Hovorí sa o konjunktúre, hovorí sa o nej mnoho, ale zdá sa, že už dávno konjunktúra nebola takým problematickým zjavom ako dnes. Ale ukázalo sa, že proti kríze, a to je naša skutočnosť, platia tie prostriedky, ktoré pred tým viedly svet ku konjunkturálnej výške, a to je podpora podnikania, dôvera, voľnosť i v medzinárodnom štátnom styku, optimizmus. Naučili sme sa mnoho v menovej technike, v úspornosti výroby, v dobývaní zahraničných trhov, vo financovaní výroby a investícií. Vychádzame z krízy chudobnejší o kapitály, ale bohatší o skúsenosti. Práve tieto skúsenosti mohly by nám pomôcť, aby sme neupadli do krízy novej.
Samo sebou sa rozumie, že nám na Slovensku veľmi na srdci leží zemedelstvo, a dr Hodža veľmi dobre už dávno vycítil, že hlboké, úzke spojenie jestvuje medzi roľníkom a prírodou, že jeho duchovnosť a potreba po duchovnej samostatnosti, ktorú tvorí jeho vnútorná bytnosť, patria ku prejavom jedného národa. Vidíme, že dnešný vývoj hospodársky, sociálny a duchovný v najvyššej miere ohrožuje hmotnú a duchovnú neodvislosť jednotlivca a tak aj roľníka.
Súčasná doba je pre našich zemedelcov veľmi vážna. Jestliže má byť republika pevným pilierom mieru a šťastným domovom pre všetkých, musí byť naše zemedelstvo povznesené na stupeň občianskej výnosnosti. Ohľadom zemedelstva veľmi trefne hovoril pán minister dr Zadina, ktorý tak mnoho energie a svedomitosti venuje práve našim problémom.
Pri osnove zákona o zemedelskom školstve a zemedelských komorách, hovoril, pripravuje sa už aj novelizácia dosavadneho zákona, ktorá zjedná predpoklady pre ďalší rozvoj ľudových škôl hospodárskych. Je tiež pripravená osnova o zemedelských komorách. Pomáhať treba najmä po stránke úverovej nabyvateľom pôdy. Tiež hovoril, že sa vynasnaží, aby do tohoročných Vianoc bola prevedená osobná úprava v zemedelských výskumných ústavoch. Vážení pánovia, vôbec výskumníctvo je naším hlavným problémom. Keď pozreme na Nemecko, vidíme, ako tam nedávno založili Reichsforschungsamt, ktorý tam tak ohromným spôsobom pracuje. I u nás by sa tomu malo venovať viac financií, než v tohoročnom rozpočte. Len spomínam, že by sme na Slovensku potrebovali taký inštitút pre chemické skúmanie dreva. Drevo je ušľachtilý materiál, je z neho možno všetko možné vytvárať, a práve Slovensko, ktoré tak mnoho tohoto materiálu v sebe má, by sa mohlo stať veľmi aktívnou a významnou položkou v rozpočte republiky.
Samo sebou sa rozumie, že v zemedelstve musíme mať jasný program, ako to dnes pred poludním na jednej schôdzi hovoril minister Zadina, a ísť po cestách, ktoré vedú bezpečne ku štabilizovanej rentabilite výroby. To znamená čeliť i prebytkovosti a previesť zásadu rovnováhy vo výrobe a rovnováhy výroby so spotrebou.
Minister sa tiež iniciatívne snaží o zlepšenie sociálnych pomerov zemedelských zamestnancov a robotníkov. Aj štátne lesy a statky sa snažia o dobrú úpravu miezd lesného a zemedelského robotníctva. Pán minister trvá na ďalšom prevádzaní pozemkovej reformy. K dotazom o pozemkovej reforme odpovedal minister, že trvá na jej prevádzaní na základe dnešných zákonov. Dal tiež vypracovať osnovu zákona o fonde kolonizačnom, ktorý iste ten útek z vidieku do mest bude brzdiť.
Naša strana usiluje už rad rokov, aby dobré účinky sociálneho poistenia vzťahovaly sa tiež na samostatných zemedelcov a živnostníkov. Zemedelec má životný záujem na riadnom starobnom poistení a tiež na poistení nemocenskom. Iste dnes remeslá, živnosti a obchod nemajú ustlané na ružiach, ale nekonečne ťažký zápas vedie aj priemysel. Vezmime len do ohľadu jeho riziko v takej dobe, kde dominuje viac špekulácia ako kalkulácia. Dobre známe tie ohromné skoky cien. Vlna, kaučuk, kože klesly v krátkej dobe o 50 % a v poslednej dobe ešte toto poklesnutie zachovaly. Za tým prijdú tie obmedzenia devíz, špičky clearingov, triangle, preferencie, kolísanie valút, niet štability, kompenzácie a rozličné klausule. Ako ďaleko idú stokky a špekulatívne zásahy špekulantov, to vidíme na pr. i na dreve, kde nemôžeme vyvážať do Anglie, lebo jednoducho v anglických prístavoch nie je už miesta. Anglické prístavy sú tak zacpané špekulatívnymi zásobami, že nemajú miesta pre naše drevo. Tomu by skutočne človek ani neuveril. Musíme ovšem klásť velkú váhu na náš priemysel už aj z ohľadu národnej brannosti, lebo dobre vieme, aké ohromné sumy sa vydávajú v iných štátoch, predovšetkým v Nemecku, kde vydávali pred časom 10 miliard a teraz 36 miliard M. Aby jeden vojak bol do poľa vyzbrojený a jeho výzbroj doplňovaná, musí 17 robotníkov preň pracovať v zázemí.
Samo sebou sa rozumie, že sa tešíme, že naše robotníctvo je patriotické, lebo je to opora nášho zemedelca a vôbec našej celej brannosti.
Pri železniciach honorujeme v plnej miere výstavbu železníc na Slovensku, a tu musím vždy spomenúť, že nemajú pravdu tí, ktorí stále hovorili a hovoria, že Slovensko je v každom ohľadu ožobračené. Na výstavbu železníc sa vydalo asi 1.300 mil. Kč, z toho išlo 200 mil. Kč do českých zemí a 1.100 mil. Kč na Slovensko.
Ovšem musím poukázať na niektoré zjavy, ktoré by sa nemaly u nás predlžovať. Bolo by totižto treba u nás tranzit zväčšiť. Ešte vždy z Podkarpatskej Rusi je do Kadane lacnejší dovoz cez Poľsko než našou republikou. R. 1929 bol tranzit 100 % a dnes je o 63 % menší.
Slovenský priemysel má práve v týchto dňoch vážnu starosť s novou struktúrnu všelijakých reforiem, ktoré sa na železniciach robia. Ide o rôzne prípojky a iné, veľmi do existencie priemyslu zasahujúce okoľnosti. Chcem s radosťou spomenúť, že preklad tovarov v našich dvoch väčších dunajských prístavoch sa zvýšuje. Na pr. u nás v Bratislave oproti roku lanskému o 100 %. Toto iste mnoho znamená a som vďačný nášmu pánu predsedovi vlády, že v jeho väčších dimenziách ide i tam, že by sme na pr. šaratrovali väčšie lode v Galace, aby sme konkurencii a využívaniu nás mohli čeliť.
Ovšem zbýva ešte vyplniť medzeru v obore vodnej dopravy. Územie Československa ležiace na rozvodí Severného, Baltického a Čierneho mora je veľmi adaptable - ako hovorí Francúz - k výstavbe kanálov. A tu prirodzene prichádzam k problému kanálu dunajsko-oderského, poneváč ostravsko-karvinský revír a jeho kraj hovorí za to, lebo je to preň životný záujem. Keď vezmeme do ohľadu, že asi jedna miliarda miezd leží na tom kanále, znamená to zmenšenie našej nezamestnanosti vtedy, keď odtok konjunktúry naturálnym zákonom znova musí prísť. Preto myslím, že pomalu musíme pripravovať i tento problém. Ovšem nie som iluzionista, viem, že dnes všetky naše prostriedky musia sa odvádzať predovšetkým nár. obrane, ale kanál Dunaj-Odra musí byť stále pred našimi očima a musí byť aj z iných príčin uskutočnený.
Chcem ešte v krátkosti spomenúť, že cudzinecký ruch sa u nás pekne vyvinuje. Slovensko dostalo od cudzincov asi 80 mil. Kč a väčšina ich je práve z Čiech. Práve bratia Česi dnes hlavne navštevujú naše Slovensko, 80 mil. Kč, to je celkom pekná čiastka pre rolníka. Ovšem bolo by treba, aby sa čo skoro silnica zo Štrbského Plesa k Popradskému vybudovala. Na Grossglocknere sú tiež kamzíci, pestuje sa tam honitba a pri tom si vybudovali silnicu do 2.600 metrov.
Čo sa týka zahraničia, vidíme dve skupiny národov. Skupinu fašistov, ktorá utvorila protikomunistický pakt, a skupinu druhých, ktorá nevstúpila do tejto dohody. Ovšem čím ďalej tým viac sa ukazuje, že čo sa týka skúseností s kolektívnou bezpečnosťou, je bezpečný len ten, kto má spoľahlivých a silných spojencov.
Myšlienka dunajská, ktorú s tak ohromnou energiou stále forsíruje náš pán predseda vlády, ktorý je vlastne taký prototyp tvorčej sily slovenskej rasy, plný iniciatívy, koncepcie, ba hovoril by som aj inspirácie, postupuje k uskutočneniu. Ovšem pomáhajú nám tam, hovoril by som, výzbroj anglická a všelijaké iné prostriedky, ktorými Anglia tak často bojuje a pracuje. Nútno vyzdvihnúť, že pri našej polohe na Dunaji práve českým zemiam umožňuje najvydatnejšie prostriedky v stredouropskej bezpečnosti. Je to skutočne tak, že u nás Dunaj toľko slovenskými piesničkami ospievaný, toľkou slovanskou, rumunskou a druhých krví spojuje naše štáty, a keď sa tak plavíte dolu Dunajom, vidíte, že jeho brehy sú posiate hrobmi hrdinov, ktorí padli i teraz za našu slobodu. Ovšem z nich večne svieti svetlý lúč nádeje na našu veľkú budúcnosť. Naša dohoda nie je dielo diplomatov, ale dielo našich martyrov, ktorých heroizmus zapísala historia. Ona je dielo mrtvých, ktorí inšpirovali živých vytvoriť v záujme mieru dielo trvanlivé.
O vrelých sympatiách k nám našich rumunských, juhoslovanských bratrov som sa presvedčil posledne v Paríži. Predstavte si tú ohromnú výstavu, že tam bola znázornená duša Europy. Bol to obed bratstva, jednotného tlkotu sŕdc, rovno smýšľajúcich sŕdc, ktoré sú naplnené rovnými ideálmi. My sme tam boli taká skupina pútnikov, ktorá kráča
za najvyššími metami človečenstva. Nemožno tlmočiť teplotu allokucií. Tie reči boly vstave v našich dušiach vzbudiť plameň oduševnenia. A keď som spomenul, že zdravotný stav nášho pána prez. Osloboditeľa sa bol niečo zlepšil - bolo to začiatkom septembra - tak orkán radosti prešiel tým sálom a ja som si myslel, že ten strop vyletí do povetria.
A to všetko dialo sa v centre svetovej kultúry na svetovej výstave v Paríži. A ideologia, ktorá nás naplnila, bol program konštruktívneho mieru.
Čo znamená delegácia Medziparlamentnej unie troch spriatelených suverénnych národov so slávnou minulosťou, od ktorých závisí svetový mier? Náš kľudný pán minister Krofta nedávno spomenul, že naše vzťahy k Rakúsku zachovaly si tradicionelný charakter priateľskej dohody vo všetkých oba štáty zaujímajúcich záležitostiach. My si dobre rozumieme a chápeme naše obapolné ťažkosti a starosti a hľadíme ich oblahčiť. Povedomie spoločných záujmov rastie. Je to ďalší dôkaz postupujúcej konsolidácie pomerov v dunajskej pánvi pri rešpektovaní úplnej neodvislosti, suverenity a individuality dunajských štátov. S radosťou môžeme konštatovať, že i z maďarskej strany sa robia rôzne kroky k sblíženiu. Veď my sme neboli nikdy nepriateľmi maďarského ľudu, ktorý sme vysoko ctili, boli sme len nepriateľmi režimu, ktorý tam panoval.
O Poľsku je ťažko mluviť aj po návšteve ministra Delbosa. Ale krakovsko-lvovský týždenník "Piast" zdôraznuje, že v Poľsku všetci vedia, že bez sedliakov nielen nemožno hovoriť o obrane a budúcnosti štátu, ale tiež o existencii ostatných vrstiev národa, medzi nimi prirodzene i delnictvo počítajúc.
V Nemecku vidíme, že priebeh je ten samý, ktorý sme zažili už v rokoch 1914 až 1923, a identické sú príslušné účinky. Vidíme dnes v Nemecku divokú honbu za trvalými hodnotami, bláznivé ceny za obrazy, nábytok a všetko, čo má akúsi trvalú hodnotu.
Nás teší nekonečne návšteva Delbosa, známeho priateľa Československej republiky. Ja len chcem z jeho životopisu spomenúť, že bol dvakrát ranený a keď ležal vo špitále a bol volaný do Paríža, aby si odpočinul, zmiznul a išiel znova do fronty. To je človek, ktorého budeme mať česť a radosť vítať a možná, že už je tu alebo za krátku chvíľu dorazí. My absolutne dôverujeme Francii. Človek musí tam ísť, aby sa osobne presvedčil o láske, ktorú tam oproti nám prechovávajú. Ovšem pre spojenie je jeden národ, ktorý by teraz v národnej obrane zaostal, len príťaž. Preto som mal veľkú radosť, keď som mohol privítať u nás generála Mittelhausera, ktorý riekol: S vaším zbrojením som spokojný.
Je naprosto nesprávna domnienka, že by vnútorná alebo zahraničná politika mohla v dnešnej dobe ktorýkoľvek štát v Europe ak nie na svete zbaviť povinnosti zbrojiť, keď zbroja všetci druhí. Zbrojenie v Československu nie je československou špecialitou, ale nútnosťou danou na základe medzinárodnom. A z tejto príčiny musíme i to veľké zaťaženie všetkých vrstiev bez výnimky prijať.
Pristupujem ku jednej smutnej kapitole. Nedávno v jednej reči vo snemovni bolo spomenuté moje meno. Toto mi umožňuje a núti ma siahnuť do doby rokov 1918 a 1919, ako historickému svedkovi, ba jednomu z vedúcich činiteľov, tuná pravdive a verejne deklarovať, že vtedy, keď začiatkom r. 1919 napadol Bela Kún, by bez českej pomoci bolo prišlo naše Slovensko do katastrofálneho položenia. Dobre ráčite vedeť, že keď prišla Šrobárova vláda do Bratislavy 4. februára 1919, tak vypukla generálna stávka, organizovaná v Budapešti, železníc a pošt. Vzdor tomu, že stávkujúci boli vyzvaní dľa reglementa uhorského nastúpiť prácu, títo ľudia to neurobili. Boli legálne prepustení zo služby a ja ako vládny referent pre dráhy a poštu, tedy ich šéf, žiadal som náhradu od ministra železníc, už dávno zosnulého výtečného patriota min. Zahradníka. Jeho sekční šéfovia, úradníctvo a zriadenectvo urobili, čo bolo ľudsky možné. Ale to isté sa stalo na pošte. I títo vstúpili do stávky. I minister pošt a jeho úradníctvo a zriadenectvo nadľudskou prácou nám pomáhali. To bolo také veľké SOS, keď loď potápe sa. A tento ohlas neodznel nadarmo. Hlboká vlna lásky a oddanosti ku Slovensku prešla českými zemiami. Znova ozval sa legionársky patriotický duch v českom národe. Stá a stá, ba niekoľko tisíc českých úradníkov a zriadencov železníc a pošt nám prišlo na pomoc. Mnohí z nich sa dobrovoľne hlásili. Obdivu- hodný bol tento idealiznius, tento vzácný cit sympatie a obetavosti. A vďaka tomu, železnice nezastaly ani na hodinu. A nastala epopea hodín a dní. Naši bratia z Čiech prišli do najťažších pomerov. Nemali sme ubikácie pre tisíce nových železničiarov, lebo prirodzene stávkujúcich sme nepozbavili ich bytov. A naši českí výpomocníci, ktorí, bych riekol, s oduševnením konali svoj u službu, keď ako strojvodcovia alebo brzdiari, výhybkári prišli do Bratislavy na noc, tak trávili v nevytopených koridoroch vládnych budov a staníc na tých tvrdých studených dlážkach tie mrazivé, studené noci února. Nie len to. Oni boli i na životoch ohrožovaní. Stávkujúci kazili systémy blokov o vôbec dráhy, spálili kotle, strieľali atď. Oni stiahli naše rušne, naše poštové vozne hlavne do Miškovca.
Ja nechcem povedať, že neboli aj slovenskí železničiari a poštári, ovšem nižšieho stupňa, ktorí by neboli držali tajne s nami. To národné povedomie tlelo v ich dušiach. Ovšem v takom systéme, kde železnice, pošta boly používané ako maďarizačný prostriedok, kde na pr. do Žiliny boly presťahované stá a stá čirých maďarských rodín, aby Žilina bola zmaďarizovaná, nutno uznať, že slovenskí ľudia stáli pod ukrutným terorom, že boli zdemoralizovaní.
Nezapomenúteľné zostanú mi niektoré dojmy z tej doby. Tak prepadnutie našich českých železničiarov v Balaž. Ďarmotoch, kde ruka v ruke s našou hrdinskou armádou bojovali a kde martyrským spôsobom utratili svoje životy; tak keď naše poštárky tiež v tom kraji boly týrané, alebo keď som bol v krátkej dobe našej okupácie v Miškolci a keď tam pri Ladháze, v súsedstve mesta v bitke s plukami Bélu Kuna vytiahli naši železničiari (26. červenca 1919) 12 rušňov, 6 všeličím naložených plných vlakov a jeden celý vlak s vtedy nenahráditeľným benzínom.
Italský generál Zinconi v Miškolci nemohol najsť dosť slov obdivu na takúto sebažertvu českých železničiarov. Áno, aj historia bratskej pomoci českej na Slovensku je písaná krvou. Ešte nemáme pomník nášho nemenovaného českého brata pomocníka na Slovensku. Vrúcna vďaka a uznanie za to všetko z pravého slovenského srdca nesmie nikdy vyhynúť. Ale keď myslím na tú dobu, nesmiem zapomenúť na pomoc Francie, na generála Mittelhausera, Fauchera s ich dôstojníkmi. Mittelhauser išel na Slovensko do bitvy s najväčšou odhodlanosťou. Ako sme videli, i dnes je stále ich láska k republike československej ničím neporušená, čo nás veľmi potešuje. Oni sú rezaní z toho dreva, z ktorého sú maršálovia Francie. Vive la France, vive la mére de notre liberté!
Ešte žije český zriadenec v Bratislave, ktorý prišiel a riekol mi: "Pán vlády referent, my zriadenci a robotníci českí, ktorí sme na tejto stanici, chceme zriadiť jedon pluk a chcem ísť do zákopu a bojovať. Len o jedno vás prosíme, aby, keď niekto z nás padne, jeho rodina bola zaopatrená." Na toto i dnes spomínam s pohnutím, bolo to tak krásne, a musíme mať obdiv pred tými robotníkmi a zriadencami, ktorí k nám vtedy prišli na Slovensko a takto sa chceli obetovať. Sme zaviazaní úprimnou vďakou všetkým tým Čechom, ktorí k nám prišli v najťažších dobách a pomáhali nám budovať hospodársky, kultúrny a sociálny život na Slovensku. Totiež platí o Sokoloch, ktorí 70roční prišli a rúbali uhlie. Československú republiku stvorila idea československá. Jedine táto idea drží tento štát. Čo nám donesie budúcnosť? Podal som tu prierez našich časov. V ceľku, keď ťaháme saldo á la longue, môžeme hľadeť s dôverou do budúcnosti.
Náš dnešný rytmus môže sa porovnať, alegoricky hovoriac, so šialeným letom veľkého medzinárodného expres-vlaku.
Ide nezadržiteľne vopred tmavou nocou, ale zďaleka osvetľujú jeho lampáše temnoty. Svetlý pruh svetla ho sprevádza. Na tomto mohútnom vlaku vezie sa štátna myšlienka Československej republiky. Tam vezie sa duch našej večnej vďačnosti oproti nášmu Osloboditeľovi. Tam sedí náš veľký jeho spolupracovník dr Beneš.
Tam vidíme duchovným okom ako veľkú fatamorganu našich martyrov, buditeľov, náš život pred vojnou. Ale tá páka - a vopred ten mechanik, ktorý musí brať ohľad v týchto temnotách na signále, na stanice a na výhybky, to je naša slovenská krv a kosť to je náš Milan Hodža. (Výborně! - Předsednictví převzal místopředseda dr Hruban.)
Prosím, aby delníctvo do ohľadú bralo, že sme v boji o našu samostatnosť a demokraciu osudove spiatí na radosť a žalosť, na dobro i zlo. Musíme si byť vedomí našej vážnej misie na Dunaji, musíme byť záštitou proti útočiacim myšlienkam, ktoré ohrožujú europský kultúrny ideál.
Chystáme štátnu výstavu na r. 1941. A uprostred europského nekľudu pripravujeme jubilejné oslavy republiky a prekrásny zázrak sily, nadšenia a krásy. Dobre jedna kolegyňa tuná v senáte hovorila, že vieme tvoriť, pracovaľ, budovať, ale nevieme dobré dielo republiky propagovať. Zatiaľ, čo tak rečeno, všetky štáty okolo nás majú propagačné strediská, u nás je štátna propaganda silne zanedbaná.
Našou bezpečnosťou je naša vnútorná jednota a odhodlanie hájiť svoju slobodu za všetkých okolností a za každú cenu, našou bezpečnosťou sú naše pohraničné hory a naše pevnosti, ale najväčšou bezpečnosťou je jednotný duševný názor milionov Čechoslovákov, ktorí stoja pripravení, a dobre to hovoril tuná sediaci pán prezident, keď vravil, že v páde nebezpečia postavíme barikády živých tiel a nedáme ani piaď pôdy.
Keď myslíme na jednotu českého a slovenského národa, vďačne spomíname návštevy pána prezidenta Beneša na Slovensku. Myslím, že vrúcnosťou tohoto prijatia mohol byť spokojný. Prišiel ako samaritán, hojil naše rany a videl hlbokú vrúcnu vďaku v slovenských srdciach. Čo nás ale tešilo, bolo, že ho doprevádzala jeho spanilomyseľná manželka. Mohla sa presvedčiť, že jestli sa udržala národná myšlienka na Slovensku, to môžeme ďakovať našim matkám, ktoré v čistote zachovaly všetky mravné tradície nášho národa.
Nemusím tuná ani spomínať, ako vznesená paní prezidentová svojim šarmom, ľúbeznosťou okúzlila nás všetkých, ako ju ešte dnes spomína náš prostý ľud a ako netrpezlive čaká znova jej príchod.
Nezabudli sme prejavy, pána prezidenta, ktorý hovoril, že spojením s Čechmi prestali byť Slováci malým, prezieraným, zabúdaným národom a stali sa dnes národom významným, náležiacim k veľkej západoeuropskej kultúre, národom, hrajúcim europskú úlohu a majúcim europské poslanie. Aký to ohromný rozdiel s tým, čo bolo ešte pred 20. rokmi!
Alebo ako pán prezident Beneš riekol, že oslobodenie Slovenska pokladá za najväčší a priamo fundamentálny úspech zápasu o samostatnosť a za jeden z najsilnejších argumentov, ktoré ospravedlňujú nový poválečný poriadok v Europe, to Slovensko, ktoré slobodné je a slobodným už navždy zostane.
Slovensko je otázkou, ktorá spolurozhoduje o osude Europy. Toto sú slová, ktoré si každý Slovák musí vryť do pamäti.
Akou cestou máme kráčať? Predovšetkým nutno najsť správny prirodzený pomer ku skutočnosti. Nesmieme sa vzdať ideálu osobného človečenstva, i keď protiví sa dnešným pomerom, ba ani vtedy sa ho nesmieme vzdať, keď protiví sa oportuniastickým teoriám, ktoré duchovnosť chcú prispôsobiť materielnému. Musíme zostať ľuďmi i s vlastnou dušou, nesmieme sa stať ľudskými vecmi, šablonou.
V historii vývoja nemusí sa všetko stále meniť. Ideály, ktoré obsahujú v sebe trvanlivú pravdu, musia sa zmenami pomerov nielen zachovať, ale aj prehlbiť. Takýto ideál je človečenstvo osobitnosti.
Len potom môže zas prísť doba, v ktorej život ľudstva v harmonickom živom duchovnom toku bude sa pohybovať ďalej, len potom môže zaznieť znova našou bytnosťou tá kúzelná hudba, ktorá tvorí podľa Danteho vlastne pravý obsah našich duší.
Diktátori to myslia inak, ako to riekol Churchill v anglickom parlamente dobre: Oni rajtujú navyhladovených tygrov, oni ich chcú ochočiť, ale boja sa ísť dolu, lebo tí tygri majú vždy väčší a väčší hlad. Ludstvo bolo nútené zbaviť sa prirodzeného pomeru skutočnosti a svoju spásu hľadať v nejakej zvláštnej magii, v doktrine, ktorá kladie východ z hospodárskej a sociálnej biedy vždy do ďalších vzdialeností. Preto učil pán prezident Osloboditeľ, aby sme túžili po opravdovom človečenstve, po opravdovej ľudskosti, aby sme boli jednej prehľbenej vnútornej bytnosti práce a skutkov, ktorá nikdy nestratí svojej aktuálnosti. Lebo v najtajnejších záhyboch duše národov drieme skrytá, ale stále vibrujúca túha za rodinným šťastím, spokojnosťou a blahobytom. Keď aj svet z vonku ukazuje ľadový výzor, tak my preca všetci túžime po teplom kozube, po duchovnom plameni, kde by sme si mohli zohriať naše srdce, výliečiť rany našej duše, kde by sme mohli najsť lúč nádeje kľudnej budúcnosti. Lúč svetla, tepla uprostred temnoty, ktorý by bol v stave vylúdiť blažený úsmev na usužovanom obličaji chudoby. Lebo veď čo je našim hlavným cieľom? Stavať hate oproti rastúcemu prítoku biedy. Nás je len málo, ale tisíce očí hľadí na nás, čaká od nás pomoc a spásu. A táto túha ide svetom ako ohromná vlna citu a patetiky. Diktátori by snáď to chceli ináč, ale pospolitosť je všade. Táto snaha prepukáva v rozličných formách z duší na vonok. Kto by mohol zabudnúť tú krásnu skulptúru na svetovej parížskej výstave ako v kostole, ktorý postavil tam Vatikán? Ježíš chce sísť s kríža, aby znova vykúpil svet. My v budúcnosti sa musíme, držať odkazu nášho veľkého prezidenta. Osloboditeľa, že nie Cesar, ale Kristus. A ja končím svoje poznámky tými slovami, ktoré v Paríži hneď pri tom kríži, zo ktorého na pol tela Ježíš schádza na svoju novú púť po tomto zmotanom hriešnom svete, ktoré slová sú tam po česky vyryté v tom tvrdom mramore a ktoré znejú: Chraň Boh všemohúci našu Československú republiku!
Rozpočet prijímam. (Potlesk.)
Místopředseda dr Hruban (zvoní): Dalším řečníkem je p. sen. Paulus.
Nežli mu dám slovo, prohlašuji, že řeč p. sen. Földesiho jsem si vyhradil předložiti k censuře předsednictva senátu.
Sen. Paulus: Slavný senáte, když loni vláda předkládala rozpočet na letošní rok a ujišťovala, že jest správný a pravdivý a že jeho vyrovnanost není jen číselná, nýbrž skutečná, řekl jsem tehdy v rozpočtové debatě, že by se musel státi zázrak, aby se na státní hospodářství v letošním roce při t. zv. vyrovnaném rozpočtu aspoň půl druhé miliardy Kč nedoplatilo. Ukázalo se bohužel, že jsem měl více než pravdu. A když jsem letos 6. prosince poslouchal ujišťování p. ministra financí, že rozpočet na příští rok 1938, který právě projednáváme, už opravdu překročen nebude, že je pravdivý a že už na mou duši na něj doplácet nebudeme, nemohl jsem v ujišťování pana ministra spatřovati nic jiného, nežli že se opakuje to, čeho jsme svědky už 7 let za sebou jdoucích, to jest, že se každoročnč se strany vlády slibuje totéž, aby se to ovšem nikdy nedodrželo. Každým rokem vláda předkládá vyrovnaný rozpočet, každým rokem se vláda dušuje, že nebude, překročen, ale rok co rok doplácíme na vyrovnané rozpočty miliardové částky. K takové vládé nelze míti důvěru a proto s výjimkou kapitoly národní obrany pro tento vládou předložený rozpočet hlasovati nemohu a nebudu.
Nevím, je-li pan ministr Kalfus skutečně takovým optimistou a véří-li svým slovům, když ubezpečuje, že tentokráte rozpočet opravdu ztrátový nebude. Kdyby to neříkal finančník, dovedl bych tuto přemíru optimismu pochopiti, ale u ministra financí mě překvapuje, vždyť přece se hospodářská situace ve Státě rok od roku horší a toto zhoršování jest jen důsledkem špatného hospodaření minulých let. Na to nemusí býti ani nadprůměrný finančník, aby pochopil, když se dělají stále a stále nové dluhy, že přibývá z nich úrokových a anuitních povinností, což nose s sebou stále větší a větší daňové utahování občanstva. A to ovšem nejde na tloušťku. Stačí jen průměrný národohospodář, aby dovedl usouditi, že se kartely, monopoly, syndikáty, kontingentacemi atd. omezuje výroba, že se vyzíská méně hospodářských statků, že se méně vydělá a tudíž může méně vybrati na daních, ať už přímých nebo nepřímých. A když se ještě při tom stále více a více tlačí k zemi soukromé podnikání a protežují se podniky kolektivní, družstevní, které pro státní pokladnu velmi málo znamenají, jak to na konec může dopadnouti? Na takové hospodářství se prostě dopláceti musí. Jenom běží o to, jak dlouho se bude moci dopláceti, jak mnoho toho doplácení naše národní hospodářství umele. Nevidím žádnou genialitu v tom, uhrazují-li se zvýšené potřeby prostě zvýšením daní nebo novými dluhy. K tomu není věru potřeba žádného filipa. Ale zorganisovati účelněji práci, umožniti občanstvu, aby více vydělalo a mohlo tudíž více platiti, zorganisovati úsporně a účelně státní administrativu, tomu se říká moudře a odpovědně hospodářsky říditi stát. Mně tak připadá, že vláda vidí největší své umění v tom, když se jí každým rokem podaří o něco více vymačkati z občanstva než dříve a když se to obejde bez křiku. Jakmile však vláda má rozpočet povolený, oddychne si a jak je rok dlouhý, na hospodářský stav státu si nevzpomene. Ani jí nenapadne, aby přemýšlela a hledala nové cesty k jeho zlepšení. Nejinak tomu bylo roku letošního. Hlavní starostí vlády bylo aby veřejnost nebyla včas informována o tom, co se na ni chystá, aby neprotestovala. Tisk, protože máme svobodu tisku ústavou zaručenou, dostal náhubek a bylo mu pohrozeno konfiskací, dovolí-li si psáti něco o chystaných nových daňových předlohách. Shromažďovací svoboda, protože ji máme také ústavou zaručenou, byla suspendována, aby na veřejných shromážděních lid nemohl býti informován. A v tomto rozhodně demokratickém ovzduší, v tomto umlčeném prostředí byla uvita ta nádherná kytice nových daní a nežli se občanstvo vzpamatovalo, jsou parlamentem odhlasovány. A aby každému uvízlo slovo protestu hned v hrdle, prohlásila vláda, že zvýšená vydání jsou nutná v zájmu obrany státu a že by bylo velezradou, kdyby vládě zvýšené finanční prostředky povoleny nebyly a kdyby občanstvo proti novým daňovým břemenům reptalo. Ano, to by bylo velezradou, kdyby nebyly poskytnuty vládě požadované zvýšené prostředky na obranu státu. Ale podívejme se, zda výnos ze zvýšených daní skutečně také na obratu státu jde a v jaké částce, v jakém poměru.
Porovnáme-li řádný rozpočet na r. 1938 s rozpočtem na rok letošní, zjišťujeme, že státní správa si vyžaduje většího nákladu o 1.633,680.000 Kč. O tolik byly také zvýšeny daně. Obrana státu, armáda, participuje však na této částce pauze 738,024.000 Kč a o zbytek 896,666.000 Kč zvyšují se vydání v ostatních resortech státní správy. Tedy daleko méně než polovina z nových daní jde v rozpočtu na obranu státu. Zato větší její část jde na režii, která nemá s obranou státu nic co dělat. Myslím, že by si naši hodní poplatníci zasluhovali, aby byli se strany vlády informováni upřímněji a poctivěji.
Nemohu dnes, slavný senáte, pro krátkost řečnické lhůty podrobiti rozpočet tak zevrubné kritice, jak by zasluhoval. Ten spěch, s jakým se rozpočet projednává a schvaluje, je v přímém poměru k vědomí odpovědnosti vládní většiny za správu státu a jeho financí.
Ale budu míti příležitost při projednávání státní uzávěrky za r. 1936 se blíže o věci umíniti. Dnes bych chtěl jen říci, že to, co do budoucna nejvíce naplňuje obavami, je skutečnost, že vládní koalice přes stále se horšící situaci státu nechce se odhodlati k tomu, aby opustila dosavadní cesty vedoucí k hospodářskému úpadku a nastoupila cestu hospodářského rozumu, odpovědnosti a účelných úspor.