Předseda (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. Onderčo. Dávám mu slovo. (Předsednictví převzal místopředseda Stivín.)

Posl. Onderčo: Slávny sneme! Tento zákonodarný sbor má zaujať stanovisko k výkladu, ktorý mu podal zodpovedný a rezortný minister o danej medzinárodnej situácii dotýkajúcej sa nášho štátu. Musí sa tu jednať o niečo vážne a významne, keď vláda pokladala za nútne, aby o tomto predmete bolo hovorené v plénume našich obidvoch zákonodarných domov, a nie, ako to bolo doteraz zväčša obyčajom, len v dotyčných zahraničných výboroch.

Nebolo by ale múdre, keby sa medzinárodným udalostiam väčšieho alebo menšieho významu pripisovalo, než si tieto vo skutočnosti zaslúžia. Otázka revízie, lebo o tom je tu vlastne reč pre nás, zvlášte pre stranu, v mene ktorej mám česť hovoriť, nejestvuje. Slovenská strana ľudová opätovne prehlásila a prehlašuje aj teraz, že od vzniku tohoto štátu nie sme si vedomí ničoho, čo by malo byť na našich terajších štátnych hraniciach revidované, lebo ustanovením mierových smluv nič takého sme v našom štáte nedostali, čo by nám na základe trebárs starej historickej tradície z 9. stoletia, na základe prirodzeného zákona o sebaurčujúcom práve národov nebolo právom patrilo. (Tak je!)

Preto sme štátom mieru najmilovnejším bez každých ašpirácií po takom území, ktoré vlastní ktorýkoľvek náš súsedný štát. Mimo nás a bez našej viny vyvíjajú sa ale veci v europskej verejnosti, pri ktorých nemožno mlčať, lebo sa jedná o naše štátne záujmy, ktoré sa nikdy nemohly považovať len za priechodné, za dočasné bez stálej trvalosti. A myslím, že tomuto cieľu slúži aj expozé, o ktorom práve pojednávame a ku ktorému dovolím si učiniť niekoľko poznámok, menovite o útvaru Malej dohody, ako dospela až ku podpísanej smluve, ktorá juridicky upevnila spoluprácu členov tejto dohody na poli medzinárodnom; potom o známom už dnes italskom pláne na utvorenie direktória štyroch veľmocí; niekoľko slov o novej orientácii Poľska k Malej dohode a na koniec dotknúť sa niektorých našich vnútropolitických otázok, bez usporiadania ktorých neni mysliteľná zdarná zahraničná politika nášho štátu.

Slávna snemovňa! Nikto nemohol čakať, že vo svetovej vojne premožené štáty uspokoja sa s pomerami, aké pre nich mierové smluvy vytvorily. Naopak, dalo sa očakávať, že premožené štáty budú sa grupovať, aby spoločnými silami dosiahly zmeny a dopracovaly sa k revízii svojich nových hraníc. Iba s tým nemohlo sa istotne počítať, že jedna veľmoc bývalej víťaznej Veľkej entanty stane na čelo nespokojných revizionistov, ako dnes Taliansko z bývalého trojspolku ústredných mocností pod svojím protektorátom ide vytvoriť spolok týchto nespokojných revizionistov.

Dnešné Maďarsko za súhlasu Rakúska revoltuje proti nástupnickým štátom v strednej Europe. Nemecko žiada zmenu hraníc na úkor Poľska. Fašistická Itália neni spokojná s výdobytkami, ktoré jej zabezpečil londýnsky pakt, čo sa jej dostalo z bývalej rakúsko-uhorskej monarchie v Tyrolsku a na brehoch Jadranu, ale chce prejsť z brehov jadranských do celej Dalmácie a cez Albániu stať sa mocenským činiteľom na Balkáne a cez Balkán v celej strednej Europe.

Tieto revizionistické snahy, už či ich posudzujeme so strany Itálie, Nemecka alebo Maďarska, rovnako ohrožujú mier v Europe, lebo každá územná revízia hraníc týka sa živého tela národov, v danom prípade práve národov slovanských. Pre Italov sú to Slovinci a vôbec Dalmácia, pre Nemcov sú to Poliaci a pre Maďarov v prvom rade sme to my, Slováci. (Tak je! - Potlesk.)

Medzí takýmito okolnosťami s pocitom vďaky treba brať na vedomie, že proti revizionistickým snahám dosť zavčasu vytvorila sa Malá dohoda a stala sa trvalým útvarom na ochranu mierových smlúv vo strednej Europe. To musíme konštatovať zvlášť dnes, keď revizionizmus dostupuje svojho vrcholu. (Tak je!) Je dobré, že štáty Malej dohody rozhodly sa brániť svoje územia, pririeknuté im trianonskou smluvou, v ktorej obrane musia byť dôsledné i vtedy, keby náhodou útočník i udržoval dobrý pomer s jedným z troch štátov Malej dohody. Chcieť hájiť len svoje hranice a nedbať o bezpečnosť svojho spojenca, neznamená hájiť mier vceľku.

Nedá sa tajiť, ale ani žiadna potreba na to, že každý člen Malej dohody má svoje starosti mimo spoločných. Rumunsko koncentruje svoju pozornosť na neurovnaný pomer svoj k Rusku, Juhoslávia voči Itálii a my voči Nemecku a voči Maďarsku. Sú to záujmy rôzne, s ktorými ako takými počítať sa musí, keďže štáty Malej dohody majú spoločný politický cieľ, pre všetkych rovnako vážny.

Na tieto ťažkosti bolo pamätované už na poradách Malej dohody, vydržiavaný na Štrbskom plese v našich slovenských Tatrách, ale na to sa myslelo zvlášť na belehradskej konferencii, ktorá išla upevniť nielen modus vivendi, ale modus kooperandi medzi štáty Malej dohody vo všetkých, trebas aj nie jednotných otázkach.

Že nakoľko dalo sa docieliť žiaducej dohody na belehradskej konferencii, verejnosť v tom čase určite nevedela - až na to zistenie, že sa má sriadiť stála rada a sekretariát Malej dohody u Spoločnosti národov, ale, keďže túto konferenciu v Belehrade, myslím o dva týždne, následovala schôdzka Alexandra a Carola v Sinai, na ktorej schôdzke boly prítomné osobnosti politické a vojenské z obidvoch strán, predpokladáme, že k tomu musela byť vážna príčina, ktorá na konci predsa len šťastlivo bola riešená podpísaním smluvy troch zahraničných ministrov Malej dohody v Ženeve. Ženevským paktom dostalo sa Malej dohode zdokonalenej formy politického, vojenského a hospodárskeho spolku, takže po stránke medzinárodnej Malá dohoda tvorí temer jedon štát, počítajúci 50 milionov ľudí.

Slávna snemovňa! Nech mi je dovolené učiniť malú odchýlku a niekoľko slov povedať o špeciálnych ťažkostiach Juhoslávie a Rumunska, ktoré, súc reč o našich spojencoch, týkajú sa aj nás.

Situácie Juhoslávie je nesmierne ťažká a vážna. Jednak pre jej vnútornú politiku a z nej pochádzajúce napätie v dôsledku jej najostrejšieho postupovania voči horvatskej a slovinskej opozicii, ktorá činí absolútnu väčšinu týchto dvoch bratských národov, ktoré s národom Srbov tvoria, ako starý štátny názov znal: Kráľovstvo SHS, Srbov, Horvatov a Slovincov. Ani v tak doprajnom štáte, ako je pre Juhosláviu Francia, nevedia pochopiť, prečo a ako sa to mohlo stať, že dľa centralistických zpráv z Belehradu stal sa nepriateľom Juhoslávie prvý jej zahraničný minister, dr Trumbič, alebo že mimo iných nacionalistov horvatských a slovinských musel byť internovaný dr Korošec, viacnásobný minister a ministerský predseda Juhoslávie. (Výkřiky.) Po stránke zahraničnej politiky hrozí Juhoslávii so strany Itálie tá najväčšia agresivita, zvlášť nebezpečná pre zhoršenie vnútornopolitických pomerov juhoslávskych.

V prvom rade Rumunsko má svoje ťažkosti voči Italii ako spojenec Juhoslávie, lebo Rumunsko má s Italiou zvláštny pakt mimo ostatných svojich záujmov, v ktorých čaká od Italie pomoc voči Rusku, kde je Italia na Čiernom mori interesovaná, a voči Bulharsku a Maďarsku, ktoré dva štáty dnes sú úplne vo vleku Itálie. Je pochopiteľné, že Rumunsko v svojom záujme nechce pretrhnúť niť, ktorá ho k Juhoslávii viaže, ale na druhej strane je tu prekážka tohoto italsko-rumunského priateľstva v nevyriešenom pomere italsko-juhoslávskom. A že vzdor týmto ťažkostiam a rumunského interesu na Italii predsa došlo po návšteve krála Alexandra u jeho švagra Carola rumunského v Sinai k utvoreniu paktu Malej dohody, toho príčinu musíme hľadať inde.

Hlavný dôvod utvorenia paktu Malej dohody - snáď sa nemýlim - treba hľadať v situácii, v ktorej sa Malá dohoda octla vývojom pomeru italsko-francúzskeho a potom v tej okolnosti, že veľmoci nepriznávaly Malej dohode práv, aby sa priamo súčastnila riešenia veľkých a pre ňu významných, ba existenčných otázok medzinárodných. U veľkých štátov pri medzinárodných pojednávaniach ide v prvom rade o prestiž, kdežto štátom malodohodovým ide stále o existenciu, ktorá začala byť ohrožená, akonáhle Itália vstúpila na čelo hnutia revizionistického. Spolok 50 milionov ľudí bude môcť hájiť svoju neodvislosť, keď treba, proti ktorejkoľvek veľmoci. Už sám fakt, že muselo dojsť v Ženéve k malodohodovému paktu vzdor tomu, že existujú rozdiely medzinárodných obťaží, je dôkaz, že malodohodové štát vidia pred sebou spoločné nebezpečie.

Štáty Malé dohody v svojom pakte presne sa dohodly na tom, že bezpečnosť pre nich nejestvuje, iba v prípade, že si navzájom garantujú terajšiu svoju územnú integritu a dnešné svoje hranice. Malá dohoda i na ďalej chce pracovať v intenciách Spoločnosti národov - to včera pán minister opätovne zdôrazňoval - chce byť jej orgánom a len pomocou a v dohode s ostatnými členmi Spoločnosti národov môže dosiahnuť svojho úkolu, t. j. zachovania mieru. Týmto je otvorená cesta k praktickému uskutočňovaniu myšlienok na poli politickej konsolidácie strednej Europy a stavu mierovými smluvami vytvorenému. V tom spočíva historický význam nového štatutu Malej dohody.

Slávna snemovňa! Do týchto pokusov o dôkladnejšie vybudovanie Malej dohody padla cesta MacDonaldova do Ríma a Mussolinim osnovaný plán direktória 4 veľmocí.

Prvé, čo nás ako štát slavianský musí zaraziť pri tomto pláne, je to, že Slovanstvo neni vôbec zastúpené v direktóriu. Direktórium 4 veľmocí je protislovanského charakteru. Je to anglo-germánsko-italský blok so stredoeuropskými skupinami, ktoré sú orientované protislovansky. Bolo vôbec nešťastím povojnovej Europy, že z medzinárodneho jej koncertu bola vyradená najväčšia slovanská veľmoc, Rusko, po ktorom ostala medzera, ktorú teraz ide vyplniť žiaducí blok Malej dohody s Poľskom. A práve proti tomuto len utvoriť sa idúcemu bloku namierený je plán direktória 4 veľmocí. Je mysliteľné, aby 4 veľmoci bez válečných následkov mohly prerobiť mapu povojnovej Europy? Je mysliteľné, že svetom maly by vládnuť 4 veľmoci v čele s veľkou Angliou alebo Italiou a povinnosťou menších štátov by ostalo len prejavovať vďačnosť za udelené im rady a rozkazy? Dnes neexistujú tak zv. malé štáty, ale vo Spoločnosti národov sdružené rovnaké štáty čo do svojej suverenity. (Tak je!) Je nesprávne hovoriť s dešpektom o malých štátoch, keď si spomeniem na tie mravné a hospodárske obeti, ktoré malá Belgia priniesla pre Veľkú dohodu vo svetovej vojne. (Výborně! - Potlesk.)

Plán Mussoliniho skrýva v sebe vážne nebezpečie pre samú Spoločnosť Národov, ktorá by sa vo chvíli utvorenia diktatúry 4 veľmocí stala zbytočným a všetkej autority zbaveným orgánom. Je správne stanovisko francúzske, ktoré označuje pakt 4 veľmocí za taký, že je nesrovnateľný s doterajšou činnosťou Spoločnosti národov.

Článok 10. paktu Spoločnosti Národov hovorí, že členovia Spoločnosti Národov sa zaväzujú, že budú hájiť terajšiu územnú celistvosť a politickú nezávislosť všetkých členov Spoločnosti Národov proti každému vonkajšiemu útoku. Článok 16. paktu stanoví kolektívnu sankciu všetkých členov spoločnosti Národov proti mocnosti, ktorá by sa previnila napadnutím iného štátu.

Tieto dva články postavené vedľa seba strašia terajší poriadok vo svete a jasne označujú, že problémy mieru nemôžu byť riešené mimo Spoločnosti Národov, v ktorej všetky štáty, veľké a malé, sú rovnako zastúpené. (Výborně! - Potlesk.)

Čl. 19 Spoločnosti Národov, na ktorý sa pri revizii toľko odvoláva, stanoví, že shromaždenie Spoločnosti Národov môže s času na čas vyzvať členov Spoločnosti, aby znova preskúmali smluvy, ktoré sa staly nepoužívateľnými, a preskúmali medzinárodné pomery, ktorých ďaľšie trvanie by sa mohlo stať nebezpečím pre svetový mier. To znamená, že čl. 19 nie je žiadnym diktátom, ale má význam len púheho odporúčania.

Proti týmto trom článkom Spoločnosti Národov vystupuje teraz pakt direktória 4 veľmocí, ktorý pakt ide nahradiť dohodnuté smluvy smluvami vnútornými. Škoda o tom slov šíriť, že direktórium 4 veľmocí znamená diktatúru týchto nad ostatnými. Nezbýva iné, ako že by sa tak zv. "malé" štáty bránily proti tyranii "veľkých". (Tak je!) Práve toto direktórium ukazuje potrebu Spoločnosti Národov, ktorá predsa je doteraz akým-takým bezpečnostným orgánom, zaručujúcim poriadok a pokoj v Europe. Kto z akýchkoľvek príčin ide podkopávať autoritu tohoto jediného bezpečnostného orgánu, hreší proti ľudstvu, ktoré podnes stoná pod hroznými následkami svetovej vojny.

Konečne keď možno hovoriť o krivdách mierových smlúv, pri čom signor Benito Mussolini horlive si zahráva heslom revízie, povedzme si otvorene, že nikde niet väčšej potreby na ochranu minorít ako v južnom Tyrolsku, anektovanom Italiou pod menom Alto Adige, a na brehoch dalmatinských, kde vládne útisk italský. Mussolini nechce vojnu nie preto, že by ju nechcel, ale že ju nateraz chceť nemôže. Pripravuje ju svojim revizionizmom. Chce docieliť bez vojny toho, čoho vojnou docieliť nemôže. Každému jemu naklonenému niečo kladie do výhľadu a plán jeho je, myslím, asi nasledovný: Poľsko má sa donútiť, aby sa vzdalo koridoru a horného Sliezska v prospech Nemecka, za to Hitler vzdá sa myšlienky Anšlusu lebo Italia chce mať okolo svojích hraníc len malé štáty a nie Nemecko sjednotené s Rakúskom. Maďarské hranice majú byť rozšírené na účet Československa, Rumunska a Juhoslávie, ktorej má byť vzatá aj Macedonia pre Bulharsko a Dalmácia pre Italiu. Po prípade je pamätované aj na Nizzu, na Korsiku a Savojsko. Anglia by mala zabezpečené, že sa s otázkou anektovania kolonií hýbať nebude. V pláne fašistickej Italie počíta sa aj s obnovením Rakúsko-Uhorskej monarchie, ovšem pod protektorátom Italie. Tejto koncepcii slúžily aj posledné návštevy nemeckých ministrov v Ríme, Göringa a Papena, a návšteva rakúskeho kancléra Dollfussa.

Pýtam sa: Je to plán vybudovania trvalej novej pokojnej Europy, alebo je to plán sobeckosti a vypočítavosti italskej? Každý sa mýli, kto myslí, že nespokojencov dá sa utišiť nejakými ústupkami územnými. Neváham povedať, že je lepší ozbrojený mier než neistý nový poriadok.

Slávna snemovňa, hovoril som, že Mussolinim plánované direktórium 4 veľmocí je charakteru protislovanského. Snaha je jasná: oddeliť severných Slovanov od južných a vydať ich v korisť Nemecku a Italii. Štáty Malej dohody a Poľsko sú pri tom rovnako ohrožené. Na jednej strane Italia a Maďarsko kuje plány, ako rozdeliť Československo, Juhosláviu a Rumunsko, na druhej strane Nemecko nárokuje si od Poľska Pomorie a Sliezsko. Vývinom týchto udalostí muselo príjsť k sblíženiu Poľska s Malou dohodou, a dobre, že nastala tá nutnosť pre Poľsko a pre Malú dohodu.

V Poľsku všetci činitelia srozumiteľne rozhorčovali sa nad propagandou revizionizmu v Nemecku, lebo pri tom bola reč o ich území, ale na druhej strane s podivnou ľahkomyseľnosťou a krátkozrakosťou posudzovala sa v tom istom Poľsku revizionistická propaganda maďarská, namierená zvlášť proti Československu. Poľsko nepovažovalo za potrebné ratifikovať trianonskú smluvu, do dneska ju neratifikovalo, garantujúcu nám a celej Malej dohode stav povojnový. Tá okolnosť bola otvorenou ranou na tele Malej dohody, v prvom rade na tele našom. Zahraničná politika povojnového Maďarska, usilujúca sa docieliť revízie svojich hraníc, nemohla posilniť medzinárodnú pozíciu Poľska. Kto útočí proti hraniciam, vytvoreným mierovými smluvami, ten útočí aj proti každému štátu, ktorý povstal z moci mierových smlúv, tedy útočí aj proti hraniciam Poľska. I v Poľsku muselo sa nahliadnuť, že priatelia našich nepriateľov nemôžu byť priateľmi našimi. To platí pre Poľsko, ale, slávna snemovňa, nech je mi dovolené konštatovať, že to platí aj pre Československo, ktoré spomenuté pravidlo nezachovalo v tých pre Poľsko tak vážnych chvíľach, keď nad Varšavou vedený bol zápas povojnového Poľska so sovietovým Ruskom. Staré veci, želáme si, nech prídu do zabudnutia aj u národov a štátov, ako majú prísť do zabudnutia u jednotlivcov. (Potlesk.)

Je isté, že pristúpenie Poľska k Malej dohode znamenalo by mocenský blok o 80 mil. ľudí, s ktorým by musely počítať aj nemecké a italské sny o vyvolanie konfliktu na škodu Slovanstva. V strede Europy vznikol by skutočný činiteľ mieru, ktorý by nekupčil so svojimi podpísami na mierových smluvách. Nový blok Poľsko-Malá dohoda by mohol požiadavky klásť a nie čakať milosť od direktória 4 veľmocí. Vstup Poľska do Malej dohody je najbližšou otázkou praktickej medzinárodnej politiky, v čom, až sa uskutoční, nemalú zásluhu bude mať práve Mussolini, že dopomohol k rozšíreniu Malej dohody. (Potlesk.)

Slávna snemovňa! Pristupujem k poslednej časti mojich skrovných poznámok v súvislosti s predneseným výkladom pána ministra dr Beneša. Nič nového, len staré naše stanovisko idem zopakovať, na ktorom sme stáli trvalo pri neblahom puči Karolovom do Maďarska, pri známej rothemeriáde a aj teraz, keď revizionistická snaha dostupuje svojho vrcholu (Výkřiky posl. Vallo.), že totižto nás sa netýka otázka revízie. Považujem ju pre seba za neprípustnú a neprestaneme trvať na celistvosti nášho štátu, v prvom rade ale na integrite nášho Slovenska, ako neodlučiteľnej a nezmeniteľnej súčiastky Československej republiky. (Výborně!) Preto s uspokojením berieme na vedomie prehlásenie pána ministra, že voči každému bude hájiť bezpečnosť a nedotknuteľnosť našich hraníc.

Lenže neboli by sme uprímní, keby sme nepovedali, že nás výklad pána ministra úplne neuspokojil, zvlášť tá jeho časť, ktorá sa poťahuje na otázku našich hraníc. Aspoň niektoré z príčin uvedem: Z celého obsahu ex pozé pána ministra nenadobudli sme si istého dojmu a presvedčenia, že sme bezpeční čo do nezmeniteľnosti našich hraníc, ba nie sme si istí ani v tom, či pán minister v otázke revizie zaujal absolútne zamietavé stanovisko. Aby mi nebolo zle rozumené, formuloval by som to ináč, vlastne aj zaujal, aj nezaujal. Vo výklade pána ministra každý najde pre seba, čo chce. Nemožno tvrdiť, že by snáď pán minister nebol býval dosť rozhodný, ale jeho rozhodnosť bola soslabená diplomatickým balancovaním a zaliečaním sa na všetky strany. Ani v diplomacii nemožno dvom pánom slúžiť. Jeho reč nebola áno, áno, nie, nie. Pán minister predsa pripúšťa možnosť diskusie, možnosť dohadovania sa vo smysle 19. článku Spoločnosti národov. Dľa nášho názoru aj to má byť vylúčené pre nás. Príliš dlhá to bola doba, že náš národ žil vo štátnom sväzku s národom rasove jemu cudzím, a preto nemôžem pripustiť ani tej najmenšej možnosti, že útvar, v ktorom národ náš žije teraz, nie je definitívny. Naša študujúca mládež potrebuje absolútnej istoty o tom, že každá revízia, trebárs i len čiastočná, je vylúčená, neprípustná a nemožná. (Výborně! - Potlesk.) Pán minister (obrácen k min. dr Benešovi), my sme uprímní a preto počítame s tým, že ráčite byť tak láskavý v týchto otázkach doplniť svoju reč. (Ministr dr Beneš: Ano!) Sú ďalej okolnosti, ktoré stoja mimo osoby pána ministra, ale predsa prispievajú k istým našim oprávneným obavám. Dľa slov pána ministra parlament je jedine oprávnený, aby vo veciach hraníc rozhodoval. Je to stanovisko len v tom páde správné, keď parlament je verným predstaviteľom toho národa, o ktorý sa jedná v otázke tak vážnej, ako je revízia hraníc. A tu celkom uprímne konštatujem, že osud nášho slovenského národa - aspoň my - do rúk tohoto parlamentu složiť nehodláme. Tento parlament je složený z ľudí a zo smerov, s ktorými väčšina slovenského národa nesúhlasí ani politicky, ani nábožensky, ani národne a preto zásadu aby v eventuelnej otázke revízie hraníc parlament rozhodoval, prijať nemôžeme. Keby to bol slovenskonárodný parlament, nehovorili by sme nič, ale takého parlamentu nemáme, vzdor tomu, že o ňom nám hovorila a garancie dávala pittsburská dohoda. To je tiež jeden dôvod, pre čo žiadame pojatie pittsburskej dohody do našej ústavy pri ktorej neuplatnila sa zásada parity slovenského národa s českým národom, ale zásada väčšiny. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.)

Pán minister hovoril o rovnocenných kompenzáciách v otázke prípadnej revízie našich hraníc. Tento odstavec expozé p. ministra zvlášť potrebuje objasnenie, čo to má znamenať, Kto, kde a čím sa chce rekompenzovať naše štátné hranice? Naša verejnosť rozhodne bude čakať autentické vysvetlenie ohľadom tých rovnocenných kompenzácií, ale dobrej veci poslúžiť chceme vtedy, keď k tomuto odstavci výkladu p. ministra svoje poznámky učiniť neideme. Predpokladáme, že p. minister zaiste nemyslel túto formuláciu tak, aby ju ktokoľvek mohol zneužívať proti celistvosti nášho štátu. (Ministr dr Beneš: S tím souhlasím!) Na koniec žiadame, aby nikým nebola pertraktovaná možnosť trebárs len čiastočnej revízie hraníc, či už našich alebo iného štátu. S tým sa zbytočne robia ťežkosti zodpovedným činiteľom na medzinárodných forach a ešte zbytočnejšie dráždi sa aj beztak dosť znepokojovaná verejnosť. Zvlášť zazlievame, že mohlo dojsť k uverejneniu neslýchanej úvahy v ľavičiarskom časopise "přítomnost", v ktorej voľajaký Richard Weiner myslím, že tento pán mnoho spoločného rasove s českým a slovenským národom nemá - dava nespokojeným revizionistom poučenie, ako maju byť odčinené krivdy na nich mierovými smluvami spáchané. Človek nechce veriť svojim vlastným očiam, že je to možné, že kým obidva domy nášho Národného shromaždenia idú zaujať zamietavé stanovisko proti každej revízii, zatiaľ istý smer českej žurnalistiky frivolne a beztrestne ide sa posmievať ustanoveniam medzinárodných smlúv. (Výborně! - Potlesk. - Výkřiky posl. dr Tiso a dr Fritze. - Min. dr Beneš: Mně přičítají moc věcí nesprávně!)

Slávna snemovňa, štát, ktorý všetci považujeme za svoj, tak Česi ako aj my Slováci, mohli nám pomôcť utvoriť ľudia cudzí, ale udržať a zveľadiť ho môže len svorné účinkovanie tých, ktorým na tomto štáte opravdu záleží. (Potlesk.) Svorné účinkovanie medzi jednotlivcami k jednému cieľu len tak je možné, keď tí, ktorí spoluúčinkovať majú, navzájom svoje osobité podstatné práva uznajú, k súčinnosti potrebné sily si doprajú a zo súčinnosti zkrslý výdobytok spravodlivo si priznajú. V tomto smysle my slovenskí ľudáci a vôbec slovenskí autonomisti vždy sa hlásíme k spoločnej práci za dobro nášho národa a za blaho tohoto štátu. (Posl. dr Jabloniczky: Půjdete do vlády?) Keď bude treba i do války a keď bude treba s p. Szentivanyim pojdeme aj do vlády. (Posl. dr Jabloniczky: S námi ne?) Aj s vámi.

Mám česť v mene klubu, za ktorý hovorím, slávnemu Národnému shromaždeniu prečítať následujúcu rezolúciu (čte):

Zástupcovia slovenského národa v parlamente pražskom, opírajúc sa o neochvejnú vôľu svojho národa, že národ tento chce žiť na historickom svojom území Slovenskej Krajiny v tradícii otcov svojich ako národ svojrázny, slávnostne prehlašujeme:

Ohradzujeme sa proti každej snahe oklieštiť hranice Slovenskej Krajiny, prizvukujúc nielen integritu historického slovenského územia, lež aj integritu slovenského národa, ktorý nepodvolí sa nikdy žiadnemu roztrhaniu a prideľovaniu rôznym štátnym útvarom, ale vždy jednotný a celý chce pracovať na svojom národnom vývine ako rovnocenný člen spoločnosti kultúrnych národov. (Potlesk.)

V povedomí svojej samobytnosti jedine sebe privlastňuje právo rozhodovať o svojej územnej a národnej integrite a vzhľadom na terajšie jeho štátoprávné položenie právo toto jedine cestou Národnej rady slovenskej uplatniť chce. (Potlesk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): O slovo se hlásí pan posl. Hadek. Prosím, aby se slova ujal.

Posl. Hadek (německy): Ministr zahraničních věcí dr Beneš pokusil se včera ve skoro tříhodinovém výkladu odůvodniti a ospravedlniti svou, t. j. kapitalistickou zahraniční politiku. Není pochybnosti, že to, co řekl včera dr Beneš, jest ohromně důležité i pro dělnickou třídu, neboť dnes právě tak jako před rokem 1914 platí v poměru mezi kapitalistickými státy zákony, které nutně, s logickým důsledkem a ohromnou rychlostí musejí vésti k násilným srážkám mezi kapitalistickými státy. Pohlížíme-li střízlivě na vývody dr Beneše, zbavené jejich diplomatické příkrasy, zbývá jako poslední, ale strašný zbytek fakt, že posledním prostředkem imperialistické politiky jest válka. Připraviti ideologicky tuto válku, vytvořiti k ní nutnou náladu, zahnati pracující obyvatelstvo do víru šovinistického štvaní, obnoviti vnitřní mír soustředěním všech "konstruktivních" sil, potlačiti krvavým terorem destruktivní síly, tedy komunistickou stranu a zahaliti všechna tato opatření pláštíkem demokracie, to byl smysl včerejšího vládního prohlášení, které přednesl dr Beneš.

Zahraniční politika Československa byla od jeho vzniku orientována francouzsky. Aby se před masami zakuklila služba po boku [] versailleské smlouvy, byla pod perutěmi Společnosti národů provozována imperialistická loupežná politika s demokratickými frázemi o smíření národů a věčném míru. Ovšem krám Společnosti národů po sotva 15letém trvání úplně zkrachoval. Ani jediný ze všech problémů, které jsou mezi imperialistickými mocnostmi, nemohl býti vyřešen Společností národů, ať to byla otázka válečných dluhů, nebo otázka odzbrojení nebo války, ať to byly pohraniční spory podřízené povahy, ani po stránce politické, ani po stránce hospodářské nemůže Společnost národů ani v jediném případě vykázati nejmenší positivní úspěch. Odzbrojovací konference zahájena s ohromnou reklamou je během tří čtvrtletí úplně v koncích se svým uměním. Jediný možný předpoklad skutečného odzbrojení, Litvinovův návrh, byl pyšně zamítnut. Dokonce ani skromný návrh na zastavení zbrojení na jeden rok nedá se provésti. Ale zatím co se na odzbrojovací konferenci a ve Společnosti národů pronášejí nabubřelé řeči o odzbrojení, smíření národů, zrovnoprávnění, věčném míru atd., pracují ve válečných laboratořích a zbrojovkách imperialistických mocností chemikové a technikové o zdokonalení a seriové výrobě nejmodernějších nástrojů hromadného vraždění. Zatím co imperialističtí státníci překypují mírovými frázemi, hřmí ve východní Asii děla, tvrdá ocel proniká měkkými lidskými těly. Společnost národů, tento dr Benešem a všemi soc. demokratickými státníky velebený ručitel míru, hledí bezmocně na boto hromadné vraždění. Japonsko neotálelo ani minutu, aby jako člen Společnosti národů, jako smluvní strana protiválečného paktu, nepřepadlo jiného člena Společnosti národů, další smluvní stranu téhož paktu, a aby nesáhlo ke zbraním k dosazení svých imperialistických plánů.

Ovšem Japonsko není první stát, který nedbal všech slavných slibů a neodstrčil bezmocnou Společnost národů. Ještě nejsou zaceleny rány, které nejdůležitější člen Společnosti národů, Francie, zasadil riffským Kabylům a Společnost národů to strpěla. Anglická vojska bombardují indické vesnice. Francouzská vojska civilisují Syrii, američtí žoldnéři uklidňují latinskou Ameriku. Dolarový imperialismus štve středoamerické republiky proti sobě. Ani při jediné z těchto válek, v nichž mocní členové Společnosti národů vedli zničující boj proti slabým, bezbranným a potlačeným národům, neodvážila se Společnost národů vysloviti byť jen tichý protest. Ale to všechno jest jen několik význačných případů, v nichž se projevila neschopnost Společnosti národů. I ve všech jiných případech byla Společnost národů odsouzena k bezmocnosti.

Poměry mezi imperialistickými státy stále se zostřují. Rozpor mezi Francií a Italií o nadvládu v mare nostro, ve Středozemním moři, který se před třemi lety stupňoval až k bodu varu, byl jen namáhavě překlenut. Ohromný rozpor mezi Italií a Jugoslavií může přes noc vésti k násilnému výbuchu. Všechny rozpory mezi Jugoslavií a Bulharskem, které se stále projevují v bojích komitadžů, jsou nevyřešeny. Boj o Dobrudžu mezi Bulharskem a Rumunskem není jedinou příčinou sporu, pro kterou může mezi těmito oběma státy dojíti k válečným srážkám. Poměr mezi Rumunskem a Maďarskem jest napjatý. Potlačování velkých maďarských menšin Rumunskem jest nevyčerpatelným ohniskem důvodů ke srážkám. Mezi Maďarskem a Československem jest tucet nevyřešených otázek, nejen otázka revise, která směřuje k odtržení částí území, nýbrž i v oboru hospodářském jest spousta sporných otázek.