právne postavanie majetku cirkvi katolíckej môže sa riadil len podľa práva štátneho.
Túto odpoveď my nemôžeme vziať na vedomie, lebo názor vlády vo veci statkov cirkvi katolíckej podstatne poškodzuje záujmy cirkvi, zakladá sa na falošnom chápaní právneho stavu a vznikol z dedukcií vyvodených nesprávne a násilne z právnych noriem.
Cirkev katolícka totiž uznáva v praxi majetkovoprávne zákony toho ktorého štátu čo do nabývania, správy a zcudzovania cirkevných statkov. Zmienené nariadenie ministerstva vnútra však zasahuje do majetkových otázok cirkvi katolíckej spôsobom škodlivým a nad štátnymi zákony cirkvou uznanými povýšeným, ktorý sa na ostatné právne subjekty nevzťahuje a tedy obmedzuje všeobecne danú voľnosť dispozičnú. Ďalej štát, uznávajúc právnu osobnosť rím. kat. cirkvi, uznal tým i užívanie Codex juris canonici v území republiky chladom vnútorného života katolíckej cirkvi, čomu odporuje nariadenie ministerstva vnútra; a nariadenie to je konečne krivdivé i preto, lebo československý štát či jeho vláda v dôsledku svojho paritného stanoviska voči cirkvám uznaným nikdy si nemôže pre seba vindikovať právo na vrchný patronát.
Právné argumenty pána predsedu vlády teda neobstoja, lebo zmienené nariadenie ministerstva vnútra nemôže byť podložené právom štátnym, avšak nemôže byť odvodené ani z uznania, získaného od cirkvi. Všetko to dokazujeme týmto:
Vrchné patronátne právo uhorského kráľa, z ktorého právo plynie i právo dozorčie nad cirkevnými statky, je donáciou od pápeža Silvesta II. Cirkev udelila vrchné patronátne právo uhorskému kráľovi za apoštolskú prácu, vykonanú pri šírení kresťanstva, a nedala ho uhorskému štátu. Patronátne právo a z toho plynúce dozorčie právo nad statky cirkevnými bolo tedy vždy personálnym právom každého kráľa uhorského. Toto jedine správne stanovisko prijalo i zákonodarstvo uhorské. Kráľ uhorský síce poveril toho ktorého svojho ministra kultu a ver. vyučovania vykonávaním vrava dozorčieho, plynúceho z vrchného práva patronátneho, tým však ešte nepreviedol svoje právo na uhorský štát. Vo vykonávaní práva dozorčieho mohol uhorský minister kultu jednat len ako zmocnenec uhorského krála a nie ako zástupca uhorského štátu. Pravda je, že právnym zástupcom uhorskej vlády v býv. území uhorska je vláda československá a jednotlivých býv. uhorských ministerstiev príslušné ministerstvá československé avšak toto právne nástupníctvo nevzťahuje sa na tento konkrétny prípad. Právnym nástupcom uhorského ministra kultu nemôže byt totiž československý minister vnútra, ale ani iný minister československý proste preto, lebo všeobecne uznávanou právnou normou je, že moc zastupiteľská zaniká, zanikne-li zmocňovateľ, osobnosť zastupovaného, alebo odpadá-li zmocnenec. Uhorský kráľ však neudelil, ani nemohol udeliť československej vláde alebo jednotlivým ministrom zmocnenie k vykonávaniu práva patronátneho a tedy i práva dozorčieho. Avšak i zmoc-
nenie maďarského ministra kultu zaniklo, čo i maďarské zákonodarstvo poválečné naprosto korektne konštatuje a jestliže dnešný maďarský minister kultu toto právo de facto preca vykonáva, deje sa tak len preto, aby budúcemu uhorskému kráľovi bola zachovaná neporušená plnosť personálnych práv, ktoré jemu náležia. Touto intenciou však vláda československá sotva môže byť vedená.
Z výšuvedeného tedy plyne, že podľa uhorského práva štátneho a v dôsledku všeobecných právnych noriem je nemožné, aby vláda československá alebo jednotliví ministri československí ujali sa právneho následníctva čo do dozoru nad cirkevným majetkom. Avšak toto dozorčie právo nemožno podložiť ani štátnym právom československým, lebo keď republika Československá svojím zákonom č. 11/1918 ponechala na býv. území uhorskom právo dosial tam platné a zaistila tým právnu kontinuitu, uznala zároveň horeuvedené stanovisko uhorského zákonodarstva v otázke- vrchného práva patronátneho, čím stalo sa ono štátnym právom československým. Avšak nevyhradila si vrchné patronátne právo ani neskoršie pri vynesení ústavného zákona, lebo ústavná listina sa o tomto práve nezmieňuje a nepoukazuje ho do oboru pôsobnosti prezidenta republiky ani vlády. Avšak ani nemohlo si ho vyhradiť preto, lebo na základe zásady parity sú si všetky vierovyznania v československom štáte rovnaké. So zásadou rovnosti sa však nesrovnáva vrchné právo patronátne. Iný pomer bol v Uhorsku, kde náboženstvo rímsko-katolické bolo náboženstvom štátnym.
Platnou právnou normou ďalej je, že právo, udelené osobám individuálne stanoveným, nemôže byť prevedené na osobu tretiu bez výslovného svolenia udeľovateľa. Československá vláda však vykonávanie vrchného patronátneho práva nemôže odvodiť ani z donácie ani zo svolenia Svätej Stolice apoštolskej, keďže jeho svätosť pápež Benedikt XV. vo svojej alokucii, uverejnenej dňa
21. novembra 1921 v »Acta Apostolica Sedis«, že štáty nové žiadnym pádom nemôžu pre seba požadovať privilégiá - medzi nimi i kráľovské právo vrchného patronátu, - ktoré svojho času Svätá Stolica apoštolská udelila na základe smlúv a dohôd jednotlivým štátom, resp. panovníkom.
Republika Československá však od tých čias, pokiaľ vieme, nesjednala dohodu tomuto prejavu odporujúcu a neobdržala privilégium, ktoré by stanovilo výnimku z tejto zásady.
Tým sme tedy už nadostač vyvrátili vývody pána predsedu vlády. Ideme však ďalej a tvrdíme, že toto gravaminozné nariadenie nielen že sa nezakladá na práve štátnom, ale že jemu výslovne odporuje. Vládne nariadenie možno vydať len v rámci platného zákona cieľom prevedenia zákona. Československé zákonodarstvo však ani dodnes ešte nevynieslo zákon, na ktorom by toto nariadenie mohlo byť založené a ani prevzaté uhorské zákony neposkytujú preň podkladu. Zák. čl. XLIII/1895 stanoví síce dozorčie právo štátu nad cirkevnými majetky, avšak § 20
výslovne naznačuje, že toto dozorčie právo nevzťahuje sa na cirkvi dosiaľ uznané, ako sú cirkvi: rímsko- a grecko-katolická, grecko-orientálna, protestantská a židovská, ale na cirkvi, ktoré budú uznané nabudúce.
Avšak protizákonným je toto nariadenie i vtedy, keby sme uznali, že právny obor vrchného patronátneho práva, patriaci do personálneho právneho oboru panovníkového, prešiel do právneho oboru vlády československej, lebo uhorský kráľ mohol svoje dozorčie právo vykonávať iba ohľadom na veľké beneficiá (biskupstvá, kapitoly, reálne opátstva a prepoštstvá, fary pod priamym patronátom náboženského fondu a z reholných riadov len opatstvo panonhalmské) a už podľa zásadného rozhodnutia uh. kráľ. kurie č. 81 nevzťahovalo sa právo to na nemovitosti far. Gravaminozné nariadenie ministerstva vnútra však podrobuje štátnemu dozoru i majetkovoprávne pomery far. Opätovne pribíjanie však, že podľa našich predchozích vývodov nenáleží štátu ani vrchné právo patronátne.
Avšak nehľadiac na argumenty právne, uvedené vládne nariadenie porušuje zásadu v republike ústavnoprávne vyslovenú, t. j. demokratickú rovnosť. Imanie iných cirkví nepodrobila vláda dosial takýmto obmedzeniam, len statky katolické, ač rímski katolíci representujú 80% obyvateľstva republiky a v dôsledku toho ako aj v dôsledku svojho 1000ročného tunajšieho života majú organizáciu, ktorá sa zo všetkých cirkví najlepšie osvedčila a je najlepšie vybudovaná. O čo viac by potrebovaly štátnej kurately cirkvi menšie a tiež hmotne o veľa horšie založené. Nariadenie nie je odôvodnené ani záujmom cirkvi, ako to tvrdí pán predseda vlády, lebo cirkevné imanie dosial bezo zbytku plnilo svoje záväzky a cirkev už na základe svojich vlastných predpisov má možnosť prevádzať najširšiu kontrola nad správcami svojho majetku. Ba práve takéto nariadenia činia nemožným, aby cirkev mohla plniť svoje úkoly tak, ako by to odpovedalo rozsahu cirkevných statkov.
Právny pomer, založený na patronáte, je súhrnom vzájomných práv a povinností. Štát nemôže si vyhradzovať práva, neplní-li tiež povinnosti. Štát však za právo dozoru neprevzal na seba žiadnych povinností. Okolnosť, že štát prispieva k dotácii rímsko-katolíckeho duchovenstva, neznamená prípadný záväzok plynúci z patronátu, lebo štát podporuje duchovných pastierov všetkých cirkví rovnako, aniž vystupuje s podobnými požiadavkami voči ostatným.
Republika Československá nezná náboženstva štátneho, lež pokladá všetky uznané vierovyznania za rovnaké. Z toho plynie, že so všetkými vierovyznaniami musí rovnakým spôsobom zachádzať a že nesmie reštringovať zásahmi do vnútorných pomerov iba cirkev jednu, aniž tak učiní tiež voči ostatným. Tým však si neprajeme, aby ostatné vierovyznania boly podobne obmedzované, ale chceme, aby cirkev katolická bola týchto obmedzení sprostená.
Na základe všetkého toho nebereme, pane predseda vlády, Vašu vyššie citovaniu odpoveď
na vedomie, a tážeme sa Vás, či ste ochotný učiniť opatrenia, aby vláda svoje stanovisko, zaujaté voči rím. kat. cirkvi, pozmenila vo smysle faktického právneho stavu, a aby v dôsledku toho revokovala gravaminozné nariadenie ministerstva vnútra, čím by odstránená bola majetkovoprávna vinkulácia rím. kat. cirkvi, postrádajúca zákonného a právneho podkladu.
Trvalé zatlačovanie a persekúcia rím. kat. cirkvi môže vyvolať iba kultúrny boj, čo nemôže byť v záujme ani cirkvi ani štátu. Mohlo by to štátnej autorite len škodiť, lebo rímsko-katolícka cirkev v kultúrnom boji dosial ešte porazená nebola.
V Prahe, v decembri 1934.
Dr. Szüllö,
Hokky, Nitsch, dr. Holota, Szentiványi, Fedor, dr. Törköly, Dobránsky, Stenzl, Eckert, Prause, Bobek, Oehlinger, Scharnagl, Fritscher, dr. MayrHarting, Zajiček, Kunz, dr. Luschka, dr. Petersilka, Krumpe, Greif, dr. Jabloniczky.
2790/IX (preklad).
Interpelácia
poslanca dra Szüllö a druhov ministrovi vnútra
o zabraňovaní činnosti miestnej skupiny Sz. M. K. E. v Humennom tamojším okresným náčelníkom a zemským úradom na Slovensku.
Pane minister!
Sz. M. K. E. (maďarský kultúrny spolok na Slovensku, ktorý má svoju zemskú ústredňu v Komárne, môže podlá § 11 svojich stanov schválených výmerom expozitúry ministerstva vnútra na Slovensku v Bratislave zo dňa 15. júna 1928, čís. 16. 039 ai 1928 ustavovať skupiny vo všetkých obciach, kde bydlí 20 riadnych členov spolku. Tak bola ustavená i miestna skupina Sz. M. K. E. v Humennom dňa 24. júla 1932 s 20 členmi a stanovy predložené touto miestnou skupinou schválil zemský úrad v Bratislave výmerom zo dňa 16. mája 1933, čís. 48. 461/8/1933.
Účelom Sz. M. K. E. podľa § 2 stanov je: »Zachovanie a zveľaďovanie duchovných a kultúrnych záujmov maďarského rudu, žijúceho na území Slovenska. « Keď tedy zemský úrad slovenský uznal oprávnenosť ustavenia miestnej skupiny Sz. M. K. E. v Humennom tým, že jej zvláštne, avšak so stanovami materského spolku úplne shodujúce
sa stanovy vidoval, uznal zároveň i to, že maďarské obyvateľstvo v Humennom, nehlediac na jeho počet alebo početný pomer, má tiež právo »svoje duchovné a kultúrne záujmy zachovať a zveľaďovať. «
Podľa lit. d) § 5. stanov má Sz. M. K. E. a tedy i jeho miestna skupina právo poriadaním »prednášok, koncertov a ochotníckych predstaveniu nabývať hmotných prostriedkov. Miestna skupina v Humennom, chtiac použiť tohoto svojho práva, zamýšľala dňa 1. októbra 1933 poriadať divadelné predstavenie pohostinným vystúpením ochotníkov katolíckeho tovaryšského spolku v Košiciach, a to ani nie v prospech svoj, ale na podporu obyvateľov poškodených povodňou vo Výloku, - okresný úrad v Humennom však toto predstavenie svojím výmerom č. 16/51 záb. 1933 zakázal, resp. povolil len pod podmienkou, bude-li ono konané výlučne v jazyku slovenskom. Zápoveď dovolávala sa §§ 2 a 6 nariadenia býv. uh. ministra vnútra č. 64. 573/1901 a pripojila k nemu odôvodnenie, že »obec Humenné je bez maďarskej menšiny a že obyvateľstvo je v prevažnej väčšine národnosti slovenskej, v dôsledku čoho občania československí boli by do veľkej miery prorokovaní maďarským divadelným predstavením a tak mohlo by dojsť k rušeniu verejného poriadku, kľudu a mieru. «
Proti tomuto výmeru podalo predstavenstvo miestnej skupiny Sz. M. K. E. odvolanie u zemského úradu na Slovensku, tento úrad však odvolanie zamietol a výmer okresného náčelníka na základe udaných dôvodov schválil.
Pane minister! Nedivíme sa tomu, nemá-li okresný náčelník vonkovský toľko inteligencie, aby pochopil ducha a pravú intenciu nariadenia. I k tomu sme si zvykli, že niektorí okresní náčelníci domnievajú sa poslúžiť najlepšie záujmom štátu, jestliže - nechápajúc demokratického ducha voľnej republiky, - snažia sa národné menšiny všetkými prostriedky utlačiť. Prototypom takýchto bašovských náčelníkov je Béla Kovács, okresný náčelník v Humennom, ktorý sabotovanie kultúrnych nárokov maďarskej menšiny v Humennom dokázal už i tým, že schválenie zemského úradu zo dňa 16. mája 1933 dal na vedomie predstavenstvu miestnej skupiny až 5. septembra po energickom zakročení. Bolo by zdĺhavým vypočítať rad krivdivých opatrení, ktoré ku stálemu zlobeniu maďarskej menšiny, ba ako sa o tom niekoľkokrát verejne vyjadril, k vykantreniu každého Maďara previedol.
Avšak proti tomu, aby zemský úrad schvaľoval napriek náležite odôvodnenému odvolaniu opatrenie zrejme krivdivé, ktoré sa zakladá na nepochopení alebo nesprávnom chápaní nariadenia nadaného mocou zákona, - proti tomu musíme povzniesť náš protest, a to zvlášte vtedy, keď úrad nižšej stolice svojím opatrením dezavuuje právne stanovisko zemského úradu samého. Lebo, jestliže zemský úrad vidovaním stanov pokladal za dobré schváliť ustavenie pobočky Sz. M. K. E. v Humennom a okresný úrad zabraňuje činnosti tohoto spolku, srovnávajúcej sa s jeho inten-
ciami, tu je takýto skutok v podstate porušením sulbordinácie.
Je pravda, že citované nariadenie býv. uh. ministra vnútra č. 64573/1901 predpisuje, že »o povolenie koncertov, deklamácií, prednášok, predstavení speváckych spolkov, predstavení eskamotérskych, cirkusových s jedným alebo niekoľko zvieratmi, maškarných sprievodov, poriadanie ohňostroja, anatomických a panoptických múzeí, predstavení ľútkových a biografických, hudby mechanickej musí byt predbežne požiadané, « avšak len vtedy, sú-li tieto prednášky poriadané za účelom výdelečným. Avšak podľa § 6 uvedeného nariadenia i v tomto prípade musí byt vždy povolenie udelené, jestliže »jeho odopretie nie je odôvodnené verejne bezpečnostnými, zdravotnými alebo inými ohľady. Odopretie povolenia ab ovo platí len pre hry šťasteny, ako sú »barevný panák«, »barevná guľka«, »monaco«, »Mariandli« a »birbič«.
Ochotnícke predstavenie poriadané spolkom stanovami nadaným za spolučinnosti iného taktiež na základe stanov pôsobiaceho spolku nemôže byť zaradené do kategórie práve zmienených zábavných hier a nemôže byť ono kvalifikované ani za predstavenie s účelom výdelečným, jestliže jeho čistý výnos nepripadá k dobru jednotlivcom, ani spolku, ktorý ho poriada, - ale užije sa ho k humanitným a dobročinným účelom.
Zápoveď nemôže byť odôvodnená ani tým, že predstavenie by privodilo rozvrat verejného poriadku, lebo ustanovenie citovaného nariadenia býv. uh. ministra vnútra platí len pre prípad, kde »žiadateľ o povolenie so svojej strany ako aj so strany všetkých činných členov jeho spoločnosti« neposkytuje dostatočnej kautély, že presne vynovia platným policajným predpisom.
Okresné náčelníctvo malo tedy nanajvýš právo skúmať »morálnu spoľahlivosť« poriadajúcej mravnej korporácie a členov ochotníckeho sboru, avšak nemalo právo k tomu, aby predpokladalo, že poriadok, mier a kľud budú porušené inými tak zv. nezodpovednými živly, ktoré s poriadajúcim spolkom a spolupôsobiacim ochotníckym sborom ne-majú nič spoločného. Ide-li tu o tento prípad, tu nie je povinnosťou príslušného úradného fóra, aby ono zakázalo predstavenie s cieľom a hodnotou kultúrnou, ale jeho povinnosťou by bolo, aby kľudné a nerušené konanie predstavenia zabezpečilo proti atrocitám cudzích vetrelcov, ktorí chcú z vonku pôsobiť zmätok. Stará uhorská administratíva takéto prípady nemohla ani predpokladať a preto nie je v citovanom nariadení pamätované na ustanovenie takéhoto druhu.
Zápoveď na tomto podklade nemôže sa tedy žiadnym spôsobom zakladať na citovanom nariadení a keďže pre takéto prípady ani v platných uhorských zákonoch a nariadeniach, tým menej v nariadeniach republiky, zaisťujúcej kultúrnu slobodu a demokratické zachádzanie, nie je a ani nemôže byť pamätované, lebo niečo takého ani duch demokratickej republiky nemôže pripustiť, - je zápoveď okresného náčelníctva opatrením protizákonným. Protizákonným je tým väčšmi, lebo d-
tované nariadenie je doplnené iným a to platným nariadením zo dňa 3. februára 1903 č. 15. 587, ktorým sa vykladajú niektoré najasné miesta predchodzieho nariadenia, ktoré by mohly byť nesprávne chápané, a posviecuje sa na jeho ducha. Toto doplňovacie nariadenie jasne povedá, že »predcházajúce ustanovenia nesledovaly účel, aby verejné prednášky vedecké a pre šírenie znalostí, pokiaľ sú omy poriadame činiteľmi vo smysle zákonov k tomu povolanými, boly podrobené úradným obmedzeniam. « Nariadenie ďalej vykladá, že »ku všetkým prednáškam, ktoré sú poriadané spolkami so stanovami vládne vidovanými v rámci týchto stanov... nie je treba policajného povolenia. « Takéto prednášky nutno prípad od prípadu oznamovať predbežne k vedomiu len vtedy, jestliže sa konajú mimo riadnej miestnosti spolku.
Citované nariadenie, ktoré má moc zákona, a doplňovacie nariadenie k nemu, ktoré je v platnosti avšak zostáva nepovšimnuté, zaisťujú tedy kultúrnymi spolkom, ktoré majú stanovy, plnú voľnosť ku konaniu prednášok v rámci svojich stanov a tedy zabraňovanie činnosti týchto spolkov podlieha na základe týchto nariadení najprísnejšiemu posudku.
Tážeme sa na základe toho pána ministra:
1. . Čl ste ochotný uložiť okresnému náčelníctvu v Humennom i zemskému úradu, aby svoje krivdivé výmery odvolaly?
2. Či ste ochotný nariadením vysvetliť svojim podriadeným administratívnym úradom smyseľ citovaného nariadenia a doplňovacieho nariadenia, a na základe toho dať im pokyny, že sú povinné spolku Sz. M. K. E., alebo ktorémukoľvek inému maďarskému spolku kultúrnemu, ktorý má svoje stanovy, povoľovať činnosť?
3. Či ste ochotný dať policajným úradom náležité inštrukcie pre prípad, že pokiaľ by kultúrne akcie maďarskej menšiny boly ohrozované rušujúcou činnosťou intolerantných, národnostnou predpojatosťou zaujatých a nezodpovedných činiteľov, sú povinné i brachiálnou mocou zabezpečiť kľudný priebeh prednášok?
V Prahe, v decembri 1934.
Dr. Szüllö,
Szentiványi, dr. Holota, Nitsch, dr. Törköly, Dobránsky, Fedor, dr. Jabloniczky, Hokky, Stenzl, Oehlinger, dr. Mayr-Harting, Zajíček, Fritscher, Scharnagl, Bobek, Eckert, Prause, Krumpe, Greif, dr. Petersilka, Kunz, dr. Luschka.
2799/X.
Interpelace
poslance Dvořáka a soudruhů ministru spravedlnosti dru Dérerovi
o zabavení imunisovaných poslaneckých řečí státním zastupitelstvím v Praze.
V periodickém časopise »Rudé Právo« ze dne 15. listopadu 1934 byly státním zastupitelstvím zabaveny tyto statě, výslovně označené jako citáty z řečí poslance Zápotockého a Dvořáka pronesených v poslanecké sněmovně dne 7. listopadu 1934.
»Vy, kteří vyvoláváte a inscenujete velezrádné procesy, jste sami největšími velezrádci, poněvadž velezrádcem je len, kdo rozdmychuje niacionální vášně, kdo národnostně i hospodářsky potlačuje německé, maďarské, slovenské, polské
i ukrajinské pracující vrstvy, kdo protěžuje kapitalismus, kdo takto dává živinou půdu hakenkreuzlerům a irredentě, a to vše dělá dnes vládní koalice..
»Tato vláda, která provádí fašistické metody, která užívá nejbrutálnějšího teroru proti pracujícímu obyvatelstvu, tato vláda, která rozpouští dělnické organisace, tato vláda, která zastavuje dělníkům tisk, která dává neomezenou moc fašistickým generálům, četnickým a policejním velitelům, tato vláda že povede boj proti Hitlerovi? Tato vláda, která provádí strašlivý útlak národnostních menšin, tato vláda, která přímo nahání německé pracující vrstvy v této republice pod fašistický prapor Henleina, který je řízen Hitlerem, tato vláda, která Poláky žene pod prapor Pilsuďského, která Slováky a Maďary na Slovensku útlakem žene do náruče maďarských irredentistů, tato vláda že povede boj proti fašismu? Tato vláda není zárukou ochrany národa. Tato vláda žene národ k nové katastrofě, žene národ k nové Bílé Hoře, tato vláda není s to udržeti celistvost tohoto státu, poněvadž jej dává v plen čachraření čsl. buržoasie. Této vládě nedáme my ani baléře ani muže. «
Ptáme se proto pana ministra spravedlnosti:
1. Je pan ministr ochoten provinišího se státního zástupce pro jeho protizákonný a svévolný postup exemplárně potrestati?
2. Co hodlá pan ministr učíniti, aby se podobně případy v budoucnu neopakovaly?
V Praze dne 17. listopadu 1934.
Dvořák,
Krelian, Hodinová-Spurná, Tyll, Procházka, Novotný, Valášková, Čižinská, Kubač, Babel, Hadek, Zápotocký, Štourac, Juran, Török, Kopecký, Russ, Bílek, Krosnář, Hroby, J. Svoboda, Kliment.
2790/XI.
Interpelace
posl. Valáškové a soudruhů ministru vnitra
o brutálním postupu štábního rotmistra
Petra v Kravsku u Znojma při zatčení
občana Josefa Stehlíka z Hlubokých
Mošůvek u Znojma.
Dne 28. listopadu t. r. byl Josef Stehlík z Hlubokých Mošůvek vyzván, aby se dostavil na četnickou stanici v Kravsku. Štábní rotmistr Petr začal Stelhlíka vyslýchati a dotazoval se ho, co je se slepicemi a vínem, které se v Hlubokých Mošůvkách pohřešovaly. Jelikož Stehlík dle jeho tvrzení neměl s krádeží nic společného, nemohl dáti štábnímu rotmistrů kladnou odpověď. Proto se snažil strážmistr vynutit odpověď tím, že začal Stehlíka zpracovávat knutou a zřídil ho tak, že měl záda celá podlitá krví. Po výprasku byl pak Stehlík propuštěn, aniž byl předán okresnímu soudu k trestnímu stíhání a aniž bylo nařízeno soudní řízení:
Podepsaní se táží:
1. Zná pan ministr vnitra tento případ brutálního postupu rotmistra Petra?
2. Je pan ministr ochoten dáti tento případ řádně vyšetřiti a vinníka potrestati?
3. Co hodlá pan ministr učiniti, aby se čelilo podobnému vynucováni při výslechu?
V Praze dne 5. prosince 1934.
Valášková,
Štourač, Hrubý, Török, Sliwka, Tyll, Russ, Čižinská, J. Svoboda, Juran, Steiner, Procházka, Vallo, Höhnel, Novotný, Zápotocký, Babel, Kubač, Dvořák, Bílek, Krehan.
2790/XII.
Interpelace
posl. Čižinská a soudruhů ministru spravedlnosti dru Dérerovi
o poměrech ve věznici krajského soudu v Hradci Králové.
Ve věznici krajského soudu v Hradci Králové jsou vězňové vystavování surovému řádění některých dozorců, mezi nimiž vyniká dozorce Mokošín. Někteří dozorci zacházejí s vezni řádně; to ale nelze říci o dozorci Mokošínovi, který je postrach všech vězňů.
Ve čtvrtek dne 22. listopadu slyšeli vězňové cel č. 7, 8 a 9 strašný nářek mladistvého vězně, kterého dozorce Mokošín zavíral do isolační cely. Dětský hlas pronikal zdmi věznice: "Pane Mokošín, prosím vás, nedávejte mne tam, já jsem nic neudělal, prosím vás, nebijte mne. " Bylo slyšeti, jak za mladistvým vězněm zapadly dveře isolační cely, která má mezi vězni svoji pověst. Zdi této cely jsou natřeny olejovou barvou a běda tomu, kdo se do ní dostane.
V úterý dne 27. listopadu t. r. došlo k novému případu. Na chodbě před isolační četou byl dozorcem Mokošínem zbit živnostník Michek z Pražského Předměstí tak surově, že služebním obuškem byla mu rozbita hlava. Michek byl ve vazbě naprosto bezdůvodně (šlo patrně o omyl jednoho ze soudců) a byl druhý den po surovém ztýrání propuštěn z vazby na svobodu. Dozorce Mokošín patrně předpokládal, že Michek zůstane ve vazbě delší dobu a že zatím se mu těžké zranění zahojí. Byl proto velmi překvapen tím, že Michek byl druhý den po surovém ztýrání z vazby propuštěn. Před propuštěním z vazby byl zraněný prohlédnut vězeňským lékařem drem Ganzem.
Podepsaní se táži pana ministra:
1. Je pan ministr ochoten tyto surovosti vězeňského dozorce Mokošína řádně vyšetřiti?
2. Je pan ministr ochoten vinníka potrestati suspendováním a naříditi zavedení trestního řízení proti němu pro zneužívání úřední moci a pro zločin těžkého ublížení na těle?
3. Co hodlá pan ministr učiniti, aby vylíčené surovosti se neopakovaly?
V Praze dne 5. prosince 1934.
Čižinská,
J. Svoboda, Török, Hrubý, Valášková, Höhnel,
Russ, Štourač, Juran, Steiner, Procházka, Sliwka,
Vallo, Dvořák, Tyll, Zápotocký, Novotný, Krehan,
Babel, Kubač, Bílek.
Původní znění ad 2790/I.
Interpellation
des Abgeordneten Hans Wagner und Genossen
an den Minister für Landwirtschaft,
betreffend Bewilligung der Waldstreu-
Entnahme aus den Staatsforsten
Südmährens.
Seit altersher war den Anrainern der Forste des Grossgrundbesitzes die Entnahme von Waldstreu in Notjahren bewilligt gewesen.
Seit Uebernahme dieser Grossforste in die staailiche Verwaltung hat sich diese Gepflogenheit insoferne geändert, als grundsätzlich das Streurechen verboten wird und nur ausnahmsweise, allerdings gegen eine beträchtliche Bezahlung die Streu-Entnahme möglich wurde.
Im vergangenen Wirtschaftsjahre litt das Gebiet Südmährens so sehr unter Trockenheit, das« die Versorgung der Landwirtschaften mit Streumitteln gefährdet erscheint, weil infolge ausserordentlicher Verschuldung eineiseits und der so geringfälhigen Ernte andererseits die Mittel fehlen, um sich im Wege des Ankaufes die nötigen Streumittel zu beschaffen.
Besonders die politischen Bezirke Znaim, Mähr. Budwitz, Iglau und Datschitz sind von diesem Uebelstande sehr schwer in Mitleidenschaft gezogen und haben sich wiederholt die AnrainerGemeinden der Staatsforste an die Verwaltungen derselben gewendet mit dem Ersuchen, das StreuRechen in diesem Notjahre zu bewilligen.
Nun ergibt sich leider folgendes üble Resultat:
Die Verwaltungen der Forste bewilligen wohl das Reichen von Waldstreu, verlangen aber dafür wesentlich höhere Preise, als es bisher Gepflogenheit war, sodass in der Zeit der Not die Landwirte von dieser Seite keinerlei Verständnis finden. Auch wird das Streu-Rechen besonders in den Gemeinden des Frainer Gerichtsbezirkes auf einen so fernen Zeitpunkt verschoben, dass voraussichtlich dadurch die Streu-Entnahme überhaupt entfallen muss, weil man ja in den nächsten Wochen mit Schnee zu rechnen haben wird.
Im Interesse dar notleidenden Landwirtschaft ersuchen daher die Gefertigten den Herrn Minister zur Beantwortung folgender Fragen:
Ist der Herr Minister geneigt, unverzüglich Weisungen an die staatlichen Forstämter ergehen zu lassen, dahinlautend, dass das Streu-Rechen in den Saaatsforsten im heurigen. Notstandsjahre zugelassen wird, und zwar zu einem den bisherigen Gepflogenheiten angemessenen Preise?
Ist der Herr Minister bereit, diese Massnahme sofort zu verfügen, damit sie noch vor Einbruch des Winters ihren Zweck erfüllen kann?
Prag, am 2. Dezember 1934.
Wagner,
Gläsel, Halke, Viereckl, Köhler, Prokop, Stunda,
Dr. Zadina, Vencl, Zářecký, Honzl, Krěmen, Jan
Tůma, Haupt, Kočandrle, Zierhut, Windirsch,
Platzer, Mašata, Dr. Hodina, Böhm, Heller.
Původní znění ad 2790/II.
Interpellation
des Abgeordneten Böhm und Genossen an den Eisenbahnminister,
betreffend bedeutende Einschränkung der bis Ende Juni 1935 bewilligten Frachtermässigung für verschiedene Futtermittel mit 1. Dezember 1934.
Mit Verlautbarung des Eisenbahnmisteriums vom 14. November d. J. soll die 40% Frachtermässigung für verschiedene Futtermittel nur mehr nach jenen Stationen gelten, die in Bezirken liegen, welche als Notstandsbezirke erklärt wurden und die nur einen Bruchteil der durch die katastrophale Trockenheit hart betroffenen Gebiete ausmachen.
Die Dürre hat sich aber mit aller Schärfe bei den Futterpflanzen im allgemeinen vernichtend ausgewirkt. Dies trifft auch für jene Bezirke zu, die in die Notstandsgebiete nicht eingereiht wurden, aber eine staatliche Unterstützung erlangten und im selben. Masse auch in den Bezirken, die von einer staatlichen Beihilfe ausgeschlossen wurden. In vielen dieser Bezirke beträgt der Ausfall an Heu und Grummet 70% und 50% an Stroh, was dadurch bewiesen ist, dass hunderte von Waggons Stroh und Heu von diesen Bezirken zum Teil schon angekauft wurden und noch gekauft werden müssen.
Der Ankauf von Srtroh und Heu erfolgt namentlich in der Slowakei, Ungarn und Jugoslawien, sodass ein hoher Frachtsatz bezahlt werden muss, wodurch die Futtermittel trotz Frachtermässigung teuer zu stehen kommen und in keinem Verhältnisse zum Preise der tierischen Erzeugnisse und Molkereiprodukte stehen. Heu und Stroh kostet gegenwärtig trotz Frachtermässigung den doppelten Preis vom Vorjahre und Kraftfuttermittel können infolge hohen Preises von der mittleren und kleinen Landwirtschaft überhaupt nicht mehr angekauft werden.