Místopředseda Mlčoch (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. dr Tiso. Dávám mu slovo.

Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa!

Vládny návrh rozpočtu na r. 1937, pred parlamentom ležiaci, tak mi pripadá, ako zmenka vlády, ktorá čaká so strany parlamentu na eskont. Na tento cieľ vláda predostiera okrem výkladu vnútornej hodnoty svojej zmenky i žiro, a to vo forme prejavov členov vlády tak k samému rozpočtu, ako aj vo všeobecných zásadách vládnej politiky. Nie div potom že tak vnútorná hodnota rozpočtu, ako aj prejavy, sprevádzajúce túto vládnu predlohu, sú nápadne sebe rovné. Sú totižto dielom tej istej ruky a sú prejavom toho istého ducha. Tak rozpočet sám ako aj prejavy členov vlády iné hovoria a iné predstavujú. Rozpočet na vonok ukazuje sa byť aktívnym, skutočnú jeho hodnotu však najlepšie charakterizoval sám pán zpravodaj, keď v úvode svojej reči k pojednávaniu rozpočtu v rozpočtovom výbore hovoril o rozpočtovom optimizme čo do jeho aktívnej vyrovnanosti a čo do efektívneho príjmu všetkých preliminovaných príjmov, keď tak ťažko si sťažoval na malú odolnosť štátneho organizmu voči prehnaným požiadavkám u rozličných položiek štátneho rozpočtu, ktoré presahujú tieto príjmy a uvádzajú do rozpočtu nevyrovnanosť, a keď tak drsným skoro spôsobom poukazoval na to, že nielen tento rozpočet je v nebezpečenstve, ale aj predošlé rozpočty už toľko rokov boly opätovne záverkami účetnými dezavované, hoci tie rozpočty boly s takým istým rozpočtovým optimizmom sostavované, ako aj tento. K takejto vnútornej hodnote rozpočtu verne sa pridružujú výklady členov vlády, ktoré hovoria o jednotnosti koalície vtedy, keď sme svedkami každodenného otvoreného boja medzi strenami. Prejavy vlády hovoria o demokracii, ktorá vraj vládne v našom štáte vtedy, keď každý povrchný pozorovateľ nášho verejného života môže jasne konštatovať, že naša republika je na stranícke domény rozparcelovaná, v ktorých straníckych doménach vládne sa oligarchicky, bez ohľadu na demokraciu, bez ohľadu na verejné záujmy a bez ohľadu na právo druhého. Skutočne sám rozpočet tak ako i sprievodné prejavy členov vlády nanucujú človeku do úst to staré slovo: Lux a non lucendo. Hovorí sa o rozpočte dnes, ale rozpočet ten nie je rozpočtom, ktorý by bol vyhranenou medzou štátneho hospodárstva na r. 1937, leží tu ľubovoľný náčrtok príjmov a výdavkov, ktorý záverečný účet zasa dezavuje. Hovorí sa o demokracii a v mene demokracie sa deň za dňom hreší, a tak sa vlastne popiera jestvovanie demokracie.

Rozpočet počíta s určitými ppríjmami, o ktorých pán zpravodaj hovorí, že ich sostavoval rozpočtový optimizmus, to znamená, že sú to vlastne fiktívne príjmy, ktorých sa dnes nedocielíí, ako na príklad príjmy z pokút, trestov, z rozličných daňových titulov atď., ale ten istý rozpočet nezachycuje skutočné dôchodky, o ktorých každý vie v štáte a ktoré sa nechávajú rozhadzovať. To sú ohromné dôchodky z obilného monopolu; denne prinášaly denné noviny, denná tlač až nápadne ostré protivy, čo znamená predávať obilie dnes a kto má z toho osoh. Gazda skladá svoje obilie u komisionára, dostáva istú cenu za to. To isté zbožie, iba presypané do druhého vreca, kúpi od toho komisionára mlynár, a platí už viac. To je určitý dôchodok, verejne sa to robí a necháva sa tento dôchodok bežať. To je liehové hospodárstvo, ktoré prináša s támilionové dôchodky jednotlivcom a družstvám. Miesto aby sa ich štátny rozpočet zachytil, necháva ich bežať a odtieka to zo štátnej pokladnice. Máme tu úspornú a kontrolnú komisiu, ktorá je vraj na to zariadená, aby kontrolovala úsporné hospodárenie v štáte, aby držala ochrannú ruku nad tým, kde je skutočne dôchodok a právo na dôchodok štátneho eráru, aby tieto neušly, ale vidíme pri tom nie zasa ojedinelé prípady, keď sa robí s takými právami štátneho eráru zasa dobrý obchod.

V mojom okrese bolo veľké rozsiahle na 16 tisíc kat. jutár sa rozprestierajúce panstvo, veľkostatok v Zay Uhrovci. Väčšina toho veľkostatku pozostáva z lesov a pašienkov. Tento statok zlým hospodárením majiteľa prišiel do pomykova, takže štát musel svoju požiadavku na dávke z majetku dať intabulovať. Táto požiadavka eráru pôvodne intabulovaná vynášala 2,200.000 Kč, a ako som sa nedávno na ministerstve financií informoval, táto požiadavka zaknihovaná, bola veľkostatku snížená o zákonité 4%, takže zostalo intabulované 1,880.000 Kč. Štát bol na prvom mieste. Po tejto požiadavke eráru následovaly súkromné požiadavky členov rodiny, sociálnej poistovne a súkromné požiadavky bánk, dokonca istá banka bola tam pekným obnosom zainteresovaná - 1 mil. Kč - na dosť ďalekom mieste a trúfala si svoju požiadavku ešte docieliť. A odrazu zjaví sa vo verejnosti a v okrese chýr, zpráva a za tým celý šereg všelijakých agentov, ktorí vraj idú parcelovať veľkostatok a chrániť a zachraňovať požiadavku eráru. Zaujímal som sa o vec, čo je za touto vecou, a dozvedel som sa, že v Prahe je akási vršovická záložňa, nie, pravda, veľká, ale akási menšia, za ktorou stojí pán advokát dr Ladislav Vopršálek, a ktorá Vršovická záložňa veľkodušne ponúkla sa finančnému eráru, že ona tú knihovú požiadavku 1,800.000 Kč doženie, aby erár cedoval tejto Vršovickej záložne svoju požiadavku. A pán referent na ministerstve financií nám povedal, "mysleli sme, že správne robíme, lebo keď erár môže dostať svoju požiadavku krátkou cestou, cesiou, preco by sme to neurobili?" Cedovali tedy požiadavku 1,800.000 Kč, za ktorou ďaleko mala ústredná banka intabulovaný 1 mil. Kč, a tá banka si trúfala dohnať svoj 1 mil. Kč a nebála sa, že je to zlé, ale finančný erár usiloval sa cesiou svoje právo preniesť na Vršovickú záložňu. Mám tu úradné spisy, kde sa naznačuje, že generálne finančné riaditeľstvo na usporiadanie dávky z majetku 1,880.000 Kč stanovilo následovné podmienky: Predpis dávky z majetku sa snižuje na 350.000 Kč, na ktorý obnos berný úrad v Bánovciach má dostať záručnú listinu od Vršovickej záložne v Prahe s tou podmienkou, že to bude po rátach splácať. Po prvé zaplatené 150.000 Kč. Vršovická záložňa bola iste presvedčená, že veľkú službu koná eráru, keď prvú rátu splatila. Ale o ostatné sa dlho nestarala, až finančný erár hrozil, keď nedodrží podmienky, že stornuje celú cesiu, o ktorej som si myslel, že skutočne mali pravdu páni, keď si mysleli, že bude dobre, keď dostanú miesto 1,800.000 Kč 350.000 Kč. Mám spisy, kde je povedané, že ministerstvo financií, zastúpené bernou správou v Trenčíne, túto svoju pohľadávku per 1,880.000 Kč so 7%nými úrokmi od 9. marca 1935 Vršovickej záložne v Prahe postupuje, ručiac za pravosť, nie však za dohnateľnosť pohľadávky, s tým, že nq základe tejto postupnej listiny dostane, ako je tam naznačené, 350.000 Kč.

Vážená snemovňa! Človekovi zostáva rozum stáť. Na chudobných ľudí sa ide bezohľadne, predávajú sa im posledné kravičky a kozy, robia sa im nepríjemnosti a odberajú sa živnostenské listy chudobným remeselníkom, keď nevedia posledné pozostatky z dane obratovej alebo zárobkovej zaplatiť, a tu sa robí cesia v mene finančného eráru za takých ohromných podmienok a za takých okolností veľmi poškoďujúcich záujem štátu. (Hlasy: Kto stojí za vecou?) Kto stojí za vecou? Je zaujímavé. Samozrejme nikto, kto má postavenie, sa na takú prácu nedá, ale vyšle sa obyčajne do okresu daňový agent, ktorý nič nemá a ktorého keď chytia a zavrú, nikto o tom nevie, ale zisky idú a chce sa tak doháňať z toho veľkostatku veľký dôchodok, a nachádzajú sa zasa vysoké intervencie (Hlasy: To je záložna ve Vršovicích!), ktoré vysoké intervencie idú kar robiť z celého okresu, mimoriadne výruby podeľovať, len aby Vršovická záložňa mohla čim väčší zisk odtiaľ vyťažiť a čím väčšie honoráre svojim pánom dávať. Človek sa diví, kde je ta štátna správa, ktorá tak vymerane robí rozpočet a s takýmto optimizmom sostavuje príjmy nádejné a fiktivné a teraz skutočné príjmy necháva takto utekať a rozoberať nezodpovedným ľuďom.

Tou istou vlastnosťou sa vyznamenáva i politikka vlády, vláda naša narába s fikciami vo svojej politike a zanedbáva reálne hodnoty. Stavia na ľuďoch servilných alebo osobným záujmom slúžiacich a izoluje sa od ľudi otvorených a kritických, ktorí záujem verejný majú pred očima. Sháňa sa po kdejakých reláciách a spojeniach v záujme obrany štátu, pohrda ale s jediným štátotvorným činiteľom, s úprimným nacionalizmom slovenským. Slávna snemovňa, je a zostane veľkou obžalobou proti politike terajšej vlády, že nenašla cestu k tomuto činiteľovi, hoci práve k tejto vláde, na čele ktorej stojí Slovák, niesly sa toľké nádeje slovenskej verejnosti, a to tým viacej, že sám pán ministerský predseda prehlásil opätovne, že slovenský problém jestvuje a že ho on a jeho vláda vyrieší k úplnému uspokojeniu všetkých. Hoci poučení už toľkými sklamaniami v minulosti, preliminovali sme preca dobroprajnú dôveru pánu ministerskému predsedovi ako Slovákovi a vládnej väčšine stále sa demokraciou honosiacej, že dožijeme sa vyriešenia slovenského problému. Veď čo iného mohli sme očakávať od premiéra Slováka, znalca slovenskej historie, znalca slovenského ducha, ako že bude verným tlmočníkom historie slovenskej na patričných miestach a že bude verným obrancom slovenského ducha, ktorý túži a pracuje po svojej vláde a samovláde, ako že sa postaví ten premiér vlády na stanovisko slovenského nacionalizmu v smysle slovenskej historie, na základe slovenskej etnografie a na základe geopolitického významu Slovenska pre celý štát. Na tomto trojitom základe buduje slovenský nacionalizmus svoj politický program autonomie.

Nútený som tu pred vami znova s týmto problémom sa zaoberať, lebo i v dnešnej debate z úst pána klubového predsedu sociálnedemokratíckej strany vyznela časť o slovenskom ľudáckom separatizme, o autonomii, na ktorú nenachádzame ešte vždy pravého mena a o ktorej autonomii bolo tu tvrdené, že je to nie systém, nie niečo pozitívneho, že je to iba snôška kritiky, tedy čiste negatívne. Historia slovenského národa dokazuje, že snaha po svojskom vládnutí na svojom území bola vždy vlastnou etnickému slovenskému národu či už v rámci ríše Velkomoravskej alebo pod vládou uhorského kráľovstva ako zvlášte postavené údelné kniežactvo so svojím vojskom, so svojou správou, razením svojich zvláštnych peňazí. O tomto česká verejnosť tak málokedy počuje a preto myslí si, že u tých Slovákov tá autonomia a ten svojráz, čo oni teraz vyžadujú, je akási poválečná maďarská chorobná infekcia, o ktorej Slováci prv nič nevedeli. A my sme si vedomí práve na základe svojej historie, že Slovensko, dnešné Slovensko jestvovalo ako zvláštne kniežactvo. Malo svoje privilegiá (Výkřiky.), malo svoje vojsko, knieža slovenský ako dedič uhorskej koruny dostal zvláštnu korunu od byzantského cisára. Táto koruna, ktorú slovenské knieža kedysi nosilo, bola neskoršie spojená s maďarskou korunou a majú ju v Pešti. Dovoľujem si úfať v spravodlivosť historie, že tú korunu dostane Slovensko kedysi nazpäť; a keď nie ináč, pôjdeme za ňou, aby sme ju priniesli nazpäť.

Nielen v týchto časoch, ale potom v revolučných a porevolučných dobách skromnejšie síce, ale tým dôslednejšie išlo a domáhalo sa slovenské povedomie uznania slovenského okolia. Autonomizmus slovenský je teda nositeľom historie etnického národného celku (Tak je!), v časoch dobrých i zlých spolurástol s národom slovenským. Preto prirodzené je, že spolu s národom slovenským prešiel ako konštruktívny činiteľ i do nového sväzku štátneho, čoho význam a ďalekosiahajúci účinok pre český národ tak správne vystihol pán prezident republiky pri svojej návšteve v Bratislave. Je hodno, aby časť jeho reči prišla aj do zápisnice snemovne. Pán prezident povedal v Bratislave toto: Slovensko urobilo Československú republiku tým, čím je. Vyzdvihlo české zeme z lokálneho stredoeuropského rámca a urobiac z nášho štátu silný most medzi europským východom a západom, dopomohlo mu k onej medzinárodnej bezprostrednosti, zemepisnej pozícii a politickému významu, pre ktorý sme hľadanými partnermi v europskej a svetovej politike. Bez Slovenska - kde by pre nás bola Malá dohoda? Aký by bol náš pomer k Rusku? A súc presvedčený, že dočasné nedorozumenia nie sú osudom dvoch súsedných, ináč si blízkych národov, pýtam sa, aký by bol náš pomer k Poľsku, keby sme s Poľskom okrem svojej hranice tešínskej nemali o veľa dlhšiu a významnejšiu hranicu slovenskú?

Po tomto veľkom prínose do spoločného štátneho sväzku, čo by bolo prirodzenejšie, ako že sa slovenský autonomizmus plne uzná, honoruje a prakticky uplatňovať nechá? A čo je neprirodzenejšie, ako keď sa nám hovorí: nechajte tú svoju ideologiu, a chytajte sa činov praktickej politiky každodennej. (Hlasy: Monopolov!)

Tak radi počujeme mienky zahraničnej verejnosti, keď o nás hovorí, že sme štátom profesorov. Myslím ale, že takýmito radami, kde sa odporúča zanedbávanie ideologie, nenaznačovalo by sa to, ani by nám to nevyslúžilo a nezaslúžilo ten pojem, že sme štátom profesorov. Profesorov bez ideologie ťažko by si predstaviť šlo. (Výkřiky.) Tak radi poukazujeme na boje svojej minulosti, v ktorej sa národ náš vyznačoval heroizmom v boji za svoje práva politické a sociálne, ale tiež v boji za ideje všeľudské. Tak radi vynášame svoju historiu a poukazujeme, že je jednou reťazou boja za veľké ideje. Pri všetkom prenikaní historického materializmu do novšej ideologie našej preca len pôsobeniu veľkých idejí národných pripisujeme ten ohromný vliv, ktorý bol v stave zorganizovať zahraničný odboj, viesť domáci odboj a prinášať veľké obeti na životoch a majetkoch. (Výkřiky.) Nie historickému materializmu, ale vlivu veľkých ideí pripisujeme ešte i dnes tú veľkú sílu, ktorá bola prebudená v národe. A pamätné spisy našich veľkých osloboditeľov sú nám dôkazom toho, že veľká idea národného oslobodenia, veľká idea štátnej samostatnosti stavaná na historickú minulosť bola hýbadlom zahraničnej i domácej revolúcie. A tu skoro z tých istých úst počujeme: Teraz nechajte tú ideologiu! Či môžeme v tomto videť úprimnú dobroprajnosť voči nášmu národu, keď ho odvádzame s cesty silnej idey a ponúkame na cestu pohodlného, v drobničkách každodenného života ztrácajúceho sa vládnutia? Či nezdá sa to byť, ako by ktosi hovoril, že vládnuť nemá ideologia; či vládnutie je niečo iné a nie je prakticky prevádzaná ideologia? Divné je to, že tí ľudia, ktorí sú si toho vedomí, že sile veľkej idey národnej a sociálnej môžu ďakovať prebudenie toľkej sily v národe, ktorá viedla až k oslobodeniu a k štátnej samostatnosti, vtedy, keď buďto sami alebo pod ich patronanciou druhí s takou húževnatosťou pestujú a forsírujú ideu čsl. národnej jednoty, nám Slovákom, idúcim za ideou svojrázneho národa slovenského a za ideou autonomie slovenskej krajiny, radia: Nechajte tu ideologiu.

Nuž, my sa svojej ideologie o samostatnom, svojráznom národe slovenskom a o jeho prirodzenom práve na autonomnú slovenskú krajinu nezriekneme nikdy, lebo ideologia tá je duchom našich dejín, ideologia tá je vierovyznaním a dedictvom našich otcov, ideologia suverénneho národa slovenského je životným nervom našej budúcnosti. Že je táto ideologia podobná každej požehnanej idee, že je v našom národe plodná a požehnaná, vysvitá už i z dosavádnych výsledkov jej v živote národnom. Autonomia budí záujem v kruhoch najširších o veci štátne ako o veci svojské, ideologia autonomie dodáva sily v práci a výstavbe života kultú rneho a sociálneho akožto výstavby domova svojho a idea autonomného Slovenska pod egidou spoločného štátu povzbudzuje ku krajnej obrane tohože štátu ako svojho prístrešia politického, kultúrneho a sociálneho. Tejto ideologii autonomnej môžeme ďakovať, že národ slovenský je optimistický čo do budúcnosti, že je štátotvorný vo svojich prejavoch. Vytrhnite z neho túto ideologiu a zostane vám massa, ktorej nikto nerozumie a ktorú nikto nenasytí a na uzde neudrží. Ideologia autonomie ... (Posl. Florek: Ale politická legitimácia!) Politická legitimácia má silu dotiaľ, dokiaľ je jedna, ale akonáhle začínate učiť národ tomu, aby v každom vrecku inú legitimáciu nosil a takto sa chcel uplatňovať, znemravňujete národ a podkopávate i jeho samostatnosť. Ideologia autonomie práve preto, že sa zakladá na historickej minulosti národa slovenského a zachycuje celú etnickú podstať slovenskú, je chrbtovou kosťou mentality slovenského národa, je kostrou vybudovania charakteru slovenského národa. A v záujme štátu československého je, aby jeho tak vážna složka, ako je slovenský národ, bola charakterom priamym, charakterom tvrdým, neohybným, o ktorý sa môže i v dobách najťažšej krízy opierať. Ideologie autonomie sa my preto nezriekavame, ba práve v záujme národa a štátu ju s láskou pestovať budeme ešte ďalej a tým pevnejšie a iste. Vzhľadom na udalosti najnovšie doma i v zahraničí sa odohravšie prehlašujeme, že slovenský národ ako samostatný národ cíti sa byť suverénnym predstaviteľom všetkého práva na historickom území dnešnej slovenskej krajiny ako verejnoprávneho celku, ktoré právo dľa svojho najlepšieho posúdenia uplatňuje a v budúcnosti vždy a voči každému uplatňovať bude. Právo svoje zakladá na historické doklady, ktoré svedčia, že od časov, keď naši predkovia na územie toto vkročili, nikdy viac sa ho nezriekli, ale stále ho obydliac kultúrnou svojou činnosťou svoj ráz kultúrny územiu tomuto dávali. Táto historická a kultúrna kontinuita vlády slovenského národa na území dnes verejnoprávne ohraničenej slovenskej krajiny tvorí bezpečný podklad pre dovolávanie sa, aby vláda tohoto územia prešla do rúk slovenského národa.

Mierové smluvy utvorením republiky Čechov a Slovákov a vzkriesením národa slovenského k svojskému štátnemu životu len čiastočne rekonštruovaly historickú državu slovenskú, stanoviac jej hranice v dnešnej slovenskej krajine. Územie kniežactva Pribinova, država blatenského mocnára Kocela a ríša vladára Svätopluka naznačujú, že slovenský národ držbou hraníc slovenskej krajiny nielen že nič cudzieho v svojej držbe nemá, ale že ani zďaleka sa ešte nepriblížil k tomu, aby sa mohlo povedať, že mierové smluvy reaktivovaly historický fakt niekdajšieho slovenského vladárstva. Preto adresujeme doma i zahranične na najnovšie prejavy, ktoré v zahraničí odznely, že sa hraníc slovenskej krajiny nevzdávame za žiadnu cenu. (Výkřiky posl. Ursínyho.)

Vyrovnanie toto so slovenským nacionalizmom je tým súrnejšie, lebo význam Slovenska a záujem o Slovensko vo svete rastie s otázkou komunizmu, takže nič neni v tom prehnaného, keď konštatujeme, že problém slovenský stáva sa v tejto relácii problémom svetovým. Ku komunizmu mali sme svoje odmietavé stanovisko i vtedy, keď sa komunizmus zaobaloval do rúcha dobroprajníka nášmu programu autonomistickému ... (Posl. Ursíny: Počítali ste ich za spolubojovníkov!) Pardon, my sme počítali s tým, že sú tiež centralistického razenia, a azda ste sa báli, že vám ich odcudzíme, držte sa ich lepšie! Komunizmus hlásal pre každý národ právo sebaurčujúce a pre nás Slovákov špeciálne toto právo sebaurčujúce zdôvodňoval až po odtrhnutie sa od republiky - tu to bolo povedané v parlamente. - Nemohli sme ani vtedy nezatracovať jeho materialistický a teroristický systém. Nakoľko však komunizmus shodil so seba túto svoju náličnicu voči Slovákom a stal si do radov dnešného centralistického tábora proti autonomii Slovenska, zostáva pre nás i s národného hľadiska povinnosť postaviť sa proti komunizmu i ako Slovákom, a preto slávnostne a čo najrozhodnejšie prehlašujeme, že slovenský národ nikdy nepripustí, aby sa jeho krajina stala výpadným mostom azijského barbarizmu proti kresťanstvu a západnej civilizácii (Potlesk.), a učiní všetko, aby potrebnými mravno-náboženskými a sociálpolitickými prostriedkami imunizovala ducha národa slovenského proti infekcii medzinárodného satanizmu. Kultúrny svet nech vie o tom, že na Slovensku žije národ slovenský, vedomý svojej povinnosti postaviť sa proti jedu medzinárodných travičov, ktorým nehodí za korisť svoj národný svojráz a svoju kresťanskú civilizáciu. A jestli majú zodpovední činitelia tohoto štátu väčšiu povinnosť, nemôže byť ona dôraznejšia ako tá, aby sa brannosť štátu nepodlomila pripúšťaním infekcie komunizmu. (Výkřiky posl. Vallo a poslanců slovenské ľudové strany. - Místopředseda Mlčoch zvoní.)

My vieme pochopiť, že sa preceňuje diplomatický a strategický význam Ruska (Hluk neustává. - Místopředseda Mlčoch zvoní.) pre našu republiku, ale nevieme schvaľovať nadväzovanie kultúrnych stykov s ním a nevieme indolentne sa dívať na umožňovanie Kominterny v našom verejnom živote. (Hluk trvá. - Místopředseda Mlčoch zvoní.) Že sa to robí, je očividné. Treba len pozorovať naše radio, aké zkreslené zprávy prináša o akcii Kominterny na pr. vo Španielsku, treba si zajsť do pražských biografov, ako sa robí nálada v obecenstve za sovietske Rusko, treba si všímať, ako sa organizujú zájazdy do Ruska, aby ono ukazovaním Potemkinových dedín získavalo si priaznivcov medzi nami. A vidíme, že tu neide len o zaistenie si diplomatickej a strategickej ochrany Ruska pre našu republiku. Lebo veď keby len o to išlo, aby sa strategicky a diplomaticky Rusko zabezpečilo, robili by sme s Ruskom len toľko, čo robíme so štátmi Malej dohody, a Malá dohoda a jej strategický a diplomatický význam je pre nás vážnejší ako Rusko. A kto robí propagandu Jugoslávii medzi nami, kto robí propagandu Rumunsku medzi nami? Tedy nie strategický a diplomatický význam je tu, ale niečo iné; ide tu o diktát internacionálnej Kominterny, ktorá chce takým spôsobom rozklad mravný do národa zaviesť a tak si novú baštu v strednej Europe zabezpečiť.

Národ slovenský nespolieha sa na internacionálnu Moskvu, lebo v tej utone a zmizne jeho svojráz národný. Národ slovenský nebude nikdy napomáhať mocenskému postaveniu komunizmu (Výkřiky. - Místopředseda Mlčoch zvoní.), lebo je to surová negácia náboženstva, popieranie vyššej kultúry, ničenie ľudskej prírody a podrývanie základov ľudskej spoločnosti. (Výborně! - Potlesk. - Výkřiky.)