taká, ktorú by som tu reprodukovať mohol. Nie šikanovať, preháňať náš ľud, ale mu pomáhať.

Náš ľud berie pod jeden klobúk: notára, exekútora, advokáta, lekára, sudcu, náčelníka, zverolekára atď., ktorých povinnosťou je konať nielen podľa svojich sebeckých záujmov, ale aj v záujme ľudu samého, ktorý nie je taký prefíkaný, aby s niektorými v chytralosti zbehlými pánmi účinne mohol závodiť bez toho, aby nakoniec na to nedoplatil.

Máme na to mnoho prípadov, z ktorých uvediem aspoň jeden: Náš gazda dá spraviť nejaký nákres od inžiniera za 150 korún. Zjednali sa. Zaplatí inžinierovi, ktorý mu neskoršie poslal účet na 200 Ks a žiadal doplatiť 50 Ks. Gazda neodpovedá, ani neplatí; "veď som sa zjednal", povie. Ani nie o mesiac dostane výzvu od advokáta s doložkou "a za tento list pošlite mi... " Neodpovedá. Dostane platebný príkaz od súdu, kde už podá odpor. Je súd, na ktorý príde advokát. Náš gazda sebavedome tvrdí svoju pravdu a bije sa v prsia a že tak bolo a nie inak, že je nič nie dlžný. Advokát žiada rokovanie odročiť a predvolať k prísažnému výsluchu inženiera a znalca, či tá práca bola hodná 200 Ks alebo nie. A to už vieme, že vrana k vrane sedá, a náš sedliak prehrá, lebo nepozná paragrafy, vie iba o svojej pravde, ktorá mu stroskotáva. Škripe zubami a platí miesto 50 až 300 Ks.

Slávny snem, tu by sme potrebovali ten biblický korbáč na vyhnanie kufárov a záškodníkov nášho ľudu, ktorí pomocou svojej pseudopravdy ubíjajú, prenasledujú a ničia mravné hodnoty nášho dobromyseľného a dôverujúceho ľudu. Naši takto poškodení ľudia cítia tú nepravdu, tú krivdu, ktorá sa im deje a ktorá v nich odôvodnene vzbudzuje nenávisť a zášť.

Sub lege sumus, čo však musí platiť nielen pre jednoduchý ľud, ale aj pre niektorých chytrých pánov, ktorí vysluhovaním svojej sebeckej pravdy a svojím postupom škodia národu a štátu.

Toto lajdáctvo a darebáctvo nebude možno trpieť. A bude na nás, aby sme poukázali na každý prípad a žiadali potrestať každého sabotážnika slovenskej verejnej správy.

Pánom predsedom vlády vyslovená požiadavka jednoduchosti administratívy je veľmi časová a jej splnenie už nestrpí ďalšieho odkladu. Zdá sa, že v bývalej republike celá administratíva prispôsobovala sa nie záujmom verejností, ktorej mala slúžiť, ale všemocnej byrokracii, ktorú napomáhala. Veľký počet nabratého zamestnanectva treba bolo niečim zamestnať a preto vynachádzaly sa všelijaké predpisy, ktoré u nás ešte aj dnes šarapatia. V istom okresnom úrade práve som študoval objemné písomnosti o predpísanom vedení evidencie normálií. Podľa nariadenia na okresných úradoch musí sa do konca roku založiť evidencia administratívnej agendy podľa abecedného soznamu hesiel. Sám tento abecedný soznam obsahuje niekoľko sto alebo aj tisíc hesiel ma 112 stranách knihy. Robia sa tvrdé fascikle, ktoré sa ukladajú podľa skupín. V každom fascikly utvorí sa skupina s dielmi v každom diele oddiel a v každom oddiele aj pododdiel. Alebo vicinálnym cestám vracajú záverečné účty s príkazom, aby Sa naturálnym plnením, pred rokmi odrobené práce, dokázaly mzdovými listinami. K vôli čomu to žiadajú? A prečo učia ľudí falšovať listiny? Predsa nie je mysliteľné, aby tá mzdová listina bola správne sostavená, keď dnes, po rokoch, sa ani nevie, kto všetko koľko zadarmo pracoval titulom naturálnej práce. A čo hovoriť o všelijakých elaborátoch, výkazoch a evidenciách, ktoré nemajú praktického významu? V obecnom hospodárstve i tej najmenšej obce k sostaveniu obecného rozpočtu potrebujeme celú fúru písiem. Sám rozpočet sostavujeme v štyroch exemplároch. Každý exemplár tvorí sošit o 62 stranách. Ak niet v obecnom hospodárstve rozpočtovej úhrady alebo úveru na zaokrytie niektorej potreby, musí sa previesť takzvaný presun, obšírne rokovanie v rade, finančnej komisii a v obecnom zastupiteľstve. A píšu sa samé zápisnice, svedectvá, vyhlášky, kopa príloh, čo všetko stojí hŕbu peňazí a času. Rokovanie dávok, poplatkov, vyrubovanie dávky z prírastku hodnoty nemovitosti a mnohé iné veci sú spojené s veľkou vypisovačkou a ťažkopádnosťou. K vôli čomu? Vari nie k vôli firmám, ktoré z množstva rozpredaných tlačív bohatnú?! S formálnosťami nemôžeme zabíjať ducha a nesmieme natoľko preťažiť úradníctvo, aby ono na inú významnejšiu prácu nemalo času.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP