Připojujeme se také pokud jde o směnu u 82 živnostenského řádu, o vytvoření zákonů o živnostenské a důlní inspekci, o zprostředkování práce, o pracovní soudy, zkrátka o všechny tyto staré požadavky dělnictva, rovněž v plném obsahu k vývodům pana řečníka přede mnou.
Nesmírně zlou kapitolou v dějinách právě uplynulé vlády jsou poměry v našem soudnictví. Pánové, kdo jako já z povolání má příležitost viděti soudce před sebou, ten vidí nesmírný úpadek našeho soudnictví jak ve věcném, tak také v osobním ohledu. Znám soudce, žádné německé, nýbrž české soudce, kteří před rokem jako mladí živí, svěží lidé nastoupili svůj úřad, a kteří jsou dnes zhroucení lidé pod tíhou práce, která se od nich žádá, jejichž nervy jsou úplně otřeseny, kteří pod tíhou této práce vůbec již nemohou dále. Pánové, což pak nevíme všichni, jaké jsou poměry u našich soudů? Jak dlouho čekáte na rozsudek? Jak dlouho musí seděti vězeň ve vyšetřování, nežli se prokáže jeho nevina? To jsou věci, které se týkají všeho obyvatelstva, vás jako nás, a není to žádným vavřínem, pro právě odstoupivšího pana ministra spravedlnosti, že tyto poměry po čtyři léta trpěl, že se na nepřetržité zhoršování těchto poměrů klidně díval a že na stížnosti odpovídal poukazem na ministra financí. Konstatuji s radostí, že nynější ministr spravedlnosti slíbil deputaci soudců, že jak nemožné poměry v soudnictví, tak také nemožné poměry platové u soudců mají býti v nejkratší době zlepšeny. (Sen. dr Karas: Minulá koalice předlohu tady podala!) Vím to dobře, pane kolego, ze jsme se ve výboru usnesli jednomyslně o zákoně. (Sen. dr Karas: Naše vina to také nebyla.) Naše vina to však také nebyla, že tento zákon ztroskotal o úskalí náhle se vynořivšího sociálně-politického výboru. Vy jste to byli, kteří jste povolili vlivům z venčí také v této otázce.
Neméně důležitou jest úprava otázky platů také ostatních úředníků, především soudních kancelářských úředníků, ale také ostatních státních úředníků, a také zlepšení systemisačního zákona, který natropil tolik zla u státního úřednictva.
Přicházím ke konci k třetímu požadavku, který jsem kladl sjednání národnostního míru v tomto státě. Chci o tom s vámi mluviti zcela zevně a mohu tak učiniti s klidným svědomím. Nikdo v německém lidu nevybojoval s nacionalistickými stranami v lidu za všechna ta léta tak těžké boje jako my. Naše dějiny jsou vyplněny bojem s nacionalistickými stranami. Drželi jsme se vůči nim již ve starém Rakousku vždy zásady národnostní spravedlnosti. Ale pánové, nemůžete žádati, abychom stanovisko, jež jsme ve starém Rakousku zaujímali ve prospěch jiných národů, v novém Československu opustili ke škodě našeho vlastního národa. O tom nemůže býti řeči. Čeho žádáme, žádati budeme a žádati musíme, to je především úprava školské otázky. Je nesnesitelno pro národ stojící na vysokém stupni kultury, aby o jeho školství rozhodovali příslušníci jiného národa. Školství musí, samozřejmě za přiměřeného vrchního dozoru státních úřadů, svěřeno býti každému národu. Pánové, ještě nikdy v dějinách nezahynul stát, poněvadž národům, které v něm obývají, dopřál spravedlnosti, ještě nikdy nezahynul stát demokracií, samosprávou národů. Příklad Rakouska a Maďarska však ukazuje, jak upadá, stát, jenž svým národům neposkytuje samostatnosti, jenž neuskuteční demokracii. Tento příklad měl by vám všem, pánové, býti výstrahou.
A bojujeme-li v tomto státě za svou samosprávu v oboru školství a v jiných oborech, máme za to, že jednáme v nejvyšším zájmu státu. Od tohoto stanoviska nikdy neupustíme, ať jsme v oposici, ať jsme ve vládě. Divíme se stanovisku, které mnohý pán zaujímá, které zaujímá také v přítomné době aktivní ministr, že ve státě existuje jen jeden národ, že ostatní jsou jen státními občany, kteří nejsou shrnuti v jeden národ. Pánové, to odporuje dějinám posledních sto let. Čím naplněny jsou tyto dějiny? Dějiny posledních sto let jsou naplněny především vzestupem dělnictva, vzestupem tak zvaného čtvrtého stavu z otroctví k sebevědomému, svobodnému, svých práv a svého lidství sobě vědomému člověku, a jsou za druhé naplněny bojem národů za jejich svobodu. A divím se, že muž, který přece stojí na vysokém stupni vzdělání, může říci, že v tomto státě existují jen občané a jen jeden národ. Takovýmito od základu falešnými a nespravedlivými teoriemi nesprovodíme přece skutečnosti se světa. Domnívá se tento pán, že tím sprovodí se světa skutečnost, že se v tomto státě, přiznává 31/4 milionů lidí k německému národu, že tu je tolik set tisíc Maďarů a tolik a tolik Poláků? To je přece skutečnost. A nemůže se přece žádný národ spokojiti poskytováním individuelních práv, nýbrž každý národ žádá dnes poskytnutí práv, která mu dlužno přiznati jako národu, pokud jde o školu a jiné otázky. Pánové, musíme zaujímati toto stanovisko v zájmu míru v zemi, v zájmu našeho dělnictva, v zájmu zamezení nových národnostních bojů, o kterých víme, že vždy jen působí ke škodě dělnictva. To bylo naše stanovisko a opětuji toto stanovisko, že jen součinnost obzvláště obou velkých národů, kteří v tomto státě obývají, že jen pocit bezpečnosti a spravedlnosti, všem národům vnuknutý, zajistiti může bezpečné trvání tohoto státu. Těšíme se, že se v posledních letech a obzvláště v posledních týdnech projevila součinnost socialistických stran tak plodnou, plodnou při tvoření vlády, plodnou při rozdělení resortů a plodnou také v otázce vládního prohlášení. Béřeme obzvláště s radostným zadostiučiněním na vědomí prohlášení, které dnes zde podal kolega Dundr. Vstoupili jsme do vlády, ale nikoli pod oním heslem, jaké zase vyhlásil bývalý ministr křesťansko-sociální strany: Nám stačí, že jsou ve vládě němečtí ministři. Nikoli, to nám nestačí. My vytrváme a můžeme v této vládě vytrvati jen tak dlouho, dokud ve třech směrech, které jsem naznačil, ve směru politické demokracie, sociálního pokroku a národnostního míru, bude působiti a vykazovati úspěchy. V okamžiku, kdy uvidíme, že tato vláda nedovede splniti tyto samozřejmé požadavky každé sociálně-demokratické strany, vystoupíme z vlády. Nedržíme se jí pevně, netlačíme se do ní, ale zúčastníme se jí, dokud bude možno. V okamžiku, kdy této možnosti nebude, kdyby nic jiného, tedy odstrašující příklad posledních čtyř let byl by dostatečným důvodem, nedělati stejnou politiku. Doufáme však, že společně se svými českými soudruhy, kteří s námi sledují stejné cíle, budeme moci ve vládě působiti: k blahu pracujícího obyvatelstva v tomto státě, k blahu národů v tomto státě, a k blahu státu samého. (Živý potlesk a souhlas něm. a českých soc. dem. senátorů.)
Místopředseda Trčka (zvoní): Uděluji slovo dalšímu řečníku, panu sen. dr Kovalikovi.
Sen. dr Kovalik: Slavný senát! Ešte pred niekoľko mesiacmi hovorila naša strana s tohoto miesta ako súčiastka vlády. Dnes prinútená súc isť do opozície, hovorí naša strana nie viac ako súčiastka vládnej väčšiny. Prv než by som pristúpil k pojednávaniu vládneho prehlásenia, reflektovať chcem v krátkosti na historiu, na genesu terajšej politickej situácie, lebo historia est vitae magistra. Dejiny sú učiteľkou života a národy a vodcoia politikovia musia sa z minulosti, z historie učiť, ak majú viesť účelne loďku štátu. Tedy o tej historii. Republiku Československú založili Češi a Slováci spoločnými silami a spoločnými silami musí byť a má byť táto táto republika udržaná, majú byť jej hranice chránené a spoločnými silami, opakujem spoločnými silami, má byť republika Čechov a Slovákov spravovaná. Neznamená to, ako by naša strana sa bola tisla do vlády. Netisla sa a tiež nestála na boku. Slova nepovedala. Nešlo nám o ministerské kreslá, nám šlo a nám ide o to, aby tam, kde sa jedná o osud národa slovenského a slovenskej krajiny, bola zastúpená najväčšia strana na Slovensku, reprezentantka rozhodnej väčšiny slovenského národa, aby sa nemohlo stať sine nobis de nobia, aby sa nemohlo rozhodovať o slovenskom národe, o jeho osude bez zastúpenia celého slovenského národa. O to nám išlo a o to nám ide.
Tedy spoločnými silami. A ten slovenský národ reprezentuje veľkú silu pre republiku. Je to historický zázrak, že taký malý národ, ako je slovenský národ, počítajúcí tu vio starej vlasti 21/2 milionov ľudí, že ten malý národ sa vedel udržať 1500 rakov, poldruha tisíca rakov vedel sa tento malý národ udržať tu vo svojej vlasti medzi neprajnými pomery na neúrodnom. hornatom kraji, prežil nápory Tatarov, útoky Turkov, v poslednej dobe útoky maďarizácie a ten národ tu stojí dnes čerstvý, sveží, vo svojej svojráznosti tu stojí. Znakom toho je, že je v ňom sila, životaschopnost, práceschopnosť. Tento národ má také duševné hodnoty a cenu, že musí byť tento národ slovenský rešpektovaný a uctený a predsa, žiaľ Bohu, vidíme, že keď sa aj dožil slobody, ten slovenský národ neni ták rešpektovaný a tak hodnocenený, ako by mal byť.
Roky trvala naša strana v opozícii. Po dlhom namahaní, a keď konečne videla splnenú aspoň čiastku svojho programu, svojich požiadavkov, totižto uzákonenie slovenskej krajinskej samosprávy a uznanie slovenskej krajiny ako administratívneho celku, keď videla toto uskutočnenie, vtedy vstúpila do vlády a konala ak stana, tak jej exponenti ministri svoje povinnosti vo vláde svdomite a loyálne, nielen v záujme slovenskej krajiny a slovenského národa ale i záujme celej republiky.
Konsolidácia pomerov Čechov a Slovákov začala sa už pekne vyvinovať a tu naraz prestane toto, teraz v tej novej situácii a pri tvorení novej vlády nepojednáva sa s tou stranou, ktorá 3 roky dokázala svoju práceschopnosť, svoju štátotvornosť, a nepojednávalo sa s tou stranou slovenskou v republike Československej, kde sa s o mnoho menšími stranami nemeckými pojednávalo aj desaťkrát.
Povedalo sa, že vraj podmienky sú neprijateľné, že vraj strana je nespoľahlivá. A prečo že tá strana bola tri roky vo vláde, so svojim programom ktorý nemenila, ktorý i teraz drží? Odpadá tedy takáto výhovorka, že je nespoľahlivá. Táto poznámka padla od jednoho z poprednejších činiteľov. Nomina sunt odiosa, nechcem menovať. Snáď niekeďy bude príležitost toto povedať; možná mnohí vedia, kto to povedal o tej nespoľahlivosti.
Keď nastala rothermeerovská akcia protištátna, či to neboli Hlinkova slovenská strana ľudová, či to nebol Hlinka, ktorý prvý v Košiciach na sjazde čsl. študentstva, kde som ja bol s pánom predsedom Hlinkom prítomný, či to nebol on, ktorý prý v republike postavil sa rozhodne proti rothermeerovskej akcii, ohrožujúcej integritu slovenskej krajiny a integritu republiky Československej? Povedal som tam ja v Košiciach: Ani piaď slovenskej zeme nedáme nepriateľom našim! Veď až po Dunaj bývajú Slováci, všade sú tam slovenské obce a i za Dunajom bývajú statisíce Slovákov. I obce - však som všade chodil, na príklad len Stará Ďala - že sú maďarské? Pozrel som tam do matriky a stá a stá rodín má slovenské meno. Toto je slovenské až po Dunaj sa najdú Slováci usadení, už dávno a dávno pomaďarčení. Z tejto zeme po Dunaj, určenej nám trianonskou smluvou, nedáme ani piaď! Toto povedal v Košiciách pán predseda Hlinka i moja maličkosť.
Avšak pamatujete, Hlinka hovoril i tuná v Prahe na Slovanskom ostrove a Hlinka sa nesčiselnekráť postavil za integritu nielen slovenskej krajiny, ale celej republiky Československej, aj naša strana. A to má byť táto strana nespoľahlivou? Včera tu bol ten pán, ktorý toto riekol, škoda, že tu neni dnes. Pýtal by som sa ho, či ten, kto povedá, že strana je nespoľahlivá, či sa tak exponoval za integritu republiky ako sa Hlinka v mene slovenskej ľudovej strany exponoval! (Sen. Hancko: Nebyť Hlinku, Rothermeeriáda trvala i dnes! - Sen. Riedl: Proč nemluví o Tukovi? My na to čekáme!) Čakajte do súdneho dňa! Ale nielen tam v Košiciach, i na iných miestach v mnohých prípadoch vy slovila sa Hlinkova strana za republiku a za slovenskú zem a za Slovenskú krajihu. Tam v erbe Slovenska je dvojitý slovenský kríž na Tatrách a my sme postavili na Tatrách ten dvojitý slovenský kríž, tam bol Hlinka s pánom biskupom Vojťašákom pri posätení a postavení tohoto kríža na ktorom je napisané že k sláve božej a na pamäť večitého oslobodenia slovenského národa v desiatom výročí trvania československej republiky bol postavený.
Tam je to na železnej votivnej tabuli napísané, aby tí cudzinci, ktorí príjdu do našich čarokrásnych slovenských Tatier, Angličani, Francúzi, Nemci. Maďari videli a čítali, že sú na pôde slavianskej, že sú na pôde slovenskej a že tu je národ slovenský konečne na veky večité, nielen dočasne, ako si to tam za Dunajom myslia to dočasné obsadenie: na veky slovenský národ je oslobodený a chce byť oslobodený. Aj tam dokázali sme tú rodolásku slovenskú a slaviansku.
Keď o Tatrách hovorím, musím vzpomenúť jedon pád. Teraz má sa utvoriť - a je to charakteristické pre našu politiku, prosím preto o pozornosť - t. zv. tatranský park. Konfencia bude v Krakove. Tejto konferencie zúčastní sa mimo Poliakov i československá delegácia, ktorej je v čele prof. Domin a zastúpení sú tam prof. Ketner, -Komárek, Novák, Slavík, Štůla. Za Rumunov účastní sa prof. Borza, státní sekretár ministerstva školstva v Bukurešti. Ja sa pýtam tu, keď sa jedná o slovenskú otázku, o slovenskú zem, o slovenské Tatry, či sú tam Slováci? A ani jediný Rusín z Podkarpatskej Rusi tam není, a tiež sa bude i o Podkarpatskú Rus jednať.
Prečo spomínam túto vec? Tuto sa jedná o malú vec, o malé územie, len o tatranské územie a pri tom rozhodovaní, ja neviem, čí je taven z týchto menovaných niektorý Slovák v tejto komisii. (Hlas: Ani jeden!) Nie je tam, zase de nobis sine nobis. Prečo ja spomínam túto komisiu, tú politiku nedobrú, nepraktickú, ktorá sa tuto prevádza voči Slovákom, že o nich sa jedná bez nich i v tejto tatranskej otázke? Pretože takto sa jedná aj v celoštátnej politike, de nobis sine nobis, zase nie je tam v tej vláde zastúpený ten slovenský národ, ako by mal byť zatúpený. A to nielen ja povedám, to nielen Slováci povedajú a píšu, ale to povedajú aj objektivne a spravodlive smýšľajúci Češi, prečo sú tam nie aj ľudáci v tej vláde, strana, ktorá je predsa najväčšou stranou na Slovensku? Je to bratrské zaobchodenie, Je to slavianske zaobchodenie?
A ešte jedon prípad. Pri voľbe na miestopredsednícke miesto snemovne nebol kandidovaný a nelol zvolený bývalý minister dr Tiso, ktorý tri roky účinkoval v minulej vláde v prospech Slovenska, slovenskcej krajiny, slovenského národa, ale aj v prospech celej republiky. Toto uznanie dostal on aj zo strany českej.
Chodil po celej republike navštevovať lázne, kúpele, nemocnice a staral sa o zdravotníctvo republiky. Zapracoval sa do svojho úkolu a plány robil do budúcnosti.. Nie žádné uznání, ani kandidovaný nebude, ani zvolený nebude na predsednícke miesto Slovák. A bola tam zvolená s menším počtom strana a nie slovenská. Tak aká je to politika? Čo nasleduje z toho? Zase tá nespakojnost vo slovenskom ľude, tá rozhorčenosť. A či to napomôže konsolidácii republiky, či je to k napomáhaniu konsolidácie tejto republiky nielen s vnútro-politického ohľadu, ale i so zahraničného ohradu? Bolo to správné tak? Mnohý povadal už: nie, táto politika nenie správna, nenie štátu prospešná takáto politika. Opakujeme a storáz budeme opakovať: Nám neišlo a neide o ministerské kreslo, do vlády sme sa netísli a netísneme, len tú zásadu chcem znova prejaviť, že ide nám o to, keď sa o slovenskom národe jedná, ktorý je tak silný a takým vážnym faktorom pre existenciu republiky, že tento národ nie je zastúpený tam, kde by zastúpený mal byť, (Hlas Dr Slávik je Slovák!) že najväčšia slovenská strana tam zastúpená nenie.
Iné menšie strany ktoré sa tak neexponovaly za tú republiku, tam sú. Ale nejde nám o to, nás to nebolí, ale brániť musíme zásadu, že keď je to republika Čechov a Slovákov, tak toľko reprezentantov, ako má slovenský národ, nemôže byť vynechané tam, kde sa rozhoduje o jeho osudoch. (Souhlas.)
Spomenul som a povedal som, že to potom zase zastaví tú konzolidáciu a utvorí nespakojenosť a rozhorčenosť, čo jesti co horúčka v tele. Či môže byť zdravé takéto telo, v ktorom je horúčka, či bude zdravá tá republika, keď v takom faktoru ako je Slovensko, čo činí jednu tretinu republily, je nespakojnosť, keď tam je horúčkový stav? Diplomati, štátní politikovia majú sa práve starať o uspakojenie Slovenska, o vyhovenie jeho žiadostiam. Však budeme o tom ďalej hovoru. Zásada viedeňskej politiky v zapadlej monarchii bola: >Divide et impera.< Viedeň držala v šachu národy. Maďarov držala v šachu skrz Nemcov. Nemcov skrz Maďarov, Madarow skrz Chorvátov, ešte najviac vyhovela Poliakom. Zásadou bolo: >Divide et impera.<
Nech pán Boh chrání, jesli by republika Československá mala mať zásadou takýto výrok: >Divide et impera.< Na Slovensku tiež chcú aplikovať to >divide et impera<, roztrhať to Slovensko na strany a straničky a potom panovať nad ním. Čo bol následok tejto mylnej zásady viedeňskej politiky? Že do tých čias rozdeľovali, dividovali tú monarchiu a národy, do tých čias bola tá devísia, to divide, až to rozdelili. To hol následok tej zásady >divide et impera< a preto i pre Slovensko netreba to Slovensko, jednu stranu, vyhadzovať proti druhej strane. To nenie dobrá politika pražská, nielen v záujme Slovenska, ale i v záujme celoštátnom, lebo keď sa soslabí to Slovensko tým trhaním na strany a straničky, keď sa tu bude vždy jedna strana proti druhej klásť a soslabí sa to Slovensko tým, i republika sa tým soslabí. Celá republika bude slabšia, keď jeden úd je slabší, to cítí celé telo. Tedy heslo >divide et impera< nech sa u nás neuplatňuje. Nech nechajú to Slovensko byť takým, akým je ono Slovenskom.
Ja by som prosil len na chvilku trpezlivosť, abyste mi dovolili jeden priklad predniesť z literatúry slovenskej. Je to básnická koncepcia, ale uvidíte, velice sa dá aplikovať na politiku. Sládkovič, jeden z najväčších básníkov slovenských, ktorí sa čítali tu v Čechách a na Morave, jeden z našich starých spisovateľov, tento Sládkovič vo svojom nesmrteľnom diele >Detvan< vytvoril prototyp Slováka.
Detvan Martin, junák z Detvy, pevný, silný, mocný, smelý, toho verbovali za vojaka a kráľ Matyáš, ktorý tuto na pražskom hrade býval vo svojom mládí, dal si predvolať toho Detvana Martina a riekol mu: Slyšal som o tobe také veci, že si junák silný. Vstup do černého pluku, budeš bojovať proti Turkom a bránit vlasť. A Martin Detvan odpovedal: Pán kráľ, vstúpil by som do toho čierneho pluku rád, ale musel by som sa vraj zrieknuť mojej snúbenice Elenky a musel by som tento opasok a túto valašku odhodiť a chcú mi svoje vrkoče ostrihať. To ja si nedám, ja sa svojej Elenky nezrieknem, svoje vrkoče ostrihať nedám, nechcem byť ako ostrihaná ovca, na hanbu mojim ľudom a bratrom a tento opasok a valašku nezanechám. Čím by som Turkom hlav odbíjal? A kráľovi Matyášovi tak sa zaľúbil ten junák, že riekol: Dobře, maj si tú tvoju Elenku a vrkoče, a prijímam ťa i tak do čierneho pluku.
To je básnická koncepcia. Ako to súvisí dnes s mojou politickou rečou? Tak to súvisí, že i politikovia toho Slováka, to Slovensko, majú si získať aj to Slovensko a ten Slovák povie: Áno, pôjdeme slúžiť tej republike. Ja sa svojej Elenky nezrieknem. A čo je tá Elenka? To je tá materinská, slovenská ľubozvučná reč, tú ja si nedám, tú chcem držať tú chcem držať v úradoch, vo školách, vo verejnosti, všade. Pod predošlým řežimom bolo nariadenie, že aby sa na Slovensku slovensky úradovalo, slovensky hovorilo všade. Či sa to drží? A ten Slovák chcel by slúžiť, ale povie: tie vrkoče ja si nedám ostrihať, ja si svoje zvyky, tradície nedám odňať, ja pôjdem slúžiť, ale nechajte mňa, akým som, ale ja si ani ten svoj opasok, tú valašku nedám, chcete moje síly, neberte mi moju vieru, neberte náboženstvo zo škôl, nevyhadzujte krížov zo škôl, pôjdem slúžiť vám, pôjdem biť nepriateľov, ale vezmite Slováka akým je, ako vzal ten matyáš kráľ toho Detvana, akým je, vezmite Slováka so Slovenskom, s jeho zvláštnosťmi, s jeho svojráznosťou, jeho rečou, s jeho vierou, s jeho náboženstvom, s jeho tradiciami, s jeho mentalitou a vezmite ho a uvidíte, ako bude on stínať tie hlavy tým Turkom.
Toľko by som mal poznamenať ohľadom tvorenie vlády, ohľadom voľby predsedníctva. Tu musím ešte vzpomenúť. Práve odišiel pán kol. Buday; že chteli-li tú chybu napraviť, ktorá sa stala tam vo snemovni a chcete-li Buday a za miestopredsedu senátu zvoliť, keďže ale tam tak urazili (Hlas: Koho?) tú slovenskú stranu, ktorá tri roky dokázala byť štátotvornou, práceschopnou a bránila pri každej príležitosti integritu slovenskej krajimy za Rothermeera a kde inde, predsa ju urazili, predsa ju za nespoľahlivú držali a povedali a predsa za neprijateľnú ju držali, keď ju tak urazili ve snemovni, tú slovenskú ľudovú stranu. (Sen. Pánek: Ale tady v senátě nikdo nikoho neurazil!) Tuto bol zvolený kol. dr Buday za miestopredsedu. Chceli reparovať tú chybu, chceli napraviť tú chybu (Hlas: Ale vy jste to nepřijali!). nebolo možno to prijať, keď tam tak urazili stranu; či sa potom má uchlácholiť, utíšiť ako dieta nejakým cukrátkom? Keď chcete napraviť a uznať to, že dnes sa rozhoduje o Slovensku a slovenskom národe, nech je tam reprezentovaná aj najväčšia strana na Slovensku.
Teraz by som prešiel k pomeru slovenskej ľudovej strany k vláde. Pán ministerský predseda predčítal, predniesol vládne prehlášenie, kde sa sľubuje mnoho pekných, dobrých a užitočných vecí, to musí uznať každý. To uznávajú aj opozičné strany, aj náše orgány. On ale hovorí ten prejav vládny, je držaný vo všeobecnosti, do detailov sa nepúšťa veľmi obozretne, aby neurazil citlivosť jednotlivých strán. Uvidíme tedy, my sa postavíme na vyčkávajúce stanovisko, čo z tých daných sľubov, z toho prejavu vládneho sa uskotoční dobrého pre slovenský ľud.
My, ktorí sme opozícii, budeme pracovať za hospodárske, kultúrne a politické pozdvihnutie slovenského národa, slovenskej krajiny. Budeme dávať pozor na všetko. Vidíme z dát štatistických presne kontrolovaných, že v štátnom rozpočte, tam, kde by malo pre Slovensko aspoň 23% byť daných na investície na rôzné fondy a na rôzné potrebné veci pre Slovensko, sa dáva, leda tri, štyri, pet procent. Prečítam od slova do slova, čo povedal pán ministerský predseda ohľadne Slovenska:
>Vláda chce zejména též pokračovati i ve vhodných opatřeních, aby země Slovenska a Podkarpatské Rusi kulturně a hospodársky pozdvihnuty byly na úroveň zemí českých.< Tedy čo to znamená? To znamená, že Slovensko není na tej úrovni, ako sú t. zv, historické zeme, ač práve i Slovenská zeme je historická, má svoju historii - lepší by bolo vtedy užívať a povedať >ako zeme české<. Nestojí na tej úrovni a pán ministersky predseda chce zdvihnúť to Slovensko na úroveň zemí českých. Pýtam sa, teraz už 10 rokov, 11 rokov trvá republika, prečo sa nedávaly tie procentá Slovensku doposiaľ, ktoré sa maly dávať na investície, fondy silničné atď. a na podpory rôzné atď., prečo sa to nedávalo (Hlas: A nebude sa dávať aj teraz!) a prečo práve to spomína pán ministerský predseda? Jestli chce, aby tá slovenská krajina bola pozdvihnutá na úroveň českých zemí, vtedy aby dohonila české zeme, dvojitým spôsobom je to možné: zastaviť vôbec všetky dodávky pro zeme české a len Slovensku dáť k tomu čas, až bude na stejnej úrovni? To vieme, že sa to nestane, alebo dávať na Slovensko 80% investície a potrebných obnosov a len 20% dávať zemiam českým? - Takto by sa dlhšie, ale predsa docielila tá úroveň.
Tedy zvedaví sme, ako sa bude plniť tento sľub, ktorý pán ministerský predseda vo svojom prehlásení podal. My ako opozičná strana, ktorá chceme pracovať na vývine a vývoji slovenskej krajiny, slovenského národa, hospodársky, kultúrne a politicky, veľmi si dáme na tom záležať a budeme dávať pozor, aby sa to s tým docielením úrovne nestalo tak, ako so štyrmi kolesami vo voze. To zadné koleso nikdy nedohoní to predné koleso, kam sa to koleso neotočí a nepriloží k tomu prednému. Tedy my sa budeme tešiť, jestli pán ministerský predseda a vláda a všetci vládní činitelia splnia sľub a budú sa usiľovať tú úroveň získať. Však vidíme, že aj krajinským úradom nedáva sa Slovensku to, čo mu patrí.
Celé mesiace sa jednalo o tom, chceli snížiť rozpočet slovenskej krajihy o 40 mil. Ja neviem, či dnes je už schválený ten rozpočet pre slovenskú krajinu. (Hlas: Už je schválený!) Už je schválený, no tak teší ma, ale sami zastupitelia slovenskej krajiny s tým minulým rozpočtom nie sú spokojní, žiadajú si ho zvýšiť.
Čo sa týka zemedelskej, my Slováci povieme poľnohospodárskej krízy, tu by som krátko len poznamenal, že mimo uvedenia tých ciel jeden odborník, ktorého som sa pýtal, akým spôsobom by bolo možno rešiť tú hospodársku krizu, povedal: Keby vláda nariadením prinútila naše mlýny, aby aspoň 50% produkcie našej vnútornej, pšenice a obilia zpracovať musely, vtedy by sa už veľmi mnoho pomohlo slovenskému roľníctvu, slovenskému poľnohospodárstvu.
Při lesnej reforme žiadame, aby lesy, ktoré majú byť parcelované, boly pridelené obciam a nie jednotlivcom.
Pozemková reforma neprevádzala sa tak, jako sa prevádzať mala. Pozemková reforma sa pristranícky prevádzala, ľudákom sa nedostalo, denne sme dostávali ponosy, že ľudáci nedostali země, nedostali prídelov.
Iné hospodárske otázky budeme pojednávať při rozpočtoch.
Opradu musíme si sťžovať, že na investice, štátné výdavky, meliorácie a regulácie riek a potokov na Slovensku sa tak málo dáva. Keď cestujeme českými zemiami, je to radosť sa dívať, ako na Morave a v Čechách sú rieky krásne regulované, vidíme, ako je tu hustá železničná sieť, vidíme ako sú tu cesty upravené. A na Slovensku ako to vyzerá? Tedy budeme na to dbať a kontrolovať, koľko sa na tieto potrebné veci zo štátneho rozpočtu dáva.
Dávno už požadujeme na Slovensku techniku, ktorá je pre Slovensko tak potrebná, ako rybie voda. Už to roky a roky požadujeme a ešte nič sa nevykonalo. Uvidíme, či v najbližšom rozpočte najdeme už položku na započatie prác budovania techniky slovenskej. Ako že sa potom slovenský malopriemysel a veľkopriemysel vyvinuje, ako bude usporiadaný kataster, keď nemáme na to vyškolených slovenských ľudí? Technika je potrébná. Ako bude obchodníctvo slovenské pozdvihované? Zvedaví sme, či bude v najbližšom rozpočte položka pre techniku slovenskú povedal som to i v kultúrnom výbore, kde bol prítomný pán minister Hodža, v Košiciach povedzme keby technika tam bola, že tam bude konať tá slovenská technika nielen svoj odborný, ale i národný úkol a povinnosť, že bude šíriť tam povedomie slovenské národné a štátné v tom exponovanom území, keby tam bola. Ale nech kdekoľvek, len nech máme slovenskú techniku, ktorej je rozhodne potreba. Tedy uvidíme, koľko z tých sľubov sa splní. (Sen. Janček: Nič!) Tuto pán kolega veľmi tmave a pesimisticky teraz prejav urobil, že nič sa nesplní. Uvidíme, pán kolega, čo sa splní. Veď keď chce dobehnúť Slovensko tle české zeme, keď chce byť na tej úrovni, tak z toho štátneho rozpočtu ťažké miliony sa musia dávať a dávaly sa na železnice.