Takto píše poľský časopis, naklonený polskej vláde. Na to poznamenávam, že keď som pozorne prečítal brožúru >Poľsko a Československo<, ktorú, myslím, pp. senátori tiež obdržali, a keď som v nej pozorne sledoval štýl a spôsob vyjadrenia sa a obsah brožúry, a keďže z 15ročných svojich skúseností v zahraničnom výbore senátu - ktorého výboru som členom a v ktorom som mal príležitosť poznať štýl, spôsob vyjadrenia sa a mentalitu p. ministra Beneša - prejavujem svoje presvedčenie a rozhodný úsudok, že keď sa len poľský časopis pýta, či tá 'brožúra obsahuje mierienie p. ministra, tak môžem z udaných teraz dôvodov prejaviť presvedčenie, že táto brožúra, jej štýl, spôsob vyjadrenia sa i obsah úplne kryje štýl, spôsob vyjadrenia sa a mentalitu p. ministra Beneša. Tedy podla mojej mienky je týmto hľadisko oficiálnych kruhov z českej strany usmernené a jasné.
Ďalej ešte jedon poľský časopis, mesačník ostrešovský >Przez o.swiate do kultúry< uverejňuje článok Jana Karczmarského, vo ktorom článku na konci se vyslovuje nádej, že poľská menšina na Tešínsku stane sa pojítkom vedúcim k pravdivému priateľslvu medzi Poľskom a Československom.
Ešte jedon poľský časopis, >ABC< z 10. decembra donáša článok St. Strzetelského, ktorý píše, že nerozumie vystúpeniu poľského delegáta Komarnického v Ženeve a že sa chcú vyrovnať s Čechmi. Prečo citujem tieto polské hlasy? Z príležitosti citovania týchto článkov pripomínam, že som ako v zahraničnom výbore, tak aj tu v senáte častejšie prejavil tú mienku, že by bolo prospešné, ako v záujme mieru tak aj v záujme interesovaných štátov, aby Poľsko pristúpilo k Malej dohode, čim by bola služba vykonaná miernemu nažívaniu národov v Európe, a toto sblíženie Poľska k Malej dohode by bolo tým žíaducnejšie, poneváč by to bolo sbližovanie slovanských národov a tým by si ten slovanský element v Európe zadovážil väčšiu váhu v európskej politike a i to Poľsko by si zadovážilo a mohlo zásluh nadobudnúť pre slovanskú vec.
Toľko by som si dovolil poznamenať o zahraničnej politike.
Čo sa vnútropolitickej situácie týka, poznamenávam, že naša strana už často prejavila svoje požiadavky, a dodávam k tomu, že tieto požiadavky prijala a vyslovila v parlamente i tu v senáte i iná strana. Tak na pr. agrárna strana tiež už prejavila požiadavku upravenia módu vivendi, prejavila žiadosť krajinskej školskej rady, aby bola uvedená, a žiadosť postavenia slovenskej techniky. V poslednom zasadnutí senátu p. sen. dr Milota, bývalý rektor a profesor bratislavskej univerzity, predniesol už niekoľko požiadavôk, ktoré sú naše staré požiadavky. Pán sen. dr Milota, ktorý už viac rokov pôsobí v Bratislave na univerzite, má príležitosť poznať slovenské pomery, ale, myslím, nielen s toho bratislavského stanoviska, ale nahliadnuť do duše národa, do jeho mentality, jeho cítenia, smýšľania a požiadavôk. To je potrebné často stýkať sa nielen s inteligenciou a mládežou študujúcou na univerzite, ale i s národom samým.
Dovolím si tu reagovať na nasledujúce veci p. sen. dr Milotu, ktoré on predniesol tak, ako boly prednesené naše požiadavky, a za to som mu vyslovil uznanie. Pán senátor víta na pr. vzrast sebavedomia slovenskej mladej inteligencie a jej slovenského nacionalizmu ako záruku, že tento slovenský nacionalizmus a táto mladá slovenská generácia už nedá sa nikdy podmaniť vlivom odnárodňujúcim, ako to bolo za starého režimu. Avšak pán senátor spomína i obavu, že vzrast toho slovenského nacionalizmu snáď - nechcem povedať - že ohrožovať bude, ale konkurovať bude s nacionalizmom českým. Táto konkurencia, myslím, pre republiku nebola by škodlivou, usiluj sa jeden i druhý národ vyvinovať čím väčšiu kultúru. Nebolo by to na škodu, ale v prospech republiky, keby sa ten slovenský nacionalizmus vyvinoval, ovšem samo sebou sa rozumie - to ani nemusím zdôrazňovať - vždy v rámci republiky Československej.
Teraz musím poznamenať, že slovenská kultúra je stará, vyše tisícročná kultúra a že slovenský národ dokázal veľké schopností k vybudovaniu slovenskej kultúry. Mal on veľkých činiteľov na rôznych poliach tejto kultúry a bol by sa vyvinoval tento národ a jeho kultúra, keby nebol pod takým ohromným útlakom, ako tomu bolo obzvlášte v poslednom storočí. Tedy keď i pri takýchto nepriaznivých pomeroch mohol sa ten malý slovenský národ 1.500 rokov udržať, tak teraz, keď má možnosti budovať svoju svojráznu slovenskú kultúru, neradno ju hatiť, ale je treba ju podporovať, a zaiste bude to v prospech štátu.
Pán sen. Milota žiadal uplatnenie sa slovenských mladých kvalifikovaných síl v úradoch. Máme už dosť tej kvalifikovanej slovenskej mládeže, ale, žial bohu, musíme konštatovať, že len v malej miere umiestňuje sa táto slovenská mladá inteligencia. Žiaducné je, aby na Slovensku predovšetkým, ako to i sám pán dr Milota spomína, vždy Slováci boli umiestnení a menovaní na rôzne miesta.
Pán senátor je proti ústavnej autonómii ale hovorí - prečítam to slovo od slova (čte): >Jsme především proti dosavadní centralisaci správní a žádáme, aby byla zavedena zdravá, široká decentralisace v celém státě, která by se musila rozšířiti též na decentralisaci ve věcech osobních<. Tieto žiadosti sú predsa žiadosťmi i našej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
Pán senátor žiada však pri tom aj decentralizáciu slovenského krajinského úradu zriadením filiálky alebo expozitúry krajinského úradu. Takú capitis diminutio, delenie a ubieranie na autorite ťažko vydobytého a vymezeného slovenského krajinského úradu nemôžem schvaľovať, musíme sa proti tomu postaviť. Za dôvod lej expozitúry je povedené, že cieľom toho je, aby sa obyvateľstvu bývajúcemu na východnom Slovensku umožnilo dostať sa k fóru, kde sa majú riešiť jeho krajinské záležitosťi. To by bol jedon dôvod. Avšak krajinské zastupiteľstvo, to je ťažko vydobytý úrad, ktorého jednotu musíme hájiť. Nesmieme jeho autoritu snižovať, nesmieme ho deliť, a aby sa pomohlo obyvateľstvu, aby nemuselo tak ďaleko cestovať 7. východného Slovenska až na južnú hranicu k Dunaji do Bratislavy, nech sa dajú okresným náčelníkom väčšie práva, také práva, podľa ktorých by mohli vybavovať záležitosti obyvateľstva, také záležitosti, ktoré sú nie ponechané výlučne len krajinskému úradu. Toto by sa mohlo stať, že pravomoc okresného úradu by sa zvyšovala, aby si tam mohli ľudia a obyvatelia svoje veci vybavovať, a nemuseli by vždy cestovať do Bratislavy, len v takých prípadoch, ktoré sú výlučne ponechané krajinskému úradu.
Pán senátor hovorí ďalej: Pri tom reklamujeme pri obsadzovaní miest na Slovensku pri rovnej kvalifikácii prednosť uchádzačov zo Slovenska, ovšem Čechov a Slovákov.< Už som spomenul, že žiadame, aby tedy Slováci bolí menovaní, lebo často skusujeme, že i keď majú kvalifikáciu, preca ten Slovák nie je menovaný.
Pán senátor sa zmieňuje aj o notároch. A menuje to ako významnú a potrebnú inštitúciu na Slovensku. V Čechách í na Morave nemáme takýto úrad. Keď sme prejednávali pred rokmi postavenie krajinských úradov, postavení tedy špeciálneho slovenského krajinského úradu, už vtedy sme požadovali, aby notárov mohol menovať krajinský prezident. A toto žiadame aj teraz, aby notárov menoval prezident slovenskej krajiny, lebo na Slovensku lepšie sa môžu poznať súci ľudia a myslím, keď je tá ochota, rozširovať tu pravomoc a práva na Slovensku v administratíve, že toto by sa snadno mohlo uskutočniť.
Pán sen. dr Milota ďalej požaduje splňovanie hospodárskych potrieb pre Slovensko, odpovedné štátne dodávky, systematický geologický výskum Slovenska, ďalej úpravu železníc, ciest a vôbec hospodárske pozdvihnutie a vybudovanie slovenského hospodárstva, taktiež vybudovanie bratislavskej univerzity.
Veď toto všetko sú naše staré požiadavky, veď my vždy sme žiadali od rokov a rokov hospodárske pozdvihnutie Slovenska. A pýtam sa: Prečo tá vláda už za 16 rokov nezdvihla Slovensko na tú úroveň zamoravských zemí, keď k tomu bola možnosť, ba my sme si vždy museli sťažovať, že sa zanedbávajú hospodárske záujmy Slovenska? Vidíme, že nakoľko to už bolo zanedbávané, že nielen dnes tá opozícia, ale samy vládne strany, samí exponenti vládnych strán tu s tohoto miesta požadujú pozdvihnutie hospodárskych pomerov na Slovensku.
Ale musím tu poznamenať, nieto dosť, že vládni exponenti vo svojich rečiach alebo novinách požadujú: to a to je potreba pre Slovensko, ale musí sa potom energicky zakročiť a všetky potrebné kroky vykonať, aby se to previedlo. Vidíme opak toho. Tu sa hovorí o pozdvihnutí hospodárskych vecí, a čo čítanie teraz? Najnovšej čítame, že handlovského a čakanovského uhlia vždy menej a menej sa objednáva pre železnice na Slovensko, že to tak ďaleko pôjde, že handlovské a čakanovské bane budú vystavené zániku, zastaveniu, čím by potom tisíce slovenských baníkov prišlo o chlieb.
Chcem sa o tom trochu obšírnejšie zmieniť preto, abych to odôvodnil, že nie je dosť hovoriť: to a to je potrebné pre Slovensko, tým a tým tá vec je skončená, ale je treba v život uvádzať potom to pozdvihnutie slovenského národa a nie ho ešte hatiť. Prosím, prečítam dáta. V týchto baniach slovenských pracujú slovenskí baníci, ktorí majú také právo na prácu a chlieb, ako baníci v Mor, Ostrave alebo na Kladne. Pred 4 až 5 rokmi obdržaly slovenské bane objednávku na 290.000 tún, čo činilo len 29 %. Na Slovensku máme uhlie a z toho sa len 29 % užíva pre slovenské železnice. Je to niečo tak prirodzeného, že to slovenské uhlie v čím väčšom procente sa používa pre slovenské železnice, a vidíme, že pred 4 až 5 rokmi len 20 % sa toho uhlia použilo pre slovenské železnice. Na r. 1934 objednaly železnice už len 185.000 tún, to je o 30 % menej, tedy celá spotreba je len 18 %. Tak sa produkcia slovenského uhlia užívala len v 18 % pre slovenské železnice. Ale poďme ďalej. Na r. 1935 objednaly železnice už len polovicu predošlého množstva, aj to pri snížených cenách o 20 až 30 %, a preca železnice z r. 1935 potrebujú o 200.000 tún viacej. Chvála Bohu! Tá premávka, obchod trochu sa dvíha, vidíme to na železniciach, zo Slovenska sa o niečo viac dreva vyváža, ale máličko je toho. Pri tom sa zvýši spotreba uhlia o 200.000 tún a nie že by sa na Slovensku zo slovenských baní viacej objednalo, ale ešte sa snižuje objednávka. Tak slovenské bane a slovenskí baníci sú odstrkovaní, ačkoľvek slovenské uhlie je lacnejšie ako kladenské. Jedna tuná handlovského uhlia stojí 135 Kč, čakanovského 130 Kč, kladenského viac ako 200 Kč. Je lepšie, dobre, ale najkrikľavejšie je, že skupujú železnice horšie uhlie, okrem kladenského, za 176 Kč za lunu, kdežto handlovské stojí len 135 Kč. V zadávacej komisii železníc niet ani jedného Slováka! Aká je to rovnoprávnosť? Keď dr Milota ukazoval takúto ochotu o povznesenie slovenského hospodárstva, úfam, že v tomto ohľade on a spoločníci, ktorí chcú pozdvihnúť Slovensko, pozdvihnú svoje slovo na patričných miestach, aby sa to tak nekonalo. V zadávacej komisii niet ani jedného Slováka! Je to ochrana záujmov? Ak vláda a ministerstvo železníc rozhodne nespraví nápravu, budú bane slovenské nútené prepustiť slovenských baníkov a zastaviť prácu. Tak bolo by ožebračené okolo 3.000 slovenských baníkov. Proti tomu najrozhodnejšie protestujeme. To sa nesmie stať! Nač sú pekné reči v parlamente, keď sa vo skutočnosti slovenské hospodárstvo tak ničí? >Narus< sľuboval už zakročiť v tejto otázke slovenského uhlia, uvidíme, koľko vykonajú železnice.
V rozpočte ministerstva školstva vidíme položku 140.000 Kč k vybudovaniu katolíckej bohosloveckej fakulty na bratislavskej univerzite. Uvidíme, čo z toho bude.
A som opravdu zvedavý, kedy vstúpi do života tento sľúbený modus vivendi a začne sa stavať slovenská technika. Slovenská technika nemusí sa postaviť naraz, lebo to stojí mnoho peňazí. Môže sa pomalú stavať, môže sa začať najprv s postavením zememeřičského odboru, veď zememeričov je na Slovensku veľa mnoho, potrebujú sa k úprave katastrov. Keby bola dobrá vôľa, už by sa mohlo začať. Máme budov súcich k tomu, len začať stavať, trebárs pomalu a čiastočne. Je to potrebné, keď máme techniky dve české a dve nemecké, môže byť i slovenská technika.
Nesúhlasím s prejavom pána sen. dr Milotu, v ktorom žiada zoštátnenie škôl. A tuto zasa opakujem, že pán senátor nemal príležitosti nahliadnuť do duše slovenskej. Tisícročná tradícia a mentalita slovenského národa si žiada cirkevných škôl. Rodičia katolícki žiadajú, aby boly deti vychovávané v náboženskom duchu a v cirkevných školách tak, ako je to v kultúrnych štátoch v Holandsku, Belgii - to sú preca kultúrne štáty a tam štát platí cirkevné katolícke školy nielen nižšie, ale i stredné a univerzity katolícke. To nevadí nič kultúre. Naopak, kde sa vychovával národ vo školách cirkevných v tehdajšej civilizácií, za to môže len ďakovať. A neni to absolutne nič na vadu a škodu štátu, lebo sa vychovávajú štátu verní, oddaní, solidní mužovia vlastenci v cirkevných školách, naopak môžeme riecť opravdu štátu vernejší, oddanejší, ako trebárs na tých slobodomyseľných školách, kde si všeličo dovoľujú. V cirkevných školách sa učia žiaci: Dajte cisárovi, čo císarovo a Bohu, čo je božieho! Čo to znamená? Dajte štátu, čo mu patrí!
Prosím preto úctivé pána kol. Milolu: Tak to ľahko povedať o zoštátnení škôl na Slovensku, to je ohromná vec, to sa dotkne citlivosti miliónov Slovákov. Ľahko sa riekne, ale čo to vzbudí? Zasa nič než nedôveru, tak sa nekonsoliduje Slovensko. Musíme rešpektovať mentalitu a žiadostí slovenského obyvateľstva. Stále sa mluví o demokracii, všetky strany v novinových rečiach spomínajú demokracie. Čo je to demokracia? Uplatnenie sa vôle ľudu. Keď si národ slovenský žiada udržanie slovenských cirkevných škôl, keď sme demokrati, treba toto prianie rešpektovať, treba poznať mentalitu slovenského ľudu a tak sa dorozumieme.
Keď som vyjadril uznanie pánu sen. dr Milotovi, že sa ujal mnohá slovenských vecí, jedon pán kolega spomenul: Však vy sa dohodnete. Áno, dohodneme sa tak, keď sa bude rešpektovať slovenská mentalita. Nielen ľud si to žiada, i naša mládež, ktorá je oddaná štátu, žiada si rešpektovanie náboženskej mentality. Toto sú základy štátu. S roka na rok budeme viac videť. Veľkí diplomati, Poincaré a čo ja viem druhí, boli ducha náboženského, boli kresťani a veľkými ľuďmi európskymi. Nech si nikto nemyslí, kto zdôrazňuje kresťanstvo alebo katolicizmus, že je to zpiatočník. 2.000 rokov pokračujeme napred i s tým katolicizmom. Pritom štát neutrpí, naopak len získa a i z finančného ohľadu, keď máme cirkevné školy, nech zostanú a štát nech pomáha tak, ako je tomu v kultúrnych štátoch, v Holandsku alebo v Belgicku.
Keď hovorím o školských otázkach, na konec bych si dovolil ešte jednu poznámku. Kle sleduje vyučovanie v stredných školách, musí uznať, že tam je mládež, zvláště v najútlejšom veku, v prvej, druhej a tretej triede stredných škôl obťažená ohromným materiálom učebným a ohromne hrubými knihami. Tak je obťažená tá mládež - ja niekoľko príkladov tu prednesiem - že to už škodí duševnému i telesnému vývinu mládeže. Keď 11 ročné dievča má sa učiť svetovej histórii staroveku a stredoveku, má sa učiť o Asyranoch, Babyloňanoch, Peršanoch, Griekoch, o Nabuchodonozorovi, Brahmaputrovi atď., toľko všelijakých mien historických i geografických, musí to jedenásťročné dieťa do seba brať stá a tisíce mien a nových pojmov, to neni správne. Neobviňujeme ovšem profesorov, lebo oní len prevádzajú predpísaný plán, ale nežiadame to, aby dieťa bolo úplne obťažené tým ohromným materiálom do najväčších podrobností.
Spomenul som to už pánu ministrovi dr Krčmářovi - práve tu je pán minister - ale to závisí i na profesoroch. Keby profesor vyznačil: >Toto sa naučte, to sú hlavné veci< - ale to sa nekoná, to dieťa nevie, čo je hlavné a čo nie. Tých kníh by bolo dosť jedna tretina alebo jedna štvrtina. Nechceme vedieť mnoho a zle, radšie menej a dobre. Národ potrebuje rozumnú a zdravú generáciu. Non multa, sed multum. Toto je treba. A potom je ťažko každého dňa niesť takúto niekoľkokilovú tašku do školy. Vo škole je dieťa 5 hodín, doma sa musí učiť 3, 4 hodiny, to je 9 hodín musí také 10, 11 až 12 ročné dieťa sedeť a konať duševnú prácu každý deň. Aká generácia z toho vyraste? Radšie menej a dobre. Toľko som chcel k tomu poznamenať.
Štátny rozpočet však odhlasovať nemôžeme, lebo vidíme stále ešte neplnenie vitálnych požiadavkov slovenských a nevidíme tú reálnu rovnováhu rozpočtu v slovenských veciach. (Souhlas).
Místopředseda dr Hruban (zvoní): Další slovo má pan sen. dr Žiška.
Sen. dr Žiška: Vážený senát! Pán minister zahraničia dr Beneš nám sdelil, že v Ženeve vlastne odohrával sa boj o revizionizmus a že tento revizionizmus bol v Ženeve - keď aj nie úplne - potlačený a zlomený, ale aspoň bol oslabený.
Otázka revizionizmu týka sa predovšetkým Slovenska a my sme nekonečne povďační p. ministrovi zahraničia, že v Ženeve natoľko sa exponoval za bezpečnosť hraníc nášho štátu, že nám priniesol vianočný dar a že na Slovensku môžeme si trochu oddýchnuť. My dobre vieme, že tento revizionizmus hlavne útočil na naše južné hranice republiky a že práve tu treba byť na pozore, aby ten revizionizmus na Slovensku ďalej a ďalej oslaboval, aby konečne tu nastala istota, bezpečnosť, aby naši Slováci, či inteligencia, či roľníci, či remeselníci, či robotníci mohli sa oddať svojej pokojnej práci a aby nemali obáv, že ešte raz príde druhý prevrat.
Pán minister Beneš v Ženeve odvolával sa na 1000ročnú, môžeme povedať na 1.100ročnú kultúru, lebo vlani sme oslávili 1.100ročnú pamiatku založenia kresťanského chrámu v Nitre a o niekoľko rokov neskoršie šírilo sa kresťanstvo í na Morave a Čechách. Spomenul, že Sv. Vojtech prišiel na Slovensko, vlastne do býv. Uhorska, vtedy a pokrstil prvého kráľa uhorského, a že od tých čias svatováclavská a cyrilometodejská 1000ročná kultúra udržala sa v Čechách, na Morave i na Slovensku a že vlastne i dnešná kultúra opiera sa v základoch o tento pilier. Mohol k tomu dodať p. minister zahraničia ešte i viac, keby on natoľko poznal tie slovenské a maďarské vzťahy, a bol by mohol dokázať, že vlastne z maďarských slov, maďarskej reči je pôvodne slovenská. My, ktorí sme chodili do maďarských škôl, sme sa to učili, a maďarskí profesori, ačkoľvek šovinistický naladení, preca to museli uznať, že pomenovania cirkevné, administratívne, poľnohospodárske a priemyselné v maďarskej reči sú skoro všetky slovenského pôvodu, len teraz tá koncovka je trochu preinačená. Týmto by bolo dokázané, že neoprávnená je výtka o akejsi povýšenosti maďarskej kultúry a že my Slováci sme v akejsi inferiorite, keď sme my pred 1.000 rokmi í maďarskú reč obohatili slovenskými slovmi a výrazmi. (Sen. dr Kovalik: 40 %!) Ja som chcel povedať asi 900 slov, 900 koreňov v maďarskej reči že je slovenského pôvodu, keď 40 %, tým lepšie, ale je to znak starobylosti a pôvodnosti našej kultúry. Keď sme sa potom následkom pomerov tak vyvíjať nemohli, to už není našou vinou, ale to jedno pre celú Európu môžeme dokázať, že máme 1000ročnú kresťanskú národnú kultúru a že z tejto našej kultúry prevzali i Maďari, keď o 100 rokov neskoršie prišli na územie dnešného Maďarska.
Pán dr Kovalik, môj predrečník, pýtal sa tuná, že čo bude s tou katolíckou fakultou v Bratislave. V súvislostí s touto otázkou, keď mluvíme o tej svätováclavskej a cyrilometodejskej tradícií, môžem pána kolegu uistiť, že tá vec je na najlepšej ceste, už i v Ríme je v zásade vybavená a budúceho školského roku môže sa začať vyučovať. (Sen. dr Kovalik: Chvála Bohu!) Zasadili sme sa za túto vec, chodili sme za ňou a previedli sme ju, takže dnes môžeme už aj v tomto ohľade zasa iný, nový úspech docieliť. Na tej fakulte nech sa prednáša v tom starodávnom tisícročnom svätováclavskom a cyrilometodejskom duchu. (Souhlas.)
Teší mňa, že dnes tu v senáte tie ostré protivy, ktoré niekoľko rokov medzi námi sa ukazovaly, ako keby sa približovaly, vyjasňovaly a že už prichádzame na konkrétne návrhy a požiadavky.
Veľmi zaujímavú debatu - hovoril by som - začal tuná pán prof. dr Milota a dnes v nej pokračoval pán dr Kovalik. Ich stanoviská sa už približovaly, ich požiadavky boly už konkrétnejšie a, môžem hovoriť, provediteľné a splniteľné. Vieme, že boly voľakedy časy, keď sa o týchto konkrétnych otázkach ani vyprávať tuná nedalo, lebo prichádzalo sa s takými absolutistickými návrhy, povedal by som s návrhy ničím nedoloženými, s požiadavky nemožnými, ktoré vyvrcholily v tom neurčitom, nejasnom a mlhavom pojme >autonomia<. Ja sa teším, že toto heslo, dnes už tuná ani neodoznelo a pán dr Kovalik konkrétne veci spomínal. Páni moji, keby sme všetci takto pokračovali a keby sme neišli pred ľud. S neurčitými hesly, ktoré si každý môže vykladať, ako chce, priblížime sa, viac vykonáme a docielime pre to Slovensko, ako keď pôjdeme pred tých ľudí s hesly, ktoré náš národ vo všeobecností zle chápe, nerozumie im a špatné si ich vysvetľuje. Takto sa potom dáva sila tomu revizionizmu, ktorého polom využívajú naši zahraniční nepriatelia. Ja by som si prial, aby už konečne v 16. roku tejto republiky začali sme konkrétnejšie mluviť, aké sú bolesti Slovenska, aké sú požiadavky, ktoré sa previesť dajú a môžu, čo je to, čo nás dosiaľ rozdvojovalo a čo nás môže bližšie spojiť. Ja si neviem predstaviť, že by naši bratia Česi, keď vidia dokázanosť toho požiadavku, spravodlivosť a prospešnosť v záujme celého celku, sa proti tomu postavili. Ale treba pracovať, dokazovať, chodiť za tým, presvedčovať a konečne, keď je naším heslom, že pravda zvíťazí, tak aj s týmto požadavkom zvíťaziť musíme.
A ako sme my s našej strany dosiaľ odsudzovali tie nezodpovedné heslá, tie demagogické reči, ktoré nezodpovední tajomníci na schôdzi prehlasovali, kde všetko dobré len od tej autonómie žiadali, tak, páni moji, dnes sa tešíme, že ti, t. zv. vládni ľudia, centralisti i opoziční ľudia, ba aj Česi na Slovensku prichádzame ku konkrétnym návrhom a všetci si žiadame ich splnenie. (Hlasy: Len prevádzať!) Len prevádzať, to máte plnú pravdu. A zasa, prosím vás, buďte na toľko úprimní, keď vy mluvíte, alebo vaši tajomníci... (Sen. Janík: Hovoria!) prosím, hovoria o tej autonómii, nech povedajú jasne, čo pod tým rozumia? Či si oni žiadajú autonómiu tú, ktorú vypracoval na pr. dr Juriga či tú autonómiu, ktorú vypracoval dr Labaj alebo dr Ťuká?
Páni moji, máme tu, pravda, tri návrhy. Vy to dobre viete. Sidor uverejnil ich v knihe o životopise Hlinkovom. Sám teraz uznáva, že tieto tri autonomistické návrhy boly vypracované a že na patričných miestach boly podané. Tie dva, kôl. Jurigu a Labajov návrh, by neboly ešte tak nebezpečné.
Ale, páni moji, ráčite vedeť, že Tuká vlastne podľa slov samého Sidora navrhuje dva národné štáty, slovenský a český, ktoré sa spájajú pod názvom československá svazová republika. (Sen. Janík: Jednotná republika!) Dobre, ale návrh bol učinený. Jednotnosť reprezentuje spoločný prezident republiky, ale oba štáty sú suverénne vo vnútorných i zahraničných veciach, majú svoju ústavnú listinu, zákonodarstvo, vládu, národnú armádu, svoje štátne občianstvo a osobitné zastúpenie vo Spoločnosti národov v Ženeve atď.
Viem, že to prijaté nebolo, ale zrodilo sa to, bolo to uverejnené a je to zvečnené v jednej knihe! A teraz prosím, ja neviem včul, keď sa o tej autonómii hovorí, že vlas in e na aký návrh sa myslí a aká autonómia sa tomu ľudu predkladá. O to ide. (Sen. dr Kovalik: Buday o tom hovoril!) Dobre, prosím, ja len týmto chcem dokázať, že ďaleko sme zašlí. A včul vráťme sa z tej nebezpečnej cesty k tomu zelenému stolu a začnime o konkrétnych požiadavkách Slovenska vypravovať. (Sen. Janík: Blížia sa voľby!) Kebych sa bál volieb a myslel na voľby, budem inačej vyprávať. Ale neide mi o prípravu na voľby, ať čisto o pravdu. (Sen. Janík: Autonomisti chcú len pravdu!) Akú pravdu, od toho všetko závisí.
Včul prejdem na niektoré požiadavky. Ponajprv žiadame si, aby vo školstve prevládala mravná výchova. Či je to škola katolícka, či štátna - na teraz to je jestvujúci stav - chceme, aby vo štátnych školách čím viac kresťanská mravná výchova sa uplatňovala a v katolíckych konfesionálnych školách čím viac národný duch, a tak se tie dve stanoviská zasa priblížily. (Souhlas.) V riešení tejto otázky musíme mať trpezlivosť taktiky a musíme hľadeť na storočný vývoj, ktorý bol na Slovensku. Násilne nedá sa nič riešiť. Uznávam stanovisko tých i oných, ale v tomto majú právo rodičia rozhodovať, v akom duchu si prají dítky své vychovávat a akákoľvek je to škola, žiadame, aby tam bol mravný duch, národný duch, snášanlivosť a všetky dobré cnosti občianske pestované. (Výborně!) Teším sa, že je tu pán minister školstva. Pri všetkých školách, ako ľudových tak i meštianskych, pri gymnáziách, pri reálkach, všade sú školské knižnice. Na tieto školské knižnice vydaný bol akýsi rozkaz, nariadenie, že profesorský sbor má bdieť nad týmito knižnicami, aby sa tam nedostaly spisy, ktoré tam vôbec nepatria; má to byť pod stálym dozorom, a každá kniha, klorá sa tam dostane, má byť patřičným profesorom prečítaná a aprobována. (Sen. Kindl: Zglajchšaliavána!) Áno, zglajchšaltovaná. A prosím, vzdor tomu vám tuná ukazujem na brožuru (ukazuje brožuru), jedon leták, či pamflet - pravým menom to môžeme pomenovať - ktorí sa dostal do žiakovskej knižnice meštianskej školy v Trnave. To je knížka, ktorá je titulovaná >Římská noblesa< a je to jedon osobný ú Sok istého Jozefa Hofera proti plukovníkovi Durychovi v Olomúci, ostré zaostřený proti církvi, kňazstvu, proti všemu, co je katolické. Nech je ktokoľvek akéhokoľvek presvedčenia, kto si túto knižku, tento pamflet prečíta, musí sa nad tým pohoršiť a odsúdiť ten slabý dozor, ktorý tam vládne nad tou knižnicou. Dostane sa to do rúk žiakov, tí to donesú domov, zo zvedavosti to prečítajú, hovoria o tom i rodičom, rodičia sa nad tým pohoršia, že Česi takéto knihy dovoľujú v knižnici a dávajú to slovenským chlapcom čítať. To sa stalo v Trnave, v tak zv. slovenskom Ríme, kde 80 % je katolíkov a to sa nachádza tam v tej knižnici. Prosím pána ministra, aby tejto veci venoval pozornosť. (Výkriky sen. Mikulíčka.)
Ďalej, čo sa týka hospodárskych požiadavkov Slovenska, dovolujem si upozorniť na jednotlivé konkrétné veci iné. Čo sa týka zemedelskej politiky, prirodzene usilujeme všetko vybaviť, všetko odhlasovať, na všetko pristúpiť, čo len môže nejako tú poľnohospodársku krízu riešiť. Vieme, že už asi 40 vládnych nariadení alebo všelijakých iných ustanovení sa vydalo, ale ešte, bohužial, všetky tie boľavé otázky riešené niesu. Obilný monopol skutočne pomohol, to uznáme. (Výborně!) Vlaní boly ceny pšenice 120 Kč. (Hlasy: 60!) U vás na východe, ale u nás na západe bolo viac. Len prosili bysme, aby ešte isté krivdy sa odstranily. Rozpiatie cenové vždycky ešte medzi Slovenskom a historickými zemiami činí 23 Kč. (Sen. Mikulíček: To je hodně!) Toto je rozdiel, to Slováka bolí a ten sedliak si myslí: Nie sme v jednej republike? Prečo to obilie môže byť v Čechách o 23 drahšie nežli na Slovensku? Majú dráže a tie stroje, ktoré sedliak potrebuje, musí kúpiť v Čechách, z Čiech dovážať na Slovensko.
Tedy nevidíme v tejto parite akési rovnosti. (Hlasy: A nadáva na Čechy!) Áno, prirodzene, nadáva.
Tak bysme prosili, aby vysoká vláda o toto sa starala. (Sen. Kindl: Na prosby vláda nie nedá!) Musíme klepať.
Bude sa upravovať živočíšny syndikát, A tu upozorňujeme, abysme zasa na Slovensku pri dobytku ukrivdený neboli, aby sa bral zasa na to ohľad, že veľká časť slovenského dobytka vyváža sa sem do Čiech a keby to zasa na ten spôsob obilného monopolu bolo upravené, máme obavy, že to dopadne zasa v náš neprospech. (Výkriky sen. Janíka.)
Autonómia nám nepomôže, lebo bysme nemali kam dobytok vyvážať.
Ďalej je úprava roľníckych dľžôb. V tomto bode zaujímame to stanovisko, ako im pomôcť, nakoľko je to možné a srovnateľné s finančným stanoviskom štátu, ale prirodzene pri tom musíme hľadeť aj na iné stavy a vrstvy, ktoré jednako sú štát udržujúcimi občanmi a tak jednomu ako druhému musíme usilovať pomôcť.