Veľactená snemovňa! Na autonomiu sa hľadí ako na politické sektárstvo (Výkřiky posl. Vallo.), ako na nezdravé oddeľovanie ľudí, ako na rozštepovanie národnej jednoty, ako na nepriateľský, nesnášanlivý politický princíp proti inako smýšľajúcim, ako na úzkoprsý provincializmus, ako na odsunutie zo záujmového prostredia prospechu celku voči prospechu časti. (Výkřiky.) Hovorí sa o autonomii, že v dobe tak veľmi potrebnej koncentrácie, nie koncentráciu chce, ale trieštenie a preto ako takýto nebezpečný živel treba ju potierať. Autonomia neznamená boj proti druhým, vôbec nie. (Výkřiky.) Vôbec nie je nič negatívneho, ale je čosi v najvyššom stupni pozitívneho. V autonomizme je pozitívny systém vykonávania štátnej moci československej v mene suverénneho národa slovenského na území slovenskej krajiny. A myslím, že keď takto formuľujem túto tézu, že pán predseda klubu - škoda, že tu nebol, keď som ho apostrofoval po prvé - by mi dal za pravdu, že nebereme za pravdu jeho výraz, že je to snôška kritiky. My prednášame pozitívnu tézu presne formuľovanú a presne budovanú budovu predstavy štátoprávne. Tento pozitívny prvok prevláda nad všetkým ostatným, čo ako sprievodný zjav môže neblahý reflex vrhnúť naň. Nemôže byť nazvaný úzkostlivým provincializmom náš pohyb autonomistický, keďže nám ide o celé ovládanie nášho národného života a celého územia národu našemu vlastného. (Posl. Hampl: Kde máte program vytištěný, ještě jsem ho nečetl?) Pán predseda, keď by ste neboli predsedom tak váženého klubu, dovolil by som si na to ináč reagovať, ale myslím, že nemiestna námietka je, kde je váš program. (Posl. Hampl: Slyšel jsem jen divergující názory vašich pánů, ale ne přesně formulovaný program!) To môžu byť mienky jednotlivých pánov, ale strana sa vám predstavuje vždy s presným pozitívnym programom. Ja sa vám divím, že neznáte návrhy, ktoré boly na stole parlamentu. (Výkřiky posl. Hampla.) Nemôže iste ani autonomizmus ďalej ísť než na ovládanie celého svojho územia a celého národného života, lebo nechceme nikdy na cudzom vládnuť, chceme len svoje. Obmedzuje sa na pojem národa slovenského a na územnú rozsiahlosť krajiny slovenskej, keďže je prejavom suverénneho práva len národa slovenského. Prislúcha mu teda len obmedzenosť alebo ohraničenosť, nakoľko je obmedzený sám národ, ktorého je tlmočníkom, čo ale nie je zvláštnosťou len autonomizmu slovenského, lež je skutočnosťou všetkého, čo je ľudské. Pevne veríme, že tento národný program slovenský sa dá v štáte Čechov a Slovákov uskutočniť, lebo veď nie vždy bol u Čechov názor na autonomiu taký odmietavý ako dnes. Treba vziať do rúk len knihy prezidenta Osloboditeľa Masaryka a prečítať klasické miesta z jeho predprevratovej literárnej činnosti o autonomii. Mohol by som citovať i prejavy druhých vodcov tunajších strán, ale neurobím to, lebo snáď by to mohlo byť niekomu nepríjemné. Ale práve tento fakt, že verejná myšlienka naša politická vie takto odbočiť od tak vykristalizovaných ideí, ako Masaryk hlásal pred vojnou a ako to niektorí vodcovia po prevrate robili, budí v nás ohromnú nedôveru, ktorá sa so dňa na deň vzmáha, lebo vidíme, že v tomto ovzduší je čosi nezdravého, čosi neprajného. A tej vzájomnej nedôvere pripisujem nevyriešenie slovenského problému. Otvorene hovoríme, že nám nedôverujete, hoci storáz a sebeslávnostnejšie by sme prejavovali svoju loyalitu a štátotvornosť. Nedôverujete nám a ešte aj predseda soc.-demokratického klubu hovoril tuná o ľudáckom separatizme a dával nás na jednu úroveň s Henleinovským separatizmom. (Hlasy: A s komunistmi!) Tak ako každá dobrá spoločnosť musí mať svojho domáceho žida, tak musíme mať i my domáceho komunistu. Ale otvorene hovoríme, že vám nedôverujeme ani my. Márne sa hovorí o práve slovenčiny na Slovensku, keď taký vysoký úradník, ako je viceprezident Podkarpatskej Rusi Mezník, môže beztrestne pod rúškou vedeckej prednášky popudzovať Čechov na Slovensku, apelujúc na ich osobnú česť, na osobné vedomie, aby neúradovali slovensky, ale česky. (Hlasy: Šel do Užhorodu!) Odtiaľ prišiel a chcel si získať prednáškou zásluhy, aby prišiel nazpäť. Darmo sa hovorí o národnostnom práve Slovákov na Slovensku. Keď prijde k zaplneniu miest, narazíme na dôverné obežníky, ktoré hovoria o našich ľuďoch, ktorí sú označení za spoľahlivých pre nás. Takýmito obežníkmi by som mohol poslúžiť. Hovorí sa, že rovnoprávni sú Slováci čo do zaplňovaní verejných miest, ale keď k tomu prijde, medzi aktmi patričný osobný referent narazí na taký obežník, kde je toto právo obmedzené, či je spoľahlivý pre nás. Pri všetkej hlásanej jednotnosti národa ... (Výkřiky komunistických poslanců.) Od vás som rozum nepýtal.

(Posl. Kopřiva: To není odpověď!) Odpovezte tedy vy múdrejšie. Pri všetkej hlásanej jednotnosti národa udržuje sa prakticky a dôsledne priepasť medzi dvoma svetmi, z ktorých jedného len omrvinky padajú do toho druhého a ktoré dva svety nijako sa nesbližujú, ako to vidieť na spoločenských pomeroch. Viem zo skúsenosti, že nikto zo zodpovedných činiteľov s týmto stavom vecí nesúhlasí, ale smer tento preca sa drží, ba zterorizuje každého, kto by si raz poctive chcel k vyriešeniu veci prikročiť. Či je to nie zrejmý dôkaz o jestvovaní nejakého cabinet noir v demokratickej republike? Ale či je potom nie povinnosťou nás všetkých vyhnať zo zákulisia tohoto tajomného činiteľa, aby sa predstavil verejnosti a presvedčil ju, že jeho spôsoby sú prospešné spoločnej veci Čechov a Slovákov, o čom však čo najúprimnejšie pochybujeme. (Předsednictví převzal místopředseda Košek.)

Toľko som si, slávna snemovňa, dovolil predniesť o tom vnútornom obsahu a o tej prvej čiastke žira vlády v tej predloženej zmenke.

Vláda k rozpočtovej predlohe prikladá tak ústami svojho predsedu, ako aj prejavmi svojich členov prehlásenia o všeobecnej linii svojej politiky. Prejavy tieto stretly sa vo verejnosti s väčšou menšou ozvenou. Nás ako Slovákov v prvom rade zaujímal prejav predsedu vlády nielen preto, že v prejave tom dotýkal sa pán predseda vlády aj programových bodov nášho posledného vyjednávania o možnosti vstupu našej strany do vlády, lež i preto, že prejav tento bol vo verejnosti tak komentovaný ako ideologia dnešnej koalície. A neviem, kto môže pánu predsedovi vlády byť za tento prejav povďačnejší, či my, opozícia, a či sama koalícia? My v prejave tomto vidíme úprimné odhalenie tých politických spôsobov, ktoré sa do nášho života tak nechválne zahniezdily a ktoré majú veľkú účasť na tom, že priepasť nedôvery nás delí jedného od druhého.

Pán predseda vlády hovoril k Nemcom a o Nemcoch, porozumeli sme ale i my Slováci, nielen vtedy, keď doslovne povedal: "o autonomii nehovorme v žiadnom smere", ale i vtedy sme tomu porozumeli, keď najprajnejším sa ukazoval voči Nemcom, a ešte väčšimi vtedy, keď tak dojímave hovoril o tom, ako neprirodzené je, chceť prísť do Prahy cez Berlín, Londýn a Ženevu a že koľko občianskych ctností sa potratí na tejto dlhej ceste a koľko rizík je s takouto okľukou spojené. Porozumeli sme my reči tejto a priali by sme si, aby tomu porozumeli i partajníci pána predsedu vlády a ostatní koaličníci zo Slovenska, akou neprirodzenou cestou je ísť do Prahy nie priamo v mene slovenského národa, lež v mene čohokoľvek iného, vyššieho a menej vyššieho, osobného a menej osobného, že i na tejto ceste koľko sa stratí na povedomí národnom a na povedomí osobnom. Ale povďační sme pánu predsedovi vlády za jeho reč, v ktorej charakterizuje svoj postup vo vyjednávaní s opozíciou. Postup tento nemôže byť označený ináče a vernejšie ako postup Jánusa s dvojou tvárou. V reči svojej pán predseda vlády ide v ústrety Nemcom: po zdôraznení platnosti ústavy, rečového zákona dáva akoby pokyn okresným náčelníkom, aby nemeckým okresom, nemeckým obciam i nemecký prípis pripojili, ba vyzýva českých úradníkov, aby sa učili nemecky. Vtedy ale druhá tvár Jánusova smerom k českej verejnosti, ktorá sa snáď nad týmto zastavila: a čo rečový zákon, ako to môže byť slúčené s jednotnosťou našej správy, hovorí, že takýto prípis okresného náčelníka je súkromným dopisom, voči ktorému však poukážeme toľko shovievavosti, že pošta československá veľkodušne nebude žiadať, aby bol frankovaný, prepustíme ho bez frankovania, neberte to tak vážne, nebuďte rozčúlení, že preukazujeme toľko shovievavosti. Povedal som, že keď hovoril takto pán predseda vlády k Nemcom, porozumeli sme za to i my Slováci, lebo k nám a s nami práve takto hovorí. A nie je divu, že pán predseda klubu sociálne-demokratického práve tak hovoril o ľudáckom separatizme ako o separatizme Nemcov, nie je divu, že pán predseda vlády práve tak hovoril k Nemcom ako ku Slovákom. Chce nás do jedného radu a na jednu úroveň postaviť.

Pán predseda vlády k nám Slovákom práve takým istým tonom hovoril. To, čo jednou rukou dáva, to druhou rukou zbagatelizuje, aby sa česká verejnosť nerozčuľovala nad tým, že čo všetko to tým Slovákom vykladá a sľubuje. Nie, pánovia, takými spôsobmi slovenský problém sa nerieši, lebo znemožnia už vopred predpoklad akejkoľvek vzájomnej dôvery, základ to vzájomného približovania sa.

(Tak je!) A či nie takto vypadá tiež stať jeho reči venovaná slovenským otázkam? "Pri jednotnom zákonodarstve a jednotnosti štátu", povedal pán predseda vlády, "ochotní sme decentralizovať, ba to už i robíme". A vyhlásil to verejne, keď sme skončili vyjednávanie: "A my tú decentralizáciu budeme prevádzať i bez ľudovej strany", a dovoľte, prišla tá decentralizácia a dostay okresné úrady prenesenú pravomoc v matričnej pravomoci.

Ešte niečo. "Sme za rozšírenie pravomoci prezidenta." Ale aby sa zasa česká verejnosť nepomiatla a nerozčuľovala, volá: "Ale prezident zostane i ďalej služobne i disciplinárne podriadený ministerstvu vnútra". Nebojte sa, čo môže taký podriadený úradníček, hoci prezident, nebojte sa, keď rozšírime tú pravomoc toho prezidenta!

"Prijímanie nových síl do služieb železníc a pošt nebude už patriť do agendy osobného referenta ministerstva v Prahe," to hovoril nám, Slovákom, "lež bude to robiť patričný riaditeľ na Slovensku" a k tomu vraj, Slováci, počujte, sa pridruží aj riaditeľ financií, ktorý riaditeľ vraj, hovorí, tvorí smerom zasa ku Prahe tých riaditeľov ešte viacej odvislých od rezortného ministra ako od prezidenta Slovenskej krajiny. Nebojte sa tedy toho!

Na Slovensku, priznávam sa, doteraz dôchodok jednotlivého ubohého roľníka a i českého roľníka je jedna ku stu. Priemysel odbúraný, prenášaný do Čiech; treba ten slovenský priemysel a to Slovensko znova spriemyselniť a buduje sa slovenský priemysel. Pozrite sa Slováci! Zasa tá česká verejnosť a neviem koľko zo zodpovedných činiteľov vedia o tom, že ten priemysel na Slovensku sa buduje bez súbehu. Ale patričné firmy bez súťaže zjavia sa a začnú pracovať a odnášať celý investovaný kapitál do toho budovaného priemyslu na Slovensku. Personál posiela sa tu odtiaľ, lebo na Slovensku nie je takého robotníctva, lebo závody potrebujú špeciálnych odborníkov, decentralizujeme, a na znak toho je decentrálizácia ešte aj v krajinskom úrade. Decentralizujeme a spravujeme expozitúru krajinského úradu v Košiciach, a zjaví sa tu jeden úradník z krajinského úradu a má nápis, úradník krajinského prezidenta. Hľa, decentralizuje sa krajinský úrad! (Hlasy: To je taký invalida, ako Černo v Prahe!)

Ako ďaleko vedie táto politika a taktika, najtrpnejším a objektívnym dôkazom toho je slovenská technika. Slovenská technika bola hračkou medzi ministrom Hodžom a ministrom Dérerom, vzájomne vtedy, keď bol jeden vo vláde a druhý v opozícii, jeden druhému podával návrh, kedy spravíte slovenskú techniku! Prišli obidva do vlády, ubohá slovenská technika, ktorá mala už v rozpočte 5 milionov nádejných, teraz, keď sa robí - ráčte sa pozrieť, koľko je v rozpočte - má tam 100 tisíc Kč. (Hlasy: To nestačí ani na diety!) Ale na miesto toho je plno ankét, robia sa ankety, volajú sa komisie a počúvajú sa mienky odborníkov, kde má byť slovenská technika zriadená.

Smerom ku Slovensku vyznieva reč asi v tom smysle, hľa, čo sa tomu Slovensku dáva, smerom ku Prahe sa povedá, nemajte strach, veď je to vlastne nič, ale niečo tým Slovákom preca povedať musíme. Je to rečníckou parafrázou vyjadrené to, čo bolo znázornené tým povestným gestom Masarykovým pri podpise Pittsburgskej dohody, o ktorom nám tu pán poslanec dr Pergler svojho času povedal charakteristické slová, že keď upozornil pána prezidenta na neprístojnosť obsahu toho, čo chce podpísať, a žiadal ho, aby nepodpísal, že vtedy pán prezident Osvoboditeľ "mávnul rukou a podpísal". Toto isté gesto Masarykovo stalo sa akoby dedičným tónom našej vnútornej politiky: Úprimnosť v sľuboch a poctivé dodržanie daného slova ešte vždy sú nám nie bezpodmienečnou vlastnosťou. Ale potom nedivme sa tomu, že vzájomná nedôvera nás oddeľuje, ktorá nám nedovolí, aby sme príčiny nevyjasnených pomerov len na neurovnané pomery zahraničné, hospodárske a sociálne svádzali, lebo vidíme, že niet dobrej vôle v zodpovedných činiteľoch, aby slovenský problém vyriešili.

Čo môže v duši národa vyrásť, keď táto nedôvera bude dostávať i ďalej ešte potvrdenie skutočných faktov, že márne čaká na splnenie svojho prirodzeného práva, je nie takou vedľajšou otázkou, s ktorou sa zodpovedný činiteľ tohoto štátu má zaoberať a ktorú má zodpovedať. Preto pri konštatovaní, že slovenský problém vyriešený neni, ba odrobinkami sa ani vyriešiť nedá, a pri zdôraznení prirodzeného práva slovenského národa na autonomiu pripomíname historické slová: Videant consules, ne res publica detrimentum capiat!

Že je veľmi časové, aby sa takýto apel na zodpovedných činiteľov upravil, dokazuje i ďalšia časť reči pána predsedu vlády, v ktorej sa na miesto toho, aby bol tlmočníkom historického odkazu národa slovenského, stáva ideologom koaličného systému. A to zasa takým spôsobom, že neviem, či mu môže za to byť povďačná naša demokratická verejnosť, keď si to do všetkých dôsledkov premyslí. Veď ako predstavuje celý náš politický systém, takže to vlastne vypadá ako zavádzanie ľudu. Schvaľuje sa systém politických strán dolu, ktoré tak fungujú, vieme to zo skúsenosti, že každá sama seba predstavuje za samospasiteľnú, za jedinečne dobrú a ostatné zatracuje a potiera všetkými možnými prostriedkami. (Výkřiky.) Prosím, ja teraz líčim a reprodukujem. Na druhom konci ale toho systému, hovorí, hore vo vláde, predstavuje sa tento systém ako taký, v ktorom niet medzi nami rozdielu, všetci sme jednakí. (Hlasy: A dohodli jsme se, že se dohodneme!) Je to zázračná alchymistická kuchyňa, táto naša koalícia, ktorá nivelizuje samospasiteľov na obyčajných partnerov, priemerných to občanov, medzi ktorými niet rozdielu. A v tom sa vidí neoceniteľná výhoda našej demokracie, že v koaličnom vládnom systéme vytvorila si takú neutralizáciu politických strán v ich exponentoch vo vláde. Že čo povie na túto ideologiu ľud, vidiac, že tí vo vláde tak rovnakí ako vedia zasa vytiahnuť tie rozličné samospasiteľné heslá a ako sa vedia vzájomne do seba pustiť, keď príde k voľbám, a že či tento údajný úspech demokracie slúži skutočne demokracii a reputácii demokracie, neviem. Nás táto ideologia koalície úplne ospravedlňuje, že sme sa bez zásadných výdobytkov nedali stiahnuť do vlády, aby nás ona neutralizovala a pred verejnosťou našou tak predstavila, že sme jednakí a niet medzi nami rozdielu. Autonomia je tedy len heslo, volebný trik, nič inšie. Tomu sme sa chceli vyhnúť a ďakujeme pánu predsedovi vlády, že ospravedlnil náš postup, že ssme dobre cítili, čo sa to chystá s nami, keď bez ústupkov a zásadných výdobytkov nás chcel do vlády vtiahnuť, že pri vyjednávaní o náš vstup do vlády išlo len o takúto našu neutralizáciu a o to, aby sme sa my sostúpiac s pevnej pôdy našej ideologie dostali na pohyblivú pôdu drobných výdobytkov, na ktorej by nám oni "jednotní" úmyselne prekážali a tak nás znemožnili i v očiach našich voličov. Že sme dobre vycítili túto snahu, svedkom nám je naša deklarácia, v ktorej sme verejnosť našu upozornili, že museli sme vyjednávanie naše pretrhnúť, lebo keď jedna tvár vyjednávala, druhá úklady robila strane našej. Takto chápaná demokracia, čo by mala sebe lepších ideologov, nebude schopná riešiť veľké problémy, ale takéto metody neprinesú nikomu ani osobných úspechov.

Veľactená snemovňa, jedna časť toho vládneho žira nosí nápis "demokracia" a o demokracii sa u nás toľko hovorí, ale sotva by sa našla presná definícia demokracie, všeobecne uznaná. V tomto víre názorov o demokracii, tak sa zdá, je vedomá tendencia. Z neurčitej predstavy demokracie vytvoriť sa má mystika demokracie, čo by pôsobilo na ľudí a pred čím by sa mimovoľne poklonili ľudia a zmlknul by každý, keď mu povedia, že demokracia to vyžaduje, že je to demokratické zariadenie, tedy najlepšie zariadenie. Chcela sa vytvoriť mystika demokracie. Ovšem toto naše pokračovanie s demokraciou ide už tak ďaleko, že je tu už skoro mystifikácia s demokraciou.

Jestli máme prísť k pravému pojmu demokracie, myslím, že to má byť ten, ktorý označuje demokraciu za systém, v ktorom nepanuje nadvláda fyzickej sily nad právom, v ktorom sa nevolia k dosiahnutiu cieľa prostriedky nemravné. Medzi pojmami demokracie agrárnej, demokracie kulturnej, demokracie autoratívnej, myslím, že tento pojem demokracie našej priblíži sa najviac k tomu ideálu demokracie, ktorý je základnou myšlienkou kresťanskou. My Slováci sme z tej duše privržencami demokracie a zatracujeme akúkoľvek diktatúru, nech sa menuje akokoľvek. Sme za demokraciu a budeme za demokraciu vždycky, ale za demokraciu správnu. (Výkřiky.) Ale práve preto, že sme za takúto ideálnu demokraciu, kritizujeme tú našu mystifikovanú demokraciu, ktorá svojimi spôsobami vlastne diskredituje demokraciu: dolu v duši ľudu otriasa dôveru v ňu, hore a menovite v zahraničí zásadným odporcom demokracie dáva ľahkú zbraň do ruky proti našej demokracii. Sme za demokraciu presného, rigorózneho práva voči každému, sme za demokraciu poctivú a úprimnú, sme za demokraciu, ktorá slúži verejnosti a záujem celku má na zreteli v prvom rade. (Výborne!)

Bohužiaľ ale musím konštatovať, že naša demokracia je ešte ďaleko od tohoto ideálu. Naša demokracia nedospela ešte k tomu, aby uznala právo národa slovenského a neusilovala sa ho znemožňovať. Akokoľvek skvelý a ideálny je náš volebný systém a poriadok, t. zv. volebná aritmetika je taká, že vlastne znásilňuje právo slovenského národa. (Posl. Hampl: A přece jste nedali mandát, komu patřil!) Myslím, že na to sme povolaní my, aby sme rozhodovali, a nikto cudzí. (Posl. Hampl: Vy jste ho ošidili!) Myslím, pán predseda, že aj to je právo demokracie. Ináč veľmi podozrivé je, prečo nechce na príklad vláda vyhoveť našej žiadosti, aby se po voľbách výsledky podrobné dľa dedín a miest uverejňovaly. (Výkřiky.) Máme dostatočné príčiny k tomu, prečo sa toho domáhame hneď po voľbách a nie keď už sú mandáty rozdelené, verifikované atď. Máme dôkladné príčiny, prečo sa toho domáhame. Chceme mať podrobný výkaz pre našich zmocnencov, aby už pri prvom skrutiniu sa každá volebná zápisnica skontrolovala. Máme zasa príčinu k tomu, prečo chceme kontrolovať volebné zápisnice, a môžeme poslúžiť menami, môžeme poslúžiť miestami a číslicou počtu ukradnutých hlasov z našej kandidátnej listiny, prenášaných na druhú kandidátnu listinu. (Výkřiky.) Mali sme a máme dôkazy, viem čo hovorím. (Výkřiky.) Už sme aj presne oznámili tú zápisnicu z tej obce (Výkřiky. - Místopředseda Košek zvoní.) a dostalo sa nám vyrešenia: Páchateľ sa nedá zistiť. Ráčte si nápravu hladať! (Výkřiky.) Toto je to, čo som označil za fyzické znásilňovanie práva slovenského národa. To isté sa deje pomocou menovaných členov do krajinského zastupiteľstva, ktorá krivda sa našej strane i pri poslednej príležitosti tak nápadne a tak surovo urobila a ktorá krivda ani dnes ešte neni napravená. A nech si nikto nemyslí, jestli my v záujme vyšších cieľov a vyšších záujmov nerozťahujeme túto vec, že sme spokojní s vecou. Rana tu je a nie je ešte zajatrená, lebo nebola napravená krivda, ktorá sa spáchala slovenskej ľudovej strane i pri poslednom menovaní do krajinského zastupiteľstva. (Hlasy: Podľa principov demokracie!) Pre demokraciu uznáte, že takéto spôsoby nadobúdania moci sú neprípustné.

A preto, slávna snemovňa, jestli musíme konštatovať, že rozpočet ako takej vnútornej hodnoty samým zpravodajcom tak klasifikovaný bol, že žiro vlády k tomuto rozpočtu pripojené načrtaním týchto všeobecných politických smerníc takto sa predstavuje, naša strana nemôže nič robiť, ako rozpočet neodhlasovať, lebo k tejto vláde dôvery nemáme. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.)