Slávna snemovňa! Keď dnes hovorím k návrhu zákona o prevzatí akcií Československej akciovej spoločnosti Dunajskej štátom od zúčastnených bánk, musím ako Slovák vysloviť s hľadiska konsolidácie strednej Europy a Slovenska poľutovanie nad spôsobmi, akými dosiaľ štátna správa vo veci Dunaja pokračovala. Ona si vôbec nevšimla vyššie spomenutých okolností, nevycítila ducha slovenskej historie a manipulovala veľmi nešťastne s otázkou Dunaja. Od prevratu počnúc ukazovalo sa, že rozhodujúci činitelia v Prahe neprikladajú Dunaju takú dôležitosť, akú Dunaj pre Slovensko a pre celú Československú republiku mal mať už od prvej chvíle vzniku tohoto štátu. Uveďme si v pamäť, že v prvých mesiacoch po prevrate i na našom Dunaji vládla ďalej Viedeň, poťažne jej rakušiacki a českí exponenti, len nie Slováci. V tie časy, keď doprava železnicou bola veľmi neistá, tovar sa odvážal a dovážal väčšinou po Dunaji. Z toho plynúci zisk však nedostal ani štát, ani naše Slovensko.

R. 1921 buduje sa už riaditeľstvo Československej štátnej dunajskej plavby, ale hneď na budúci rok štát ustupuje z podniku a 3/4 účastín Dunajplavby prechádza do rúk 5 českých bánk, a to: Živnostenskej banky, Agrárnej banky, Pražskej úvernej banky, Českej priemyselnej banky a Banky československých legií. S ostávajúcimi 28% účastín rnanipulovalo ministerstvo obchod u.

Všetci majitelia účastín, ako vidno, boli z Prahy a odtiaľ sa spravoval náš Dunaj.

Nie je sa čomu diviť. Šlo to v tie časy aj v iných oboroch štátnej správy a štátneho podnikania na Slovensku tak, že sa pri tom úplne vyradil slovenský živel a s ním spolu aj kapitál slovenských bánk. Aj v Dunajplavbe takmer všetky miesta obsadili českí alebo cudzozemskí ľudia a spolu s nimi aj český kapitál. (Tak je!)

Niekomu potom v Prahe napadlo zobudiť záujem Slovákov o Dunaj. Praha udelila niekoľko biednych štipendií pre štúdium na námorníckej akademii v Bakare v Juhoslávii. Niekoľko slovenských chlapcov tam študovalo 4 roky a keď sa vrátili, teoreticky boli pripravení na plavbu po mori, ale prakticky pri plavbe na rieke nemohli obstát. Museli ešte ďalšie 3 roky vykonávať prax na Dunaji a len potom boli pripustení ku kapitánskym skúškam. Bola to pre týchto slovenských chlapcov, ktorí chceli opanovať Dunaj a odovzdať svoje sily a skúsenosti službe na Dunaji, zbytočná strata peňazí a času.

Ale okrem toho treba povedať, že nie všetci absolventi námorníckej akademie, ktorým Praha štipendium dala, dostali miesta na Dunaji alebo na Labi. Mnohí museli odísť do iného povolania alebo s protekciou obdržali niekoľko miest na bratskom poľskom mori. Nie iný bol osud Slovákov, ktorá sa chceli dostať do úradníckej služby k Dunajplavbe, do obchodného oddelenia. Tie miesta vo veľkej miere boly a žiaľbohu ešte aj dnes sú obsadzované Čechmi. Slovák je len kde tu na ukážku. Tak je tomu aj na lodiach a člnoch, kde cudzí štátni príslušníci a Česi majú prevahu nad slovenskou menšinou.

Medzitým však české banky zbadaly, že Dunajplavba vyžaduje investície, aby bola konkurencie schopná a tak mohla donášať zisk z uloženého kapitálu. Nuž, r. 1929 vyniesol sa nový zákon, podľa ktorého štát dostal prevahu v akciách Dunajplavby, ale - a to je práve interesantné - v správe podniku súkromný kapitál mal naďalej a aj do dnešného dňa má väčšinové zastúpenie. Takto to šlo všetko dolu vodou. Dlžoby rástly . . . (Posl. Lichner: A čo Maďari a Nemci? Prečo o tom nehovoríte?) Ja hovorím o našej Dunajplavbe, čo patrí sem . . . Dlžoby rástly, deficity sa rozmnožovaly, slovenská tľač poukazovala na veľké neporiadky v Dunajplavbe. Vláda zasiahla menovaním Slováka za generálneho riaditeľa a teraz predkladá snemovni nový návrh zákona, ktorým sa má štátu do rúk dostať celých 100% účastín Československej akciovej plavebnej spoločnosti Dunajskej.

Slávna snemovňa! Toto je nie riešenie. To je pokus o novšie a ďalšie ovládanie Slovenska centralistickým režimom Prahy. (Tak je! - Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.) Ako priezračne naivne sa pri tom pokračuje, najlepšie vysvitá z tejto okolnosti:

Mám po ruke "Slovenský hlas" (ukazuje časopis), nezávislý deník, ktorý vychádza v Žiline. Vo svojom čísle zo dňa 24. apríla t. r. zaoberá sa obrazom a písmom s otázkou Dunajplavby. Na obrázku je nakreslený Dunaj, ryby plačú na hladine Dunaja, banky slovenské dvihajú ruky a vyťahu jú ich za veľkou loďou Dunajplavby, ktorá ide na nohách po ceste smerom do Prahy, ako ukazuje šíp, a pod týmto obrazom je tento epigram:

Do Prahy dostane sa kapitálový Dunaj

predrahý,

lenže - jak teraz dostať aj rieku Dunaj

do Prahy!

Takto píše orgán, ktorý bol založený za patronancie pána predsedu vlády dr Milana Hodžu. Obrazom i písmom stavia sa tento orgán proti takémuto centralistickému zámeru. Ale toto platí len pre Slovensko, toto platí len pre slovenských čitateľov. Tu v Prahe vláda, na čele ktorej stojí ten istý predseda vlády, má zas inú mienku, úplne opačnú mienku od tlačového orgánu, blízkeho tomu istému pánu predsedovi vlády.

Nuž, ani tu nič nového. (Výkřiky.) Zavše tak bolo a dokiaľ to slovenský ľud už nezunuje, i zavše tak bude, že vládni páni zo Slovenska inakše budú predstavovať veci pre Prahu a inakšie pre Slovensko. (Výkřiky. - Potlesk poslanců slovenské ľudové strany.)

Místopředseda Langr (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Sidor (pokračuje): Pre Prahu ostávajú ich činy, pre Slovensko ich články, reči, epigramy a obrazy. (Výborne! - Potlesk poslanců slovenské ludové strany.)

Neviem, slávna snemovňa, ale tak sa mi zdá, že nedávne zahraničné udalosti v našej bezprostrednej blízkosti a nedeľné udalosti v Karlových Varoch budú mat na ďalšiu orientačnú schopnosť našej vlády katastrofálny vplyv. Veď táto vláda ani pred spomenutými udalosťmi nemala jednotného zamerenia pre svoje vládne činy. Nuž, čože môžeme čakať v najbližšej budúcnosti? Z predloženého vládneho návrhu zákona dá sa usudzovať na ďalší chaos a nevýslovný zmätok.

§ 1 prítomného návrhu zákona splnomocňuje ministra financií, aby prevzal pre československý štát všetky akcie spomenutej spoločnosti. To je stanovisko, a to je zásada. Štát chce byť na 100% vlastníkom akcií dotyčného podniku. Lenže prosíme vtedy od vlády na tomto poli dôslednosť. Tá istá vláda má v takej istej veci aj iné, úplne opačné zásadné riešenie, ktorým budeme oblažení v najbližšej budúcnosti.

Minulý týždeň totiž zasvätené pražské noviny priniesly informácie zo zasadnutia parlamentnej úspornej a kontrolnej komisie, podľa ktorých informácií dojde k zmene vo vedení dosavádnych štátnych podnikov. Podľa týchto zpráv ministerstvo verejných prác už vypracovalo návrh, pri ktorom sa vychádza zo zásady, že v nijakom prípade štát na podniku nemá mať 100 % účasť, ale má sa mu zaistiť len rozhodujúci vplyv vo forme podržania 51% akcií. Zbytok akcií iná prevziať súkromný kapitál, aby sa na podnikaní aj on mohol zúčastniť. Toto by bolo zásadné riešenie, ktoré sa ako informovaná tlač tvrdí vo vláde pripravuje.

Preto musí každého prekvapiť, keď práve v čase, čo sa takéto riešenie pre všetky štátne podniky bez rozdielu pripravuje, zásada táto sa opúšťa práve u takého podniku, kde dosial, vlastne táto zásada bola v plnom obsahu uskutočnená. Podľa dosavádneho stavu vecí štát v Dunajplavbe mal zaistenú prevahu držaním 51% akcií. Vzniká takto otázka, čoho sa chce vlastne dosiahnuť týmto návrhom zákona a čo má on vôbec znamenať?

V dôvodovej zpráve sa hovorí, že takto pokračovať diktuje: 1. záujem štátu, 2. potreby národného hospodárstva. (Výkřiky.) Posvieťme si teda najprv na zásadu obrany štátu!

Niet pochybnosti, slávna snemovňa, že vojenská správa musí mať záujem aj o plavebný podnik. Ale tvrdím, že u plavebného podniku, najmä však pri lodiach, nemôže byť ničoho, čo by z príčin štátno-bezpečnostných mohlo byť ukrývané. Naše lodi, ktoré idú všetkými štátmi podunajskými, môžu byť policajnými a colnými orgánmi cudzích štátov dôkladne preskúmané do všetkých i najskrytejších svojich kútov, a to pod rozličnými legálnymi titulmi. Takáto prehliadka dáva každému, trebárs pod uniformou colníka skrytému príslušníkovi cudzieho vojska možnosť zvedieť všetko, čo malo ostať pred jeho očami ukryté, zatajené, alebo čo sa dotyka samej lodi. Posádka lodí nedostáva ani nemôže dostať žiadnych dôverných inštrukcií, lebo je to zbytočné. V zahraničí sú naše lodné posádky veľmi bedlive pozorované. Aký je tu teda záujem vojenskej správy? Len taký, aký môže byť na pr. u Podbrezovej alebo u Dubovej. Ale keď ten záujem bude možno tam zabezpečiť pripravovanou 51percentovou účasťou štátu na akciách, prečo je na Dunaji pre štát potrebná 100 % akciová účasť?

Bezpečnosť štátu a skutočná obrana jeho majetku by skôr vyžadovala, aby sa urýchlene reguloval a splavňoval Váh. V prípade vojenného konfliktu naše dunajské lodi mohly by sa uchýliť čím hlbšie do slovenského vnútrozemia a neboly by na voľnom Dunaji okamžite zničené. (Tak je!) Ako z uvedeného vysvitá, padá argumentácia dôvodovej zprávy v bode záujmu obrany štátu.

Vyvrátiť druhý argument dôvodovej zprávy, hovoriaci, že treba prijať takýto zákon "s hľadiska potrieb národného hospodárstva", je úlohou ešte ľahčou. Práve dosavádne skúsenosti ukázaly, že stopercentné štátne podnikanie pri Dunajplavbe a aj pri iných podnikoch je veľkou príťažou pre štát. Štátne podnikanie je málo prispôsobivé pri menlivých obchodných konšteláciách a je veľmi ťažkopádne. Keď toto platí pre stopercentné státne podnikanie pri vnútrozemských podnikoch, tým väčšia opatrnosť musí byť pri podniku, ktorý síce má svoje sídlo v tuzemsku, ale svoju najväčšiu činnosť vyvinuje v zahraničí, je utisnutý do istej miery na súčinnosť s cudzinou, menovite so zahraničnými podnikateľmi, špeditérmi, železnicami a plavebnými podnikmi.

Stačí, slávna snemovňa, prelistovať si zprávy Štátneho úradu štatistického, aby sme videli, že účasť Dunajplavby pri prekladaní cudzozemského tovaru, t. j. vyvezeného do cudziny, alebo privezeného z cudziny, stále stúpa pri vývoze, kým pri dovoze z cudziny do slovenských prístavov nemôže sa Dunajplavba vymaniť zo zajatia istej štagnácie. Táto okolnosť znamená práve potrebu väčšej organizácie akvizičnej služby v cudzine na podklade čisto komerčnom. Tomu však podľa nášho názoru stopercentné poštátnenie nemôže slúžiť, lebo najmä v Nemecku a Maďarsku hneď zbádame veľký rozdiel, či vystupuje obchodný zástupca ako reprezentant podniku súkromného alebo štátneho. Podľa toho má on väčšie alebo menšie možnosti a voľnosť pre svoju akvizíciu. Po dľa našich informácií z celkovej manipulácie Dunajplavby vysvitá, že Dunajplavba je z celých 75 % utisnutá na cudzinu, čo opätovne hovorí pre naznačenú opatrnosť.

Ale ideme ďalej. Z výročnej zprávy Dunajplavby sa dozvedáme, že má svoje skladištné a agenčné budovy v rozličných štátoch. Má ich v Nemecku, v bývalom Rakúsku i v Maďarsku. Nevieme hodnotu týchto objektov, ale toľko vieme, že sú to dosť rozsiahle skladištia, dosahujúce ceny iste niekoľko milionovej. Podla nášho názoru je nie zdravo, aby pri stopercentnom štátnom podniku mal štát na území cudzieho štátu nemovitosti, lebo nielen v dobe pokoja sú tu dané možnosti k opatreniam, ktoré sa dotýkajú prestiže štátu - pripomínam tu zabavenie nášho lietadla v Sušaku pre súkromnú pohľadávku istého juhoslovanského občana - ale najmä vo vojne, keď bývajú ihneď konfiškované. Toto znova hovorí pre potrebu opatrnosti a pre účasť súkromného kapitálu v podniku.

Ďalším problémom je, ako sa bude vyvinovať doprava na Dunaji následkom nášho nového súsedstva s Nemeckom. Ríšsky kancelár Hitler niekoľko razy zdôraznil, že dunajské prístavy v Rakúsku zdokonalí a dobuduje. To jedno možno dnes už konštatovať, že po anšluse doprava na Dunaji ochabla z príčin celkom pochopiteľných. Či a do akej miery sa vzpamätá, to je iná otázka. Pre nás nadobúda dôležitosti však tá okolnosť, že veľká časť dopravného substrátu rakúskeho a nemeckého pre našu plavbu na Dunaji bude asi stratená. Ide tu o dopravu, ktorá v značnej miere živila našu Dunajplavbu rnedzi prístavmi nemeckými a rakúskymi, ale ktorá teraz sa stane dopravou čisto vnútrozemskou. Túto dopravu ríšsky kancelár Hitler môže si podľa jasného znenia dunajského štatútu vyhradiť len sebe, resp. konpenzáciami len určitym podnikom. Či medzi tými podnikmi bude aj naša Dunajplavba pri krátkosti nášho obojstrane ležiaceho dunajského brehu, majúceho niečo vyše 11 km a pri dialke nášho brehu od Devína pod Szob, to jest 172 km, môžeme právom pochybovať. Máme totiž pramálo, čo by sme mohli na Dunaji ponúknuť za kompenzáciu. Preto bude potrebné hľadať iné cesty, ktorými by sa paralyzovaly prirodzené účinky, vyplývajúce z nového súsedstva. Bude potrebné hľadať cesty do poľských prístavov vo väčšej a intenzivnejšej miere ako dosiaľ. Lenže pri dnešných politických vzťahoch oboch štátov je tu tiež málo výhľadu na uspokojivé vyriešenie tohoto problému. Nedávno isté poľské noviny dosť zlostne boly napísaly, že ľavicové české kruhy, ktoré do dnešného dňa vedú alebo aspoň ovplyvňujú zahraničnú politiku nášho štátu, nevedia sa dohodnúť so Slovanmi, potažne vedia sa dohodnúť, ale len s takými Slovanmi, akými je Gruzínec Stalin a žid Litvínov. (Výborne! - Potlesk.)

Takto padá aj druhý argument dôvodovej zprávy, že vyniesť prítomný zákon vyžaduje potreba národného hospodárstva. Pravý opak toho je pravda. (Předsednictví převzal místopředseda Vávra.)

Treba však zaujať stanovisko aj k rezolúcii rozpočtového výboru poslaneckej snemovne. Podľa rezolúcie má sa zriadiť komisia složená zo zástupcov ministerstva financií, obchodu, verejných prác, železníc a národnej obrany za tým cieľom, aby vykonávala dozor nad Československou plavebnou spoločnosťou Dunajskou v Bratislave do tých čias, kým vraj nebude zavedený poriadok v spoločnosti, zodpovedajúci záujmom štátu a jeho obrane. Z rezolúcie vysvitá, že ešte aj túto komisiu majú tvoriť ľudia, ktorých vyšlú pražské centrálne úrady. Obchádzajú sa i tu Slováci, zabúda sa i tu na Slovenskú krajinu a na jej účasť vo veciach, týkajúcich sa Dunaja.

Slávna snemovňa! Keď som takto poukázal na protislovenskú zahrotenosť, na zbytočnosť a nepotrebnosť tohto vládneho návrhu, vraciam sa k tomu, čo som úvodom hovoril. Zdôrazňujem ešte raz dôležitú funkciu Devína a Dunaja pre vznik a vývoj slovenského sebavedomia, vyzdvihujem historiou danú izolačnú povolanosť Slovákmi ovládaného územia a želám si, aby vklínenosť slovensko-národnej zeme medzi etnické a politické útvary najrozličnejšieho založenia mohla splniť svoju úlohu v prospech konsolidácie Československej republiky a celej strednej Europy.

Devín ešte stojí. Vlny Dunaja nezmenene sa valia popri Bratislave a nie popri Prahe. Práve preto slovenské hlavné mesto nad Dunajom pripomína celému Československému štátu veľké povinnosti voči Slovákom a ich Slovenskej krajine. (Souhlas poslanců slovenské ľudové strany.)

My Slováci ako živý národ chceme rozhodovať o naších veciach. Devín a Dunaj sú tiež naše veci. Prítomný vládny návrh zákona však vytisol Slovákov a ich Slovenskú krajinu z rozhodovania o tejto ich veci. Nový dôkaz, že si dnešný centralistický režim nevšímal, ani si nechce všímať slovenských potrieb a požiadavôk a to ani vtedy nie, keď sú tieto potreby a požiadavky súčasne potrebami a požiadavkami spoločného štátu. (Tak je!)

Takto ostáva pre Slovákov len jedna cesta: dôsledný a nekompromisný boj za úplnú autonomiu Slovenska. (Potlesk poslanců slovenské ľudové strany.)

Dunaj a Devín čoskoro budú musieť byť svedkami nového kmeňovonárodného sjednocovania sa Slovákov, a to na platforme autonomie Slovenskej krajiny. (Potlesk poslanců slovenské ľudové strany.)

V tejto Slovenskej krajine správu slovenských vecí a teda aj Dunaja, budú mať v svojich rukách Slováci a oni najlepšie budú vedieť pochopiť význam tejto stredoeuropskej vodnej spojky.

Prirodzene, moja strana za predloženú osnovu zákona hlasovať nemôže a nebude. (Potlesk poslanců slovenské ľudové strany.)