Na vedúce miesta všade dosadzovaní boli v prvom rade ľudia laicko-protináboženského a protislovenského zabarvenia.

Nad prechmatmi týchto prechádzalo sa na denný poriadok, kým učitelia, profesori Slováci, rodu a cirkvi verní boli veľmi často - celkom nevinne - najviac na základe zlomyseľných údajov krute šikanovaní. Pod patronanciou dnešného režimu mohli príslušníci tohoto smeru smele vystrájať často až poburujúce prechmaty, pravé kultúrne škandále, nič sa im nestalo, ba boli za ich agresívne zásahy veľmi často ešte aj odmeňovaní, povyšovaní. Pokrokovým učbárom naše školské vrchnosti zjavne nadržaly a nadržajú ešte aj dnes, čo demoralizuje. Vidíme príklad; že vyúčtovanie so štátnymi peniazmi riaditeľstva školy nedávno v Petržalke nebolo v poriadku. Riaditeľ tohoto ústavu Stupra bol síce tohoto riaditeľstva z nútnosti pozbavený, bol ale hneď za odborného učiteľa menovaný na chlapčenskú školu v Bratislave. Nič sa mu ináč nestalo.

Takisto nič sa nestalo ani správcovi školy vo sv. Juri, ktorý údajne za 3 roky nevyúčtoval štátne peniaze. Takto sa meria ľuďom protislovenského centralistického razenia. Pýtam sa, čo by sa bolo stalo, keby sa takéto príkre previnenia boly zistily u roduverného a tohôž Slováka katolíka? Ten by pamätal, keby mu chybovalo v pokladnici i len 10 Kč.

Alebo: Riaditeľstvo meštianskej školy vo Spišskom Podhradí vydalo svojvoľne 20. októbra t. r. obežník, v ktorom rázne zakazuje žiakom byť členmi slovenského katolíckeho skautu. Smiešaný skauting ale nezakázalo. Ústredie katolíckych skautov je členom Sväzu junákov skautov v Československej republike v Prahe. Je teda spolkom zákonitým, a preca čoho si netrúfal protinábožensky zaujatý riaditeľ proti nemu podniknúť! Ľahko si je predstaviť, aké pobúrenie vyvolalo pokračovanie tohoto riaditeľstva tobôž v Spišskom Podhradí, ktorého obyvateľstvo je v prevážnej väčšine katolícke, temer čisto katolícke. A toto má byť tiež beztrestne trpené. I tu sa pýtam, čo by sa bolo náhodou stalo, keby podobný obežník bol vydal roduverný Slovák na pr. proti Sokolu? (Výkřiky.) Nebol by ten okamžite poučený o svojom priestupku? Či je počínanie riaditeľstva proti skautu nie rozvratnícky čin? A toto sa u nás tacite akosi trpí.

Naša stredoškolská mládež sa spolitizováva a mravne demoralizuje. 11. novembra t. r. otvárali v Spišskej Novej Vsi robotnícku akademiu. Prvý prehovoril profesor miestneho reálneho gymnázia K. Režný o Španielsku. Svoju reč sostavil tak, že to kresťana rovno poburovalo urážalo. Túto prednášku držal ale aj pred značným počtom svojich žiakov, ktorí sa tam ukazovali ako indirektne z boka objednaní. Takýmto komandovaním žiakov na prednášky protináboženských profesorov sa žiactvo spolitizováva, ba, povedzme, si to medzi sebou úprimne, zboľševizováva. (Výkřiky. )

Správca štátnej školy v Trenč. Teplej, istý pán Fantišek Horák, je aj správcom tamojšieho kina, ktoré je majetkom jednej složky soc. demokratickej strany. (Výkřiky.) Pán správca pripúšťa mládež aj na také predstavenia, ktoré sú pre mládež neprístupné, lebo má vyšší záujem o finančné dobro straníckeho kina ako o dobré mravy jemu sverenej mládeže. Pohoršenie nad touto konjunkturálnou a mravy mládeže otravujúcou trúfalosťou vyvrcholilo v takej miere, že sa s touto otázkou veľmi bedlive musela zaoberať aj sama obecná rada a rozpísala sa o nej i denná tlač. Verejnosť je zvedavá, či si tohoto prípadu povšimly aj patričné úradné kruhy (Výkřiky. )

Školské deti sa pod rúškom oslavy štátneho sviatku aj znemravňujú. Miestna osvetová komisia v Uhorskej Novej Vsi, ktorej predsedom je riaditeľ meštianky pán Čížek, usporiadala s robotníckou telocvičnou jednotou toho roku oslavu štátneho sviatku. Hrali divadelný kus "Děvče s ocelovými nervy", ktorému ale dali na vonok meno "Pravda víťazí". Reč povedal riaditeľ Čížek. Oplzlým obsahom divadelnej hry, ktorá po reči nasledovala, bolo obecenstvo pobúrené a znesvätený, zneuctený bol aj sám štátny sviatok. Nakoľko školské deti boly sem nakomandované, bolo týmto umožnené, aby sa mládež priúčala nemravnosti.

Ako sa spolitizováva a boľševizuje mládež časopisom "Mladý život"? Tento časopis pre mladých školákov redigovaný je pod dozorom učiteľov a úradníkov referátu ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave, ich mená tuná nebudem spomínať. Tento časopis sústavne prinášal tendenčné články o sovietskom Rusku. Vychvaľoval výsledky a spôsoby komunistickej výchovy, takže orgány katolíckej cirkvi musely časopis zakázať. Nakoľko časopis bol potom húfne vracaný, čím boly skvelé zárobky určitých pánov ohrožené, nastal poplach a zainteresovaní páni všelijakými trikmi a strašiakmi pomocou rodičovských sdružení snažia sa časopis dietkam ďalej nanucovať. Prečo je nie podobne favorizovaný aj druhý detský časopis "Priateľ dietok"? Či preto nie, že tento časopis mládež neboľševizuje? Alebo preto, že istí páni nemajú z neho zárobku?

Škola bola postavená do straníckych protislovensko-národných a protináboženských, hlavne protikatolíckych služieb, o Čechách sa nezmieňujem, ale menovite o Slovensku. V takejto situácii nepracujú v prospech dieťaťa, ale bojujú o dieťa, aby ho pre výšspomenutý smer získali.

Výchova účiteľských kandidátov je úplne zlaicizovaná, vedená je protináboženskou tendenciou. Kandidáti ale nedostávajú ani slovenskonárodnej výchovy, vychádzajú dezorientovaní, k slovenským národným ideálom ľahostajní, národu svojmu a rodičovskému domu odcudzení. Do skušobných komisií pri učiteľských ústavoch boli menování profesori laického smeru v prevážnej väčšine z rodov českých; Slovákov veľmi zriedka vidíme v nich, tým menej ale roduverných Slovákov.

Najnovšie aj v zastúpení učiteľov menovaní boli na Slovensku do týchto komisií všetci z tábora pokrokového, ktorí rekrutujú sa zo sväzu slovenského učiteľstva čiže zo sväzu pokrokových učiteľov Čechov a Slovákov, naprosto boli ale obídení na slovo vzatí vynikajúci pedagagovia, roduverní učitelia Slováci kresťanského smeru. Táto skutočnosť vyvolala všeobecnú konšternáciu.

Predstavme si, s akou objektívitou môže potom takto sostavená komisia podsudzovať spôsobilost' pokrokovými učbármi fedrovaného kandidáta a ako zasa kandidáta írečitého, roduverného Slováka. Predstavme si, s akou dôverou ide roduverný Slovák skúšku skládať pred takouto komisiou? (Sen. Korvas: Řekněte, kde to bylo?) Ráčte sa ísť presvedčovať.

Systém menovania, dosadzovania učiteľov je naprosto zpolitizovaný. Pri umiesťovaní rozhodujú stranícke legitimácie. Na referáte politickí tajomníci rozhodujú. Stáva sa potom, že sú dosadzovaní ľudia protislovenského a protikresťanského zabarvenia aj na také školy, kde by dľa školu zriaďujúcej smluvy dosadení byť nemohli. Z mnohých uvádzam príklad štátnej školy v obci Nesluša zo žilinského okresu. Obyvatelia Nesluša sú katolíci, zbožní katolíci, školu zriaďujúca listina z 11. júla 1911, č. 90.972, zabezpečuje, že na štátnu ľudovú školu v Nesluši budú ustanovovaní učitelia vierovyznania obyvateľstva. Toto sa ale vôbec nerešpektuje. Vzdor tomu, že je obec katolícka, poslal sem referát ministerstva školstva a národnej osvety Jupa Václava, učiteľa bez konfesie, a židovku Brichtovú. A čo povedať k tomu, že dnešný režim neveriacich učiteľov forsírujú ešte aj na samé cirkevné školy. Aké to má následky na Slovensku, netreba sa o tom tu podrobnejšie zmieňovať. Kultúrny nešvar a demoralizácia nasleduje na každom kroku.

Historické cirkevné školy sa na Slovensku silou mocou poštátňujú, zobecňujú. Stranícky protizaujatý inšpektor najde, keď chce, vždy nejakú príčinu, aby sa do cirkevnej školy zavrátil a ju silou mocou priviedol k zániku, vidiac, že sa to tam hore za jeho zásluhu pripíše. Dôsledky toho sú tiež len boje a nepokoje, a aký rozvrat nastáva v takej obci v dôsledku takéhoto násilného potlačovania, dá sa predpokladať. Ale viďme praks tohoto poštátňovania. Štátne školy môžu jestvovať v ošarpaných búdach, proti tým nejestvujú vládne napomenutia.

Tak na príklad v Lome z Gemerska. Na Lome štátna ľudová škola je umiestnená v ošarpanej drevenej chalupe lesoerárnej. Šindlová strecha je zhnitá, deravá, miestnosť, trieda je rozmeru 5x5 m a výška je 2 m, podlaha polo zhnitá, vzduch je ťažký, napáda pľúce detí, chodí do nej vyše 180 detí v troch oddeleniach. Na Lome, ako to časopisy píšu, sa hovorí, že táto chajda štátnej ľudovej školy bola by snáď súca ku krmeniu dobytka, ale nie pre mordovanie školských detí. To je štátna škola. Cirkevné školy sú za nevyhovujúce vyhlašované, poštátňované alebo zobecňované, ale tá nová štátna alebo obecná škola sa potom v tej istej budove zriadi a budova je ihneď vyhovujúca.

Viďme príklad v Drábsku v Gemere. Škola bola rímskokatolicka, jednotriedna, požiadavkám doby nevyhovovala a na miesto nej bola zriadená štátna ľudová dvojtriedna škola. Štátna ľudová škola je zriadená v tej istej miestnosti, v ktorej bola pred tým rímskokatolícka ľudová škola! A div divúci, nateraz už musí vyhovovať, nelietajú vládne napomenutia, ako cirkevnej, ani jej nehrozí zatvorenie, lebo že by štát sám seba napomenul, to sa nestane. Takýchto prípadov je íste viac, ale chcem len na najkrikľavejší ukázať. Z toho chcem dokázať, že to nie sú sporadické prípady, ale že je to systém od prevratu. V r. 1927 v Petrovianoch nad Torisou bolo zobecnenie školy. Dňa 2. februára 1928 referát ministerstva školstva, a nár. osvety odňal právo verejnosti katolíckej škole, lebo nebola rozšírená. Škola bola zobecnená a dnes, čujme, čo je s tou školou, ktorá bola v r. 1927 zobecnená, ktorá nezodpovedela cieľu vyučovania, kým bola katolíckou. Užíva sa ako obecná škola!

Do zákona o obvodových školách meštianskych neboly pojaté cirkevné školy meštianske, vzdor tomu, že sú to tiež verejné školy.

Pri rokovaní o realizácii zákona o obvodových meštianskych školách v kultúrnom výbore senátu dňa 30. septembra 1936 k návrhu, ktorý som ja podal, aby zákon novelizovaný bol tak, aby sa aj konfesionálne verejné školy mohly stať obvodovými, pán minister Franke vyslovil názor, že je veľmi obťažné si predstaviť, aby chodily do nej aj deti iného presvedčenia, kedže by sa tieto vraj prípadne vymykaly zpod povinnej návštevy. Ale pán minister nevyslovil názor, prečo je nie obťažné si predstaviť, aby hájené boly aj deti náboženského presvedčenia proti nútnemu navštevovaniu takých štátnych škôl, v ktorých vyučovanie vedené je prípadne nevereckým učiteľstvom.

Toto sú všetko príznaky veľmi akútneho kultúrneho boja. A tento kultúrny boj kulminuje v tom, že kým ku konkordátu so sv. Stolicou dospeli už aj v Juhoslávii, u nás nie je ešte ani modus vivendi prevedený. A keď už vedela republika uzavreť pakt so Sovietmi, prečo by nemohol byť uzavretý aj konkordát so sv. Stolicou, čo by slúžilo len za pozitívny a neoceniteľný protiklad proti mravnému rozvratu, šírenému u nás práve pod rúškom priateľstva s SSSR, materialistickým, bezbožníckym boľševizmom.

Ale ani historické slovenské kultúrne ustanovizne sa v republike našej nepodporujú. Staré historické ohniská slovenskej kultúry, ako je Matica slovenská a spolok sv. Vojtecha, nepožívajú priazne terajšieho režimu. Obe tieto ustanovizne stále pociťujú podzemnú kampaň, ktorou sa ich pôsobenie terajším režimom vládnym všemožne obťažuje. Je to odmena za ich predprevratovú národno-buditeľskú kultúrnu činnosť, ktorá najvýdatnejšie dopomohla k vydobytiu štátnej a národnej samostatnosti? Je trapné túto vec Slovákovi i len spomenúť. Toto budí v slovenskom národe všeobecné rozhorčenie.

Vybudovanie slovenského ľudového školstva postupuje slimáčim krokom. Rozšírenie sieti opatrovní úplne stagnuje. Tried na ľudových školách by bolo treba vybudovať asi 10.000, ale na stavby ľudových škôI preliminuje sa ročne len 8,5 mil. Kč. Dá sa domysleť, že ešte ťažšie bude možné vybudovať meštianske obvodové školy, na ktoré taktiež nebude prostriedkov. A veru sme s týmito školami veľmi pozadu. Kým v Čechách na 5.936 obyvateľov pripadá jedna mešťianka, na Morave a v Sliezsku na 5.409 obyvateľov, zatiaľ na Slovensku pripadá na jednu meštianku 16.206 obyvateľov. Dobudovania ľudového školstva pri dosavádnom podporovaní stavby škôl sa terajšia generácia veru nedočká.

Za potrebné považujem tu pripomenúť starú krivdu neštátnych opatrovateliek, na ktoré zákon 104/1926 ani dosiaľ nie je rozšírený. Tiež nedostatočné honorovanie učiteľov meštianskych škôl pripomínam, ktorých dotácia sotva sa líši od platov ľudových škôl. Preto nemáme dosť odborných učiteľov na meštianskych školách hlavne na Slovensku, kde ich je bez odbornej skúšky vyše 50 %.

Je potrebné zjednať nápravu zvýšením priestupového prídavku a rozmnožiť počet odborných síl časovým opatrením. Páľčivú krivdu učiteľov vojakov, ktorá je páchaná na nich voči učiteľom nevojakom tým, že sa im prezenčná vojenská služba ani do postupu ani do penzie nezapočíta, je treba súrne odčiniť. Učiteľ vojak stráca od 1. októbra 1922 do 31. decembra 1936 voči kolegovi nevojakovi 32.108 Kč. Zákon č. 79/34 pamätuje len na brancov od r. 1934, ale aj tu len započítaním ½ služobnej doby. Brannosti národa sa takto dobrá služba nerobí.

Vysoké školstvo je na Slovensku ešte veľmi ďaleko od vybudovania. Centralistický režim mu nepraje. Zaokrytie na stavbu slovenskej techniky, ktorej potreba sa všeobecne uznáva, aj teraz vypadlo z rozpočtu. Preliminované je len 150.000 Kč na prípravné práce.

Doplnenie Komenského univerzity prírodovedeckou fakultou sa tiež veľmi ťažko rodí. Zriadenie elektrotechnického odboru pri vyšších priemyselných školách na Slovensku je tiež jednou z veľmi naliehavých a časových potrieb.

Krajinská školská rada nie je ešte ani dosiaľ zriadená. Konané predpráce ku zriadeniu ale už aj teraz prezrádzajú, že sa usilujú uplatňovať aj tu stranícko-mocenské záujmy, čo by znamenalo znova zpolitizovanie, čím by sa kultúrny boj trvale aj tu udomácnil. Pred týmto včas varujeme. Zriadením krajinskej školskej rady musí nastať konsolidácia školských pomerov na Slovensku, musí byť zabezpečený kultúrny mier.

Otázka učebníc je sama o sebe jedným problémom nášho školstva a výchovy. Závadné učebnice treba zrevidovať.

Učiteľské vzdelanie treba zvýšiť rozšírením učiteľských ústavov aspoň na V. ročník. Pre účiteľov meštianskych škôl treba postaviť 3-ročné pedagogiá.

Nútna je aj reforma učiteľského vzdelania, a to v duchu nábožensko-mravnom. Na učiteľských ústavoch a na ústavoch pedagogických treba zaviesť ako riadny predmet náboženstvo. Výchove v slovensko-národnom duchu nech je venovaná svedomitá pečlivosť, aby škola kandidátov učiteľstva národu svojmu neodcudzovala. Humplovaniu slovenčiny v školách na Slovensku treba už raz koniec urobiť. Mnohí profesori a učitelia z Čiech, ktorí na Slovensku vyučujú - a vyučujú aj slovenčine - nevedia sami po slovensky.

Slovenčina im deroguje. Slovenské žiactvo sa takto nemôže správne naučiť slovensky ani hovoriť, ani písať. Preto prepadá zo slovenčiny najviac Slovákov. Žiaducné je, aby bolo už konečne prísne nariadené, aby na všetkých slovenských vyučovacích ústavoch bola vyučovacou rečou literárna slovenčina a aby slovenčine vyučovať mohol len taký učbár, ktorý skúšku zo slovenčiny, zo slovenskej literatúry a zo slovenských dejín absolvoval. K dosiahnutiu tohoto cieľa potrebné je neodkladne zriadiť skušobné komisie, sostavené zo Slovákov, ktorí slovenčinu milujú a reč dobre ovládajú.

A k posledku nech mi je dovolené zmieniť sa o tej povestnej idei jednotného národa československého. Pri tejto otázke otvorene a bez okolkovania konštatujem, že propagovanie idey jednotného národa československého vrazilo ten najhrubší klin medzi dva štátotvorné národy, medzi Čechov a Slovákov. Tento klin, vrazený bol tým, lebo pod titulom hlásania tejto idey ničia sa slovenské národné historické tradície, ničia sa mravy a humpluje sa reč slovenského národa.

Hlásaním národnej jednoty československej národ slovenský pozbavuje sa jeho suverénnych národných práv. Propagovanie tejto idey udomácňuje systém odstrkovania Slovákov, ničenie slovenských existencií, vyvoláva sváry a nenávisť, vyvoláva rozkladný boj medzi Čechmi a Slovákmi. Boj tento stáva sa tým intenzívnejší, lebo žije v národe presvedčenie, že idea táto znamená smrť svojráznej samobytnosti slovenského národa, a každý zdravo smýšľajúci a rozumný človek musí uznať, že národ slovenský sa za živa pochovať nedá. (Výkřiky.)

Je preto naozaj veľkou naivitou, ba pošetilosťou i len snívať o tom, že by sa slovenský národ zriekol svojej národnej bytnosti k vôli vytvoreniu takej národnej jednoty, ktorej uskutočnenie by preň národnú smrť a zánik národný znamenalo. Práva na život sa slovenský národ nikdy a za žiadnych okolností nezriekol v minulosti a nezriekne sa ho tým menej v svojej, k tomu ešte aj ním samým rovnocenne utvorenej slobodnej vlasti, republike Čechov a Slovákov. Neurobí to jednoducho preto, lebo dobre vie, čo znamená pre ktorýkoľvek národ a tak aj pre národ slovenský strata národnej bytnosti. Práve národní velikáni naši nás o dosahu takejto straty sami veľmi výstražne poučujú. A táto výstraha je pre nás Slovákov svätou a mravne záväznou. Riadime a riadiť sa budeme dľa nej verne a statočne. Čujme Svetozára Hurbana Vajanského, čo tento velikán národný hovorí o strate národnosti. Svetozár Hurban Vajanský vystráha takto: "Strata národnosti je milionráz boľnejšie ako strata občianskej slobody. Občiansku slobodu utratenú môže prinavrátiť jeden šťastný moment, jedno rozrúcanie bastily -- ale stratu národnosti nenavráti ani hrdinstvo, ani obeť, ani more krvi; raz stratená nevydobyje sa nikdy."

"Politický národ" - tento perfídny paradox - našiel milosť na vysokom mieste, akoby politika rodila národy a nie národom len slúžiť mala. Tak priliehavá je táto prorocká prognóza práve na terajšie pomery.

A čo je národným testamentom nášho veľkého Ľudovíta Štúra? Krátky, ale tým výraznejší povel: "Náš cieľ je zachovať seba. V boji tomto cesta nazpäť nie je možná, len napred sa ísť musí." No, a popri slovenských veľduchoch - čo povedal o tomto probléme velikán českého národa Havlíček? "Proto jest hlavní starost každého národa: pojistiti si především svou národnost a jazyk jakožto nevyhnutelnou a právní výjimku demokratické rovnosti. Kromě toho jest jisto, že ztracená politická svoboda jednou ranou, jednou chvílí opět nabýti se může, ztracená národnost ale již nikdy, potlačená velmi těžce, takže národ na takovou ránu často mnohá století postonává, nemoha ani docela zahynouti a v jiný národ se přetvořiti, ani již dokonalých sil nabýti, aby se vyrovnal soupeřům, a tak co bídný opovrhel, co služebník jiného národa odsouzen je navždy jen k nejnižším třídám, mnohé století bídný život vést musí. Právě pro to pro všechno jest první a nejhlavnější starost každého národu, pojistiti sobě co možná nejvíce národní rovnoprávnost svou: tato životní starost musí předcházeti všechny ostatní, a kdekoli se jedná o nebezpečí národnosti, mizí všechny ostatní ohledy."

A čo nám radí k posledku sám prezident osloboditeľ, dr T. G. Masaryk?;,Uvedomele pokračovať v najlepších tradíciách našej minulosti, to je cesta, ktorá mladú republiku privedie vlastnou cestou pravej slobody k nepretržitému rozvoju. Každá obec a mesto má pracovať tiež vo svojich najlepších tradíciách, kráčať v národnej tradícii k rozkvetu republiky" - a my tak, pánovia, kráčame.

Tieto vzácne výstrahy a poučenia našich mrtvých, ale aj živých národných velikánov sú smernicami večnej trvalosti v našom národne-kultúrnom zápase. Sú pre nás najcennejším testamentom.

Najväčší žijúci Slovák a vodca slovenského národa, Andrej Hlinka, tieto smernice a príkazy našich národných velikánov stelesňuje večne trvajúcim programom: Za Boha život, za národ slobodu! Toto sú stopy štúrovské, Vajanského i Masaryka. Od tohoto programu k vôli nikomu na svete sa neodkloníme a svoj národ za žiadnu cenu nezradíme. (Předsednictví převzal místopředseda dr Hruban.)

A preto k záveru svojej reči, ktorú som tu v mene Hlinkovej slovenskej ľudovej strany mal česť povedať, deklarujem toto:

Uznávame štátnu jednotu československú, lebo túto jednotu utvorili sme aj my Slováci. Tá štátna jednota je i našou vlasťou. Túto jednotu bránime a brániť budeme.

Národnú jednotu československú ale, ktorá by znamenala zánik samobytného slovenského národa v spoločnej vlasti, slovenský národ, viazaný mravne dedictvom našich národných buditeľov a velikánov, uznať nielen že nemôže, ale mravne je zaviazaný, že nesmie. To diktuje národná česť každému roduvernému Slovákovi.

Slávny senát! V dnešnej svojej úvahe nakreslil som aspoň v hrubých rysoch obraz dnešného národne-kultúrneho položenia slovenského národa v našej vlasti. Toto položenie je to najhoršie dedictvo, ktoré minister kultu našej republiky, pán dr Franke, ako aj sám doznáva, po svojich predchodcoch, prevzal. Tu je svrchovaný čas, aby toto skazonosné dedictvo bolo v našej republike v záujme dobra vlasti čím prv odstránené. My slovenskí autonomisti môžeme a budeme podporovať každú vládu, ktorá si túto úlohu za program vytýči.

Buďme si úprimní a ja to tu poviem otvorene, bez okolkov a mužne: Medzi Čechmi a Slovákmi v republike našej vtedy nastane vyrovnanie a slovenský problém vtedy bude vyriešený, keď aj existenčné práva slovenského národa budú uznané a rešpektované v spoločnej vlasti. (Výkřiky.) A preto, že ani od terajšej vlády nemáme garancie, že miliardové obnosy terajšieho rozpočtu použije v slovenskej krajine k zavedeniu tradičnej a svojráznej výchovy slovensko-národnej a že šírením kresťanskej kultúry pripraví a zabezpečí kultúrny mier nielen na Slovensku, ale aj v celom štáte, my ako reprezentanti samobytnosti slovenského národa rozpočet odhlasovať nemôžeme. (Potlesk senátorů slovenské strany ľudové.)

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Dalším řečníkem je pan sen. dr Žiška. Dávám jemu slovo.

Sen. dr Žiška: Slávny senát! (Hluk. Místopředseda dr Hruban zvoní.)

Dneska po celom Slovensku odbavujú sa protirevizné shromaždenia na znak protestu tej propagandy, ktorá sa v zahraničí proti nášmu štátu deje. V tejto zahraničnej propagande hlavný zástoj vede, bohužiaľ, Slovák František Jehlicska. Slovák zo západného Slovenska, ktorý voľakedy sám bol zvolený poslancom do uhorského snemu, ale kde potom pre všelijaké príčiny zriekol sa mandátu, dal sa do služieb maďarského štátu, za odmenu sa stal profesorom na budapeštianskej univerzite, za války bol úplne vo službe maďarskej soldatesky, a po prevrate, keď sa bývalé Uhorsko zrútilo, hneď v novembri 1918 prišiel k nám, hlásil sa do služieb nášho národa, myslel, že neviem akým spôsobom bude za to odmenený, čo sa hneď ale nemohlo stať; napísal jeden ohlas v slovenských "Ľudových novinách" v Bratislave, kde ako dielo božie pozdravuje našu republiku, sľubuje Slovákom, že sa im tam stokráť lepšie povedie ako v bývalom Uhorsku, že všetky krivdy budú tu odčinené, a končí svoj článok tým: "Nech žije Československá republika, nechť žije dr Masaryk, nech žije Slovensko!"

Tento človek potom bol menovaný i poslancom do revolučného shromaždenia. Bol poverený organizovaním tej prvej katolíckej slovenskej teologickej fakulty v Bratislave; týmto prácam velice sa nevenoval, išiel s Hlinkom do Paríža, na tú nešťastnú cestu, a potom, keď sa Hlinka vrátil, on nemal toľko smelostí, aby sa vrátil do republiky, zostal vo Viedni. Potom z Viedne šiel do Budapešti, a od tých čias stojí v čele toho hnutia v zahraničí proti našej republike.

My dobre vieme, že po čas války naši zahraniční pracovníci to prízvukovali, že Česi a Slováci sú jeden národ. (Sen. Pázmán: To nie!) Prosím, mohli by sme najsť spisy tých zahraničných pracovníkov, na čo sa tam odvoláva Masaryk, Beneš, Štefánik a Osuský, dvaja Česi, dvaja Slováci. Tí, ktorí pred prevratom boli už Slováci! (Tak je!)

Pán kolega, my sme sa stretli v Bratislave pri Tukovom procese. Pamätujete sa? A tam ste mi povedal: Keby nebolo nás - totiž vy ste myslel Hlinkovcov - dneska nie je slovenská reč. (Tak je!) Povedali ste to či nie? (Sen. Pázmán: Ano!) Dobre, priznáte to. A ja sa vás pýtam: Keby nás predprevratových Slovákov nebolo, čo by s nami boli Maďari urobili? My vás neznáme ako predprevratového Slováka, váš otec bol Čech, menoval sa Pika, vy sa menujete Pázmán; a prosím vás, tak sa tu predstavujete, ako keby ste vy bol jediným obráncom Slovenska. (Tak je! Potlesk. - Sen. Pázmán: Chcem byť!) A prečo vaše meno sa premenilo na Pázmán? (Sen. Pázmán: Úrady to spravily, nie ja! Ja som bol malý!)

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Prosím o klid, pánové, neračte rušit. (Sen. dr Buday: To bolo bežné na Slovensku!)

Sen. dr Žiška (pokračuje): Bolo to bežné, a keď to bolo bežné, keby to všetci Slováci boli urobili, koľko by bolo zostalo tých Slovákov?

Veľactený senát! Na základe práce našich zahraničných pracovníkov bol utvorený tento štát, naša republika, že Česi a Slováci chcú spolu v národnom štáte sa riadne vyžiť. Dnes ten istý Jehlicska, ktorý voľakedy takto písal, vo svojej zahraničnej propagande propaguje tú myšlienku, že Česi a Slováci sú úplne dva národy, že vôbec nechcú sebe patriť. (Výkřiky sen. Sechtra a Pázmána.)

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Prosím o klid.

Sen. dr Žiška (pokračuje): Dnes zahraničná propaganda používa všetky takéto reči, ktoré odznejú tu v parlamente (Výborne! - Tak je!), používa všetky tie články, ktoré sa píšu v istých časopisoch opozičných, a odvoláva sa na to takto pred cudzinou: Hľa, Česi a Slováci takto nažívajú. Že už nielen nevedia spolu nažívať, ale takto idú na nôž proti sebe. (Výkřiky sen. dr Budaye a Pázmána.)

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Prosím o klid.

Sen. dr. Žiška (pokračuje): Páni moji, aby som ďalej pokračoval. Tá zahraničná propaganda predbežne nič nám škodiť nomôže, lebo sme natoľko silní, aby sme tejto propagande čelili, ale prirodzene musíme biť na to, aby táto zahraničná propaganda bola miernená, aby zahraničie lepšie bolo poučované o našich pomeroch a aby neverilo všetko, čo naši zahraniční zradcovia, aby som povedal, proti nám podujímajú. (Souhlas.)

Tu mám žiadosť na naše ministerstvo zahraničia, ktoré na tento cieľ má iste čiastku k dispozícii, aby tejto otázke venovalo väčšiu pozornosť a akcii protiakciou čelilo.

Čo sa týka, páni moji, tej otázky, či sú Česi a Slováci 2 národy, ani my túto otázku tuná v parlamente nevyriešime. Ja sa považujem za Slováka. (Sen. Pázmán: Ale len na pôl!) Pane, od vás neprijímam poučenie, či som ja celý, alebo či Polslovák. (Výborne! - Potlesk.) A vy nebudete súdiť ani nad pánom Budayom, ktorého ja poznám ako predprevratového Slováka, ani pána Zemana, ktorého tiež poznám, ale o vás nevieme nič. A vy ste sem prišli a chcete nás merať, či sme celí alebo Polslováci? (Sen. dr Buday: A je to špatné, keď sa niekto k slovenskému národu pridá? Za to je treba ho haniť? Toto je kresťanské stanovisko?)

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Prosím, aby řečník nebyl vyrušován.

Sen. dr Žiška (pokračuje): Kresťanstvo len v druhom rade je tu spomenuté. Keď voľakto začne kričať, ako on, keď on začne merať Slovákov predprevratových, prevratových, polovičatých, musím poukázať aj na to, ako to bolo v minulosti. Ja, myslím, žiadnemu Slovákovi nevytýkam jeho minulosť, akákoľvek bola, keď dnes on prispôsobí sa pomerom, loyálne sa chová a druhému nič nevytýka.

Tak, páni, keď my po celom Slovensku dnes konáme tie protirevizné shromaždenia ako manifestácie slovenského národa, musíme sa starať aj o to, aby tie príčiny, na ktoré sa tí naši zahraniční nepriatelia odvolávajú, bedlive preskúmané boly, či ony obstoja vo svetle pravdy alebo nie. Počuli sme tu predovčerom, včera a dnes dve reči opozičné. No, páni moji, ja myslím, že keby tieto reči bol taký Unger alebo iný počul, všetko by od prvého riadku do posledného uverejnil vo svojich zahraničných novinách a bol by to nastolil, europskej verejnosti. Páni moji, ja uznávam, je istý slovenský problém. Sú isté špeciálne slovenské krivdy, uznávame to tu verejne, ale keď na to poukazujeme, poukazujeme na to tak, aby s tým nebola naštrbená naša štátna jednota a autorita a aby z tohoto ani naši najväčší nepriatelia nemohli tú dedukciu vyvodiť, že my chceme skutočne - ja neviem akým spôsobom - ten slovenský národ zo sväzku republiky vytrhnúť a že my chceme na nejakom snáď federatívnom základe náš štátny život usporiadať. (Sen. Fidlík: S ružomberskou dynastiou, ako sa to volá!) O tom nevyprávam.