Proto musí naše vláda hleděti, aby náš drobný lid, živnostníci a dělníci mohli žíti jako lidé. Živnostník i dělník jsou největšími konsumenty, a ztratí-li ti, ztratí všichni. Já také doufám, že vláda v tom směru všechno podnikne, aby stav drobného lidu zachovala. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Dále má slovo pan sen. Pocisk.

Sen. Pocísk: Slávny senát! Z príležitosti prejednávania štátneho rozpočtu na r. 1935 v rozpočtovom výbore posl. snemovne zaoberal sa pán minister zdravotníctva dr Spina niektorými aktuálnymi otázkami nášho verejného zdravotníctva s hľadiska celoštátneho a poukázal na niektoré sťažnosti, vyplývajúce z nedostatku finančných prostriedkov, pri čom zdôraznil, že napriek tomu zdravotný stav v našom štáte neupadá, ale že sa lepší, naopak že možno badať pri niektorých odvetviach nášho verejného zdravotníctva značné úspechy.

Považujem za dôležité s tohoto miesta aspoň v hrubých obrysoch poukázať na niektoré nedostatky verejného zdravotníctva specielně na Slovensku. Som toho názoru, že príčiny týchto nedostatkov väzia o veľa hlbšie a pochádzajú ešte z predprevratové] doby, z doby, keď na Slovensku ešte vládol maďarský feudálny režim.

Sami maďarskí odborní činitelia, ktorí sa zaoberali vedecky otázkami národohospodárskymi a sociálne-politickými, verejne priznali, že Uhorsko po stránke zdravotnej ešte pred vojnou stálo za balkánskymi štátmi a že za Uhorskom nasledovalo hneď caristické Rusko. Maďari síce postavili za krátku dobu moderné hlavné mesto, ale úplne zameškali v každom ohľade a tiež po stránke zdravotnej celý ostatný vonkov.

Nakoľko nemám pri ruke štatistiku, ktorá by sa vzťahovala špeciálne na predprevratové Slovensko, nech mi je dovolené uviesť aspoň niekoľko štatistických dát, vzťahujúcích sa na predprevratovú dobu bývalého Uhorska.

Keď uvážime, že ešte r. 1913 - a tento stav sa ani po prevrate nezlepšil - bolo v 20 miliónovom Uhorsku celkom 6.182 diplomovaných lekárov, z ktorých iba 2.615 bolo úradných obvodných lekárov, keď ďalej uvážime, že jedna štvrtina z týchto lekárov bývala v Budapeští, kde na 10.000 obyvateľov pripadlo 17 lekárov, kým vo väčších vidieckych mestách pripadlo na 10.000 obyvalelov 11 lekárov, na ostatný vonkov, ktorý činil z celého obyvateľstva 85 %, iba na 5.000 obyvateľov 1 lekár. Ešte r. 1913 nebolo v 101 obvode ani jedného úradného lekára. Hoci maďarská vláda na tieto obvody vypísala niekoľkokrát' verejný súbeh, nehlási] sa ani jeden lekár. Príčina tohoto bola, že plat takéhoto obvodného lekára bol tak malý, že z tohoto nemohol vyžiť, a súkromná prax rovnala sa takmer nule, poneváč to boly tak chudobne obvody, že nemocný človek, ktorý by bol aj lekára potreboval, nemohol ani tú najminimálnejšiu taxu zaplatiť.

A tak, ako vyzeral stav v Uhorsku a tým aj na Slovensku až do prevratu po stránke lekárskej, bol tento stav po stránke verejných nemocníc ešte ubohejší. Napriek tomu, že nemocenské poisťovne boly najväčším dodávateľom svojich členov pre nemocnice, čo bolo takmer 50 % nemocných, ktorí vyhľadali nemocničné ošetrenie, bol priemer následkom chudoby a biedy uhorského obyvateľstva, hlavne vonkovského, ďaleko pod priemerom európskych štátov. Preto v Uhorsku ešte v r. 1913 pripadlo na 1000 obyvateľov 23.5 úmrtností, kým v Rakúsku 20.3 a v Nemecku iba 14.9. Ak uvážime, že Uhorsko malo ešte v r. 1913 iba 462 verejných nemocníc, pri čom ale štatistika neuvádza, koľko v týchto nemocniciach bolo posteli, pri tom ale napriek tomu ľahko môžeme odhadnúť, keďže vieme zo štatistiky, že na 100.000 obyvateľov pripadlo iba 2.348 nemocných, ktorým vo verejných nemocniciach dostalo sa ošetrenia. To znamená, že veľká čiastka chorých, a hlavne zemedelského robotníctva, ktoré nebolo poistené proti nemoci, nemohlo zaplatiť následkom svojej chudoby nemocničnú taxu. nevyhľadávalo ani lekára, ani nemocničné ošetrenie.

Ešte horšie to vypadalo s verejnými nemocnicami pre duševne chorých. Uvážíme-li, že ešte r. 1913 bolo v Uhorsku iba 6 verejných nemocníc a súkromných ústavov pre choromyseľných, v ktorých celkovom počte bolo 2574 postelí s priemerným počtom 5099 choromyseľných, preto vyvinula sa v Uhorsku prax, že menej nebezpečných choromyseľných umiesťňovaly maďarské úrady na dedinách u jednotlivých roľníkov, kde títo museli pracovať. Tento nedôstojný stav, ktorý bol možný snáď niekde v Ázii, mal za následok, že medzi obyvateľstvom vzniklo dokonca okrídlené slovo >falu bolondja<, blázon dediny. Takýchto duševne chorých bolo r. 1913 na dedinách umiestnených 1555.

Taktiež neuveriteľný stav bol v Uhorsku po stránke detských nemocníc a chorobincov. Tu maďarská štatistika sama uvádza, že zo 100 prípadov ochorelých detí ani jednému celému procentu sa nedostalo nemocničného ošetrenia a 40% detí umieralo bez toho, že by lekár aspoň raz mu bol poskytnul lekárske ošetrenie.

Ten istý stav bol tiež u pôrodných asistentiek. Predstavme si, že na 100.000 obyvateľov pripadlo iba 86 asistentiek, z ktorých malo iba 70 diplom pôrodnej asistentky s 8mesačným kurzom, kým v Nemecku a v ostatných štátoch Európy sa vyžadoval jednoročný kurz.

Uvádzam, slávny senát, týchto niekoľko príkladov o verejnom zdravotníctve v bývalom Uhorsku preto, poneváč sa tieto príklady až do prevratu vzťahovaly tiež na dnešné Slovensko,

Je preto pochopiteľné, že Slovensko i po stránke zdravotnej nemohlo za 16 rokov nahradiť to, čo desiatky rokov feudálne Maďarsko zanedbalo. Maďarská aristokracia ako vládnuci činiteľ celým svojím štátnym aparátom starala sa viac o zdravotný stav svojho dobytka ako o zdravie svojich občanov.

Slávny senát, pri tejto príležitostí chcel by som sa zmieniť tiež o našich školách. Súvisí to tiež s naším verejným zdravotníctvom. Je len pochopiteľné, že každý inteligentnejší človek má vyššie nároky, bohužial náš slovenský ľud vychovávaný pred prevratom z veľkej časti v cirkevných a hlavne rímsko-katolických cirkevných školách stál na tej úrovni, že nemal ani pre zdravotný stav jeho, tedy pre verejné zdravotníctvo žiadnych vyšších nárokov.

A jestli pán dr Kovalik dnes z tohoto miesta vychvaľoval slovenské rímsko-katolické ľudové školy, ktoré kládol za vzor štátnym ľudovým školám a staval sa proti ich zoštátneniu z dôvodov, že v rímsko-katolických ľudových školách sa slovenský ľud vychováva v lepšej morálke než v školách štátnych, tak bych mu chcel odpovedať, že keby Československá republika pokračovala v tej samej školskej politike, ktorú sledovala maďarská vláda na Slovensku pred prevratom, vyzeralo by to s výchovou československého ľudu veľmi biedne. (Sen. Šelmec: Bolo by hodne blbých ľudí!) Chcel bych len reagovať na toto odôvodnenie pána sen. Kovalika s poukazom na jeho straníka, kanovníka Kožára v Lipt. Sv. Mikuláši, člena zemského výboru za slovenskú ľudovú stranu. Tento pán Kožár prednášal túto vyššiu morálku, ktorú práve pán dr Kovalik z tohoto miesta vychvaľoval a obhajoval, v slovenskom zemskom výbore. Ja nechcem z tohoto miesta obšírnejšie s touto vyššou morálkou pána kanovníka Kožára sa zaoberať preto, poneváč československá verejnosť o tomto prípade bola z novín dostatočne informovaná. A práve z dôvodov, aby slovenský ľud nebol vychovávaný v tejto morálke, ktorú strana pána dr. Kovalika chce v rímsko-katolických ľudových školách i naďalej zachovať, nemôžeme súhlasiť a preto sme pre zoštátnenie cirkevných škôl.

Chcel bych sa ešte zmieniť o školských budovách rímsko-katolických ľudových škôl na Slovensku. Jestli kol. Kříž z tohoto miesta zmienil sa o školskej budove v jeho volebnom okrese na Českobudějovicku, tak bych i ja celú spustu, stá a stá takýchto prípadov ba i o 100 % horších mohol uviesť o rímsko-katolických ľudových školách. (Hlasy: I štátnych!) Ku príkladu v prievidzskom okrese poznám rímsko-katolickú školu, v ktorej keď prší, nemôže sa vyučovať preto, poneváč do vyučovacej siene tečie, takže učiteľka musí deti poslať domov. Toľko som chcel reagovať v súvislosti rímsko-katolíckých ľudových škôl na reč pána senátora dr Kovalika. Preto, uvádza-li pán minister zdravotníctva niektoré dáta s hľadiska celoštátneho, považujem tiaž za dôležité porovnať tieto dáta špeciálne s hľadiska slovenského, poneváč to súvisí so záujmy celoštátnymi. Lebo i tu platí heslo: V zdravom tele zdravý duch!

Som toho názoru - a toho názoru sú aj naši činitelia, ktorí sa otázkou nášho verejného zdravotníctva špeciálne zaoberajú - že napriek hospodárskej krize a neutešeným štátnym financiám mohlo by sa po stránke zdravotnej v Československej republike a špeciálne na Slovensku pri dobrej organizácií a racionalizácii viac docieliť, ako sa docielilo pri dnešnom dezorganizovanom stave. Táto dezorganizácia a neracionálnosť nášho verejného zdravotníctva väzí v prvom rade v zastaralých a nejednotných zákonoch.

Následkom tejto nejednotností nemocničných zákonov sa situácia na Slovensku podstatne zhoršuje aj tým, že krajina Slovenská má nielen na starosti náklady investičné, ale aj prevodzovacie. Práve preto, že toto bremeno presahuje hospodársku nosnosť Slovenskej krajiny, nie je divu, že pri kritike terajšieho stavu - faktického a právneho - ozývajú sa hlasy, dožadujúce sa novej, hospodárskym možnostiam primeranej úpravy, ktorá by jasne stanovila mieru povinností pre jednotlivé subjekty povolané k budovaniu a správe všeobecných verejných nemocníc. Nesporné je, že nielen administratíva, ale aj zdravotná pečlivosť nášho verejného zdravotníctva nie je na tej úrovni, akú vyžaduje dnešná doba. Nie je prevedené podľa zámerného plánu organické rozdelenie funkcií medzi štát, krajinu, okres a obec, následkom čoho vzniká otázka kompetencie, čo má nesporne svoj neblahý vliv na celé verejné zdravotníctvo. V bývalom Uhorsku prispieval štát hlavne na úhradu liečebných výloh, nezaplatených ošetrovanými osobami. Za tým účelom zriadený bol na základe zák. čl. XXI 1898 krajinský fond, z ktorého sa tieto nedobytné obnosy nemocniciam hradily, a teprv ako vedľajší úkol prispieval štát na zriaďovacie a udržovacie náklady zdravotných zariadení, založených municipiami. Ani neskoršie ustanovenie zák. čl. XXXVIII/1908 nestanovilo striktne povinnosť obciam budovať verejné nemocnice, ukladajúc im - podľa možnosti - iba pečlivost o uskutočnenie inštitúcii, slúžiciach len k zvelebeniu verejného zdravotníctva. Taktiež novelou zákona o výkone zdravotnej polície zák. č. 236/1922 Sb. z. a n., a neskoršími zákonmi stanoví sa iba kompetencia a ponechávajú sa staré uhorské zákony v platnosti.

Je nesporné, že povinnosť obcí snášať vecný náklad pri výkone zdravotnej polície, ináč obstarávanej štátnou správou, nemôže byť za dnešného finančného stavu rozširovaná, nakoľko im bolo zákonom uložené prispievať 20 % na ošetrovacie útraty u verejných nemocníc po dobu 4 týždňov za osoby, pokiaľ na nich ošetrovacie poplatky nebolo možné vymôcť. Preto nie je divu, že už od dávnejšej doby preniká názor, že je treba upraviť novým spôsobom povinnosť obcí tak, aby sa im neukládaly bremená nesnesiteľné.

Na základe dnes platných predpisov na Slovensku možno tedy usudzovať, že obce a mestá nie sú subjektom, ktorý by podľa zákona bol v prvom rade povinný budovať všeobecné nemocnice pre choroby nie nákazlivé. Právne predpisy síce nekladú prekážok, aby obce, poťažne mestá samotné všeobecné nemocnice budovaly, ba naopak dokonca s tým aj počítajú, avšak iba s ohľadom na súčinnosť so štátnou správou pri výkone zdravotnej polície, a to hlavne pre prípad čelenia nemociam nákazlivým. A práve pre naprostý nedostatok finančných prostriedkov u najnižších sväzkov územnej samosprávy, hlavne po známej úprave samosprávnych financií, do budúcna je takmer vylúčené, aby obce a mestá na Slovensku, či už ako stavebníci, alebo ako výluční provodzovatelia všeobecných verejných nemocníc prichádzaly vôbec v úvahu.

A preto nie je dobre mysliteľné, že by do budúcnosti Slovenská krajina mohla sama uspokojovať rastúcu potrebu verejných nemocníc, jestli urýchlene nebude zákonom tento neudržiteľný stav postavený na reálny finančný základ. Tento zákon, ktorým by jasne bola stanovená kompetencia zeme a povinnosť nižších autonómnych sväzkov, je už aj preto treba urýchlene legislatívnou cestou do života uviesť, aby sa následkom dezorganizácíe a neracionálnosti zbytočne neplýtvalo verejnými financiami, keďže sa môže za tie obnosy, ktoré sa dnes na verejné zdravotníctvo vydávajú, pomerne o veľa viac docieliť v záujme nielen Slovenskej krajiny, ale aj celého štátu. Tomu možno odpomôcť jednotnou úpravou nemocničného zákona, ktorá by nielen pri zistenej potrebe stanovila k prevedeniu povinný subjekt, prihliadajúc k jeho finančnej potencii - ale ktorá by tak umožnila, aby nemocnice, poťažne liečebné ústavy vôbec boly programové prebudované v organický celok, ktorý by bol vyhovujúci rovnako dnešnému stavu lekárskej vedy, ako aj požiadavkom sociálne politickým.

Pán minister verejného zdravotníctva sa obšírne zaoberal vo svojom exposé so stavom verejných nemocníc a zdravotných ústavov, pri čom uviedol, že v Československej republike mali sme v r. 1932 163 verejných nemocníc s 36.883 posteľami, a že počet ošetrených osôb v r. 1932 obnášal 619.105 a že na 1.000 obyvateľov pripadne 2,48 postelí. Sám doznal, že tento stav nie je ideálny a odôvodňoval ho hlavne nedostatkom finančných prostriedkov, ktoré nedovoľujú investície, a stále sa stupňujúcimi nedobytnými pohľadávkami u verejných korporácií za liečebné trovy, pri čom ale napriek tomu dal do výhľadu sníženie ošetrovacej taxy vo verejných nemocniciach. Túto snahu pána ministra ver, zdravotníctva s povďakom kvitujeme, ale súčasne žiadame, aby táto zlevnená taxa nebola na úkor tých, ktorí sú na nemocničné ošetrenie odkázaní.

Musím s tohoto miesta zdôrazniť, že v sieti verejných nemocníc na Slovensku a počte postelí v týchto vykazuje štatistika z poslednej doby podstatný nedostatok. Je zaujímavé sledovať, nakoľko počet ošetrených v liečebných ústavoch a verejných nemocniciach s roka na rok vzrastá. Keď uvážime, že celoštátny priemer ošetrovacích dňov vo všeobecných nemocniciach robil v r. 1921 až 1925 7 ³/₄ milióna dní, ale v r. 1931 už takmer 11 miliónov, to znamená vzostup o 42 %<. Hoci pomerne k tomuto vzostupu ošetrovacích dňov vzrástol tiež od r. 1921 až 1931 počet postelí s 24.817 na 36.000 a jestli vykazuje celo štátny priemer na 1.000 obyvateľov 2.48, zatiaľ bolo na Slovensku v r. 1931 vo 44 nemocniciach celkom 6.177 postelí, takže na 1.000 obyvateľov v Slovenskej krajine pripadá len 1.7 postelí. To znamená, že na Slovensku pripadá na 1.000 obyvateľov o polovicu menej postelí, ako je celoštátny priemer. Preto na Slovensku je jedna posteľ zaťažená 322 dňami, kým celoštátny priemer činí 304, a podľa odborníkov mala by byť jedna posteľ zaťažená len asi 250 dňami. Nie je preto divu, keď častokrát musí byť vážne nemocný človek, ktorý by bezpodmienečne potreboval nemocničného ošetrenia, už nech interného, alebo chirurgického, zamietnutý pre nedostatok voľných postelí. Takéto prípady opakujú sa častokrát na bratislavskej klinike ktorá je ďaleko nad celoštátny priemer frekventovaná.

Taktiež je dosiaľ citeľný nedostatok ústavnej pečlivosti na Slovensku pre osoby nevyliečiteľne choré. Takáto osoby a hlavne nemajetné sú takmer úplne odkázané na domácu pečlivosť, poneváč verejné nemocnice, keď len môžu, hľadia sa ich zbaviť. S hľadiska ľudskosti je nedôstojné, keď takéto osoby, vo väčšine prípadov so získanou chorobou pri škodlivej práci, sú odkázané samy na seba a častokráť bez každej opatery. Preto by bolo žiaducné, aby na Slovensku čím skoršie bol vybudovaný pre týchto úbožiakov primeraný chorobinec už či štátny, alebo zemský.

Považujem za potrební pri tejto príležitostí zmieniť sa o nedostatočne vychovanom nemocničnom personále. Preto by sa doporučovalo, aby ministerstvo zdravotníctva tejto otázke venovalo zvýšenú pozornosť a dbalo toho, aby verejné nemocnice zamestnávaly, nakoľko je to len možné, personál odborne kvalifikovaný, pri čom by bolo treba tiež dbať toho, aby aj po stránke psychologickej sa takýto zamestnanec hodil pre toto svoje povolanie.

Jedna z veľmi dôležitých a pálčivých otázok je na Slovensku nedostatok verejných pôrodníc, ktorá za bývalého Uhorska boly úplne zanedbané. Preto s povďakom treba kvitovať, že Slovenská krajina vo svojom tohoročnom rozpočte zariadila do investičnej položky 2 milióny Kč na novostavbu pôrodníckeho pavilonu a súčasne babskej školy a internátom pri krajinskej nemocnici v Turč. Sv. Martine. Tým bude odčinená dosiaľ citeľná medzera vo výchove pôrodných asistentiek, ktorá práve na Slovensku je nutná, lebo ako som už spomenul, za bývalého Uhorska po tejto stránke panovaly aziatské pomery, čo malo za následok nadpriemernú kojeneckú úmrtnosť.

V súvislosti s otázkou verejného zdravotníctva sa pán minister dr Spina vo svojom exposé zmienil tiež o príprave zákona o lekárnickej komore a o unifikácii lekárnického zákona. Sme pánu ministrovi ver. zdravotníctva povďační za túto jeho snahu a prajeme si, aby tieto dva pripravované zákony boly čím skôr do života uvedené, aby tak na Slovensku už konečne i po tejto stránke hazardovanie s ľudským zdravím prestalo. Ako dlhoročný člen správy Zemskej úradovne pre poisťovanie robotníkov na Slovensku mám skúsenosti, že mnohí lekárnici na Slovensku - česť výnimkám - zneužívajú svojho monopolného postavenia a pri expedícii liekov beztrestne spoliehajú sa na nevedomosť hlavne členov okresných nemocenských poisťovní a liečebného fondu.

Pánovia, takmer na dennom poriadku máme na Slovensku, že lekárnici neexpedujú chorým členom nemocenských poisťovieň liek lekárom predpísaný. Ba častokráť stáva sa i to, že lekárnik táže sa chorého alebo povie chorému: A s tým sa chceš ozdraviť? Veď je ten recept a ten predpis lieku pre kočku? Chceš-li, dám ti niečo iného. Je-li to dievča, tedy mu nabídne voňavé mydlo alebo vodičku alebo púder, je-li to muž, tedy mu nabídne nejakú pálenku, ktorú sám pančuje. To sú prípady, ktoré sa častokráť objavujú na Slovensku a zemská úradovňa pre poistenie robotníkov má takmer každý mesiac niekoľko takých prípadov hlásených.

Preto toto uvádzam a žiadam, aby pán minister dr Spina sa postaral, aby po tejto stránke v zákone, ktorý sa pripravuje a ktorý pán minister sľúbil, na toto bolo pamätované.

Konečne nech mi je dovolené, aby som z tohoto miesta tiež s povďakom kvitoval, že Ústredná sociálna poisťovňa započala vo Vyšných Hágoch v Tatrách so stavbou sanatória pre tuberkulózne chorých a je len potrebné, aby aj štátna správa vyšla jej čo najviac v ústrety.

Za rozpočet samozrejme budeme hlasovať. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Další slovo má pan sen. dr Havelka.

Sen. dr Havelka: Slavný senáte! Z prohlášení pana ministra financí, které učinil jak v rozpočtovém výboru senátu, tak i poslanecké sněmovny, jest vidno, že má snahu udržeti nejen státní rozpočet v rovnováze, ale hledí zdokonaliti státní finanční aparát. K této věci měl bych dvě stručné poznámky.

Mnoho bylo mluveno o berních úřadech a berních správách. Při této příležitostí upozorňuji na okolnost, že zvláště naši venkovští poplatníci nevládnou perem jako zkušení účetní odborníci a proto svoje daňové opravné prostředky často nedokonale sestavují, čímž se tyto prostředky stávají formálně závadnými a jako takové jsou šmahem fin. úřady zamítány. Proto prosím pana ministra financí, aby dbal této okolnosti a vydal instrukce podřízeným úřadům tak, že tito jednodušší, nezkušení poplatníci mohou si své daňové záležitosti vyřizovati ústně, čili aby byla nařízena t. zv. berní manudukce, čímž se ušetří stohy papíru a celá řada daňových nedoplatku. Z tohoto důvodu nebyla by také na místě přílišná centralisace fin. správy a zvláště rušení berních úřadů v malých městech.

Dále se chci velmi krátce zmíniti o pilíři státního rozpočtu, jakož i všech příštích rozpočtů: o nepřímých daních. Jelikož daně spotřební tangují většinu našich zemědělců, jednak přímo a hlavně pak celý náš hospodářský průmysl, nutno tomuto odvětví věnovati největší pozornost. Běží o to, aby kontrola byla prováděna účelné a poplatníci byli o široké daňové materii náležitě poučováni a ne zbytečně šikanováni. Toho lze dosáhnouti, budou-li do důchodkové služby přijímání absolventi středních škol, a to zvláště odborných, také zemědělských. Myslím, že přeřadění této kategorie do vyšší služební třídy při zachování nynější systemisace by tolik nestálo a stát by značně získal.

Konečně musím se zmíniti též o neblahé dani z masa při domácích zabijačkách a nutných porážkách. Tvrdostí a příkrosti tohoto zákona hledí ministerstvo oslabiti samo, ale je nejvýš na čase, aby tato daň byla konečně zrušena nebo aby zákon byl aspoň snesitelně upraven.

Další stížnosti jsou při dani z vodní síly a při všeobecné dani nápojové. O tom však někdy jindy.

Slavný senáte, a nyní k té nynější krisi. Je jisto, že krise je, je také jisto, že krise ubývá v jiných státech více a čerstvěji než u nás, Krise u nás ustupuje pomaleji než v jiných státech. Jedna z hlavních příčin, že se u nás kola hospodářského života roztáčejí pomaleji než jinde, je naše bytová politika, která téměř úplně vyřadila stavební živnosti ze zaměstnanosti. Tyto živnosti dávají zaměstnání aspoň 400.000 lidem. V naší bytové politice se uplatňovala a uplatňuje přímo chorobná nepřízeň proti soukromému majetku domovnímu, až do jeho zničení. Srovnáváme-li cizí zákonodárství s naším, vidíme, že až na sporé výjimky byl a jest nejvíce utiskován soukromý majetek domovní v Československu. V Evropě zrušily ochranu nájemní: Bulharsko r. 1926, Dánsko r. 1931, Finsko r. 1922. Holandsko r. 1927, Itálie r. 1930, Jugoslávie r. 1929, Lucembursko r. 1928, Rumunsko r. 1930, Řecko r. 1930, Švédsko r. 1923. Švýcarsko r. 1926, Turecko r. 1923. V ostatních státech se alespoň značnou měrou dbalo toho, aby se nájemné přiblížilo cenovému indexu, čili aby vlastník domu dostal to, co mu na penězích patří. Ve Francii se vztahuje na příklad ochrana nájemní jen na obce s více než 4000 obyvateli. V Maďarsku je stanoveno pro chráněné místnosti nájemné ve výši zlaté parity. Naproti tomu v Československu pro byty o pokoji a kuchyni a pro obytné kuchyně stanoveno nájemné jen o pouhých 90 % zvýšené - tedy ani ne o jednou tolik - proti době předválečné. Nájemné odpovídá tu asi 25 % zlaté parity a je tedy z celé Evropy a snad na celém světě u nás nejnižší, což se rovná konfiskaci výnosu majetku domovního.

Naše bytová politika z největší části byla a jest budována na mylných předpokladech. První nepravda, která se dlouho udržovala, bylo tvrzení, že je nedostatek bytů. Snad 'tu a tam nedostatek bytů byl, ale naše oficielní bytová politika sama zavinila, že se tento nedostatek neodstraňoval rychlým tempem. Mohl se soukromý podnikatel odhodlati ke stavbě, když viděl, jak se zachází se starým majetkem domovním? V době, kdy ceny všeho dostupovaly 18násobku, ba i výše, bylo nájemné stanoveno 1,2 násobkem a disposiční právo vlastníka domu se rovnalo nule.

Tam, kde panuje svoboda soukromého majetku domovního, kde jest zaručena jeho výnosnost a kde jsou ustálené poměry, tam není třeba podpor na stavby, podpor, které ohrožují rovnováhu veřejných financí. V dobách urychleného přílivu obyvatelstva do velkoměst vyskytl se ovšem také v nich nedostatek přístřeší.

Na jaře r. 1872 musily na př. býti u Berlína na Templhofském poli postaveny dřevěné boudy, ale již v několika měsících stavební činnost dohonila potřeby bydlení. Soukromé podnikání přemohlo všechny těžkostí a mělo vždy dostatečný kapitál k disposici. Každý byl ubytován podle svých prostředků.

O tom, že v mnohých místech byla bytová tíseň zdánlivá, svědčí tato dala: V Českých Budějovicích v letech 1910 až 1921 přibylo 232 domů, ubylo 516 obyvatel, v Chrudimi přibyly 73 domy, ubylo 527 obyvatel, v Kutné Hoře přibylo 149 domu, ubylo 1.172 obyvatel, v Kolíne přibylo 191 domů, ubylo 266 obyvatel, ve Vysokém Mýtě přibyly 64 domy, ubylo 343 obyvatel, ve Vejprtech přibylo 46 domů a ubylo 1.436 obyvatel. Taková byla pravda o >nedostatku< bytů.

Bytová politika sama uměle vyvolávala tíseň bytovou, neboť umožnila disekonomii s bytovým zbožím - velké byty byly slabě obsazeny - zdržovala cd pronájmu osoby, které mohly pronajmouti místnosti a byty, ale které si to rozmýšlely, poněvadž je odstrašovalo utrpení, které prožívali vlastníci starých domů, jejíchž byty byly pronajaty. Stavební ruch z let 1927 až 1930 přinesl takový počet bytů, že dnes umlkly všechny hlasy o nedostatku bytů, poněvadž nesprávnost tohoto tvrzení jest každému očividná, ale byly tu subvence a proto se musilo tvrditi, že je nedostatek bytů.

Jako další důvod pro prodlužování ochrany nájemní, když první důvod nelze již dobře uplatňovati, se uvádí, že nájemné na volném trhu je neúnosné, a myšlenka ta se lidem přímo vsugeruje.

Předně tu je nutno uvážili, kolik se dávalo před válkou na byt a kolik se dává dnes. Před válkou to bylo 20 až 25 % ročního primu. Dokladem toho, že si obyvatelstvo zvyklo dávati na bydlení jen zcela malou částku, jsou zprávy Státního úřadu statistického č. 50/56 z r. 1932, v nichž byly propočítány příjmy a vydání 196 rodin úřednických. Podle nich vydání na nájemné činilo u rodin úřednických 7,58 % a u rodin kancelářského pomocného personálu 8,22 procenta jejích ročního příjmu, neboli průměrně 7,72 % ročního primu. Naproti tomu činily výdaje na kuřivo 1,23 %, útrata v hostinci 0,41 %, vydání na noviny a knihy 1,28 %, na zábavy a výlety 3,93 %, na dary a sbírky 1,22 %, na příspěvky spolkové 0,11 %, na příspěvky organisační 0,17 % a na losy 0,45 %. Činily pak všechny tyto výdaje, v nichž jsou potřeby jednak zbytné anebo alespoň značně zbytnější než bydlení, 8,79 % ročního primu, čili více než o 15 % více, než vydání na nejnezbytnější potřebu, t. j. bydlení. Podobné je tomu podle zpráv téhož úřadu z r. 1931 čís. 225 229 v rodinách dělnických, u nichž vydání na nájemné činilo 3,91 % ročního příjmu, kdežto výdaje na výše uvedené zbytné potřeby celkem 5,95 %, tedy téměř o 50 % více než vydání na bydlení. Před válkou bylo však, jak řečeno, počítáno na nájemné okrouhle 20 až 25 % ročního příjmu.

Ve Velké Praze koncem r. 1930 u bytů 1-2 pokojových, s kuchyní, činil u bytů vázaných ochranou nájemníků podíl nájemného 10 % veškerých nákladů životních, u volných 20 %.

Když se tedy na bydlení bude věnovati aspoň tolik, kolik se platilo před válkou, pak jistě aspoň 50 % chráněných nájemníků může klidně zůstati za tuto kvótu důchodu v dnešním bytě dále a nemusí byt měniti. Nestačí-li tato kvota na byt, který se dnes obývá, může si nájemník najíti byt menší anebo více na pokraji města, případně na venkově, zvláště není-li svým povoláním vázán na určité město. Když takto uvažujeme, zmenší se počet těch, kdož nemohou platiti nájemné na volném trhu z obytné kuchyně na okraji města, případně venku, na nepatrné procento nájemníků, o které se pak ovšem musí postarati chudinská péče, která však patří do kompetence obcí a nikoli majitelů domů.

Dále nutno uvážiti, zda vyplácené mzdy dělnické dosahují takové výše, aby kvóta 20 až 25 % důchodu stačila na zaplacení bytové potřeby jako před válkou. Tu se dovolávám Práva lidu ze dne 10. června t. r., podle jehož zprávy mzdy dělnicko v listopadu 1933 byly nad úrovní mezd předválečných, a to 102,64 % ve zlatě. Toto konstatováni o výši mezd je z dob krise, která dnes podle zpráv Národní banky na své ostrosti již polevila, a jsou, bohudíky, dnes poměry na trhu mzdovém snad již příznivější.

Mezinárodní úřad práce na základě svých šetření zjistil, že v zemích, ve kterých ochrana nájemníků umele snížila nájemné, utvářely se také důchody osob na výší, která nestačí ku placení takového nájemného, jehož by vyžadovala rentabilita domů, a dále že v životních nákladech nastal mezi výdajovou položkou na byl a mezi položkami na jiné, zbytnější potřeby přesun ve prospěch těchto méně nutných položek a konečně že v zemích, kde ochrana nájemníků byla již zrušena, lze pozorovati, že nájemné zabírá mezí životními náklady stejnou nebo přibližně stejnou poměrnou částku, jako v dobách předválečných.