Jsou nějaké návrhy oprav nebo změn
textových?
Zpravodaj posl. Bergmann: Nikoliv.
Místopředseda Langr (zvoní): Není
změn.
Kdo ve druhém čtení souhlasí s osnovou
zákona tak, jak ji posl. sněmovna přijala
ve čtení prvém, nechť pozvedne ruku.
(Děje se.)
To je většina. Tím posl. sněmovna přijala
tuto osnovu zákona také ve čtení
druhém.
Zbývá ještě hlasovati o dvou resolucích
otištěných ve zprávě výborové.
Kdo s těmito resolucemi souhlasí, nechť pozvedne
ruku. (Děje se.)
To je většina. Jsou přijaty.
Přijetím této osnovy vyřízeny
jsou též iniciativní návrhy tisky 124
a 195 a petice č. 273.
Tím vyřízen jest 2. odstavec pořadu.
Nyní vykonáme hlasování o 3. odstavci
pořadu, jímž jest:
Zpravodajem jest p. posl. Bergmann.
Osnova zákona má 4 paragrafy, nadpis zákona,
nadpisy jednotlivých paragrafů a úvodní
formuli.
Poněvadž není pozměňovacích
návrhů, dám o celé osnově hlasovati
najednou podle zprávy výborové. (Námitky
nebyly.)
Námitek není.
Kdo tedy souhlasí s celou osnovou zákona, to jest
s jejími 4 paragrafy, nadpisem zákona, nadpisy jednotlivých
paragrafů a úvodní formulí podle zprávy
výborové, nechť pozvedne ruku. (Děje
se.)
To je většina. Tím posl. sněmovna přijala
tuto osnovu zákona podle zprávy výborové
ve čtení prvém.
Předsednictvo usneslo se podle §u 54, odst. 1 jedn.
řádu, aby o této naléhavé osnově
bylo čtení druhé provedeno v téže
schůzi.
Přistoupíme proto ihned ke čtení druhému.
Jsou nějaké návrhy oprav nebo změn
textových?
Zpravodaj posl. Bergmann: Nejsou.
Místopředseda Langr (zvoní): Není
změn.
Kdo ve druhém čtení souhlasí s osnovou
zákona tak, jak ji posl. sněmovna přijala
ve čtení prvém, nechť pozvedne ruku.
(Děje se.)
To je většina. Tím posl. sněmovna přijala
tuto osnovu zákona také ve čtení
druhém.
Tím vyřízen jest 3. odstavec pořadu.
Přistoupíme k projednávání
dalšího odstavce pořadu, jímž jest:
Zpravodajem za omluveného posl. dr. Stránského
jest p. posl. F. Richter. Dávám mu slovo.
Zpravodaj posl. F. Richter: Slavná sněmovno!
Zákon 225 z r. 1933, který obsahuje ustanovení
o ochraně osob zaměstnaných v redakcích,
ve vydavatelstvech, administracích a expedicích
politických týdeníků zastavených
podle příslušných zákonů
má v §u 11 ustanovení, které omezuje
normy tohoto zákona na určité období,
a to, jak ustanovení zákona praví: "platí
ustanovení tato pro pracovní (služební)
poměry zaměstnanců při periodických
tiskopisech, jejichž vydávání bylo zastaveno
do 31. prosince 1935 anebo o kterých do tohoto dne došlo
k soudnímu rozhodnutí podle §u 34, čís.
1 zákona na ochranu republiky." Poněvadž
ustanovení zákona se osvědčila v konkretních
případech a poměry mluvící
pro tato ustanovení dále trvají, předložila
vláda pozměňovací osnovu, ve které
se vypouští ustanovení o časovém
omezení, v §u 1 cit. zákona obsažené.
Tím tato osnova zákona nabývá časově
neomezené účinnosti.
Navrhuji jménem ústavně-právního
výboru, aby osnova zákona byla přijata ve
znění, jak se na ní usnesl ústavně-právní
výbor poslanecké sněmovny. (Souhlas.)
Místopředseda Langr (zvoní): K
této věci jest přihlášen řečník,
zahájím proto rozpravu.
Podle usnesení předsednictva navrhuji lhůtu
řečnickou 20 minut. (Námitek nebylo.)
Námitek není. Navržená lhůta
jest schválena.
Přihlášen je na straně "proti"
p. posl. Haššík. Dávám mu
slovo.
Posl. Haššík: Slávna snemovňa!
Leží tu pred nami vládny návrh tisk
158 ako doplnok zákona č. 225 zo dňa
6. decembra 1933, ktorý tesne súvisí so zákonom
č. 201 zo dňa 25. októbra 1933. Tento vládny
návrh je injekciou na predĺženie života
takých výnimočných zjavov politických,
ktoré sú v zásadnej protive nielen s demokraciou,
ale aj s ústavnou listinou nášho štátu,
ktorej § 2 preca jasne hovorí, že štát
československý je demokratickou republikou. Vládny
návrh už v dôvodovej zpráve jasne naznačuje,
že sa tu jedná o predĺženie a doplnenie
takého zákona, ktorého podstatou je politikum
režimu. Veď už dôvodová zpráva
vládneho návrhu č. 158 jasne povedá,
že keď v r. 1933 bolo nutné na ochranu samostatnosti,
ústavnej jednotnosti, celistvosti demokraticko-republikánskej
formy a bezpečnosti Československej republiky podľa
príslušných ustanovení zastaviť
vydávanie niektorých periodických tlačív,
ukázalo sa, že následky takéhoto zastavenia
zhusta by mohly postihnúť osoby zcela nevinné,
totiž osoby, zamestnané pri redakcii, administrácii
a expedícii periodického tlačiva a technický
personál zamestnaný pri jeho tlačení.
Ďalej sa tu hovorí, že nový zákon
povahou svojou je preca len rázu výnimečného
a že je obvyklé podobné výnimečné
zákony nevydávať na trvalo, ale vyčkať,
ako sa v praxi osvedčia. Uvedené slová ukazujú
jasne, že sa pri osnovaní zákona počítalo
s tým, že bude nutné na konci r. 1935 znova
uvážiť, zda by sa zákon nemal predĺžiť,
a to zvlášte so zreteľom na skúsenosti
s jeho prevádzaním získané. Po takmer
2 ročnom trvaní zákona ľzä povedať,
že zákon už svojou púhou existenciou v
mnohých prípadoch pomohol.
O tom, že oba zákony, tedy ako tento, tak i zákon
o rozpúšťaní strán, ktorý
tesne súvisí s osnovou zákona, o ktorej tuná
jednáme, sú politikumom režimu, je nám
dôkazom § 1, v ktorom výslovne stojí,
že činnosť strany zastaviť alebo ju rozpustiť
môže len vláda.
Naproti tomu § 5 tohože zákona vyslovuje, že
vydávanie periodických tlačív, ktoré
slúžily účelom strany pred zastavením
jej činnosti alebo ktoré slúžia účelom
strany, ktorej činnosť bola zastavená, môže
zemský úrad zakázať. I z tohoto porovnania
dá sa jasne usúdiť, že na proškribovaného
zaľahne najprve koleso politickej vlády a zbytky rozdrví
správny úrad zničením tlače.
Vrchol nie nedemokratického, ale priamo dešpotickeho
počínania je § 16 zák. č. 201
z r. 1933, ktorý povedá, že rozpustením
strany pozbývajú mandátu členovia
zákonodarného sboru, ktorí boli zvoleni ako
kandidáti volebnej strany, ktorej kandidátna listina
znela na meno strany rozpustenej. A ďalej: Na mandáty
uprázdnené po členoch strany rozpustenej
náhradníci nenastupujú.
Ale ako je tu tedy rešpektovaný § 2 ústavnej
listiny, ktorá preca jasne naznačuje, že všetka
moc pochádza z ľudu a že ľud je najvyšším
zdrojom štátnej moci a demokracie.
Ako prídu k tomu desať-, ba snáď stotisícové
masy občianstva, aby boly pozbavené svojich občianskych
práv vtedy, keď voči štátu plnia
svoje eminentne občianske povinnosti, vojančia a
dane platia, teda dávajú štátu k jeho
existencii svoju krv a svoje majetky?
Akou demokratickou formulkou sa môže zakryť toto
civilizovaného človeka nedôstojné,
ba priamo barbarské moderné nevoľníctvo?
Tu sa nám ukazuje jedna z najväčších
medzier nášho demokratického a či nedemokratického
zriadenia, keď snáď pre počin niekoľko
jednotlivcov proškribované sú tisíce,
ba môžeme smele povedať, státisíce
riadnych občanov a pozbavované svojich najelementárnejších
občianskych prav.
Nie v malej miere aj preto, že museli hlasovať na strany,
ktoré sa im zafarbením pozdávajú,
ale o exponentoch ktorých strán nepočuli
snáď v živote ani len chýru.
Keby tu bol zrušený systém viazaných
kandidátnych listín, keby tu bola mimo práv
a povinností aj tak prepotrebná zodpovednosť
zákonodarcu oproti svojim voličom a nie nezodpovedným
politickým stanám, neboli by sme svedkami podobných
absurdností a bezprávia v XX. storočí.
Aby sme jasne videli aj druhú stránku nášho
verejného politického života, nech je mi dovolené
v niekoľko črtoch poukázať na činnosť
tých zodpovedných faktorov, ktorí neúprosnou
rukou siahajú v každom prípade, hlavne keď
ide o previnenie proti štátotvorným opozičným
stranám a menovite proti Hlinkovej slovenskej ľudovej
strane. Budem stručný a vecný, aby nám
nebolo vytýkané, že s tohoto miesta hovoríme
demagogicky.
Slávna snemovňa! Mnoho sa v poslednom čase
hovorilo o tom, že spolitizovanie nezasahuje len naše
verejné úrady, ale že preniká i do súdnictva.
Ja by som si dovolil uviesť niekoľko konkrétnych
prípadov, kde by som z kruhov sudcovských naznačil,
že skutočne prepolitizovaný náš
verejný život zasahuje i do kruhov sudcovských.
Tu mám citát zo "Sudcovských listov",
kde v ročníku XV, č. 5 na strane 96 stojí
(čte): ...docházejí nás v poslední
době stále četnější stesky
a upozornění na to, že v justiční
službě začíná hráti prý
při jmenování vedle odborné kvalifikace
a často na její úkor velkou roli politické
přesvědčení petentů... Pokládáme
za svou povinnost...neumlčovati dále množící
se hlasy v řadách soudců, vytýkající
ohledy na politické přesvědčení
uchazečů..." Je pre takéto domnenie
nie-li tvrdenie - mnoho indícií.
Valorizovanie, t. j. prenikavé zvýšenie poplatkov
bolo uzákonené. Odium za to zostalo na sudcoch celé,
ale z finančného výnosu tohoto zvýšenia
len zcela nepatrná čiastka bola obrátená
na remunerácie sudcovské. Avšak ani tento sudcovský
pôžitok nebol vôbec zákonom upravený,
ale jeho priznávanie nielen všeobecne, ale zcela individuálne
pre jednotlivých sudcov si rezervovala pre seba vláda.
Aké nebezpečie tu hrozí samostatnému
a nezávislému rozhodovaniu sudcov, netreba dokazovať.
Boly o tom popísané tucty statí, ovšem
dosiaľ zasa len nadarmo. Podobne i priznávanie "predsedníckych"
prídavkov cestou administratívnou je ďalším
dokladom snahy moci výkonnej po zvyšovaní finančnej
závislosti sudcovskej.
Mimo toho dovolil by som si tu uviesť tiež dnes síce
bezpredmetnú, ale preca, myslím, na tomto mieste
aktuálnu vec natoľko, že ešte v r. 1933
bola podaná vládou osnova disciplinárneho
zákona sudcovského, ktorá osnova len na naliehanie
sudcovskej organizácie bola sňatá s denného
poriadku a dodnes nebola vládou, poťažne snemovňou
schválená. Toto by som len krátko uviedol
na to, že v tomto prepolitizovanom živote zasahuje sa
i do najchúlostivejšieho života štátneho,
t. j. do sudcovskej moci.
Druhá vec je tu, sociálna disparita. Pri dnešnej
nezamestnanosti, ktorá číta snáď
do 800.000 duší, bolo by preca len dobré, keby
tá demokracia, ktorá toľko ohľadu bere
na drobnejších a ktorá má vlastne ten
úkol, aby drobnejšieho človeka podporovala,
starala sa vo verejnom živote, menovite vo vládnych
kruhoch, o to, aby na jednej strane neboly kapitály hromadené
a na druhej strane aby bol ten človek tak obťažený,
že nevie, kam hlavu skloniť, že sa nemá
kde vyspať a že dochádza často k sebevražde.
Niekoľko ukázok bych uviedol, ako sa na jednej strane
hromadí kapitál a na druhej strane živnostníci
a drobný ľud nevie, kde spať a páchajú
často sebavraždy. Nechcem meno uvádzať,
meno je vedľajšie, dôležitý je princip
a vec. Jedon popredný politický činiteľ
má nie menej a nie viac, len toľkoto funkcií:
Je prísediacim zemského výboru v Brne, je
správnym radcom národnej záložne zemedelskej
v Brne, je správnym radcom Československej agrárnej
banky v Prahe, je predsedom syndikátu repárskych
akciových spoločností v Hodoníne,
je predsedom cukrovaru Küffner v Břeclave, je predsedom
roľníckeho akciového cukrovaru v Tovačove,
je miestopredsedom akciovej spoločnosti pre priemysel cukrovarnícky
v Hodoníne, je predsedom čsl. odboru zemedelskej
rady v Brne, je členom správnej rady pre elektrizáciu
u ministerstva verejných prací, je správnym
radcom akc. spol. Julius Meinl v Prahe, je správnym radcom
cukrovaru akc. spol. v Trebišove, je predsedom Stredomoravskej
elektrárenskej spoločnosti v Přerove, je
správnym radcom v prvej českej továrne na
čokoládu, prv Küfferle, v Prahe, po pätnáste
je správnym radcom akc. spol. Škoda v Plzni, (Hlasy:
Kdo to je?), je správnym radcom vo Fryštáte,
je predsedom Stredomoravského sväzu družstiev
v Brne, je členom výboru Repárskej jednoty
atď. atď. (Hlasy: Kdo to je?) Vedľajšie.
Tedy z tohoto vidíme jedno, že máme síce
rôzne spolky, ktoré ochraňujú slabé
zvieratá, máme spolky t. zv. ľudomilné
a humánné, ktoré sa starajú, aby nebol
trýznený ani len vtáčik, ani mačka,
ale nemáme spolky, ktoré by sa postaraly o to, aby
verejný činiteľ nebol trýznený
takými funkciami, ktoré nemôže vôbec
vykonávať, chudák, ktoré sa mu lepia
na krk. (Potlesk.)
Je tu ďalší problém, a síce len
krátko ho spomeniem. Je to skrytý a čiastočne
aj verejný boj proti katolíkom. Nám tu bolo
otvorene povedané z dosť vysokých kruhov, že
katolíci budú mať v tomto štáte
toľko práv, koľko si ich vybojujú. (Předsednictví
se ujal předseda Malypetr.) My túto tézu
a priori odmietame ako nedemokratickú, lebo v demokracii
sa práva prisudzujú, ale o ne sa existenčne
nebojuje, menovite aby katolík tu musel si práva
eminentné, práva elementárne, ktoré
mu patria, vybojovávať.
Druhá otázka tu bola, že vraj radšej nech
zhynie štát, než aby maly byť povolené
katolícke školy. Slávna snemovňa, divím
sa, že cenzor tú stať nezhabal, keď bola
v novinách. Ovšem môže to povedať
kdekto, ale nie my, ktorí i za seba nepatrnejší
výrok sme konfiškovaní a ničení.
Vážená snemovňa, nikto s tohoto miesta
nemá práva hovoriť, že nepovolíme
katolícke škôly ani za cenu republiky. Tá
republika je preca z 80 % složená z katolíkov,
tak prosím, ak im patrí to, čo im dáva
i protestantské Holandsko, v tej Československej
katolickej republike by katolíci mali byť popolúškou?
A malo by sa im merať ináč? Keď sa správne
meria 5 % menšine, istej skupine, tak druhým, židom,
protestantom - nehovorím proti - je treba, aby po tejto
stránke nebolo také negatívne a priamo odporné
stanovisko proti katolíkom v Československej republike.
(Tak je!)
Bolestnou otázkou je § 8 a § 13 našej ústavnej
listiny, kde sa ustaľuje, že voľby do senátu
a poslaneckej snemovne sú prevádzané podľa
pomerného zastúpenia. Pomerné zastúpenie,
to by znamenalo, že podľa počtu obyvateľstva
v jednotlivých krajoch má pripadnúť
príslušný počet mandátov tak,
ako to tá pomernosť vyžaduje. Naproti tomu konštatujeme,
že Slovensko, ktorému podľa počtu obyvateľstva
patrí 68 mandátov poslaneckých, dnes ich
má len 58 a my v tom vidíme krivdu a žiadame
na tomto mieste, aby táto krivda bola na Slovensku odčinená.
Keď tomu Slovensku podľa ústavnej listiny patrí
podľa pomerného zastúpenia 68 mandátov
poslaneckých, nech to Slovensko tieto mandáty má
a nie aby na tom zbytku mandátov koristil kde kto.
Ďalej uvádzam, že štátni zamestnanci,
keď boli zvolení za poslancov, nemôžu zastávať
verejné funkcie vo štátnych úradoch,
kým neuplynie tak zv. jednoročné obdobie,
a tu v ústavnej listine je výslovne povedané,
že i v tom prípade, keď bývalý
poslanec - štátny zamestnanec prechádza do
iného oboru verejnej služby, musí jeden rok
vydržať. Ja tu uvádzam, že Slovenská
krajina dostala menovaného zčerstva prvého
viceprezidenta - osoba je vedľajšia - ktorý je
pragmatikálnym úradníkom aj v ministerstve
zahraničia a ktorý bol menovaný práve
teraz vyslancom vo Varšave. Odpusťte, je to preca len
trochu divné, miesto odstúpivšieho viceprezidenta
Jesenského zčerstva menovať nového viceprezidenta,
ktorý je takto vyslancom vo Varšave.
Ale poviem tu aj iné prípady. Naša republika
má t. zv. úsporné opatrenia, ktoré
určujú, že v prvej a druhej hodnostnej triede,
keď sa uprázdni miesto štátneho zamestnanca,
má byť to miesto pol roku voľné z úsporných
dôvodov. A čo my vidíme? Uprázdnilo
sa miesto u krajinského úradu v Bratislave a zčerstva
bol menovaný viceprezident nový. Prečo sa
táto zásada úspornosti nedodržuje? (Posl.
Polívka: Buďte rád, že to bol Slovák!)
To sú principy a tu sme proti bez ohľadu na to,
či je to Slovák alebo nie; nám ide o principy.