V titule 9, kap. 10 štátneho rozpočtu na r. 1931 je pol. 3, ktorá vo vecných výdajoch preliminuje 500.000 Kč na štipendiá pre posluchačov vysokých škôl technických z východného Slovenska. Tamojšie obyvateľstvo hľadí na toto opatrenie ako na priechodné v tom povedomí, že za ním nasleduje splnenie túžby a že technika ozaj bude sriadená, a neuznáva za správny názor, aby sa čakalo na ďalší vývoj kultúrny a hospodársky, čo má samé vyvábiť túto vysokú školu k životu.

V tomto opatrení ministerstva škoľstva a národnej osvety vidím určitú tendenciu vyčkávaciu a preto som optimistom predpokládajúc, že sriadeniu techniky na Slovensku nikto nemôže protirečiť, keďže je ona hospodárskou, sociálnou a národne politickou potrebou nielen Slovenska, ale i celého štátu. Z toho uzavieram, že v spore o slovenskú techniku ide len o čas, teda o otázku, kedy ona má byť sriadená.

Na takto postavený dotaz je odpoveď ľahčia. My Slováci a Česi, ktorým je práca za urýchlenú a bezodkladnú elimináciu všetkých hospodárskych a kultúrnych diferencií medzi jednotlivými zemiami štátu životným ideálom, odpovedáme stručne a jasne: Ihneď.

Tí však, ktorí sú za princip priechodný a za vytvorenie predbežných podmienok vysokej školy technickej na Slovensku, argumentujú proti našej mienke takto:

Nie je mysliteľné, aby technika na Slovensku bola v dohľadnej dobe sriadená, pretože 1. niet potrebného profesorského personálu, 2. niet potrebného počtu poslucháčov a dorast slovenský nemá smyslu pre štúdium technické, 3. sriadenie okyptenej techniky bolo by nesmyslom, 4. niet na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi takého priemyslu, ktorý je pre vysokú technickú školu bezpodmienečne potrebný z praktických dôvodov.

Na tieto argumentá mám tieto poznámky:

1. Nedostatkom učiteľských alebo profesorských síl trpí každá vysoká škola v republike a skoro na každom stupni. Sme po vojne, po prevrate, po určitom presune odborných a vedeckých síl. Avšak tento nedostatok dosiaľ nebol katastrofálny a nebol by ani nebezpečný ani v tom prípade, keby sa zväčšil počet vysokých škôl československých o 1 techniku na Slovensku. Týmto by sa zväčšil iba nedostatok odborných síl, ale by sa zmenšil nedostatok kultúrny a hospodársky celej východnej polovice štátu.

Nedostatok profesorských síl býva odôvodňovaný nepatrným kádrom profesorského dorastu a tento zjav sa vysvetľuje zcela povrchne bez vyšetrenia a vysvetlenia jeho pravých príčin. Domnievam sa, že tento nedostatok je zapríčinený tými istými základnými defektami, ako vo všetkých iných oboroch štátnej úradníckej služby, totižto nedostatočným honorovaním za prácu úradníka-vysokoškoláka, slabými výhľady na životnú existenciu bezstarostne zabezpečenú, čo je pre vedca, badateľa condicio sine qua non. A ďalej sa domnievam, že jednotlivým habilitáciám diktujú na vysokých školách tak prísné podmienky, že im vyhoveť je zjavom príliš zriedkavým. V tomto nedostatku je na vine tá okolnosť, že sa neuznáva kvalitatívny priemer, ale vyhľadáva sa nadpriemer s maximalizovanými postulátmi, v dôsledku čoho, myslím, musela nastať depresia ambicií a ašpirácií na túto vznešenú dráhu životnú.

2. Druhým argumentom protivníkov rýchleho sriadenia slovenskej techniky je, že by táto vysoká škola nemala dostatočný počet poslucháčov. Tento argument sa zakladá na naprostom ignorovaní pomerov u nás. Slováci nemajú kapitálu, sú chudobní. Dospelá mládež slovenská volí si životné povolanie podľa toho, aké sú sociálné a hmotné pomery rodičov. Štatisticky dokázaným faktom je, že na vysokých školách máme pomerne o veľa viac Neslovákov zo Slovenska ako Slovákov, lebo sú hmotne zabezpečení. Chudoba Slovače zapríčiňuje, že veľká časť abiturientov stredných škôl si hľadá umiestnenie tam, kde má nádej na zárobok, tedy v podnikoch a zväčša v úradoch, kde je stredoškolská kvalifikácia vyhovujúca, a na vysoké štúdium idú len tí, ktorým sa dostáva nejakej podpory, alebo štátneho štipendia, a volia si odbor, fakultu, podľa charakteru dosiahnutej pomoci. Z toho vyplýva, že životné povolanie jednotlivca často nebýva volené podľa jeho nadania, schopnosti a náklonnosti, ale podľa vymoženej podpory štátnej, alebo súkromnej. Takéto deklinácie v rozhodovaní o budúcnosti sú u Slovače na dennom poriadku, lebo je chudobná, preto sa ani nemôžeme diviť, keď niektoré odvetvia životného povolania u chudobného dorastu z nutnosti sa orientovaného, ztrácajú veľmi často výtečný materiál, čo je ztratou nielen pre nich samých, nielen pre opustený odbor, ale je to ztratou aj pre národ a štát.

Rekapitulujem teda, že väčšina vysokoškolákov študuje tam, kde si najde zdroje zárobku, kde má výhľad na najkratší priebeh štúdia a na najbližšiu možnosť platu, a neštuduje tam, kde je kurz štúdia dlhý a nákladný, kde sa na zárobkové práce ani pomysleť nedá. Tak je to na medicíne a na technike. Na týchto štúdiách máme teda najmenej Slovákov, čo je pre budúcnosť Slovače zjavom nebezpečným i po stránke kultúrnej, i po stránke hospodárskej. Dislokácia vysokých škôl v republike zrušením vysokej školy lesníckej, baníckej a hutníckej v Banskej Štiavnici ostala excentrickou, kým západná polovica štátu oplýva školami (abundat scholis technicis et universitatibus) odbornými a univerzitami, nemá východná polovica štátu vysokej školy ani jednej, preto nikde v republike nie je viac ašpirantov na úradnícku karieru ako tam, nikde nebadať toľko výkyvov vo voľbe životného povolania ako tam.

Argument, že by pre vysokú školu technickú nebol dostatočný počet posluchačov, neobstojí. A tým menšiu cenu má pochybnosť o smysle slovenského študentstva pre študium technické.

Štatistická dáta z bývalej vysokej školy baňsko-štiavnickej ľahko nám dokazujú, že poslucháči vzpomenutej vysokej školy boli vo veľkej časti Slováci. Čo sa týka počtu poslucháčov, som presvedčený, že by sa oň vysoká škola technická na východnom Slovensku postarala sama, lebo ako univerzity boly, sú a budú kultúrnym centrom pre kraj a mesto, v ktorom rezidujú, tak i táto technika bola by centrom kultúrneho a hospodárskeho života východnej polovice republiky, ktoré by dávalo smer nie len tomuto vývoju, ale i pracovníkom, ba i všetkým stredným školám Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktoré by sa zaiste rýchle prispôsobovaly tempu a spôsobu vývoja, diktovaného týmto mohutným faktorom kultúrnym a národohospodárskym. Terajšia reforma stredných škôl bola by novej technike k veľkej pomoci a technika na Slovensku bola by dôraznou decentralizáciou vedy a študia a dala by možnosť prispôsobeniu vedeckých bádaní, výzkumov a ich výsledkov k potrebe kraja, kde sa na poli kultúrnom a hospodárskom má ešte prekonať dlhá a ťažká cesta, kým sa dosiahne úrovne, na ktorú dospely zeme historické.

Je slabou argumentáciou proti technike, že Slováci majú nepatrný smysel pre štúdium technické. Budú ho mať v miere zaiste väčšej, keď sa pre nich usnadnia geografické a sociálne podmienky technického študia tým, že i východ dostane vysokú školu technickú. (Předseda dr Soukup ujal se předsednictví.)

Na tretí argument, že sriadenie okyptenej techniky bolo by nesmyslom, uvádzam, že ani pri naprostej blahovôli všetkých rozhodujúcich činiteľov vysokoškolského študia nebolo by možné sriadiť úplnú techniku hneď pre nedostatok hmotných zdrojov vo štátnej pokladnici. Je teda logické, aby sme si skromne žiadali iba tie odbory technického študia, ktoré hospodárskym a kultúrnym potrebám východnej polovici republiky najviac vyhovujú. V budúcnosti by sa mohla táto škola rozširovať a doplňovať paralelne s vývojovým procesom hospodárskym.

Neobstojí ani taký argument, ktorý sa odvoláva na vysoký počet odborných škôl na Slovensku. Veď ani tu sa nedostalo Slovensku škôl, ktoré mu už od vzniku nového štátu patria. Všetkých odborných škôl československých na Slovensku je: obchodných akademií s vyučovacím jazykom československým 6, obchodných škôl dvojtriednych 4, priemyselné škôly 4, kovorobná škôla jedna, drevárske škôly dve, tkalcovské škôly dve.

Rodičia, ktorí svojich synov chcú dať na praktickú dráhu životnú, všade narazia na neprekonateľné prekážky, ktoré im stavia v cestu numerus clausus, či už čo sa týka počtu samých škôl a či už čo do počtu žiactva.

Proti argumentu, že niet na Slovensku a Podkarpatskej Rusi priemyslu, ktorý je podmienený principom praktického výcviku na vysokom technickom študiu, uvádzam, že by bolo nepotešiteľným zjavom pre kultúrny a hospodársky rozvoj toho ktorého národa, keby si výchovu mladých odborníkov aranžoval a zariaďoval podľa hospodárskej prítomnosti, ktorá je premenlivá a podlieha zmenám konjunkturálnym, teda relatívne a nie absolútne, podľa dôkladne a trvalé určeného plánu, zodpovedajúceho ideálu a karakteru národa.

Konštruktívny proces v živote štátnom má výchovné smernice, ktoré sú určené na celý vek a ktorých sa národ okamžite vzdať nemôže ani pri najťažších hospodárskych otrasoch. Jeho koryto je pevné, je bázou absolútnou a všetko iné je relatívne.

Čo sa týka priemyslu na Slovensku, je v depresii z príčin, majúcich korene v zmene hospodárskej štruktúry celej Europy, vo vysťahovaní kapitálu do štátov iných.

Prírodné bohatstvo kraja, rozvoj dopravných a produkčných pomerov sú nám zárukou lepšej budúcnosti i v tomto ohľade a preto by bolo chybou vyčkávať na vzkriesenie starého alebo na vznik nového priemyslu ako na hlavnú podmienku, rozmýšľať o novej technike a dotiaľ ostať bez odborného dorastu, ktorý práve v procese jeho oživenia by mal úlohu mimoriadnej dôležitosti a váhy. Môžeme tvrdiť, že pre odvetvia technickej školy vysokej, ktorú si sriadime, máme po ruke všetky podmienky praktického výcviku tak na Slovensku ako aj na Podkarpatskej Rusi.

Proti ďalšiemu argumentu oponentov, načo zväčšovať počet techník, keďže je ich v republike nadostač, staviam protiargument geograficko-štatistický. Západ oplýva všetkými možnými inštitúciami. Čím ďalej sa pustíme na východ, tým je štatistika ustanovizní výchovných chudobnejšia a tým menej je postarané o možnosť uplatnenia oprávnených nárokov obyvateľstva, ktoré dľa geografickej situácie i hospodársky je dôsledne slabšie, čím viac ideme na východ, ako keby všetko podliehalo nejakému zákonu, danému polohou a podobou našej vlasti.

Čo sa týka momentu národnepolitického, tvrdím, že je nám všetkým dobre známo z minulosti, aký ohromný význam malý vysoké školy maďarské v procese maďarizačnom. Je nepopierateľným faktom, že bez nich a bez ich výbojnej, zfanatizovanej a zväčša renegátskej študujúcej mládeže ani Košice, ani Prešov, ani Bratislava neboly by maly pomaďarčeného obyvateľstva a neprejavovaly by tieto mestá dnes toľko síl opozičnej aktivity. Keďže vzpomenuté vysoké školy alebo akademie boly v minulosti mohutným prostriedkom odnárodňovania nášho ľudu, nová naša technika by zaiste robila opak, akciu remaďarizácie krajov a mest, ktoré pred 30 až 40 rokmi boly ešte úplne slovenské.

Nemôžem sa šíriť do nekonečnosti uvádzajúc protiargumentá, veď ich je všade dosť, lebo ich plodí sám život a tvorí ich naliehavá potreba národného a štátneho záujmu.

Na koniec nech mi je dovolené zmieniť sa i o tom, že taktika slovenskej ľudovej strany v boji o slovenskú techniku zabŕdala a zabŕda do extremít a demagogie, najmä v žurnalistike, keď slovenských členov parlamentných klubov apostrofovala ako zradcov veci, akže budú hlasovať za štátny rozpočet, keď nebude v ňom položka na slovenskú techniku. Neúspech výpočtov spomenutej žurnalistiky je samozrejmý, avšak samozrejmá je i vytrvanlivosť našej strany v boji o techniku na Slovensku. Keby sme nehlasovali za rozpočet, bolo by to sebevraždou a celý postup boja a práce za techniku na Slovensku by veľmi trpel na svojej vážnosti. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Další slovo má pan sen. Just.

Sen. Just (německy): Slavný senáte! Když jsme na jaře projednávali rozpočet na tento rok, projevila část senátorů názor, že hospodářská krise dosáhla svého vrcholu, ježto přece počátkem letní doby nastane činnost stavební a tím část dělnictva najde zaměstnání. To se nepotvrdilo a krise je vlastně dnes ještě mnohem horší, nežli na jaře, a přes počátek stavebního ruchu, který následkem krise rovněž poklesl, zůstala velká část dělnictva bez zaměstnání. Rozpočet pro rok 1931 vykazuje sice některá zlepšení, která však jsou zcela nepatrná. Stát měl by v této stísněné době činiti mnohem více, měl by zřizováním a úpravou silnic zjednati práci, měl by regulací řek, při které by se mohlo zaměstnati tolik dělníků, čeliti nezaměstnanosti. To se však neděje, neboť požadavky sociálně-demokratické strany tříští se vždy o odpor našich protivníků.

Máme vedle hospodářské krise také agrární krisi, kterou jako sociální demokraté naprosto nepopíráme. Má-li však agrární krise býti zmírněna, musili by také agrárníci projeviti více porozumění vůči dělnictvu, poněvadž při velké nezaměstnanosti ani nynější zákon o podporách nedostačuje. Agrárníci musí tedy míti více porozumění pro tíseň dělnictva, musilo by se prováděti více nouzových prací, musily by se však také poskytovati větší podpory, poněvadž přece každý dělník nemůže náhle změniti způsob své výdělečné činnosti. Dělníku samému nezůstal by v kapse ani haléř, neboť potřebuje v prvé řadě potraviny pro sebe a své příslušníky. Ani nejlepší celní reforma nepomůže na konec ničeho proti této krisi. Musíme vždy znovu vznášeti požadavek, aby se pokud možno působilo v tom smyslu, aby bylo lze opatřiti možnost práce. V době krise dlužno právě podnikati vše, aby se dělníkům dostalo mzdy a zaměstnání.

Nutno také zdůrazniti, že úřady stojí ve službách podnikatelstva. Svaz stavebních dělníků, který je společnou organisací Čechů a Němců, podal sta oznámení pro nedodržování pracovní doby. Úřady však nečiní ničeho, aby naléhaly na dodržování zákonité doby pracovní. Vyšetřování četnictva děje se velmi pomalu, a než toto je skončeno, bývá dotyčná práce již dávno hotova a děje se takovéto překročování pracovní doby již zase někde jinde. V Orlických horách je nouzové území, jakého není ve státě. Tam se letos prováděla stavba silnice a dělníci dostávali při 10hodinové době pracovní 1.50 až 2.50 Kč za hodinu. Když dělníci žádali osmihodinovou dobu pracovní a také ji zachovávali, byla jim mzda za hodinu zkrácena o 30 hal., dělníci byli konečně nuceni stávkovati. Tato krajina znamená pro tamní obyvatelstvo přímo peklo. Při tom jsou země, okres a obce vlastními stavebníky. Občanské strany mají vlastně velkou část viny na těchto poměrech, poněvadž vytvořily zákon o obecních financích a znemožnily tím obcím, aby prováděly potřebné investice. V této krajině najdeme 10- až 12leté hochy, kteří jsou již zaměstnáni při roztloukání kamene na štěrk. Rodiče těchto dětí jsou tak chudí, že jim nemohou kupovati ani potřebné školní pomůcky. Děti musí tedy již od nejútlejšího mládí pracovati. Bylo by věcí živnostenských inspektorů, aby se o to starali. Zabýval jsem se již při posledním rozpočtu živnostenskými inspektory a prosil jsem již tehdy o větší ochranu dělníků.

Jak již řečeno, dlužno se snažiti o to, aby se zjednalo více možnosti práce. Při kapitolách "sociální péče" a "veřejné práce" vidíme přece u různých položek několik zvýšení. Tak činí náklad na péči o nezaměstnané o 51.4 milionů více nežli roku loňského a také náklad na podporu stavebního ruchu stoupl z 237 na 252 milionů, ale přes toto zvýšení dlužno stále ještě mluviti o nedostatečné dotaci a bylo by přece potřebí postarati se ještě o mnohé, poněvadž přece krise potrvá jistě delší dobu.

Působí podivně, když se na agrární straně stále znovu říká, že potřebují velmi mnoho dělníků, že však nemohou žádné dostati, že je zde přímo útěk z venkova. Nevěřím tomu, vím naopak, že tam, kde sedláci dělníkům dobře platí a s nimi přiměřeně zacházejí, naleznou také dosti pracovních sil. Byl jsem sám zemědělským dělníkem a znám poměry přesně. Aniž bych chtěl vysloviti paušální podezřívání, musím říci, že sedláci často zacházejí nespravedlivě s dělníky. Říkají vždy, že musí pracovati 14-16 hodin. Ale jen zemědělský dělník pracuje tak dlouho, sedlák sám se bude střežiti, aby dodržoval tak dlouhou dobu pracovní.

Mluví se mnoho u německých protivníků o školské autonomii a národnostní samosprávě. Obojí bylo by přece uvítati, ale kdyby tyto strany byly v Rakousku, kde se tehdy sociálně-demokratické straně pro požadavek autonomie a samosprávy dostalo výsměchu a výtky národní zrady, pěstovaly jinou politiku, byli by snad Němci zůstali ušetřeni mnohého bezpráví. Jestliže tedy dnes hlasujeme pro státní rozpočet, nezadáváme si naprosto ničím, žádáme však dále svá práva, žádáme, aby dělníkům zjednána byla větší příležitost práce, aby odstraněna byla nynější bída. Dělník je základem společnosti, on tvoří všechny hodnoty a smí žádati, aby nalezl zaměstnání a chléb k živobytí.

V tomto smyslu, velevážení, budeme dále pracovati a nedáme se zmýliti nižádným spíláním. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Další slovo má pan sen. dr Žiška.

Sen. dr Žiška: Slávny senát! K rozpočtu chcem prehovoriť hlavne z kultúrneho a sociálneho stanoviska s ohľadom na Slovensko. Prijatie rozpočtu a finančného zákona, to nás ešte neosvobodzuje od tej povinnosti, abysme tu na tomto zákonodarnom fore nepremluvili o jednotlivých položkách rozpočtu a nežiadali nejaké zmeny, keď to už neni možné v tomto roku, aspoň v budúcom.

Ako ráčíte vedeť, patrím k tej strane čsl. ľudovej na Slovensku, ktorá všetky otázky kulturné, hospodárské a sociálné chce riešiť pod zorným úhlom Československej republiky, vzájomného dohodnutia, vzájomného sbratrenia Čechov a Slovákov. Zvláštny dojem to vyvolalo u nás Slovákov, keď sme v posledných týždňoch čítali, že istí významní predprevratoví Slováci so svojou nespokojnosťou s tou hospodárskou krízou, s tou nezamestnanostou, išli na verejnosť v cudzích novinách a tam vyliali bolesť a trpkosť svojho srdca. My tento spôsob nemôžeme a nebudeme schvaľovať a nemôžeme to ani dopustiť, abysme jedinú príčinu všetkej kríze a nezamestnanosti na Slovensku videli len v Čechách. Lebo dnes všetky našemu štátu, našej republike nepriateľskí živlovia, nepriateľské elementy chcú túto nezamestnanosť a hospodársku krízu využiť a poukazovať na to: Hľa, tomuto všemu z väčšej časti ti Česi sú príčinou.

My to dobre vieme, že keď dnes v celej Europe, ba v celom svete panuje tá veľká nezamestnanosť, keď také štáty, ako Amerika, Anglia, Nemecko na milionové zástupy majú bez práce, to malé Slovensko, ktoré už pred prevratom nemohlo sa na tej chudej pôde vyživiť a Slováci museli hromadne opúšťať svoju vlasť i pred prevratom, i pred válkou, dnes tiež Slovensko nemôže byť zachránené od tejto svetovej pohromy. Páni moji, štatistika před prevratom dokazuje, že zo Slovenska už pred prevratom značné bolo vysťahovanie. Tak na pr. v rokoch od 1901 až do 1910 opustilo územie dnešných československých zemí 521.320 osôb. A z tohoto počtu jedine na Slovensko padlo 214.846 osôb, tedy môžeme hovoriť polovica. Títo ľudia väčšinou išli do Ameriky a už pred válkou sa mluvilo na Slovensku, že ročne asi 10.000 ľudí opúšťa Slovensko. Títo naši ľudia, hovorím, išli do Ameriky a tam sa mnohým podarilo prijsť k blahobytu. A toto bolo aj zčiastky šťastím pre našu republiku, že keď potom vypukla svetová válka, naši Slováci, ktorých počet v Amerike sa odhadoval na pol milionu, nadšen národnou myšlienkou, hmotne i krvou prispeli k osvobodeniu našej vlasti, toho chudobného Slovenska. Po prevrate prirodzene mnohí sa domov vrátili a mysleli, že tu najdú blahobyt, akému boli privyklí v Amerike. Ovšem tuná sa to nemohlo stať. Preto pomaly potom od r. 1922 začína zase vysťahovalectvo zo Slovenska a podivné je, že tá štatistika, ktorej jednotlivé dáta dovolím si tu predniesť, zasa nám ukazuje, že počet tých vysťahovalcov zo Slovenska tvorí polovicu, ba v niektorých rokoch aj jednu tretinu všetkých vysťahovalcov z Československej republiky. Tak na pr. r. 1922 celý počet vysťahovalcov z republiky činil 39.429, z toho pripadá na Slovensko 16.737. R. 1923 celý počet vysťahovalcov činil 32.341, z toto na Slovensko pripadá 16.596. Najväčší počet vysťahovalectva je vykázaný r. 1924, kde činí 54.373 a z toho na Slovensko pripadá 35.202. V nasledujúcich rokoch, poneváč vtedy už Amerika tú imigračnú kvotu začala snižovať, javí sa aj istý pokles vo vysťahovalectve, takže už v r. 1925 máme len 19.350 vysťahovalcov pre celú republiku a z toho na Slovensko pripadá 7.715. A tak môžeme ísť aj v nasledujúce roky a vidíme v r. 1927 v okrúhlom čísle 23.000, z toho na Slovensko 12.000, v r. 1928 24.000 pre republiku, z toho na Slovensko 13.000, v r. 1929 už zasa ukazuje štatistika 30.000, z toho pre Slovensko 19.000 a v tomto roku v prvých deväť mesiacoch 22.000 a z toho pre Slovensko 14.000 vysťahovalcov.

Páni moji, to ukazuje, že zvýšil sa ten počet vysťahovalcov zo Slovenska po prevrate. Príčiny toho sú celosvetové, europske a sú aj zvláštné slovenské. Slovensko je chudobným krajom vo veľkej časti. Keď nie je ani tak veľmi zaľudnatené, lebo na pr. v Čechách na 1 km2 pripadá 125 obyvateľov, na Slovensku nám pripadá len 64, tedy asi polovica, a preto toto Slovensko všetkých týchto svojich obyvateľov za daných pomerov nie je vstave vyživiť. Kým máme niektoré bohaté kraje, ako západné Slovensko okolo Trnavy, okolo Nových Zámkoch, okolo Parkáňa, ktorý kraj snáď sa môže pomenovať slovenským Kaananom, tam máme, slávny senát, to chudobné Trenčiansko, Oravu, Turec, tí ľudia tam nie sú vstave vyživiť sa. Pred válkou obyvateľia vo veľkej väčšine z týchto krajov išli na sezonné práce na južné kraje do Maďarska, aj na južné kraje Slovenska, niektorí aj do Rakúska. Tam pracovali od kvetna do listopadu, zarobili si tam toľko, koľko im potom stačilo na celú zimu, takže mohli prezimovať zas až na budúce jaro. Dneska, ako ráčite vedeť, z politických príčin nemôžu tam nájsť prácu, ani do Rakús nejde ich toľko, naša pôda nie je vstave ich vyživiť, lebo následkom tej prevedenej pozemkovej reformy tí drobní prídelci usilujú sa všetku prácu sami vykonať. Robotníkov čím menej zamestnávajú, takže títo potom nútení sú inde hľadat si prácu. Preto tak húfne sa hlásia do Spojených štátov predovšetkým; poneváč ale v posledných rokoch bola imigračná kvóta na minimum snížená, štatistika nám ukazuje, že idú do Kanady, idú do Argentiny a iných amerických štátov.

Nás to prirodzene bolí, keď musíme videť, že v našej oslobodenej vlasti na našom Slovensku ročite, ako som to tu prečítal, okolo 10.000 ľudí musí ísť preč za more, za hranice a tam potom ťažkou mozolnou prácou si vyrábať svoj chlieb.

Žijeme ťažkú krízu, to my dobre vieme, a nemôžeme sa ani nádejiť, že by sa nám podarilo celkom zamedziť toto vysťahovanie. Ale predsa aspoň hľadáme prostriedky, aby sa to zmiernilo, aby na koľko možno čím menší bol počet tých vysťahovalcov.

A tieto prostriedky asi ktoré by boly? V prvom rade obraciame sa na Čechy i na Moravu, obraciame sa na českých i moravských roľníkov, statkárov, ktorí potrebujú sezonných robotníkov, aby si ich v prvom rade hľadali na tom Slovensku. Čechy i Morava, vieme to zo skúsenosti, dneska už pomaly začínajú trpeť na nedostatok poľných sezonných robotníkov. Tak by som prosil, aby táto práca systemizovaná bola, aby toto umiestnenie slovenských delníkov poľnohospodárskych so štátnou podporou aj pričinením sa ministerstva prevádzané bolo, a takto pomaly aby každý taký Slovák, ktorý nemôže na Slovensku vyžiť, nemôže tam najsť prácu, aspoň v republike mohol zostať a aspoň ten zárobok, ktorý vyrobí, tu v našej republike zostal.

Podruhé žiadame si, aby na koľko možno na Slovensku pri všetkých prácach, ktoré dostanú aj českí a moravskí podnikatelia, robotníkov zo Slovenska zamestnávali. Na Slovensku je žaloba. Kamkoľvek ideme po shromaždeniach, všade si žalujú, keď nejakú verejnú prácu dostane český podnikateľ, že mnohý aj takých robotníkov, ktorých by na Slovensku mohol dostať, nezamestnáva, ale radšie si privedie robotníkov z Čiech a Moravy. A to prirodzene potom veľmi budí tú nenávisť a vzbudzuje ten odpor - a to bratrstvo a dorozumenie poškodzuje.

Žiadame, aby pri udeľovaní a rozdeľovaní fondov, či je to silničný fond, či vodocestný fond, či je to sanačný fond, či sú to meliorácie, Slovensko spravodlivé z týchto fondov dostalo svoj prídel a aby pri všetkých týchto prácach boli umiestnení, zamestnávaní v prvom rade, na koľko je to možné, len Slováci.

Nezamestnanosť je veľká a my sa obávame, že to bude mať smutné následky. Len si predstavte, náš ľud okolo Turzovky, okolo Kysuckého Nového Mesta, kde sú tie najchudobnejšie kraje, v lete si nemôže toľko zarobiť, aby mu to stačilo na celú zimu a dnes stojí na začiatku zimy už bez zásob. Čo bude robiť do jara? My s našeho stanoviska niesme priateľmi podpôr bez práce. My dobre vieme, že to není mravné, a preto za tú podporu, ktorú dávame, žiadame prácu, aby si ten človek bol povedomý: Nedostal som to ako almužnu, ale ako mzdu za svoju prácu. Žiadame, aby z tejto príčiny na Slovensku všetky položky na verejné práce vyčerpané boly, aby štát, zeme i obce spolupôsobily a nariadily tie nutné núdzové práce a pri tom aby každý dostal prácu a zamestnanie a takto si mohol statočným a poctivým spôsobom chleba vyrobiť. (Výborně!) To som chcel povedať ohľadne nezamestnanosti, ohľadne tej hospodárskej kríze na Slovensku.

Ešte na jednu vec chcem upozorniť, slávny senát, a to z ohľadu roľníckeho. Tá poľnohospodárska kríza, ktorá zastihla celý roľnícky stav v republike, v prvom rade zaťažuje Slovensko. Prečo? Lebo tam máme všetky tie pohraničné mestá, ktoré sú dnes preplnené maďarským zbožím, pšenicou a dnes slovenský roľník to obilie, čo sa mu urodilo, není vstave ani odpredať, keby ho aj za tu minimálnu cenu odpredať chcel. Ja som z Trnavy, ktorá je centrom istého hospodárskeho kraja, kde sa sústreďuje hospodársky život a kam dvakrát v týždni chodia naši roľníci na trh, aby tam svoje zbožie odpredali. Koľkokrát som videl na svoje vlastné oči, že ten či onen roľník s tým obilím, ktoré na trh priviezol, zasa sa domov vracal a nemohol ho odpredať. (Sen. Stejskalová: Na druhé straně tam děti hladoví!) I to je pravda. Tedy roľník dnes, keby mal i vôlu a potrebu na odpredanie toho obilia, není vstave odpredať, lebo nieto kupca. Nuž, za takých pomerov dnes platiť dane, dane vymáhať exekuciou vymáhať od toho roľníka, ktorý to obilie má vo svojej komore a nemôže ho predať, ráčte si predstaviť, pánovia moji, čo je to za stav a ako je ten roľník rozladený, keď vidí tie pomery a nevie si pomôcť.

Dobre vieme, našemu ľudu vždy aj to prizvukujeme a zdôrazňujeme, že treba dane platiť, že nemožno dane odpustiť. Roľník to uzná, ale hovorí: Tu mám moje obilie, nech exekutor prijde a nech si ho vezme. Ja budem platiť štátné dane v obilí a nech si ho potom štát sám predá. Takto už smýšľajú a sú i takí roľníci, ktorí snáď dvojročné obilie majú na sklade a nie sú vstave ho predať, lebo niet odbytu. A to nie v jednom, ale vo viacerých krajoch sa deje. Za takých pomerov musíme žiadať finančnú správu, aby mala aj srdca k tým poplatníkom, aby im aspoň nejakú lehotu dala, že by si toľko obilia odpredať mohli, že by si tú daň zaplatili, lebo ináš neviem, aké následky to bude mať.

Páni mojí, niektoré kraje majú i zvláštne bolesti. Tak menovite veľmi sa žalujú naše vinárske kraje, počnúc od Račiždorfu až po Modru. To sú vinárske kraje, kde ľudia výlučne len z viníc žijú. V lete vysoké mzdy platia, až 24 Kč a 2 litry vína na deň, a keď prijde doba, aby odpredali víno, nieto naň kupca. Na tisíce a stotisíce hektolitrov vína slovenského leží na tom kraji. Radi by ho predali aj po 4-5 Kč a nieto kupca. Žalujú si na veľký dovoz maďarského vína, ktoré ich ničí a kazí. Okrem toho žalujú si, že za starých časov nebolo dovolené falšovanie vína a na falšovateľov v bývalom Uhorsku tie najprísnejšie pokuty boly vyrúbené. Pamätujem sa na jedon prípad, že r. 1908 v Pätikosteloch jednomu veľkokupcovi 10.000 hl vína vyliali na ulicu, lebo sa dokázalo, že bolo falšované. V záujme slovenských vinohradníkov, v záujme dobrého mena našich vín žiadame, aby pri pojednávaní smluvy či s Maďarskom, či s Jugoslavijou, či s Italiou, odkiaľ dovážame víno, pamätované bolo i na slovenské vinohradnícke kraje, lebo tie sú skutočne v zúfalom stave a nevládnu platiť svoje dane.

V Holiči pri Morave pred prevratom mnoho žien a dievok chodilo do Hodonína do tabákovej fabriky. Ráno tam išly, večer sa vrátily, pekné peniaze si tam zarobily. Včil po prevrate následkom racionalizácie práce a postavenia nových fabrík prirodzene to všetko upadlo a kleslo. Počet tých delníc snáď o ¹/₃ klesol a len práve tie najstaršie tam podržali v práci. Ráčte si teraz predstaviť, ako tí ľudia o tom smýšľajú a ako si predstavujú to bratrstvo a hovoria: Za starých čias toľko sme si tam hľadali chleba a dnes väčšinu nás prepustia. Toto sú isté lokálne príčiny tej nespokojnosti. Vieme dobre, že toto potom sa generalizuje a je hotovým materiálom ku štvaniu, ku kaleniu dobrého pomeru, ktorý má a musí byť medzi Českom a Slovenskom.

Ja bysom si žiadal, aby jako v bratislavskej zemskej snemovni, ohľadom zvláštnych potrieb a požiadavkov Slovenska všetky strany sa sišly a všetky jednomyseľne žiadaly odstránenie tých slovenských nedostatkov, tak sa to stalo aj tu. Veď my Slováci v tomto ohľade, či patríme k jednej, či k druhej strane vládo- či štátotvornej, ohľadom totiž požiadavkov Slovenska všetci sme jednotní, lebo vieme, že podpora Slovenska znamená podporu jednej časti tejto republiky a každému domku, ktorý sa tam vystaví, každému potoku, ktorý sa tam reguluje, každej meliorácii, ktorá sa tam prevede, tešíme sa z plna srdca a žiadame a prajeme si, aby sa v tejto práci tam ďalej pokračovalo a aby Slovensko priviedlo sa na tú úroveň, na ktorej stoja Čechy i Morava.