To neplatí ešte o Slovensku, kde neustále zápasíme s nedostatkom uchádzačov v odborných službách, menovite technikov pre silničnú službu a geometrov pre katastrálne úrady. Preto je nutné opakovať vždy s väčším dôrazom požiadavok po sriadení technickej vysokej školy na Slovensku. Ale ani iné vysoké školy na Slovensku nie sú ešte dostatočne vybavené, ako som to vo výbore spomenul. Pán minister školstvá dáva nám iste uspokojujúce dáta ohľadne vybudovania univerzity v Bratislave.

Rozvoj odborného školstva je na postupe. Jedine v obchodnom školstve na Slovensku javí sa ešte nedostatok. Tu zase musíme vzpomenuť Slov. Východu, Humenné. Jednanie o dobudovanie sietí tohoto typu na Slovensku bolo zahájené. Odborné školy tak ako v minulých rokoch, aj v roku 1930 zúčastnia sa svojimi prácami výstav tak domácich ako zahraničných, aby tým prispely k propagácii našej kultúry, našej práce, sriadily utešené výstavky na pr. na Dunajskom Veľtrhu v Bratislave.

O ministerstvu zemedelstva. Z rozpočtu ministerstva zemedelstva (kap. 11.) bol vylúčený náklad na ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a statkov a zaradený do rozpočtu podnikového. Vo výške výdajov nenastala žiadna zmena.

V obore zemedelského školstva, ktoré je súčiastkou odborného školstva, rok 1929 znamená ďalší pokrok.

Odborná výchova zemedelcova je pre dnešnú dobu veľkého významu. Zemedelská kríza nás poučila o rôznych stinných stránkach nášho hospodárskeho života. Odstrániť tieto stinné stránky a tým zlepšiť postavenie najväčšieho prvoproducenta predpokladá ovšem výchovnou a osvetovou činnosť. Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi rozšírenie družstevníckej myšlienky priamo vyžaduje intenzívnu prednáškovú akciu. Druhým veľkým oborom pôsobnosti ministerstva zemedelstva je prevádzanie vodohospodárskych prác.

Vodné toky Slovenska a Podkarpatskej Rusi vylievajú sa najmenej 2 razy v roku z brehov a zalievajú v nížine dunajskej a tisskej okrúhle 180 tisíc ha zemedelsky používanej pôdy. V údolí Laborca a Uhu boly nízko položené pozemky zaplavené v roku 1915 za 158 dní. V roku 1926 podobne za 242 dní.

Vodohospodárske meliorácie je treba na Slovensku previesť na výmere 460.000 ha, v Podkarpatskej Rusi na výmere 66.000 ha zemedelskej pôdy. I táto obrovská plocha zostáva odcudzená možnosti investičného podnikania zemedelského, následkom čoho klesá výnosová schopnosť zemedelskej pôdy na Slovensku hlboko pod celoštátny priemer.

Ešte by som chcel na tomto mieste len krátko poukázať na úkol ministerstva zemedelstva pri riešení zemedelskej krízy. Ministerstvo veľmi bedlive sleduje vývoj a zúčastnilo sa doteraz na všetkých prácach, smerujúcich k zmierneniu ťažkej krízy, ktorá zhubne pôsobí na našu prvovýrobu. Medzi rôznymi opatreniami ministerstvo sa na dlhšie zaoberá s otázkou zľavenia dopravných sadzieb pre východné Slovensko a Podkarpatskú Rus.

Ovšem doteraz to nevidíme a jestliže nenastane toto zľavnenie tarifou, tak my na Slovensku musíme každú zodpovednosť od nás odmietnuť. Vidíme pauperizáciu ohromnú, emigráciu a rozširovanie až radikálnych a najkrajnejších názorov. Tiež by som žiadal pri tom, aby železnice, čo sa týče slovenského východu a pôšt nebraly len predovšetkým slovenských žiadateľov. Račte prísť na slovenský východ a Podkarpatskú Rus a uvidíte, že jestliže sa budú stále tam posielať sriadenci Slováci - a je ich tam už moc čo to bude mat za následok ohľadne štátnej idei a patriotizmu. Lebo keď sa jedná o chlieb, keď je zbiednenie širokých tried, tam není možné prísť s ideálmi, tam predovšetkým je treba kúsok chleba.

Keď podrobnejšie sledujeme novšie vývojové tendencie zemedelstva - ako to na pr. popisuje Ritter - vidíme, že úkoly ministerstva zemedelstva sú podstatne iné ako driev. Zemedelci vrastajú dnes pomaly vedome do dopravno-hospodársky orientovaného storočia a tým nadobúdajú vedecké poznatky vytvorené v priemyselnom vývoji, ktoré majú možnosť upotrebenia v agrárnej produkcii.

Sily, pôsobiace v zemedelstve ocitajú sa dnes v inam pomere: roľník bojuje pomocou kapitálu a strojov proti účinkom zákona o obývajúcom výnose pôdy. Myslenie, charakterizujúce mentalitu človeka 20. storočia, je pružným perom zrevolucionovania zemedelstva. Snaha po zisku, po rentabilite vedie k parole: pohyb pôdy k najlepšiemu hospodárovi. Keď sa aj starý svet bráni proti týmto zmenám hnacia sila ide zo Severnej Ameriky. Zemedelec nie je už len hospodárom, on sa stáva podnikateľom. S rastúcou intenzitou stáva sa ovšem zemedelstvo viac citlivým pre kríze. Pozícia zemedelstva, ktorá predtým bola stabilná, stala sa vlivom kapitalizmu labilnou. Vidíme to dnes v cenách. V Chicagu blížime sa 1 doláru a 1 q pšenice na základe zmechanizovania. Kam to má ísť?

Na strane produkcie sú tendencie predstihnúť silu konzumnú. Prispôsobenie protekcie na odbytové možnosti musí byť prevedené pod rozhodujúcim vlivom cien. Pre zemedelstvo je dľa Rittera typické, že sa poškodzuje samo tým, že neovládlo úplne kapitalizmus. Zemedelec nemôže zastaviť výrobu ako priemyselník. Zastavenie továrne je prechodné, zastavenie zemedelského podniku je definitívne pre zvláštnosti pôdy.

Pri jednaní o úprave zemedelských ciel bolo mnoho debatované o účinkoch zvýšenia colnej sadzby na tuzemský trh, resp. pre konzumentov. Keď sledujeme úvahy vynikajúcich finančných odborníkov menovite z najnovšej doby, vidíme, ako veda vždy viac a viac podlamuje starú poučku, že agrárne clá zdražujú konzum. Už Neumann dospel k úsudku, že clá na dobytok a mäso nepôsobia vôbec žiadneho zvýšenia cien mäsa, kdežto u obilia a múky koncedoval zvýšenie o polovicu príslušných nemeckých colných sadzieb. Gerloff, zaoberajúc sa špeciálne pomerom, v akom nesie cudzina a tuzemsko clo, na obilie, tvrdil, že skúmanie zdražujúcich účinkov ciel nesmie vychádzať zo skutočných cien cudziny i tuzemska, ale z cien, ktoré by nastaly, keby cla vôbec nebolo. To ale nie je možne zistiť a preto ide tu len o púhe domnienky. Mann, veľmi významný národohospodár, skúmajúc možnosti zamedzenia poklesu cien obilia clom, hovorí, že tým menej môže sa z výšky cla usudzovať, aký veľký prospech konzumentom uniká a ďalej, že colnú sadzbu a cenový pokles nie je možné uviesť v pevnú vzájomnú reláciu. Upozorňujem na zúfalý stav zemedelcov na slovenskom východe a Podkarpatskej Rusi. Tu možno jedine bezohladným zavedením dialkovými tarifami a núdzovými prácami meliorácie a regulácie pred úplnou pauperáciou odpomôcť.

Štátny pozemkový úrad. Výdaje rozpočtové sú o 1.6 miliónov nižšie než v minulom roku. Sníženie toto je vyvolané tým, že niektoré prechodné výdaje boly presunuté na fond náhradový. Výdaje sú uhradené príjmami.

Už v predchádzajúcich rokoch vyslovili stne prianie, aby pozemkový úrad čo možno najrýchlejšie previedol zaknihovanie prídelov a tam odstránil právnu neistotu a umožnil uzavieranie právnych jednaní.

Ministerstvo priemyslu, obchodu a živností. Ministerstvo obchodu nemá tak veľký preliminár, ako by zodpovedal významu složiek obchodu, priemyslu a živností v našom národnom hospodárstve. Obnáša len o 0.49% z celkového rozpočtu. Sníženie deje sa na úkor produktívnych činností tohoto rezortu. Na zveľaďovanie priemyslu je na pr. len 2,800.000 Kč, teda nepatrná čiastka v pomere k významu nášho priemyslu. Aké iné obnosy stoja k dispozícii pomerne na pr. vo Washingtone Bureau of Standard! Tiež položka na cudzinecký lázeňský ruch je nízka (1,800.000 Kč), keď ju prirovnáme k príslušnej aktívnej položke našej platobnej bilancie, teda obnosom skoro u nás odhadnutom na Kč 770 miliónov. Práve na tejto položke má Slovensko eminentný záujem, zrovna tak, ako na položke pre zveľadenie živností. Tiež otázka živnostníctva padá na váhu. Dnes by sa mohly opakovať slová dr. Engliša z r. 1924: "Ohled na živnostnictvo se musí státi se zřetelem při řešení různých otázek státní politiky finanční, celní, dodávkové atd. živnostnictvo se stalo důležitým orgánem pro obstarávání státních funkcí (na př. vybírání daně z obratu) a stát musí nalézti ve svém rozpočtu vydatnější pomoc pro zvelebovací akci živnostenskou."

Náš priemysel potrebuje menovite dlhodobý úver, taktiež poistenie exportu a organisovanú službu exportnú.

Výdaje kapitoly ministerstva verejných prác sú vyššie o 11 miliónov Kč, čo má dôvod v podstatnom zvýšení úveru na elektrizáciu vidieku. Zvýšenie pre tento účel je iste spravodlivé a odôvodnené. Elektrizácia je dnes jedným z najdôležitejších predpokladov nie len racionálnej produkcie zemedelskej, živnostenskej a priemyselnej, ale aj predpokladom kultúrneho pokroku.

Počet elektrizovaných obcí činí v Čechách 51%, na Morave a v Sliezsku 39%, na Slovensku však len 7% a na Podkarpatskej Rusi dokonca len 3.5%. Musíme preto hlavne na vonkove tempo elektrizácie zrýchliť. Pre túto príčinu rozhodne žiadame, aby tieto investície sa predovšetkým na Slovensko venovaly. My nezávidíme tie ohromné priehrady, veľké hydrocentrály, ale Slovensko potrebuje predovšetkým, ak chceme ho ratovať pred úplným pauperizovaním. Keď človek, ktorý obdrží 60 Kč za 1 q ovsa a musí z toho platiť na cesty ohromné dane a všetky poplatky, to je na Slovensko neudržiteľná vec. To musím v mene mojich slovenských kolegov otvorene povedať.

Hospodárske problémy Slovenska sú predovšetkým problémy komunikačné. Silničný fond treba vybudovať na väčší finančný zdroj a práce silničné riešiť veľkorysým programom.

Vzrast bežných príjmov silničného fondu oprávňuje k nádeji a k požiadavku, zúročiť a amortizovať väčšiu pôžičku, než je doterajšia 1 miliarda od Ústrednej sociálnej poisťovne.

Otázky financovania silničných investícií sú tak dôležité, že by sa doporučovalo sriadiť - ako to majú na pr. v Nemecku - odbornú študijnú komisiu pre financovanie silničných stavieb. Bolo by iste v záujme veci, keby silničný fond stal sa finančným ústredím (v Nemecku navrhujú sriadení ústrednej silničnej banky) pre všetky záležitosti silníc štátnych a neštátnych a keby táto finančná jednotná základňa bola doplnená jednotnosťou po stránke technickej, ako to navrhoval finančný podvýbor slov. Poradného sboru pre otázky hospodárske na Slovensku vo forme generálneho silničného riaditeľstva. Tuná len v krátkosti chcem spomenúť to, že obce na Slovensku nie sú v stave vydržiavať tie cesty, tie vicinálne je treba podporovať a previesť inkameráciu.

Na Slovensku treba ďalej posúriť vybavenie inkameračného programu, pomôcť: vicinálnym cestám zo silničného fondu, zvýšiť repartičný kľúč z tohoto fondu pre Slovensko, lebo podľa počtu kilometrov silníc štátnych by malo Slovensko dostať aspoň ¹/₄ z celej čiastky, ale dostáva o mnoho menej.

Poštové a železničné otázky sú z pre vážnej časti otázkami investícií, o ktorých je reč v kapitole štátnych podnikov.

Sociálnym otázkam je v rozpočte venovaná rovnaká pozornosť ako predtým, čo len vítame. Keď porovnáme počet nezamestnaných v Nemecku (2,600.000 resp. z členmi rodiny 5 a ¹/₄ milióna ľudí) a u nás 52.000, vidíme, že sociálna politika naša nemá takých starostí, ako v iných štátoch. Napriek tomu treba venovať týmto otázkam pozornosť pod zorným uhlom vybudovania silného vnútorného trhu a zvýšenia vnútornej kúpnej sily, lebo príklad Ameriky nám zavše ukazuje, že hospodárstvo, menovite s exportnou povahou sa môže bezpečne opierať len o silný vnútorný konzum. Naši konzumenti by mali mať pred očami vždy, čo napísal min. Engliš v sept. 1923: "Aj konzumenti musia robiť hospodársku politiku, lebo oni to sú, ktorí dávajú prednosť výrobe domácej pred cudzou. Podporou domácej ochraňujeme svoju príjmovú stránku, zachovávame štátu daňový podklad."

Vážení pánovia! Vysoká mzda je tiež ohromný reservoir vnútornej nákupnej sily. To vidíme v Amerike a týchto zásad by sme sa na Slovensku nemali popúšťať, veď je to kolobeh z jedného vrecka do druhého. Budeme-li sa tých zásad držať, bude z toho vyplývať všeobecný blahobyt.

V otázkach zdravotníckych uplatňuje sa snaha vedúcich činiteľov po kooperácii, t. j. aby štát, zeme, okresy, a rôzne korporácie a spolky, ktoré vo verejnom zdravotníctve sú angažované, rozdelily si účelne svoje úkoly. Môžeme tu hovoriť o istom hospodárskom zdravotnom pláne.

Ako národohospodár chcem poznamenať niekoľko slov podniku štátnych lázní. Lázeňská sezóna je liečiť a hospodársky pracovať. Pre to oba tieto úkoly dávajú smer štátnemu lázeňskému programu. Po stránke liečebnej musia sa štátne lázne snažiť, ukázať cestu lázeňskej liečbe. Po stránke hospodárskej musia budovať hotely také, aby ľudia v bytovej kultúre na vysokom stupni stojaci našli tiež prostredie, ktorému sú zvyklí. Investície takýchto zariadení nie si hospodársky pochybené, pretože je potrebné pečovať o to aby aj chudobní mali príležitosť v lázňach sa liečiť, čo ovšem predpokladá, aby na týchto chudobných, ktorí do lázní idú, bohatí ich útratou prispievali. To je isté vyrovnanie, kompromis.

Bolo by si priať, aby u nás tiež podnikavosť súkromná sa orientovala vzhľadom k ohromnému bohatstvu lázeňskému vo smere lázeňskom a spolupracovala pri riešení tohoto národohospodársky a medzinárodne dôležitého úkolu. Ovšem ale treba pamätať na ústavy so sociálnou složkou, v ktorých by nemajetní boli liečení a dostali celé zaopatrenie. Potom by sa nemohlo poukazovať na to, že v niektorom hoteli, ktorý chce byť svetový, je penzia drahá, ktorú chudobní nemôžu zaplatiť.

Opätovne považujem za svoju povinnosť, upozorniť na nemožné pomery v Marchegu, ktorý znamená z veľkej časti vstupní bránu pre cudzincov, prichádzajúcich na Slovensko.

Pre čsl. úrady bola tam postavená malá, tmavá drevená búda, v ktorej je miesta najviac pre jednu tretinu cestujúcich, ktorých jeden osobný vlak privezie. To je nemožné. Počul som raz, keď som bol vo Viedni, kritiky, aký dojem robí bohatá republika, keď cudzinec musí prejsť takovou infámnou dierou.

Finančná správa predovšetkým na Slovensku trpí stále nedostatkom konceptného personálu, (¹/₄ miest je stále ešte neobsadená) a nedostatkom potrebných a vhodných úradných miestností. Úradné miestnosti väčšinou nepostačujú, väčšina ich je tmavá a nezdravá, preto je toľko dlhotrvajúcich onemocnení. Nezdravé úradné miestnosti treba čo najrýchlejšie nahradiť novými a previesť potrebné stavby úradných domov a to predovšetkým na slovenskom východe a vôbec na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.

Práca finančných zamestnancov na Slovensku bola oproti zemiam historickým nesporne ťažšia preto, že reforma daňová na Slovensku priniesla takmer úplne nový systém daňový, ktorému veľká časť poplatníkov, menovite malých zemedelcov a živnostníkov sa ťažko môže prispôsobiť. Musíme brať ohľad, že ten biedny roľník, často analfabet, sa nevyzná v predpisoch. Tu musí mať úrad s ním trpezlivosť, lásku a nie tvrdosť. Dľa min. Engliša sú mravné vlastnosti občianstva osou štátu. To platí špeciálne v oboru finančnom.

Hospodárstvo štátnych podnikov. Štátne podniky prispievajú k úhrade štátnych výdajov 13%mi, t. j. 1204 miliónov Kč. Saldo, ktoré sa má v roku 1930 štátnej pokladne odviesť, je o 54 miliónov Kč nižšie, než v r. 1929, čo je dôsledkom ponechania likvidného prevozného zisku čsl. pošte.

Pre rozbor hospodárskych výsledkov štátnych podnikov bude potrebné pripraviť vhodné podklady.

Je potrebné žiadať, aby štátne podniky sostavovaly úplné majetkové rozvahy, v ktorých by boly vykázané všetky súčiastky majetku a dlhy v dnešných cenách obecných.

Významnou zmenou v tejto skupine je zvýšenie obnosov určených na investície - v roku 1930 úhrnom 121 mil. Kč oproti 640 miliónom r. 1929 - zvýšenie kvóty dane dopravnej - železniciam na 45%, t. j. 38 mil. Kč. Zo stanoviska slovenského je nutné vrelo uvítať toto zvýšenie investičných prostriedkov pre železnice, aby mohlo byť tempo výstavby nových železníc na Slovensku podstatne zrýchlené.

Poznamenávam, že v otázke dráhy Plzeň - Brno bolo isté nedorozumenie. Nemáme čo namietať, len poznamenávam, že vítame, keď pomocou tej jednej miliardy budeme môcť umožniť núdzovú akciu v dobe klesajúcej konjunktúry. Vo všeobecnosti je potešiteľným zjavom, že v dobe zemedelskej kríze a priemyselnej depresie nachádzame v našom rozpočte podstatne vyššie obnosy určené na investičnú činnosť štátnych podnikov.

Vo skupine III. vidíme, že oproti r. 1929 je údel dane z obratu a prepychovej na učiteľské platy zvýšený o 100 miliónov Kč a tiež údel vyrovnávacím Fondom a zemiam je vyšší o 31 miliónov Kč, ktoré posledné opatrenia môžeme specielne zo stanoviska slovenského s vďakou prijať.

Čo so týče dodávok, poznamenávam, že v tomto ohľade nieje spravodlivosť. Koncedujem, že tu nie je možný kolektivizmus, koncedujem voľnú súťaži, ale keď zo Slovenska sa odvádza asi 15% daní a obyvateľstvo znamená 30%, sa Slovensko dostáva zo všetkých štátnych objednávok len 5%, to musíme vyhlásiť ako nespravodlivosť. (Potlesk.) Ovšem, tých 5%, tá slovenská výhoda! Keď sa berie do ohľadu, oč vyššie stojí výrobný index na Slovensku, nie 5, ale 10% by sme zaslúžili.

Čo sa týče vyrovnávacieho fondu, je dnešná dotácia vyrovnávacieho fondu nedostatočná, najmä, keď sa uváži ešte tá okolnosť, je okresy doteraz z vyrovnávacieho fondu nič nežiadaly a že požiadavky obcí budí v najbližších rokoch rapídne stúpať, poneváč úkoly a povinnosti obcí - doteraz na Slovensku nesplnené a zaostalé - výstúpia v celej ostrosti. My na Slovensku nemáme studní, vodovodov, škôl, ulíc, obecných domov úradných, kanalizácie, regulácie potokov, mostov, máme zničené cesty vicinálne, nemáme elektrizácie, odvodňovanie, zdravotnícke zariadenie a predovšetkým máme úplne zanedbané chudobinstvo a sirotskú pečlivosť. (Sen. dr. Kovalik: Vy ste ľudák, pán kolega!) Ja som Čechoslovák a slovenský človek.

Ťažké defekty v príjmoch samosprávnych sväzkov pôsobia - stále dodatočne - odpisy priamych daní, takže rozpočty sa stávajú labilnými (bez pevnej základne príjmovej) a ďalej ohromné nedoplatky na štátnych priamych daniach a tým aj na samosprávnych prirážkach. Toto je ovšem kríza samosprávnych financií, v ktorej na Slovensku stojíme.

Otázka vhodného dlhodobého komunálneho úveru je stále akútnejšia (potreba investície je veliká).

Otázka, ako prevádzať investície samosprávnych sväzkov musí byť čím skoršie riešená.

Vo skupine štátneho dlhu vidíme, že celkový obnos štátneho dlhu sa snížil o 690 miliónov Kč a že celkovej potreba pre službu štátneho dlhu je tiež nižšia o 44 miliónov Kč.

Z týchto relatívnych i absolútnych číslic je možné soznať, že náš štátny dlh nie je nebezpečím pre rovnováhu nášho finančného hospodárstva a pre našu menu, menovite od tej doby čo úroková sadzba bola ztlačená zo 6% na 5 až 5¹/₂% a nebezpečie z krátkodobých dlhov plynúce bolo odvrátené. Môžeme preto opakovať, čo napísal dr. Engliš v Gerlofovej edícii finančnej vedy: Keď sa uváži, že Československo predstavuje hospodársky ďaleko silnejšiu kvotu, než dľa obyvateľstva, je oprávnený úsudok, že ťarchy terajších štátnych dlžôb nie sú väčšie než analogické pred válkou.

Významným momentom u nášho štátneho dlhu je, že jeho najväčšia časť je umiestnená vo vnútrozemí. Zahraničné dlhy obnášajú v procentoch celého štátneho dlhu: V Československu 18.59%, vo Fínsku 61.26%, v Itálii 20.06%, v Rakúsku 89.65%, v Belgii 23.43%, vo Francii 32.8%. Táto okolnosť svedčí o vnútornej sile nášho národného hospodárstva a schopnosti a možnosti nášho peňažného trhu a konečne o dôvere obyvateľstva v svoj štát a jeho životaschopnosť.

Tým som končil.

Slávny senát! Ja končím, ďakujem slávnemu senátu za veľkú trpezlivosť a prosím ho za odpustenie, jestli vzlet mojich myšlienok nevyrovná sa žeravej túhe miliónov, aby tento náš rozpočet stal sa prostriedkom zvýšiť blaho národa, doniesť tisícom uspokojenie a záblesk lepšej budúcnosti, aby zveľadil sláva a česť našej drahej vlasti, aby bol nápomocnou zmenšiť davovú biedu.

Prial by som si, aby tá debata, ktorá si rozpradie, viedla sa z vysokého zorného úhla jednotného frontu solidarity práce a pravdy, aby nás sblížila v znamení tých myšlienok, ktorých hlavným protagonistom je náš pán prezident a ktoré krásne stipuloval pán predseda Švehla, keď riekol, že sa právom môže povedať, že práca vykonaná od začiatku našej republiky vykazuje vzostupnú líniu pokroku k demokracii a humanite, k mieru, spravodlivosti i poriadku.

Slávny senát! Menom rozpočtového výboru dovoľujem si predložiť rozpočet spolu s finančným zákonom a rozpočtovým výborom prijatými rezolúciami slávnemu senátu ku schváleníu. (Výborně! - Potlesk.)

Předseda (zvoní): Z pánů ministrů jsou přítomni pp. min. dr. Dérer, dr. Viškovský, dr. Engliš a dr. Meissner.

Byl mně podán tento návrh sen. Nedvěda a druhů podle §u 46 jedn. řádu senátu N. S.:

"Navrhujeme, aby ministr financí dr. Engliš dostavil se ihned do schůze senátu a podal zprávu o fusi Anglo-Prago a Komerční banky, splynuvších v Anglo-Československou a pražskou úvěrní banku, jakož i o účasti státu, který do této banky vložil 40% akciového kapitálu a vedle toho 300 mil. Kč na nízký úrok."

Dám o tomto návrhu rozhodnouti prostým hlasováním senátu.

Kdo s tímto návrhem sen. Nedvěda a druhů souhlasí, prosím, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je menšina. Návrh tento je zamítnut.

Přikročíme, vážený senáte, k rozpravě rozpočtové.

Uděluji slovo prvnímu řečníku, přihlášenému "proti", panu sen. dr. Korláthovi. Prosím, aby se ujal slova.

Sen. dr. Korláth (maďarsky): Vážené dámy a pánovia! Vo dvoch posledných rokoch Československej republiky jubilárné oslavy len sa stíhajú. V poradí týchto slávností i tuná na tomto mieste, v zasadacej sieni senátu Národného shromáždenia len pred niekoľko týždňami oslavovali ste so skvelou pompou sviatok radosti z tej príležitosti, že pred desať rokmi vyhlásená bola demokratická ústava republiky Československej.

Základné zákony štátu demokratickej republiky vyvierajú z vôle ľudu. Túto základnú vetu práva verejného in radice pozmenili československí apoštolovia demokracie vtedy, keď v r. 1920 sverili exklusívnej politickej spoločnosti zvanej revolučným Národným shromaždením, úpravu ústavného zákona štátu, ktorý zákon teda nespočíva no vôli ľudu aj národov v Československu a teda za demokratickú ústavu nemôže byť pokladaný ani len s hľadiska formálneho. To je príčinou toho, že jubilejný sviatok ústavného zákona - práve tak ako jeho vynesenie pred desať rokmi - nevzbudil nadšenie ani v širokých masách českého a slovenského ľudu. Nevyvolal v ňom nielen maličkú iskierku oduševnenia, ale ani len čo najnepatrnejší, prejav radosti. V okruhu národností však, ktoré boly vysvlieknuté zo svojich základných národných, ba i všeobecných ľudských práv, a v národoch Podkarpatskej Rusi, kde sa očakávala autonómia, vyvolaly tieto slávnosti len to, že staré nevyliečené ešte rany boly znova rozdrásané.

Aký je teda ten ústavný zákon československý? Opakujem sa síce sám, avšak i dnes znova konštatujem, že ústava československá je národom naoktrojovaná; vnútená ústava. Že aký oktroj znamená ústavný zákon práve oslavovaný s hľadiska národností, stačí poukázať na to, že národnosti v jeho otvorení vôbec žiadnej účasti nemaly. Práve tak v príležitostnej politickej spoločnosti, zvanej revolučným národným shromaždením, nebolo Rusínsko zastúpené ani jediným svojím členom, to Rusínsko, jehož špeciálne verejnoprávne a medzinárodné právne postavenie a jeho pomery za istily veľmoci. Pokladalo sa za zbytočné opýtať sa a pozvať národy Rusínska do revolučného Národného shromaždenia a takto došlo k situácii, že mocné ustanovenia mierových smlúv, týkajúce sa Rusínska, soslabéné a ošarpané dostaly sa do textu tohoto oktrojovaného ústavného zákona. Tá egoistická centralistická vôľa videla v tom, keď jednotliví Rusíni v opojných hodinách oslobodenia národov ponúkali sa do jej služieb, len to, že Rusínsko prináša jej bohaté soľné doly, nesmierne lesné statky, inventúrou nevypočítateľné prírodné poklady a nádherné odbytište pre český a moravsky priemysel.

Táto centrálna vôľa - to už je dnes nesporné - ani na jeden moment nebrala vážne špecielné priania ľudu rusínskeho, jeho požiadavok čo do verejnoprávneho osamostatnenia ruského národa v Podkarpatskej Rusi, a podľa toho si aj počínala. Trpké skúsenosti 11 strastných rokov presvedčily ľud Rusínska o tom, že práve tak ako jej autonómne územie, ktoré tento ľud pôvodne dúfal rozšíriť až po Vysoké Tatry, sa s roka na rok scvŕkalo, aby na koniec hranice tohoto územia týkaly sa až úpätia hlavného mesta Rusínska - a práve tak bolo prevedené právne podlomenie autonómnych snáh zákonmi, nariadeniami a centralistickými úkazy.

Samostatnosť Rusínska, zaistená mierovými smluvami, v retortách, ktorými pražskí centralistickí právnici revidovali mierové smluvy - ako som to už povedal vo svojej reči na kongrese v Berehove dňa 14. októbra 1928 - postupne takto sa zcvrkala, zkrpatila a konečne rozplynula sa v nič.

Prvým revíznym krokom pražskej vlády bolo, keď poslednú vetu článku 13 mierovej smluvy z ústavného zákona vynechala, v ktorej vete totiž mierová smluva vyslovuje, že "poslanci Podkarpatskej Rusi nebudú mat hlasovacieho práva v československom parlamente v takých zákonodarných veciach, ktoré patria do oboru pôsobnosti Rusínskeho zemského snemu". Týmto negatívnym opatrením pražský režim sa neuspokojil, ale učinil proti mierovej smluve ešte druhý revizionistický krok vtedy, keď vo volebnom zákone, prijatom dňa 29. februára 1930, nakladal s Podkarpatskou Rusou nie ako s územím autonomným, lež ako s 23. volebným okresom republiky Československej s 9 poslancami a 4 senátormi, ktorí teda figurujú v pražskom parlamente ako zákonodarci republiky Československej a nie ako vyslanci autonomného územia Podkarpatskej Rusi. Vysvitá to už z toho, že poslanci títo majú stejné práva, ako poslanci ostatní, ač podľa príkazu mierovej smlovy títo nemajú hlasovacieho práva pri takých zákonodarných opatreniach, ktoré poukázané sú do oboru pôsobnosti zákonodarstva autonomnej Podkarpatskej Rusi. Mierová smluva totiž chcela predísť týmto svojím opatrením kompetenčným kolíziám medzi pražským a rusínskym parlamentom vo veciach, ktoré sú prehlásené za autonomné.

Pražská vláda však, ako to uplynulé desaťročie dokazuje položila medzi ustanovenia svojho ústavného zákona, ktorým sa mierová smluva sebavoľne eviduje, tu zásadu, že totiž všetka moc a všetky opatrenia majú prislúchať do oboru pôsobnosti pražského zákonodarstva, vedeného pod diktatúrou českej väčšiny a že rusínskeho parlamentu vôbec nie je treba a do jeho oboru pôsobnosti nemá patriť nič.

Tretím revizionistickým krokom pražskej vlády bolo to, keď v ústavnom zákone naštrbila samostatnosť rusínskeho guvernéra. Podľa mierovej smluvy totiž guvernér je zodpovedným jedine parlamentu rusínskemu a menuje ho priamo prezident republiky, kdežto po revízii táto veta mierovej smluvy bola do ústavy inartikulovaná tak, že guvernéra nemenuje priamo prezident republiky, ale menuje ho na návrh vlády a že guvernér nezodpovedá len parlamentu rusínskemu, lež podľa sebavoľnej revízie tiež prezidentovi a vláde.

Týmito revizionistickými kroky československý vládny režim v podstate sebavoľne zničil autonómia garantovanú Rusínsku, avšak proti tomu ani Žatkovič, ani členovia direktória, Vološin, Braščajko, Hadžega atď. neprotestovali. A predsa ako veľkú dôležitosť privlastňovaly veľmoci, ktoré mier uzavieraly, pre mier Európy samostatnosti nášho územia, najlepšie dokazuje to, že po troch mesiacoch, kedy tieto sebavoľne revizionistické vládne a zákonodarné opatrenia boly učinené vo sprievodnom iste Milleranda zo dňa 6. mája 9920 ohľadom Rusínska uvádzajú veľmoci toto: "Ujednané je s československým štátom, že tie opatrenia smluvy, ktoré sa týkajú etnografickej, náboženskej a jazykovej menšiny, podrobené budú ochrane Spoločnosti Národov. Má sa za to, že medzi nimi a československým štátom uzavretá smluva poskytne národom Rusínskej autonómnej dŕžavy možnosť, aby svoje priania verejne mohly prejaviť. Veľmoci budú čo najvážnejšie brať zreteľ na priania, ktoré tieto národy prejavia v budúcnosti atď."

Ešte i vo smluve uzavretej s Maďarskom zdôrazňujú veľmoci nezávislosť Rusínska, ktorú má i Maďarsko uznať, a dňa 18. augusta 1923 vyhlásené bolo vládne nariadenie č. 171. "o prezatýmnej úprave obecného sriadenia v Podkarpatskej Rusi", ktorým sa verejnoprávna autonómia, zaistená mierovou smluvou, ukladá tak rečeno do rakve.

Tento skutok pražskej vlády znamená štvrtý mocnejší krok v revízii mierových smlúv.

Prednostenstvo Zemedelského Sväzu na Podkarpatskej Rusi, aby odparírovalo opozičné útoky zo spodku nezavrhlo verejne požiadavok autonómie, a aby uplatnilo svoj protest, zase prišlo do Prahy. Avšak to už bolo takou komédiou, že i Milanom Hodžom založená česká agrárna strana v Podkarpatskej Rusi pripojila sa k ním, keďže znala komický ráz tejto akcie. Ako výdobytok priniesli potom menovanie dr. Antona Beszkida guvernérom, čo sa potom dňa 18. novembra 1923 aj stalo a znamená to jednu z tragických kapitol tej komédie hranej s osudom národov Rusínska.

Beszkid totiž podujal sa tohoto úkolu, aby navonok v cudzine vzbudil zdanie, ako keby bol guvernérom menovaným z ľudu rusínskeho, ktorý tým stáva sa kautelou uskutočnenia autonómie, dnuka však nemal ani toľko práva, aby dal povolenie ku sbierke dobročinnej, a keď sa toho raz veľmi chrabré odvážil, český miestoguverner mu veľmi vážne domluvil a jeho opatrenie zrušil.

Beszkid neostýchal sa ani teraz obchádzať práva národov, práve tak ako sa neostýchal tak učiniť 17. februára 1919 v Paríži, kde učinil tiež prejav bez mandátu. Jeho svedomia netýkal sa jeho stotisíc korunový guvernerský plat; vydrený z krvopotných mozoľov jeho národa a netýkaly sa ho ani iné obrovské odmeny za jeho služby pochybnej ceny.

Duch rusínskeho ľudu však zostal opozičným, práve tak, ako duch ostatných národov Podkarpatskej Rusi. Skvelým prejavom toho bolo usneseníe zo dňa 3. januára 1924, dľa ktorého Zemedelský Sväz Podkarpatskej Rusi vystúpil z republikánskej strany zemedelskej v Podkarpatskej Rusi, spojenej s českou stranou agrárnou, a trvajúc na svojom starom programe vyslovil, že si osvojuje usneseníe pitsburgského kongresu zo dňa 23. novembra 1922 a usneseníe kongresu prešovského zo dňa 28. novembra 1922, ako aj že protestuje proti tomu novšiemu plánu pražskej vlády s hľadiska autonómie nebezpečnému, aby totiž z Podkarpatskej Rusi utvorená bola jediná veľžupa, čo už s hľadiska samovoľnej revízie mierových smlúv vládou pražskou znamenalo piaty väčsi krok, nehľadiac ani na menšie činy, ktoré sa protivia mierovým smluvám.

Dňa 16. marca 1924 boly konečne konané prvé parlamentné voľby do spoločného pražského parlamentu, ač týmito voľbami vôbec nebol uskutočňovaný duch mierových smlúv, lebo tomuto d uchu vôbec nezodpovedaly.

Ľud vyriekol konečne svoj ortel. Do pražských zákonodarných sborov dostalo sa 9 poslancov a senátori a z týchto 11 zákonodarcov je 9 opozičných a 2 vládní. Keby pražská vláda mala v sebe len atóm parlamentného citu, vtedy musela by čo do režimu rusínskeho vyvodiť dôsledky. Ale čo že je jej po vôli ľudu, čo jej po demokracii! Stačí, keď tieto dve fráze sú v zákone ústavnom a keď o tom cudzina vie.

Nestalo sa nič, všetko zostalo pri starom. Pražský vládny režim neupustil od svojich násilností ani vtedy, keď najvyšší správny súd vyslovil sa o zmienenom vládnom nariadení č. 12/1921, že je ono protiústavné, lebo veď totiž nariadenie upravila vláda vo forme zákona a dala ho od parlamentu prijať, prez to, že v takýchto veciach vzhľadom na Rusínsko nemá pražský parlament vôbec žiadnej kompetencie a oboru pôsobnosti.

Tento čin parlamentu znamená v poradí samovoľných revíznych zásahov do mierových smlúv ďalší mocnejší krok.

Na tento zákon upozornil znova Sväz maďarských strán najvyšší správny súd, ktorý by mal právo podať na neústavnosť tohoto zákona žalobu u ústavného súdu, avšak najvyšší správny súd na naše podanie ani do dnes ešte neodpovedal.

Na zprávu zo dňa 19. februára 1927, že pražská vláda rozšíri správnu reformu tiež na autonómne územie Podkarpatskej Rusi, vydala ústredná národní rada rusínska, ktorá svojho času vyslovila sa pre pripojenie, proklamáciu a svoj protest zaslala do Prahy. Deputácia však prijatá bola čo najchladnejší.

Pražský parlament dňa 14. júla 1927 odhlasoval správnu reformu a tým učinil v revízii mierovej smluvy čo do autonómie Podkarpatskej Rusi siedmy najmocnejší krok a krok posledný, ktorý bol dovŕšený faktom, že zákon ten uvedený bol v život dňa 1. júla 1928 bez toho, že by boly bývaly konané vopred voľby, tento zdánlivý prejav vôle ľudu, ktorý je predpísaný i v tomto zákone, odporujúcom mierovej smluve. Samovládu doviedla teda vláda československá až tam, že odhodila samu smluvu Saint Germainsku, pokladá ju za nejestvujúcu a neplatní, nepomýšľajúc na to, že ztráca tým pod nohami právnu platformu, na ktorej pred desať rokmi Podkarpatskú Rus získala.

Vláda československá nemyslí na to, že autonómia rusínska je nie výlučne politickým záujmom rusínskym a že myšlienku rusínskej autonómie nastolily strany, nezavierajúce mier po svetovej válke, preto, lebo tomuto územiu prikladaly veľkú významnosť s hľadiska mieru. Na autonómiu tohoto územia tedy nepohliada len malý národ jeho, ale dbá o ňu tiež celá Európa. I keď možná dočasne pozornosť európskych veľmocí odvrátená bola vo smeru iné, predsa v každom okamihu môže sa dostaviť príležitosť, že od československej vládl budú požadované účty zo šafárenia s autonómiou nedodanou Podkarpatskej Rusi.

Vláda československá zapomína na to, že silnejší než mierové smluvy a než ústavní zákon je niekedy zákon morálny, ktorému snáď niekedy možno sa vyhnúť politickým žonglérstvom, avšak dostaví sa príležitosť, ktorá si vynúti uplatnenie tohoto morálneho zákona, uplatnenie mierovej smluvy a tým i našej pravdy.

My dúfame, že prv alebo neskôr nájde sa medzi veľmocami, ktoré mierové smluvy uzavieraly, jedna, svedomie ktorej sa prebudí, alebo keď už ani to nie, tak aspoň jej politické záujmy budú si toho vyžadovať, aby právo sebaurčovanie, ktoré je v mierových smluvách položené a tvorí ich základ, i na tomto území bolo uplatnené, tým, aby učinené bolo zadosť sprievodnému spisu Millerandovému: "Veľmoci budú čo najvážnejšie brať zreteľ na priania, ktoré tieto národy prejavia v budúcnosti, a vynútia si možnosť, aby národy rusínskeho autonómneho územia mohly svoje požiadavky verejne prejaviť."

Ako som sa už zmienil, mám po prvé príležitosť zdôrazňovať v národnom shromaždení to, že ústavný zákon je povahy oktrojovej. Ostatne učinili tak aj iní zákonodarci národnostní. Pri tejto príležitosti však chcem poukázať na to, že neobstojí ani tá obrana kruhov centralistických, že veď v politickej atmosfére rokov 1919 - 1920 maďarské a nemecké národnosti by i bez toho neboly prijaly pozvanie do ústavodarného shromaždema, a preto práve nás ani nepozvaly. Nie, pánovia, tieto roky priniesly len vám tak obrovskú radosť, ktorá vám tak pomútila zdravý rozum, že ste následkom toho odkopli základné princípy práva verejného a nadiktovali ste ústavu národom, čím položili ste na miesto demokracie základy diktatúry. Nám tieto roky priniesly len ťažký, do dnes trvajúci smútok, ktorý však nezabraňoval nám rozvážne a rozumne smýšľať vtedy, keď išlo o naše národné žitie a bytie. Že tomu tak bolo a je, stačí poukázať na prejavy mojich kolegov zákonodarcov z r. 1930. I pri tejto príležitosti chcem zkrátka poukázať ešte len na to, že v dobách opojnej radosti z oslobodenia i medzi vami Čechmi sa našli ľudia, ktorí si zachovali rozvahu a ktorí pri pôrode ústavného zákona zpozorovali organické vady novorodzeňata. Dr. Vavrínek, profesor verejného práva na univerzite pražskej, muž bohatý na vedecké tradície, už počiatkom r. 1920, vo svojej vydanej učebnici práva verejného konštatoval, že ústava je i pre národ český i slovenský ústavom rozhodne oktrojovanou a ihneď naznačil tiež jediný spôsob napravenia tejto anomálnej situácie: "Jestliže momentánny držiteľ moci volil za základ nového štátu štátnu formu demokratickú, republikánsku, v tomto prípade mal svolať ústavodarné Národné shromaždenie na základe čo najširšieho zákona volebného, ktorý by bol poskytol povedzme každým 5000 obyvateľom zastúpenie. Toto ústavodarné Národné shromaždenie nebolo by vynieslo iný zákon, len zákon ústavný." A to je neprosto správne chápanie veci. Takýto právny a historický akt veľkej významnosti nesmie byť vyrušovaný a mätený žiadnou inou starosťou a všetka pozornosť mala byť koncentrovaná len na ústavu. Po tomto akte malo byť ústavodarné národné shromaždenie rozpustené a malo svoje miesto postúpiť zákonodarnému sboru volenému už podľa n ovej ústavy. Keďže ústavný zákon, ktorý platí dnes, neboť takto vynesený, je správnou konštatácia českého profesora dr. Vavrínka, že ústavný zákon je ústavou oktrojovanou, a my môžeme k tomu pridať len toľko, že: "V ústave položené zásady vlády ľudu sú naukami pseudodemokracie."

Táto závažná chyba, spáchaná počiatkom budovania tohoto štátu vymstila sa osudne už dosiaľ a trvalo zostane zdrojom večných nesnádzí v živote štátu dotiaľ, kým vada táto nebude napravená.

Je cele prirodzené, že chybu spáchanú pri vynesení ústavného zákona nemožno pokladať len za vadu krásy, ktorá, ako to zase centralisti prizvukujú, bola napravená tým, že pozdejšie Národné shromaždenia vzaly ústavu mlčky na vedomie. Tie pánovia, dedičný hriech ústavného zákona zanecháva nevymazateľnú stopu na všetkých prácach nasledujúcich Národných shromaždení. Formálne ani o jednom zákone nemožno povedať, že by sa vyjadrovala v ňom pravá vôľa ľudu, a obsahovo v každom našom zákone a zvlášte v našich veľkých reformných zákonoch, ako sú zákony o pozemkovej reforme, o sociálnom poistení, možno nájsť také partie, s ktorými valná časť obyvateľstva tohoto štátu - i proti vyumelkovanej a iba svoje osobné a egoistické ciele sledujúcej väčšiny Národného shromaždenia - nesúhlasí a nebude nikdy súhlasiť, a totiž celá práca zákonodarstva nesie na sebe znamenie oktroja.