Na Rašína v tomto ohľade nemôžeme sa teda odvolávať. Je treba uvážiť, že skutočne nadišla doba, keď si musíme položiť problém, ako má štát finančne hospodáriť, tak aby schodkové hospodárenie patrilo minulosti.

Daňová novela sleduje teda najs amprv ten cieľ, aby schodkovému štátnemu hospodárstvu bolo odpomožené. Pozrime si, akou nádejou na úspech: Pôvodne bol zamýšľaný tento vládny návrh tlač 266 ako predloha úhradová, a síce už na štátny rozpočet pre správny rok 1936. Ale ako vidíte, táto osnova má vstúpiť v platnosť len od 1. januára 1937, takže skutočný efekt na tento správny rok mať nebude a jej účinky budú platné jedine v budúcich rokoch. Jej finančný efekt sa odhaduje na 30-50 mil. Kč ročne, povedzme priemerne a okrúhle na 40 mil. Kč. Je to pri miliardových deficitoch veľmi málo. Je to len kvapka vody, lebo so 40 miliony Kč miliardový štátny deficit zažežehnať nemôžeme, to je samozrejmé. Tedy táto daňová novela neznamená nejakú radikálnu nápravu vo štátnych financiách. A jestli sú správne novinárske chýry o sanácii Fénixu, ktorá sanácia má vyžadovať ročite 40 mil. Kč od štátnej pokladne, tak táto osnova bude vlastne aspoň v budúcich rokoch úhradovou osnovou sanácie Fénixu. Tedy táto daňová novela nie je ani zďaleka epochálnym dielom. Chceme-li skutočne zaviesť poriadok do štátnych financií, chceme-li sa vyporiadať so schodkami štátneho hospodárenia, nestačí táto novela, ale sú potrebné aj iné skutky ďalekosiahlejšie.

Chcem poukázať na to, kde sú ešte zdroje, ktoré by mohly prispeť k tomu, aby schodkové hospodárenie vo štátnych financiách zažehnané bolo. Tu je problém, ako zachytiť kapitálové výnosy pre dôchodkovú daň. Máme štatistiky, ktoré dokazujú, že dôchodková daň najmenej zachyťuje kapitálové výnosy. Podľa štatistiky len 3% kapitálového výnosu sa zdaňujú dôchodkovou daňou. I keď beriem v úvahu, že zo štatistiky vkladov a úrokov musíme odpočítať čiastky, ktoré patria jednotlivým peňažným ústavom, ktoré si peňažné ústavy vzájomne uložily, a že musíme odpočítať čiastky, ktoré padajú na poplatníkov, ktorí patria do existenčného minima, i vtedy je to velice málo. 3 % z kapitálového zisku je opravdu málo. Tu je teda jedon zdroj, ktorý ešte môže byť nejakým spôsobom využitý k zlepšeniu štátnych financií. Navrhuje sa, aby kapitálové výnosy, úroky z vkladov, boly odanené u peňažných ústavov. Proti tomu sa namieta, že v prípade, keď sa takto anonymne kapitálové výnosy odaňujú, nemôže pôsobiť daňová progresivita. To je pravda. Odaníme-li takto kapitálové výnosy, budú-li sa takto odaňovať anonymne u peňažných ústavov, je samozrejmé, že sa progresivita, ktorá platí u dôchodkovej dane, uplatňovať nemôže. Ja však hovorím, že skutočná potreba, skutočný záujem sú mocnejšie než nejaká teoria. Má-li to, ako sa odhaduje, vyniesť asi 300 mil. Kč, tak opravdu za tých 300 mil. Kč by sme mohli upustiť i od teoretického požiadavku, totižto aby sa uplatnila progresivita pri zdaňovaní kapitálových výnosov.

Druhým zdrojom pre štátne financie by bolo vybavenie regresného, postihového zákona. Predloha zákona je už v parlamente. Smeruje k to u, aby isté obnosy, ktoré štát dal stavebníkom pri prevádzaní stavebného ruchu podľa zákona, mohly byť zpäť žiadané. To by bol tiež dosť značný zdroj príjmov. Ináč ale je ťažko najsť na strane príjmov nove zdroje pre štátne financie, lebo je to tak, ako som spomenul, že daňové bremeno je skutočne veľké. Tedy na strane príjmov je ťažko najsť nové zdroje, ale aby sme preca mohli uskutocniť zásadu, že v budúcnosti nemajú už jestvovať schodky vo štátnom hospodárstve, je treba, aby sme nasadili páku nielen na jednej strane, ale i na strane druhej, na strane štátnych výdavkov. Musíme revidovať a racionalizovať i štátne výdavky. Ako pri niektorých chorobách je najúčinnejším liečebným prostriedkom diéta, tak je tomu i vo štátnom hospodárstve. Najúčinnejsím liekom pre štátne hospodársstvo je úspornosť a sporivosť. Musíme presadiť zásadu, že sporivosť je hospodárskou cnosťou, ktorá následuje priamo po práci, a že je hospodárskou cnosťou ni len v súkromnom hospodárstve, ale aj v hospodárstve štátnom. Nehovorím za to, aby štát zanedbával vojich úkolov na poli socialnom a kultúrnom, aby neinvestoval nic, ale keď si prezreme výdavkové položky štátneho hospodárenia, najdeme pri položkách subvenčných, sanačných i reprezentačných ešte vždy položky, ktoré by mohly byť škrtané, aby sme i týmto spôsobom urobili poriadok vo štátnych financiách.

Je treba, čo bolo zdôraznené už aj v tejto posl. snemovni, aby do verejného mienenia prešla zásada, že mnoho razy uplatnenie regionálnych, partikulárnych, partikulárne stavovských zásad viac škodí celku, než ukojovanie týchto potrieb. Niekedy ten obnos, ktorý sa na takéto úkoly vynaloží, viac škodí celku, viac skodí štátnym financiám, ako je ten účinok, ktorý nastane po ukojení týchto potrieb. My musíme pracovať na to, aby bola presadená zásada pri štátnych financiách: Salus rei publicae suprema lex esto! Je v záujme salutis rei publicae v terajšej dobe, aby sme sa raz vyporiadali so schodkovým hospodárstvom, aby raz nadišla doba, keď deficity zo štátnych záverečných účtov zmiznú a preto je treba, aby u občanov bola snaživosť, aby svoje partikulárne, individuálne záujmy neuplatňovali na úkor celku. Je potreba, aby i to prepolitizovanie prestalo, aby následky prepolitizovania, následky politickej hašterivosti neodniesly štátne financie.

Toľko o všeobecných otázkach. Čo sa vlastnej samej novely týče, dovolím si poznamenať následovné: Ako som to spomenul, novela je predlohou úhradovou. Vychádza zo stanoviska, že v obore pri amych daní väčšie príjmy možno dosiahnuť iba pri intenzívnejšom odanení finančného kapitálu. Treba lepšie zachytiť zisky kapitálu, jednak z toho dôvodu, že deflačný proces v minulosti nepôsobil tak na kapitál ako na poľnohospodárstvo, ako na priemysel, jednak z toho dôvodu, že finančný kapitál je pomerne ešte najmenej odanený. To sa zrkadluje v ustanoveniach tejto novely. Vidíme väčšie zmeny u všeobecnej dane zárobkovej, u zvláštnej dane zárobkovej, u dane rentovej, u dane z tantiém a u dane z vyššieho služného a u tých ustanovení dane dôchodkovej, ktoré s týmito daniami súvisia. Temer žiadnej značnej zmeny nenachádzame u dane pozemkovej a u dane domovej. Tu musím ale pripomenúť, že z celého doterajšieho pojednavania tejto osnovy je zrejmé, že by bolo treba reformovať i daň domovú. Na to už ukazuje tá okolnosť, že rozpočtový výbor prijal 6 rezolúcií a z týchto rezolúcií práve polovica, 3 rezolúcie sa zaoberajú s daňou domovou. Je treba, aby daň domová bola prebudovaná, aby pri dani domovej bola presadená zásada, že daň domová má zastihnúť v prvom rade bezpracovné dôchody, tedy rentu domovú, poťažne pôdovú rentu toho pozemku, na ktorom je ten dom vystavený a nie aby daň domová brzdila stavebný ruch. I keď sa nestaviame proti zásade, že touto daňovou reformou mal byť v prvom rade postihnutý finančný kapitál, dôchod z kapitálu, preca musím poukázať na niektoré ustanovenia, ktoré pri terajšej ťažkej dobe nepovažujeme za prospešné a dobré. Ponajsamprv v družstevníctve sa uvaľujú nové ťarchy, hoci je uznaná zásada, že štát má družstevníctvo podporovať. Poistovne sa odaňujú vyššie ako dosiaľ. Najmä sa to vzťahuje na vzájomné poisťovne. A daň minimálna u všeobecnej dane zárobkovej bola v istej miere zvýšená. Slávna snemovňa, ja uznávam, že minimálna daň u dane všeobecnej zárobkovej musí byť, poneváč celý systém priamych daní je vybudovaný na tej zásade, že každý dôchodok, každý príjem má byť postihnutý dvoma daniami: výnosovou a potom daňou dôchodovou. Poneváč teda dôchod zo zárobkovej činnosti je inou výnosovou daňou, ako daňou pozemkovou, domovou, nie postihnutý, je potrebné tuná nejaká minimálna daň, ktorá platí v tom prípade, jestli je ten podnik, poplatník pasívny. Ale už ten pojem minimálnej dane nám ukazuje na to, že táto daň, ktorú daň platí podnik pasívny, musí byť skutočne minimálna, to kriterium "výška uloženého kapitálu" je nie spoľahlivé. Je preca známe, že sú podniky, v ktorých temer nenachádzame uloženého kapitálu, a sú podniky, kde je uložený značný kapitál a vzdor tomu sú to podniky pasívne. Burzoví agenti, makléri a podobní ľudia nemajú temer žiadneho kapitálu. Títo však veľa dobre obídu pri minimálnej dani, naproti tomu závody, ktoré vyrábajú potrebné predmety a majú drahé stroje, drahé zariadenie, pri tejto minimálnej dani obídu veľa zle.

Ako je to zrejmé, a na čo poukázal už pán zpravodajca, táto daňová reforma sa vo väčšej miere vzťahuje na predpisy daňového pokračovania než na hmotno-právne predpisy. Pozrime sa tedy, ako po tejto stránke vypadá táto daňová novela. Táto daňová novela zavádza t. zv. berný rok. Nie je to nič nové. Platilo to na Slovensku pred platnosťou terajšieho zákona, pred rokom 1928. A že bolo od neho upustené, to dokazuje len to, že tento berný rok n emá väčší význam, tento berný rok má taký význam, ako vo válečnej dobe mal význam t. zv. letný čas, keď sme povedali ráno o 5., že už je 6 hodín, ale väčší význam to nemalo. Nemalo to väčší význam na štátmu pokladňu, preto ani ja tejto zmene, ktorá sa stala ohľadom berného roku, nijaký väčší význam nepripisujem. Najmä ani štátna pokladňa, ani ten poplatník žiadny zisk z tohoto mať nebude, a operuje sa len s psychologickými momentmi. Poukazuje sa na to, že keď ten poplatník bude mať predpísanú daň i na bežný rok, že to bude ochotnešie platiť než to bolo dosiaľ. Hovorím, tento psychologický mmoment ja nehodnotím tak vysoko, a je otázne, či stálo za prácu meniť spústu paragrafov pre takúto veľa otáznu a problematickú výhodu.

Je nesporné, že sú aj užitočné zmeny v bernom pokračovaní, a tu musím vyzdvihnúť, že preca raz sa uplatnila aj iniciatíva parlamentu, ba pripomínam aj to, že ešte bolo možné aj opozičníkom návrhy podať, ale žiaľbohu táto výhoda bola viac menej formálna, lebo mali sme síce možnosť podať návrhy, ale naše návrhy boly vlastne skoro všetky zamietnuté.

Chcem ukázať na to, že aj vtedy, keď sa stala značná zmena v bernom pokračovaní, v jednom dôležitom bode neprišla náprava. Mienim tu zásadu ústnosti a bezprostrednosti. Zásada ústnosti a bezprostrednossti ešte ani touto novelou nevnikne do berného pokračovania. A je to veľa dôležitá vec, slávna snemovňa. Lebo s trestným súdom nálo kedy príjde občan do potyku, s civilným súdom už častejšie, ale s bernou správou temer každý smrteľník prijde do potyku. Tedy je to veľa dôležitá vec, aby tátô moderná zásada každého úradného pokračovania, ústnosť a bezprostrednosť bola uplatnená aj v daňovom pokračovaní, a najmä je to veľmi dôležitá vec pre Slovensko, kde ešte máme mnoho negramamotných ľudí, ktorí sa ešte nevyznajú v daňových predpisoch. Oni vtedy, keď majú vyhotoviť nejaké podanie pre bernú správu, sami to nevedia a musia sa ibracať k inému, často k pokútnym pisárom a musia za to platiť často značné obnosy, poneváč nie sú v stave korešpondovať s bernou správou. Priklincujem ten fakt, že pre budúce je potrebné, aby zásada ústnosti a bezprostrednosti bola uplatnená v daňovom pokračovaní viac, než je to dosiaľ.

Ako som spomenul, staly s zmeny v bernom pokračovaní a ja uznávam, že sa staly aj zmeny užitočné. Ja to ako opozičník uznávam, ale pri tom dovolím si vysloviť jedno veľké nemento. Ako je známe, starý zákon z r. 1927 v tej časti, kde sa jedná o daňovom pokračovaní, nebol absolutne zlý, ale v praksi vypadá horší ako na papieri. A tu tiež upozorňujem na to, o čom už písal popredný český hospodársky časopis "Hospodářské rozhledy", že nestačí to, keď sme previedli a prevedieme užitočné zmeny v daňovom pokračovaní na papieri, ale je potrebné, aby tieto užitočné zmeny. boly praktikované aj v živote, aby tí, ktorí tento zákon budú prevádzať, boli presvedčení o tom, že tých, ktorí tieto zmeny navrhovali a uzákonili, viedla poctivá snaha, aby porozumeli a správne hodnotili tento dobrý úmysel, aby sa zasa neopakovalo to, čo sa stalo s pôvodnným zákonom, že mnohé užitočné ustannovenia zostaly len na papieri.

Pánovia, ja chcem poukázať na to, ako dôležité je to, aby ten človek pri bernom pokračovaní cítil, že jeho práva sú zákonom chránené, aby ten človek nadobudnul pocit, že má právnu istotu, lebo to v prvom rade pôsobí dobre na daňovú morálku. V štátoch, kde sú práva občanov v bernom pokračovaní ohraničené a kde sa to aj skutočne prevádza, tam je daňová morálka veľká, Vo Veľkej Britanii, ktorá je právnym štátom par exellence, stojí berná morálka na veľkej výške, a to preto, lebo každý anglický občan je presvedčený, že tie berné zákony sa tak spravedlivo prevádzajú, že preňho žiadna škoda nastať n emôže. V r. 1830, teda práve pred 106 rokmi, chýrečný anglický dejepisec Macaulay napísal v časopise "Edingborough Revue" túto stať, že občania Veľkej Britanie sú tak obetaví, že nejestvujú také obeti, ktoré by oni nedonášali, keď to kanclér štátneho pokladu žiada. Odvolávam sa na to, že vo Veľkej Britanii vlastne ani nemáme správne súdnictvo v takom smysle, ako my máme u nás, ale preca berná morálka je vysoká. Tam daňové odvolanie ja akýmsi kuriozumom, lebo, ako som hovoril, občania sú presvedčení, ze žijú v právnom štáte a že sa im nekrivdí.

Tedy správne prevádzanie berných predpisov a šetrenie práv, ktoré poplatníkovi tieto predpisy poskytujú, vedie k tomu, že berná morálka je potom vysoká, ale aj iná zásada vyžaduje, aby tieto dobré snahy, ktoré sú položené do zákona, v skutočnosti boly praktikované, a to zásada konsolidácie. Žijeme v dobe pohnutej, žjeme v ťažkých časoch, a z mnohých strán sa poukazuje na to, že je treba konsolidácie vnútornej, že je potrebné, aby sa občania vychovávali k vernosti k štátu. To sa vztahuje aj na berné pokračovanie. Jestli ten občan cíti, že sa pri bernom pokračovaní s ním zachádza spravedlive, iste je to výchovný prostriedok k tomu, aby ho vychovávali k vernosti k štátu. Jestli sa tedy tieto predpisy budú v takom duchu praktikovať, ako to chce zákonodarca a navrhovatelia, bude to mať priaznivý vliv aj ohľadom konsolidácie pomerov. Nemecké porekadlo hovorí: "Die Liebe geht durch den Magen." To znamená, ze keď ten človek má v domácnosti dobrú stravu, keď mu manelka pripravuje dobrú stravu, bude sa ten človek v tom domove aj držať. Podobne je to aj v daňovými predpisy. Keď ten človek cíti, že sa v daňových veciach s ním pokračuje spravodlive, iste bude ten štát ctiť a si ho vážiť.

Veľavážení! Títo poplatníci od počiatku republiky behom 18 rokov zaplatili tomu štátu okrúhle 200 miliard Kč. Je tedy spravodlivo, aby v bernom pokračovaní sa s nimi aj spravodlivo zachádzalo.

Zo zmien, ktoré prevádza novela, je aj jedna zmena, s ktorou nemôžem nijako súhlasiť. Je to zmena pre poplatníka in peius. Tu sa starý zákon nepochybne zhoršuje. Nezhoršuje sa síce terajší stav, ale zhoršuje sa zákon z r. 1927. To je ustanovenie novely, že priznávacia lehota pre daň dôchodkovú a vseobecnú zárobkovú trvá do 14. februára, podľa pôvodného zákona to bolo do 28. februára. Vládne nariadenie z 30. non v embra minulého roku to potom zmenilo tak, že doba bude do konca januára a teraz novela aksi ide strednou cestou a ustanovuje, že lehota pre priznávku k dane dôchodkovej a všeobecnej zárobkovej bude do 14. februára, čo znamená zhoršenie oproti pôvodnému zákonu.

Ja som v rozpočtovom výbore poukázal na to, že táto zmena je nie odôvodnená, keby sa bol nechal starý stav, totiž že priznávacia lehota je do konca februára, to pre štátnu pokladňu by nebolo znamenalo žiadnu obeť. Od štátu sa tým nič nežiada, naproti tomu pre poplatnííka je to veľmi dôležité. Nielen ja, ale aj iní členovia rozpočtového výboru pooukazovali na to, že tento mesiac január je pre poplatníka veľmi ťažký, ze na začiatku roku má ten človek veľmi mnoho práce s inými priznávkami, so štatistikami, že do 14. februára nemá doklal dy, be é účetné výťahy z bánk, od dodavateľov atď. Žial,bohu, toto nebolo rešpektované.

Ešte poukazujem na to, že je nespravodlivosť aj v tom, že kým poplatník zvláštnej dane zárobkovej môže svoje priznanie podať až do konca júna, tedy má na to 6 mesiacov, ten ubohý poplatník dane dôchodkovej a všeobecnej zárobkovej musí to podať behom 1 1/2 mesiaca, do 14. februára. Není to nespravodlivosť, keď do ohľadu berem, že poplatníci zvláštnej dane zárobkovej sú veľké banky a velké závody, ktoré majú k tomu zvláštný aparát, písacie stroje, cyklostyly, rozmnožovacie stroje, niekedy elektrickou silou poháňané, majú veľký aparát, a títo majú na to 6mesačnú dobu, kým ten poplatník dane dôchodkovej a všeobecnej zárobkovej, ktorý často v nevykúrenej izbe pracuje, pri začúdenej petrolejovej lampe, má na túto prácu len 1 1/2 mesiaca. V tomto ohľade znamená táto novela reformu in peius poplatníka.

Na základe toho, čo som predniesol, prijdeme k tomu záveru: novela doniesla nám i niektoré užitočné zmeny v daňovom pokračovaní. Bárs aj tu, ako som poukázal, v jednom ohľade je reformáciou in peius. Problém štátnych financií nie je rozriešený, lebo tých 40 mil., ktoré sa očakávajú od tejto novely, je len kvapka vody pri milierdových deficitoch. Každý problém finančný je problémom dôvery. My k tejto vláde, v ktorej zast úpenie nemáme, n emáme dôvery a preto nebudeme hlasovať za túto osnovu. (Potlesk poslanců slovenské strany ludové.)

Předseda (zvoní): Dále je ke slovu přihlášen p. posl. dr inž. Brdlík. Dávám mu slovo.

Posl. dr inž. Brdlík: Slavná sněmovno!

Po stránce formální musím upozorniti, že nebudu mluviti k osnově o dani z masa, k níž jsem byl referentem, nýbrž že budu mluviti jenom ke kapitole o daních přímých, a to v pořadí, jak jsem byl přihlášen za řečníka a jak na mne nyní došla právě řada.

Otázky daňové byly vždycky předmětem mimořádného zájmu při projednávání rozpočtu ve výboru rozpočtovém. A když v prosinci m. r. byl projednáván rozpočet na běžný rok, tu byly vlastně vyhroceny všechny ty námitky, které jsme měli jak do systému, tak do berní praxe, takže bylo usneseno, že budou uspořádány zvláštní schůze, ve kterých bychom se s celým problémem náležitě vypořádali.

A prosím, do takto založeného myšlenkového prostředí jako by do vosího hnízda zapadla právě novela k přímým daním, jak byla vládou ponejprv připravena. Vláda ji předložila s tím, že jde o osnovu úhradovou a že v případě nepřijetí nebo v případě protahování jednání by byla ohrožena rovnováha státního rozpočtu.

Vážené shromáždění, bývá vždycky dobře kvantitativně si takovouto větu ověřiti. Víme, že vždycky rozpočet býval v rovnováze, ale ve skutečnosti státní finance končívaly schodkem 1 až 1 1/2 miliardy Kč. Výnos této novely byl odhadován tehdy na 60 až 70 mil. Kč, to znamená všeho všudy 5 až 6% z tohoto deficitu, kterým zpravidla státní hospodářství každoročně končilo. A to by bylo znamenalo, že by bylo potřebí zvýšiti daně přímé a obratovou o 30%, abychom touto fiskální cestou dospěli k rovnováze státních financí.

Ale jdeme-li k rovnováze státních financí cestou fiskální, vždycky stává nebezpečí, že daň pohltí daň, t. j. jakmile daň zasahuje do hospodářského procesu, snižuje výdělkovou základnu a plus na jedné straně bývá vyrovnáno a znevážněno nakonec minusem na straně druhé. Proto musíme rozeznávati vedle cesty fiskální, t. j. vynalézání nových daní nebo zvyšování břemena sazby státních daní, druhou cestu, kterou bych nazval cestou hospodářskou. Cesta hospodářská znamená pracovati všemožně k obnovení tempa hospodářského života. Tempo hospodářského života znamená rozšíření výdělkové základny. A kolik to znamená? Prosím, převeďme si to zase kvantitativně.

Národohospodářský důchod v době před krisí r. 1928 je možno odhadovati asi na 70 miliard Kč. Národohospodářský důchod nyní v době krise se snížil asi o 20 miliard Kč na 50 miliard Kč. Kdyby se podařilo - a to nejen otázkou daňovou, nýbrž i jinými zásahy zvýšiti národohospodářský důchod jenom o pouhých 10%, to znamená 5 miliard Kč, a kdyby stát byl podílníkem většiny samospráv na tomto zvýšeném efektu národohospodářského důchodu jenom jednou pětinou, 20%, jak to asi vychází, znamenalo by to efekt 1 miliardy Kč, tedy mnohem více, nežli mohou dosáhnouti fiskální zásahy. Ale nebylo by to jenom touto cestou ulehčení finanční rovnováze státního rozpočtu, nýbrž ještě druhou cestou, poněvadž by tento prostředek jistě vedl také zároveň ke zmenšení položky na nezaměstnané a ku zmenšení pasivity státních drah, tedy dvou hlavních položek, které jsou příčinou pasivity státních financí.

Vážené shromáždění! Tak tedy přicházím na jednu základní otázku, jaké je vlastně daňové břemeno, které lpí na našem národním hospodářství. Je možno srovnati to s národohospodářským důchodem v procentech. Před krisí asi v r. 1928 je možno odhadnouti náš národohospodářský důchod asi na 70 miliard Kč. Dr Grňa to odhaduje na 50 miliard Kč, ale myslím, že nesprávně, neboť zapomněl počítati s větším procentem těch, kteří nepodléhají vůbec jakýmkoliv daním. Když bereme zřetel i na to, docházíme k cifře 70 miliard Kč, to by znamenalo s ohledem na zatížení daněmi a přirážkami dohromady - monopol, cla, zkrátka v nejširším slova smyslu - že by národohospodářský důchod byl u nás zatížen 20 %. Protože však národohospodářský důchod během krise klesl na 50 miliard Kč a výnos daní také pop klesl, je dnes zatížen okrouhle 1/4, přesněji snad vyjádřeno, pokud lze vůbec mluviti o přesnosti v těchto věcech, 26%. To může býti zajímavý údaj, který nám však nakonec nedává žádné správné kvantitativní představy pro nějaké závěry. Proto je třeba srovnání i s jinými státy, zejména s těmi, s nimiž jsme na hospodářském poli na světovém trhu v určité konkurenci. Pánové, národohospodářský důchod není zase v mezinárodních statistikách do té míry vyjádřen, abychom měli možnost automaticky to srovnávati, za to máme v mezinárodních statistikách jiné údaje, a to, jaké je zatížení na hlavu, kolik připadá na obyvatelé daní, a to všech daní, celních příjmů atd. na jednu osobu; nejsou v tom přirážky a nejsou tam, domnívám se - což se nedá z mezinárodních statistik zjistiti - také výnosy monopolní.

A tu vychází velmi zajímavý výsledek. Srovnáme-li takto asi 15 států, které jsou uvedeny v mezinárodní statistice, tu vidíme, že co do zatížení na jednu hlavu, jsme na místě 11., a jenom 4 státy následují po nás. U nás vycházelo v r. 1933 zatížení na hlavu 673 Kč. Po nás následuje jenom Holandsko, Francie dvojnásobným zatížením na hlavu, Anglie se zatížením 1.700 Kč proti našim 673 Kč, tedy 2 1/2 kráte větší zatížení na hlavu, a Belgie, která má rekord 4.800 Kč zatížení na hlavu. Naproti tomu před námi menší zatížení má Německo, pak jdou Spojené státy severoamerické, pak Italie a Švýcary, které mají o 10 % menší zatížení, Dánsko, Maďarsko se zatížením o 40 % menším, dále Jugoslavie, Rumunsko asi s 1/3, potom následuje Polsko, které je zatíženo asi 1/4 až 1/3, a nejnižší zatížení je v Bulharsku. Vážené shromáždění, to by znamenalo, že my jsme posunuti na místo 11 z 15 a že se blížíme zatížení velikých bohatých států. Je tu přece jenom potřeba srovnati toto zatížení s národohospodářským důchodem, neboť jde o to, ne kolik činí zatížení, nýbrž jak obyvatelstvo vzhledem k národohospodářskému důchodu unáší toto veřejné břemeno. Ovšem statistiky o národohospodářském důchodu jsou velmi kusé, a máme jenom statistiku, která se vztahuje na Anglii, Německo, Francii a konečně Československo, jehož statistiku jsme si přičinili sami.