Slavná sněmovno, na regulačních a vodohospodářských pracích, které provedlo 56. oddělení zemského úřadu za loňský rok, se prostavělo 192 mil. Kč. V rozpočtu ministerstva zemědělství pro příští rok jest počítáno s tímto fondem pod značkou A s 26 mil. Kč, pod značkou B s 16 mil. Kč. Já bych tyto položky charakterisoval jako položky sociálního charakteru, které měly býti zajisté ještě zvýšeny, když rozpočet ministerstva veř. prací byl tolik okleštěn. Po těchto vodohospodářských pracech volá zejména jihočeský kraj. Zde je řada řek a bystřin velice divokých, které dělají veliké škody svým rozplavněním, a šel bych tak daleko, že bych za každých okolností hájil zvýšení rozpočtu ministerstva zemědělství, ale s přeskupením jednotlivých položek, se kterými se tam shledáváme. Dnes tato otázka je důležitější, než mnoho otázek podřadného druhu, aspoň s mého hlediska. Máme ku př. v ministerstvu zemědělství položku "Okrasa našeho venkova" 45.000 Kč, položku na pokusnictví, je tam položka 3 mil. Kč na lidové hospodářské školství a tu bych řekl, že nás snad příští poměry donutí, že mnohé tyto položky budeme musit škrtnout a přenésti je na položky charakteru sociálního, abychom na prvním místě zajistili chléb a život zemědělskému venkovskému dělnictvu na vesnicích a zejména v jihočeských městečkách. Mnohý namítne, že je to zpátečnický požadavek škrtnouti 3 mil. Kč na lidové hospodářské školy, které tak těžko u nás vyrůstaly. Proti tomu dovolím si říci, že všeobecné vzdělání poskytuje se venkovskému dorostu v národních školách, a kdo touží po vzdělání odborném, na to máme dobře vybavené téměř v každém okresním městě odborné hospodářské školy, takže v dobách tísně tento obnos 3 mil. Kč by nám přispěl, abychom dali práci nezaměstnanému venkovskému proletariátu.

Slavná sněmovno, je mou povinností, abych při projednávání státního rozpočtu u 11. kapitoly dotkl se také ještě jedné ožehavé otázky, a to nešťastného zákona o plemenitbě hospodářského zvířectva. (Výkřiky: To je staré!) Ano, u vás je to staré, ale nové je to u venkovských chalupníků a zemědělců vůbec. Vzpomínám si, když zákon tento vešel v platnost, že to byl kolega ze soc. demokratického klubu, nynější sen. p. Kříž, který přispěchal s návrhem, podepsaným od celého klubu, aby dobrodiní tohoto zákona vyplývající pro chovatele vepřového a hovězího dobytka bylo také rozšířeno na kozy a kozly, majetek malých domkářů. Nedávno jsem četl časopis této strany, slavnostní číslo "Jihočecha", kde právě domkář soc. demokratický píše velmi dlouhý článek a volá: Novelisujte tento zákon, který se stal zákonem spekulačním, který nezabránil chorobám u hospodářského zvířectva, nýbrž je pro nás trýzní. Tak volá domkář v soc. demokratickém časopise, osobním to orgánu p. sen. Kříže.

Slavná sněmovno, my jsme svoji povinnost vykonali, kol. Šamalík, Knotek a druhové podali návrh na novelisaci tohoto zákona, ale tento návrh už dvě léta odpočívá v zemědělském výboru, kde p. předseda tohoto výboru klidně jej střeží a nepouští ven, aby se stal předmětem dalšího jednání.

Je tomu nedávno, kdy jsem mluvil v jedné obci, kde jsem snad neměl ani jediného stoupence své strany. Když se zahájila všeobecná debata, prosím, byli to Domovináři a čeští socialisté, kteří řekli: Pane poslanče, o jedno vás prosíme. Přičiňte se, aby tento zákon byl novelisován, poněvadž všecko jde dolů, všecko klesá na ceně, ale nám produkce živočišná se zvýšila u plemenitby téměř o 300 %.

Pamatuji se, že každá vláda s tohoto místa ve svém vládním prohlášení se zavazovala, že se bude snažiti, aby výrobní náklady klesly úměrně jako klesá celá naše životní úroveň. Ale zde vidíme pravý opak. Jindy skočné stálo v obci při velikém výběru plemeníků 5 až 8, nejvýše 10 Kč, dnes však stojí skočné 27 až 30 Kč. To je přímo trýzní pro malozemědělce, který po této stránce tímto zákonem trpí.

My v důsledku odpovědnosti vůči svému voličstvu šli jsme s deputací k panu ministru zemědělství Srdínkovi, který je dnes už na pravdě boží. Když jsme mu vypověděli své bolesti, pan ministr Srdínko nám odpověděl: Pánové, buďte uspokojeni, zákon za rok, za půldruhého roku se vžije do té míry, že jej všichni zemědělci budou s radostí přijímati a úplně se s ním smíří. Přátelé, pan ministr Srdínko již dávno nežije, ale odpor proti tomuto zákonu trvá dále, a není to jen odpor lidových zemědělců, jsou to také Domovináři a domkáři soc. demokratičtí, kteří volají po novelisaci zákona o chovu hospodářského zvířectva. A já nedělám nic jiného, než že plním svou povinnost jako vykonavatel tužeb a snah těchto zemědělců, když i s tohoto nejpovolanějšího místa tento požadavek přednáším, aby jedenkráte došlo k novelisaci tohoto zákona a abychom se vrátili k normálním dobám před tímto zákonem, kdy jsme měli naprostou volnost, kdy byla na vesnici soutěž, řada chovatelů chovala pěkné býky, z nichž byl také pěkný dobytek.

Na to jsem chtěl poukázati. A je zde, slavná sněmovno, ještě jedna bolest, která tíží naše zemědělce. Stále se volá, aby občanstvo přinášelo společné oběti na oltář vlasti. Můžeme opravdu jenom oceniti práci celé československé vlády i s úspornou komisí, že na základě obětavosti všech vrstev a stavů československého státu mohla přivésti tento státní rozpočet do rovnováhy. Je třeba zdůrazniti, že nezaměstnaný nádeník na venkově se zemědělcem, kterému klesly jeho produkty o 50 až více procent, přinášeli oběti první, a že je také zapotřebí, aby je přinášeli také ostatní. Víte jak mluví zemědělci na venkově? "Všechno kleslo, my jsme musili sleviti, proč se páni nepostarali také, aby byla snížena cena cukru?" Slavná sněmovno! To máte téměř na každé schůzi. Zemědělské dělnictvo i zemědělci touží po snížení ceny cukru, poněvadž cukr u nezaměstnaného zemědělského dělnictva se dnes stal nedostupnou poživatinou, která je nahrazována z velké části pašovaným k nám cukerinem. Máte viděti tváře nádenických žen a jejich dětí! Když ke mně přicházejí ráno do stavení pro mléko, kolikráte se otřásám, když vidím, jak uboze, sešle vypadají, poněvadž káva jest pravidelně jejich celodenní a celotýdenní stravou, neboť ani v neděli nemají možnosti koupiti si pro sebe a pro svou rodinu 1/2 kg masa. Vaří kávu, která je slazena napořád cukerinem, a k tomu chleba. To je dnes převládající strava zemědělského venkovského dělnictva, které, když stát neotevře nějakou práci - zadlužená samospráva tak neučiní - bude i nadále živořit v bídě. (Předsednictví převzal místopředseda Zierhut.)

Slavná sněmovno! To by tak asi byly trpké stesky, které malozemědělec, zemědělský dělník na českém jihu má a které jsem pokládal za svou povinnost při projednávání rozpočtu zde přednésti.

Stanovisko, že naše strana úplně souhlasí s vládou a také ji podepře hlasováním pro rozpočet, je samozřejmé. Je samozřejmé i proto, že český katolický lid již dávno našel své kladné stanovisko k tomuto státu, je nesčíslněkráte proklamoval a také skutečně dokázal.

Nechci se dotýkati jiných věcí, že se na př. tu a tam ozývaly hlasy, které vinily demokracii z nynějších stísněných hospodářských poměrů. Je povinností celé koalice poukázati při veřejných projevech, že kdekoli se kolem nás měnil vládní a státní systém z formy demokratické na diktátorskou nebo kteroukoliv jinou, nezlepšily se tím ani o píď hospodářské a sociální poměry dotčeného státu.

Nezakončuji svými slovy, nýbrž vypůjčuji si, slavná sněmovno, slova, která znějí jako napomenutí, od velikého českého básníka Jaroslava Vrchlického, který napsal: "Tmí se obzor" - když se podíváme za hranice našeho státu - "budou bouře horší, nežli byly; čas je, by se duše české v jednu svornou slily, aby utvořily řetěz strážných štítů vlasti, aby jako orkán smetl zrádce do propasti." (Potlesk.)

Místopředseda Zierhut (zvoní): Slovo dále má p. posl. dr Ivanka.

Posl. dr Ivanka: Slávna snemovňa! S roka na rok klesajúce príjmy nášho štátneho hospodárstva nútia nás hlaďať príčiny tohoto zjavu. Je pravda, že hlavnou príčinou je všeobecná, všesvetová kríza, a že i špeciálne stredoeuropské hospodárske pomery sú tomu na príčine, ktoré my jednostranne odčiniť nemôžeme. Ale ja vidím i také príčiny našej hospodárskej biedy, ktoré sme si sami zapríčinili a ktoré by sme mohli pri dobrej vôli odstrániť,.

Takéto domáce príčiny hospodárskej krízy vidím v našom volebnom systéme, v zlom rozvrstvení politických strán a v zlom systéme zahraničného obchodu.

Náš volebný systém umožňuje, že sa do parlamentu môže dostať tak mnoho politických strán. Medzi mnohými našimi stranami niet temer zásadných rozdielov a predsa sa každá strana usiluje zachrániť svoju samostatnosť. To vedie in ultima analysi k márneniu štátnych peňazí. Každá strana chce svojim voličom niečo vymôcť a robí to na ťarchu štátnej kasy.

Strany sú rozvrstvené na základe triednych záujmov: jedna sa stará len o roľníkov, druhá len o robotníkov, tretia len o živnostníkov, štvrtá o t. zv. malých ľudí, piata o priemysel a intelektuálov. Nepoviem, že by sa nestaraly o štát. Sú ony všetky vlastenecké, ale nútené sú starať sa v prvom rade o svojich voličov, i keď je to na škodu voličov iných strán, čo je zas in ultima analysi na škodu štátu. A tu trpí štát jednu z najväčších strát a škôd.

Organizácie vyžadujú mnoho peňazí, miliony na sekretariáty, noviny, voľby. Kde ich brať? Zas len z tých prameňov, z ktorých žije štát. Strany si podkopávajú autoritu svojich vodcov - čítajte noviny. Tým sa podkopáva i autorita štátu - zasa len na škodu štátu.

Strany sú otrokmi svojich voličov. Musia im dávať podpory v nezamestnanosti, sociálné podpory, umelé hnojivá, hospodárske stroje, zvýšenie cien za produkty, sanovanie bánk a družstiev atď. A snáď najhanobnejšie pre nás poslancov je konanie tých mnoho sto a sto, ba i tisíc intervencií, kde sa voličia na nás obracajú so svojmi najosobnejšími záležitosťmi a my im ich musíme vykonávať. Tu jedon žiada, aby bol do penzie daný, druhý žiada, aby ho do penzie nedali, tretí žiada, aby bol preložený, štvrtý nechce byť preložený, a toto všetko máme konať, aby sme si zachránili popularitu u našich voličov, a musíme to konať na zjavnú škodu nášho štátu.

Parlament je vo svojej pravomoci obmedzený a všetka moc je v rukách reprezentantov strán, už či ministrov, či predsedov a vodcov strán. Zákony robí vláda, snemovňa ich len odhlasuje. Tu tedy výkonná moc štátu je viac menej i zákonodarnou mocou. Z tohoto zlého triedneho rozvrstvenia politických strán vychodia i také spory, aký je dnes medzi zemedelstvom a priemyslom, ktorý spor je tiež príčinou nášho zlého zahraničného obchodu. Aké ohromné škody snáša tu náš štát! Ale ešte väčšia je tá politická škoda, ktorú tento spor agrárno-industriálny vyvoláva u našich politických spojencov, v Malej dohode.

Spojitosť politických a hospodárskych otázok nik nemôže negovať. Zahraničná politika štátu závisí síce od všelijakých jeho záujmov, ale v prvom rade od hospodárskych záujmov. Tak vidíme, že državy s najopačnejšími, najkontrérnejšími sociálnymi, právnymi i ekonomickými poriadkami uzavierajú priateľské smluvy, ba i dohody. Eklatantné príklady: Priateľstvo anglosaského národa so Sovietmi, alebo Francúzi, najkonzervatívnejší obhájcovia vlastníckeho práva, spojili sa s komunisty, a to hlavne z hospodárskych príčin. Predvojnová Srbia popri svojich historických tradíciách, ktoré ju viazaly k slovanskej a pravoslavnej Rusi, uzaviera r. 1881 s Rakúsko-Uhorskom dohodu, ba čo viac i vojenskú konvenciu, ktorá je namierená proti Rusku. Prečo? Lebo všetky jej hospodárske záujmy vykázaly ju k Rakúsko-Uhorsku.

Mohlo by sa snáď povedať, že to bola politika čisto dynastie Obrenovičov. Ale to neobstojí, lebo to bola politika najprominentnejších srbských intelektuálov, ako bol Piročanec, Mijatovič, Garašanin a j. Až do r. 1914 žila táto politická strana nielen ako austrofilská a maďarofilská, ale ona išla i za tým, aby sa juhoslovanský problém z ekonomických príčin riešil v rámci rakúsko-uhorskej monarchie na ten spôsob, že sa Srbia zriekne svojej samostatnosti a vtopí sa do rakúskouhorskej monarchie a tu aby uskutočnila spojenie južných Slovanov.

Dr Živojin Perič, i dnes profesor štátneho práva na belehradskej univerzite, až do zániku rakúsko-uhorskej monarchie bol hlasateľom tejto politiky a napísal o tom mnoho študií. Toto sú faktá. Medzi dnešnou Juhoslaviou a Československom stoja iskrenné a bratské sväzky. Ale nech si nik nemyslí, že sa tieto sväzky môžu stále udržať, ak sa nestvoria podmienky za spoluprácu na ekonomickom poli. Nemôžu byť dve državy v politickom priateľstve a v tom istom čase i v hospodárskom boji. Dohoda sa musí najsť. Naivné je mysleť, že Juhoslovanom stačí, keď im prejavíme našu opravdovú bratskú lásku. Oni chcú, aby sa ich prírodným produktom otvorily u nás odbytištia, lebo chcú žiť a chcú si zaplatiť svoje dlhy v Škodovke za delá a muníciu, ktorou trebárs aby bránili i seba i nás. Čo dáme Srbsku, sebe dáme.

Politika českých agrárníkov, aby sa Srbsku nečinily žiadné ústupky, nevyhnutne povedie k tomu, že naše vzťahy ochladnú a že sa dnes - zajtra Jugoslavija prestane modliť k svätému, ktorý jej nepomáha. Už počuť také hlasy. Predseda obchodnej komory vo Veľkom Bečkereku Petar Kostič z príležitosti shromaždenia komory hovoril s veľkou rezignáciou o priateľstve s Československom. Taktiež i hlavný direktor sväzu srbských zemedelských zádruh Voja Gjorgjevic. Jestli českí agrárníci budú stáť i naďalej na svojom dosavádnom stanovisku, tak z týchto dnes ešte len ojedinelých hlasov povstane celý divoký chór a to bude i agrárníkom veľmi nepríjemné.

Srbsko vyskočilo z rakúsko-uhorskej interesnej sféry, keď maďarská agrárna politika uzavrela uhorské hranice pred srbským vývozom. (Posl. Prokes: Pane kolego, nemáme číst!) Z toho vznikla atmosféra, ktorá musela viesť do vojny, lebo každý národ chce žiť. A tieto poznámky - mutatis mutandis - vzťahujú sa i na náš pomer k bratskému národu rumunskému.

Záujmy československej industrie treba priviesť do súladu so záujmami agrárnymi a oba treba podriadiť záujmom bezpečnosti štátu, teda jeho životnej existencii.

Keď hospodárstvo nášho štátu už musí byť viazané, upravme ho tak, aby sa jeho správa spojila v jednej ruke. Dnes jeden syndikát prekáža druhému, jeden povoľuje vývoz a druhý mu zabraňuje, jeden povoľuje dovoz a druhý mu zabraňuje, následkom čoho niet ani vývozu, ani dovozu a štát má miliardové škody.

Príčina tohoto špatného obchodu väzí v rozvrstvení našich politických strán, v ich neústupnosti, v ich triednej politike, ktorá sa stavia nad záujmy iných tried a tak i celého štátu.

Pri tejto príležitosti musim s vďakou spomenúť, čo nám pán ministerský predseda povedal pri poslednej audienci u neho, že sa postará o to, aby na Slovensku v prvom rade Slováci boli prijímaní do služieb štátu.

Pán ministerský predseda v nedávnej svojej reči poukázal na to, že účasť Slovenska v štátnom hospodárení je pasívna. Myslím, že tento výkaz pána min. predsedu nebol úplný, že v tomto hospodárstve sú ešte také koeficienty, na ktoré pán ministerský predseda nepoukázal a že keby sa všetky tie koeficienty vzaly dohromady, tak by vyšlo, že na Slovensko sa skutočne nedopláca. A ja očakávam, že v najbližšom čase dostaneme ešte doplňujúce zprávy a dáta, z ktorých tento predpoklad vysvíta a bude dokázateľný.

Ale to by bol nesprávny príncip, keby sme posuzovali požiadavky niektorých zemí s toho stanoviska, koľko ktorá zem platí dane. Podľa daňového kľúča nemožno rozdeliť ani investície, ani štátne dodávky jednotlivým zemiam. Čím chudobnejšia je niektorá zem alebo niektorý kraj, tým menej dane platí. A z toho by následovalo, že čím menej dane zem platí, tým menej práva má na investície, na štátne objednávky, na štátnu pomoc.

So štátoprávneho stanoviska táto zásada nie je správna a preto nie je vlastne ani potrebné, aby nám pán ministerský predseda dokazoval, že historické zeme doplácajú na Slovensko. Slovensko buďto potrebuje pomoci, a vtedy ju musí dostať, aj v tom prípade, jestli by tá pomoc bola väčšia, než mu podľa daňového kľúča patrí, alebo bude Slovensko postavené na takú úroveň v hospodárskom a kultúrnom stanovisku, na ktorej stoja historické zeme, a vtedy žiadnej štátnej podpory a pomoci nebude potrebovať.

S poďakovanim kvitujem úmysel ministra zemedelstva, že chce predložiť návrh zákona na ochranu prírodného vína. Ctená snemovňa, je to anachronizmus, že my na Slovensku máme už mnoho a mnoho rokov zákon, ktorý chráni prírodné víno, naproti tomu ale v historických zemiach je dovolené vyrábať víno v sklepe z vody, špiritusu a vinného kameňa a týmto činom zapričiňovať mnohomilionové škody zemedelstvu na Slovensku. Dnes, keď priemysel na Slovensku vo veľkej miere poklesol, potrebné je, aby zemedelstvo bolo vo zvýšenej miere podporované. Náš najväčší zemedelský produkt je drevo a preto schvaľujem snahu ministerstva zemedelstva, že cenu dreva chce limitovať, určiť jeho najnižšiu cenu, a síce v takej miere, aby bola nielen režia zaokrytá, ale aby bol i slušný zisk pri tom zabezpečený, pri čom by pre tú industriu, ktorá potrebuje drevo, ako na pr. celulózky, boly ceny určené tak, aby táto industria neutrpela škody. Preto je nielen záujmom štátnych a súkromných lesov, ale aj mnoho desaťtisíc slovenského a podkarpatoruského robotníctva je, aby sa za drevo na Slovensku dostala slušná cena.

Slovensko je vo všeobecnosti považované za zemedelskú čiastku našej republiky. Tento náhľad je celkom mylný. Najlepšie zeme na Slovensku majú v rukách Maďari a my Slováci musíme sa uspokojiť so zemiami druho-, treťotriednymi, na ktorých okrem ovsa a niečo zemiakov iného skoro nič neraste. Zeme na Slovensku sú už tak rozdrobené, že nie je možné ich ešte ďalej parcelovať. A keď proti tomu postavíme, že prírastok populačný na Slovensku činí 60.000 duší ročne, tedy za 10 rokov je to vyše pol miliona duší, nastane nám riešiť veľmi ťažký problém, čo si počneme s tým populačným prírastkom, keď najdeme pre tento polmilion slovenských ľudí chlieb. Zeme sa nerozmnožujú, sa neplodia. Nevyhnuteľne je treba tedy postarať sa o to, aby sa na Slovensku budoval a napomáhal taký priemysel, ktorý je na Slovensku životaschopný a ktorý by tomuto našemu každoročnému prirastku populačnému zabezpečil živobytie.

Práve dnes bola tu deputácia v záujme Mauthnerových textilných závodov v Ružomberku. Tieto továrne sú nútené prepustiť asi 1200 robotníkov, jestli sa im neumožní vyviesť svojich asi 200 vagonov hotových textilných tovarov do Rumunska. Ale Rumunsko tento textilný tovar prijať nechce, jestli my zas nedovolíme, aby Rumunsko mohlo doviesť sem svoje hospodárske produkty. Som presvedčený, že pán minister Hodža, ktorý poznal slovenské pomery lepšie ako ktokoľvek zpomedzi nás, vyjde tejto oprávnenej žiadosti slovenského robotníctva v ústrety.

Priemysel na Slovensku trpí hlavne pre dopravné ťažkosti. Dnešný systém tarifovania neodpovedá hospodárskej štruktúre nášho štátu preto, že sa u veľkých vzdialeností na 400 km už žiadné odstupňovanie neobjavuje. Geografická konfigurácia nášho štátu vyžaduje, aby práve na tieto väčšie vzdialenosti nastúpilo silné odstupňovanie. Východoslovenské a podkarpatoruské hospodárstvo je ubíjané dnešným tarifným systémom. Vláda by mala čím skôr sostaviť komisiu odborníkov, ktorí by vypracovali nový systém tarifovania. Do tej doby však ministerstvo železníc nech vyhovuje žiadostiam o dopravné sľavy najbenovolentnejšie.

S vďakou kvitujem dobrú snahu p. ministra Bechyně a sekč. šéfa Paula, ktorí, aby umožnili rozvoj a oživenie baníckeho podnikania, poskytli preprave rúd sľavu na dopravných sadzbách. Slovenskí poslanci podali nedávno interpeláciu, v ktorej žiadali, aby bol urýchlene predložený návrh zákona na malú silničnú novelu. Je nepochopiteľné, že slovenské hospodárenie je celkom inak upravené v zemiach slovenských ako v zemiach českých. Na Slovensku hlavná starosť o silnice pripadá Slovenskej krajine, ktorá má 5.899 km krajinských silníc, a ďalej vicinálnym skupinám. Okresných silníc na Slovensku nemáme, ačkoľvek hospodárstvo slovenských okresov by dovoľovalo, aby už dnes veľká čiastka krajinských silníc bola daná do správy okresov. Ďalej je treba, aby bola určitá čiastka krajinských silníc štátom prevzatá a tým slovenská krajina odbremenená. Jedine takto bude vstave plniť svoje úkoly krajina slovenská tak, ako zeme české.

K ilustrácii uvádzam, že slovenská krajina dodnes vydala za roky 1928 až 1932 z vlastných prostriedkov na udržovanie a zlepšovanie svojich silníc 361 1/2 mil. Kč.

Nech je mi dovolené pri tejto príležitosti ešte vysloviť nádej, že žiadosť celého Slovenska, aby bola na Slovensku postavená technika, - keď i nie tohoto roku, ale v krátkom čase - bola uskutočnená, táto žiadosť je tým ľahčie uskutečniteľná, lebo veď je mnoho a mnoho príčin a dôvodov za to, aby zbytočná nemecká technika v Brne bola zrušená.

S vďakou treba kvitovať i veľkú prácu našej úspornej komisie. Táto ustanovizeň dokázala sa na celej čiare veľmi praktickou. Bez jej vyrovnávacieho a egalizujúceho denia bolo by medzi rezortmi štátnej správy mnoho sporov a byrokratických jednaní. Len v jednej veci bola príliš úsporná, a to pri posúdení budžetu ministerstva zahraničných záležitostí. Svetová vojna sa síce skončila, ale neskončila sa vojna diplomatov. A jestli chceme, aby sme i túto vojnu s úspechom viedli a skončili, i k tomu sú, ako ku každej vojne, potrebné peniaze, peniaze a zasa peniaze. A tomuto úkolu bych práve preto doprial bohatšie dotácie, aby sme tým istejšie vyhnuli sa vojne, kde už nie diplomati, ale vojaci budú hovoriť.

Naši súsedi Maďari nevedia zapomenúť na býv. panstvo a všemožne sa usilujú, aby dnešny stav vyvrátili a reštituovali býv. Uhorsko. Do nedávna celú túto revíznu akciu v Maďarsku viedly a robily len spoločenské spolky, keď ale terajší min. predseda maďarský Gőmbős prevzal svoj úrad, vyhlásil celkom oficielne, že vláda vzala do svojho programu úradne starať sa o revíznu propagandu. To je teda oficielne opovedaná diplomatická vojna.

Ctená snemovňa! Maďari stále tvrdia, že oni revíziu mierových smlúv chcú pokojnou cestou dosiahnuť. Ja v tom ale vidím absolutnú kontradikciu. Chcieť vziať 3 štátom veľké čiastky územia pokojnou cestou, to je podľa mojej mienky holý nesmysel. Predsa nebude takého štátu vo svete, ktorý by sa niekomu k vôli dobrovoľne zriekol veľkých čiastok svojho územia. Ale i to musím poznamenať, že žiadosť po revízii mierových smlúv je vlastne žiadosťou len maďarskej aristokracie. Ľud maďarsky je spokojný s tým osudom, ktorý mu prozreteľnost nadelila po skončení svetovej vojny, ľud maďarský žiada si mier, pokoj, chce žiť so svojmi súsedy v pokoji, aby si mohol zarobiť svoj každodenný kus chleba. Ale maďarská aristokracia a gentry, ktorá na stratených územiach stratila i celé dosavádné svoje panstvo, nevie sa uspokojiť so svojim terajším osudom, a preto heslom revizie dáva tak rečeno kokainové injekcie okyptenému, amputovanému Maďarsku, aby len ďalej buntošilo, bilo sa za vrátenie býv. území Uhorska.

My sme naše stanovisko už niekoľkokráť precizovali a vyslovili sme, že nevydáme dobrovoľne ani piaď zeme. Čo maďarská revízna propaganda tedy znamená? Že Maďari chcú získať veľmoci, aby nás prinútily zrieknuť sa určitých území. A ako nás môžu prinútiť? Ak nie vojnou, tak hospodárskym tlakom, nejakým bojkotom alebo blokádou. Je tedy jasno, že snaha Maďarov je nepriateľský akt proti celej Malej dohode, a to nás oprávňuje, ba núti k odvetnej práci. My musíme Maďarov prinútiť, aby prestali nám škodiť. Maďarská propaganda za revíziu mierových smlúv je veľmi úsilovná; dosiaľ vydali vyše 80 kníh, ktoré rozdávajú všetkým významnejším osobám všetkých europských štátov. Majú platených agentov po všetkých štátoch Europy, dovážajú si hostí osobitnými vlakmi z Anglicka, Holandska, Italie, zo všetkých strán, týchto hostí, celé dni vozia po Maďarsku, ukazujú im svoje potemkinovské vesnice, zabávajú ich a hľadia si ich náladu takýmto spôsobom získať. Naproti tomu naša propaganda je nepatrná, lebo sa spoliehame na svoju pravdu a na svoju silu, ako i na záujem Europy, ktorá nechce vojny. Je pravda, že Maďari sami o sebe nič nezmôžu proti Malej dohode a že ani Europa sa nebude biť za maďarské záujmy. Ale nám musí záležať na tom, aby nikto v Europe nebol naším nepriateľom a nebol falošne informovaný o pravom stave vecí. Nestrkajme hlavu do piesku, aby sme nevideli nebezpečie, ktoré nám hrozí so strany maďarskej agitácie.

Prečo nemôžeme vydaď ani piaď zeme? Po prvé zo strategických príčin a po druhé z hospodárskych príčin. Ale nemôžeme tak urobiť ani preto, lebo máme historické právo na tieto zeme, ktoré máme vo svojom držaní. My sme si proste vzali nazpät, čo nám Maďari pred 1000 rokmi vzali, a nemôžeme tieto zeme pustiť zo svojho držania ani preto, lebo ich musíme mať ako ekvivalent za naše minority, ktoré zostaly v Maďarsku. Tieto príčiny, pre ktoré musíme držať i Maďarmi obývané kraje vo svojich rukách, nemožno odčiniť, a preto podľa mojej mienky Maďarom nezbýva nič iného, než smieriť sa s nezmeniteľným daným stavom a v priateľskom, dobrom súsedskom pomere hľadať blahobyt pre svojich občanov. My si toho priateľského pomeru uprimne želáme s každým národom v Europe a teda i s Maďarmi.

Maďari majú príslovie, že zlé súsedstvo je turecká kliatba. Niet najmenšej pochybnosti, že ono škodí v prvom rade Maďarom. A jestli oni nechcú tohto priateľského spolunažívania, musíme sa i my zariadiť tak, aby štáty Malej dohody neutrpely škody. Musíme hlavne svoje hospodárske pomery upraviť tak, aby sme s Maďarskom vôbec nemuseli počítať. Oni nechcú od nás kupovať, my sa zariaďme tak, aby sme od nich ničoho nemuseli kúpiť,. Ľúto nám je maďarského ľudu, ktorý je usilovný, dobrý a pokojamilovný. Ale vinu na tom nese maďarská gentry a aristokracia, ktorá je ešte i dnes panujúcou triedou v Maďarsku.

Uhorsko 900 rokov nažívalo v pokoji s Nemaďarmi. Nikdy v Uhorsku Maďari nemali ani hegemonie, ani supremácie zabezpečenej zákonami. Katastrofu uhorskú zapríčinila ich zvláštna politika voči nemaďarským národnostiam a osobný záujem jednotlivcov a rodín, ktoré nedoprialy života a chleba svoj im poddaným. Do r. 1790 nebolo vôbec národnostnej otázky. Martinovič, mušedníckou smrťou skonavší opat r. 1870 napísal, aby všetky národy v Uhorsku žijúce dostaly autonomiu a spojily sa s podunajskými štáty v jedon federatívny sväzok. Tento istý návrh predniesol o niekoľko desať rokov neskoršie i maďarský politik Széchenyi, ale márne boly múdre slová týchto politikov. Kossuth vo svojom bezmeznom šovinizme už vtedy písal v Pesti Hirlape, že mimo súkromného života v Maďarsku musí byť všetko vo správe uhorskej úplne pomaďarčené. R. 1848 Maďari vypovedali boj nielen Habsburkom, ale i nemaďarským národom. A toto privodilo prvú katastrofu na Uhorsku. Je pravda, že 21. júla 1894 Bartolomej Szemere v Debrecíne už navrhoval, aby všetkým nemaďarským národnosti am v Uhorsku bola daná autonomia a aby s ostatnými podunajskými štátmi utvorily jedon federatívny štát. Ale to už bolo všetko pozde. Sám Košut vo vyhnanstve priklonil sa už k tejto myšlienke a radil svojim kompatriotom, aby utvorili federáciu podunajskych štátov. Prišlo vyrovnanie a vtedy Maďari vzali si do hlavy vytvoriť uhorský štát s 30 miliony Maďarov. A zvláštne je, že túto megalomaniu hlásali nie rasoví, rodilí Maďari, ale renegáti jako Grünwald, Rákosi a pod. Priniesli síce národnostný zákon, ale ten nikedy nebol exekvovaný, naproti tomu ale nastalo hrozné prenásledovanie všetkeho, čo nebolo maďarské. Chorvati dostali síce t. zv. carte blanche, ale Maďari i na tú siahali. Ešte v poslednom roku pred vojnou František Kossuth dosiahol toho, že pomaďarizoval celú správu železníc v Chorvatsko-slavonsku. Povestné sú slová Kolomana Tiszu, že všetky nemaďarské národnosti treba rozmliaždiť - összetiporni. Za ním následovali Koloman Széll, Dezíder Bánffy, so svojim pomocníkom Alexandrom Jesenským, Apponyi Albert, Andrássy Gyula a fanatickejši Tisza István a Kossuth Ferencz. Je prirodzené, že po tejto šovinisteckej politike nemohlo prijsť nič iného než zasa nová katastrofa na Uhorsko, ktorá sa po vojne i prejavila v úplnom rozbití starého tisíciročného Uhorska. Pýtam sa, ako by vypadalo to reštituované Uhorsko, keby k národnému vedomiu už teraz prebudéné masy slovenské, rumunské a srbské dostaly sa do uhorského parlamentu? Znamenalo by to novú katastrofu pre Maďarsko. Na čo tedy reštituovat niečo, čo by sa ihneď muselo rozpadnúť? Jestli nepríjmu ideu Martiničovu, Szécenyiho, Szemereho a Kossuthovu o federácii podunajskych štátov, stihne Maďarov ďalšia nová katastrofa. 900ročná historia, géniovia Maďarska a ích katastrofy kážu Maďarom, aby nažívali v priateľstve s inorečnými národmi, aby utvorili federatívny sväz štátov. Ale oni toto nechcú učiniť a tak ženú sa horeznak do novej katastrofy. Alebo či je to nie tragedie národa, že po 400ročnom boji proti Habsburkom chcú ich znova posadiť na trón Nechcú nášho priateľstva, ale hľadajú pomocníkov pre svoju megalomaniu u celkom cudzích a neinformovaných, naše pomery neznajúcich ľudí v Anglii.