Připomínám, slavná sněmovno, že vedle tohoto usnesení byl ve stejném smyslu zaslán předsedovi Společnosti národů, p. ministrovi Benešovi telegram, v němž mu bylo toto stanovisko také sdělováno.

A nyní, vážená sněmovno, co toto stanovisko znamená? Nebudu mluviti o síle internacionál politických. Tady přicházejí v úvahu odborové organisace při provádění sankcí. O tom nebude mezi námi sporu, že podpora při provádění sankcí bude ukládati odborovým svazům určité a možná velmi značné oběti. Také o této otázce, pokud je mi známo, bylo jednáno na schůzi centrály Mezinárodního odborového svazu a byla učiněna v tomto předpokladu určitá opatření. Mezinárodní odborový svaz, který toto usnesení učinil, čítá 13 milionů členů. Jeho členy nejsou, ale v otázce podporování sankcí se prohlásili solidárními, američtí dělníci, kteří mají 3 mil. organisovaných členů. Samozřejmě za touto politikou provádění sankcí stojí také komunistické odborové organisace v sovětském Rusku, které čítají 5 až 6 mil. členů. Tady, prosím, je armáda přes 20 milionů dělníků, která se staví do služeb této politiky Společnosti národů, nabízí svoji podporu za všech okolností a do všech důsledků.

Vidíme tedy, že celý svět dělnický dnes chápe, oč tu běží, a že různé ty výhrady nedůvěry, které byly v dělnickém hnutí živeny a které zejména mezi komunisty byly velmi silně vyjadřovány, padají, a že dneska dělnická třída se staví do služeb Společnosti národů. Nejenom proto, že je jí dnes známo, jakou ohromnou moc může tato organisace spojená s dělnictvem vyvinouti pro zachování míru, nýbrž také proto, že vidí v ní velkou záruku zdárného, organisovaného vývoje a bratrského poměru mezi státy a že vidí v ní oporu také pro ty účely a cíle, které má Mezinárodní úřad práce, od něhož můžeme očekávati velkou posilu v řešení otázek dnešní krise a otázky sociální, bude-li mu dána a propůjčena zvýšením síly a moci Společnosti národů také větší moc a síla.

Vidíme všude tam, kde strany socialistické existují, ať už jsou ve vládě nebo v oposici, že velmi účinně podporují tuto politiku, a my jsme rádi, že jsme byli snad prvními ze stran soc. demokratických, kteří správnost, rozumnost a účelnost této politiky pochopili a kteří touto cestou šli. Když vidíme dnes, vážená sněmovno, že dělnická třída celého světa staví se za politiku bojů za sankce, bojů za mír, pak můžeme říci: Ejhle, zde byla vytvořena ta pravá a ta skutečná fronta za pomoci vlád oněch států, jimž záleží na zachování míru, za význačné pomoci Velké Britanie a za význačné pomoci Sovětského svazu. To je ta pravá jednotná fronta! Ne fronta protestu, nýbrž fronta činu, ne fronta přání, nýbrž fronta moci, zejména moci ve státech, ať už přímé nebo podporující, která směřuje k tomu, aby dělnická třída v této době, kdy na ni doléhá nejenom krise, nýbrž i politické účinky dnešního světového rozvratu, byla na svém místě, hodila svůj vliv na váhu a vykonala vše, co jest její povinností v zájmu míru, v zájmu zdárného hospodářského vývoje a v zájmu hospodářské přestavby.

Ústy mluvčího celé koalice, kol. Hampla, bylo již prohlášeno, že budeme my strany koaliční, tedy také strana, jejímž jménem kladu si za čest zde mluviti, hlasovati pro schválení exposé pana ministra zahraničních věcí. My tak budeme činiti nejenom z koaliční povinnosti, nýbrž z poctivého a upřímného přesvědčení, poněvadž politiku, za kterou naše Československá republika od svého vzniku kráčí ve světě, my plně schvalujeme a jsme odhodláni i napříště ji podporovati. (Potlesk.)

Místopředseda Košek (zvoní): Dále je ke slovu přihlášen pan posl. Sidor. Uděluji mu slovo.

Posl. Sidor: Slávna snemovňa! Panie a páni!

Jedna veta zo včerajšieho expozé pána ministra zahraničných vecí upútala úplne moju pozornosť. Veta táto znie: "Najväčšie vlastenectvo a najzáslužnejší národný egoizmus je ten, ktorý vie záujem svojho národa spojiť so záujmom všeobecným." Veta takto vyslovená má svoj zahranične politický vzťah, ale má menovite i vzťah vnútorno-politický. Myslím, že touto vetou chcel náš minister zahraničných vecí naznačiť, že anglická politika je to, ktorá záujem svojho národa zapína do záujmu všeobecného, a politika Talianska zas je taká, ktorá záujem svojho národa, ten svoj národný egoizmus, nezapína do všeobecného záujmu. Veta však vo vnútorno-politickom vzťahu veľmi pasuje našej slovenskej národnej politike, keďže slovenská národná politika vždy od svojho vzniku zapínala záujem svojho slovenského národa do záujmu všeobecného. (Výborně!)

Už u Ľudovíta Štúra, prvého národného slovenského poslanca, ktorého 120. narodeniny svätilo celé Slovensko pred niekoľkými dňami, vidíme, ako sa on na uhorskom sneme v časoch ťažkých vedel biť za idey démokratické a ako potom aj so zbraňou v ruke vedel spájať záujem svojho národa slovenského so záujmom všeobecným, so záujmom všetkých utláčaných národov Uhorska v boji za ich národnú slobodu. A takýmto spôsobom pokračovala slovenská národná politika aj po Ľudovítovi Štúrovi, až vyvrcholila 19. októbra 1918, keď na pôde toho samého uhorského snemu prihlásili sa Slováci k samourčovaciemu právu národov, vindikovali si to, čo patrí každému národu: právo na jeho vlastnú slobodu. A znova aj tu v októbri 1918 zapnutý bol záujem nášho slovenského národa do toho všeobecného záujmu, do záujmu všetkých malých národov Europy a sveta o ich slobodu, o ich vlastné nacionálne vyžitie sa.

Slávny snem " Lenže Slováci, konajúci túto národnú svoju politiku, sú aj kresťanmi, ich veľká väčšina je katolícka. Nasledovne táto národná politika riadená je aj zásadami a smernicami kresťanskej nauky. Kresťanská nauka a jej smernice platia rovnako pre všetkých privržencov a nasledníkov Krista. Kresťanskí sociologovia však radi tvrdia, že uplatňovanie kresťanských zásad a smerníc nebýva vždycky rovnaké. Aplikácia týchto zásad kresťanskej nauky závisí od prostredia, závisí od času, závisí aj od iných okolností, ktoré sú vždycky rozdielne. Lenže snahou každej politiky musí byť, aby sa za každých okolností tvorily činy, tvorily skutky, srovnateľné so zásadami kresťanskej nauky, aby sa ony tvorily v živote súkromnom práve tak, ako aj v živote verejnom, v živote politickom.

Keďže mám prehovoríť k expozé nášho ministra zahraničných vecí, musím skúmať, či naša štátna zahraničná politika aplikuje tieto kresťanské zásady, či ona tvorí činy, ktoré sú srovnateľné s kresťanským presvedčením ohromnej väčšiny obyvateľov Slovenska, ba ohromnej väčšiny obyvateľov celého štátu, ktorého obyvateľstvo prihlašuje sa ku katolíckej církvi a k iným kresťanským vierovyznaniam. A tu prichádzam ku kritike pomerov nášho štátu k Sovietskemu sväzu, ku kritike našich pomerov k boľševickému Rusku.

O boľševizme zanechal nám jedon zo zakladateľov nášho štátu, generál Milan Rastislav Štefánik, náš prvý minister vojny, svedectvo, ktoré nestačíme stále a stále opakovať a prizvukovať. (Čujme!) Minister vojny ve februári r. 1919 vracal sa z boľševického Ruska a s tejto cesty svojej telegrafoval pražskej vláde toto (čte): "Volajte hlasite. Boľševizmus je nielen filozofickou orientáciou, ale prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, ktorým sa prejavujú hrubo najnižšie pudy celkom náhodne. A boľševickí vodcovia sú autokratmi v najhroznejšom slova smysle. Oblečení v handry zmocňujú sa bohatstva a robia si v skutočnosti nárok na privilégiá. Demokracia musí proti tomuto prúdu bojovať. Koketovať s boľševickými smermi rovnalo by sa opusteniu cesty cti a zdravého rozumu. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej politike. Konajme energicky, dokiaľ je ešte čas. Ak nebudeme konať, premení boľševizmus malé národy v národy slabé a konečne v národy v rozklade."

Takto jedon zo zakladateľov nášho štátu. Slová mŕtveho veľkého Slováka a kresťana znejú srozumiteľnejšie ako slová živých.

Zahraničná politika nášho štátu, žiaľbohu, odklonila sa od smernice, ktorú r. 1919 razil generál Štefánik. Žiadal od našej vlády boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch a vystríhal i len pred koketovaním s boľševickými smermi. A zatiaľ... (Posl. Vallo: To vás nezaujíma, že sa tam robotníci majú lepšie?) A prečo prichádzajú nazpät? (Posl. Vallo: Ktorí prichádzajú?) Máte ich v každom vlaku. A zatiaľ.... (Výkřiky posl. Vallo.) Ja nechodím do Sovietského sväzu, mňa tam nechceli pustiť.

A zatiaľ vláda tohoto štátu uzavrela rozličné dohody s krvavým plodom boľševizmu, so Sovietskym sväzom. Generál Štefánik nazval i len koketovanie s boľševickými smermi opustením cesty cti a zdravého rozumu. Keby dnes žil a prečítal si tie smluvy, ktoré dielo i jeho práce a aj jeho samožertvy, našu Československú republiku, viažu na život a na smrť so Sovietskym sväzom, iste by použil ostrejších ešte slov, než je slovo o opustení cesty cti a zdravého rozumu.

Viem, slávna snemovňa, namietne sa mi, že prvý minister vojny r. 1919 nevidel v boľševickom Rusku to, čo by mohol videť r. 1935. Uznám a prijímam. Ale som o tom pevne presvedčený, že keby dnes generál Štefánik videl Sovietsky sväz, keby tamojšie pomery preskúmal, dozaista (Výkřiky komunistických poslanců.) by svoje pôvodné stanovisko voči boľševizmu nezmenil. A neostal by generál Štefánik s týmto odsudzovacím stanoviskom sám. (Výkřiky komunistických poslanců.)

Místopředseda Košek (zvoní): Prosím o klid. (Posl. Vallo: Vidíte v zahraničnej politike len na nos!)

Posl. Sidor (pokračuje): Až do sovietskoho Ruska.

A sú ešte aj iné otvorené hlavy tohoto sveta, ktoré sa nedajú pomýliť majstrovskou pretvárkou sovietov, oblečených dnes do rúcha obrancov mieru celého sveta. Tieto hlavy vystríhajú sa pred paktovaním s boľševizmom. Uvádzam hlas pápeža Pia XI., ktorý v encyklike "Quadragesimo anno" napísal... (Výkřiky posl. Vallo.) Pán kol. Vallo, nie sme ešte v sovietskej Československej republike, dovoľte, aby som tu mohol voľne hovoriť. (Výkřiky posl. Vallo. - Místopředseda Košek zvoní.)

Pius XI. vo svojej encyklike (Čujme!) hovorí (čte): "Nemôžeme sa bez hlbokého smútku dívať na bezstarostnosť tých, ktorí hroziace nebezpečenstvo boľševizmu pokládajú ako by za nič a v akejsi lenivej netečnosti trpia, aby sa na všetky strany pripravovala násilná vraždiacia revolúcia, ktorou by bola celá spoločnosť vyhubená." (Čujme!)

A na koniec tu je ešte aj výkrik veľkého českého muža. Keď neráčite poslúchať na hlavu kresťanstva, na pápeža, vypočujte aspoň hlas veľkého českého človeka, dr Františka Kordača, pražského arcibiskupa. (Výkřiky komunistických poslanců.) Aj o Bélovi Kuhnovi prehovoríme si. (Výkřiky komunistictických poslanců.)

Místopředseda Košek (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Sidor (pokračuje): "Beda národom, ktorých štátnici nepredvídajú túto katastrofu. Beda národom, ktorých štátnici toto nebezpečenstvo síce predvídajú, ale nevenujú mu pozornosť. Ak neuznajú držitelia moci a kapitalisti zákon kresťanstva, bude spálený celý svet plameňmi rudého mora." (Výkřik.)

Slávna snemovňa! V podstate teda hovorí pápež a arcibiskup o boľševizme z času najnovšieho to isté, čo hovoril generál Štefánik o boľševizme r. 1919. Podstata (Čujme!) boľševizmu nepodlieha zmenám času, podstata boľševizmu je tá istá r. 1919 ako r. 1935. Tak je to, pán kolega Vallo. Nemení sa podstata.

Po odcitovaní týchto, pre každého mysliaceho človeka smerodajných mienok, musím vyhlásiť, že Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá stojí na podklade nacionálnom a kresťanskom (Tak je! - Potlesk.), odmieta teoriu boľševizmu, odsudzuje jeho krvavú praks ako aj jeho neľudské methody, a s veľmi ťažkým srdcom snáša, že sa náš štát odklonil od smerníc, ktoré hlásal jeho spoluzakladateľ a prvý minister vojny generál Štefánik. (Tak je!)

Náš minister zahraničných vecí v júni 1934 vymenil si v Ženeve s ľudovým komisárom Litvinovom listy, na základe ktorých nadviazaly sa normálne diplomatické styky medzi Československou republikou a Sovietskym sväzom. Normalizovanie diplomatických štykov dá sa rozumeť... (Výkřiky posl. Vallo.)

Místopředseda Košek (zvoní): Prosím pana posl. Vallo, aby zachoval klid.

Posl. Sidor (pokračuje):.... i medzi štrukturálne tak odlišnými štátmi, ako je naša demokratická Československá republika a Sovietsky sväz. Také diplomatické styky konečne majú aj jiné, nám podobné štáty. Nuž, v zápätí týchto listov došlo k toľkému prejavovaniu sympatií so Sovietskym sväzom a jeho zariadením, že to nás, kresťansky orientovaných nacionalistov, musí naplniť obavami o budúcnosť nášho štátu demokratického. (Výkřiky. - Hluk.) Viazať osudy naše s osudmi Sovietskeho sväzu, stavať na smluvách, ktoré podpisujú bolševíci, pokladáme za najväčšiu chybu, akú urobila naša dosavádna zahraničná politika (Potlesk slovenských ľudových poslanců-.)

Pán minister zahraničných vecí dr Beneš (Hluk. - Místopředseda Košek zvoní.) vo svojom prejave, ktorý učinil na uvítanie sovietskych literátov a žurnalistov na pôde nášho štátu, medzi iným povedal tieto slová (čte): "Každé priateľstvo, ale tým skôr priateľstvo medzi národmi a štátmi, ktoré tu v istom smysle predstavujeme, potrebuje k svojmu rozvoju živého citu a čo najuprimnejšieho srdca. Základom jeho však musí byť shoda záujmov a reálna možnosť vzájomnej spolupráce. Nuž, domnievam sa, že pokiaľ ide o naše národy a štáty, predpoklady tieto sú v plnej miere dané."

Nemáme príčiny nesúhlasiť s týmto všeobecne definovaným priateľstvom medzi národmi a štátmi, ale musíme si tu položiť otázku, či môže byť shoda záujmov medzi našou republikou a Sovietskym sväzom trvalá. Trdíme, že táto shoda záujmov je len dočasná, len okamžitá, a stavať na ňu nemôže nám dovoliť naša česť, náš rozum a dobre pochopený váujem nášho štátu. (Výkřiky.)

Dobre napísala pražská "Národní politika" z 18. októbra t. r., že zásada menlivosti v zahraničnej politike je silnejšia ako zásada stálosti. A časopis uvádza dva príklady z najbližšej minulosti. Uvádza: Povojnové Nemecko utvorilo si tak dobrý pomer medzi sebou a Sovietskym sväzom,- že každý v Europe si myslel, že ide o pomer, ktorý má večne trvať. Sovietský sväz zriekol sa v prospech Nemecka reparácií, ktoré mohol od neho žiadať. Nemeckí inženieri a intelektuáli to boli, ktorí pomáhali pri prvých stavbách sovietskoho štátu, boli to Nemci, ktorí sa pousilovali o vybudovanie Sovietskeho sväzu. A dnes čo vidíme? Dnes vidíme, že kým ešte pred niekoľkými rokmi trvalo toto sovietsko-nemecké spojenie, dnes môžeme povedať, že niet úhlavnejšieho nepriateľa hitlerovského Nemecka ako je Sovietsky sväz a niet úprimnejšieho nepriateľa sovietského Ruska ako je hitlerovské Nemecko. (Výkřiky.) Takto sa mení politika zahraničná, takto sa menía smluvy, dohovory a paktá medzi jednotlivými národami a štátmi. Vyzdvihujúc túto zásadu menlivosti v zahraničnej politike, musíme čo najenergickejšie protestovať proti hlasom našich vládnych činiteľov, ktorými sa nám vnucuje spojenectvo československo-sovietske ako niečo trvalého, ako niečo jedine možného a ako niečo večného. Protestovať musíme i proti tomu, aby sa naša kritika tak zvaného sovietofilstva vyhlašovala za štátu škodlivú a štát podrývajúcu. O štát, o jeho budúcnosť máme aj my, národná slovenská opozícia, svoj úprimný a srdečný záujem a nemôžeme súhlasiť s takým postavením vecí, jako by starosť o štát, ako by starosť o budúcnosť republiky Československej bola výhradným právom a monopolom dnešného ved enia našej zahraničnej politiky§. (Výkřiky posl. Čavojského. - Místopředseda Košek zvoní.) A tu menom slovenskej ľudovej strany, ktorá v časoch kritických vždy činmi vedela dokázať svoj kladný pomer k tomuto š tátu, musím vysloviť hlboké zazlenie vedeniu našej zahraničnej politiky za tie zameškania, ktoré vo veľkej miere prispely k utvoreniu takého neudržateľného pomeru, aký je dnes medzi našim štátom a rep ublikou Poľskou. Chceme, aby v tomto pomere nastala náprava, a že chceme, o tom hovorilo aj expozé pána ministra zahraničných vecí, o tom hovoril aj prejav koaličných strán, o tom hovoril aj osobitne sociálne-demokratický rečník predo mnou. Nuž, ak chceme úprimne a vážne tento pomer neudržateľný a skazený napraviť, musíme urobiť doznanie, že na neudržateľnom pomere nesie vinu nielen Poľsko a Poliaci, ale i naša zahraničná politika. Priznať sa k spoluvine nie je ešte slabosťou, ale ako hovorím, je prvým krokom k náprave.