Povedal som, že riešeniu tohoto nášho problému slovenského stojí v ceste toto pohodlie, ktoré vládne v tom verejnom živote a kopíruje frazeologiu cudziu a uviedol som príklad o jednote národnej.

Druhý takýto príklad je, že kopírujeme frazeologiu o pojme štátu, a slovenský problém prichádza do rozporu so štátnym problémom s orientáciou československou preto, poneváč prejímame bez kritiky a bez dostatočného odôvodnenia pojem štátu taký, ktorý nie je slovanského pôvodu. Je to hegelovské ponímanie štátu, v smysle ktorého ponímania štát je vrcholnou, akousi najvyššou koncepciou ľudského života. To privádza do rozporu riešenie slovenského problému zákonite na pôde jednotného štátu. Štát je stále a sporiadané spojenie určitých ľudí pod spoločnou vrchnosťou za spoločným cieľom. (Predsednictví převzal místopředseda Taub.)

Štát je teda vlastne vykonavateľom moci, ale nositeľou, prameňou tej moci je národ; z národa vyviera tá moc a národ dáva tú moc svojmu výkonnému orgánu, ktorý si ten národ utvoril pod menom štátu. Štát má toľko moci, koľko moci mu ten národ dáva. Do protivy tedy prinášať štát a národ, je nešťastie a práve z tohoto mýlneho chápania pojmu štátu vyplýva tento ohromný konflikt. Tu si nemyslite, že nám autonomistom nerobí nikdy ťažké chvíle, a že si my nerobíme otázku svedomia z toho, či ideme správnou cestou, či držím túto otázku za správný koniec. Áno, toto máme na zreteli a vychádzame z tohoto zaúzlenia otázky jedine možným spôsobom: správnym chápaním pojmu štátu. Pánovia, zrevidujme svoj pojem o štáte, svoj pomer ku štátu, zrevidujme pomer jednotlivca k celku. Keď toto zrevidujeme a ustálíme pomer jednotlivca k celku, vtedy aj ustálime správny pomer národa k celku, národa ku štátu. A aký je ten pomer jednotlivca k celku? Nutno nám robiť rozdiel medzi organizmom. Organizmus fysický a organizmus mravný. Ten organizmus mravný je len nepravým menom menovateľný organizmus. V organizme fysickom žije vskutku celok sám pre seba. Čiastka je pre celok: pre celok žije ruka, pre celok žije noha a len vtedy má význam tá ruka, keď je spojená s celkom a slúži celku. Vtedy je o tú čiastku i najlepšie postarané. Dokiaľ tá ruka slúži celku, je živá. Akonáhle by bola odtrhnutá od celku, neslúžila by celku, stratí svoju existenciu, svoj nárok na život. Tak je tomu v organizme fysickom; organizmus mravný, tam je trochu iný pomer medzi čiastkou a medzi celkom. Tam čiastka neslúži pre celok, tam ten celok neni sám pre seba, tam ten celok je pre čiastku, celok slúží čiastkam. Pri organizme mravnom ten celok doplňuje jednotlivca, dáva vyššiu úroveň čiastke, jednotlivec nestráca svoju individualitu, nestráca svoju zodpovednosť, svoju mravnú zaviazanosť. To spojenie je tedy medzi celkom a čiastkou v organizme mravnom vyššie. Není tak nízke ako pri organizme fysickom. Toto aj zdvojnásobuje odpovednosť čiastky voči celku. Ten celok v organizme mravnom má spoločenský nárok na jednotlivca, lebo koná tomu jednotlivcovi vyššie služby. Keď tento pojem, tento pomer jednotlivca k celku máme takéto na zreteli a keď je správny a keď ho prevedeme na tézu nášho politického boja, na pomer národa k štátu, vtedy ako ľahko sa nám vyrieší, že uznáme, že štát je tu pre národ. Jednotlivé národy v štáte hľadajú svoje dovršenie, doplnenie svojich síl, svojích schopností, aby sa mohly uplatňovať a rozvinovať. Tieto národy sú zodpovedné za ten štát, ale ten štát je tu tiež preto, aby slúžil tým národom i jednotlivcom, aby ich držal a zdokonaľoval.

Veľactené Národné shromaždenie! Od tohoto správneho chápania štátu, ovšem menovite pod vlivom nemeckej ideologie hegelovskej, my sme sa odklonili a spravili sme si zo štátu Molocha. Odpustíte, že takto drasticky to poviem; zo všetkých tých falešných hesiel práve toto heslo mi prichádza na um, aby som úplne vystihol charakteristiku pomerov. O tom Molochovi bolo totižto hovorené a dobre vieme, že tí, ktorí sa dali do jeho služieb a do tancu okolo neho, aby ho zbožňovali, v tomto svojom zbožňovaní išli tak ďaleko, že stratili hlavu a svoj prirodzený cit, že svoje vlastné deti mu hádzali do požeráka a takto ho ctili. Či nie je v tom niečo podobného, že my v tomto hádaní, v tomto neuznávaní samobytosti jedného národa, Slovákov, ideme tak ďaleko, že tratíme skoro hlavu, že hádžeme skoro svojich vlastných do požeráku ničomnosti Molocha a ničíme sami svoje vlastné životné silí, a tie veľké podmienky, na ktorých stojí štát a že by sme mohli dávno ďalej byť, než sme dosiaľ? Či nie je to charakteristické a priliehavé, že vskutku je na čase, aby sme sa vymotali z pojmu totálneho štátu? My totálny štát pripustíme len na tých odboroch, koré do rezonu štátu patria, lebo štát má absolutnú suverenitu len v tých rezonoch, ktoré sú mu uložené, aby ich riešil, ale nepriznávame štátu všetko zaujímať, všetko riešiť. Jednotlivec v štáte netratí svoju individualitu, a nebolo by horšie pre štát, ako keby obmedzoval individualitu ľudí a menovite individualitu národa. Tieto dve individuality sa chcú spolu spájať a chcú společnými silami a snahami tvoriť a upevňovať tento štát. (Výborne! Tak je!)

Ovšem, buď tu pred našou politickou verajnosťou sťažované, že neporozumejú naše snahy ani tí, ktorí majú ten istý pojem o štáte, ako my ho máme, ten istý pojem štátu prechovávajú ex offo, ale neidú potom dôsledne na tej čiare politiky, aby tú dôslednosť previedli v praxi. Áno, vy katolíci českí máte opatrovať ten čistý nacionalizmus - a nedať doňho vmiešať sobeckosť - nie nacionalizmus, ktorý chce druhého skracovať, aby on mohol žiť, ale nacionalizmus, ktorý sa riadi zásadou: suum cuique. Vy máte byť v tomto štáte ochráncami čistého pojmu štátu, aby mohol tento štát ďalej ísť s pokojným vývojom.

Bohužial, že v rozpočtovej debate, v rozpočtovom výbore musel to byť zástupca socialistov dr Stránský, ktorý zaoberajúc sa so slovenským problémom povedal toľko, že "nič by sme proti tomu nemali, aby požiadavky autonomistov slovenských prípadnou zmenou ústavy boly prevedené." Myslím, že verne tlumočím. (Tak je! - Hlasy: Smysl!) Smysel. "Ale ovšem, to je úloha našich nacionalistov, ktorú im my socialisti prenechávame." Áno, na tých českých nacionalistov apelujeme, keď im už bratia Česi socialisti ako by legitimáciu a poverenie k tomu dávali, a žiadame od českých nacionalistov v prvom rade chápanie nášho nacionalizmu, aby tento pojem štátu a nacionalizmu pestujúc na zásade čistého katolicizmu dali sme si ruky a hlavy do kopy a riešili tento problém, ktorý sa jedine takto dá riešiť. (Posl. Hlinka: Nás pochopíte!)

Prerážame s touto myšlienkou v Čechách a je to iste dnes vládnej väčšine nepríjemné, keď vidí, že česká opozícia nehanbí sa za to, že má styky so slovenskými nacionalistami a autonomistami, ale že im ide v ústrety a že robí program, akým spôsobom najsť úplné vyhovenie tomuto požiadavku slovenskému a ako sa stať jedným táborom v budovaní republiky Čechov a Slovákov. Prerážame s touto myšlienkou aj na Slovensku. I naše menšiny začínajú chápať, že od nás im nehrozí nebezpečenstvo, lebo vedia, že my nikomu jeho národnosť brať nechceme, že nikomu jeho reč ukracovať nechceme. I naše menšiny to dnes veľmi dobre cítia a hľadajú styky, a dá Boh, že sa najdú cesty, ktoré pod slovenským nacionalizmom spoja aj naše menšiny na Slovensku, a to, myslím, bude k osohu štátnej myšlienky, keď tieto menšiny budú pripútané k tomuto nacionalizmu, ktorý buduje štát Čechov a Slovákov.

Slávna snemovňa! Rozpočet tento sprevádzal pán predseda vlády Malypetr svojou rečou, tuná vo snemovni prednesenou, vo kterej mimo iné hovoril: "K zabezpečeniu kľudného vývoja predloží vláda zákonodarným sborom návrhy zákonov a opatrení, ktorými bude bránené zneužívaniu demokratických práv k jakémukoľvek rozvratu, k ohrožovaniu ústavnej, územnej i zákonodarnej jednoty štátu, jeho republikánsko-demokratickej štátnej formy, ako i triešteniu politických síl. Demokracia potrebuje obrany - my tú demokraciu brániť budeme." To je výňatok z reči pána predsedu vlády, ktorou doprevádzal predloženie štátneho rozpočtu. Chráňme demokraciu, je to vznešený ideál, vznešený pochop, a je-li komu v tejto republike demokracia blízka, sme to my, Slováci. Ale to je práve tá otázka, že túto peknú myšlienku, túto peknú ideu naplňujeme každý podľa svojho. Veď dnes v dobe, keď 300 mil. ľudí žije len v Europe "glajchšaltované", usmernené, keď udajne demokracia vládne v Rusku, demokracia vládne - hovorí sa - aj v Nemecku, a my sme vo vývoji a v obrane demokracie prišli tak ďaleko, že sme našli správny výraz: autoritatívna demokracia. Správne! Demokracia musí vedeť mať autoritu. Ovšem či je to potom ešte demokracia, keď sa zastavuje tlač, keď sa prekáža shromažďovaniu, keď sa menom ochrany štátu vyrubujú pokuty, ktoré sa nezlikvidujú ani potom, keď štátna vrchnosť vynesie výrok, že dotyčný je nevinný, ale pokuta musí zostať, to neviem. Pochybujem o tom.

Neráčte si mysleť, že to sú slová, ktorá nemajú podkladu. Je tomu rok, čo po Pribinových slávnostiach nitrianskych táto otázka prišla tuná na debatu, a vtedy som to bol já, ktorý tu prítomnému tehdejšiemu panu ministrovi školstva dr Dérerovi povedal, že keď sa najväčšie persekúcie po Nitre práve v jeho rezorte konajú, aby si dal veľmi záležať na tom, lebo mu to môže byť veľmi nepríjemné. Pán minister dr. Dérer vtedy riekol, že súd to dokáže a ja som na to povedal: "Dobre, ja spokojne čakám výrok súdu."

A dnes, po 14 mesiacoch od tejto debaty môžem pred túto snemovňu s touto otázkou prísť a prichádzam a vyhlašujem, že súdy dávajú nám za pravdu a máme už súdné výroky, ktoré trestaných ľudí oslobodzují pod tým titulom, že buďto na tom shromaždení vôbec ani neboli, alebo vôbec nič trestného neurobili.

Mám také prípady a teší mňa, že je tuná pán minister školstva, s ktorým som jedon taký prípad do podrobna prejednával. Jednalo sa o reaktivovanie školského inšpektora v Bánovciach Jozefa Bráneckého, ktorý bod medzi tými, ktorí vraj Hlinku niesli v Nitre a že vraj kričal. (Výkřiky posl. Hlinky.) Na základe týchto obvinení (Výkřiky. - Místopředseda Taub zvoní.) školský inšpektor Bránecký bol suspendovaný zo svojho úradu. Ja som vtedy upozorňoval patričnú nadriadenú vrchnosť, že toto bude asi najchúlostivejšia otázka v celom komplexe, lebo kto zná inšpektora Bráneckého a jeho povahu, nech mu to nie je pripočítané za slabosť, že takého slova som povedal, lebo inšpektor Bránecký je človek silný, korpulentný, ktorý sám seba ledva nese, nieto aby druhého niesol, tomuto človeku je treba dať pokoj. Ja sa nebráním, môžete mať pravdu, jestli máte dôkazy, dobre, ale myslím, že to bude hodný omyl. Pán posl. Benda by tu mohol dávať veľmi podrobné informácie zo zákulisia, lebo vtedy sa povedalo, že sú niektorí páni, ktorím záleží na tom, aby toto miesto sa uprázdnilo, a keď majú stranickú legitimáciu, ktorá ich oprávňuje na toto miesto, musí sa miesto uprázdniť, stoj čo stoj.

Išlo sa ďalej, bol vraj tam i nepríhodný a nepríležitostný učiteľ, ktorého tiež museli dostať von a tiež sa musel zamiešať do tejto aféry a to Štefan Igaz. Na tohoto učiteľa musela byť uvalená obžaloba, že vraj tam bol, počúval prejav a dával súhlas s celým postupom. Ačkoľvek si nedávno vystavil rodinný domek a je preto zadlžený, preložili ho, takže to musel nechať a ísť na iné miesto a keď tam prišiel, o týždeň ho suspendovali tam a aby ho suspendovaného ešte viac potlačili, nepoverili správou školy jeho manželku, tiež učiteľku, ale poslali tam jedného mladíka, ktorý dostával diety a všetky možné príplatky. (Posl. Hlinka: Aspiranta!) Nie, vtedy ešte neboli aspiranti.

Čakali sme výsledok trpezlive a teraz vychádza výrok štátneho zastupiteľstva a medzi prvými výrokmi bol výrok, že Jozef Bránecký, inšpektor, je úplne nevinný, oslobodzujú ho z podozrenia a žaloby proti nemu není. Ja som tento výrok súčasne s výrokom štátneho zastupiteľstva o Štefanovi Igazovi tiež dostal, že je úplne nevinný a doručil som ho pánu ministrovi školstva s týmto doprovodom: "Pane ministře, myslím, že pochopíte moju zásadu, že nesmie byť v Československej republike človeka, ktorý by mohol mať to povedomie, že nevinne trpí od republiky. Jestli kto v mene republiky mu škodil a ublížil, myslím, že na to sme tu, aby sme odčinili túto krivdu a aby tŕň v srdci toho človeka nezostal." Pán minister školstva - buď mu za to česť - prehlásil, že sa s tým ztotožnuje a že spraví všetko, aby bola chyba napravená. To bolo ešte v marci, apríli, od tej doby je november, a ten človek ešte neni rehabilitovaný, ešte nedostal satisfakciu (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.), ženú ho do predčasnej penzie, aby on, zaslúžený Slovák, ktorý pred prevratom musel temer do Ameriky utiecť, ktorý po prevrate v Orave a Tešínsku v plebiscitnej otázke veľké zásluhy si získal, aby tento človek roztrpčený išiel do penzie v tom povedomí, že republika mu ublížila. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.)

Veľactené shromaždenie, a učiteľ Igaz tým istým spôsobom tiež prenasledovaný, rodinný domček musí stáť prázdny, on musí byť kdesi na brdárke preto, poneváč súdruhom socialistom a správcom ľudovej a meštianskej školy v Bánovciach je nepohodlný. Rozprávam o tom, lebo som očitým svedkom týchto vecí a mám právo o tom hovoriť. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové. - Místopředseda Taub zvoní.) Pýtam sa, či takto sa môže chápať demokracia? Myslím, že nenajde sa človek, ktorý bude o tom presvedčený, že náplň demokracie je toto, takýto teror, takéto vskutku zneužívanie štátnej moci k straníckym cieľom! Keď demokracia, tak myslím, že demokracia má za základ právo, spravodlivosť (Výborne!) a nie zneužívanie stranickej moci. (Výkřiky. Hluk.)

Místopředseda Taub (zvoní): Prosím o klid.

Posl. dr Tiso (pokračuje): Veľactené Národné shromaždenie! Odvolával som sa na reč pána min. predsedu Malypetra, ktorú doprevádzal, a dovolil som si poznamenať, že pred rokom tiež hovoril tuná a tej jeho reči dávala vláda taký veľký význam, že to dala plakátovať po Slovensku. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) Ráčíte si predstaviť, aký mimoriadny výzznam sa tomu dáva, keď do poslednej dediny prijde plakát, musí byť vyvesený a keď četníci strážia plakát, aby ho nikto nerušil, aby sa to každý, čo povedal p. min. predseda, dozvedel! Ako by sme mali zachádzať s každým slovíčkom, ktoré sa v tejto reči nachádza! A to je bod, ktorý menom demokracie musím tu pripomenúť!

V tejto reči pán min. predseda vlani povedal, hovoriac o probléme mládeže a jej umiestení: "Učinil som opatrenie, aby vo všetkých oboroch štátnej a verejnej správy, štátnych podnikoch a ústavoch bolo zistené, ako a kým sú miesta v nich obsadené a bude po skončení tohoto šetrenia podaná o tom verejnosti zpráva." (Výkřiky.)

Veľactené Národné shromaždenie! 14 mesiacov uplynulo, my sme s trpezlivosťou čakali na tú zprávu, bohužiaľ zprávu ešte do dneška nemáme. No, aby sme aspoň nejaké svetielko v tejto tme mali, môžeme prezradiť, že máme o tom vedomosť, že vskutku pán min. predseda nariadil zistenie obsadenia úradov na Slovensku. Dostaly úpravy krajinský úrad atď., aby popísaly úradníkov. Ovšem zostalo stáť na tom, že podľa akého kľúča, ako to majú popísať, keď bolo nariadené, aby popísaly domácich. A teraz sa pýtaly: Kto je domáci a kto neni domáci? (Veselost.) A keďže toto nevedeli rozriešiť, keďže sa nechcelo siahnuť k veľmi radikálnym mienkam, nechali radšej ležať celý akt a soznam úradníkov, kde a kým sú obsadené a všetky miesta, nesostavili.

My s tohoto miesta tlmočíme svoju žiadosť, že čakáme na soznam, aby sa slovenská verejnosť konečne dozvedela, že vskutku úrady na Slovensku ako a kým sú obsadené a budeme za takýto soznam povďační.

Veľactené Národné shromaždenie! Ako tento vládny režim predstavovaný terajšou vládou nevie najsť svoj správny postoj k národu slovenskému a nevie riešiť tento veľký problém, tak bohužiaľ musíme zasa konštatovať, že nevie najsť tento režim pravý postoj ani ku katolicizmu v tejto republike, postoj taký, ktorý by bol dôstojný štátu a spravodlivý voči katolicizmu.

Veľactení! Nech sa nikto nebojí toho, keď tu ja rekriminujem určitý postoj proti katolicizmu a nech mi nikto nepovie, ako môže súdny človek o tomto hovoriť, veď u nás rozluka prevedená neni, veď u nás zo štátnych prostriedkov toľko a toľko milionov ide na katolické ciele. Čo sa vám ešte chce? Veľmi nízke by to bolo pre nás, keby sme my postoj štátu ku katolicizmu videli jedine v tomto vydaní, či dostane semenca či nie. My v tom katolicizme v štáte vidíme niečo iného, vidíme v tom usmerňovanie celého verejného života katolíckymi zásadami. (Tak je!) Nech sa nikto nebojí, že z toho vyrastie klerikalizmus. Ja neviem, čo sa pod tým klerikalizmom myslí, a rád by som vás na slovo vzal, aby ste mi vysvetlili, čo je to vlastne ten klerikalizmus, čo pod tým rozumiete. Katolicizmus tým, že si žiada dôstojné miesto vo štáte a uplatnenie vo verejnom a štátnom živote, chce služby konať tomu štátu, ale služby podľa svojho.

Veľactení! Vy ste bojovali proti Viedni preto, pretože zotročila vraj katolícku cirkev, a vydali ste si heslo: "Vyslobodiť cirkev z područia štátne viedenskej vlády!" Správne. Ale na jedno by som vás veľmi prosil: neidzte na tie isté chodníky a neidzte za tým istým cieľom, aby ste sa usilovali dostať do područia katolicizmus, katolicizmus upútaný, to znamená, katolicizmus zabitý. Keď chcete mať katolicizmus vo verejnom živote, tedy ho nechajte slobodne vyvíjať a vtedy bude zdárne pôsobiť vo verejnom živote. Katolicizmus vo verejnom živote je to isté, čo je dušou v človeku. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) je to isté, čo je náboženstvo v živote súkromníka. To náboženstvo v živote súkromníka nepreberá jeho dennú prácu. (Výkřiky poslanců strany nár. socialistické a slovenské strany ľudové. - Místopředseda Taub zvoní.)

To, čo náš zástupca podľa vášho povedal, to je tuším vaša frazeologia a preto sa uponížil medzi vás a preto ste to tak rýchle porozumeli. (Výkřiky posl. Hlinky a Polívky.)

Náboženstvo nepreberá prácu delníka, dáva mu ale úpravu, ako tú prácu má prevádzať, náboženstvo nepreberá prácu obchodníka a nechce preberať ani prácu politika, ale hovorí len toľko, ako má tú politiku prevádzať. Nechce to teda ovládanie štátu, ale orientovanie štátu.

Veľactení! Že vláda nezaujíma takýto dôstojný postoj ku katolicizmu v našom verejnom živote politickom, na to máme dokladov viacej. Škoda by bola ich tu vypočitávať. Na čo rany obnovovať. Ale nemôžeme sa jedného zrieknuť, aby sme nekonštatovali, že postup vlády československej proti katolicizmu ide tým smerom, aby jednotlivcov prípadne fedroval, ústavy ale a mravné osoby podkopával, lebo vie, že takto potom i jednotlivci padnú. A to nás bolí a to je to, čo z nášho verejného života musí vymizeť. Sme na tej ceste, uzavreli sme modus vivendi.

Bohužiaľ, je to boľastná kapitola, ten modus vivendi. Vatikán plní svoju povinnosť... (Výkřiky.) Možná, že to viete lepšie, ale ja posudzujem to, čo sa u nás robí, z tohoto stanoviska. Vatikán túto vec plní a republika mala by už mimo toho, čo doteraz z modu vivendi čerpala, v prospech svojej štátnej suvernity... (Hlasy: Dobre!) Dobre, preto to uzavrela, aby čerpala a bola posilnená po tejto stránke, neplní ale ten záujem, ktorý by bol životným záujmom, totiž akosi nezáleží republike na tom, aby došlo k definitivnému modu vivendi, aby sa zabezpečily štátne hranice, aby sa stotožnily hraníce diecezné so štátnymi. Vatikán stále ukazuje ochotu, najnovšie v tom telegrame, ktorý dostal pán minister zahraničia dr Beneš, kde sa prejavuje ochota pre toto jednanie. Vatikán usiluje mať so svojej stránky všetko zabezpečené a tu sa ukazuje, že naša vláda nemá pevnej a uprimnej vôle jednať a modus vivendi definitivne skoncovať, lebo zanáša do jednania oného modu vivendi veci, ktoré v modu vivendi nie sú obsažené. Vyžaduje si nové a nové práva a ústupky od Vatikánu, o ktorých vtedy, keď sa modus vivendi uzavieral, nebolo ani reči - a nechce plniť to, čo vlastne modus vivendi uložil ako druhej kontrahujúcej stránke, československej vláde. Čo je to? V druhom bode tohoto modu vivendi je rečené, že majetky církve, statky na Slovensku budú odbremenené a vydané cirkevnej vrchnosti, ktorá ich na cirkevné ciele bude používať. To je ten bod, kolom ktorého sa boj vede. (Hlasy: Patří tomu lidu!) Áno, tomu ľudu, vysvetlím vám to, pán učiteľ. Áno, keď biskup nemá majetku, musí sa uvaľovať daň na ľud, aby udržoval školy a kostoly. To je olupovanie ľudu a to robíte vy. Keby boly statky v rukách biskupských, nemusela by sa táto daň zavádzať. Je to ožobračovanie ľudu. (Různé výkřiky.) My školy sriadzujeme, vy z tých škôl peniaze a platy berete. (Hlasy: Vy ne!) Mne žiadna škôla neplatí, ja ale na školu platím. Pozrime sa na kultúrnu činnosť a budeme videť, kto stojí vyššie. Ale nech si nikto nemyslí, že je to čiste hmotná finančná otázka. Uvedem príklad, ktorý je veľmi typický a charakteristický pre naše pomery. 12. januára 1933 uzavrel zástupca episkopátu pre správu cirkevného majetku na Slovensku, pán biskup spišský so Štátnym pozemkovým úradom dohodu, dľa ktorej dohody, aby sa majetkové otázky riešily snadnejšie, že sa bude parcelovať 15 tisíc kat. jutár a zo získaných obnosov bude sa usilovať riešiť ten komplex otázok, aby sa so sveta zprovodil.

Ovšem pán biskup spišský, ako podmienku ustanovil k tejto dohode, že táto dohoda bude schválená našou vládou a Vatikánom, iba vtedy jú považuje za podpísanú. Zanedlho slovenská verajnosť bola prekvapená plakátmi, ktoré sa rozšírily v južnom Slovensku a na ktorých bolo vytlačené meno p. biskupa spišského ako predsedu likvidačnej komisie, kde sa dáva na verejnosť, že sa parceluje ten a ten statok. Keď sa to predseda likvidačnej komisie dozvedal, spamätal sa a povedal: Ako je to? Dohoda moja uzavretá s Pozemkovým úradom, dľa podmienok ale nebola ani našou vládou schválená, ani Vatikánom. Súhlas som teda nedal a prečo sa to robí? Vyhlásil: Protestujem proti tomu, a svoj protest poslal ministerstvu školstva a ministerstvu zahraničných vecí, pozemkovému úradu a likvidačnej komisii. Napriek tomu išlo sa ďalej, ako by sa nič nebolo stalo, prideľovaly sa rôzné majetky a teraz šťastní prídelci žiadali pozemno-knižné úrady, aby im tieto majetky boly pripísané. Dávaly sa smluvy k podpisu pozemno-knižnej vrchnosti a neviem čo k tomu ako právníci poviete, nie som právník, ale ako laik pozastavil som sa nad tým, že pozemno-knižnej vrchnosti bola predostretá smluva uzavretá medzi X. Y., ako kupujúcim a s druhej strany medzi "majetky ostrihomského arcibiskupa, zastupované likvidačnou komisiou". Teda majetky, ktoré tvoria objekt smluvy, sú vystavené za stranu kontrahujúcu smluvu. (Hlasy: To je semenec!) Myslím, že ho dzobete vy.

Prijde takáto smluva k pozemkovej vrchnosti, ktorá má rozhodovať o tom, či na základe tejto smluvy má byť prevedený tento majetok, či nie. A kto poznáte pozemkový riad a jednotlivé paragrafy jeho, kde je tak zrejme povedané, že okresný sudca musí skúmať, či tá stránka, ktorá predáva, má k tomu legitimáciu, či nie, či j e pravý ten podpis alebo nie, a či sú všetky náležitosti k tomu, aby mohol ktosi v mene toho majetku vystupovať. Okresný súd v Nových Zámkoch v jednom prípade vskutku odmietol takú smluvu, a nepreviedol prepis, lebo sa postavil na správné stanovisko Šrobárovho nariadenia, ktoré dalo na cirkevné statky vnútenú správu ako technický a administratívny orgán. Nikdy na svete nebolo počuť, aby administratívny orgán, ktorý má spravovať dôchodky, rozhodoval o podstate majetku a aby ten išiel predávať. Okresný súd správne to chápal a povedal: "Nevidíme jasný dôkaz, že vskutku predseda likvidačnej komisie dal k tomu súhlas", a odoprel to a nepreviedol tú smluvu do pozemkovej knihy. Zástupca likvidačnej komisie bol tak chytrý a mal toľko vplyvu, že na podané odvolanie krajský súd v Nitre vyniesol rozhodnutie, že je to celkom správné pokračovanie a treba tú smluvu pozemno-knižne previesť. A teraz následok tohoto postupuje, že biskup spišský ako predseda likvidačnej komisie podáva protesty u všetkých okres. súdov ako pozemkových vrchností proti takýmto smluvám, proti takémuto pozemno-knižnému prevedeniu - čo je samozrejmé! - ale myslím, že je to škandál judikatury československej. To je na vrub našeho dobrého chýru, že aspoň súdy nezaťahujeme do takýchto záležitostí, pri ktorých sa jedná iba o ťaženie financií pre isté politické kruhy na Slovensku, ktoré slúžia iba k tomu, aby sa zaobstarávali ľudia, ktorí tam majú dobré teplé hniezdečko a aby z tých cirkevných statkov ťažili toľko, koľko sa dá, prípadne aby ich úplne zničili. Myslím, že toto neni štátny záujem, a myslím, že československá demokracia k tomu súhlas nedá, lebo to neni demokracia.

Veľactené shromaždenie, slovenský národ je povedomý svojho práva, venčený prípadne mučednickou gloriolou vydrží na svojom mieste, a hoci nás pán min. predseda francúzsky zariadil medzi Makedoncov a Chorvatov, nikdy my sa na tieto cesty nedáme. Slovák nevie vraždiť, zavrhuje z tej duše každú politickú vraždu, ale tiež takéto politické machle. Áno, odmietame ich od seba. Slovák nikdy sa nedá strhnúť k žiadnym násilnostiam doma a nedá sa strhnúť na cesty zrady v zahraničí. Verí v spravodlivosť dejín a vynaloží všetko, aby sily svoje v službe nepremlčiteľného svojho práva sjednocoval, a úfa, že príde, lebo prisť musí okamžik, keď pravda jeho docieli úplného uznania a plného víťazstva. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové. - Různé výkřiky.)

Místopředseda Taub (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. Najman. Dávám mu slovo.

Posl. Najman: Slavná sněmovno! Český král Václav IV. dne 18. ledna r. 1409... (Výkřiky posl. Prokeše a Čuříka.)

Místopředseda Taub (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Najman (pokračuje): ... měl odvahu... (Stálé výkřiky posl. Prokeše a Čuříka.)

Místopředseda Taub (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Najman (pokračuje): Český král Václav IV, o kterém říkáme často, že to byl slabý král, že neměl dosti odvahy, měl odvahu vydati "Kutnohorský dekret", jímž dal práva českému národu na universitě pražské, dal to, co českému národu právem náleželo Dal 3 hlasy národu českému a 1 hlas ostatním národům. Vážení pánové, je zajímavo, když měl tehdy rektor university vydati insignie, že nechtěl tak učiniti a že král Václav IV dovedl radikálnějším způsobem jednati vůči tehdejším Němcům, dovedl radikálněji jednati proti těm, kteří nechtěli poslechnouti, než dovede naše vláda. Palacký o tom píše, že "Hening z Baltenhagenu nechtěl vydat znamení moci rektorské a nevydal je. A tu král Václav IV poslal Mikuláše z Lobkovic, s nímž šli konšelé Starého města pražského a nemalý zástup oděnců. Tu pan Mikuláš ještě jednou slavně oznámil vůli královskou a jedině Čechové se s ochotností k poslušenství osvědčili, kdežto Němci jako dosud zůstávali při svém odporu". Ale na konec museli se podrobiti, musili vydati insignie do rukou posla královského.

Proč to připomínám, proč tak mluvím? Připomínám to proto, poněvadž v těchto dnech byli jsme svědky podobného zjevu. Byli jsme svědky zjevu, kdy ukázala se naprosto slabá vláda našeho státu, vláda naší republiky. A co dovedl král, o kterém říkáme, že byl nedbalý a slabý, nedovedla udělat naše vláda, aby totiž přinutila německou universitu, německého rektora vrátiti, co již mu dávno podle zákona z r. 1920 nenáleželo. A je zajímavo, že musel to býti český lid, české studentstvo, které donutilo vládu, aby sáhla k radikálnějším činům. Pánové, je to smutný zjev, vidíme-li, že lid musí nutiti vládu, aby konala, co je její dávnou povinností. Všechny ty bouře a nepokoje, které vznikly, nemusily býti, kdyby zde byla silná vláda také vůči Němcům, ale my jsme právě svědky, že není zde silné vlády, že nejméně je zde silná vláda vůči Němcům. Je zde silná vláda proti českému oposičnímu tisku, proti českým oposičním stranám. Co se stalo, nikde na celém světě by se nemohlo státi. Mohlo by se státi, že by byla na české studenty lita špinavá, vařící voda, jak se to dělo se strany německých studentů? Bylo by něco podobného v jiném státě trpěno? To se může státi jen v Československé republice. A když takto lid je nespokojen, když lid protestuje a chce, aby ve svém státě, aby v Čechách, v hlavním městě Praze měl tolik práva, aby mohl mluviti česky, aby se mohl česky dovolati splnění svých práv, vysílá se naň policie a tisk, který tyto zprávy přináší, se konfiskuje.