Místopředseda Sivák (zvoní):
Prosím o ticho. Prosím pánov poslancov,
aby nevyrušovali rečníka.
Posl. Sidor (pokračuje): Pri takýchto
názoroch, veru, zle sa darilo ideám, na ktorých
zo slovenskej strany vznikla Československá republika.
(Výkřiky. - Místopředseda
Sivák zvoní.) Idea slovenského autonomizmu,
snaha po zákonodarnom slovenskom sneme ďaleko stála
od toho, čo v svojej duši na Slovensko donášali
Česi. (Různé výkřiky. -
Posl. Polívka: Tuka!)
Ja prídem aj k Tukovi, pán kolega, vyčkajte.
Povedzme si a počujme pravdu. Pamätajte, o čo
vás mistr Jan Hus žiadal: pravdu každému
doprajte, teda pravdu počujte. (Posl. Jenšovský:
Kde je vaše práce za autonomii za Maďarska?)
Opýtaj te sa Slovákov - agrárníkov,
tí vám povedia, i soc. demokrati.
Nemožno sa diviť, že idey, ktoré vedely
zrodiť obetavosť slovenskej Ameriky, ktoré vedely
postaviť vojsko na vydobytie nového štátu,
boly týmito Čechmi na Slovensku biľagované
ako výmysel Budapešti. Každý zasvätený
oproti tomu vie, že o federácii Slovenska a českých
zemí v Clevelandskej dohode písal Čech Jozef
Tvrzický, tajomník Českého národného
sdruženia v Amerike, a o autonomnom Slovensku so snemom písal
zas v Pittsburghskej dohode prvý náš preziden
Masaryk. (Posl. Polívka: Prečítajte
si Masarykovu "Svetovú revolúciu§§
a dočítate sa, ako prezident vykladá Píttsburghskú
dohodu, prečo ju podpísal!)
V poprevratových časoch nastal takto zápas
medzi myšlienkou, či má ostať Slovensko
[ ] autonomným územím Československej
republiky. Do tohto zápasu zasiahli svojou prácou
[ ] najúčinnejšie dvaja policajní úradníci,
vyslaní na Slovensko konsolidovať pomery. Bol to Karol
Slavíček a Jaroslav Klíma. Prvý prišiel
do Bratislavy a druhý do Košíc.
Českej verejnosti známe sú tieto dve mená,
ale nie po dobrom. Keď počas svetovej vojny v Čechách
zakročovala policajná moc a oslabovala i drtila
domáci český odboj, vždy pri tomto potláčaní
nacionálneho pohybu v Čechách aktívne
vystupovali obidvaja spomenutí policajní úradníci
pražskí. Oni zavierali Sísovcov, Klofáča,
Štěpánka, dr Scheinera, dr Rašína,
Červinku, dr Kramářa a oni robili policajné
prehliadky i na byte panej Masarykovej, ako aj v redakcii "Národných
listov".
Okrem toho dr Klíma bol známy ako tajuplný
osnovateľ t. zv. Švihovej aféry, ktorá
na začiatku vojny tak kompromitovala stranu nár.
socialistov spojenectvom predsedu jej poslaneckého klubu
s rakúskou policiou. Najneuveriteľnejšie klepce
a pasce pre českých politikov vedeli stvoriť
a postaviť títo dvaja českí služobníci
čiernožltej Viedne.
Po prevrate Praha ich pardonovala. Oba páni ostali na svojich
miestach. Ba, boli povýšení a vyslaní
na Slovensko asi s devízou, že keď tak dobre
slúžili Viedni proti Čechom, iste budú
dobre slúžiť aj Prahe, ale už na Slovensku
a proti Slovákom.
Kým u nás na Slovensku razilo sa heslo o maďarónstve
a nespoľahlivosti i dobrých Slovákov, za ten
čas rakušiackych policaj tov Slavíčka
a Klímu vyhlásili ste za tichých českých
vlastencov a poslali ste ich k nám na Slovensko. Robili
vraj za Rakúska taktne svoje veci, vystupovali zdvorile,
dokonca vraj aj pomáhali českej veci za vojny.
Ja sa kloním k názoru tých, ktorí
tvrdia, že ani j eden z nich nemal nič spoločného
s českým nacionálnym oslobodzovacím
pohybom. Takej mienky je aj český mafista Hajšman,
ktorý 3. októbra t. r. v "Národním
osvobození" píše (čte): "Ak
že tvrdili po vojne niektorí úradníci
cisársko-kráľovskej policie, že vedeli,
o čo šlo, a tajne pomáhali, je to pochybné
hovorenie ex post. Jediný Bienert sa stýkal s dr
Šámalom."
Môžeme teda vziať za historickú pravdu,
že na Slovensko boli poslaní Slavíček
a Klíma nie ako dobrí českí úradníci
a vlastenci, ale len ako šikovní policajti, a to za
tým cieľom, aby použili svoje rakúske
vedomosti a skúsenosti na lámanie a ničenie
slovenského nacinálneho pohybu, ako ich používali
po čas vojny proti Čechom v Prahe. (Tak je!)
Miesto utláčania a rozrážania Čechov
šlo teraz o utláčanie a rozbíjanie Slovákov.
Obidva policajní úradníci sorganizovali verejnú
policajnú službu na Slovensku, postavili v Bratislave
a v Košiciach policajné riadit eľstvá.
Ale zorganizovali aj neviditeľnú tajnú službu
policie, ktorou zasahovali do politických strán
a do slovenského vývinu. Na rozkaz, ako kedysi Viedne,
teraz Prahy, vedeli vyrobiť vlastizradné procesy [
]. Mali svojich špiclov vo všetkých spoločenských
vrstvách, strašili Prahu skreslovaním pomerov
na Slovensku a Slovensko, najmä ale obrankyňa Slovenska,
ľudová strana, v očiach pokojného českého
občana za Moravou začaly sa javiť ako smetisko
samých vlastizradcov, ako parenište nespoľahlivých
živlov a cudzozemských zapredancov. (Výkřiky:
Hanba! - A co Tuka?) Ja prídem hneď k nemu.
Pochop slova vlastizradca hneď v prvých rokoch poprevratových
bol na Slovensku úplne devalvovaný.
Takto dochádzame k najväčšiemu od prevratu
vlastizradnému procesu s profesorom dr Vojtechom Tukom.
(Čujte!) Policia, jej tajné orgány
a s nimi i finančne spojení slovenskí jednotlivci
a špiclovia chceli tu dokázať Prahe pravdivosť
svojich predošlých hlásení a raportov
o situácii na Slovensku. (Výkřiky.) Proces
s Tukom zrežírovali na spôsob procesu, ktorý
sa konal pred svetovou vojnou v Záhrebe. V záhrebskom
vlastizradnom procese šlo o dokázanie toho, že
po prvé v Chorvátsku je veľkosrbská
propaganda, a po druhé, že Chorvátsko je popretkávané
sieťou organizácie, ktorá veľkosrbskú
propagandu vedie. Slavíčkovcom a Klímovcom
na Slovensku šlo v Tukovom procese (Různé
výkřiky.) o dokázanie toho, že po
prvé na Slovensku j e propaganda za návrat do Maďarska
(Výkřiky.) a po druhé, že túto
propagandu robí rodobranecká organizácia
pod vedením dr Tuku. (Stálé výkřiky.
Hluk. - Místopředseda Sivák zvoní.)
[ ].
Místopředseda Sivák (zvoní):
Prosím pánov poslancov, aby sa utíšili.
Posl. Sidor (pokračuje): V tomto spise Weiner
oboznamuje svojich čítateľov s osobou plukovníka
Mojmíra Soukupa (Výkřiky. - Místopředseda
Sivák zvoní.), ktorý práve Weinera
poveroval vyšetrovaním Tukových vecí
v Rakúsku. (Neustálé výkřiky.)
Místopředseda Sivák (zvoní):
Prosím o kľud.
Posl. Sidor (pokračuje): [ ]. (Neustálé
výkřiky poslanců slovenské strany
ľudové a poslanců stran koaličních.
- Místopředseda Sivák zvoní.
- Posl. Dubický: Měl jsem o vás lepší
názor, ale podle dnešní vaší řeči,
- to přestává všechno!) Ja vám
stojím k dispozícii. (Výkřiky posl.
Dubického.)
Místopředseda Sivák (zvoní):
Prosím pána posl. Dubického, aby
sa ukľudnil. (Výkřiky posl. Dubického.)
Pán posl. Dubický nemá slovo.
Posl. Sidor (pokračuje): [ ]. (Různé
výkřiky. - Posl. Dubický: Vy jste
katolická strana a pořád chcete soudit druhého!)
Sme katolícka strana a neodsudzujeme!
Slávna snemovňa, takto sa na Slovensku za éry
Slavíčkovcov a Klímovcov vyrábaly
politické procesy so zaplatenými svedkami a za peniaze,
idúce zo spoločnej štátnej pokladnice.
Politické pozadie celého tohto Tukovho procesu je
dobre známe. Prípad Tukov mal vyradiť celú
Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu z konsolidačného
procesu. (Neustálé výkřiky poslanců
slovenské strany ľudové a poslanců stran
koaličních.) Tie časy bola ľudová
strana vo vláde, pomery na Slovensku sa konsolidovaly v
smysle programu tej to koalovanej strany a nie v smysle želania
Slavíčkovcov, Klímovcov a od nich odvislých
jednotlivcov. (Výkřiky: Hanba! - Vlastizrádče!)
Místopředseda Sivák (zvoní):
Pánovia, prosím o ticho.
Posl. Sidor (pokračuje): Cieľ bol dosiahnutý.
Ľudová strana po vynesení prvostupňového
rozsudku nad svojím poslancom dr Tukom vystúpila
z vlády a vnútorne podľahla neslýchaným
útokom ľudí, ktorí na popud z vonku
siahali na základy tejto strany. Tak sa zdalo, že
z tejto strany . . . (Stálé výkřiky.)
Místopředseda Sivák (zvoní):
Prosím pánov poslancov o ticho.
Posl. Sidor (pokračuje): . . . ktorú
treba pokladať za výkonný orgán vôle
slovenského národa, ostanú iba trosky.
Tukov proces namierený bol však osobne aj proti tvorcovi
a vodcovi tejto strany Andrejovi Hlinkovi. Cez dr Vojtecha
Tuku mal byť poranený, znechutený, odstavený
alebo aspoň zkompromitovaný vodca národa
Andrej Hlinka.
Ale nepodarilo sa ani stranu rozbiť, ani Hlinku znechutiť.
Strana ideová, verne sa držiaca svoj ej idey, nemôže
byť osobnými otrasmi zničená. Ju môže
zabiť iba zrada vlastnej idey. Tak vidíme, že
i po Tukovom procese slovenský nacionalizmus rastie a rozširuje
sa vo všetkých oblastiach ducha. Takto prišiel
12. máj 1932, (Stálé výkřiky.)
v Matici slovenskej, v tom samom roku, prišiel júnový
sjazd mladej slovenskej generácie v Trenčianskych
Tepliciach . . . (Výkřiky posl. Rybárika.)
Místopředseda Sivák (zvoní):
Prosím pána posl. Rybárika, aby
nevyrušoval rečníka. (Stálé
výkřiky a odpor, zejména komunistických
poslanců.)
Posl. Sidor (pokračuje): . . . prišlo
sjednoťovanie katolíkov a evanjelíkov na autonomistickom
poli. (Stálé výkřiky.)
Místopředseda Sivák (zvoní):
Prosím pánov poslancov o ticho.
Posl. Sidor (pokračuje): . . . a nakoniec
v auguste 1933 prišiel Pribina so svojou Nitrou a s krásnou
rozpomienkou na vyše tisícročnú kresťanskú
minulosť Slovákov. (Výkřiky posl.
Rybárika.) Nezabúdajte, páni moji, demokracia
je diskusia, tak ráčte so mnou diškutovať,
až si svoje poviem, a nie ma ukričovať. To je
tiež jeden policajný prostriedok, ukričať,
zavreť, do áreštu dať, [ ] (Posl. Rybárik:
Tuku sa zastávate, hanba, a potom chcete hovoriť menom
celého slovenského národa?) Áno,
budem. (Posl. Rybárik: Aby sme sa dostali do Budapešti!)
Páni, ktorí si mysleli, že rozličnými
policajnými zásahmi a umele vyvolanými kampaňmi
zoslabili alebo podlomili politický slovenský nacionalizmus
vo výboji, očakávali na nitrianskych poliach
defilé nášho ludu [ ].
Hneď po Nitre opakovala sa stará historia. Slavíček
a Klíma síce už umreli, ale ich spôsob
konsolidovania Slovenska ostal. Prišlo vyšetrovanie,
zastrašovanie a súdenie desiatok a stoviek jednotlivcov.
Ale neosožil teror, väzenie ani zastavenie celej autonomistickej
tlače. Siahlo sa k vyprobovanému zastrašovaciemu
prostriedku, a to k politickému procesu tento raz s evanjelíkom,
autonomistom dr Ľudovítom Bazovským a jeho
priateľmi v Bratislave.
Pri tomto procese, ktorý sa na vlas podobal procesu s dr
Tukom, slovenská verejnosť s úžasom zbadala,
ako sa pracuje proti politikom autonomistickým. Na scénu
vystupovali ľudia známi zo zákulisia Tukovho.
procesu. Prišiel dr Milan Ivanka, dr Jozef Smida a Vinco
Mihalus ako svedkovia. (Posl. Polívka: Vieme dobre,
prečo Bazovský vyvolal tento spor. Chcel mať
odpúšťané dane, chcelmať statok a
chcel byť guvernérom Podkarpatskej Rusi!) [ ]
Súdil živých i mŕtvych. Ešte aj
dnes pripravuje vo voľných chvíľach obžalobné
spisy a čím ďalej tým hlbšie upadá
do politickej bezvýznamnosti.
O podozrivej činnosti tohoto dr Milana Ivanku podal Andrej
Hlinka v tejto snemovni na ministra vnútra interpeláciu
zo dňa 12. júna 1934, v ktorej sa naši ľudoví
poslanci pýtali pána ministra vnútra (čte):
1. Či má vedomie o tom, že policajné
riaditeľstvo v Bratislave údajne dáva mesačnú
gážu v sume 2.500 Kč Vincentovi Mihalusovi
a že tomu istému Mihalusovi kúpilo i nábytok
za 15.000 Kč? (Posl. Vallo: Mihalus utekal vtedy, keď
Tuku zatkli!) Pred tým už bol agentom, vtedy prišiel
do Badenu.
2. Či je ochotný pán minister dať v
tomto prípade vysvetlenie verejnosti do krajnosti znepokojenej,
vzrušenej a pobúrenej? Menovite či zodpovie
skutočnosti, že riaditeľom policajného
riaditeľstva v Bratislave je dr Milan Ivanka?"
Na túto Hlinkovu interpeláciu odpovedal pán
minister vnútra 14. septembra 1934 tvrdiac, že akákoľvek
domnienka o účasti mimoúradných osôb
na vedení policajného riaditeľstva v Bratislave
je úplne bez podkladu.
Lenže medzi tým bolo pojednávanie Bazovského
procesu v Bratislave a zo súdnych spisov sa dozvedáme
o Ivankovom svedectve. Dr Ivanka svedčil, že Vinco
Mihalus - človek, ktorý vyhlásil neodvislosť
Slovenska a odišiel do Rakúska, ktorého siamský
kráľ uznal za prezidenta samostatného Slovenska
- dostal sa pomocou dr Ivanku bestrestne do republiky Československej.
Dr Ivanka mu posielal cestou dr Smidu peniaze do Viedne a pán
Mihalus v Badene pri Viedni žil si ako pán v kúpeľnom
mieste. Podľa mojich informácií dostával
Mihalus 5.000 Kč mesačnú gážu
z Bratislavy. Dr Ivanka sa Mihalusovi zaručil - to tvrdí
sám Ivanka pred súdom - za kúpené
náradie a vyplatil firme až 7.000 Kč.
Tu teda vidíme, že mimo úradnej bezpečnostnej
siete, za ktorú je zodpovednv policajný riaditeľ
a minister vnútra, poťažne minister zahraničia
alebo nár. obrany, je ešte aj iná sieť,
ovládaná a financovaná dr Milanom Ivankom
[ ]. (Tak je! - Potlesk slovenských ľudových
poslanců.)
V súvislosti s takýmito nečestnými
prostriedkami politického boja na Slovensku musím
sa zmieniť aj o prípade, ktorý sa mňa
veľmi zblízka týkal. (Posl. Polívka:
Hovorte k štátnemu rozpočtu!) Áno,
ku kapitole ministerstva vnútra. (Výkřiky.
- Místopředseda Sivák zvoní.)
A toto je vnútro. (Hlasy: On čte! - Posl.
Němec (čsl. soc. dem.): Předseda nekoná
svou povinnost! - Hlasy: Ano! Tak jest!) Žaloval som
istého českého sekretára na Slovensku,
lebo urazil moju česť. Bol to spor pred okr. súdom
. . . (Hlasy: Nečíst!) Teraz prichádzate
na to? Budeme teda hovoriť do 12 hodin!
Bol to spor, ktorý by nebol vyvolal pozornosť politickej
verejnosti v republike i v zahraničí, keby sa nebolo
pohýbalo dr Ivankom a dr Smidom dirigované, platené
a živené podsvetie viedenskej periferie. [ ]. Silou
mocou chceli ma pospájať s Jehlicskom a Dvorčákom,
slovom s takými ľuďmi, proti ktorým ja
vediem boj od začiatku môjho politického účinkovania.
Proti pánu Dvorčákovi viedol som boj na horúcej
pôde Šariša v decembri 1918 roku spoločne
s nebohým už Štefanom Onderčom vtedy,
keď som bol na živote ohrožený maďarskvmi
žandármi a maďarským vojskom (Výkřiky.)
a l ým naše vojsko bolo ešte niekde v Žiline
a podobné boje svádzalo. (Posl. Vančo:
Nemohli by ste menovať tých, ktorí vám
pomáhali?) Dostanete fotografiu Najocha, ktorého
zastrelili boľševici, Mika, ktorý zomrel, a biskupa
Čárskeho a agrárnika Sopku. (Posl. Vančo:
Nebudete hovoriť, že vy ste Šariš pripojil!)
A kto ho pripojil, vy? (Posl. Vančo: A kedy ste
prišli na východné Slovensko?) Začiatkom
decembra 1918. (Posl. Vančo: V r. 1918 sme aj
my prišli!)
Proces proti českému sekretárovi sa skončil.
(Výkříky posl. Vančo.) Pán
kol. Vančo, ja vám dám knížku.
Vy ste nie zlomyseľný, ale neviete o veciach, poučíte
sa z knižky. (Výkřiky posl. Vančo!)
Ja vás nepoznávam. V Šariši ste iný.
Môžeme teda hovoriť o svedkovi toho procesu, Jánovi
Jánoškovi. Ján Jánoška, domovník
vo Viedni, za určitý čas bol vo službách
Jehličkových. V jeho mene a v záujme Jehličkových
tlačív korešpondoval so slovenskými
ľuďmi, ktorých súčasne vydával
na pospas četníctvu a policii. Hral dvojakú
úlohu: s Jehličkou a proti Jehličkovi. [
]. Stačí, keď vám prečítám
jedon list, písaný ťažkou rukou zemplinského
sedliaka. List tento je písaný v Garani, okres Trebišov,
dňa 27. júna 1937. Aspoň niekoľko viet
vám prečítam (čte): "Až
sem na východ do Zemplína na maďarské
hranice dochádza zpráva, ako zákerne napadajú
p. posl. Sidora. - [ ]. Sľubujem vám vernosť
. . . . atď." To píše sedliák zo
Zemplína. (Různé výkřiky.
- Hluk.)
Slávna snemovňa, mohol by som vám čítať
ešte viac takýchto listov (Hlasy: Děkujeme!),
aby ste zbadali, že inštitúcia, "svedkov
z povolania" v politických procesoch je medzi pospolitým
ľudom úplne skompromitovaná. [ ]. A treba túto
inštitúciu čím skôr likvidovať
a v 20. roku trvania republiky hovoriť konečne úprimne
a mužne, ako rovný s rovným. (Různé
výkřiky. - Předsednictví převzal
místopředseda Košek.)
Vážení pánovia, problém slovenský
mohol byť v časoch poprevratových problémom
vývinu. Dnes ten vývin je už každému
jasný a dobre známy. Slováci a Česi,
vzdialení od seba odlišnou národnou kultúrou,
historiou a mentalitou, vzďaľujú sa ešte
na mnohých poliach práce a myslenia. (Výkřiky.
- Místopředseda Košek zvoní.)
Nadchádza situácia, aká bola i na začiatku
vojny a počas nej. Vtedy idea autonomie Slovenska vedela
spojiť Slovákov a Čechov k spolupráci
a k boju za utvorenie republiky Československej. Len táto
idea je schopná spojiť Slovákov a Čechov
i v dnešných ťažkých časoch.
(Potlesk poslanců slovenské stranyľudové.)
a dopomôcť k plnému dobudovaniu tohoto štátu.
Idey. na ktorých vznikol tento štát, budú
ho vedieť aj udržať. (Tak je!) Zabiť
tieto idey znamená zabiť štát a tak ohroziť
národný život Čechov i Slovákov.
Na českej strane z úst predsedu soc. demokracie
padla tu poznámka vo všeobecnej debate, že Hlinkova
ľudová strana je katolícka strana a musí
si vraj vyjasniť, kde chce ísť. Áno, ľudová
strana je katolícka strana, ale pán predseda Hampl
si neujasnil, že je i slovenskou stranou nacionálnou;
takou je už plných 31 rokov. Má svoje korene
hlboko v mentalite slovenského ľudu a vždy bola,
je a ostane vyjadrovateľkou organizovanej politickej vôle
slovenského národa. (Potlesk poposlanců
slovenské strany ľudové.) Ako taká
i bez rady internacionalistov vie najsť cesty, kade má
ísť. Vážení pánovia, neráčte
zabudnúť, že v časoch maďarského
režimu táto strana robila slovenskú historiu,
ona obraňovala v budapeštianskom sneme svojimi poslancami
záujmy slovenského národa, a že to bol
jej poslanec dr Ferdiš Juriga, ktorý 19. októbra
1918 v budapeštianskom parlamente oznámil vôľu
Slovákov, že Slováci opúšťaj
ú rámec starého Uhorska. Bol to ľudový
poslanec a nie poslanec dnešných koalovaných
strán! (Výkřiky. - Hluk.)