Tým nechcem povedať - a v tom máš i ty odpoveď - že by sme a limine odmietali pestovať tieto plodiny. Naopak vhodnou cenovou politikou ich fedrovať bude i našou snahou, ale nietak, ako si to niektorí páni pri zelenom stole vymysleli a ako to nadiktovali.

Z toho vidíme, že ani to novodobé plánovité hospodárstvo sa nezačína pre nás lepšie, než ako bolo vedené to staré. Vlastne je už dnes veľmi mnoho Slovákov, a menovite Slovákov inteligentov, ktorí hovoria, že plánovité hospodárstvo je u nás už dávno, len sa o ňom nehovorilo. I dnešný systém fondového hospodárenia považujú mnohí len za šikovné a taktické opatrenie toho druhu, ktorým ľahko možno dopriať "svojmu" a vyhnúť sa azda zbytočným výdavkom "kdyby se něco stalo". Pravda, robí sa to takticky a nenápadne, ale vždy podľa pevnej línie a v znamení "bližšia košeľa ako kabát". (Tak je!) A v tom je veľký kus pravdy.

Prejavovalo sa to pri fonde o stavebnom ruchu, pri vodohospodárskych melioráciách a reguláciách, pri elektrizačnom, cestnom a iných fondoch, nespomínajúc ani ten odiózny fond umelých hnojív, a pri všetkých dotáciách, na ktoré aj Slovensko do štátnej pokladnice platí, ale na ich výhodách dľa kľúča spravedlivosti sa nezúčastňuje. (Posl. Rybárik: Vy to podporujete, váš pán posl. dr. Tiso zamedzil stavbu obilného skladu v Bánovciach za 2 mil. Kč!) Lebo sa nechce dať na pospas vašej strane. Jedine to, kamaráde, nič inšieho. Povedzme si to otvorene a úprimne. My túto vec dobre poznáme, aj sme ju prejednávali v Ústrednom družstve i Ústredné družstvo prijalo to družstvo za člena... nechcem všetko povedať. (Výkřiky.) Pardon, aby mi kol. Ursíny nepovedal, že isté veci hovorím v jeho neprítomnosti, ako mi to dnes v jednej záležitosti vytýkal, že Sväz hospodárskych družstiev pod jeho vedením nechcel prijať jeho družstvo. Pán kolega, v týchto veciach, vy viete veľmi dobre, že som doma.

Tá istá tendencia sa uplatňovala už v prvých rokoch poprevratových i pri odbúravaní nášho priemyslu. Sú to ďalej štátne dodávky, bola a je to boľavá otázka železničných taríf, pri ktorých Slovensko ťažkými stámilionami krvácalo, čo nebolo tiež nahodilé. Povedalo sa, že Slovensko sa pozdvihne na úroveň západných krajín, že bude obilnou komorou republiky a podľa toho sa bude aj oň bedliť. Nechcem ani tú otázku položiť, či sa to splnilo, pýtam sa ale len to, či sa urobily aspoň tie začiatočné kroky, ktoré mohly by k tomu viesť.

Len čo je pravda. A pravda je tá, že sa v Prahe meralo dvojakým lakťom a že v dôsledku toho skôr sa od princípu hospodárskej rovnosti odďaľujeme, ako sa k nemu približujeme.

Slávna snemovňa! Nielen nám ľuďákom, ale každému, komu záleží na osude našej spoločnej vlasti, je zrejmé, že je tu svrchovaný čas, aby sa k riešeniu týchto vecí už konečne a vážne prikročilo. A keďže každá vec má nielen svoj rub, ale aj svoje líce, tak by som dnes na začiatku novej hospodárskej epochy i ten nový systém držal za neobyčajne vhodný prostriedok, ktorý by tie nesrovnalosti od základu na správnu mieru a harmonické vyrovnanie síl priviedol a tým aj pokojné spolužitie Čechov a Slovákov po stránke hospodárskej zabezpečil.

Keďže plán, nech už teda úplný a dobrý plán. Keď poriadok vo výrobe, v dištribúcii výrobkov, tak i vo všetkých možných podmienkach, ktoré s tým súvisia. Lebo mohlo by byť našim spoločným nešťastím, keby hospodárska nosnosť východných krajín nemala sa dvíhať v pomere k výške hospodárskej kapacity západných krajín.

Tým chcem povedať, že i za cenu veľkých obetí a sebazaprenia musíte nám dať to, čo je k tomu potrebné a na čo naše sily nestačia. Umožnite nám v prvom rade oživiť náš malý priemysl a zaveďte takú hospodársku politiku, ktorá by potrebnú industrializáciu Slovensku zabezpečila. Veď nie je ani mysliteľné, aby sa dnešné obyvateľstvo - a je to značný populačný prírastok, ktorý máme - doma dal uživiť a umiestiť. Treba mu teda otvárať nové zdroje výživy, čím by aj automaticky prestaly mnohé disonančné zjavy. Za to by bolo povďačné i slovenské roľníctvo, ktoré by sa nemuselo uchádzať o placírovanie svojich výrobkov v západných krajinách, ale malo by trh doma. Bez vytvorenia väčších konzumentských stredísk na Slovensku nemožno toho dosiahnuť, a zase bez vybudovania priemyslu nedá sa ani mysleť, aby takéto strediská inou cestou mohly povstať.

Nech si však nikto nemyslí, že pri kladení týchto požiadavkov blúdime po utopistických cestách, že nepočítame s reálnymi možnosťami bežného života. Nie, naopak, sme si dobre vedomí tých ťažkostí, bez ktorých to nepôjde, ale vieme i to, že keby u kompetentných činiteľov bola žiaducná ochota a trocha viac dobrej vôle, už i dnes by sa daly nielen označiť, ale aj vybudovať isté piliere, na ktorých by stavba mohla spočívať. Za takýto prvý a pevný pilier pokladám napríklad náležité vybudovanie slovenského poľnohospodárskeho priemyslu, ktorého dnešný stav vykazuje pravý opak toho, aký by vlastne malo Slovensko už podľa dnešnej svojej hospodárskej štruktúry mať.

Pozrime sa len na otázku cukrovarnícku a s tou organicky spojenú otázku pestovania repy. Keby tu nebolo iného dôvodu, len geografická poloha a vypuklý poľnohospodársky ráz Slovenska, už aj toto by malo stačiť našim štátnikom a povolaným národohospodárskym činiteľom, aby Slovensko obdržalo nielen svoju správnu percentuálnu kvótu celoštátnej výroby tohto druhu, ale ešte aj značné plus proti kvóte historických zemí. Hovoria za to i ekonomické dôvody, keď je to pre isté kraje jediná okopanina, ktorú by bolo treba nevyhnuteľne vradiť do osevného postupu, aby sa tak predišlo škodám, zavineným jednostranným pestovaním obilia. Je však pri pestovaní cukrovky veľmi závažný i sociálny moment, keďže dáva veľkú možnosť zamestnania poľnohospodárskeho robotníctva. Máme totiž celé kraje našich žírnatých vidiekov, kde chudobný ľud mesiace a mesiace k zárobku nepríde, pretože tam žiadnych zárobkových možností niet.

Že ako to vyzerá dnes, dovolím si z memoranda slovenských repárov z r. 1934 uviesť len toľko, že počet robotníctva v repárstve poklesol zo 71.000 roku 1925 na 12.000 osôb r. 1933. Za tých niekoľko rokov bolo vyradené takmer 60.000 ľudí, o ktorých zamestnanie sa nepostaralo a z ktorých väčšia čiastka nedostáva ani tej biednej almužny, ktorú si nezemedelské robotníctvo zákonom o podpore v nezamestnanosti zabezpečilo. Povie sa, že to zapríčinila kríza a menovite kríza spojená so zmenšeným vývozom cukru. Áno, uznávame, ale keď sa zase pozreme, akou spravedlivosťou sa previedla reštrikcia osevu repy, na čo všetko sa zabudlo a čo všetko prepásli ti odborárski a politickí zastanci našich roľníkov, ktorí to mali a majú v rukách, musíme sa nielen diviť, ale až zhroziť nad tým. Daromná by bola každá výhovorka. Fakt je ten, že sa nielen nepamätalo na spomenuté špeciálne hospodárske a sociálne pomery východných krajín republiky, ale nesprávnym kontingentovaním obstríhal sa nám aj ten malý kúsoček práva, ktorý nám prináležal. Ak by sa bolo totiž svojho času vychádzalo pri určovaní kontingentu osevu cukrovky jednotlivých krajín zo správneho základu, mohlo sa podľa môjho názoru uplatniť jediné merítko, a to výmera ornej pôdy. Táto percentuálne v pomere ornej pôdy celého štátu ukazuje sa takto: Čechy asi 42%, Morava a Sliezsko 24%, Slovensko 30% a Podkarpatská Rus 4%. Tedy západné krajiny spolu 66% a východné 34%.

Opierajúc sa len o vyslovenú zásadu z celoštátneho kontingentu, ustáleného podľa medzinárodnej dohody bruselskej, v zaokrúhlenej výške 52 mil. q, maly dostať Čechy 42%, t. j. asi 22 mil. q, Morava a Sliezsko 24%, t. j. 12 1/2 mil. q, Slovensko 30%, t. j. 15 1/2 mil. q a Podkarp. Rus 4%, t. j. 2 mil. q.

Naproti tomu bol kontingent rozdelený na základe pestovania repy z rokov 1927 až 1929 tak, že na Čechy pripadlo okrúhle 25 mil q, na Moravu a Sliezsko vyše 17 mil. q, na Slovensko ani nie celých 9 mil. q a na Podkarpat. Rus nič.

Ešte priehĺadnejšie ukazuje sa to takto: Západné krajiny, ktoré maly dostať 66% a 34 1/2 mil. q, dostaly 43 mil. q, a východné čiastky republiky, ktorým patrilo na 34% 17 1/2 mil., dostaly iba polovičku z toho, teda ani nie celých 9 mil. q.

Avšak ešte ani táto naša obeť neukojila chamtivosť istých kruhov, šlo sa po tejto línii systematicky ďalej. Po prvom 20%nom snížení trojročného priemeru osevu cukrovky z r. 1927 až 1929 prišlo ďalšie sníženie, pri ktorom sme dostali ďalšiu facku. Lebo kým v západných krajinách redukovali len o ďalších 16%, u nás to poskočilo na raz toľko, čiže na 32% To znamená, že trojročný priemer z r. 1927 az 1929 repných dodávok bol u nás na Slovensku snížený o 52% a v Čechách a na Morave iba o 36%.

Ale keby sme vzali v úvahu faktický stav, aké množstvá repy boly láskavé odobrať naše cukrovary, tak by sme prišli ešte k smutnejším výsledkom. Na pr. r. 1933 poklesli sme až na 2 1/2 mil. q.

Keby sme hľadali príčiny, pre ktoré sa toto mohlo diať, a hľadali aj osoby a kruhy, ktoré to zavinily, dozaista by sme prišli na mnohé a dosť pikantné veci, s ktorými sa však nateraz zaoberať nechcem. Ak sa to však robilo všetko s tou tendenciou, čo je viac než pravdepodobné, aby si totiž príslušní činitelia z historických zemí zachraňovali svoje upadajúce roľnícke cukrovary, chápeme ten egoizmus, ale ho zavrhujeme, ako zavrhujeme aj to nadržanie kompetentných kruhov, ktoré sa u nás cukrovarníckemu koncernu dostáva na ubitie repárstva a na škodu celého konzumenstva.

My síce dobre vieme, že pestovanie cukrovky pri dnešných cenách nie je žiadny med, ale má ono preca svoje výhody. A keby aj iné nie, ako tie, o ktorých sa i dr. Reich v svojom diele zmieňuje, že totiž popri hektárovom výnose peňažnom dáva repa ešte toľko krmu, ako tá istá plocha obsiata len krmovinou, už aj to je volačo, menovite pre nášho malého a stredného roľníka, ktorý má mať hlavný zdroj príjmov z chovu dobytka. A to je, myslím, ešte závažnejšia príčina, prečo sa roľníci za Moravou tak krčovite pridŕžajú pestovania cukrovky. Ich by nielen to bolelo, že so značnejším obmedzením výroby - ako som bol prv uviedol - znehodnotily sa im akcie cukrovarské, ale zvlášte to, že by si terajší stav dobytka nijak nemohli udržať. Ale tak ďaleko, menovite čo sa týka posledného, vie už počítať aj náš roľník, pri čom sa dozaista aj nie raz zamyslí, že prečo má mať menšie právo na žitiebytie ako jeho druh za Moravou. A že má pravdu, vyplýva už aj z toho, čo som prv povedal, ale ešte markantnejšie to znázorňuje štatistika o oseve cukrovky v jednotlivých veľkostných skupinách podľa procenta z celkovej osevnej plochy cukrovky v jednotlivých krajinách nášho štátu. Tá hovorí, že kým maloroľník v Čechách vo veľkostnej skupine od 1 až 5 hektárov venuje repárstvu okrúhle 17% z výmeru ornej pôdy, v moravsko-sliezskej krajine 23%, zatiaľ na Slovensku len 7 1/2%; vo veľkostnej skupine od 5 do 10 ha činí toto procento v Čechách 15, na Morave 21 a na Slovensku len 10%. V skupine 10 až 30 ha v Čechách 25.5%, na Morave a v Sliezsku 33% a na Slovensku len 13%; v skupine 30 až 100 hektárov v Čechách 22%, na Morave 7 a na Slovensku 9%. Až konečne nad 100 hektármi v Čechách 15%, na Morave 21 a na Slovensku až 58%. Vidíme tedy, kto ju pestuje.

Z toho vidno, že kým to dobrodenie pestovania repy majú v západných krajinách vo väčšine malí a strední roľníci, zatiaľ na Slovensku majú to statkári a veľkostatkári. Následky týchto krikľavých rozdielov nemôžu sa neprejaviť i v druhom hlavnom odvetví poľnohospodárskej výroby, v chove dobytka.

Kto totiž aspoň z väčša pozná základné podmienky, toho ani trochu neprekvapí, že západné zeme vykazujú v pomere k predvojnovému stavu pekný vzrast počtu a váhy dobytka a Slovensko značný úpadok. (Tak je!)

Hovorím, je to logický následok tých veľkých hospodárskych rozdielov medzi západnou a východnou čiastkou republiky a tých rôznych okolností, o ktorých som sa už čiastočne zmienil. Výstižne to znázorňujú číslice, vypočítané k tomu povolaným odborníkom na Slovensku, podľa ktorých sa ukazuje, že v Čechách a na Morave pripadá na 1 ha pôdy 320 kg živej váhy užitkového dobytka a na Slovensku len 130 kg. Inými slovami: roľník v Čechách a na Morave má na tej istej plošnej jednotke dva aj polkráť toľko užitkových zvierat ako na Slovensku, alebo že roľník, keď má na tej istej výmere u nás, dajme tomu, 5 kusov dobytka, v zamoravských zemiach má ich 12 až 13. K tomuto, myslím, netreba ďalšieho komentára a každý si už domyslí, čo to v hospodárskom živote znamená a čo to eventuálne môže znamenať pri zavedení zamýšľaného živočišného monopolu. Západné krajiny sa teda dobre poistily, aby maly z čoho spúšťať, ak by došlo k redukcii chovu dobytka, ako sa to stalo u chovu ošípaných.

Ale ani v ostatných odvetviach poľnohospodárskeho priemyslu nemáme si čo pochvaľovať, lebo čo sa na pr. v liehovarníctve v poprevratových rokoch a menovite pri prevádzaní pozemkovej reformy robilo, bolo už až hriechom proti prírode. (Výkřiky.) Vy máte zuby nabrúsené, viem, kamarád!

Kraje, na ktorých sa z prevážnej väčšiny len raž a zemiaky mohly a môžu zdarne pestovať, mohly hospodársky len tak obstáť, keď si značnú čiastku svojich zemiakových prebytkov mohly spracovať i priemyselne. Veľkostatky sa však čiastočne rozparcelovaly a mnohé s nimi spojené liehovary zanikly. A kontingent prešiel do historických zemí.

Ako príklad uvediem tu len môj záhorsky kraj, teda dosť malú oblasť, rozprestierajúcu sa medzi riekou Moravou a pásmom Malých Karpát, kde bolo zrušené niekoľko liehovarov, ktoré, neviem, či a kedy sa znovu oživia. Ale stalo sa to nielen na tomto kraji, ale aj v rôznych oblastiach Slovenska. Veď vieme dobre, že v poprevratových časoch bolo na Slovensku 404 hospodárskych liehovarov a dnes ich máme len 353. A snížil sa nám nielen ich počet, ale značne pokleslo aj výrobné procento liehu v relácii celoštátnej výroby. Lebo kým v kampáni r. 1918-1919 participovalo Slovensko a Podkarpatská Rus na celoštátnej výrobe hospodárskych liehovarov viac než 50%, v posledných rokoch pokleslo na 32 a nejakú desatinu procenta, z čoho je zrejmé, že to klesanie nezastavila ani zákonitá úprava z r. 1932.

S rafinačnými kvótami nie sme na tom tiež lepšie. Dohoda, ktorá bola svojho času uzavretá s ministerstvom financií, že Slovensko dostane kvóty 30%, bola mu medzi časom snížená tiež o 6%.

Podobne sme prešli i v škrobárenstve. Je známou vecou, že veľká čiastka našich škrobární na základe znemožneného vývozu, menovite do južných štátov, a výhodnejšieho položenia škrobární českých zemí zase na domácom trhu musela nielen svoju výrobu obmedziť, ale vo väčšej čiastke aj úplne zastaviť. Keď k tomu pridáme ešte i to, čo sa zameškalo na poli obchodne-politickom, alebo čo sa azda aj úmyselne zanedbávalo, nemohly nepovstať aj z toho plynúce následky. Veď do Viedne, potažne do Rakúska, kam sme ešte i v poprevratových rokoch tisíce a tisíce q zemiakov dodávali, dnes už nevyvážame ani metr. cent a z ostatných plodín, menovite zeleniny, len nepatrné trošky.

Slávna snemovňa, z toho, čo som si tu dovolil uviesť, vyplýva nasledovné resumé: Jestliže sa vláda odhodlala k zavedeniu nového, plánovitého či regulovaného alebo zámerného hospodárstva, nech to teda prevedie do všetkých dôsledkov a nech sa to prevádza v intenciách pána predsedu vlády. dr. Hodžu, ktorý, ako som už v úvode svojej reči naznačil, sľúbil zaviesť poriadok, znemožniť utláčanie slabšieho silnejším a chrániť v prvom rade toho, ktorý tej ochrany najviac potrebuje. Že kto je ten slabší a kde je treba tej zvláštnej pomoci, myslím, nemusím ešte raz opakovať, taktiež ani zvlášť prízvukovať, čo Slovensko od pána predsedu vlády ako od svojho syna očakáva. Tešili by sme sa, keby splnil odkaz zosnulého štátnika Švehlu, ktorý povedal: "Tí, ktorí vedú, nech majú na pravom mieste srdce, svedomie a rozum." A bolelo by nás, keby sa i o jeho režime muselo povedať, že od hlavy ryba smrdí. Nech sa tedy nedá mýliť ani výrokom svojho spoluministra, ktorý už dnes nevidí roľníckej krízy, ale nech nepočúva ani na takých poradcov, na ktorých činnosť by sa mohol vzťiahovať iný nebožtíkovi Švehlovi imputovaný výrok, že "všetko páchne hnojom." (Potlesk slovenských ľudových poslanců.)

Místopředseda Taub (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Rechcígl. Dávám mu slovo.

Posl. Rechcígl: Slavná sněmovno! Předposlední řečník rozhovořil se zde velmi široce o věcech, které jistě zajímají valnou část národa, ale myslím, že přece jen nepatří do hospodářské části debaty o našem státním rozpočtu, a proto mi jistě nebude zazlíváno, jestliže přes jeho výtky a apel, který učinil na všechny členy sněmovny, jimž vytýkal nezájem právě o tyto otázky, přidržím se tematu, které je dáno státním rozpočtem a jeho hospodářskou částí. Jestliže kol. Schwarz mluvil velmi obsáhle také o naší demokracii a zdůrazňoval zájem o zvýšení naší demokracie, tak myslím, že zároveň také neprávem užil slov, že největší fikce jest mluvit o parlamentní demokracii, mluví-li i členové koalice kriticky o státním rozpočtu. Myslím naopak, že je to dokladem toho, že naše demokracie je opravdovou demokracií a že měla by se státi vzorem všem těm, kteří pro demokracii mluví a po demokracii volají.

Pan kol. Schwarz zde vyslovoval pochybnost, že tento parlament neví, pro koho bude schvalován náš. státní rozpočet, pro kterou vládu. Myslím, že je nám všem jasno, ať patříme ke kterékoliv straně, že státní rozpočet je schvalován pro stát a že každá vláda, ať je to kterákoliv, musí se říditi oním rozpočtem tak, jak bude parlamentem schválen. (Potlesk. - Posl. Jaross: Vždyť nemáme vládu!) Nemáme-li vládu, budeme ji míti, ale jsem přesvědčen, že vždycky vládu máme, a to vládu demokratickou. (Výkřiky. - Místopředseda Taub zvoní.) Není také pravda, že rozpočtem se dává pouze důvěra vládě, rozpočtem, chci říci, dává se důvěra státu, poněvadž vláda se mění a stát zde zůstává a musí zůstati. (Výkřiky. - Místopředseda Taub zvoní.)

Vracím-li se ke skutečné hospodářské debatě, chtěl bych nejprve reagovati na vývody předešlých pánů řečníků, a to jak p. kol. Danihela, tak i p. kol. Schwarze. Řekl-li zde kol. Danihel, že začíná se dnes dívati na řízené hospodářství skoro každý tak, jako by při řízeném hospodářství to bylo tak, jako před ním, pak považuji za svoji povinnost upozorniti kol. Danihela na to, že i kdyby se kdokoliv chtěl takto dívati na řízené hospodářství, právě on a nejen on, nýbrž i všichni Slováci by měli býti za toto řízené hospodářství vděčni. (Potlesk.) Jestliže apeloval kol. Danihel na vládu, parlament a na všechny odpovědné vládní činitele, volal-li zde po stejných cenách pro Slovensko jako pro naše země historické, pak mu chci říci, že nikdo jiný si toho nebude přáti tak vroucně jako my. Ať nám však kol. Danihel dá recept, jakým způsobem překlenouti onu velkou vzdálenost. která činí sta kilometrů z Podkarpatské Rusi do Prahy a z Prahy na Podkarpatskou Rus. Tady by se měl kol. Danihel zejména držeti skutečností a fakt, měl by přihlédnouti k cenám, které rolník a chalupník trží dnes a které tržil v době před monopolem. A je pravda a musí mi to každý potvrditi, že monopol zabezpečil slovenskému rolníku vyšší ceny, než které tržil v době před ním. Ale to by bylo málo. Vy řeknete: Zabezpečil také tyto ceny rolníku v zemích českých. Pravda, zabezpečil. Ale vy jste upozorňovali na rozpětí mezi zeměmi historickými a naším východem. Chtěl bych říci, že toto byla práce obilního monopolu, který sblížil východ se západem a západ s východem.

Vážení pánové, podíváte-li se na dnešní rozpětí u ceny pšenice mezi Prahou a Bratislavou, pak dnes je toto rozpětí 10 Kč a vy víte, že v době před monopolem činilo 15 Kč. mezi Prahou a Novými Zámky je dnes rozpětí 11 Kč a v době před monopolem činilo 18 Kč, mezi Prahou a Košicemi činí dnes rozpětí 15 Kč a v době před monopolem činilo 22 Kč. Pak prosím, spravedlivě uznejte výhodu monopolu pro celé zemědělství, zejména pro slovenského našeho malorolníka, pro slovenského našeho zemědělce, a to myslím se mělo právě s této řečnické tribuny stát.

Jestliže zde kol. Danihel upozorňoval. že dnes musí slovenský zemědělec třeba i týdny čekat, než komisionář koupí od něho obilí, odpovím mu na to, že je to možné pro nedostatky, které jsou nám všem zjevné. pro nedostatek skladištního prostoru. Musí tedy čekat, ale má jistotu, že prodá, kdežto v době před monopolem čekal, ceny klesaly a na konec nenašel na obilí kupec. Taková je pravda a skutečnost.