Místopředseda Mlčoch (zvoní): Upozorňuji pana řečníka, že již překročil svoji řečnickou lhůtu o 7 minut.

Posl. Pozdílek (pokračuje): Hned budu hotov. Uznává se všeobecně a bez odporu, jakou ve všech směrech dobrou politiku pro stát dělá předseda vlády. Žádá se přece, aby jeho významné projevy byly publikovány ve všech světových řečech. Uznává-li se - a je to naše veliká přednost a chlouba před celým civilisovaným světem - že máme klid a pořádek uvnitř doma, oceňují-li se zásahy a práce ministra vnitra pro bezpečnost a jistotu v našem pohraničním území, jaká tam nikdy nebyla - já to tam dobře vidím, jsem odtamtud - pozorujeme-li, co znamená dobře vybavené četnictvo. soustavně vybudovaná státní policie pro klid a bezpečnost v ožehavých oblastech, vzpomeneme-li si dnes na tu hulvátskou kampaň proti ministru vnitra ve věci vládních tajemníků, které on konec konců nepotřeboval, neboť má jiné možnosti zásahu, ale které jsou podle zákona na obranu státu potřebnou a nutnou institucí, jak se dnes všeobecně uznává a po zřízení jich volá - jestliže si vzpomeneme, jaké úklady proti samosprávě a jejímu znehodnocování a okleštění připisovány byly ministru vnitra, který již za svého poslaneckého a celého veřejného působení má právě o samosprávu, její význam a pozvednutí jejího prestiže ve všech okresích celé naší župy tak veliké a viditelné zásluhy. že o tom páni, kteří mu tyto věci přisuzovali, nemají ani ponětí - pak není možno než odsouditi s politováním a rozhořčením tuto kampaň a jiné záměrné kampaně. Jestliže dáváme ochotně ministru nár. obrany pro vojenské účely vše, co potřebuje, a uznáváme, že to správně dělá, pak se zdá, že všechny tyto dobré věci jsou někomu nemilé, že někdo na to žárlí, že mu to nedělá dobře a že proto potřebuje změnu místo zaslouženého uznání a poděkování.

Pan kol. Srba mluvil zde včera o nutnosti vybudování dokonalé protiletecké obrany. Chtěl bych k tomu připomenouti, že není možno přezírati, že základním a podstatně nejdůležitějším elementem, který bude úkoly protiletecké obrany nejdokonaleji prováděti a který je také nejvážněji pojímá, jsou naše dobrovolné sbory hasičské. Žádám, aby nejen byla ceněna tato spolupráce, nýbrž aby hasičům v této otázce byl přiznán primát a vedení.

Upozorňuji dále, že je nutno už konečně vyřešiti řadu problémů a otázek, po kterých hasičstvo ne pro sebe, nýbrž pro potřebu občanstva volá. Je řada věcí, které znesnadňují a ztěžují záslužnou činnost hasičů. Věřím pevně, že v tomto směru dojde hasičstvo a jeho snahy u vládních činitelů náležitého porozumění.

Nyní ještě několik slov o poměru k našim Němcům. Za mých mladých let a u rozumných lidí ještě dnes bylo a je toto soužití přátelské a dobré, zejména mezi zemědělci, kde jsme chodili na "handl" a kdy nebylo mezi českým a německým tátou nebo mámou ponětí o nějakém národním záští a o nacionálním štvaní. Je pravda, že všeněmecká politika Wolfova a Schönererova po zrušení jazykových nařízení působila už tehdy zejména na mladou generaci, jak se dnes pamatuji, tak, že němečtí žáci Ackerbau- und Flachsbauschule v Trutnově líbali při zájezdu do Vratislavi - a to bylo za Rakouska roku 1901 - pruské orlíčky, které byly namalované na stěně. Je to už taková zvláštní mentalita a tendence čas po čase podle okolností oživující.

Byly doby klidu a byly doby půtek. Nejlepším prostředkem proti vypjatému německému nacionalismu bude svornost a jednotný postup všech nás, jak Čechů a Slováků, tak uvnitř mezi politickými stranami trochu více svornosti a respektu a vzájemná spolupráce s rozumnými Němci. Věřím, že tito rozumní Němci se po všech dnešních zkušenostech vždy najdou. Národ roztříštěný a rozeštvaný budí u druhých dobyvačné choutky a ztrácí respekt. Kdo pak volá na jedné straně po svornosti v národě a na druhé straně popuzuje jednotlivé složky národa uvnitř i navenek proti sobě, ten je největší škůdce naší společné věci. Jednotný postup národa a spravedlnost všem bylo v minulosti, je v přítomnosti a bude vždy v budoucnosti tím nejdůležitějším, co zabezpečí na věky vše, pro co chceme dáti a přinášeti ty největší oběti. (Potlesk.)

Místopředseda Mlčoch (zvoní): Dalším řečníkem je pan kol. Sidor, jemuž dávám slovo.

Posl. Sidor: Slávna snemovňa! Paní a pánovia!

Počul som reči zástupcov vedúcich českých strán v rozpočtovom výbore a počúval som ich aj vo všeobecnej rozpočtovej debate. Jedno ma pri týchto rečiach zaujalo: ani jeden český rečník nevenoval pozornosť slovenskému problému, ako keby pre veľké české politické strany tento problém ani nej estvoval. Miesto toho všetci rečníci českí najzaujímavejšie stati svojich rečí venovali problému nemeckému a o ňom hovorili, ako keby predsedom vlády bol Nemec a nie Slovák z Turca. (Předsednictví převzal místopředseda Sivák.) Českí rečníci týmto dokázali, že vedia reagovať predovšetkým len na silu a potom že sú vedení i ohľadom na zahraničnú situáciu. Nemci reprezentujú v tejto snemovni väčšiu a organizovanejšiu politickú silu ako Slováci, okrem toho v súsedstve týchto Nemcov leží veľký a silný nemecký štát v bezprostrednej blízkosti našich štátnych hraníc. ZaSlovákmi nestojízahraničná veľmoc. Slováci okrem tohoto štátu nemajú iného štátu na svete. Pre tieto dve príčiny reprezentanti českých koalovaných strán nepokladali za potrebné hovoriť o slovenskom probléme. Ale nič to za to. Prežili sme my aj ťažšie opomenutia s českej strany a prežijeme aj toto. Jedno však musíme tu j asne priklincovať: Akže ešte dnes nestojí za slovenskými požiadavkami žiadna veľmoc v zahraničí, stoja za nimi a hovoria za ne smluvy a dohody, uzavreté v zahraničí Slovákmi a Čechmi po čas svetovej vojny. (Tak je!) Počuť ich hlas a splniť ich volanie je povinnosťou nás všetkých, ak len nechceme dostať tento štát do takej morálnej krízy, z ktorej niet už východiska.

Panie a páni! Kol. dr Rosche z Henleinovej strany v rozpočtovom výbore bol sa vyslovil, že Nemci pred 20 rokmi našli sa v tejto republike ako objekt. Boli do republiky jednoducho včlenení bez vlastnej vôle, opýtania alebo žiadosti. Iná bola cesta Slovákov do tohoto štátu. Slováci boli pri tvorení republiky subjektom úplne rovnoprávnym s Čechmi. Svedčia o tom vyhlásenia a smluvy uzavreté v zahraničí v rokoch 1915 až 1918.

Tak Slováci v hlavnom meste cárskeho Ruska Petrohrade 11. apríla 1915 usniesli sa na tomto prejave (čte): "Slováci petrohradsdsskí naplneníi súc povedomím slovanskej vzájomnosti žiadajú si oslobodenie slovenského národa zpod maďarského jarma a pripojenie Slovenska ako autonomnej čiastky k budúcemu československému štátu."

Sväz všetkých slovenských a českých spolkov v Rusku vyniesol 16. mája 1915 deklaráciu, v ktorej o Slovensku hovorí (čte): "Vedľa hlavného snemu pre spoločné veci zriadený bude i zvláštny snem krajinský pre zvláštne veci Slovenska. Slovensko v politickom i jazykovom ohľade má byť samosprávne. Politická a jazyková samospráva Slovenska nech je zaručená základnými zákonmi."

Takto sa osvedčovali Slováci a Česi v Rusku. Ale podobným duchom, bez toho, aby o prejavoch ruských Slovákov niečo vedeli, boli naplnení aj Slováci v Amerike. V Amerike všetky slovenské a české spolky v Clevelande uzavrely 25. októbra 1915 dohodu, v ktorej sa hovorilo o "spojení českého a slovenského národa vo federatívnom sväzku štátov s úplnou národnou autonomiou Slovenska, s vlastným snemom, vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda i s plným užívaním j azyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským."

Takéto sú, veľavážení, prejavy slovenskej a českej emigrácie, usadenej už pred svetovou vojnou na území Ruska a Ameriky. Ale nie ináč sa osvedčovali aj naši slovenskí legionári, teda ľudia, ktorí rástli v slovenských pomeroch pod Tatrami a ako vojaci upadli do zajatia, aby potom chopili sa znova zbrane a šli bojovať za záujem slovenský. Slovenskí legionári v "Slovenských hlasoch" vychodiacich v Rusku 19. októbra 1916 napísali (čte): "Sme presvedčení, že vyslovujeme túžby slovenského národa, keď vyhlásime, žeSlovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečená úplná národná samospráva, voľnosť sebeurčenia a vývinu." Pod toto legionárske vyhlásenie podpísal sa dr Ivan Markovič, dnešný predseda posl. snemovne, dr Ján Jesenský, bývalý viceprezident Slovenskej krajiny, Vladimír Hurban, dnešný náš vyslanec vo Washingtone, a mnohí iní vynikajúci činitelia nášho zahraničného odboja.

Ale najdôležitejším dokumentom pre nás je Pittsburghská dohoda, štylizovaná 30. mája 1918 T. G. Masarykom a podpísaná ním už ako prezidentom republiky Československej 14. novembra 1918 vo Washingtone. V dohode tejto sa hovorí (čte): "Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným j azykom v škole, v úrade i vo verejnom živote vôbec."

Slávna snemovňa! O význame tejto Pittsburghskej dohody prehovoril už zavčerom s tohoto miesta môj klubový kolega dr Tiso. Ja by som chcel niekoľkými poznámkami dotknúť sa len bratislavskej prednášky pána ministra dr Dérera o Pittsburghskej dohode. Pán minister vyhlásil dohodu v Pittsbburghu za nezáväzný zápis, ktorý si urobil Masaryk jako pozorovateľ. Pán minister buď nečítal literatúru o tejto dohode, alebo vedome chce znehodnotiť význam tohoto krásneho diela Slovákov a Čechov z čias oslobodzovacej akcie, aby mohol odôvodniť všetky kroky, ktoré podniká centralizmus proti duchu a smyslu Pittsburghskej dohody. Pán minister dr Dérer tvrdí, že bol uskutočnený Pittsburghskou dohodou žiadaný snem v krajínskom zastupiteľstve v Bratislave. (Výkřiky.) Americkí Slováci pod snemom rozumeli miesto pre zákonodarnú činnosť ľudom volených zástupcov. Mali na mysli federáciu štátov s jedným ústredným snemom a osobitnými zákonodarnými snemami pre každý federovaný štát. V takýchto amerických snemoch, aké má Pittsburghská dohoda na mysli, činnosť poslancov nie je obmedzená vrchnostenskou pravomocou ministerstva vnútra ani vládou menovanými darabontmi, ako je to v prípade krajinského zastupiteľstva a výboru v Bratislave. (Výkřiky. - Místopředseda Sivák zvoní.) Čo máme v Bratislave v krajinskom zastupiteľstve, to nie je snem, ale ani tieň toho, čo pod snemom rozumeli americkí Slováci v Pittsburghskej dohode.

Ďalší argument pána ministra Dérera spočíva v tvrdení, že vlastne všetko máme, čo žiadala Pittsburghská dohoda, a je preto zbytočné domáhať sa splnenia jej požiadavôk. Toto tiež neobstojí. Síce len slepý človek by neuznal, že máme niečo a je toho viac v istých oboroch života, ako bolo za Maďarska, ale to všetko je odvislé od českej väčšiny v parlamente a od českej vysokej byrokracie v Prahe. (Výborne! - Tak je!)

Tak je to aj so súdnictvom, na ktoré sa pán minister odvoláva. Hovorí, že máme 227 sudcov Slovákov a 211 sudcov Čechov na Slovensku. Máme aj preziezidenta najvyššieho súdu Slováka a máme okrem toho aj ministra spravedlivosti Slováka. Tedy podľa pána ministra smysel Pittsburghskej dohody na tomto poli je už vyčerpaný a uskutočnený.

Toto tiež neobstojí. Americkí podpisovatelia Pittssburghskej dohody mali na mysli najvyšší súd, ako to tu už bol povedal dr Tiso, a nie len otázku administrativnu alebo osobnú v súdnictve. Nemôžem nič povedať k štatistike pána ministra, len uvádzam, že v zahraničnom výbore posl. snemovni vyvrátil pred niekoľkými dňami posl. inž. Žilka štatistické údaje j edného aktívneho ministra, že to vyvolalo veľkú pozornosť. Pán minister dr Dérer iste uzná, že keď vládny poslanec prechováva tak veľkú nedôveru k ministerským štatistikám a ich podvracia, že aj j a ako opozi čník musím s nedôverou hľadieť na túto československú sudcovskú štatistiku do tých čias, kým sa o jej pravdivosti s ám nepresvedčím. (Tak je!) Ale i keby som pripustil, že všetci sudcovia na Slovensku sú Slováci, i vtedy by to ešte neznamenalo splnenie požiadavky, obsaženej v Pittsburghskej dohode o slovenskom súdnictve. (Tak je!) Všetci tí slovenskí sudcovia ostali by pri dnešnom stave veci odvislí od n adriadenej vrchnosti, ktorá je tu, v Prahe. Nič na veci nemení, že pán minister dr Dérer je nateraz na čele toho ministerstva. Akonáhle on prestane byť ministrom spravedlivosti, už j e po splnem požiadavky Pittsburghskej dohody na t omto poli, a môže prestať byť ministrom pán dr Dérer, keď ho jeho strana odvolá a na jeho miesto pošle Čecha, alebo keď pán minister umre, ako umierajú aj ostatní ľudia. Nuž, takéto od času a osoby odvislé plnenie požiadavky Pittsburghskej dohody nemôže uspokojiť národ, ktorý chce žiť ďalej, než bude môcť byť pán dr Dérer ministrom spravedlivosti, alebo kým on bude môcť žiť. Všetko to, čo pán minister dr Dérera a statní slovenskí aktivisti na Slovensku urobili, je nie trvalé a odvislé je od vôle Prahy. (Tak je!)

Sú to kroky vpred, sú, to nik netají, ale sú to kroky vykonané na nepravej ceste. Tá cesta nevedie k trvalému a ústavnou listinou zagarantovanému právu Slovákov na správu a vedenie slovenských vecí na Slovensku a nevedie ani k definitívnemu ustáleniu položenia Slovenska v tomto štáte. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.) Veľmi často sú to však kroky na trvalé zabezpečenie českej nadvlády na Slovensku a na zabezpečenie aj českého vplyvu na veci slovenské, dirigované českou väčšinou z Prahy a jej úplne podriadenými slovensk ými večnými aktivistami.

Nemôžem súhlasiť ani s tým stanoviskom pána ministra Dérera, že čo podpísal T. G. Masaryk v Amerike, to nemohlo zaväzovať občanov tohoto štátu v Europe, lebo T. G. Masaryk bol demokratom a tak vraj nemohol nadiktovať svoj u vôľu občanom nového demokratického štátu. Neobstoj í toto stanovisko pána dr Dérer a preto, lebo Pittsburghskú dohodu podpísal T. G. Masaryk už ako zvolený prezident republiky Československej.

Jeho podpis platí a zaväzuje všetkých občanov tohoto štátu (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.), tak, ako nás všetkých zaviazal prezidentov podpis, učinený v den podpisu Pittsburghskej dohody. Ide tu o to, čo podáva T. G. Masaryk na stránke 384 svojej "Svetovej revolúcie". Tu píše (čte): "Tak som prvú pôžičku 10 milionov dolárov pred odchodom z Ameriky podpísal." Teda zaviazal nielen seba, ale aj nás občanov, a my sme pôžičku tých 10 milionov dolárov museli uznať. Zaviazal nás takto aj svoj ím podpisom na Pittsburghskej dohode. Ale pán minister dr Dérer a jeho vládni priatelia záväznosť tohoto podpisu na Pittsburghskej dohode nechcú uznať. Je to nelogickosť a do istej miery aj neúcta voči veľkému mŕtvemu. Taký je teda rozdiel v chápaní smyslu, významu a záväznosti Pittsburghskej dohody medzi nami a pánom ministrom spravedlivosti dr Dérerom.

Slávna snemovňa! Spomenul som tu zahraničné dohody Slovákov a Čechov. Urobil som to preto, aby som zdôraznil, že Slováci, zúčastňuj úci sa zahraničného odboja, bez výnimky mali pred sebou j asnú vidinu autonomného Slovenska s vlastným snemom a so všetkým, čo z toho vyplýva. Za štát, ktorý toto autonomné Slovensko mal garantovať, Slováci potom obetovali percentuálne práve toľko, ako Česi, na peniazoch i na životoch.

Tu sa stal ten základný omyl a nedorozumenie. Kým Slováci mysleli na autonomné Slovensko so zákonodarným snemom, za ten čas veľká čiastka Čechov myslela na Slovensko ako na objekt, [ ], (Posl. dr Patejdl: To je nepravda historická, že se nestydíte!) ja prijdem na to ďalej - a ktorou treba sa obohatiť na ľude i na majetku. Situácia na Slovensku r. 1918 priamo vnucovala Čechom takúto nebratskú myšlienku. (Posl. Polívka: Dôkazy!) Podám vám dôkazy:

Štátnu moc na území Slovenska v tom čase chytili do svojich rúk hlasisti a maj ú ju dosial,. Malá skupinka hlasistov, ktorí nedisponovali so žiadnou politickou stranou do prevratu. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové. - Posl. Polívka: Hlasisti, hoci boli početne slabou skupinou, výchovou pripravovali národ!) Nemali politickej strany a ich hnutie nemalo korene v slovenskom ľude. (Výkřiky. - Posl. Polívka: Výchovou pripravovali!)

Místopředseda Sivák (zvoní): Prosím o kľud.

Posl. Sidor (pokračuje): Hlasisti po prevrate museli sa oprieť na českých ľudí, valiacich sa na komando Prahy v húfoch na Slovensko. Márne boly všetky počiatočné slovenské protesty. Referent pošt a železníc v Šrobárovej vláde Kornel Stodola už 17. decembra 1918 hovorí na referentskej porade v Žiline . . . (Hluk a výkřiky.) Prosím, ja teraz uvádzam dôkazy, ráčte počuť. Je to napísané v Šrobárovej knihe "Osvobodené Slovensko". Hovorí toto: "Z Prahy z ministerstiev posielaj ú ľudí, ktorých sme si neobjednali, čo nám robí veľké ťažkosti."

Takiste hovorili aj ostatní referenti Šrobárovej vlády. Valili sa často bez potreby noví ľudia na Slovensko . . . (Hluk a výkřiky.)

Místopředseda Sivák (zvoní): Prosím, nevyrušuj te rečníka!

Posl. Sidor (pokračuje): . . . . a vláda Šrobárova dávala im miesta, lebo svoju politiku stavala na týchto nových ľuďoch na Slovensku.

Neskoršie prišiel vojenský režim na Slovensko. Vojsko panovalo . . . (Hluk. Výkřiky.)

Místopředseda Sivák (zvoní): Prosím o ticho!

Posl. Sidor (pokračuje): . . . . . všetci sme bojovali. Vojsko panovalo na celom území slovenskom a pod jeho ochranou nehodní synovia českého národa stvárali orgie, na ktoré sa nemohol dívať ani župan bratislavskej župy Samuel Zoch a na znak protestu proti takýmto výčinom nespratných elementov vzdal sa županského postavenia. Andrej Hlinka v tie časy odišiel s protestom do Paríža na mierovú konferenciu. [ ]. Česi, došlí na Slovensko, brali slovenské prídavky a diety (Posl. Polívka: Aj Slováci brali a aj Maďari.), vyplácané z t. zv. okupačného úveru pre Slovensko. (Výkřiky odporu.)

Mnohí prezieraví Česi už v tých časoch varovali pred zaobchádzaním so Slovenskom ako s koloniálnou krajinou. [ ].

"Bylo něco snadněj šího než získati si přízeň lidu Maďary tisíciletí mučeného? K tomu stačilo poslati na Slovensko lidi poctivé a rozumné. Naše dřívější vlády usadily na Slovensku nepoměrně více škodlivé [ ] než rozumných pracovníků a česky cítících lidí." (Výkřiky. - Místopředseda Sivák zvoní.)

Vážená snemovňa, negeneralizujem, nehovorím, že po prevrate . . . (Různé výkřiky.)

Místopředseda Sivák (zvoní): Prosím o ticho.

Posl. Sidor (pokračuje): . . . boly len takéto čierne tiene spolužitia Slovákov a Čechov. Pamätám aj na slávobrány, aj na kytice zo slovenských kvetov, aj na slzy úprimnej bratskej radosti v slovenských očiach. Týmto hlasom českých novín chcem ukázať len tú druhú stránku, strašnú a odpuzujúcu stránku poznávania sa Čechov a Slovákov po prevrate. (Výkřiky. - Místopředseda Sivák zvoní.)

Ale idem ďalej. Nielen vo vrstvách nezodpovedných, ale aj v kruhoch českých intelektuálov. . . . (Výkřiky.)

Místopředseda Sivák (zvoní): Prosím o ticho.

Posl. Sidor (pokračuje): . . . začala sa šíriť mienka o Slovensku ako o českej kolonii [ ] v Ottovom obchodnom slovníku z r. 1921 na stránke 1917 pod heslom "Slovensko" čítame zas toto (čte): "Slovensko bude naší koloniální zemí. Je mylným názorem, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničit. Příklad je Rusko se Sibiří." (Četné výkřiky.)