Rozpočet štátu Československého na r. 1933 je teda tak zv. rozpočtom úsporným. Táto úspornosť však - veľmi mierne rečeno - je prapodivná. Tí, čo rozpočet sostavovali, nebrali v úvahu, čo je verejnou potrebou a čo prepychom. Ponechali v platnosti horentné výdavky, ktoré znamenajú prepych, a vyškrtali položky, ktoré znamenajú verejnú nutnosť. Ako zemedelec, i keď sa octnúl v sebehoršej situácii, nemôže šetriť na osive, práve tak štát nesmie šetriť na školách, na kultúre, na verejných prácach, na justícii a na koži verejného zamestnanca beztoho už špatne plateného.

Štátna správa sama, ktorá tvorí prvú skupinu štátneho rozpočtu, vyžadovala si v r. 1932 10 - 12 miliárd korún a táto suma bola na r. 1933 stlačená na 8.7 miliárd a totiž úspora činí 1.42 miliárd, t. j. 14%. Bol by bezpochyby nesprávny požiadavok, aby rozpočet jednotlivých rezortov znížený bol lineárne o 14% a tí, čo rozpočet sostavovali, ani nepoužili tohoto merítka. Prirovnávame-li však predsa v ďalšom k tomuto merítku sníženie výdavkov jednotlivých rezortov, činíme tak preto, aby každý videl, že sporivosť vlády bola veľmi nesprávna.

Kabinetná kancelária prezidenta republiky predchádzala každým pádom dobrým príkladom na poli úspornosti, nakoľko zo sumy 18,877.300 Kč v r. 1932 znížila svoje nároky na 1 5,190650 Kč, avšak vydržovanie vojenskej kancelárie prezidenta stojí ešte vždy 415.000 Kč, čo vôbec nie je odôvodnené nutnosťou.

Ministerské predsedníctvo potrebuje oproti 50,390.200 Kč z roku minulého síce o celých 20% menej, t. j. 40,214.200 Kč, avšak tu nestačí 20%ný škrt, lebo dopodrobna neuvedené "povšechné výdaje" dôverné, diskrecionálné dispozičné sumy pohltia ešte vždy 5,139.000 Kč a výdavky nepredvídané ako aj výdavky podobnej povahy plných 10 mil. Kč, služba spravodajská vyžaduje si tiež 1,416.000 Kč, ač službu spravodajskú dobre obstaráva výsostne dotované ministerstvo zahraničia. Ústavný súd udržovaný na útraty rezortu ministerského predsedníctva je tu tiež len k tomu, aby jeho členovia poberali diéty 135000 Kč, avšak inak o tejto význačnej inštitúcii nepočuť ničoho.

Všetko to znamená však len úspory minuciózne, a predsa mohlo a tiež muselo by sa šetriť zvlášte u týchto dvoch rezortov. A práve na týchto dvoch rezortoch javí sa nevážnosť celej úspornej akcie.

Laňajšie výdavky ministerstva zahraničia Kč 155,500.000 boly síce stlačené na 124,600.000 Kč a teda je tu úspora 30 mil. 900000 Kč, čo síce prevyšuje 14%nú mieru všeobecného snižovania, avšak potrebu služby spravodajskej znížili z 10 mil. Kč len na 8,400.000 Kč a podpory ruských a ukrajinských bežencov ešte vždy nie sú zrušené, ač i občanov československých bolo by treba hojne podporovať. Služba propagačná a spravodajská stojí i dnes 22,170000 Kč, a cudzozemské diplomatické zastúpenie 71 mil. Kč, čo všetko sú horentné číslice pre štát so 14 miliónovým obyvateľstvom, i keď tento štát avanžoval na dielčiu veľmoc.

Avšak pri ministerstvu zahraničia musím zvlášte vybočiť na stavbu paláca ministerstva zahraničia. Adaptácia Černínského paláca na Hradčanoch, určeného k účelom ministerstva zahraničia, pohltila dosiaľ vyše 50 mil. Kč a ešte vždy nie je dohotovená. Touto sumou bolo by bývalo možno previesť verejné práce v Podkarpatskej Rusi. V Podkarpatskej Rusi nemohly byť prevádzané meliorácie, lebo tam nie je autonómia - povädá Hodža - v Prahe však pre prestavbu paláca Černínského bola organizovaná zvláštna odbočka štátneho stavebného úradu so zvláštnym telefónom. Zakrátko budú práce dohotovené. Práve teraz bola vypísaná súťaž pre zariadenie kuchyne. Posl. Stříbrný, bývalý námestník ministerského predsedu, odhalil túto kuchynskú otázku a úradné vyvrátenie bolo v stave vytrkotať len toľko, že je to vraj teprv vyhláška súťaže, a že nie je isté, že kuchýň ministerstva zahraničia bude stáť 480.000 Kč, možná, že to bude lacnejšie. Verím, že to bude naozaj lacnejšie. Dodávka bude štát povedzme 470.000 Kč. Keďže však tiež úradné vyvrátenie potvrdzuje maximálnu súťaživú hranicu 480.000 Kč, pre útechu hladujúcich v Podkarpatskej Rusi a na Slovensku, uvediem podľa bývalého námestníka ministerského predsedu Stříbrného i to, čo všetko bude v tejto kuchyni. Zdôrazňujem, že úradné vyvrátenie nemohlo dať na detaily ani drkotavú odpoveď. Nuž teda v kuchyni ministra zahraničia Beneša budú pece, ktoré hvízdajú automaticky a otvárajú sa samy, akonáhle sa upečie kačica alebo závin. V kuchyni je jeden chladič pre 150 láhví šampanského, jeden chladič pre chladenie pivných sudov 2 kráť 50 litrových a jeden chladič pre 2 kráť 25 litrových. Je tam jedna mramorová nádrž pre pstruhy a druhá pre ryby morské. Jeden miešací stroj na majonézu s výkonnosťou 30 litrov za hodinu. Aby páni hosti neskazili si žalúdky od toľko majonézy, treba ešte inej mašiny, ktorá dodáva za hodinu 125 litrov mokky. Už pri zostavovaní plánu kuchyne vydával sa Beneš za zahraničného ministra veľmoci! Drahý sen!

Správne konštatuje poslanec českej národnosti Stříbrný, býv. námestník ministerského predsedu, že republika bude mať na svete najprepychovejší palác ministerstva zahraničia a že v republike budú tie najchatrnejšie nemocnice. To sám podpisujem.

Nedostatok úprimnosti vo sporení je ešte okatejší u ministerstva národnej obrany, z jehož laňajšej potreby 1.625 mil. Kč, pri všeobecnom srážkovom merítku 14% bolo by bývalo treba škrtnúť najmenej 228,500.000 Kč. Naproti tomu škrtnuté bolo len 57 mil. Kč, z čoho rezultovalo, že kým vlani každá ôsma daňová koruna pripadla na vojsko, pohltí armáda v r. 1933 už každú šiestu korunu. Je priamo tragické, že z ozbrojovacieho fondu 315 mil. Kč, vykazovaného na účet rezortu ministerstva financií, neboť škrtnutý ani halier, a predsa dotovanie ozbrojovacieho fondu mohlo byť na dobu hospodárskej biedy naprosto zastavené. Laňajšieho roku vynaložili ste na vojsko 1/8 potrieb rozpočtových, a tohto roku v dobe ďalšieho zchátrania hospodárskych a finančných pomerov - vynakladáte na vojsko už ¹/₇ celej štátnej rozpočtovej potreby. Je to to najrýdzejšie veľmocenské poblúznenie, ako to i posl. Stříbrný konštatoval, ktorého však nedovolávam sa ako prameňa, veď na základe číselných dát vykázal som to už niekoľkokrát sám. Dovolávam sa ho predsa preto, aby náš biedou ubitý ľud videl, že už i nespokojnosť českého národa začína sa živelnou silou dostavovať proti márnotratnému hospodáreniu vládneho režimu. Štát, ktorý z dôvodov hospodárskej mizérie usporí na celom rozpočte priemerne 14%, kým vojenské výdavky sníži len o 4%, je najrýdzejším štátom militaristickým.

Z potrieb ministra vnútra na r. 1932 úhrnom 697,603.900 Kč bolo možno a tiež bolo by treba snížiť lineárne za zachovania 14% priemeru o 97.7 mil. Kč, naproti tomu bolo škrtnuté sotva 8%, t. j. 51,149.000 Kč. Nemožno sa tomu diviť, lebo veď pán minister vnútra ešte vždy nemá dosť četníkov a policajtov a ich plný počet podarí sa mu až tohoto roku obsadiť. Zdá sa, že minister vnútra veľmi potrebuje bdelých strážcov poriadku, keď mu ani dnešný počet nestačí, a predsa už je 4 kráť tak veľký, aký bol na tomto území v dobách absolutistickej monarchie. Pohltí-li četníctvo a polícia stámiliony, nemožno sa diviť, že nedostane sa nič samosprávam, ktoré viaznu v dlhoch až po uši.

Vládny režim na miesto výdatného finančného podporovania samospráv hromadil reformy samosprávy, až sa mu konečne podarilo priviesť samosprávne sbory na okraj hmotnej ruiny. Za takýchto okolností bolo by kardinálnou chybou hľadať pevnú, životaschopnú obecnú okresnú alebo zemskú samosprávu.

Tu musím vybočiť ešte na jeden zaujímavý zjav. Kraje obývané na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi Maďarmi považoval vládny režim dosiaľ vždy za kraje hraničiarske a ich ľud za ľud strážny. Tieto strážne kraje, - najkolonizovaní legionári, hraničiarski finanční strážnici, četníci, ako to pred nedávnom Beneš povedal, - ľud týchto hraničiarskych krajov mohol by plniť veľký úkol s hľadiska republiky. Podľa Beneša bude sa odohrávať nová váľka na týchto hraničiarskych krajoch, na územiach menšín nemeckých a maďarských. Kým však v iných zemiach obyvateľstvo, ktoré je na stráži, je zaopatrené všetkým dobrým, aby mohlo svoje miesto bezvadne udržať, tuná nie sú podporované spoľahlivé živly na stráži, u iných však naopak ukladá sa priamo o ich hospodársky život. Dostali sme sa už ta, že vláda chová voči obyvateľstvu týchto pohraničných území otvorenú nedôveru. Ako že si to predstavuje Beneš, aby obyvateľstvo týchto hraničiarskych území, roztrpčené pre vyplienenie, strieľalo na svojich rodových bratov zo štátov susedných, Nemec na Nemca a Maďar na Maďara? Vláda chovala nedôveru voči veľkostatkárom, zabrala im pôdu a dala ju novým gazdom takmer zdarma. Avšak i títo noví gazdovia podľahli úpadku a nie sú v stave vykonávať službu strážnu. Jestliže vláda nechce sa starať o obyvateľstvo týchto hraničiarskych krajov, nech mu teda ponechá jeho vlastnú vôľu a nech nežiada od neho, aby národy tie obetovaly svoje životy, krv a peniaze za republiku, za čo sa im vláda republiky odpláca tým, že ich pozbavuje možnosti toho najskromnejšieho živobytia. Ešte i dnes sú známe heslo a rozkaz, vydané generálom Guyonom za maďarských oslobodzovacích bojov v r. 1848 pred povestnou bitvou na Branisku a platí to i dnes: "Z predu dupľovaný žold, zo zadu kartáče."- Strážcom na hraničiarskych krajoch československých, Nemcom, Maďarom dostáva sa iba kartáčov a zapomína sa u nich i na jednoduchý žold. Dnes sme už tam, že už ani nemusíme robiť politiku opozičnú, lebo túto prácu vykonáva za nás vláda svojimi deštruktívnymi výkony. Dnes už i strana agrárna a sociálne demokratická, za starodávna najpevnejšie to piliere vládnej správy, pozbudly dôvery voči vládnemu režimu, lebo strany tie nemôžu dodržovať svoje sľuby. Pravdu má Hrušovský, že vraj opozícia podmaňuje si obrovské pole, avšak to nie je následkom deštruktívnej alebo protištátnej alebo opozičnej politiky, lež následkom deštruktívnej hospodárskej politiky vlády.

Je priamo smutné, že v dôsledku špatne chápanej úspornosti bolo z potrieb rezortu justičného vyškrtnuté 33 mil. Kč a že jeho rozpočet bol znížený na 290 mil. 61.000 Kč. Sudcovia boli už pred snížením platov plano platení, a práve preto bol nedostatok sudcov. Sudcovská neodvislosť, o ktorej tiež prezident najvyššieho súdu Fajnor konštatoval, že v Československu je len na papieri, vyžaduje si v prvom rade neodvislosť hmotnú. A keďže tejto niet, musí mladý ambiciozný sudca tisknúť káru politickej strany svojho prednostu v úrade, lebo ináč zapomenú ho tam na tom okresnom súde, ktorý nemá ani železničného spojenia, až do sklonku života. Tieto pomery naozaj nezväčšujú slávu Justície.

Potreby rezortu spravedlnosti bolo by treba zvyšovať, aby mohol byť zvyšovaný tiež počet sudcov a súdnych úradníkov, aby nedochádzalo k prípadom, kde sudcovské úkony, hlavné prelíčenia, zabavenia, dražby nebolo možno vykonať, lebo vraj "spisy sa stratily" a objavily sa až za 6 až 12 mesiacov. Keby o tom pán minister spravedlnosti nevedel, tak mu doporučujem, aby sa podľa príkladu mudrca Harun al Rašida sám osobne neočakávanou návštevou o tom presvedčil, a pochodí tak, ako býv. pán minister financií Engliš v istom bernom úrade vo Sliezsku, kde v istej úradnej veci svojho príbuzného intervenoval, a prednosta kancelárie, ktorý práve gábloval, proste ho vyhodil, nepoznajúc v ňom svojho ministra.

Je iste k smiechu, že u ministerstva unifikácie, ktoré spotrebuje ešte stále 2 mil. Kč, neboť učinený škrt 100%-ný.

Úsporné furiantstvo dôkladne odbavilo veci školské. Kým vlani vynaložené bolo na kultúru 1014 mil. Kč, a na platy učiteľov mimo štátu bolo zaradené zvláštnych 800 mil. Kč, dotiaľ tohoto roku pri úspore 45%-nej vtesnali ste obidve tieto položky, úhrnom 1841 mil. Kč, v jednu vo výške 980 mil. Kč. Je pravda, že ste ponekiaľ znížili neodôvodnené nároky českých škôl, tak zv. menšinových, ktoré požieraly stámiliony, a to by bolo samo o sebe len chválitebné, avšak so školskou vecou predsa len neslobodno takto nakladať, naproti tomu o veľa nutnejším by bolo tieto položky preskupiť v prospech kultúrnych potrieb národných menšín.

Nemôžem nechať bez poznámky chyby páchané od poldruha desaťročia v školskej politike československej. Ministerstvo školstva bolo pri vymýšľaní reforiem ešte pilnejšie než snáď ministerstvo vnútra. Utvorilo zo dvoch typov 4 druhy stredných škôl, aby potom v r. 1932 tri najnižšie triedy týchto 4 druhov strednej školy nechalo poklesnúť na úroveň meštianky. Tieto reformy sú nielen nerozmyslené, ale vo veľa prípadoch i nerozumné. Keď niekde, tak práve na poli školského vyučovania a výchovy je odôvodnená opatrnosť pri prevádzaní reforiem. Máme v živej pamäti, keď uherské ministerstvo verejného vyučovania zaviedlo v r. 1906 najprv v jednom gymnáziu vyučovanie v jednoduchej frekvencii, v nasledujúcom roku zaviedla vláda tento systém už v 5 stredných školách a v treťom roku na základe nadobudnutých skúseností zaviedla to na všetkých ústavoch štátu. A predsa dopoludňajšie nepretržité vyučovanie bolo iba formalitou. Ministerstvo školstva v Československu, keď už nevytvorilo nový typ, "reformovalo" aspoň poriadok skúšok a skúšky maturitnej, avšak ani do dnešného dňa nedospelo ku kľudnému bodu. A predsa i v dnešných chvátajúcich dobách bolo by dobre nechať školy niekoľko rokov na pokoji, veď za neustálych, často behom roku opakujúcich sa zmien nemožno nadobudnúť ani skúseností.

Vo vyučovaní na školách ľudových boly spáchané vážne chyby proti hospodárnosti zriaďovaním tak zv. menšinových škôl českých. Pre dve, tri deti financov alebo beamtrov bola zriadená v Podkarpatskej Rusi a na Slovensku ináč naprosto zbytočná škola česká, do nej vlákali ste hmotnými výhodami, dary, šatstvom, učebnými pomôckami, koncesiami maďarské - a nemecké deti a vlastníkov licencií však ste zastrašili. Aké to horentné plytvanie peniazmi! Aké nepochopenie a výsmech pravej kultúry a osvety!

Zoštátnenie cirkevných a obecných škôl bolo zahájené spôsobom priamo nemravným. Štát proste rozkáže, aby školská stolica zbudovala novú školskú budovu, ináč školu zoštátni. Udržovateľ školy nemá peňazí ku zriaďovaniu nových školských budov, dojde k poštátneniu a - div divúci! - pre štátnu školu vytýkaná budova už vyhovuje, pre tú už netreba nového paláca. Je to nemravnosť, márne sa dovolávate 50 paragrafov 10 zákonov.

Už vopred musím sa ohradiť proti poštátňovaciemu plánu Dérera, ktorým minister školstva a národnej osvety o Vianociach, o sviatkoch pokoja, rozvíril až do krajností kľud a pokoj vierovyznaní na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Ako to z detailov, vyšlých dosiaľ na verejnosť, vysvitá, chce sa tu vláda podujať veľmi špatného a úžerníckeho zástoja, chce-li imanie cirkví, ktoré slúži k účelom školským, vyvlastniť bez akejkoľvek náhrady. Štát by získal obrovské imanie a tým by cirkvi hmotne ruinoval. Vláda ani nesľubuje odškodné. Takto je opravdu ľahko zriaďovať štátne školy.

Avšak cirkvi nepostihuje v prvom rade materiálna časť návrhu, ale o veľa viac to, že vláda chce pre účel bez náboženského a bezbožného školského vyučovania a výchovy zhabať nadácie, fondy a legáty, určené od storočí ba tisícročia pre pietne ciele a náboženské vyučovanie a výchovu. Avšak cirkev a náboženstvo sú života -večného, i keď toto náboženstvo vyjadruje sa modloslužbou, a nábožensko-mravná výchova nemôže byť odvislou od rozmarných názorov meniacich sa vlád. A jestliže minister Dérer naprahuje revolver na prsá cirkevných učiteľov odnímaním štátnych podpôr, i vtedy môžeme povedať len toto: Nech dá pozor, aby si neurazil veľmi nohu. Odpor cirkví bude tvrdý i pre jeho internacionálny, ač predsa nacionalisticko-šovinistický žalúdok.

Na miesto vymýšľania reforiem mal by si pán minister školstva skôr lámať trošku hlavu nad tým, z akej príčiny nezriadil ani jedinú novú maďarskú odbornú školu, ač jeho slávny predchodca Hodža už v r. 1926 uznal, že Maďari majú právo na niekoľko odborných škôl stredného stupňa a na učiteľský ústav, lebo ten jediný bratislavský učiteľský ústav, ktorý s hľadiska národného je pochybnej ceny, nestačí.

Nie menej vďačným úkolom by bolo pre pána ministra školstva vyšetriť, kam sa podely nadácie a fondy, deponované pred staletími v rýdzom zlate, a prečo nie je v stave ministerstvo vydávať úroky týchto fondov na štipendiá a podpory. Bolo by záhodné osvetliť tiež osud nadácie Pálffyovej, kým hnusná ruka nedoľahne na školské imanie cirkevné. Nemôže-li pán minister vyúčtovať tieto staré nadácie, ako môže požadovať, aby cirkvi teraz s kľudným svedomím sverili mu svoje statky, ktoré zamýšľa použiť proti intenciám zakladateľov?

Robiť úspory v rozpočte ministerstva zemedelstva je dnes rovnako hriechom a bude to len zdrojom nového zla a dovŕšením stávajúcich už svízelov. Ako možno očakávať zlepšenie hospodárskej situácie, jestliže vláda zastaví úplne pomocnú akciu osivovú, naprosto zruší prémie pre pestovanie rastlín a chov dobytka, zastaví i dosiaľ už nedostatočné podpory pre výrobné a predajné družstvá, zastaví naprosto popularizáciu specielných zemedelských výrobných odvetví, takže teraz už ani patentovaní a pravoverní Čechoslováci nebudú môcť dostať štátnej podpory. Tu prestáva všetko. Lineárne merítko úspornosti dovolilo by škrt 32 mil. Kč, vskutku bolo však vyškrtnuté 34,755.400 Kč a teda na miesto 14% bolo škrtnuté 15%. A keď už úplne zastavujete a zrušujete akúkoľvek pozitívnu pečlivosť o zemedelstvo, zároveň chcete uložiť nové bremená majiteľom viníc tým, že chcete víno už u producenta vyššou daňou postihnúť. Proti tomu protestujem čo najrozhodnejšie.

Pán minister zemedelstva Hodža je veľmi vynaliezavý a keď už nemôže sľubovať veci pozitívne, prejde na pole teórie. Vo výbore vykladal, že väčšiu cenu než všetky hospodárske družstvá má dobrá organizovanosť vnútorného trhu, lebo ak je ona tuná, vtedy Československo nebude mať starostí s odbytom. Neviem, či mám nad týmto cynizmom plakať a či sa smiať. Tážem sa, zda pán minister H o d ž a verí tomu, že by mohla prísť taká báječná doba, kde obyvateľstvo Československa samo by mohlo spotrebovať svoj vlastne vyrobený cukor, slad, pivo, chmeľ, aby som nehovoril už ani o strojoch, železe, uhlí, skle, porceláne a textíliách. Pri dnešnej populácii ľudu n bude obyvateľstvo Československa ani za tisíc rokov v položení, aby samo spotrebovalo výsledky svojej zemedelskej, živnostenskej a priemyselnej výroby, zariadenej za starodávna pre uspokojenie potreby celej strednej Európy, ba i niekoľko svetadielov. Mne sa skôr zdá, že Hodža s prázdnou frázou vnútorného trhu snaží sa ukojiť svoje vlastné zlé svedomie. Myslím na pojednávania, ktoré sa konaly vo spojitosti s colným zákonom z r. 1926. Colný zákon som spolu so svojimi maďarskými poslancami kolegami sám odhlasoval, dúfali sme totiž, že tým privedieme zákon o štátnom občianstve k poctivému riešeniu a že uľavíme situácii nášho zemedelského ľudu. Avšak pre Hodžu vtedy nebolo dôležitým to, aby zlepšil situáciu maďarskej menšiny po stránke štátneho občianstva, ale to, aby agrárne Maďarsko donútil na kolená a ho uškrtil. Ako vzdialenejší cieľ vznášalo sa mu pred očami vypovedanie colnej váľky, k čomu i došlo. Avšak Hodžova zbraň vypálila nazad, a státisíce lesných robotníkov v Podkarpatskej Rusi a na Slovensku s kručiacim žalúdkom a od hladu vyvalenými očami "žehnajú" obilným clám a colnej válke. Pán minister Hodža môže byť hrdý. Počet jeho smútočných Maďarov sa síce veľmi scvrkol, má však on ešte jeden iný tábor, sú to hladní, otrhaní, lesní robotníci, sú to v hroznom osude živoriaci, väčšinou slovenskí a rusínski drevorubci, ktorí sa stali obeťami jeho verejno-hospodárskej politiky veľkej koncepcie.

Pane minister zemedelstva! Viem a som o tom presvedčený, a viete to i Vy, ač neodvážite sa k tomu priznať, že so svojimi veľkorysými verejno-hospodárskymi koncepciami dostali ste sa do slepej ulice a teraz i keby ste chceli, nemôžete pomôcť vašim obetiam, nezamestnaným lesným robotníkom. A preto žiadam Vás len o jedno: Príde jar. Dovoľte týmto nešťastníkom, aby voľne mohli sbierať hríby, lesné plody a odpadky dreva, aby si mohli aspoň zakúriť vo svojich chatrčiach a mohli sa najesť aspoň toho, čo poskytuje príroda zdarma. Ale nepožadujte ani to, aby človek, ktorý chce sbierať hríby alebo maliny, išiel pešky 20 až 30 km k lesnému riaditeľstvu o dovolenie, veď takáto cesta potrvá i dva dni. Toľko by ste každým pádom mohol učiniť, aniž by utrpela ujmu štátna pokladňa a boly poškodené záujmy vašej strany, v prospech tých nešťastníkov, ktorých ste sám uvrhol do tohoto smutného osudu.

Kritika pozemkového úradu je veľmi jednoduchá. Práca pozemkovej reformy je dokončená, avšak nežehná jej nikto. Ba smelé odvažujem sa tvrdiť, že pozemková reforma vykonaná s vylúčením hospodárskych a sociálnych hľadísk prispela do veľkej miery k stupňovaniu hospodárskej krízy. Pozemková reforma nestvorila ani jedinú zdravú existenciu, ale desaťtisíce ľudí ožobračila, jak starých tak nových majiteľov, kolonistov a zbytkárov rovnakým spôsobom. Predstavme si, že by i dneska existovali tie "prekliate" latifundiá - zvlášte bez dávky z majetku, ktorá prerezala tepny zemedelských statkov. Dnes by v Podkarpatskej Rusi a na Slovensku nebolo nezamestnaných a hladujúcich zemedelských robotníkov, a nebolo by hladujúcich nezamestnaných delníkov, lebo aspoň ten kúsok chleba by sa dostalo každému, keď sa ho dostávalo cez tisíc rokov. Dnes pôdu už nechce nikto a je teda proste nemožné napraviť tie osudné chyby, ktoré napáchal pozemkový úrad s tak zvanou pozemkovou reformou. (Sen. Šelmec: Vaši advokáti parcelovali a získali tam miliony!) Chcete-li mňa prerušovať, tak ráčite prosím maďarsky, lebo česky nerozumiem!

Práve tak na plano končilo na poli priemyslovom heslo dezindustrializácie na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Vynálezca tohoto hesla, býv. pán minister Novák, môže byť šťastný, lebo veď i zeme historické sa tak dezindustrializujú, že to už ďalej ani nejde. Ministerstvo obchodu, priemyslu a živností snížilo svoj laňajší 44 miliónový rozpočet na 33 mil. Kč, a totiž vidíme tu sníženie úmerné, ale žiaľ, tento 11 miliónový škrt stal sa na úkor štátnych podpôr, lebo na týchto položkách docielil štát 50 až 75% úspor. Za takýchto okolností bolo by bývalo najsprávnejším, keby sa toto ministerstvo samo seba úplne, a teda na 100% odbúralo a podporu mohlo vo starej výške rozdeliť ministerstvo iné.

Toto ministerstvo veľmi macošsky nakladalo už i dosiaľ s maloživnostníkmi, a teraz zo 4 - 5 miliónov nebude môcť poskytnúť im ani toľko, koľko bude treba k udržaniu ich existencie. Treba priamo odsúdiť, že ministerstvo práve v tých najkritickejších dobách naprosto zastavilo podporovanie vecí živnostenských družstiev. Družstevné ústredia nedostanú úveru a teda nebudú môcť zásobiť svoje družstevné členstvo a následkom toho celá družstevná sieť nebude môcť plniť svoje úkoly a povinnosti.

Čo sa týče medzinárodného zahraničného obchodu, tento obchod, vďaky syndikátom, devízovým a kompenzačným komisiám, zanedlho - úplne zanikne a ministerstvo obchodu bude mať o jednu starosť menej.

Prevoz poštový i podľa účtu záverečného dosiaľ ako tak plave nad vodou a udržuje sa zo svojich vlastných príjmov a preto nechcel by som sa s ním zvlášte zabývať, avšak veľkou chybou je, že pošta nie je v stave snížením tarifou podoprieť verejno-hospodársky život. Tak čo sa týče na pr. poplatkov za zariadenie telefónu a predplatného, treba bez podmienky odsúdiť, že tieto sú tak vysoké, že znemožňujú rozšírenie telefónu v širšom okruhu. Správny taríf je tiež existenčným záujmom pošty. A v mene striezlivej obchodnej politiky protestujem proti tomu, že zamýšľate zvyšovať tiež tarify poštové tiež pre dovoz tlačív a balíkov.

Deficit dráh je vedľa nezamestnanosti dnes najťažším problémom republiky. Jeho pôvod je dáta veľmi starého. Mstia sa tu staré hriechy. Starých osvedčených železničiarov ste po štátnom prevrate prepustili, aby ste na miesto jedného prepusteného prijali 8-10 nových ľudí, lebo tak si toho vyžadoval záujem služobný, - a noví ľudia boli nezapracovaní, - a jednak zvlášte záujem národný. (Sen. Šelmec [maďarsky]: Prepustili ich, lebo odopreli složiť prísahu!) Železničiari neodopreli prísahu! V maďarských obciach bolo treba umiestiť českých prednostov staníc a železničných strážnikov, aby bolo možno pre koho vybudovať českú školu. Možno-li sa diviť, že štátny prevoz vedený takýmito hľadiskami skôr či neskôr octnúl sa na okraji úpadku? Z jihlavského sporu Stříbrného vyšlo najavo, že boly časy, kde minister železníc stámiliony len tak rozhadzoval. Čie nie je prirodzeným, že dnes už niet ani 10 miliónov k pokračovaniu zahájenej stavby trati Červený Kameň - Margecany?

Dráhy boly už od prvopočiatku predimenzované a teda opozičných politikov, ktorí boli od počiatku opatrní, nemôže prekvapiť, jestliže 2 - 3 ročné deficity železníc počítajú sa už miliardami. Takéto schodky nebudete môcť eliminovať tým, že prevoz súkromných autobusov neslýchanými daňami a inými bremenami zmrzačíte a zničíte. Tým železniciam nepomôžete a ruinujete len nových poplatníkov. Je to krok v základe pochybený, ktorý nemôže byť ničím omluvený. Múdrou a rozumnou tarifálnou politikou mohli by ste zachrániť aspoň toporisko zo stratenej sekery, avšak nemáte k tomu ani úprimnej dobrej vôle ani pochopenia.

Špatne chápaná úspornosť ukazuje sa najokatejšie v rezorte ministerstva verejných prác, jehož laňajšiu 762,490.800 korunovú potrebu znížili ste takmer o plných 200 mil. Kč, resp. asi o 28% na 567,468.900 Kč. Avšak v tejto rozpočtovej kapitole sú rôzne štátne fondy, fond silničný, fond elektrizačný, fond pre vodné cesty, ichž najdôležitejšou príjmovou položkou je štátny príspevok. Rozpočty týchto fondov zaraďujú síce štátne príspevky - oproti laňajším dotáciám priemerne o 25 až 40% nižšie avšak tieto stenčené dotácie obdržia tieto fondy iba v tom prípade, dojde-li k novej investičnej pôžičke. Tejto novej štátnej pôžičke venujem v ďalšom ešte niekoľko slov, zatým predpokladám spolu s vládou, že k investičnej pôžičke dojde a že teda dojde aj k investíciám. Avšak i keď si - zatým - privlastňujem optimizmus vlády, nemôžem opomenúť príležitosti poukázať na to, že tento hlavný pilier štátneho rozpočtu, rezort verejných prác, napriek krásnemu zovňajšku akým nafúknutým lepenkovým dielom je, lebo jeho pevný obsah - peniaze - je ešte otázkou budúcnosti.

Elektrizačný fond obdrží k účelom elektrizácie vonkova 25 mil. Kč, bude-li pôžička realizovaná. Žiaľ, rozpočet neuvádza dopodrobna, koľko sa z toho dostane Podkarpatskej Rusi.

Na štátne silnice a mosty zamýšľa štát vynaložiť spolu s mimoriadnymi výdavkami 86.6 mil. Kč, z toho však takmer polovica, 42 miliónov, zostane v Čechách, kým Rusínsko obdrží úhrnom 4,918.000 Kč. Zdá sa, že vláda je v domnení, že pre Rusínsko stačí niekoľko hromádok štrku a jeden či dva mosty drevené, ktoré v najbližšej jari môže odniesť povodeň. Kde sú tak dravé rieky, tam je škoda drahého mostu. Ministerstvo verejných prác tohoto roku - a to veľmi správne - upustilo od taxatívneho uvedenia plánovaných silničných a mostových stavieb, čo však laňajšieho roku ešte bolo. Správnym je upustenie od tejto taxácie preto, lebo aspoň nevzbudí chuť v obyvateľstve zúčastneného kraja, ako sa to stalo v minulosti mestu Višku a inde.

Na novostavby a prestavby štátnych ciest a štátnych mostov zaradený bol ústredný úver úhrnom 23 mil. Kč, na stavby a prestavby neštátnych ciest a mostov 14,300.000 Kč, u týchto položiek však nachádzame rozdelenie len v dôvodovej zpráve, dľa ktorej Podkarpatská Rus obdrží z tamtých 23 miliónov 3.2 milióny a z týchto 14.3 miliónov 2.5 miliónu. Uvážime-li, že Podkarpatská Rus bola v tomto obore po dobu poldruha desaťročia úplne zanedbaná, vtedy tieto dotácie, ktoré sú závislé od nádejnej pôžičky, nemôžeme nazývať ani odrobinkami.

Očakávaná štátna podpora fondu vodohospodárskeho má činiť 425 mil. Kč, je teda o 27.5 mil. Kč nižšia ako laňajšia. Že koľko sa z toho dostane Podkarpatskej Rusi, to ešte i dôvodová zpráva zatajuje. Naproti tomu z 9,391.000 Kč, venovaných vodným stavbám obdrží Podkarpatská Rus 114.000 Kč. To už je opravdu nesnesiteľné doplácanie na Podkarpatskú Rus!

Nie menej zaujímavá je tá príloha rozpočtu ministerstva verejných prác, ktorá obsahuje stavby pre rôzne štátne správne rezorty. Na zakúpenie areálov a na výstavbu štátnych budov zamýšľa vláda vynaložiť 164,490.000 Kč, oproti 239,200.000 Kč v r. 1932, a teda tuná docieľuje úspory 40%. Avšak i z tejto krvavo skomolenej položky zostane len v Prahe jakožto ústredný úver 33,755.000 Kč, ministerskému predsedníctvu 50.000, zahraničiu k dokončeniu adaptácie Černínového paláca, čo stálo dosiaľ 50 mil. Kč, 1,050.000 Kč, a totiž jednou pätinou je obšťastnená Praha. Avšak chcem byť úplne spravodlivý a konštatujem, že z ústredného úveru 33.2 mil. Kč poskytuje sa na usporiadanie cesty Kisgalagó v Užhorode 200.000 Kč, a na dokončenie stavby palácov zemských úradov v Bratislave a v Užhorode úhrnom 1,300.000 Kč. Takto už budeme zachránení!

Rezort ministerstva vnútra chce vybudovať okresné úrady a četnícke budovy za cenu 14,473.500 Kč, a z tohoto obnosu chce vynaložiť 4,000.000 Kč na druhú etapu výstavby paláca zemského úradu v Užhorode.

Pre výstavbu nových stánkov justície je preliminované 16,194.400 Kč. Z tohoto obnosu pripadá na stavbu krajského súdu a väznice v Užhorode 200.000 Kč, na stavbu okresného súdu a postrkovane v Ťačeve 800.000 Kč, a na rozšírenie väznice v Rahove 50.000 Kč.

Ministerstvo školstva zamýšľa zriadiť nové školy v hodnote 61,080,700 Kč, z čoho pripadá na Podkarpatskú Rus 3,170.000 Kč, a teda ¹/₂₀ celku, a to pre reálne gymnázium v Chuste 1,000.000, pre prípravné práce výstavby reálneho gymnázia v Mukačeve 20.000 Kč, a pre zvlášte neuvedené národné a meštianske školy 2,150.000 Kč. Ako že by mohla dostať Podkarpatská Rus na výstavbu škôl viac, keď len vysoké školy, univerzity pražské potrebujú 20,748.000 Kč, a vysoké školy brnenské 4,863.700 Kč, a zhýčkané české menšinové školy však 17,000.000 Kč.

Rezorty zemedelstva, priemyslu a obchodu a verejných prác ako aj pozemkový úrad podnikajú stavby, resp. zakupujú stavebné pozemky a domy len v Prahe. Avšak ani zo stavieb ministerstva sociálnej pečlivosti v cene 1.7 mil. Kč nedostane sa Podkarpatskej Rusi nič.

Na výstavbu štátnych budov pre verejné zdravotníctvo je preliminované 13,950.000 Kč, a z toho údelom Podkarpatskej Rusi je 1-050.000 Kč, s týmto rozvrhom: Štátna nemocnica v Mukačeve 300.000 Kč, prístavba k ústavu pre vzdelávanie pôrodných asistentiek 200.000 Kč, pre bakteriologickú a diagnostickú stanicu v Užhorode 200.000 Kč, na dostavbu nemocnice v Solotvine 150.000 Kč, a na stavbu bytov pre okresných lekárov v Podkarpatskej Rusi 200.000 Kč. (Místopředseda Kahler převzal předsednictví.)

Pre stavby rezortu finančného je zaradené 16,967.000 Kč, z čoho dostane sa Podkarpatskej Rusi na výstavbu colníc, budov pre finančné stráže a berné úrady 1,450.000 Kč, bude-li štátna pôžička realizovaná.

Ako o zaujímavosti zmieňujem sa tu o tom, že v stavebnom rozpočte finančného rezortu figurovalo 77.300 Kč na výstavbu vojenského veliteľstva v Košiciach a 198.800 Kč na výstavbu vozatajských kasáreň v Bratislave. Zdá sa, že i sostavovatelia rozpočtu hanbili sa už za hypertrofiu vojenského rozpočtu a že tieto dve vojenské stavby ukryli do tejto položky.

Vlastnú rozpočtovú potrebu ministerstva verejného zdravotníctva znížili s laňajších 149,865.000 korún na 146,382.200 Kč. Toto sníženie síce nie je veľké, avšak prihliadame-li k tomu, že nákazy sa rozširujú a že verejno-zdravotné pomery na Rusínsku a v Podkarpatskej Rusi sú špatné, bolo by treba tento rozpočet ešte zvýšiť. V tomto rezorte je možná len jediná úspora, a to je likvidácia ministerstva a preloženie jeho agendy do ministerstva vnútra.

Nie menej divne pôsobí, že ministerstvo verejného zásobovania ešte vždy nie je zlikvidované a i na r. 1933 potrebuje 12,794.000 Kč. Peniaze to naprosto zbytočne vyhodené.

Nereálnosť celého štátneho rozpočtu nadovšetko jasnejšie vychádza najavo zo súhry cifier ministerstva sociálnej pečlivosti. V dobe prekotného vzrastu nezamestnanosti, kde ani len pobledlej nádeje niet, že by nezamestnanosť mohla za krátko uľaviť, významní finanční znalci znížili rozpočet ministerstva sociálnej pečlivosti s laňajších 872,753.000 Kč, na 863,109.000 Kč a do toho vtesnali tiež smiešne nízku sumu na podpory stále prebývajúcich nezamestnaných maličkosťou 57,540.000 Kč oproti laňajším 75,700.000 Kč.

Čitateľ novín, ktorý má iba priemerný záujem o politické udalosti, sám a momentánne by prišiel na to, že tuná niečo "neklape", veď na podpory nezamestnaných spotrebovalo sa v r. 1932 nie 75 miliónov, ale desať kráť toľko, t. j. 750 miliónov Kč, ba ešte viac. Keby do rozpočtu zaradená bola faktická potreba, tu by sa nám zjavila pasivita rozpočtu v celej svojej nahote a nenašla by sa taká sedma, ktorá by i cez najradikálnejšie sníženie platov verejných zamestnancov a za cenu ďalších škrtov vo verejných potrebách mohla zjednať rovnováhu v rozpočte.

A preto v minulosti bol minister financií zvláštnymi zákony zmocnený k "úverovým operáciám", aby mohol vydupať obnosy potrebné na podpory nezamestnaných.

Podľa expozé ministra sociálnej pečlivosti vo výbore rozpočtovom vynaložil štát na pečlivosť o nezamestnaných v r. 1932 813,334.360 Kč. Opakoval sa tu biblický zázrak: z rozpočtového prelimináru 75,000.000 Kč bolo rozdelené 813 miliónov Kč. V ceste odborových organizácií na základe gentského systému len na podpory v hotovosti vyplatil štát 493,270.256 Kč; 225,036.655 Kč pohltila štátna stravovacia akcia, 21,165.059 Kč stála mliečna akcia, 40,794.755 Kč pečlivosť produktívna; na sanáciu odborových organizácií spotrebované bolo 9.6 mil. Kč, na akciu vianočnú 5.25 mil. Kč a na iné podporné akcie 7.75 mil. Kč.

Obnos preliminovaný na r. 1933 čiastkou 57,000.000 Kč je teda len hauznumero a vláda teda zase novým úverovým dielom vykoná zázrak, ktorý spotrebuje najmenej 950 - 1000 mil. Kč. Veď počet nezamestnaných, ktorý sa prihlásili o podporu, činil počiatkom februára 865.000, ktorá cifra behom roku vzraste aspoň na jeden milión. Vieme-li však, že na Slovensku sú len v 38 okresoch sprostredkovateľne práce a evidenčné úrady, ktoré vedú v evidencii 101.000 nezamestnaných, a že v Podkarpatskej Rusi neni ani jednej dobre organizovanej sprostredkovateľne práce a teda nezamestnaní ani nemajú možnosti prihlasovať sa, vtedy opravdu nezveličujeme, konštatujeme-li, že počet nezamestnaných prekročil dnes už jeden milión, a že spolu s rodinnými členy činí počet osôb odkázaných na verejné podpory tri kráť toľko, t. j. 3 milióny. Hrozné je už i pomyslieť na to, že každý piaty človek v republike je odkázaný na verejné podpory a na zaopatrenie svojimi spoluobčany. A teda obnos 57,000.000 Kč preliminovaný na podpory v nezamestnanosti je úboho ireálny. Avšak i keby sme plnú miliardu zaradili na tento účel, v tomto prípade počítajúc s jedným miliónom nezamestnaných dostalo by sa jednému ročne 1000 Kč, t. j. na deň 2.80 Kč, čo však počítajúc 3 osoby, ktoré nezamestnaný prednosta domácnosti vyživuje, je pre život málo a pre smrť mnoho.

Ministerstvo sociálnej pečlivosti má pokladať za svoju najprednejšiu a naliehavú povinnosť vybudovanie sieti úradov pre sprostredkovanie práce. Veľké masy ľudu na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi žijú z exploatácie dreva a v dôsledku obchodnej a colnej politiky Hodžu, ktorý má dve ľavé ruky, ztratili svoj chlieb. Títo nemajú odborových organizácií, nemajú úradu pre sprostredkovanie práce a ani sa neohlasujú. Len kručenie ich žalúdku a harašenie ich kostry dokazuje, že sú ešte medzi nami. O nezamestnanosti ľudu celých dedín, ako sú Čongor, Serne, Dobroň, nevie vláda nič, lebo títo nemajú sa kde prihlasovať.

Rozpočet ministerstva sociálnej pečlivosti s prekrásne sostavenými číslicami obsahuje tie najväčšie ireality, lebo z prelimináru nemožno vážne postarať sa o nezamestnaných. Za takýchto okolností škoda by bolo utrácať viac slov o fiktívnom rozpočte.

O akom hrozne krikľavom kontraste musím sa teraz zmieniť, chcem-li tiež niekoľko slov venovať tiež vládnej finančnej správe štátu. Koníčkom ministerstva financií je od r. 1924 šanovanie bánk. Ako to posl. Stříbrný, býv. námestník ministerského predsedu v parlamente pred 14 dňami dopodrobna vyložil, utratil československý štát v banke Anglo-Československej od jej založenia - a tiež jej založenie bolo prevedené z peňazí verejných, - 1700 mil. Kč hotových peňazí, a to len preto, aby záujmové sféry českých národných socialistov maly silný peňažný ústav oproti záujmovým sféram národných demokratov, t. j. Živnobanke. A táto "sila" objavuje sa v tom, že cez všetky tieto horentné obeti dané z verejných peňazí a cez všetky vyvážené záverečné účty a rozvahy je táto banka 1000 mil. Kč pasívna. Človeku až husia koža naskakuje, keď tieto cifry slyší, veď 1.700+ 1.000 mil. Kč za 14 rokov vyhodiť na ulicu nie je maličkosť. A táto vláda ešte ďalej kŕmi peniazmi tohoto hrozného molocha v dobe, kde ľudia nemajú ani kúska chleba do úst. (Výkřiky sen. Janíka.)