Místopředseda Taub (zvoní): Prosím o klid.

Posl. inž. Schwarz (pokračuje): Skutečně byli vyloučeni ze strany. Zákon na ochranu republiky neobsahuje, že revers... (Posl. dr. Stránský: Pane kolego, vy jste byl pro to, aby bylo žalováno u volebního soudu! - Posl. Hatina: A vy jste hlasoval, aby byli ze strany vyloučeni, že nechtěli hlasovat pro zákon na ochranu republiky!) Řeknu vám toliko, abyste si nepletl politickou stranu a parlament. (Posl. Hatina: Seděli tu v parlamentě!) To bylo jejich věcí, že tu seděli, já je vylučoval ze strany. (Posl. Hatina: Ale proto, poněvadž nechtěli hlasovat v parlamentě!) Ovšem, a plně souhlasím s tím, jestliže mě národní sjednocení vyloučí, když tu budu něco dělat, co mu nebude vhod. Ale nedám mu právo, aby mě proto zbavil mandátu. (Posl. dr. Stránský: Vy jste je přece hnali před volební soud!) Já jsem byl redaktorem "Českého slova". (Posl. dr. Stránský: Psal jste pro to! - Hlasy: Byl jste členem předsednictva strany! Neutíkejte od toho!) Já nikterak neutíkám, nemám k tomu příčiny. (Výkřiky. - Hluk.)

Místopředseda Taub (zvoní): Prosím o klid.

Posl. inž. Schwarz (pokračuje): Já jsem od listopadu 1918 v této republice bojoval proti vázaným kandidátním listinám, proti omezování svobody poslanecké. Již v listopadu 1918 jsem podával v tomto směru první návrhy, psal jsem o tom v novinách. Též v té osnově, kterou jsem vypracoval a podal, ač jsem nebyl členem tohoto sboru, skrze poslance Ligy proti vázaným kandidátním listinám již na počátku minulého zasedání, celou tu historii jsem vylíčil a ocitoval doklady. Já nemám důvodu, abych se styděl v tomto směru za svou minulost. Snad to není vždycky příjemná vzpomínka, že jsem u národních socialistů byl, to je pravda, ale v této věci nemám žádného důvodu... (Posl. Hatina: Žádnou jejich ozdobou jste nebyl! - Výkřiky.) Byli jiného názoru ještě, když už jsem tam nebyl. A doporučoval bych p. posl. Hatinovi, aby se v tomto směru informoval u svých klubovních kolegů.

Řekl jsem, že tato spoutanost poslanců je výkladem, proč se takovým způsobem projednává rozpočet, proč parlament trpí všechno to, co se děje, na újmu svých ústavně zaručených práv. Já jsem také přesvědčen, že ty formy zasahování státního, které by bylo, jak jsem zdůrazňoval, v podstatě správné, a také obsah toho zasahování nabyly tak škodlivých stránek u nás právě z té příčiny, že je u nás diktatura politických stran. Jako všichni držitelé moci už podle Montesquieua usilují o to, aby si svou moc udrželi a rozmnožovali ji tak dlouho, dokud nenarazí na vnější překážky, tak tyto politické strany použily řízeného hospodářství jenom k tomu, aby svou diktaturu nad státem rozšířily i na hospodářský život a na soukromé podnikání.

Že demokracie a tato diktatura, toto panství politických stran jsou věci neslučitelné, to snad ani není třeba dokazovat. Člověka až zaráží odvaha, s jakou se u nás ztotožňuje panství stran s demokracií. A překvapuje to zvláště, když to činí lidé, o nichž nelze pochybovat, že mají takové politické vzdělání, aby věděli, že již dávno před válkou protidemokratická stránka politického stranictví byla Ostrogorským a Michelsem a spoustou jiných jasně odhalena, a že i takový dr. Beneš před válkou ve své knize o stranictví ukazoval - má tam kapitolu, která se tak jmenuje - že politické strany mění demokracii v oligarchii několika vůdců ústředních a místních. A to se vztahovalo na doby, kdy nebylo vázaných kandidátních listin, kdy strany neměly možnost znemožňovati zvolení osob jim nepohodlných nebo naopak zajišťovati zvolení osob sobě milých zařaděním na kandidátní listiny, kdy neměly možnost reversů atd. a volebního soudu, který by potom protiústavně zbavoval poslance a členy zákonodárných sborů jejich mandátů. Tehdy už se to vědělo, že to není demokracie, nýbrž oligarchie. Jak je zase podle literatury mezinárodní obecně známo, ten systém panství stran se vyvinul u nás v nejvyšší míře, jinde neexistující. (Výkřiky.) Jsou-li o tom pochybnosti, připomenu panu kolegovi profesora Stiebra, který byl zástupcem nár. socialistů ve volebním soudu a v "Dějinách veř. práva střední Evropy" poučuje své žáky o tom, že u nás vůbec není demokracie, poněvadž byla pohlcena diktaturou politických stran. (Posl. Hatina: Povězte nám, co jiného mimo strany může přijíti jako vláda?) Já ovšem za to nemohu, že vás patrně nelze počítati mezi ty, o kterých jsem hovořil, že jsou informováni. Konstatuji prostě, že taková, jako je v tolika státech jiných, mluvě hned o Anglii, Francii, Americe atd. (Posl. Hatina: Tam nejsou strany?) Prosím vás pánové, nedělejte se tak směšnými, není potřebí, abyste upozorňovali, že jste to právě vy, kteří nevíte, že nezáleží na tom, je-li tam strana, nýbrž záleží na tom, jaké možnosti ta strana má. (Posl. Hatina: Všechny české strany jsou potom výlupkem vší špatnosti!) Všechny strany na světě jsou nedokonalou aplikací demokracie. Ale v tom, do jaké míry jsou nedokonalou aplikací, jsou podstatné rozdíly, které se jeví právě tím, že dnes, kdy nevíme, která vlastně vláda stojí za tímto rozpočtem, vy víte, že jste pro tento rozpočet... (Posl. Hatina: Národní demokraté vyjednávají, aby mohli do vlády!) Já o tom nevím, a dělají-li to, pak to dělají bez mého vědomí a souhlasu. O tom bych se také přesvědčil.

Tedy na tom nezáleží, jaká moc politickým stranám ve státě přísluší. Máme ústavu parlamentně demokratickou, ale nejsme státem parlamentní demokracie. Zase bych vám mohl citovat prameny o typickém Parteienstaatu, kde nerozhodují ústavní orgány, nýbrž politické strany, které ty orgány prostě dirigují. To je podstatný rozdíl. Ve Francii máte politické strany, ty mají sjezdy, na kterých se usnášejí. Ale vláda neví, jak poslanci budou hlasovat. Z poslanců strany, jejíž členové sedí ve vládě, je část pro a část proti. Já neříkám, že tento francouzský způsob jest ideální, má zase své vady, kterým by bylo možno čeliti Doumerguovými reformami, to je právem i bez souhlasu rozpustiti parlament, aby tu byla zkouška lidového souhlasu s parlamentní většinou...

Místopředseda Taub (zvoní): Upozorňuji pana řečníka, že řečnická lhůta jeho uplynula.

Posl. inž. Schwarz (pokračuje): Ihned skončím. Dovolte mi, abych řekl jen několik slov. Ten režim hospodářský, o kterém jsem mluvil, je nebezpečný právě tím, že omezuje svobodu občanů a dává občana do rukou držitelů moci ve státě. Paní posl. Zeminová mi připomenula, co napsal Machar r. 1928 o nebezpečí hospodářského nátlaku na politické přesvědčení, na politickou svobodu. Nevím, proč to adresovala zrovna mně. Snad to byla vzpomínka na "blahé" časy, kdy jsme pohromadě bojovali proti teroru sociálních demokratů ve fabrikách, namířenému proti národním dělníkům. Vymohli jsme si zákon o útisku, podle kterého jsou teď odsuzováni členové socialistických závodních výborů (Výkřiky.), teď již národní socialisté se soc. demokraty společně, jako na př. v Roztokách na Křivoklátsku, za teror, který vykonávají proti národním dělníkům, tentokrát z národního sjednocení (Hluk. - Místopředseda Taub zvoní.).

Chci skončiti slovy Napoleonovými. (Smích. - Výkřiky: Aha! Slyšte!) To se vám podařilo, ale mohl bych to citovati právě tak z Masaryka. - "V politické soustavě, kde slova a skutky si odporují, nic nejde kupředu." (Výkřiky: To je u vás!) To je v této soustavě, jež hlásá demokracii a ve skutečnosti provádí diktaturu, to je v této soustavě, která sestavuje podle vlastního doznání fiktivní rozpočty. a fiktivně je v parlamentě schvaluje! My při sestavování Potěmkinových vesnic pomáhati nebudeme. (Potlesk poslanců národního sjednocení.)

Místopředseda Taub (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Danihel. Dávám mu slovo.

Posl. Danihel: Slávna snemovňa! Práve v týchto dňoch minuly dva roky, čo sa Československá akademia zemedelská dohodla na t. zv. zemedelskom pláne. Jej predseda, terajší premier vlády, pán dr. Hodža odôvodňoval potrebu toho tým, že je treba zaviesť poriadok tam, kde ho doteraz niet, že porušenú rovnováhu medzi nabídkou a poptávkou, medzi výrobou a spotrebou nemožno riešiť voľnou hrou síl, voľnou súťažou. Ďalej, že ak vláda chce chrániť slabého jedinca, musí sa utiekať k šťátnemu intervencionizmu, čo znamená nutnosť zásahu i do súkromného vlastníctva.

Výsledok tejto ankety, ktorej sa zúčastnilo mnoho vedeckých a národohospodárskych pracovníkov, vyznel, ako známo, v tom smysle, že bude treba i v záujme roľníckej pospolitosti redukovať osev obilnán o 200.000 ha, a to u raže o 100.000, u jačmeňa o 40.000 ha a u ovsa o 60.000 ha. Uvoľnená plocha má byť využitá t. zv. náhradnými plodinami, v prvom rade olejnatými, potom kukuricou, krmovinami atď. Redukciu osevu, poneváč by to podobrotky sotva išlo, treba previesť autoritatívnym nariadením, a pre výkup obilia, zaistenie pevných, rentabilných cien žiada sa zriadiť obilný monopol. Keďže tento program prijaly i kompetentné vládne kruhy, dnes už môžeme konštatovať, že sa z neho značná čiastka aj zrealizovala. Teda už aj zo skúseností máme ho možnosť posudzovať a povedať, či a nakoľko sa v praktickom živote osvedčil.

Rozprava o štátnom rozpočte, a i tá okolnosť, že nový pán minister orby dr. Zadina sa nám v zemedelskom výbore predstavil ako vyznávač toho organizovaného hospodárstva, je mi vhodnou príležitosťou o tých veciach sa zmieniť a stanovisko svojej strany tlmočiť.

Slávna snemovňa! Pán predseda vlády dr. Hodža povedal na spomenutej ankete medzi iným i toto: "Ak raz začneme propagovať plán, tak musí byť premyslený do dôsledkov. Sme po tej stránke zodpovední." A čo sa stalo s týmto do dôsledkov premysleným plánom? Neminuly ani dva roky a musel byť pozmenený až od základov. Miesto sníženia osevu raže, jačmeňa a ovsa išlo sa len na pšenicu, na čo sa vôbec ani nepomýšľalo. Pripúšťam, že medzi časom mohly nastať a dozaista aj nastaly také okolnosti, ktoré odôvodňujú ten náhly obrat, ale to je práve dôkazom i toho, že v poľnohospodárskej výrobe je veľmi ťažko široko ďaleko reálne plánovať a najmä tie plány aj realizovať. Odhliadnúc však od toho, či sa to dá previesť dobre alebo menej dobre, či na celej čiare, alebo len v istých úsekoch, či rychlejším alebo pomalším tempom, ale keď sa už raz vládne kruhy odhodlaly stoj čo stoj zúčtovať s liberalistickým systémom, či nebolo ich povinnosťou prichystať sa a pripraviť aj verejnosť na prechod do nového hospodárského poriadku? Zameškalo sa to, ako sa i v minulosti zameškalo urobiť mnoho takých opatrení, ktorými, keby boly v pravý čas prišly, mohlo sa vyhnúť ťažkým stratám tak občianstva, ako i štátnej pokladnice. Pripomeniem na príklad, aké osudné následky malo na naše roľníctvo to zdĺhavé a vleklé vypočítavanie a inkasovanie prídelových cien štátneho pozemkového úradu, ďalej, že koľkí sa nemôžu ešte ani dnes vymotať z daňových reštancií naraz vyrúbenej dane dôchodkovej za r. 1921 až 1926.

A či aj celá cenová politika našich roľníckych produktov nepokulhávala v predposledných rokoch míľami za tým, čo už dávno malo byť? Či obilný syndikát neslúžil viac dovozcom ako našim producentom a či s jeho fungovaním mohli sme byť spokojní? Bolo na príklad treba v r. 1933 tesne pred a počas žatvy doviezť také obrovské množstvá cudzozemskej pšenice? Vtedy, keď už každý videl, že nám Boh tak mimoriadne dobrú úrodu požehnal? Bolo treba tými 19.000 a 20.000 vagonmi zapchať mlyny a skladištia a tým udusiť poptávku po novom obilí a zapríčiniť cenovú derutu, ktorá sa následkom toho potom aj dostavila?

Ďalej, či bola potom vstave intervenčná akcia so svojimi prostredkami to napraviť? Myslím, že by lepšie pristalo mnohým vládnym činiteľom povedať: mea culpa, ako sa odvolávať na krízu. To isté sa javilo pri zriadení obilného monopolu. Chýbaly i tu tie najpotrebnejšie prípravy a chýbalo tu splnenie mnohých predpokladov, aby sa takáto veľkorysá akcia riadne vžiť a svoje poslanie splniť mohla. Veď to nebola už ani u nás nová myšlienka. Objavovala sa ona už pred rokmi i na zasadnutiach zemedelského výboru, a udajne pán ministerský radca dr. Frankenberger mal už konkrétne vypracovať návrh, ktorý ale pre žiarlivosť koalovaných strán prejednaný byť nemohol.

Následky tejto neprípravy odnieslo si menovite Slovensko, kde nebolo a ešte ani dosiaľ niet dostatočných a vhodných skladíšť, kde družstevníctvo ako hlavný povolaný orgán na prevádzanie toho nedišponovalo potrebným kapitálom a zapracovaným a spoľahlivým personálom, kde sa bolo treba roky a roky pripravovať na to, aby sa predišlo defektom, ktoré to hamujú a znehodnoťujú.

Že nie sme spokojní s monopolom? Veď ako by sme aj mohli byť, keď už samotný princip monopolného zriadenia predpokladá jednotné ceny pre celý štát, a preca sme sa museli dožiť toho, že práca slovenského roľníka stala sa menejcennou, že v záujme t. zv. celku musel priniesť značné obeti. Kde je tu spravedlivosť a ako to mohol pripustiť Slovák, vtedajší minister orby dr. Hodža? Kde je tu uplatnenie jeho zásady, povedanej na schôdzi výkonného výboru Slovenskej roľníckej jednoty, "že uplatníme zásadu rovnocennosti a rovnoprávnosti roľníckej práce v celom štáte?" (Posl. Rybárik: Vy len hovoríte a nepomáhate!) My nepomáhame? (Posl. Rybárik: Robíte opozíciu, miesto aby ste pomáhali!)

Chcete, aby sme vám na všetko prikyvovali, to by ste si žiadali. (Posl. Rybárik: Radšej robíte demagogiu!). Vy to menujete demagogiou, ale ľud na to ináč nazerá. Okolnosť, že sa cenový rozdiel toho roku trocha zmenšil, nemôže nás uspokojiť a neuspokojí nás do tých čias, kým diferencia úplne nezmizne. Ale nielen otázka rozdielnych cien sa hlboko dotýka nášho roľníka a vzbudzuje v ňom nedôveru voči monopolnému hospodáreniu, ale i ľud nesie ťažko tie rôzne srážky, ktoré sa mu pod titulom či nižšej hektolitrovej váhy, múčnatosti, vlhkosti, manipulačných trov, dovozného, skladného atď. odpočítavajú.

O ťažkostiach odberu obilia nechcem ani hovoriť. Že miestami i celé mesiace musia čakať naši roľníci na pánov komisionárov, vyplýva z nedostatkov už spomenutých. (Výkřiky: To bylo lepší, když prodávali za 60 Kč?) Zavinili ste to vy nemožnou cenovou politikou! O tých veciach sme spolu viacráz hovorili v zemedelskom výbore a viacráz som poukazoval i na tieto chyby. Dajte nám moc do rúk a uvidíte, čo budeme vedeť spraviť. (Posl. Rybárik: Boli ste tam, a čo ste spravili?) Na to vám azda odpoveď dajú tí kompetentnejší, ktorí tam boli. Nemôžem však bez poznámky nechať a schvalovať spôsob, akým sa obilná spoločnost ľahko zbavuje svojich prebytkov a ako si ich necháva dobre platiť. To neslúži ani ku cti obilnej spoločnosti ani ku chvále monopolu, lebo v tomto prípade nepomáha on roľníctvu, ale ešte viac ho zaťažuje.

To by boly v krátkosti shrnuté moje poznámky k tomu jednému článku "veľkej koncepcie" novodobého hospodárskeho zariadenia, t. zv. "économie dirigée", ktoré vláda postupne do života uvádza.

Čo sa týka postupu vlády, poťažne jej nariadenia ohľadom obmedzenia osevu obilnín a sníženia osevu pšenice, musíme otvorene povedať, že nás tento spôsob až do krvi poburuje. Nariaďuje sa totiž nielen lineárne obmedzenie osevu obilnín u všetkých zemedelských závodov nad 5 ha k pomeru osiatej plochy z hospodárskeho roku 1934/1935, ale aj 8% lineárne zmenšenie osevu pšenice, s tou ďalšou podmienkou, že žiadne hospodárstvo nesmie mať väčšiu pšeničnú plochu, než aký je stanovený procentuálny priemer pre patričný okres.

Odhliadnuc od toho, že vyhláška ministerstva orby o stanovení okresných priemerov vyšla takmer až po ukončení jesennej siatby, musíme priklincovať, že sa tá úprava previedla nehospodárskym a nesociálnym spôsobom, čím sa súčasne sankcionovaly špekulačné snahy jednotlivých chytrákov. Nehospodárskym spôsobom preto, že hoci anketa Československej akademie zemedelskej vyznela v tom smysle, aby sa úprava osevnej plochy obilnín previedla podľa prirodzených a hospodárskych podmienok jednotlivých krajov, preca sa na to nebral žiaden zreteľ a nariadilo sa lineárne sníženie.

Nesociálnosť toho nariadenia javí sa zase v tom, že malý roľník, majúci výmeru ornej pôdy 5 ha, teda často ani nie dostatočnú, aby si mohol potrebné množstvo obilnín dopestovať pre vlastnú potrebu, kladie sa pod jeden klobúk so statkárom a veľkostatkárom, ktorého hospodárstvo spočíva na tržbe z obilia. Ráčte si len predstaviť, aké nedozierne následky to môže mať pre chuďasa 8, 10 jutrového, ktorý na základe svojej domácej potreby, alebo že mu vyhynula ďatelina, musí jedným alebo pol jutrom prekročiť osevnú plochu a vystaviť sa ťažkým trestom, ktoré zmienené ustanovenie obsahuje. (Hlasy: A čo vaše statkárstvo?) Moje statkárstvo nechajte v pokoji! O vašom statkárstve by som azda vedel povedať viac ja, alebo ešte viac istý Jevin. Je to prípustné, aby bol trestaný taký človek jednak 20% srážkou z ceny odpredaného obilia a jednak na základe udaja niektorého svojho nepriateľa alebo politického denuncianta ešte pokutovaný politickým úradom peňažitým trestom alebo zavretím?

Som pevne presvedčený, že vládne kruhy si to dostatočne neuvážily, ako ani to, aké špatné následky to môže mať i po stránke morálnej, nehovoriac ani o tom, či sa to dá vôbec do dôsledkov previesť alebo nie. Alebo mieni azda vláda do každej obce postaviť niekoľko četníkov alebo policajtov, ktorí by to kontrolovali? Alebo to má slúžiť cieľom niektorých vládnych strán tým, že kto bude ich človekom, ten si bude môct robiť čo chce, a kto nie, s tým potom hybaj na dereš? Na tieto otázky čakáme jasnú odpoveď nielen my, ale i to roľníctvo, ktorému naše vládne kruhy daly zhltnúť už nejednu trpkú pilulku.

Ale toto vládne nariadenie má ešte jednu veľmi zaujímavú stránku, týkajúcu sa práve tých, ktorí pravdepodobne k jeho vydaniu podnet dali. Je totiž známe, že po prevrate dlhé a dlhé roky vykazovali sme nesobestačnosť v produkcii pšenice a práve i Čsl. akademia zemedelská bola tá, ktorá usporiadala anketu, ako by sa to mohlo zamedziť a zaistiť, aby sme neboli odkázaní na cudzinu.

V tom čase bolo ešte dosť pochybovačov, ktorí v uskutočnenie tej snahy ani neverili. Ale zmenou cenovej politiky obilnín zjavil sa aj taký faktor, na ktorého vtedy Čsl. akademia zemedelská ani nepočítala. Boli to tí, ktorí vedia nielen rýchlo mysleť, ale aj rýchlo konať. Vybadali totiž, z čoho sa dá viacej trhnúť, a podľa toho sa aj zariadili.

Výstižne to ilustruje publikácia nášho ministerstva orby, "Základy organizácie zemedelstva v Československej republike" od pána ministerského radcu dr. Reicha, teda na slovo vzatého odborníka, o ktorého údajoch, myslím, nikto pochybovať nebude.

Podľa jeho výkazu javí sa podiel jednotlivých zemí z celkovej úrody pšenice v štáte v týchto. procentách (bez desatín): v období 1920 až 1924 Čechy 37%, Slovensko 38%, r. 1925 až 1929 Čechy 39%, Slovensko 37%, v období 1930 až 1933 Čechy 44%, Slovensko už len 32%. Kým teda za tých 14 rokov stúpla produkcia pšenice v Čechách o 6.3%, zatiaľ na Slovensku práve o toľko poklesla. (Posl. Stunda: Ale sa rozšírilo pestovanie tabaku!) Kamaráde, nie som tabačiarom. Ta tabačiarska otázka je tiež taká, o ktorej by sa dalo mnoho hovoriť, a myslím, že by dosť hĺboko zasiahla aj do vášho tela. (Posl. Stunda: Má to význam!) Ja myslím, že podľa smyslu tvojej reči ten vzostup pri pestovaní tabaku nebol tak veľký. (Posl. Stunda: Bol veľký!) Pardon, koľko? (Posl. Stunda: 10.000 ha!) Hneď prídeme k inej číslici po tejto stránke.

Toto stúpanie participačného procenta v Čechách nemožno pripisovať len vyšším hektárovým výnosom, ale i tej okolnosti viac menej špekulatívnej, že kým totiž u nás volalo sa po snižovaní osevných plôch pšenice, zatiaľ v Čechách veľmi chytráckym spôsobom vystihli tendenciu nášho obilného trhu a rapídne zvyšovali osevnú plochu tejže plodiny. Stalo sa to najmä v rokoch 1930 až 1933, o ktorých i dr. Reich hovorí, že najväčší prírastok ozimnej a jarnej pšenice nastal v zemiach západných.

Máme však po ruke štatistiku výsledkov žatvy už i z rokov 1934-1935, ktoré sa ukazujú v hektároch takto: Čechy - pšenica ozimná v roku 1934 287.591 ha, v roku 1935 330.757 ha, Slovensko - 1934 360.748 ha, v roku 1935 372.129 ha.

K týmto čísliciam môžeme teda dodať, že kým v Čechách sa javí vzostup medzi rokmi 1934-1935 43.166 ha, zatiaľ na Slovensku i pri väčšom oseve je vzostup iba o 11.381 ha.

Na podklade tejto stručnej štatistiky môžeme smele povedať, že lineárnym snížením osevných plôch pšenice sankcionovala naša vláda všetky tie špekulatívne výstrelky, ktoré previedli pokrokovejší a zámožnejší producenti z Čiech na úkor nášho chudobného, skromného a dobromyseľného roľníka. (Tak je! - Potlesk slovenských ľudových poslanců.)

Naša pravda sa dostala tuná zasa za dvere a ten úradný postup sa nedá omlúvať ani tým, že dostávame možnosť pestovania t. zv. náhradných plodín, ktoré sa vraj k nám veľmi dobre hodia.

Vieme, prečo sa to stalo, a vieme, že sa tu uplatnilo želanie česko-nemeckých priemyselných kruhov a tiež aj želanie našich malodohodových spojencov. Bola totiž vyslovená zásada, že priateľstvu treba dať aj pevný hospodársky základ. Bolo teda treba uvoľniť cestu dovozu pšenice, aby a conto toho ako protiobchod sa mohly vyvážať priemyselné výrobky západných krajín Československej republiky. Kladie sa teda i nášmu roľníkovi za povinnosť, aby aj on znášal istú čiastku týchto záväzností a obmedzoval osev svojej tradičnej plodiny a uspokojil sa tým, že ju miesto neho dopestuje srbský alebo rumunský statkár.

Myslím, že by bolo bývalo o mnoho cieľu primeranejšie, keby sa obchodná dohoda bola stala nie na základe povinného odberu pšenice, ale tých olejnatých produktov, ktoré máme pestovať my, ale ktoré sa v malodohodových štátoch prinajmenej tak dobre daria ako u nás. (Posl. Stunda: Je taká dohoda!) Predbežne vidíme, že zákonom je toto upravené.