Ale hlavně, i kdybychom připustili, a to snad lze připustiti, že je zde silný odstrašující moment, nelze pak zapříti, že je silný odstrašující moment ve vyhlídce, že bude zločinec popraven. Ale ještě daleko více odstrašující moment by byl ve vyhlídce, že se bude se zločincem jednati, jak se s ním jednalo dříve, že nebude jen popraven, nýbrž že ještě bude před popravou ztýrán. To by bylo ještě daleko více odstrašující. Proto, když posuzujeme tuto otázku ne s hlediska soucitu, nýbrž s hlediska důstojnosti nebo nedůstojnosti tohoto trestu pro lidskou kulturu, myslím, že nám ten odstrašující moment nepoví nic. Jako je nelidské mučení, je stejně nelidské vzíti božího lidského tvora a zakroutiti mu studeně krk, i když je to zhovadilý člověk, lidské společnosti nebezpečný. My proto ještě trest smrti držíme, protože nejsme zralí, abychom se ho zbavili. My se ještě neumíme vychovati tak, aby zločinů bylo méně, neumíme se společensky organisovati tak, aby zločinů bylo méně, a jediné, co nám může býti jakousi útěchou, je, že vývoj lidstva v tomto směru je rozhodným vývojem k lepšímu. A to se projevuje v tom, že se trest smrti ani tam, kde ještě v zákoně je ustanoven, nevykonává tak často, jak by se podle zákona vykonávati měl.

Prosím, všimněte si, že v posledních 25 letech v Rakousku - a nebožtíku císaři Františku Josefovi se nevytýkala přemíra humanitní citlivosti - bylo vyneseno 2112 rozsudků smrti a z těch bylo jenom 79 vykonáno, tedy ani ne celá 3%. Co z toho plyne? Z toho plyne - když ani ne ve 3% zákon dopadl takovou silou, že byl prostě vykonán - že již se pociťovalo, i když se na zákoně nic nezměnilo, že tento zákon již neodpovídá obecnému cítění. Neamnestovalo se jen z nějaké přecitlivělosti, nýbrž proto, že se v těch, řekněme, 96% všech případů cítilo, že by provedení trestu smrti byla reakce nespravedlivě přísná na to, co se stalo, a jenom asi ve 3% případů se cítilo, že tato reakce ještě odpovídá tíži toho činu. Přesto se ani Rakousko ještě nedostalo k tomu, aby zákon změnilo. A my neděláme novým zákonem nic jiného, než že uvažování, zdali trest smrti je v daném případě spravedlivý či nikoli, zdali trest smrti, třebaže v zákoně zůstává, není snad v daném případě příliš přísný, bereme z rukou, ve kterých až dosud ne správně bylo, totiž z rukou presidentových, z rukou toho, kdo má amnestii, a svěřujeme je do rukou soudců. Prakse, která byla v Rakousku a u nás, že se ve více než 90% případů cestou milosti mění sankce zákona, není správná, poněvadž milost nemá býti přece jenom něčím pravidelným, nýbrž něčím, co je a co nemá býti spojeno s úvahou o přísnosti větší nebo menší. Tedy po této stránce se nedělá nic jiného, než že se tato úvaha dává do těch rukou, do kterých patří, totiž do rukou soudů. To je smysl našeho nového zákona.

Považuji to za přechod k lepšímu stavu a jsem přesvědčen, že vývoj povede k tomu nechci předpovídati, jak rychlý bude vývoj že se dostane lidstvo na takovou úroveň, že se zločin stane lepším školením, lepší výchovou a lepší společenskou organisací člověka tak výjimečným zjevem, že bude možno, aby lidstvo klidně se zřeklo tohoto nelidského prostředku sankce trestu smrti a aby se trest smrti zrušil úplně.

Toto moje stanovisko se nebude líbiti radikálům, kteří řeknou: když jsi proti trestu smrti, tedy musíš chtíti, aby trest smrti byl zrušen hned v celém rozsahu. Svět se tímto způsobem nevyvíjí, vyvíjí se právě pokojnou evolucí a doufejme, že je právě charakteristikou našeho státu, že všecky ty problémy, ze kterých, jak se říká, se ve světě střílí, ze kterých je horko, ze kterých jsou revoluce, dovedeme pokojným vývojem dovésti ke správnému konci.

V této naději doporučuji usnesení senátu ke schválení také slavné sněmovně. (Potlesk.)

Místopředseda Špatný (zvoní): K této věci jsou přihlášeni řečníci, zahájím proto rozpravu.

Podle usnesení předsednictva navrhuji lhůtu řečnickou 30 minut. (Námitek nebylo.)

Námitek není. Navržená lhůta jest schválena.

Přihlášeni jsou řečníci na straně "proti" pp. posl. dr Törköly, Kopecký a Hodinová-Spurná.

Uděluji slovo prvnímu řečníkovi, kterým je p. posl. dr Törköly.

Posl. dr Törköly (maďarsky): Ctená posl. snemovňa! Návrh zákona, ktorý je podkladom dnešného pojednávania, je tiež skvelým dôkazom toho, že vládna správa nikdy sa nesnaží o sťažajné riešenie otázok, ktoré si vyžadujú všeobecnej reformy, ale používa vždy len riešenia a opatrenia čiastočného, tak že práca zákonodarstva nemôže nikdy preniknúť ku všeobecnému zaisteniu nadvlády práva.

Prezident republiky vo svojom diele povedá, že demokracia znamená nepretržitú reformu a že podstatou demokracie je voľnosť a najširšia samospráva. Snahu po tom však u vlády nikde neshľadávame, lebo vláda neusiluje o to, aby stávajúce nedostatky nahradila a pravú demokraciu fakticky uskutočnila. Smluva Saint-Germainská vyslovuje, že republika Československá zaručuje všetkým svojim obyvateľom plné zaistenie ochrany života a slobody. Vo skutočnom živote však túto garanciu nadarmo hľadáme, lebo garancia tá nemá garancie, nemá sankcie; to úplne chýba z právnych ustanovizní republiky Československej.

Dnešný návrh zákona chce riešiť otázku "jako", avšak otázky "kedy" si naprosto nevšíma a vôbec sa nepokusuje túto otázku revidovať a príslušne upraviť. Návrh zákona nečiní presné opatrenie po tej stránke, kedy je trest smrti na mieste a kedy iný druh náhradného trestu.

Podľa môjho názoru správnou cestou by bolo, keby zákonodarstvo trest smrti vôbec zrušilo, alebo povolilo by použiť ho len výnimečne a to vtedy, keď by členom porotného súdu pred vymeraním trestu - ako to i návrh zákona doporučuje - položená bola otázka, akého trestu prajú si použiť, a len vtedy, keby všetci jednohlasne vyslovili trest smrti, len v tomto prípade bolo by možno trest smrti uložiť. Avšak ani v tomto jedinom prípade, tedy napriek jednotného názoru porotcov nebol by sudca povinný vymerať trest smrti, lebo nakoľko by bol presvedčený, že trest smrti je príliš krutý, vtedy by sudca mohol na miesto trestu smrti vymerať niektorý z trestov náhradných.

Podľa môjho názoru naprosto správné je tedy stanovisko, že proti tomuto návrhu zákona lzä použiť námietky dodržania poradia, veď dôležitejšie je v prvom rade to, aby bola precizovaná otázka "kedy", aby bolo upravené pokračovanie, ktoré umožňuje plnú ochranu slobody a života a ktoré by takmer naprosto vylučovalo alebo stlačilo na minimum možnosť "justizmordov" a neoprávneného odnímania slobody. Pokusím sa o to, abych toto svoje stanovisko dokázal.

Tiež zákon na ochranu republiky č. 50/1923 obsahuje také definície deliktov, ichž trestnou sadzbou je trest smrti. Proti osnove tohoto zákona bolo by možno s hľadiska právneho veľa námietok činiť, avšak najmä možno vytýkať ten široký výklad právny, ktorého užívajú súdy napriek bezpochybne správnej pravnej norme, že deliktom je len to, čo zákon za delikt kvalifikuje, kdežto širším právnym výkladom kvalifikuje sa za delikt a zločin i skutok, ktorý nie zákonom, ale širším právnym výkladom je ako taký kvalifikovaný.

Správnosť tohoto názoru uznal pred 4 rokmi i sám pán býv. minister spravedlnosti dr Meissner a vtedy prisľubil, že dá túto otázku osnovateľmi a znalcami tohoto zákona preštudovať a podľa výsledku toho vraj predloží zákonodarstvu návrh na reformu. Uplynuly tie 4 roky, a dotyčný návrh zákona dodnes ešte nie je podaný, naproti tomu došlo k zostreniu zákona na ochranu republiky a predložený bol návrh dnešný.

Vzhľadom na rečené sa nazdávam, že právom možno vláde položiť otázku, či by nebolo naliehavejším než predloženie tohoto návrhu splniť príslub býv. pána ministra spravedlnosti dr Meissnera podaním návrhu zákona, ktorý by každým pádom znemožnil široký výklad práva a justičné vraždy.

Čo sa ďalšej otázky týče, treba konštatovať, že v republike Československej jestvuje taký justičný system, ktorý činí nemožným splniť obligo obsažené vo smluve zo Saint-Germainu, činí nemožným naprostú ochranu práva na život a slobodu.

Planosť dnešného justičného systemu možno dokázať a bude-li to dokázané, vtedy je oprávnené prianie, aby planý justičný system vymenený bol justičným systemom dobrým, ktorý by bol vlastne jedinou ochranou práva na život a slobodu. V republike Československej vládne tak zv. autokraticko-byrokratický justičný system bez sudcovskej neodvislosti a so sudcovským absolutizmom. Tento system mal by byť každým pádom odstránený justičným systemom samosprávnym, ktorý je štátnym zariadením zaisťujúcim dobrovoľnú spoluprácu ľudu v súdnictve pri vykonávaní sudcovskej moci.

Dnešný system vykonávania spravedlnosti je založený na sudcovaní sudcov jednostranných a závislých, ktorí nie sú nadaní plnou schopnosťou a náchylnosťou k objektivite, lebo spoločenská vrstva, v ktorej sú umiestení, zanecháva svoje stopy v ich duševnom svete a závislý pomer činí im nemožným, aby sa odpútali od ideologie, ktorú im jednostranné ponímanie určitých prípadov predpisuje, a tedy takíto sudcovia už vtedy, keď nejakú trestnú vec do ruky dostanú, sú preokupovaní a na základe úvahy obžaloby vidia vec vo svetle jednostrannom. (Předsednictví převzal místopředseda Taub.)

Už prostá možnosť tohoto holého fakta stačí, aby tým zástupcovia vlády boli upozornení na to, že s týmto justičným systemom, chcú-li mať slobodu, treba zúčtovať a na miesto neho nastoliť samosprávny system justičný, založený v prvou rade na tom, že súdy môžu súdiť jednotlivých občanov len vtedy, jestliže ľud svojou ustanovizňou, t. j. porotou, vydá dotyčného občana príslušnému súdu. Je to v Anglii princip, ktorý svojou povahou charakterizuje vlastne ústavu samu, lebo veď v ústave anglickej parlamentarizmus a porotné súdy figurujú ako činitelia rovnakého rangu.

To by sa malo nápodobiť tiež u nás, a to tým väčšmi, lebo pravá demokracia nemôže byť bez pravej slobody a kde je suverenita ľudu, tam sa musí uplatňovať tiež účasť ľudu na sudcovskej moci.

Zmena dnešného systemu mala by v zápätí reformu zákona o pokračovaní pred porotným súdom a rozšírenie pokračovania porotného, tak rečeno zovšeobecnenie porotného súdnictva a predovšetkým použitie obžalobnej poroty. Avšak vidíme-li tieto chyby, musíme sa zmieniť tiež o chybách ďalších, ktoré sa nám zjavujú čo do ochrany slobody osobnej, lebo s otázkou osobnej slobody stojí to v republike Československej veľmi špatne. Inštitucia, dľa ktorej činnosť štátneho zastupiteľstva už sama činí takmer nemožnou právnu ochranu osobnej slobody, tak rečeno otvára vráta odnímaniu osobnej slobody a znamená takmer konfiškáciu tejto slobody. Nezávislosť štátneho zastupiteľstva je ešte menšia, než nezávislost sudcovská. Štátne zastupiteľstvo je proste podriadené exekutívnej moci a musí proste poslúchať ministerstvo alebo ministra, ba je do istej miery ovlivňované tiež inštituciami vojenskými, čo tiež nemôže slobode poslúžiť.

Okrem dnešného zariadenia štátneho zastupiteľstva vyskytujú sa na tomto poli ešte iné chyby a tieto tiež nemožno nechať bezo slova. Menovite možno činiť vážné námietky proti spôsobu a výkonu zastupovania obžaloby. Reformy si vyžadujú úprava vyhľadávania a pozbavenie osobnej slobody. Prvý paragraf súdneho trestného poriadku jasne vyslovuje, že trestné pokračovanie môže byť pre zločin, prečin alebo prestupok proti niekomu zahájené len vtedy, ak je tu dôtklivé podozrenie. Zda toto dôtklivé podozrenie jestvuje, to za dnešného právneho stavu neskúma ani policia, ani štátne zastupiteľstvo, ale ani súd, a preto sa deje to, že celá hromada nevinných ľudí sedí vo väznici, bez toho, že by bolo proti ním dôkazu, lebo sa vôbec zanedbáva prvý paragraf trestného súdneho poriadku, ktorý je vlastne kautelou slobody, a neskúma sa, či je tu dostatok dôkazov dôtklivého podozrenia a či nie. (Posl. Kubač [maďarsky]: Práve takými metodami pracuje sa v Maďarsku!) Takýmito argumenty nemožno umlčať dôkazy, ktoré si vyžadujú v republike všeobecnej reformy na opravu planých inštitúcií.

Tiež zásahy vojenskej policie a výzvedných kancelárií znamenajú veľkú chybu, a predsa môžem z blízkej minulosti uviesť konkrétne príklady, že sa tak stalo. (Posl. Török [maďarsky]: Ani v Maďarsku nie je to lepšie!) Tu neide o to, čo sa deje v Maďarsku, ale o to, čo sa deje v republike Československej, o to, či je tento návrh zákona správny a či sú potrebné ešte iné zákonodarné opatrenia a či nie.

Môže mať niekto odlišné názory, avšak ja s mojím názorom nedám sa umlčať, na ňom trvám, a k tomu právo mám.

Je k poľutovaniu, že zmienené chyby sa v praxi stále silnejšie objavujú. V r. 1934 došlo k takým zatčeniam a vyšetrovacím väzbám, ktoré nasvedčujú tomu, že je tu treba naliehavej a všeobecnej reformy, ktorá by takéto zneužívanie raz pre vždy učinila nemožným. Viem o zatknutí, kde dôtklivé podozrenie naprosto chýbalo a kde žiadneho dôkazu nebolo, iba názor vojenskej policie a výzvednej kancelárie, tak že nezákonným a nesprávnym zásahom týchto činiteľov bola nahradená existencia dôtklivého podozrenia a tým bolo umožnené, že ľudia naprosto nevinní museli trpeť dva mesiace vo väzení.

Sú mi známé prípady, kde boly nariadené domové prehliadky v bytoch jednotlivcov nevinne zatknutých. Domové prehliadky nemaly žiadnych pozitívnych výsledkov, lebo objavily len pohádkové čítanky, školské atlasy a iné také predmety, ktoré nemaly žiadnu súvislosť s trestným činom, ktorý bol predmetom obžaloby. Viem o prípade, kde štátné zastupiteľstvo ohradzujúc sa proti prepusteniu na slobodu - a dotyčný preca mal nádej na prepustenie - použilo rozšírenia obžaloby a vznieslo obžalobu vojenskej zrady len preto, aby sa mohlo dovolávať toho, že je to trestný čin, pri ktorom vzhľadom na veľkosť predvídaného trestu možno odvodzovať na nebezpečie úteku. Takáto mentalita, veľavážená posl. snemovňa, nepraje plným potrebám ochrany slobody.

Viem o prípade, kde v dôsledku ojedinelej výpovedi jednotlivca naprosto nespoľahlivého držia niekoho vo väzbe už tri mesiace, aniž je tu nejaký dôkaz proti nemu a aniž prihliadajú k významnosti toho, že jednotlivec, ktorý figuruje ako priťažujúci svedok, bol práve na základe zákona na ochranu republiky odsúdený na päť rokov do káznice a že výpoveď tohoto nespoľahlivého a tiež rozumove menejcenného jednotlivca bola vyvrátená i okolnosťmi prípadu. Napriek tomu držia ho vo väzení, a keď už žiadneho dôkazu niet, tu ešte odošlú všetky spisy výzvednej kancelárii k dobrozdaniu, či tam majú ešte niečo k navrhnutiu, čo by sa dalo akceptovať ako dôkaz, aby týmto spôsobom umele predlžovali trvanie vyšetrovacej väzby a odďaľovali rozhodnutie v otázke prepustenia na slobodu na kauciu.

Viem o zatknutí, kde žiadosť zatknutého o prepustenie na slobodu zamieta sa s tým, že ide o čin vojenskej zrady, a napriek nedostatku dôtklivého podozrenia je to predsa tak vážnej povahy, že je v tom skryté nebezpečenstvo úteku. Darmo skladá dotyčný 50.000 Kč kaucie a darmo sa dovoláva toho, že vo veci toho istého trestného činu už tri ľudia boli v nedostatku dôkazu prepustení na slobodu, rozhoduje i súd tak, že dotyčný nemôže byť prepustený. (Posl. Kubač [maďarsky]: Čo má robiť ten, kto nemá tých 50.000 korún?) Ani tento nemá peniaze, avšak má nemovitý majetok, na ktorý možno 50.000 Kč intabulovať. Avšak ostatne nejde tu teraz o to, za aký peniaz pustia koho na slobodu, ale o to, že tu vlastne neprávom odnímajú občanovi osobnú slobodu.

Všetky tieto prípady predniesol som tuná preto, aby som preukázal, že tuná o plnej záruke ochrany života a slobody nemôže byť ani reči a že tu nič nepomôže ani použitie zbraní právnických, lebo veď sudcovský absolutizmus, zakladajúci sa na sudcovskej závislosti, nepripustí ich uplatňovanie.

Tieto prípady uviedol som preto, aby som poukázal na to, že my sme sa už pokusili o odpomoc tiež inou cestou. Obrátili sme sa písomne na ministra spravedlnosti a žiadali o nápravu. Pan minister sám uznal tieto chyby, prisľúbil, že sa postará o ich nápravu, avšak sľub zostal iba sľubom a pravda nám nebola daná.

Za takýchto okolností je prirodzené, keď sa dostávame ku konkluzii, že máme pravdu, dovolávame-li sa toho, že tuná treba pozmeniť celý system a že nestačí uspokojiť sa tým, podáva-li sa návrh zákona o trestoch, ktoré majú nahradiť trest smrti.

V Anglii sa má vec ceľkom inak. Anglia je vlasťou pravej demokracie, pravej slobody. Ústava v Anglii pokladá za hlavné hľadisko zaistenie osobnej slobody a túto inštitucionelne zabezpečuje. Pokračovanie v predbežnom vyhľadávaní vykonáva síce tiež v Anglii policia, to je však na tak vysokej úrovni, že by sa to mohlo napodobovať, lebo tam platí zásada, že policia nikoho nevezme do zaisťovacej väzby dotiaľ, kým bezpochybnými dôkazy nie je preukázané, že vôbec došlo k trestnému činu. (Předsednictví převzal místopředseda Zierhut.) Až keď sa takýto dôkaz najde, teprv potom vykoná policia zatknutie zaisťovacie, avšak nesmú uplynúť dvakráť 24 hodiny, aniž smierči sudca, tak zv. magistrate nevyslyší obvineného, a ihneď rozhoduje o tom, či je zaišťovacia väzba potrebná, alebo či môže obvinený prepustený byť na slobodu proti kaucii, aby sa mohol obhajovať na slobode.

Zatknutie a zaisťovacia väzba v Anglii slúži len k tomu účelu, aby sa zaistilo, že dotyčný dostaví sa k hlavnému pojednávaniu, avšak žiadnym pádom nesmie slúžiť a nesmie byť použitá zajišťovacia väzba k tomu, aby sa zo zatčeného vynútila výpoveď, ktorá svedčí proti nemu, a totiž v Anglii nemožno proti podozrievanému dokazovať ním samým. Tam je zásadou, že obžaloba musí dokazovať previnenie a nie obžalovaný svoju nevinu.

Bude-li trestná reforma zahájená na tomto podklade, vtedy bude snadno pre republiku Československú plniť garancie, ktorých sa podujala vo smluve v Saint-Germainu. Má-li sa v Anglii prípad tak, že obhajoba na slobode nie je možná, tu je hlavnou snahou, aby predbežné vyhľadávanie bolo čo možná najrýchlejšie zkoncované a aby vec čo najskôr bola rozsudkom vybavená. A preto je v Anglii vyslovené, že i tá najspletitejšie trestná vec musí sa dostať do troch mesiacov pred trestný súd, čím sa zkracuje doba zatknutia. U nás v Československu môže niekto sedet trebárs celý rok vo vyšetrovacej väzbe, aniž má možnosť sa obhajovať a takto skrátiť dobu, po ktorú má byť jeho osobná sloboda odňatá. Mám za to, že každý uzná potrebu toho, lebo veď môže vyjsť na javo, že podozrievaný je nevinný, avšak uplynul-li už skoro jeden rok vyšetrovacej väzby, tu už to nestačí, lebo tu už bolo utrpenie, tu už bol trest vyšetrovacou väzbou a všetko to deje sa tak, že nevinne trpiaci jednotlivec nemôže dostať žiadnej satisfakcie, k tomu nemá možnosti, a nemôže činiť nároky ani na náhradu škody.

Tieto otázky treba každým pádom napraviť. Tuná dochádza k takým nespravedlnostiam, ktoré v slobodnom štáte sú vôbec nemožné. Treba tu nastoliť systém autonomného súdnictva. Treba vysloviť, že ide-li o trestné činy proti životu, o delikty a prečiny politické, trestné činy proti majetku, proti osobnej slobode, ide-li o trestný čin verejného násilia proti úradu, o trestné činy pomluvy a urážky na cti spáchané tlačou, musí vykonať obžalovacie pokračovanie k tomu účelu zriadená obžalobná porota a pred trestný súd môže sa dostať niekto len vtedy, ak na neho obžalobná porota uvalí obžalobu. Jestliže obžalobná porota obžalobu zamietne, niet proti tomu odvolania. Zavede-li sa takéto pokračovania a bude-li nastolená ľudová obžaloba a demokratické súdnictvo, potom bude ochrana osobnej slobody a života konštitucionelne uskutočnená.

Potrebujeme nového porotného zákona a rozšírenia kompetencie porotných súdov. Treba zaviesť zásadu osobnej zodpovednosti, dľa ktorej každý úradník, či už civilný a či vojenský, je zodpovedný za všetky svoje činy, ktorými porušuje zákon a môže byť pred súdom bez akéhokoľvek zmocnenia pohnaný k zodpovednosti a mimo toho je viazaný k súkromoprávnej náhrade.

Bude-li táto zásada zákonom zaistená, potom bude tu plná ochrana slobody a práva na život, potom môžu súdy kohokoľvek donútiť k rešpektovaniu zákonov a potom fakticky dojde k nadvláde práva, bez ktorej neplatia nič tie právné prejavy obsažené v ústavných listinách, ichž uskutočnenie a zaistenie však ničím nie je zaručené.

V záujme osobnej slobody potrebujeme nezbytne zákonného ustanovenia o tom, že štátní zástupci a policajní úradníci spášu vždy trestný čin, jestliže bez dôtklivého podozrenia navrhnú predbežné zatknutie a v nedostatku dôtklivého podozrenia nezastavia zavedené už vyhľadávanie. Treba vysloviť i to, že všetci sudcovia, ktorí vo veci predbežného zatknutia, nariadenia vyšetrovacej väzby a prepustenia na slobodu nariadia bez dôtklivého podozrenia odňatie osobnej slobody, dopustia sa tiež trestného činu a sú za to zodpovedni pred súdom. Treba vysloviť i to, že je opomenutím, jestliže vyšetrujúci sudca nevyslyší do 48 hodín jednotlivca policiou zatknutého alebo nevynese rozhodné usnesenie v otázke predbežného zatčenia, čím spáše delikt a môže byť i disciplinárne stihaný.

V otázke slobody osobnej treba každým pádom učiniť opatrenie, ktorým by bolo zabránené nepotrebné predlženie väzby na dlhšiu dobu a ktorým by bolo znemožnené, aby umelými zásahy preťahované bolo predbežné zatčenie a väzba.

Jestliže pospolitosť ľudstva, národov a štátov dovedie tvoriť zákony, ktoré sú záujmu univerzálneho a ktoré nastolujú jednotné a totožné pokračovanie, akým je pokračovanie zmenečné, tu nechápem, prečo by na ochranu života a osobnej slobody nemohol byť taktiež utvorený jednoliaty zákon pre celý svet, pre celú Europu a všetky štáty.

Príprava toho mala by byť vládou pokladaná za vládny úkol, avšak nebadáme v nej ani stopu snahy, ktorá by k tomu smerovala. Prezident republiky vo svojom jubilejnom prejave povedal, že mnohé veci sú špatne urobené v tejto republike a zdôrazňoval, že je treba reforiem, revízie ústavy, reformy jednacích poriadkov parlamentných a reformy volebnej. Tento názor prezidenta nevzala si vláda vôbec k srdcu, napriek tomu, že my na základe názoru prezidenta republiky podali sme i návrh v parlamente, avšak parlamentná väčšina pokladala za nutné tento návrh zamietnuť a otvorene postaviť sa proti hlave republiky len preto, lebo pokladala za nesnesiteľné, aby národná menšina v otázke reforiem vnútro- i zahraničnopolitických bola jednotného názoru s hlavou štátu. Toto všeobecné nazeranie pokladáme za nemožné a vyslovujeme, že chyby a nedostatky na poli súdnictva vyžadujú si reformu a táto reforma vyžaduje si reformu ústavy.

V neďalekej minulosti učinil univerzitný profesor Baxa prejav, zda je potrebná revízia ústavy, a zaujal stanovisko, že nie, lebo že naša ústava je dobrá a že pomery v republike nedoznaly zmeny, ktorá by si vyžadovala zmeny ústavy. My sme opačného názoru, lebo máme za to, že ústava nie je dobrá, lebo neobsahuje kautely a sankcie pre uplatňovanie vôle ľudu, lebo nie je v nej postarané o plnú ochranu práva na život a osobnú slobodu a konečne lebo neobsahuje ustanovenia o použití práva sebaurčovacieho.

Sám fakt, že na poli súdnictva, ako som dovodzoval, je treba kardinálnej reformy, odôvodňuje potrebu revízie ústavy, lebo táto reforma ináč sa nadá uskutočniť a je treba sudcovskú moc upraviť tým spôsobom, aby táto spolu s parlamentom umožnila kontrolu a vyváženie moci exekutívnej. Dr Baxa povedá i to, že stávajúca ústava nie je zachovávaná. Nuže za takýchto okolností musí reforma ústavy priniesť garancie, ktoré by zaistily dodržovanie predpisov ústavy.

Máme za to, že potreba reforiem vnútornej i zahraničnej politiky nemôže byť odbavená nejakým parcielným návrhom zákona, my tiež v otázkach práv národných požadujeme zrušenie trestu smrti a plnú ochranu života a slobody.

K posudku tohoto návrhu zákona ešte podotýkam, že stanovisko uhorského trestného zákoníka čo do nahradenia trestu smrti iným druhom trestu bolo o veľa správnejšie, lebo použitím §u 91 bolo možno trest smrti zmeniť na doživotnú káznicu a bolo možno snížiť až na 15 rokov, kdežto teraz ide o káznicu na 30 rokov, čo je mnohokráť pomerne ťažkým trestom v porovnaní so spáchaným trestným činom. Uhorský zákon je naproti tomu o veľa miernejší, keď pripúšťa sníženie až do 15 rokov a tedy bolo škoda toto ustanovenie na Slovensku pozbaviť platnosti.

Místopředseda Zierhut (zvoní): Upozorňuji pana řečníka, že řečnická lhůta již uplynula.

Posl. dr Törköly (pokračuje): Chýba z tohoto návrhu tiež zabezpečenie rovnoprávnosti obžaloby a obhajoby, lebo keď má íst o pokračovanie stran udelenia milosti, predpisuje len vypočutie generálneho prokurátora a nie tiež obhajoby, a predsa mentalite obhajoby bolo by bližšie vypočítať skutky a okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie milosti; a tak je obhajoba i v poslednom štádiu znemožnená.

Podľa nášho názoru je tento zákon predčasný, tomuto zákonu mal predchádzať zákon iný, poťažne mala mu predchádzať reforma; ustanovenia, o ktoré tu ide, nie sú náležite formulované a keďže nemáme dôvery vo vládnu správu justičnú práve tak, ako voči dnešnému vládnemu režimu, nemôžeme tento návrh zákona odhlasovať.

Místopředseda Zierhut (zvoní): Slovo dále má p. posl. Kopecký.

Posl. Kopecký: Sněmovně je předkládána osnova, která se týká trestu smrti. Projednávání takové předlohy nesporně vybízí, abychom si uvědomili, jak se vyvíjely poměry v kapitalistickém světě, pokud jde o sféru trestního práva, jakých trestních prostředků dnes ve většině států buržoasie používá, aby udržela své třídní panství za všeobecného hospodářského, sociálního, kulturního i mravního rozvratu, jejž úpadek kapitalismu a zvláště hospodářská krise posledních let vyvolává. Možno říci, že život v kapitalistickém světě se stává čím dále více životem divoké džungle.

Buržoasie, která v dobách své mladosti, která v dobách zdravého rozvoje kapitalismu snažila se uplatňovati pokrokové zásady ve všem, postavila jako vůdčí ideu trestního práva humanitu, šlechetnost, motivovala trest snahou výchovy. Dnes má ovšem buržoasie zcela jiné zásady. Přecházejíc od demokracie k fašismu pohřbívá zúplna všechny zásady humanity, šlechetnosti a filantropického pokrytectví, jež kdysi stavěla na odiv, a ukazuje, že v zájmu udržení své třídní nadvlády je schopna nejbestiálnější surovosti. [ ].

Reakční zvrhnutí se buržoasní demokracie ve fašismus skýtá ve velké části kapitalistických států dnes hrůzný obraz. To, co buržoasie nyní provádí ve jménu nacionalismu, rasismu, ve jménu fašismu, to je kanibalismus, to je barbarství. Táž buržoasie, která včera hlásala humanitu, která odsuzovala násilí, která šířila odpor před krví, se dnes opájí krví, dnes zpita krví tancuje nad hromadami mrtvol umučených, zavražděných dělníků, táž buržoasie dnes opěvuje jako své nejlepší sluhy vrahy, krvavé katany, táž buržoasie dnes svěřuje moc vražedným bandám, táž buržoasie činí vůdčí ideou svého trestního práva jenom krvavou mstu, bezohledný teror a bestiální vyhlazování lidí. Roznítivši v sobě nejnižší pudy třeští dnes buržoasie radostí, když vztyčuje šibenice, když staví popraviště. Kat, kat se sekerou nebo oprátkou stal se dnes nedůležitějším činitelem buržoasie, buržoasního práva, buržoasního třídního režimu. Trest smrti, poprava, oběšení, stětí byly slavnostně kodifikovány ve velké části kapitalistických států, aby tak bylo dokumentováno, jak buržoasie, která před staletím se domnívala nésti lidstvu vyšší kulturu, než bylo barbarství ve středověku a starověku, upadla na konec života kapitalismu v barbarství ještě horší, v pudovou zvířeckost, jak touha po zachování příživnického blahobytu z ní udělala ve čtvrtém desetiletí 20. století třídu zdegenerovaných násilníků, krvežíznivců, sadistů, morfinistů a šílenců. (Posl. dr Stránský: Trest smrti máte v Rusku také!) Budu o tom mluviti.