Práve preto, poneváč nikdy nevidíme, čo za prekvapenie nás čaká v budúcnosti, musíme postupovat' tempom pozorným. My vieme, čo nám treba na hospodárske upevnenie nášho štátu. Je to predovšetkým zmiernenie daňových farch a dl'a možnosti umorenie štátnych dlhov.

Preto, čo nám ako ťažko padne, preto, čo ako sú žiaducné sociálné postuláty, čo ako sú vábivé investície veľkého štýlu, ony musia predbežne až na najpotrebnejšie nezbytnosti počkať a podrobiť sa vel'kému postulátu našej finančnej konsolidácie.

Musia driev stvoriť dostatočnú rezervu vlastného kapitálu, musí sa snížiť stabilne, dôkladne svetový úrokomer organicky na takú úroveň, ktorá by každú racionalizáciu, každú investíciu urobila opravdu produktívnou. (Sen. Mikulíček: Proto má Národní banka tak vysoký úrok!) Musí dolu. Nepochybujem, že dožijeme sa takých sadzieb, ktoré na podporu našej konjunktury umožnia vybudovať aj také veľké interné investície, ako je výstavba kanálov Labe, Dunaj, Odra. (Sen. Mikulíček: Ty věci jsou už 30 roků staré!) To prijde.

V čom väzia dnes naše hospodárske ťažkosti? V tom, že staré formy nacionálnej ekonomie nie sú ešte tak vovedené, ako by maly byť. Vzdor tomu nikto nemôže negovať postup, keď aj nemiením všeobecnú situáciu - ktorá je dosť ťažká - idealizovať.

My vidíme už synthesu dosiaľ nepriateľských myšlienok. Dnes možno už o systematike kapitalizmu hovoriť. Dnes netrvá súťaž, ktorá žerie kapitálovu substanciu, ale uzavierajú sa medzinárodné dohody. Co charakterizuje dnes naše hospodárstvo, je jeho najužšie spojenie so svetovým hospodárstvom. Problémy svetovej výroby, ktorej súčiastku tvoríme, väzia v ich harmonizovaní s demokratickým duchom dnešného vývoja a aj v sociálnom cite a opatreniach.

Toto je ten nový duch v hospodárstve, ktorý iste mnoho prispeje ku riešeniu europského problému, ten duch, aby aj pracujúce vrstvy zúčastnily sa v plnej miere na kultúrnom živote národov. Lež aj jedna skrytá ale žeravá túha sálaha z tých rečí, a to theza, že nemožno navždy polovičku národa nechať v biede. Vzťahuje sa to ako na delníka tak na poľnohospodárskeho robotníka, maloživnostníka a zemedelca, nemožno, ako hovorím, nechať týchto v biede vtedy, keď národný dôchodok a národný majetok rastie. A mnohé tie reči maly ten význam, ako previesť ten najožehavejší problém našich dňov, ako tieto chudobné triedy, obnažené od všetkých hmotných prostriedkov, urobiť majúcimi, ako zúčastniť ich na národnom dôchodku a na národnom majetku?

Komunizmus chce majúcich zproletarizovať našou povinnasťou a centrálnym úkolom kapitalistického svetového poriadku má býť, ako proletárov učiniť majetnými. Hlavný problém výroby dnešných dňov je práve ako rozdeleiť dôchodok pospolitosti. A tu padajú na váhu otázky mzdovej politiky. Umožnit zadržanie mzdy na svojej výške toto je hlavna naša úloha. Spomenul ju v Anglii nedávno i Ford. Toto previesť bez tvorenie kapitálových rezerv ťažko pôjde. (Výkřiky sen. Mikulíčka.)

Jedná sa tedy, keď hovoríme o blahobyte mass a tried, o výšku mzdy a platov, a tu vidíme, že tvorenie kapitálových rezerv je práve tak sociálne vážné ako zvýšenie mzdy Preto delník, zamestnanec, polnohosp. robotník majú práve taký záujem na tvorení hapitálu a tým aj na nízkom úrokomere ako podnikateľ, lebo čím vyšší je úrokomer, tým menšia je možnosť zvýšenia mzdy, čím nižší úrokomer, tým väčšia latituda práve pre toto zvýšenie, a tu tieto problémy zasahujú bezprostredne do substancie nášho etátu, nášho rozpočtu. A v tomto väzí kľúč amerikánského tajomstva. Amerika je nie preto bohatá, lebo Ford si zvýšenie konsumu más urobil svojou filozofiou, ale naopak on si vytvoril túto filozofiu preto, lebo je Amerika nekonečne bohatá. Preto, lebo Amerika je zem rychlého tvorenia kapitálu a zem najnižšieho úrokomeru, preto má Amerika najvyššie mzdy.

Preto v úzadí všetkého nášho počínania, ako vidíme, je vždy smer našej finančnej politiky ako podklad možnosti nášho hospodárskeho rozvoja do budúcnosti.

Je tedy iste v našom záujme držať platy a mzdy na ovšem možnej najvyššej hladine. Takáto mzdová politika je ináče aj nepostradateľná hybná sila ku technickému pokroku spoločnosti. Požiadavky pracujúceho ľudu, kam patrí prvodzenec, malý zemedelec, sú ony, ktoré organizačný a technický pokrok národa udržiavajú, ktoré podujímateľa od marazmu zadržjavajú, ktoré ho nútia a v tom práve väzí genius kapitalistického systému vôbec, aby vyplnil svoju specifičnú úlohu v hospodárstve kapitalistickom a individualistickom svete.

S mzdovými otrokami a s analfabetmi nemožno viesť výrobu, ktorú musí ovládať problém kvalitnej práce.

Československá republika je nie nejaká zem koloniálna. Československé hospodárstvo môže len za ten čas jestvovať, pokiaľ nesené je geniusom jedneho celého národa, lebo naše národné hospodárstvo s jeho úzkou bázou surovizne môže prosperovať jedine ako veľká dielňa najvyššej duchovnej a technickej výkonnosti.

Demokracia, o ktorej v odznelých rečiach bolo tak mnoho spomínané, znamená aj záväzok spoločnosti, celú jej moc zmobilizovať, oproti sociálnym biedam. Pravá demokracia nesmie trpeť biedu davovú, ona musí použiť všetky prostriedky na zľavnenie núdze. Ani tu nemôžeme nasledovať učenie manchesterské, veď je predsa každému jasné, že od ničoho nie je viac spoločenská struktúra ohrožená ako od zpauperisovaných máss. A táto cesta je práve najvyššie priznanie demokracie ku kulturnej politike.

Ovšem filozofia národného hospodárstva učí aj to, že štát je exekutivná moc jej sociálnej vôle, lež ona sa musí priznať aj ku these voľného podnikania. Ona nemôže zniesť, aby na vodcov podnikania bolo s nedôverou alebo s bagatelisovaním hľadené. Nemusim tuná spievať odu na podnikateľa, kam ináč dnes i ten najmenší živnostník, i ten najmenší zemedelec patrí, ale jestliže ľudstvo tohto kontinentu v poslednom desaťročí niečo docielilo, tak sa to ďakuje tomu, že miliony, podvnútorným a zovnútorným tlakom, so smelými koncepciami, plní potrebnej lesti, v každodennoan boji s vložením celej svojej individuality a existencie musely hľadať a najsť stále nové cesty technického a hospodárskeho vývoja.

Teraz prejdem na podrobnejšie registrovanie debaty, vedenej v plene nášho senátu. Bola charakterisovaná kľudom, vážnosťou a vysokou úrovňou, čo aj tlač vdačne konštatovala (>České slovo<). Hovorilo sa vecne a rozpočet bol posudzovaný pod zorným úhlom a so stanoviska loyality k štátu. Ale tiež po stránke kvantitatívnej bola debata veľmi plodná, a to jak čo do počtu rečníkov - ich čislo je 52 - tak čo do bohatosti myšlienok a prednesených podnetov.

Znamená to čulý záujem nášho senátneho sboru o otázky verejnosti, čomu sa môžeme len tešiť.

Obsahove dal by sa myšlienkový pochod jednotlivých rečníkov systematicky sledovať tým spôsobom, že by sa rozdelil na otázky zásadné, týkajúce sa všeobecnosti, a na otázky detailné, s ktorými sa zaoberali rečníci so stanoviska úzko regionálneho, alebo úzko triedneho, rešp. stavovského.

V prvom rade bola venovaná pozornost krízi zemedeľskej a zemedeľským otázkam s tým súvisiacim vôbec. Boli to menovite pánovia Danko, Bačinský, Sechtr, Bottoa Pánek. Zaujímavé bolo menovite prehlásenie pána sen. Pánka, že jeho strana dá súhlas zemedeľským clám, že je vôbec pre radikálné riešenie zemedeľskej kríze, že zemedeľské clá sú jedinou ochranou zemedeľstva a že zavedenie ciel by nemalo vlivu na ceny. Toto otvorné prehlásenie treba s vďakou kvitovať. Ako som sa už v zahajujúcej reči zmienil, je tento poznatok v súlade aj s vedeckými názormi finančných odborníkov novšej doby a tiež štatistika potvrdzuje spjrávnosť tohoto názoru, ako vidíme z prednášky pána dr. Živanského v Čsl. štatistickej spoločnosti, kde uviedol, že prišiel k záveru, že sa význam múky a chleba pre domáce rozpočty delníctva a úradníctva značne preceňuje a tým aj obeť cenová, ktorú by vyžadovalo event. zvýšenie cien. Správne poukázal na to, že nedávno dr Heinisch, ktorý je dosť sociálne-politicky orientovaný, poukázal na to, že konzumenti z dôvodov sociálne-politických prinášajú často obeti ďaleko väčšie, ako na príklad pri zákaze nočnej práce v pekárstve, ktorý dľa anglického zistenia vraj spôsobil zvýšenie ceny od 3-18.7 grošov na bochníku chlieba. Preto správne usudzoval dr Živanský, že keď sa jedná o nczbytnú záchranu nášho zemedeľstva, musí byť zjednaná solidarita záujmov medzi všetkými hlavnými složkami celého národa.

Ďalej bola spomínaná naša priemyselná depresia a obchodná politika. V súvislosti s tým bolo opätovne volané po zl'avnení úveru, event. snížení bankovej režie. Týmto otázkam venovali pozornosť menovite pánovia Sechtr, Medinger a Pánek. Bola zdôraznená kríza mlynárska ako priamy dôsledok kríze zemedelskej, ale tiež v iných oboroch sú znateľné reflexy zmenšenej kupnej sily zemedelstva. Vidíme to menovite vo výrobe a predaji umelých hnojív, hospodárskych strojov, a inzolvenciach obchodníkov. Potvrdzuje sa tu znovu, čo už ženevská konferencia hospodárska deklarovala, že zemedeľstvo a priemysel sú v nerozlučnej súvislosti a odvislosti. O tom mluvil p. sen. Stöhr.

Konečne bolo by spomenúť otázok živnostenských, ktorými sa špecielne zaoberal pán sen. Thoř a Kianička. My vieme dobre, že osudy živnostníctva sú úzko spiaté s osudom celého stredného stavu v našej republike. ktorého zachovanie a posilnenie ako nositeľa a garanta stability verejných pomerov musí byť jedným z najdôležitejších úkolov našej štátnej politiky.

Vo skupine finančných a daňových záležitostí bola nadhodená nútnosť reformy nepriamych daní, spravodlivej úpravy vyrúbenia a vyberania daní a konečne nútnosť definitívnej úpravy finančného hospodárstva samosprávnych sväzkov. Prispeli k tomu menovite pánovia Sechtr, dr Fáček, Pánek, Böhm, Thoř, Tschapek a Janček. Z debaty vysvitá, že náš daňový problém je dnes v prvom rade problémom administratívnym, že ide tu o poriadok vo finančnej administratíve a o kvalitnú serioznú prácu finančných úradov a o korektný pomer medzi finančnými úradníkmi a poplatníkmi, založený na vzájomnej dôvere.

Veľká časť debaty bola venovaná otázkam sociálnym, čo je ľahko pochopiteľné v dobách klesajúcej hospodárskej aktivity. Boly spomenuté dôležité úkoly, ktoré nás čakajú na poli nemocenského poistenia, úpravy penzií, štvrťročných výpovedí zamestnancov súkromých, na poli bytovej pečlivosti, riešenia nezamestnanosti a veľký komplex otázok státne-zamestnaneckých, a to menovite trinásty mesačný plat a rcsystemizácia. Musíme si byť vedomí toho, že tieto problémy siahajú až na koreň nášho štátu, keďže v moderných štátoch je podmienkou správneho fungovania celého štátneho aparátu dobrá byrokracia, rešp. dobré a spokojné úradníctvo. Preto treba otázkam štátne-zamestnaneckým venovať náležitú pozornosť, ako to robili rečníci Pánek, Havlín, Johanis. Karpíšková, Dundr a Just.

Otázky školské zabraly tiež veľkú časť debaty, v ktorej sa poukazovalo menovite na nútnosť dobudovania menšinových škôl a nedostatočné vybavenie vysokých škôl. O túto stránku debaty zaslúžila sa v prvom rade obsiahlou rečou pí. Plamínková, dále páni Žiška, Šelmec, Curkanovič, Havlín, Rovňan a Trnobranský.

Z iných nesčetných takmer detailných podnetov a úvah o jednotlivých otázkách bolo by možné sostaviť celú galeriu, čo by nás ovšem viedlo príliš ďaleko. Chcel by som ešte spomenúť otázky nie priamo s rozpočtom súvisiacej, ktorá bola v debate zdôraznená menovite pánom sen. Votrubou, Pánkom a Johanisom. Je to postavenie senátu v zákonodarných sboroch, rešp. šťažnosti na to, že sa u nás nepriznáva senátu tá váha a ten rešpekt, ktorý by si zasluhoval. Pán sen. Votruba vyslovil pochybnosť, že by náprava neprišla, ani keď by složenie bolo upravené tak, že jedna tretina by bola menovaná a druhá tretina delegovaná hospodárskymi korporáciami. Táto otázka je skutočne vážna a súvisí myslím s problémom kríze parlamentarizmu, o ktorom bude treba ovšem podrobnejšie inokedy hovoriť.

Ku koncu tejto časti môjho záverečné ho slova musím poznamenať, že včera hovoril aj pán sen. Ad. Scholz. On nemluvil sice, ako som to konstatovať dal, menom klubu nemeckých agrárníkov, iba menom svojim, ale cez to musím vysloviť poľutovanie nad obsahom jeho reči.

Slávny senát! My nejdeme ľahkej budúcnosti v ústrety, na jednej strane agrárna kríza, na druhej strane hospodárske nacionalizmy a partikularizmy. Aktivum našej zahraničnej bilancie, náš národný dôchodok sa menší.

Novými hranicami zmenily sa podstatne predpoklady a podmienky odbytu a obchodu. Sme núteni zaoberať sa problémom hospodárskeho podnikania so všetkých jeho hľadisk. S ohľadu zdokonalenia výrobných method, organizácie odbytu a nových method obchodnej politiky.

Nepozostáva v ťažkých dobách iné, než opreť sa na staré tradicionálne hodnoty nášho národa na sporivosť, na vieru, na mravnosť širokých vrství. Jedným slovom sústredniť všetko naše denie vo velľkej zásade práce, vo veľkej zásade zväčšenej individuálnej výkonnosti, čo ovšem bolo aj heslo Rašínovo.

Hlavný predpoklad zväčšenej individuálnej výkonnosti sú ovšem duševné faktory každého pracujúceho, veď vo vyššom smysle slova i my intelektuáli sme tiež delníci. Tieto duševné faktory zpomínajú zástupci delnictva Jäckel na vratislavskom Breslau a Naftali na hamburskom kongrese odborárov. Tiež Erkelenz chce správne haždému práce berúcemu poskytnúť spolu vplývanie a zodpovednosť na a za všetky fáze výroby. Stát ľudu musí vzbudiť vo svojich spoluobčanoch povedomie iniciativy a spolutvorby. Človek v dobe stroja nesmie utratiť svoju dôstojnosť, svoju veľkosť.

Od tohto závisí práceschopnosť, chuť ku práci a kultúrna úroveň delníctva, poľnohospodárskeho robotníctva, zemedelstva a maloživnostníctva. Hospodár sky politik musí s týmito duševnými vlastnosťami práve tak počítať ako so strojami. Erkelenz, jedon z hlavných odborárov, zpomenul, že hospodárenie je nielen otázka číslic, ale hlavne duševného stavu hospodáriacich. V každom človeku dríme radosť zodpovednej, tvorivej práce iniciatívy uplatnenia sa. Túto vôlu, toto právo na tvorbu na zodpovednosť dvíhať, je a snáď najväčším úkolom moderného spoločenského štátu.

Ráčte mi uveriť, lebo i ja patrím ku ľudom konštruktívnym, že v ničom nevidím väčšie nešťastie ako v zmechanizovaní pracovného procesu, lebo kým na pr. pomerné číslo ľudských sil zväčšilo sa v Nemecku z roku 1907 až po 1925 zo sta na 125, za ten čas zväčšila sa motorická výkonnosť zo 100 na 300. Automatizovanie, odduševnenie pracovného procesu zmenilo vnútorný vzťah delníka ku svojej práci. Kultúrné nebezpečie z toho vyplývajúce už často bolo spomenuté.

I v komunistickom manifeste prizvukuje sa asociácia, v ktorej voľný vývoj každého tvorí podklad pre vývoj všetkých. A aj erfurtský program nemeckej sociálnej demokracie ako vnútorný mravný smysel tejto strany vyzdvihuje voľnosť a rovnosť, ďalej blahobyť a všeobecné harmonické zdokonalenie. Myslín, že sme v uplatnení týchto vyšších hodnot tej istej mysli, konečný ciel' je tedy stejny, líšiť sa môžeme jedine v cestách a v spôsoboch.

Ktorým smerom má sa pohybovať naša zväčšená individuálna v ýkonnost? Ako máme pracovať? Na toto máme klasickú odpoveď v dielach pána prezidenta Masaryka. Hlavnú váhu klade na prácu drobnú a menu, je to heroismus práce nudnej. Pri tejto drobnej práci nesmie padmít na váhu známa výpoveď Hálka: Len zovšednět mi nedej bože.

My všetci žijeme príliš v mysliach ži.vých ľudí, my nie sme dosť svojmi. Ide o to v malých veciach vyhl'adať to veľké, vlastne to velké i to v šedné je vždy v nás.

Ani nesmieme sa v tejto práci úplne zamerikanisovať. Mathew Arnold vytýka, že Angličan má málo smyslu pre kontempláciu, že má príliš mnoho praxe, že to ohrožuje národy, lebo sa stávajú jednostranne praktickými. Morley ukazuje tiež na toto nebezpečie, ktorému prepadne národ i člověk, ktorý stavá v prvom rade čin a nie myšlienku.

Bez práce nemajú národy dostatok dôvery ku sebe. Len prácou poznávame svoju silu. Práca,je sebapoznanie. Sebapoznanie znamená pracovať. Bez práce žít nemožno, nezbýva než otročiť druhého. Preto sa prácou dľa pána prezidenta Masaryka zhosťujeme vrodenej násilnosti. Láska k blížnemu je práca. Láska je práca.

My historiu počíname len teraz robiť. Tým potrebnejšie je mať pevný program a doviesť všetky tieto prvky prácou zcelovať, aby z toho vzniknul organický celok. Česhoslovenský národ sa musí stať svetovým. Malý národ nemôže sa merať s veľkým a práve preto sa musíme usilovať, aby naše vzdelanie všeobecné bolo čím svetovejšie, zároveň ale tým národnejšie, t. j pochopením pravého ducha československého a našej historie.

U nás je hlavný problém politický, sociálny a historický, pochopiť pomer individua ku spoločnosti, druhým slovom problém individualizmu a kolektivizmu. Vyanalizovať, čo je v individiume spoločenského, je preto fažké, že naše vedomie, je čisto individuelné, že my vo svojom vedomí nemáme nič kolektivistického. Odtial' stály spor individualizmu a kolektivizmu.

Slávny sénát! Tak často spomínajú sa ťažkosti parlamentarizmu. Tu máme problém del'by práce medzi parlamentom a byrokraciou. Veľký problém praxe ako spojiť parlament s byrokratizmom, totiž ako priviesť do súladu kolektivnú mienku s individuálnou. Vedľa tejto širšej politiky práce je úkolom každého vzdeĺanca, aby ľud vzdelával a vzdelával tým tiež seba samého. V celku ešte vždy v idíme, že inteligencia nežije s ľudom. Keby žila, naučila by sa od neho veľa pre seba.

A keď človek začína už skutočne stárnuť, keď už vidí v duši obrysy brány večného mlčania, tak vtedy je čas povzniesť sa na vyššiu úroveň, na úrovén pochopenia, vyrovnania a odpustenia. A v tejto smernici, slávny senát vidím najšlachetnejšiu missiu tohoto nášho úctyhodného sboru.

My nemôžeme dosť dbať slov nášho pána prezidenta, tohoto veštca, a vieme-li, do kedy bude ešte medzi námi? Žadon druhý ako on, nie je vstave tak ťahať profiľ našej duše, ten ktorý žije vo stálej vnútornej shode so svojou zemou, ktorý cítí kolobeh teplej krvi svojho národa. On je ten človek, na ktorého by bolo možné tak upotrebiť slová, ktoré Byron napísal o Shakespearovi, že nikdy nemusel sosadnúť s voza svojej inšpirácie, keď by snád aj kone jeho fantazie boly šialene leteli vopred.

Náš pán prezident Masaryk spomína, že by malo byť jasné pre inteligenciu politicko-vzdelanú, že by mali byť ľudia, ktorí trebárs že nie sú formálne spojení steným stavom, predsa by mali rozumeť druh druhu. On to menuje tacitus consensus. U druhých národoch môžeme videť tento veľký consensus v dielach a smeroch.

Vážené dámy a pánovia, ešte vždy stojíme pod dojmom veľkých slávností pána prezidenta Masaryka. Tak mnoho tužieb nášho ľudu vystúpovalo v týchto prejavoch loyality na pov rch. Ako si stále každý loyálny štátny občan uprímne praje úplné uzdravenie nášho pána predsedu Švehlu, tak od Plzne pod Jasinu na tisíce kilometrov našimi krásnymi nivami na rtoch milionov prešla šeptom modlitba za život pána prezidenta. Bolo to niečo dojemného, niečo veľkého.

Som presvedčený, že i urputní stranníci budú súhlasit' s druhými stranníkmi, keď majú stejné šľachetné ciele a sú dosť veľkými patriotmi, aby sa našli prostriedky k sblíženiu, k dohode. Tak potom môže vzniknúť zvláštna súčinnosť politických strán v znamení toho veľkého hesla pána prezidenta, ktoré je ten spomenutý tacitus consensus.

Ku týmto metám musíme sa všetci snažiť vyšvihnúť, aby sme aj takto uctili muža, ktorého keď počúvame, máme vi ziu lepšieho svetového poriadku, muža, ktorého koncepcie zdvihnú naše duše na tie výšiny ľudskosti, o ktorých v horúcej túhe snijú národy.

Tým uctíme muža, ktorý už dávno pred vojnou bol sliaty s našim národom a delil sa s jeho potrebami, s jeho strádaním, s jeho biedou a s jeho slzami. (Souhlas.)

Slávny senát! Navrhujem, aby štátny rozpočet s finančným zákonom bol prijatý tak, ako sa o ňom usniesol rozpočtový výbor. Z toho dôvodu navrhujem, aby všetky ako ku rozpočtu, tak i ku finančnému zákonu podané pozmenovacie návrhy boly zamietnuté.

Čo sa týče ale predčítaných rezolúcií, navrhujem, aby rezolúcie boly prikázané rozpočtovému výboru, aby tento mohol ich dôkladne preštudovať a o nich potom podať zprávu, lebo väčšina ich nebola vo výbore prednesená. (Hlučný potlesk. - Řečníku se blahopřeje.)

Předseda (zvoní): Přerušuji jednání o tomto bodu pořadu jednání a provedeme nyní druhá čtení zpráv, jež jsou na pořadu jednání. (Námitek nebylo.)

Námitek proti tomu není.

Prosím o zaujetí míst. (Děje se.)

Přistoupíme k projednání bodu dalšího, jímž je:

Zpravodajem je p. sen. dr Veselý.

Táži se pana zpravodaje, zda navrhuje nějakou textovou změnu.

Zpravodaj sen. dr Veselý: Nemám změn.

Předseda (zvoní): Budeme hlasovati ve čtení druhém.

Ježto senát změnil v prvém čtení usnesení poslanecké sněmovny, jest potřebí, abychom hlasování to provedli ve smyslu §u 59 jedn. řádu podle jmen.

Podle jmen hlasuje se tak, že každý senátor odevzdá na svém místě tištěný hlasovací lístek, obsahující jeho jméno a slovo >ano< nebo >ne<. Hlasovací lístky jsou uloženy v zásuvce každého pana senátora.

Žádám nyní pana zapisovatele sen. Pichla, aby sečetl hlasy na levici, pana sen. Johanise, aby sečetl hlasy ve středu a pana sen. Kahlera, aby sečetl hlasy na pravici a výsledek hlasování, aby mně byl oznámen.

(Zvoní ): Pro osnovu zákona hlasoval ve čtení druhém 101 senátor. Proti nehlasoval nikdo.

To je většina. Uvedená osnova zákona, jeho nadpis a úvodní formule jsou přijaty ve čtení druhém podle zprávy výborové, a tím senát změnil usnesení poslanecké sněmovny.

Přikročíme nyní k dalšímu bodu pořadu, jímž je:

Táži se pánů zpravodajů, mají-li nějaké textové změny?

Zpravodaj sen. inž. Havlín: Nemám.

Zpravodaj sen. dr Rozkošný: Rovněž ne.

Předseda (zvoní): Páni zpravodajové nemají textových změn.

Kdo souhlasí s osnovou zákona, jeho nadpisem a úvodní formulí také ve čtení druhém, jak byla přijata ve čtení prvém, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Uvedená osnova zákona, nadpis a úvodní formule jsou přijaty ve čtení druhém podle zprávy výborové tisk 156. (Zvoní.)

Budeme dále projednávati:

O státním rozpočtu hodlám dáti hlasovati vzhledem k podaným pozměňovacím návrhům takto:

Nejprve budeme hlasovati o státním rozpočtu, a to podle jeho skupin (I až IV) v pořadí jednotlivých kapitol.

Kde jsou podány pozměňovací návrhy, případně návrhy na škrtnutí, budeme hlasovati nejprve o těchto návrzích, a teprve potom o celé příslušné kapitole resp. skupině podle zprávy výborové, a to o výdajích a příjmech najednou, ovšem se změnou způsobenou eventuelním přijetím toho neb onoho pozměňovacího návrhu. Zamítnutí návrhu na škrtnutí neznamená přijetí příslušné položky.

Potom budeme hlasovati o finančním zákoně, a to podle jeho článků a k nim se vztahujících pozměňovacích návrhů.

O resolučních návrzích budeme hlasovati teprve po druhém čtení.

O kapitole 1. President republiky a kancelář presidenta republiky;

při této kapitole budeme hlasovati: o návrhu sen. Nedvěda a druhů na škrtnutí celé kapitoly, o event. návrhu sen. Nedvěda a druhů k tit. 2, § 2, pak o celém obsahu kapitoly podle zprávy výborové s event. přijatou změnou.