Slávna snemovňa! Sme jediným štátom na svete, na čele zahraničnej politiky ktorého stojí jeden a ten istý štátník. Náš zahraničný minister zaslúžil sa o utvorenie Malej dohody, ktorej 15ročné trvanie oslavovali sme tohoto roku. Pri jubileu tomto sme v "Slováku" konštatovali, že sme Malú dohodu pred 15 rokmi nepokladali za konečnú a našu slobodu (Hluk. - Místopředseda Košek zvoní.) dostatočne garantujúci útvar. V "Slováku" už 29. augusta 1920, teda pri rodení sa Malej dohody bol som napísal (čte): "Celá Malá dohoda je asi prvým krokom odstraňujúcim najbližšie nebezpečenstvo, ale kto vie, či táto dohoda bude mať v budúcnosti veľký význam. povedzme vtedy, keď maďarské nebezpečie bude paralyzované. Nám je potrebné, aby sme bezprostredných naších súsedov vedeli získať a s nimi sa smieriť. Keby sa na pr. Poľsko stalo členom tejto Malej dohody, tak by nebola tak malá a my by sme sa vedeli brániť i proti Maďarsku, i proti Nemecku."

Už pred 15. rokmi vyslovili sme nádej, že sa naša zahraničná politika pokusí získať Poľsko a že ho zapojí do nášho mier zabezpečujúceho a slobodu našu garantujúceho politického systému. Netajíme, pokusy s našej strany sa staly, ale boly tak vedené, že neviedly k úspechu. Dozajista ministrovi Benešovi veľmi blízky český publicista Ferdinand Peroutktka v svojej knihe "Budovanie štátu" na strane 1932 píše o snahách Beneša ohľadom získania Poľska do Malej dohody následovne (čte): "Dr Beneš v r. 1920 hovoril s oficiálnou zdvorilosťou o prístupe Poľska a vyhlašoval, že by bol rád, keby sa to stalo. Boly mu však známe ťažkosti, ktoré by tým vznikly, a choval sa k tomuto výhľadu bez enthuziazmu. On zámerne kladol dôraz na tú okolnosť, ktorú Take Jonescu snažil sa napravit, na lokálny charakter Malej dohody. R. 1925, keď znova bola nadhodená otázka pristúpenia Poľska do Malej dohody, vyjadril sa - citujem stále Peroutku - dr Beneš verejne už jasnejšie. Malá dohoda má svoj konkrétny cieľ a každé nové pristúpenie k nej malo by za následok zmenu tohoto cieľa. Poľsko - vysvetľuje Peroutka v duchu Benešovom - bolo by položilo na konferenčný stôl svoje špeciálne záujmy a žiadalo by, aby boly zaistené. Bolo by premenilo svojou prítomnosťou Malú dohodu v niečo iné, než čím bola. Česi sa domnievali, že obrana týchto špeciálnych poľských záujmov mohla by Malú dohodu uvrhnúť do ťažkých konfliktov, chovali sa vtedy k prístupu Poľska zdržanlivo a nežeľali nezdaru, ktorý Take Jonesca potkal vo Varšave, ani z polovice tak, ako on, Jonescu."

Slávna snemovňa, aké mohly byť tie špeciálne poľské záujmy, ktoré by bolo Poľsko v Malej dohode položilo na konferenčný stôl a žiadalo ich zaistenie? Bola to obrana poľských hraníc na východe voči Sovietskemu sväzu a na západe voči Nemecku. (Posl. Vallo: Kedy ohrožoval Sovietský sväz Poľsko?) V r. 1920, ked, boľševici stáli pod Varšavou. Pri utvorení dohody medzi Československom a Poľskom bolo by šlo o vzájomnú pomoc v obrane hraníc a na toto naši falošní pacifisti nechceli sa zaviazať, šla im husia koža po chrbte pri myšlienke, koľko tisícov nášho vojska, podľa dohody, museli by sme poslať Poliakom na pomoc, keby boli Nemcom napadnutí.

V tie časy totiž zahraničná naša politika myslela na papierovú obranu nášho štátu a našich hraníc a nie na vojenskú obranu, a armáda u nás v tie časy ani z príležitosti 28. októbra nesmela sa ukázať na ulice. Naši vládni činitelia boli vtedy pacifistami, boli priveľkými ctiteľmi smlúv bez toho, aby ich platnosť podopreli silnou, duchovne zdravou a technicky dobre vyzbrojenou armádou. A nado všetko: naša zahraničná politika verila vtedy v mierumilovnosť poprevratového Nemecka, snažila sa o dobrý pomer s ním a len z tohoto sa dá vysvetliť neskoršie dementovaný rozhovor nemeckého časopisu s prezidentom nášho štátu, že je vraj v záujme pokoja v Europe, aby poľské Pomorie, t. zv. poľský koridor, prešiel z rúk poľských do rúk nemeckých. Keď si k tomu pridáme ešte odopretie pomoci v časoch, keď Poľsko pod Varšavou zápasilo s rudým boľševickým vojskom, vidíme, že Poliaci od vzniku nášho štátu mohli oprávnene v nás vidieť priateľov Nemecka, ale najmä podporovateľov Sovietskeho sväzu. Všetko to šlo proti záujmom Poľska a vlastne i proti záujmom našim, lebo veď pripúšťaná zmena hraníc na úkor Poľska a v prospech Nemecka doniesla by so sebou i zmenu hraníc v prospech Maďarska a Nemecka a na úkor náš.

Nemusím podvracať lichú argumentáciu, podľa ktorej Poľsku sa znemožnil prístup k Malej dohode. Argumentácia tá sa sama podvrátila časom. Dnes sme i vojensky spojení so Sovietskym sväzom, môžeme byť v ktorúkoľvek chvíľu zatiahnutí do zbytočných konfliktov, a tu naša zahraničná politika už sa nehrozí toho, že bude musieť byť vylievaná aj krv nášho vojaka v obrane nášho vojenského spojenca, Sovietskeho sväzu.

Strana, v mene ktorej mám česť hovoriť, od vzniku tohoto štátu žiada spoluprácu medzi Československou republikou a Poľskom. Vedeli sme, že spolupráca medzi Čechmi Poli akmi rodí sa ťažko. Sú tu dva slovanské národy, inteligencia ktorých priniesla si do nových štátov rozpomienky na staré nepriateľstvo poľsko-české, a smerodajnými pre politiku staly sa tieto staré rozpomienky miesto dobre chápaného spoločného záujmu obidvoch nových štátov. No, v štáte československom žije národ, nezaťažený minulosťou. Je to národ slovenský. Ako sa uskutočnila Československá republika, slovenský národ v povedomí svojho práva, svojej suverenity a samostatnosti, začal si určovať svoj pomer k jednotlivým členom slovanskej rodiny a určil si tento pomer voči Poliakom srdečne a bratsky, učil si voči Poliakom priateľský pomer, čo nám Poliaci opätovali umožnením cesty Andreja Hlinku v auguste 1919 do Paríža. Hneď to nastalo značné schladnutie v pomere Slovákov a Poliakov pre veci Oravy Spiše. Tu bol náš národný organizmus citeľne poranený, stratili sme niekoľko obcí na Orave a Spiši, ktoré a tisíc ročie srástly s nami, Slovákmi. (Výborne!) Ich pripojenie k Poľsku nás bolelo a bolí aj do dnes. (Tak je! - Potlesk.) To ale nemohlo byť dostatočnou príčinou k tomu, aby sme prestali budovať kultú rne styky poľsko-slovenské, vediac, že situáciu my zmeniť nemôžeme, a že touto slovenskou obeťou Spiše a Oravy vykúpilo sa bohaté územie Tešínska pre náš spoločný štát.

Budovali sme kultúrne styky ďalej a to najprv s mládežou. Tak ako Andrej Hlinka šiel do cudziny so slovenskými vecmi cez Poľsko, tak iste cez Poľsko šlo do ahraničia i naše slovenské katolícke študentstvo. Univerzity v Krakove, vo Varšave a v Lubline od prevratu majú značný počet slovenských univerzitných poslucháčov. Spontánne a bez agitácie šla naša mládež na univerzitné štúdiá do Poľska, hoci sa jej pri uznávaní semestrov, odposlúchaných v Poľsku, robily na univerzite v Bratislave značné prekážky, a robia sa aj tohoto roku 1935. To znamená, že sa úradnou mocou zťažuje dobrý styk medzi Slovákmi a Pooialkni. Za študenstvom šli do Poľska slovenskí novinári a spisovatelia, ako aj výtvarní umelci. Slovenské výtvarné umenie po prvý raz urobilo cestu do zahraničia cez Poľsko, kde v Krakove r. 1927 bola výstava slovenského umenia. Proti nej v ten samý čas naše ministerstvo školstva usporiadalo vo Varšave výstavu československého umenia. Nový dôkaz, že sa aj tu robily prekážky tomu pomeru, ktorý mal nastať medzi Slovákmi a Poliakmi.

Najviac však bolo treba vytrpieť tým, ktorí v časopisoch pracovali na dorozumení poľskočeskoslovenskom, na jeho poľsko-slovenskom úseku. Platení agenti-provokatéri mali a do dnes majú veľkú robotu sosbierať nejaký kompromitujúci materiál proti t. zv. slovenským polonofilom. Idú na nich osvedčeným spôsobmm: zakuklene obviňujú ich zý brania úplatkov od Poliakov a stavajú ich do svetla, ako keby polonofilizmus nebol živelným hnutím slovenským, ale za poľské peniaze vyvolaným pohybom. V takomto osvetlení slovenského polonofilizmu je veľký a hriešny omyl, spáchaný s českej strany vedome len preto, aby Slováci boli zastrašení od daľšieho pestovania poľsko-slovenských stykov a aby šli s otvoreným náručím do spojenia so Sovietskym sväzom.

Pokladám si za povinnosť zavrátiť s tohoto niesta všetky povedačlky o finančnom pozadí slovenského polonofilstva. Polonofiliznus je súčiastkou slovenskej národnej duše, ktorý sa prejavuje vždy a za každých okolností. Slovenský polonofilizmus je však nie monopolom príslušníkov slovensskej ľudovej a národnej strany, ale i strany agrárnej na Slovensku. A keby u sociálnych demokratov viac prevládala složka nacionálna ako marksistická, dozaista i v lone strany soc. demokratickej na Slovensku boly by viditeľnejšie znaky tohto slovenského polonofilizmu. Vodca agrárnej strany a dnešný náš premier vlády dr Milan Hodža, v nedeľňajšom čísle komunistického "Rudého práva" je obviňovaný z prílišného polonofilstva tak, ako bolo vo zvyku obviňovať len nás, slovenských ľudákov a národniarov.

Po konštatovaní tohto faktu prosím manipulovať so slovenským polonofilstvom ako s kladnou súčiastkou tých hodnôt, ktoré Slovensko donáša do našej republiky a chce ich rozvinovať i v našej celoštátnej zahraničnej politike. Slováci, ako národ, nechcú robiť extra zahraničnú politíku, chcú však, aby táto zahraničná politika nášho štátu vyhovovala i slovenským záujmom a nepriečila sa mentalite slovenskeho národa. (Potlesk slovenských ĺudových poslanců.) A vyhovovať bude vtedy, keď nastane bratské súžitie medzi dvoma súsednými slovanskými republikami.

Vybudovať dobrý pomer medzi Československom a Poľskom nie je ešte nemožné. Je pravda, Poľsko je dnes spojencom Nemecka, ale chýry o tajnej vojenskej dohode poľsko-nemeckej, podľa ktorej smeruje sa na rozdelenie našej Československej republiky, nezodpovedajú pravde. Keď neveríme dementim vlády varšavskej, dozaista musíme veriť dementim vlády francúzskej, ktorá chýry o tajnom vojenskom spolku poľsko-nemeckom úradne vyvrátila. K hlasu francúzskej vlády pridajme si ešte hlas osvedčeného priateľa nášho štátu, anglického publicistu Wickhama Steeda, ktorý v nedávnom svojom článku, citovanom aj v českých časopisoch, jasne bol odhalil príčiny, pre ktoré muselo dojsť k nadviazaniu priateľských stykov nemecko-poľských. Wickham Steed povedal, že anglická politika podľahla hitlerovskému volaniu a pristúpila na Mussoliniho návrh o pakte štyroch veľmocí, a jedným veľkým detailom tohoto paktu štyroch veľmocí bola, podľa slov Mac Donaldových - revízia smlúv. To znamenalo, hovorí Steed, že najprv dojde na poľský koridor, a preto sa maršal Pilsudski rozhodol vyjednávať s Hitlerom a s nim uzavrel smluvu o neútočení na desať rokov.

Z tohto hlasu anglického Steeda vysvitá, že Poľsko uzavrením smluvy s Nemeckom konalo vo svojom záujme prácu proti revízii, a tak i prácu za náš štát, ohrožovaný revizionizmom maďarským a nemeckým. (Výborne! - Tak je!) Odpratať s tohoto sveta aspoň na desať rokov nemecký revizionizmus je iste čin, z ktorého profituje i naša Československá republika.

Je v našom slovenskom záujme upozorniť na revizionizmus maďarský. Mnoho sa písalo o ňom v súvise s poľsko-maďarskými smluvami a v súvise v poľovačkou Gömbösovou v Nemecku, na ktorej poľovačke boli prítomní aj poľskí niektorí hostia. Mám dojem, že z formálneho sbližovania poľsko-maďarského nám Slovákom a ani Čechom nemôže vzniknúť žiadna škoda, lebo každý rozumný Poliak skôr dá prednosť poľsko-slovenskému alebo poľsko-československému priateľstvu pred priateľstvom poľsko-maďarským, ktorého hodnota pre odľahlosť hraníc nemôže byť veľká. Čo nás Slovákov naplniť musí ostražitosťou, je skôr to, že v Berlíne na stĺpcoch hitlerovského orgánu dostáva sa k slovu agent maďarskej revízie, dr František Jehlicska a jeho slová sú tam brané vážne.

Slávna snemovňa, nie tak v Poľsku, kde činnosť Jehlicskova bola už znemožnená a práve vplyvom slovenského polonofilizmu nemôže sa tam Jehlicska dostať k slovu a usídliť sa na území republiky Poľskej. Z tohoto fakta, ktorý je dobre známy i našim zahraničným úradom, najlepšie vysvitá, akou neodôvodnenou vecou je stavať Poľsko do radu revizionistických štátov.

Nikto tomu neverí a jednako sa o tom píše, len aby sa pomer poľsko-československý ešte viacej kalil, ešte viacej znepriateľoval. Neveria tomu naši legionári, ktorí sa listovne obrátili na poľských rozhodujúcich činiteľov, aby sa pričinili o nadviazanie priateľských stykov medzi dvoma slovanskými republikami. Neveria tomu ani rektori našich československých vysokých škôl, ktorí sa obrátili na rektorov univerzít poľských, aby napravený bol dnešný nemožný a neudržateľný pomer medzi týmito dvoma štátmi. A konečne neveria tomu ani predsedovia česko-poľských klubov, ktorí vyzvali Čechov a Poľiakov do ďalšej práce sbližovacej. A konečne k týmto prejavom pristupuje aj náš autonomistický blok, naša slovenská ľudová strana, ktorá neverí v nepriateľstvo Poľska voči nášmu štátu, ale v Poľsku vidí najväčší slovanský štát, po vojne vzniklý, ktorý spolu s našou republikou ohrožený je rovnakým nepriateľom: revizionizmom. Cesty na obranu proti revizionizmu sú dnes nie rovnaké, ale snaha pri oboch štátoch je jedna a tá istá: obrana nedotknuteľnosti vojnou nakreslených hraníc nášho štátu a hraníc poľských.

Garanciou nedotknuteľnosti naších štátnych hraníc nemôže nám byť spojenectvo so Sovietským sväzom, veď boľševizmus v podstate nepozná hraníc štátnych. Boľševizmus, ako o tom hovoria stanovy III. Internacionály, bojuje so zbraňou v ruke za vytvorenie medzinárodnej sovietskej republiky. A my sme videli na nezdarenom pokuse Bélu Kuhna, ktorý ešte dnes hrá veľkú rolu v boľševickej Moskve, že nás pomocou boľševizmu chcel dostať znova pod jednu zdánlive na červeno natretú, ale jednako len maďarskú strechu. Toto je tiež jedna z príčin, pre ktorú my nevidíme zabezpečenú našu národnú budúcnosť v spojenectve so Sovietskym sväzom.

F. X. Šalda vo svojom "Zápisníku" 11. a 12. č. horuje za sovietofilskú líniu našej zahraničnej politiky a hovorí, že "naša republika dostala sa do pozície revolučne-demokratickej, že postavili sme sa ako predvoj dobrovoľne do služieb sociálnej revolučnosti europskej, lebo, keď sme dnes povedali "a", budeme musieť zajtra povedať "b" a pozajtra c"."

Nuž, slávna snemovňa, na tento "revolučný demokratický postoj", na tú pýchu, že sme predvojom revolučnosti europskej, najbližší nám český národ už doplatil pred 300 rokmi, doplatil na Bielej Hore svojou štátnou samostatnosťou a stratou priateľstva národov celého civilizovaného sveta. Slováci, ktorí vlastne od r. 1918 vstupujú do radu slobodných národov sveta, chcú žiť, netúžia po revolučných demokratických postojoch a nechcú, aby im najbližší český národ rútil sa do novej bielohorskej katastrofy, strhujúc do nešťastia aj nás, slovenský národ.

My Slováci v tomto štáte vo vyrovnaní s Čechmi vidíme zábezpeku pre svoj národný život a preto vystriháme Čechov od politických chýb, ktorých sa dopúšťa náš minister zahraničný dr Beneš, keď nás prihorlive sviazal s ďalekým od nás Sovietskym sväzom. V záujme tohoto štátu žiadame zmeniť líniu dosavádnej našej zahraničnej politiky a budovať obranu nášho štátu na reálnejšom a mentalite obyvateľstva tohoto štátu vyhovujúcejšom podklade.

Slávna snemovňa! Nakoniec ešte niekoľko slov o pomere nášho štátu k Vatikánu. Pán minister Beneš včera o tej veci povedal (čte): "Rokovanie s Vatikánom o modu vivendi ukazuje, že sme rozumne vyriešili vnútropolitické cirkevné otázky a že sme najmä Slovensku vedeli dať plné uspokojenie.

Slávny snem! Nevieme, odkiaľ berie pán minister zahraničných vecí toto "plné uspokojenie Slovenska". My toho uspokojenia s cirkevnými pomerami na Slovensku nevidíme. Na Slovensku sa len sľubuje, ale do tých čias, kým Slovensko má biskupa, ktorý je akosi pod kuratelou, ktorý si musí vyžiadať povolenie na pohostenie svojich návštevnikov, Slovensko nebude spokojné. Minister dr Krofta v rozhovore v "Lidových listoch" v r. 1933 bol napísal, že Slovensko na Pribinove oslavy dostane dar, dostane arcibiskupa. Od tých čias uplynuly 2 roky a arcibiskupa Slovensko dosiaľ nemá.

Dr Beneš hovorí, že už boly vyriešené otázky súvisiace s modom vivendi. Poukazujem na okolnosť, že sekvestrované cirkevné majetky na Slovensku ešte dodnes nie sú v rukách ich majiteľky, cirkvi, reprezentovanej biskupským sborom slovenským. Konštatujem tieto nedostatky a uvádzam ich tiež ako jednu z tých príčin, ktoré nás nutia: nevysloviť dôveru dnešnému vedeniu našej zahraničnej politiky. (Potlesk slovenských ľudových poslanců.)

Místopředseda Košek (zvoní): Dále je přihlášen ke slovu pan posl. Světlík. Uděluji mu slovo.

Posl. Světlík: Slavná sněmovno! Slavili jsme 10leté jubileum Locarna. Za těch 10 let, které uplynuly od Locarna kde národy a evropské státy si podaly znovu ruce k mírovému dílu a kde také Německo bylo pozváno znova do Společnosti národů, nastaly v Evropě velké změny, jak politické a vojenské, tak také i hospodářsko-sociální. Totéž Německo, které v Locarnu bylo pozváno do Společnosti národů, dnes odhodilo mírové smlouvy, vyzbrojilo se a vystoupilo ze Společnosti národů. Polsko opustilo své staré spojence a ve jménu dynamické a strategické politiky spojilo se s Německem. Italie, která letos v lednu se zase smířila s Francií, dostala se habešským konfliktem do rozporu jak se Společností národů, tak zvláště s Velkou Britanií. Za to však do Ženevy, když také i Japonsko odešlo ze Společnosti národů, vstoupilo Rusko, které nejenom že přišlo do Společnosti národů, nýbrž vstoupilo také i do evropského politického systému. A jak se změnila politika Velké Britanie, to jsme slyšeli v exposé zahraničního ministra podškrtnuto neobyčejně ostrým způsobem.

To jsou dalekosáhlé změny politické, strategické a vojenské. Ale za těch 10 let od Locarna došlo také i k velkým změnám hospodářsko-sociálním v Evropě. V době, kdy si v Locarnu národové evropští podali ruce, v té době jsme byli právě na vrcholu hospodářské konjunktury evropské. Tenkrát kvetla demokracie v Evropě, demokracie, které se nejlépe vždycky dařívá v době hospodářské prosperity. Ale za těch 10 let, kdy se před námi otevřela hluboká propast hospodářsko-sociální krise, nastal přechod od prosperity k chudobě Evropy, přešli jsme od svobodného liberálního kapitalismu k systému vázaného kapitalismu, regulovaného kapitalismu, přešli jsme od systému svobodné demokracie k systému regulované demokracie. Ukázalo se, že demokracie století dvacátého už nemůže býti budována jenom na ideách revoluce francouzské a severo-americké ve století XIX., že demokracie, má-li se v nynější době hospodářské, sociální a finanční krise udržeti, musí zdůrazňovati autoritu, úctu k zákonům, řád, pořádek, brannost, zkrátka že musí býti naplněna novým duchem, má-li se ubrániti proti všemu, co se děje.

A tak v důsledku hospodářské krise a rozpoutání nového diktátorského nacionalismu i u jednotlivých národů duch Locarna se změnil v ducha hospodářské války, pěstování brannosti a příprav na novou válku, která byla obnovena už ve formě válek koloniálních. Za 10 let po Locarnu stojíme v období koloniálních válek a nové militarisace Evropy.

Slavná sněmovno, dostali jsme se do nového období koloniálních válek. Na toto nebezpečí poukazovalo se už dlouho. Já sám jsem měl příležitost v zahraničním výboru v dubnu 1927 zabývati se otázkou kolonií a už tehdy jsem ukázal na nebezpečí války pro kolonie, jestliže otázka kolonií nebude nějakým způsobem rozřešena. Toto období koloniálních válek ve světě začalo Japonsko, které zahájilo boj o své kolonie v Asii na území čínském, V období koloniálních válek pokračuje Italie, která začala válku o Habeš, a třetí stát, který se chystá ke koloniální válce - i když ne někde v Africe nebo jinde, tož ve východní Evropě - je Německo, ačkoli evropský východ rychle populačně rostoucí jistě není už a nemůže býti nějakým kolonisačním objektem.