Pri tejto kapitole keď hovorím to, že rozpočet je hospodárskym programom a nakoľko tento rozpočet má toľko tých nedostatkov, následkom čoho celý ten hospodársky program trpí na mnohé medzery, bych si dovolil v krátkosti len ako programový požiadavok, - nie ani stranícky, ale, myslím, dnes celej našej verejnosti, ani nie slovenskej, ale aj celej verejnosti republiky - poukázať na to, nač poukážu rečníci snáď detailnejšie, dôkladnejšie, na konečné upravenie t. zv. roľníckej dlžoby. V záujme roľníctva sa toľko podnikalo, varanty, skladištné družstvá, monopoly, syndikát atď. a uverte, pánovia, že z tohoto roľník dosiaľ nemá nič. Toto tomu roľníkovi na jeho stave vôbec ani maličké procento neuľavilo. Čaká po tých sanáciách bánk a družstiev, po sanáciách rozličných i súkromných firiem nie milodar, nie almužnu, ale nejaké finančné arangement štátné, aby vedel, že štát ho podchytí, že usiluje sa mu pomôcť, aby tie ťarchy ho nepozbavily jeho daňovej schopnosti. (Výkřiky posl. dr Ravasze.)

Od prvopočiatku, keď sa začala tak ako vo svetovej verejnosti, tak aj u nás objavovať hospodárska kríza, smysel jednoduchých ľudí poukázal už veľmi jednoducho na veľmi jednoduchý liek: Vyrovnajte cenu medzi výrobou poľnohospodárskou a výrobou priemyslovou. Nám nezáleží na tom, že žito má takú cenu alebo onakú cenu, nám záleží, aby sme zo svojej vlastnej výroby mohli si svoje životné potreby zaopatriť. (Tak je!) Toto bola jednoduchá diagnoza t. zv. sedliacka, jednoduchých ľudí, ktorí nevedia o systémoch, nevedia o literatúre takej alebo onakej, ktorí však citia, čo ten život na nich ukladá, a citia, ako on môže živelným spôsobom ovládnuť tento život, a videl tento jednoduchý spôsob vyrovnania cien. O tom sa dneska v našej politickej verejnosti robí hrozný problém. Vieme prečo. Tento problém robí stranícka zaujatosť, menovite tá spojitosť, ktorá v dnešnej vládnej koalícii je spojená, na jednej stránke robotníckych strán, na druhej stránke veľkého kapitálu, ktoré sa navzájom zabezpečujú, jedným zabezpečujú sa ceny priemyslovej výroby a druhým zaručuje sa nedotknuteľnosť nemocenských pokladníc. V tejto konštelácii, pánovia, uverte, že nikdy nemôže prísť k riešeniu tohoto jednoduchého problému, ktorý vlastne nie je problémom, ale stranícka predpojatosť a zaujatosť, ktorá robí z tejto jednoduchej otázky problém, na ktorý tak velice trpíme. To ovšem bude veľká skúška vládnej väčšiny, či tento problém rieši, alebo či ho nechá ďalej ešte plávať, aby pod ním ešte ďalej občianstvo trpelo. Práve to je otázka, ako roľnícky stav, prvovýroba, prispieva, myslím, k tomu najväčšou mierou, aby finančný stav nášho štátu bol skutočne zabezpečený.

Keď som pri tých požiadavkách, ktoré som naznačil, dovolím si ešte na jednu stránku poukázať, ktorá je viac rázu kultúrneho. Behom rokov dospeli sme k tomu, že usporiadanie pomerov našej republiky s Vatikánom uzavretím t. zv. modu vivendi, začína byť akýmsi populárnym. Pri uzavretí toho modu vivendi netrúfali si vlastne ešte ľudia ani verejne o tom hovoriť. Nesniesla by to určitá čiastka našej verejnosti. Bola by to bývala provokácia. Dnes, po niekoľko rokoch, dospeli sme k tomu, že v tom vidíme štátnu nezbytnosť. Ovšem ako v mnoho iných veciach, aj v tejto veci pravá orientácia našej verejnosti prichádza trochu pozde, a preto aby sme upravili túto orientáciu do pravého smeru, z ktorého by vskutku obidve stránky maly uspokojené svedomie a maly prípadne možnosť povedať, že toto je výdobytok, lebo nemýlme sa, páni, smluvy uzavierať tak, že si jedna stránka myslí: tá druhá stránka mne prinesie obeti a ja budem z tejto smluvy ťažiť, to je absurdum. Keď sa i chvíľkove podarí takáto smluva, nemôže byť stála a trvalá a preto, pánovia, dávam vskutku na uváženie, dávam na vaše vážne chápanie, aby sme sa usiľovali so Sv. Stolicou, s Vatikánom uzavierať konkordát (Tak je!) a nie modus vivendi. Nebojme sa toho strašiaka, nebojme sa všelijakých frází predpojatosti, ale buďme si vedomí, keď máme už usporiadať pomer, tedy ho usporiadajme tak, aby to bolo i formálne správné a žiadné zakuklenie (Potlesk slovenských ľudových poslanců.) prípadne jednej stránke nevyhovujúce.

Pri tohoročnej debate rozpočtovej musíme však odchylne od debát rokov predošlých konštatovať, že aspoň čiastočne bolo vyhovené našej starej požiadavke, ktorú sme pri každej rozpočtovej debate prízvukovali a tlmočili o zvláštnom slovenskom rozpočte. Hovorím "aspoň čiastočne". Lebo týmto chcem charakterizovať a označiť reč pána minister. predsedu, ktorú on tu vo snemovni predčítal 20. októbra 1933, vo ktorej reči reagoval na reči odznelé v t. zv. nitrianskej debate, a ktorej reči usiľoval sa nielen on, ale i celá vláda dať zvláštny význam. V tejto reči pán min. predseda aspoň nejaký čiastočný slovenský rozpočet nám dával, i keď ukazoval, že je deficitný. Ale vidíme v tom už určitý postup, lebo doteraz sme sa ani to nemohli dozvedeť, či sme deficitní alebo aktívni. Teraz sme dostali aspoň to, že sme deficitní. (Výkřiky posl. Bendy.)

Myslím, veľactená snemovňa, že práve parlament je fórum, ktoré musí byť snáď najoprávnenejšie zvedavé na ozvenu tejto reči, a síce na ozvenu tak na Slovensku ako na ozvenu tu v Čechách. A nech je mi dovolené tlmočiť aspoň niečo z tejto ozveny tak slovenskej ako ozveny českej.

Na Slovensku, kto čítal reč tú v časopisoch, - o plakátoch nehovorím, lebo nevidel som človeka, ktorý by ju na plakátoch bol čítal - kto čítal reč p. min. predsedu, bola ozvena v dušiach tých Slovákov tá: Bože môj, akými my musíme byť bohatí, keď na nás doplácajú! A vtedy ako ďaľší postup myšlienkový vyvinul sa v tom Slovákovi: Ale veď je to naše bohatstvo, ako je to možné? Veď my predsa vieme na pr. o stave vkladovom, o výkaze vkladov tak na Slovensku, ako v historických zemiach, a to nielen v poslednej dobe, ale od prevratu začnúc, ako sa vyvinoval, ako sa vlnil. A z tohoto, čo už aj kol. Rázus pred poludňom vo svojej reči preukázal, dôvodí ten Slovák, lebo my vieme, že naše vklady nielen že nerastú, nielen že nie sú na tom istom stupni, ako boly, ale padajú. A tento úpadok vkladov na Slovensku nevyčerpáva ani len tú mieru, že by sa mohlo povedať, že snáď kapitalizovanie z úrokov nevybraných snáď nahradzuje úbytok vkladov. I pri tomto kapitalizovaní úrokov vkladových predsa ukazuje sa úbytok, a tu si Slovák jednoduchý povie: Ako je to jednoducho možné a čoho je to znakom? Znakom chudobnenia Slovenska, znakom upadana hospodárskej a vôbec finančnej kapacity Slovenska je, že vkladové naše podstaty s roka na rok, ale dôsledne, a nechcem povedať, že nezadržiteľne, idú nazad vtedy, keď vkladová podstata a vkladová miera v historických zemiach s roka na rok zasa len s určitou istotou, a nechcem zasa to dopustiť vám, že nezadržiteľne, idú hore a vyššie a vyššie, takže pri 52 miliardách vkladov v historických zemiach Slovensko a Podkarpatská Rus sa môže pochlubiť iba so 4 miliardami, kým r. 1927 vykazoval stav vkladov na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi 3 1/2 miliardy Kč a tu len 39 miliard. To je rozdiel, myslím, ohromný.

Toto by bola jedna ozvena, a veľmi nebezpečná ozvena, pánovia. Vy ste nám, neviem z akých pohnútok, ale, myslím, že nie zo štátnych pohnútok za dobré uznali, že na tento čas ste nám zavreli ústa. Nemôžeme písať, nemôžeme rečniť, nemáme styk s ľudom taký, aký by sme mohli a mali mať. (Posl. Srba: V demokracii musí být také autorita!) O tej autorite dovolím si ešte niečo povedať. V tomto čase sa to stalo práve, že ste nám zavreli ústa, že sme nemohli k tejto reči ani poznámky uverejniť, aby sme prípadne tomu nášmu Slovákovi vštepovali do duše i iné myšlienky, než na ktoré on prijde.

Pánovia, to je veľmi nebezpečná hra, ktorá sa robí tým, že sa voličstvo a široké masy ľudu nechávajú bez časopisov, lebo nemýľte sa, ani centralistické časopisy české ani slovenské nedostaly predplatiteľov za to, že naše časopisy nevychádzajú. Mám presné informácie, že jeden časopis získal 34 čísiel, druhý 27 čísiel. Myslím, že propaganda a všetko úsilie, aby sa využila situácia a na miesto našich časopisov dávaly časopisy svoje, ich stála desaťkráť toľko, než majú výsledok z tejto taktiky.

Je ale škoda, že ten človek bol ponechaný sám sebe, že je odkázaný na zprávy a informácie nekontrolovateľné, ktoré dostane pán Boh vie kde a od koho. A teraz on s týmito zprávami prichádza domov, premýšľa o tom a prijde mu do toho takáto reč a on prijde sám na to, že je to nemožné. Čo sa varí v tej duši a čo v nej vyrastá? Za toto si ráčte brať teraz odpovednosť vy, ktorí ste vyprovokovali situáciu, aby sa slovenská verejnosť podzemnou prácou informovala, abych povedal, poddušnou, podvedomou prácou a agitáciou. (Výkřiky posl. Šaláta.)

Reč pána min. predsedu čítali ako druhú ozvenu. V tomto ohľade mohli by sme povedať, že Slováci veľmi distingvovali a povedali: Doplácate ovšem na Slovensko, ale na vašich na Slovensku žijúcich ľudí. Ja vám to tu dnes hovorí otvorene, aby ste to vedeli, lebo neviem, že by sa opovážil kto druhý vám to povedať. Mám informácie o tom, že keď sa tieto drakonické poriadky proti našim časopisom a našej strane na Slovensku začaly, po 2, 3 týždne bolo nariadené vyžiadať si informácie od obecných notárov, ako tieto zákroky pôsobia. Pánovia, opováži sa ten notár napísať pravý stav? Keby napísal pravý stav, že ľudia si z toho nič nerobia, povie sa: To je ľudák, treba ho restringovať. Tedy aby neriskoval svoju situáciu a svoj úrad, napíše zprávu ako ten povestný lokaj, ktorý prišiel každý deň ráno hlásiť: Je všetko v poriadku! (Posl. Bečko: Notár to neurobil!) To vy budete lepšie vedeť! Vy sa, myslím, s nimi viacej stýkate!

Povedal som, že poukážem i na nejakú tú ozvenu z Čiech. Mám tu jedon rukopis z Prahy (ukazuje), kde mi jeden Čech tiež písal ako prejav českej verejnosti a českej duše nad tým... (Posl. dr Markovič: Kdo je to?) Odpusťte, neprozradím vám, lebo viem, čo by bolo s tým chudákom. (Posl. Markovič: Jedon je jedon a nie je verejnosť!) Myslím, že viac čítate české časopisy ako ja a že máte o českej verejnosti dostatočnú vedomosť. Ten istý pán píše, že prekázané dobrodinie vyčítať komusi sa najmenej sluší. Nechcem spomínať toho, to nie je argument, ale niekoľko takých myšlienok, ktoré už sa blížia prejavu argumentácie. Je vôbec pravdou, pýta sa, že len vinou Slovákov doplácame na ich správu? Veď všetci vieme, že žijeme v kríze nielen politickej, ale i hospodárskej a že bolo dávno a obecne uznané, že podstatnou príčinou hospodárskej biedy štátu je úžasné, až nemravné zbytnenie štátnej správy. A hovorí ďalej: Jestli toto sa stalo v Čechách, že sme si my tak rečeno prešpikovali úrady zbytočne, tak o Slovensku to musíme duplom povedať (Hlasy: Kdyby jen duplom!) Je to argument. Je známé, píše Čech, že sme si dosadili mnoho Čechov do úradov a do správy Slovenska na úkor domácim ľuďom a k tomu sme úradníctvu exponovanému na Slovensku poskytli značné prídavky. Z toho vyplýva, že správa Slovenska bola nie vinou Slovákov zasa ešte drahšia než priemerne neúsporná správa štátna, ale že zo štátnych miliárd len malý, nespravedlive malý podiel prijali skutočne Slováci, ktorí všetci by boli bez slovenských úradov rozmnožovali rady nezamestnaných. Nezamestnanosť bola však ponechaná Slovákom. To je ten výraz, čo ten jednoduchý sedliak, ktorý čítal tú reč, povedal: Doplácate, ale nie na nás, doplácate na svojich ľudí na Slovensku.

Myslím, že je skutočne lzä sa omedziť na holé faktum, píše, že zo Slovenska sme prijali len 14 miliárd na správné výlohy. Ako v Rakúsku centralizované Viedeň bola molochom, ktorý žil a dobre žil na útraty národov a pil im krv - obdobne i Veľká Praha je ohromným zariadením skôr štátne-politickým než prirodzene hospodárskym a nezbytným, ktoré nutne je udržiavané len obeťou všetkých obyvateľov štátu, pretože násilná centralizácia umele shrnuje do Prahy veľké príjmy a tým i veľké dane. Veľký výnos daňový u Veľkej Prahy niktorak neni zásluhou len obyvateľstva Veľkej Prahy, do tejto daňovej nosnosti prispievajú i ostatné čiastky republiky, i to Slovensko prispieva k nej... atď.

Neidem vás týmto zamestnávať a zaoberať, len aby som ukázal, že ozvena tejto reči nielen na Slovensku, ale i v Čechách nie je taká, ako by si to niektorí páni boli priali po tom veľ kom aranžmá, ktoré sa okolo tejto reči tu uskutočnilo. Odhliadnuc od toho, že v reči som bol apostrofovaný osobne sám, cítim akúsi osobnú zodpovednosť, ale i povinnosť za túto osobnú apostrofu sa rečou zaoberať, cítim povinnosť, že v mene strany a národa slovenského musím sa touto rečou zaoberať. (Hlasy: To nie je správné, menom národa slovenského! - Posl. dr Slávik: Pán Tiso nemá právo hovoriť menom slovenského národa!) Na toto prídem čoskôr, či mám to právo či nemám. Koľkoráz už sa s týmto zaoberala verejná mienka parlamentná, že raz sa musíme s touto vecou zaoberať. (Hlasy: Každý musí hovoriť len v mene voličstva!) Ja hovorím tu menom slovenského národa. (Posl. dr Slávik: Buďte skromnejší!) Práve pre tú súvislosť reči pána min. predsedu s nadhodením slovenského problému v nitrianskej debate by sa mohlo nezasväteným zdať, že by bol chcel podlomiť náš národný pohyb. Pánovia, ktorí myslia, že ten národný pohyb zasiahli, lebo niet shromaždenia, niet tlače, teraz je na západnej fronte kľud, veľmi by sa mýlili. My môžeme byť kľudní, lebo ten národný pohyb na Slovensku ide. Na prvý pohľad by sa bol mohol niekto domýšľať, že p. min. predseda chcel ten národný pohyb podlomiť. Pochybujem o tom a keď uvážim všetko, čo s rečou súvisí, myslím, že tu ide o niečo iného. Zvláštné je, veľactená snemovňa, že v parlamente predstúpil p. min. predseda a preniesol reč, ktorú schválila a akceptovala ministerská rada, tedy všetci ministri, ktorú schválila i vládna väčšina, a ledva že bola reč prenesená, jeden člen vlády, p. ministr dr Hodža, v najbližšiu nedeľu sa v Lipt. Sv. Mikuláši touto rečou zabýval, a to takým spôsobom, že nikto nemôže hovoriť, že by sa bol s touto rečou stotožňoval. (Posl. dr Polyák: On bol prvý, ktorý pochyboval o tých cifrách!) Nepochyboval, hovoril, že sú správné, ale že so slovenského stanoviska je treba silou mocou hľadať príčiny, prečo je Slovensko tak vysoko deficitné. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.)

Pánovia, ja myslím, že p. min. dr Hodža sa ozval nie preto, že by bol chcel doplniť reč p. min. predsedu, skôr sa mi zdá, že tu ide o vnútorný boj v agrárnej strane a vo vláde, kde sa sráža centralistický systém s t. zv. regionalizmom, ktorý si p. min. dr Hodža drží ako svoj duševný koncept a s ktorým regionalistickým systémom usiľuje sa statočne pre Slovensko čo najviac vydobyť a Slovensku čo najviac osožiť. (Posl. Benda: Žene vodu na váš mlýn!) Myslím, že sa z toho môžete len tešiť. (Výkřiky.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. dr Tiso (pokračuje): Ja hľadím takto na túto otázku a preto musím hovoriť, že p. min. predseda nemohol mať úmysel touto rečou podlomiť náš národný pohyb a údajne finančný základ autonomie, lebo on dobre vie, že my našu autonomiu neopierame v prvom rade na finančnú sebestačnosť, na finančné výpočty slovenského národa, ale že ju opierame na národ slovenský, že preto žiadame autonomiu, lebo je tu národ, ktorý má právo, aby sa sám riadil. (Posl. dr Markovič: To je tak, ako keď sa chce mladý človek bez chleba oženiť!) Hovorí sa, že každé prirovnanie kulhá, tak aj toto.

Ide tuná o to, že p. min. dr Hodža dobre vycítil, že s tým svojím regionalizmom neni sympatický Prahe, ani svojej strane a preto videl útok na seba, na svoj regionalizmus a je to útok na regionalizmus, lebo tento zakladá sa na čiste hospodárské, čiste finančné potreby Slovenska - a táto reč jedine s týmto sa zaoberá. Nám autonomistom vlastne tu nebola daná žiadna odpoveď na to, či je naša autonomia ako požiadavok správna alebo nie. Tu ide o to, je moje najhlbšie presvedčenie, a len tak si dovediem odôvodniť a vysvetliť, že nielen člen tej istej vlády, ale aj člen tej istej strany, ako pán min. predseda, nevšímajúc si vládnej disciplíny ani straníckej disciplíny, išiel a hlásil sa ku slovu: Mám na túto reč čosi povedať. My sme mu povďační za to, že to pravil, lebo vskutku to muselo byť povedané, aby si nikto nemyslel, že tie číslice a ten deficitný rozpočet slovenský takto nám podaný nás pomýli a z našej orientácie nás prípadne vyrazí. Nie.

My ovšem ideme ďalej a tvrdíme odlišne od pána min. dr Hodžu, že tieto číslice a tieto štatistiky pána min. predsedu neprijímame, a síce nie preto, že by sme v podrobnostiach a detaile mali k dispozícii materiál, ktorý nám nemôže byť ani k disposícii, ale pre tú jednoduchú methodickú chybu, ktorej sa dopustil osnovateľ tej reči a štatistiky. Táto methodická chyba pozostáva v tom, že keď na jednej strane sa pán min. predseda odvoláva čo sa týka výdavkov na preliminár, na rozpočet v príjmoch už neúčtuje a nedrží sa vykázaných príjmov v tomtiež rozpočte, ale záverečného účtu. A to je taký odklon od objektívneho postupu i v narábaní so štatistikou, o ktorej sa hovorí, že kto chce, čo chce z nej dokáže. Ale aspoň také zjavné methodické chyby sa nesmú páchať, aby každý na prvý pohľad videl, že to nie je možné prijať.

To je naša najzákladnejšia a prvá príčina, keď vyhlašujem, že štatistiku pána min. predsedu neprijímame pre túto methodickú chybu, že máme k tomu príčiny, myslím, pánovia, nebude od veci, keď dáme si záležať dokázať na niektorých bodoch a úsekoch nášho rozpočtového plánu, že nemožno vždycky výdavky a príjmy podľa toho merať, aké boly v rozpočtovom preliminári, a aké boly príjmy v záverečných účtoch vyúčtované.

Lebo že je ohromný rozdiel medzi preliminovanými výdavky a skutočnými výdavky vynaloženými na Slovensku, to dovoľujem si ilustrovať niekoľko príklady: Na pr. na vodohospodárske meliorácie v rezorte ministerstva orby a ministerstva ver. zdravotníctva bolo v r. 1919 až 1931 na Slovensku povolené 99.4 mil. Kč, kým vo skutočnosti vyplatilo sa iba 69 mil. Rozdiel medzi predpísaným a skutočným výdavkom činí v tomto prípade 30 mil. Kč, v procentoch to značí 30·28%. O toľko obdržalo Slovensko menej, než malo podľa rozpočtu obdržať. Už tento jediný príklad by stačil, aby od základu vyvrátil srovnanie pána min. predsedu. Ale, bohužial, tento príklad z oboru meliorácie neni ojedinelý, lebo vieme, že ťažké stámiliony boly upotrebené v zamoravských krajinách, hoci boly v rozpočtoch preliminované pre Slovensko. Spomínam tu milionovej položky na sriadenie slovenskej techniky, desiatky milionov na vybudovanie bratislavskej univerzity a stámilionov na vybudovanie slovenských železničných tratí podla zákona z r. 1920; alebo kde sa podely peniaze zo schváleného rozpočtu na stavbu budovy krajinského úradu v Bratislave? Všetky tieto preliminované výdavky skutočne nešly na Slovensko.

Tieto dáta už stačia, aby poukázaly na to, že je ohromný rozdiel mezi predpísaným a skutočným výdavkom. A keď pán min. predseda tvrdí, že predpísané výdavky pre Slovensko majú sa k výdavkom ostatných zemí ako 1:3, tak to radi uznávame, ale tvrdíme naproti tomu, že skutočné výdavky sú pre Slovensko v pomere o vela horšom, než pomer počtu obyvateľstva, ba, ešte horšom než u príjmov zo Slovenska.

Myslím, že toto zistenie stačilo by, aby sme sa nemuseli ďalej zaoberať číslicami pána minister. predsedu. Preto to ďalšie, čo uvedem, bude len na ilustráciu toho, že nech do akéhokoľvek oboru siahneme, všade dojdeme na krivdu Slovenska.

Zostaňme na pr. pri melioráciách. Každý vie, že potreba melioračných prác na Slovensku je jednak o veľa väčšia, než za Moravou, jednak o veľa rozsiahlejšia. Napriek tomu vyplatilo sa v r. 1918 až 1927 štátnej podpory na melioráciách 224 mil. Kč. Z toho dostalo Slovensko iba 14.6 mil. Kč, tedy iba 6%, alebo aby sme i my hovorili v porovnaní pána min. predsedu, je to v pomere 1:16, hoci plocha, ktorá čaká u nás na zmeliorovanie, činila r. 1927 5% celoštátnej plochy, tedy to bolo v pomere 1:1. Preliminované výdavky na vodohospodárske meliorácie boly síce v pomere lepšom, a to 1:9, ale uskutočnené štátne podpory iba v pomere 1:16.

A máme hovoriť o štátnych dodávkach, v ktorých podľa odhadu najvážnejších odborníkov zúčastnilo sa Slovensko iba 5%, to je v pomere 1:20? Podľa kľúča pána minister. predsedu, keď berieme priemer vecných výdavkov štátu ročne na 5 miliard, mali by sme mať podiel 1.600 ml. Kč ročne. Vo skutočnosti však činí podiel Slovenska i s použitím slovenskej výhody okolo 250 mil. Kč, to značí menej asi o 1.350 mil. Kč ročne. To je príčinou pomerne malých príjmov zo Slovenska, ale to je aj príčinou, že túto štatistiku v takomto podaní prijať nemôžeme. Alebo siahneme zasa do iného odboru štátnej správy. Keď bol r. 1930 boj medzi zástupcami roľníctva a generálnym finančným riaditeľstvom o paušál dôchodovej dane pre roľníctvo, tak vypracovala zemedelská rada obšírny návrh, v ktorom dôvodila a dokazovala, že slovenské roľníctvo podľa paušálu pre r. 1928 platilo priemerne o 50% vyššie dane než roľníctvo v krajoch zamoravských. A na zemedelskú radu snáď už nebudete chcieť udrieť biľag ludáctva a nebudete ju viniť z nesprávneho podávania dát štatistických.

Krajinských ciest je na Slovensku 5.898 km, na Podkarpatskej Rusi 743, na Morave 0, v Čechách 23 km. To znamená, že slovenská krajina 48.5% svojho rozpočtu musí venovať na subvencovanie okresných ciest, kým Čechy 2% a Morava iba 1%. Keby sa namietalo, že za Moravou okresy venujú na cesty, tak i proti tomu je pravda tá, že v Čechách okresy a zeme nevenujú na cesty ani 2/3 toho, čo Slovensko.

Veľactení pánovia, na týchto základoch tvrdíme, že pre tú metodickú chybu štatistiku tú, ktorú pán minister. predseda použil, my za správny a za prijateľný podklad pre debatu nemôžeme prijať a preto žiadame podrobné vyúčtovanie metodicky správne a tak obnovujeme starú požiadavku, zvláštny slovenský rozpočet, aby sme veděli, kde nám treba šetriť samým, lebo myslíme, nemôžete nám popriať a nesmiete nám dovoliť, abysme my chceli byť deficitnými.

Myslím, že to k vývinu slovenskému a k vývinu aj vzájomnosti Čechov a Slovákov nemôže byť pripustené, a preto podopierame práve touto štatistikou našu starú požiadavku, chceme mať zvláštny rozpočet, aby sme vedeli, kde máme šetriť, na čom treba šetriť, aby sme boli aktívni a nie deficitní. Máme k tomu ináč plné právo väčšiny a tu prichádzam teraz na tú častú otázku, o ktorej často sa tu hovorí, že my hovoríme v mene slovenského národa, že sa nám tu popiera menom slovenského národa hovoriť. Tedy, ráčte sa potom zaoberať s týmto dôkazom, ktorý vám teraz predostrem. Na toľko sme tu v demokratickom parlamente, a pre demokratický parlament môže byť jediným smerodajným východiskom a riešením tejto otázky výsledok volieb. Tedy, ráčte počuť výsledok volieb. Výsledok parlamentných volieb z r. 1929, to boly posledné voľby, od tých dôb sme voľby nemali. Posl. snemovňa: počet platných hlasov bolo 1,428.024, z toho obdržali komunisti 152.242 hlasov, maďarskí kresť. socialisti 226.920, nemecké súručenstvo 13.709, nemecká soc. demokracia 4.822, židovská strana 33.872, Kisgazdapárt 6.893 hlasov, dohromady 438.458. Sostavujem skupiny a ráčte potom pri kontrole si tiež svoj úsudok spraviť.

Druhá skupina. Do druhej skupiny zariaďujem strany vládné: nár. socialisti 43.975 hlasov, soc. demokrati 135.502, Liga 1.817, (Hlasy: Ta není vládní!) nár. demokracia 53.762, lidovci 36.663, agrárníci 278.830, živnostníci 30.138, Jurigovci 5.395, spoločno 586.082 hlasov. Národná strana má zistené, že ona má v tých hlasoch nár. demokracie 23.762. Z tohoto keď srovnávame tieto dve skupiny a výsledok týchto číslic, tedy to vypadá takto: centralisti dobyli pri posledných voľbách 562.320 hlasov.

Autonomisti spolu s námi, našu stranu som neuvádzal, ráčte si to pripočítať teraz. Autonomisti spolu s tými stranami, ktoré sú radikálnejšie autonomistické nežli my. (Posl. Bečko: Povedzte, ktoré sú to strany!) To myslím, že je zbytočné, natoľko ste o politickom rozvrstvení orientovaní. (Posl. Benda: Držíte s nimi!) Predovšetkým počítam hlasy, ktoré ste nepočítali vy. Ráčte dovoliť, my si svoje hlasy odpočítame zvlášť. Autonomisti 427.443 hlasov, teraz, keď sa centralistické hlasy odpočítajú, ráčte srovnať. Keď na účet centralistických hlasov veľmi mierne počítajúc, počítame hlasy české na Slovensku a mierne ich počítame na 100 tisíc a keď na maďarské hlasy, ktoré padly na agrárníkov a soc. demokratov, počítame 60 tisíc, odpočítame tedy od centralistov 160 tisíc hlasov. (Posl. dr Slávik: A tie maďarské hlasy, čo na vás padly!) Ráčte nám ukázať. Veď predsa v čiste maďarských okresoch máte svojich voličov. (Posl. dr Slávik: A čo mandáty v okrese košickom, tam je Maďarov príliš mnoho!) Ráčte dovoliť, košický okres neni okresom čiste maďarským, máme svoje okresné organizácie košické. Počítame na 19 tisíc hlasov, pardon, neráčte Maďarom robiť ústupky preto, aby ste nás zradili. Tedy, keď odpočítame tieto hlasy z tej skupiny centralistov, vieme, že centralistickí Slováci majú 402.320 a autonomisti Slováci 427.443. To je čo do počtu. (Posl. Rázus: Tie české hlasy?) Odpočítané.

Čo sa týka vládneho Slovenska v terajšej situácii, teda by sme to presne robili teraz z druhého hľadiska. Vládné Slovensko: Nem. soc. dem. 4.822, Židia 33.872, nár. soc. 43.975, soc. dem. 135.502, nár. dem. 30.000, lidovci 36.663, agrárnici 278.830, dohromady súhrn vládné Slovensko reprezentuje 563.664. Oproti tomu opozičné Slovensko: Komunisti 152.242, maďar. kresť. 226.920, nem. súručenstvo 13.709, Jurigovci 5.395, liga 1.817, národniari 23.762, živnostníci 30.138, Hlinkovci 403.681, Kisgazdapárt 6.893, súhrnne 864.557. Tedy oproti 864.557 je 553.664. Takto vypadá vládné Slovensko a opozičné Slovensko.

Čo sa týka počtu mandátov poslaneckých, ešte jedon kľúč: Hlinkovci 18, agrárníci 12, Maďari 12, soc. dem. 5, nár. soc. 2, lidovci 1, nár. dem. 1, živnostník 1, narodniar 1, komunisti 5, úhrnom 58 mandátov. Máme mať 61 mandátov. Z toho vládnych je 21 a opozičních 37. Zasa jedon kľúč. Vládné opozičné Slovensko. Ráčte tedy nám poprieť, že nemáme právom väčšiny v mene slovenského národa hovoriť. (Posl. dr Slávik: Vy mluvíte menom komunistov a opozičných Maďarov! To vám gratulujem!) Chvála Bohu, držím si za povinnosť, aby som na Slovensku žijúcich Slovákov držal za svojich, lebo ich bolo tam na Slovensku a my hovoríme menom Slovenska. (Výkřiky posl. dr Slávika.)

Veľactená snemovňa! Dovolím si ešte k tejto stati pána min. predsedu niekoľko poznámok spraviť, kde predsa len napriek tej mojej théze neverím, nemyslím, že by bol pán ministerský predseda v prvom rade priamo proti autonomii svoju štatistiku staval, ale tvrdím, že to bolo proti regionalistom. Ale napriek tomu je v jeho reči stať, kde sa spomína toto hľadisko autonomie a síce, kde sa spomína súdržnosti Československa, kde sa spomína jednotnosti národnej, kde sa spomína menšín, potažne čiastka zástupcov ľudu, ktorí hlásajú autonomiu hraničiacu až so separatizmom a štátnym dualizmom. V tejto vete nútení sme vidieť reflexiu na naše stanovisko a nútení sme tu sa zaoberať práve s naším programom a sťažajným bodom nášho programu, s autonomiou. Nie je to nová vec, ale myslím, že predsa len niejaký moment príjde zasa, aby sme hľadeli racionelne, objektívne na otázku - myslím že nie prvý raz je to, keď prehlašujem, že pod autonomiou nemyslíme ani nežiadame žiadneho separatizmu. Pod autonomiou nemyslíme a sme si vedomí toho, že by... (Posl. Bečko: Gőmbős má radosť!) čo Gőmbős robí, myslím, že za to tak málo môžem, ako vy za to, čo robí Hitler. S tým neráčte argumentovať - lebo myslím, že to nie je argument.

Tedy nie sme si toho vedomí, že by sme autonomiou chceli budovať štátny dualizmus, keďže je to ale z tak autoritatívneho miesta hovorené, ako z reči ministerského predsedu, musíme sa tu zaoberať s touto vecou, a síce v tomto podaní. Sme si toho vedomí, že autonomistický program je najrigoróznejšie vykladanie našej ústavnej listiny. (Čujme!) Do pamäti uvádzam tu, slávna snemovňa, § 3, odst. 2 našej ústavnej listiny, ktorý znie takto: "Nedielnou súčiastkou územného celku Československej republiky je samosprávné územie Podk. Rusi, ktoré bude vypravené najširšou autonomiou, slučiteľnou s jednotnosťou republiky Československej." (Hlasy: Na to se kašle!) Ja nie o tom hovorím, či sa to prevádza, či nie, ale hovorím o tom, že ústavná listina ako poníma autonomiu a že vy, keď ste robili ústavnú listinu, ako ste ponímali ideu autonomie, že ste ju ponímali ako najširšiu autonomiu, slučiteľnú s jednotnosťou republiky Československej. Tedy je možná autonomia, ktorá neruší jednotnosť republiky, jednotnosť územia, jednotnosť štátu a není ipso fakto a nemusí byť to, aby autonomia bola hneď dualizmus alebo separatizmus, ako to chcete nazývať.