Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je 520 píl, z ktorých dnes pracuje len 83% a ani tieto nie sú zamestnané plným prúdom. Na Slovensku je 8 celulózových a papierových tovární, z ktorých jedna z najstarších a najväčších bola nútená zastaviť výrobu a ostatné boly nútené snížiť výrobu, nakoľko tak s výrobkami dreva ako s papierom a celulozou boly nútené konkurovať na svetovom trhu, kde ovšem boj s konkurenciou im znemožňujú naše železničné tarify.

Keď sa prizreme na pily, vidíme, že dnes len tie pily sú v stave pracovať, ktoré nie sú nútené drevo dovážať železnicou, ktoré si môžu doviezť drevo furmanmi alebo vodou. Továrne na papier a celulózu obmedzily následkom toho nákup potrebného dreva na svoje úzke okolie, aby sa vyhly dovozu po železnici. Naše železnice od 12 rokov neboly vstave prispôsobiť tarify podľa ceny dreva a iných hospodárskych produktov, vzdor tomu, že ceny na pr. dreva klesly behom posledných troch rokov až na 35%.

Náš slávny, neobchodný byrokratický štát vo štáte - naše železnice sú slepé a hluché k celej hospodárskej kríze, ako keď by sa ich celý život štátu vôbec netýkal. Ač práve sa menujú obchodným podnikom štátu, s obchodom nemajú nič spoločného a nevšímajú si vôbec národohospodárskeho položenia a nemajú ani chuti odkúkať aspoň obchodného ducha a vedenie železníc v štátoch iných.

Vtedy, ako hovoríme, keď ceny dreva klesly na 35%, ony udržujú plné tarify železničné ešte i dnes - až na niektoré malé výnimky - ač práve slovenský drevársky priemysel uhradzoval ročne svojím exportom do r. 1928 1 miliardu aktivity našej platebnej bilancie.

Bude nutné, aby ohľadom železničných taríf vláda zaujala čím prv stanovisko, prv nežli bude neskoro. Poľsko, Nemecko, Rumunsko už dávno nahliadly neudržateľnosť starých tarifov pri ohromnom klesnutí cien a snížily zodpovedne cenám tovarov svoje tarify. Menovite Poľsko, ktoré má skoro tie isté odbytište na drevo ako my, má o 50% nižšie tarify, pri tom má voľné more a svoj prístav.

Ovšem vidíme aj istú náchylnosť a uznanlivosť i pri niektorých podnikoch. Ministerstvo železníc udelilo 40% sľavu na vývraty v Čechách a na Morave. Myslím, že tým, že Maďarsko uzavrelo svoje hranice na dovoz dreva zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi, narobilo republike aspoň toľko škody, ako jej narobil vichor, ktorý vyvrátil lesy v Čechách a na Morave. Že aké sú naše železničné tarify, dokazuje toto: naše železničné tarify dnes znemožňujú export nášho dreva do súsedných štátov. Teraz vidíme, že sa práve vyjednáva o vývoz jedného tisíca vagonov dreva pre export. To bude záviseť od toho, či naše železnice dajú dostatočnú sľavu tomuto drevu z Podkarpatskej Rusi do Poľska, tedy do miest nejakých 40, 50 km vzdialených od poľských hraníc. Tedy nielen že sa obťažuje export nášho dreva za hranice, ale i v samej republike zapríčiňujú železnice následkom vysokých tarifov nesmiernu nezamestnanosť v hornatých krajoch Slovenska, menovite však v Podkarpatskej Rusi. Zapríčiňujú veľké straty vlastnému riaditeľstvu štátnych lesov a statkov a samy musia odstavovať prázdné nákladné vozy po staniciach a platiť personál tak, ako keby bol plne zamestnaný.

Nech je mi dovolené poukázať, ako sa javia tarify v obchodnom živote. Podľa železničných tarifov stojí dovoz jedného patnásťtunového vagonu dreva zo stanice Rachovo na Podkarpatskej Rusi do Žiliny 1.350 Kč. Poznamenávam, že pred tým žilinská továrňa, ružomberská celulozka a ružomberská papierňa dovážaly drevo okrúhlé i odpadkové zo Sedmohradska. Do jednoho patnásťtunového vagonu ide 27 m³ okrúhleho dreva, takže dovoz jednoho m³ dreva z Rachova do Žiliny stojí 50 Kč. Majiteľ dreva dostane v Žiline za 1 m³, ktorý do Žiliny doveze, 24 Kč. Berúc do ohľadu, že drevo musí očistiť, ohrčkovať, naložiť do vagonu a doviezť a že musí robotníctvu dať patričnú mzdu, musel by okrem toho, že dá drevo zdarma, doplatiť 16 Kč na 1 m³ na manipuláciu toho dreva pri najmenšej kalkulácii robotníckej mzdy. Poznamenávam, že väčšina lesov v Podkarpatskej Rusi a v severnom Slovensku patrí ministerstvu železníc, totižto štátnym lesom a statkom.

Ale nielen že sa znemožňuje odbyt dreva z Podkarpatskej Rusi, znemožňuje sa odbyt dreva aj z hronského údolia, nakoľko dovoz dreva stojí z Hrona do Žiliny pri jednom patnásťtunovom vagone 900 Kč. I tu sám dovoz pohlcuje 50% ceny jednoho m³ dreva, ktoré je dovezené do stanice Žiliny. Naše železnice sa ovšem nestarajú o obchodnú stránku nášho hospodárskeho života, nevšímajú si a nechcú vedieť, že celým naším životom lomcuje kríza, a stoja tvrde na svojom bezdušnom byrokratizme.

Posledné časy sme neraz počuli, že týmto naším železniciam konkurujú autá. Teraz sa tu rozčuľoval kol. Brodecký, že príliš mnohí sa angažujú za automobilovú dopravu. Dnes či zajtra nebudú železniciam konkurovať ani tak nákladné automobily, ako im budú konkurovať formani, nakoľko celý život obchodný, priemyselný, národohospodársky sa prispôsobuje, aby vyhovel svojimi cenami všetkej výrobe, len naše železnice stoja pevne, tvrde na svojom stanovisku, že na svojich starých, pred 12 rokmi určených tarifoch.

V Osade v ružomberskom okrese je štátna lesná správa. Od 30 rokov kupujú drevo od tejto lesnej správy továrne ružomberské. Je to továreň na drevovinu, papiereň a celulozka. R. 1910 s tým cieľom, aby drevo z celej doliny mohlo byť dopravované lacnejšie, bola postavená úzkokoľajná železnica. Po tejto dráhe dovážalo sa drevo potrebné na výrobu plných 22 rokov, stavebný materiál zpracovávala štátna lesná píla v Osade. Týmto činom úzkokoľajná dráha mala zabezpečenú dopravu. Poneváč to bola súkromá spoločnosť, nebol štát povinen doplácať na straty patričnej spoločnosti. Pri tom ovšem mali zárobok i furmani a povozníci, ktorí dovážali do Osady drevo z Revúc a Lůžnej Doliny. Na tejto píle bolo zamestnané 100 až 150 udržovateľov rodín, teda vrstvy najchudobnejšie, ktoré sa tam zaoberali spracovaním dreva. Nastala kríza a tu ovšem štátné dráhy zasa neuznaly naliehavú žiadosť za sľavu dovozného a vôbec na ňu nereagovaly. Lesná správa štátna ovšem, aby drevo nehnilo a ľud mal zamestnanie, pristúpila na vyjednávanie s furmanmi a dojednala cenu dovozu dreva z dolín do Ruzomberka s týmito povozníkmi o moc lacnejšie, ako by stála doprava železnicou. Týmto činom odpadla železnica od zárobku, ale tiež odpadli od zárobku i ti drobní ľudia, ktorí toto drevo svojho času na osadskej pile spracovávali.

Myslím, že tento stav nie je možný a vláda bude museť zakročiť, aby tarify boly čím prv snížené tak, aby národohospodárský život na Slovensku neutrpel pre macošský systém byrokratizmu ministerstva železníc.

Ako vidno z prípadu osadskej štátnej lesnej správy, dnes už nekonkurujú s dráhou len nákladné autá, ale konkurujú s ňou i drobní povozníci s jedným alebo 2 malými horskými koníky.

Nielen však odvetvia priemyselné, ale aj naše roľníctvo, tedy druhá čiastka a tá početnejšia čiastka slovenského národa prežíva túto ťažkú situáciu a očakáva od nás, že iniciativnou činnosťou zabránime jej hospodárskej skaze. Slovenský roľník je odkázaný na ochranu svojej práce zasa tak vo väčšej miere, lebo on svojou zadlženosťou, ak by nebola náležitým spôsobom ochránená produkcia roľníka, vydaný by bol na pospas skaze a znivočeniu. Roky volá sa po náležitej tarifovej úprave, aby slovenské obilie mohlo konkurovať obiliu cudzozemskému. Spomínané tu boly pred slávnou snemovňou prípady, že vagon maďarskej pšenice zásluhou tarifnej politiky čsl. železníc je lacnejší než vagon obilia od Krupiny a od Nových Zámkov, lebo doprava z Budapešti a z Debrecína stála menej ako doprava z Krupiny a Nových Zámkov. Bola síce práve na náš nátlak už prevedená do určitej miery zmena a zlepšenie tohoto, ale toto zlepšenie nebolo prevedené tak, ako sme si to predstavovali, a musíme preto volať znova, aby tarifová politika, ktorá zapríčinila toľko nepríjemností, ktorá v mnohom pomáhala falešným heslám, bola od koreňa znovu budovaná a riešená tak, aby zodpovedala požiadavkom Československého štátu a československej jednoty. Slovenský roľník rovným právom žiada si ochranu produktov, ktoré on dorába, bez ohľadu na rôzné špekulačné úmysly, ktoré len zapríčiňovaly diferencie medzi historickými zemiami a Slovenskom a spôsobovaly tak nielen hospodárske, ale aj nacionálne trenice. Staviame úmyselne otázku tarífov znova do popredia, aby sme tak dokumentovali, že v tarifoch sme ešte nie spokojni a že riadnu úpravu pokladáme v záujme štátu za nutnú.

Slovenské roľníctvo od prevratu dosiahlo slušných úspechov aj na poli hospodárskom. Spomeniem len jeho finančného družstevného podnikania, našich roľníckych pokladníc. Za pár rokov svojej činnosti roľnícke pokladnice na Slovensku vykázaly 350 mil. Kč vkladov a daly 384 mil. Kč pôžičiek. Dnes majú roľnícke pokladnice sústredené 80.908 členov, to značí hospodársku moc, ktorú reprezentuje slovenské roľníctvo. A tieto roľnícke pokladnice dodnes nepožívajú sirotčej istoty okresov, ačkoľvek vklady u nich uložené sú zaistené viac ako na 100%. Požiadavok sirotskej istoty pre roľnícke pokladnice je dôležitým požiadavkom slovenského roľníctva, lebo ak dnes sirotskej istoty, požívajú ústavy, ktoré sa už odvolaly ku štátu o pomoc, tedy dvojnásobne sirotskej istoty musia požívať roľnícke pokladnice, ktoré v mnohých prípadoch poskytujú obciam pôžičky, poskytujú pôžičky rôznym družstvám, ale samy od obcí vklady dostať nemôžu, keďže pupilárna istota im chybí. Slávna snemovňa má teraz možnosť srovnať si z prednesených cifier význam tohoto družstevného peňažníctva pre slovenský hospodársky život a porovnať potom ohľad, ktorý berie sa na rôzné ústavy iné, ale ktorý k slovenskému družstevníctvu je cudzí.

Máme ponosy aj po stránke daňovej. Odhady dôchodu na Slovensku ako aj v Čechách a daňová prax vôbec, i keď sa zlepšila proti rokom minulým, nesleduje a nehonoruje klesajúcu tendenciu dôchodkov tak, ako toho vyžaduje hospodárstvo. Špatným zdaňovacím základom a z toho sa dedukujúcim zvyšovaním daňového bremena siahame dnes na samé základy hospodárstva a spôsobujeme tak ťažké újmy na hospodárskom podnikaní. Robia sa teraz základy k paušálu dani dôchodkovej pre roľníkov. Finančná správa však, ačkoľvek na to každoročne upozorňujeme, nezisťuje hodnotu predaja, ale stále len nás roľníkov stavia pred množstvo a zabúda, že daňový zákon nakazuje a chce, aby základom k vymeraniu daní bola hodnota predaja a stržených výrobkov a nie množstvo, lebo je nemožné v horských okresoch, povedzme v mikulášskom či ružomberskom, povedať, že keď skľudí roľník po 1 jutre 6 q obilia, že ich predá práve tak ako roľník pri Bratislave, odhliadnúc od toho, že rozdiel medzi burzovou cenou a skutočnou cenou neide k prospechu nášho roľníka. Revízia týchto daňových kľúčov a vyhovenie zákonu čís. 76/27 v tom, že sa musí rátať hodnota predaja a nie množstvo, je súrnym požiadavkom slovenského roľníctva. Nebude sa potom hovoriť o vysokej cifre daňových nedoplatkov, lebo musia nedoplatky byť tam, kde skutočné vymeranie daní nezodpovedá dôchodu a kde je nutno daňový výmer napadnúť. To večné opakovanie, tie naše ponosy a žiadosti, aby dane boly vymeriavané na základe faktického príjmu, sú len ohlasom potreby, lebo zabrání sa tak preťažovaniu finančných úradov apelátami a poplatníctvu sa uľahčí a štát na tom získa, lebo spravodlivo vymeranú daň každý zaplatí.

Chcem upozorniť slávnu snemovňu ešte na jednu okolnosť. Ide o prax vymeriavaciu pri poplatkoch. Na berných úradoch spoplatňujú dnes smluvy, či už darovacie, či už akékoľvek, úradníci primladí, primálo skúsení a nekvalifikovaní, ktorí tak zapríčiňujú veľké straty finančnému úradu samému, lebo musí sa potom každý taký výmer a platebný rozkaz apelovať, z čoho vzniká škoda nielen úradu, ale aj poplatníkovi. Smluvu, ktorú robí verejný notár, kvalifikovaný právník, spoplatňuje 19 až 20 ročný chlapec u berného úradu, ale nie tak, že by sa prizrel k skutočným pomerom, ale z nedostatku skúseností vyrubuje potom a ráta či spisuje zápisnice tak, že to robí len nepokoj.

Máme vraj nedostatok úradníkov finančných a na druhej strane prebytok v úradoch druhých. Nech teda k tomuto úkolu finančnej správy sú povolaní kvalifikovaní ľudia, ľudia s určitou skúsenosťou, ktorí tejto skúsenosti použijú v prospech štátu a v prospech poplatníka. Mám odvahu slávnemu snemu tvrdiť, že nedoplatky na poplatkoch zapríčinila si práve týmto spôsobom finančná správa sama a poplatnictvu spôsobené boly tak zbytočné trovy a nepríjemnosti.

Slavná snemovňa, dnes sa hovorí aj o pomeru československom. Tu s tohoto miesta odoznely už slová pro i proti. My príslušníci celoštátnej republikánskej strany, ktorá na vývoj pomerov v republike pozerá sa nie z úzkostranického stanoviska, ale zo stanoviska celoštátneho a všestavovského, hlásíme sa s presvedčením a s vedomím plnej zodpovednosti k ídei čsl. jednoty. Táto jednota je požiadavkom všetkých, ktorí nemajú na mysli úzky, stranícky, alebo osobný záujem, ktorí z byrokratických prestreliek nevinia štát a čsl. národ, ale ktorí s vedomím uprímnej lásky k štátu pracujú na konsolidácii našich celoštátnych hospodárskych pomerov a žiadajú si úpravu slovenských pomerov tak, aby zodpovedala hospodárskej situácii štátu, a neoháňajú sa heslami neuskutočniteľnými. (Předsednictví převzal místopředseda Stivín.) Idea československej jednoty neznamená, že sme zradcami Slovenska, ale práve naopak znamená, že v rámci čsl. štátu, v rámci silnej celoštátnej strany budeme sa domáhať svojich práv a výhod, ktoré Slovensku ako hospodársky slabšiemu partnerovi náležia a ktoré Slovensko aj tak, keď sa seriozne bez demagogie bude postupovať, dosiahne. (Potlesk.)

Místopředseda Stivín (zvoní): Dále má slovo pan posl. dr Reisz.

Posl. dr Reisz: Slávna snemovňa! Je ojedinelým prípadom v dejinách parlamentarizmu - a možná ani v iných štátoch sa ešte neprihodilo - že pojednávame o rozpočtovom návrhu, ktorý už prv stal sa zákonom, než ho bol rozpočtový výbor meritorne prejednal. Parlament vlastne už dňa 21. decembra 1932 celý rozpočet vo všetkých jeho podrobnostiach prijal a odhlasoval na prvé dva mesiace tohoto roku.

Naša parlamentná prax je hodná poľutovania. U nás vyvinul sa usus, vlastne abusus, že rozpočet musíme prijať en bloc bez akejkoľvek zmeny, čím vlastne stráca celá debata svoj praktický smysel. Napriek tomu každá strana zaujme svoje stanovisko k rozpočtu.

Chyby, ktorých sa finančná správa štátna v minulých rokoch dopustila tým, že rozpočty predošlých rokov prepolitizovala a predimenzovala, teraz sa pomstia. V terajšom rozpočte zavedené úsporné ustanovenia nie sú načisto správné a vôbec opatrenia, ktoré sú zavedené vo štátnom rozpočte, nepovedú k úplnému výsledku dotiaľ, kým rozpočty jednotlivých krajín, okresov a obcí nebudú tiež správne sostavené.

Finančná samostatnosť a neodvislosť samosprávnych sväzkov vedie veľmi často k prehmatom a ľahkomyseľnému hospodáreniu. Hospodárenie niektorých mest a obcí môže sa považovať za marnotratné, a preto finančný stav niektorých samosprávnych sväzkov ocíta sa priamo v katastrofe.

Darmo šetrí štát, keď v rozpočtoch samosprávnych sväzkov nieto múdrej ekonomie a riadneho systému, lebo dotiaľ nikdy nebude poriadok v pomeroch verejných financií.

Poznamenávam, že propagácia plnej finančnej samostatnosti a finančnej suverenity mest, okresov a krajín je sice zvučným, ale často nebezpečným heslom, keďže u niektorých samosprávnych sväzkov musí byť skôr zdôraznené použitie istého obmedzenia a kontroly na poli verejných financií.

Vláda bola prinútená navrhovať nové dane, poťažne zvýšenie daní a prinútená bude i k navrhovaniu vypísania novej štátnej pôžičky.

K otázke daňových a štátnych pôžičiek prehlašujem, že židovský národ aj v týchto dvoch otázkach s úplnou loyalitou a najväčšou obetavosťou stojí za štátom. Židovské obecenstvo v pomere svojej únosnej schopnosti ochotne bude platiť zákonité dane, taktiež podľa svojej hospodárskej sily bude podporovať a upisovať tiež štátne pôžičky, ktoré budú vypísané.

My Židia, ktorí žijeme v republike Československej, sme v úplnej dôvere a v obetavosti oddaní republike a s plnou dôverou posudzujeme pomery štátnych financií republiky Československej. Ale práve táto naša nesporná loyalita oprávňuje nás k tomu, aby sme v otázke daňovej, ako aj v otázke štátnych pôžičiek predostreli pri príležitosti pojednávania štátneho rozpočtu naše vlastné stanovisko takto:

Spravovanie a vymáhanie daní v našej republike, menovite na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, finančnými úrady nedeje sa vždy patričnou objektivitou a predvídavosťou. U niektorých finančných orgánov dochádza niekedy k prehmatom a snáď aj k zlomyseľnosti.

Pozornosť slávnej snemovne vyzývam i na tú okolnosť, že spravovanie a vybieranie daní na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi má byť podľa iných smerníc posudzované, ako v zemiach historických. Čo sa týče vyrubovania daní, maly a častočne aj majú finančné úrady na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi ohromné administratívne nezpracované reštancie, ktoré v historických zemiach nejestvujú. V mnohých prípadoch vyrubovaly sa na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi dane s oneskorením i niekoľko rokov, a teraz sa tieto dane vyberajú až 8 až 10 rokov zpätmo. Vo veľa prípadoch u nás až teraz sa vybiera i dávka z majetku, čo znamená viac ako desaťročné oneskorenie. V zemiach historických dane a dávku z majetku ešte svojho času v riadnej dobe vyrúbili a tiež včas vybrali. Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi chcú až teraz, teda v dobe najväčšej krízy, a to zpätmo na veľa rokov naraz vydobývať dane a dávky z majetku, ktoré finančné správy často bez viny poplatníkov z administratívnych nedostatkov skôr nevyrúbily a nevymáhaly. Nakoľko obyvateľstvo Slovenska a Podkarpatskej Rusi už beztoho je hospodársky a finančne o veľa slabšie ako obyvateľstvo zemí historických, taktiež nakoľko hospodárska zaostalosť na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi je o veľa väčšia a vážnejšia ako v zemiach historických, práve preto by malo byť prevádzanie daňových exekúcií na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi s o to väčším pochopením a väčšou miernosťou uskutočnované.

Podľa bodu 6 §u 330 našeho finančného zákona môže finančný úrad povoliť odklad u daní, pri ktorých podané odvolanie povedie pravdepodobne k úspechu. Tohoto zákona niektoré finančné správy na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi len sotva používajú, ba naopak, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi niektoré finančné úrady aj v prípadoch odôvodnených odvolaní nielen že nevyslovujú v zákone predpísaný odkladný účinok týchto odvolaní, ale tieto odôvodnené odvolania často naschvál ani nevybavujú, a to preto, aby medzi tým mohla byť daň v ceste exekúcie vydobytá, o ktorej tieto finančné úrady vedia, že v ceste odvolania má byť odpísaná. Takýto postup nie je len neslušný, ale priamo nezákonný, dôsledkom čoho takéto finančné orgány maly by byť pohnané k prísnej zodpovednosti, veď vedome pôsobia škody a ničia jednotlivé daňové subjekty.

Podľa bodu 3 §u 344 daňového zákona je finančný úrad pred zahájením exekúcie povinný vyzvať patričného dlžníka písomne, aby do 15 dní svoju daňovú dlžobu zaplatil, lebo ináč bude proti nemu prevedená exekúcia.

Bod 6 §u 344 však praví, že keď odklad je spojený s nebezpečím - ale len v tomto jedinom prípade - môže sa upustiť od 15 dennej výzvy pred prevedením exekúcie. Miesto toho u nás na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi niektoré finančné úrady nepoužívajú tejto zákonom predpísanej 15 dennej výzvy vôbec, ale všeobecne opierajú sa na protizákonné stanovisko, že každý odklad spojený s touto 15 dennou výzvou je pre vydobytnosť dane nebezpečný. Tieto finančné úrady nevydávajú vôbec zákonom predpísané 15 denné výzvy, ale bez akéhokoľvek predbežného upovedomenia zaútočia na poplatníkov exekúciami, domovými prehliadkami a podobnými krokami.

Za takýchto okolností bolo by menovite na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi veľmi nebezpečné daňový zákon, ktorý je už beztoho veľmi prísný, pozmeniť v tom smere, že by finančné orgány boly oprávnené aj k nariadeniu a prevádzaniu domových prehliadok a zatýkaní obžalovaných poplatníkov.

Tohoto nového zákonného opatrenia vôbec nie je treba, keďže už doterajšie zákony dávajú finančným úradom dostatočnú možnosť k najprísnejším zákrokom v prípadoch odôvodnených. §§ 186 a 187 práve platného zákona umožňujú finančným úradom, aby si v dobe čo najkratšej vymohly odsudzujúceho rozsudku, taktiež môže byť použité aj trestu na slobode už podľa platného zákona. §§ 284 a 285 terajšieho zákona oprávňujú finančné úrady, aby v prípade nebezpečenstva vydaly na akékoľvek nevyrúbené a na akékoľvek ešte nedospelé dane exekučný platebný rozkaz, pomocou ktorého ihneď bez ďaľšieho v ceste exekúcie môžu zabaviť všetok majetok obžalovaných poplatníkov.

Finančné úrady sú oprávnené odobrať takýmto obžalovaným poplatníkom i cestovný pas, aby sa nemohli odobrať do cudzozemska. K čomu sú treba ešte väčšie práva pre finančné úrady?

Otázku štátnych pôžičiek nesledoval pán minister financií menovite v poslednej dobe s náležitou pozornosťou. Je celkom nepochopiteľné, prečo sa pán minister financií buďto priamym alebo nepriamym spôsobom nestaral o to, aby majitelia štátnych pôžičiek mohli si na tieto pôžičky buďto ich odpredaním alebo ich lombardovaním zaopatriť peniaze. Ako môže pán minister financií požadovať, aby československí štátní občania vypísané nové štátné pôžičky s patričnou ochotou a horlivosťou upisovali, keď vidíme, že napriek prehlásení a sľubov, ktoré sú v prošpektoch uvedené, nemôžu majitelia štátnych dlžobných úpisov v daných prípadoch tieto úpisy ani odpredať ani lombardovať. Je naprosto nepochopiteľné, prečo nemožno si sjednať na štátné pôžičky čo len do polovice ich kurzívnej hodnoty za výhodných podmienok pôžičku, keď z toho pre nikoho neplynie škoda, ale len výhoda.

V republike Československej je ešte dosť peňazí na štátné pôžičky. K upisovaniu štátnych pôžičiek, ktoré majú byť novšie vydané, sú tu objektivné a subjektivné predpoklady a možnosti. Obyvateľstvo bude s ochotou upisovať novú štátnu pôžičku, avšak k tomu je treba, aby sa vláda postarala, by na upísané pôžičky ktokoľvek a kedykoľvek si mohol zadovážiť aj peniaze, a to buďto ich predajom alebo lombardovaním.

Veľkým naším hospodárskym nešťastím je, že naša republika je v hospodárskom smysle ohradená čínskym múrom a možnosť k medzinárodnému obchodovaniu je takmer vylúčená. Bolo by treba uzavierať obchodné smluvy, zvlášte s Maďarskom, ale aj ostatnými našimi súsedskými europskými štáty.

Ako obyvateľ bratislavský dovolil bych si prehovoriť ešte o dvoch špeciálnych otázkach bratislavských.

Prvou je: Samosprávna autonomia hlavného mesta Slovenska, Bratislavy, má byť čím skôr reštaurovaná. V dobe utvorenia republiky Československej sme síce chápali, že niektorí členovia mestského zastupiteľstva v Bratislave museli byť priechodne vymenovaní, starosta bol tiež vládou menovaný a vládny komisár mal plné právo veta. Avšak dnes po 15 ročnom jestvovaní a po konsolidácii našej republiky, kde už väčšina obyvateľstva mesta Bratislavy aj v ohľade národnostnom je československá a kde obyvateľstvo mesta Bratislavy je takmer bez výnimky loyálnym a spoľahlivým, je naprosto nepochopiteľné, z akého dôvodu majú byť i naďalej zachovávané výnimečné a hatiace opatrenia?

Druhou špeciálnou bratislavskou otázkou je, že vláda predpísala, ale len pre mesto Bratislavu, dodržovanie úplného nedeľného kľudu. Prosím snažne, aby z predpisu tohoto úplného nedeľného kľudu učinila vláda nariadením jednu malú výnimku, aby povolila nedeľný predaj na 2 hodiny tým židovským obchodníkom a remeselníkom, ktorí z náboženského presvedčenia zatvárajú v sobotu svoje obchody a živnosti. Bolo by na mieste, aby títo obchodníci a živnostníci mali svoje obchody a živnosti po dobu dvoch hodín v nedeľu otvorené. Ich zamestnanci požívajú už beztoho viac kľudu, resp. voľnosti, ako iní zamestnanci, lebo v sobotu i tak nevykonávajú službu v týchto živnostiach.

V Holandsku aj Anglicku, ako aj v iných západných štátoch je zavedené - a veľmi dobre sa to osvedčilo - že židovskí obchodníci a živnostníci, ktorí v sobotu z náboženského presvedčenia svoje obchody a závody vždy zatvárajú a tým poskytujú svojím zamestnancom v sobotu celodenný odpočinok, môžu pracovať v nedeľu po dobu dvoch hodín. Prečo by to nebolo možné aj u nás?

Mimoriadna bieda, ktorá ďaleko presahuje krízu hospodársku, zurí najmä v najvýchodnejšej časti našej republiky, t. j. v Podkarpatskej Rusi a zvlášte v jej dedinách. V tejto časti našej republiky židovské i nežidovské obyvateľstvo ocíta sa v najväčšej biede, hladuje v najužšom slova smysle a stravovacie, verejnozdravotnícke a bytové pomery svedčia o biede, ktorá volá do neba. Súrnou povinnosťou vládnej správy by bolo, aby štát a vláda sa postaraly o výdatnú pomoc, lebo bolo by hanbou pre republiku Československú, keby na jej území museli ľudia hladom umierať.

Žiadam vládu, aby o otázkach štátnej príslušnosti a vyhosťovania (vykázania) z republiky liberálne pokračovala, menovite v dobe terajšej veľkej krízy.

Ďalej žiadam, aby škody vzniklé pri prevrate, ktoré následkom amnestie a moratoria nemohly a nemôžu byť uplatňované, vláda aspoň čiastočne nahradila. V štáte s právnym poriadkom nesmie sa pripustiť, aby súsedia odcudzili a zabrali voľakomu majetok a aby mu nebola daná možnosť, by si tento súkromný majetok mohol požadovať nazpäť alebo aby mohol uplatňovať svoje nároky proti pachateľom. Povinnosťou československého štátu v tomto prípade je, aby aspoň čiastočne odškodnil týchto nešťastníkov.

Žiadam vládu, aby pri podporovaní židovských náboženských, sociálnych a kultúrnych požiadaviek postupovala istým liberalizmom, a to tým viac, keďže obyvateľstvo židovské v terajšej kríze ani pri najlepšej vôli nie je v stave svoje náboženské a kultúrne nároky z vlastnej sily, ako pred tým, dostatočným spôsobom uplatňovať.

Konečne prehlašujem, že národ židovský v republike Československej v týchto ťažkých dobách v stupňovanej miere chce plniť svoje povinnosti voči štátu, a preto štátny rozpočet prijímame a odhlasujem. (Výborně! - Potlesk.)

Místopředseda Stivín (zvoní:) Dále má slovo p. posl. dr Zadina.

Posl. dr Zadina: Slavná sněmovno! Příchod nové vlády a její dosavadní působnost byla posuzována v široké veřejnosti našeho obyvatelstva poměrně s dosti příznivou náladou a řekl bych i s důvěrou, poněvadž obyvatelstvo poznalo, že vláda spolu s parlamentem iniciativně začíná řešiti ty velké úkoly, které odpovídají existenčním potřebám našeho lidu a které odpovídají vážnosti doby, kterou prožíváme.

Jestliže bych chtěl vyjádřiti stručně, hesly, řekl bych, úkoly nové vlády, chtěl bych to říci tím, že v ohledu hospodářském jsou to hesla: hospodářská rovnováha, úspora a pořádek, v ohledu sociálním: práce a chleba.

Jeden z nejdůležitějších úkolů byl již vyřešen, a to jest otázka finanční rovnováhy ve státě, ve státním rozpočtu, jako základní předpoklad celé veřejné správy. A nyní klademe my, republikáni, s největší rozhodností na to váhu, aby vláda i parlament přikročily iniciativně k zjednání rovnováhy v hospodářském životě.

Hospodářská a sociální krise v našem státě vleče se stále v nejostřejších formách jako důsledek hospodářské krise světové. Nechceme podceňovati to, co bylo už vyřešeno pro zmírnění těchto důsledků hospodářských a sociálních v minulosti, ale akcentujeme, že těmto pomocným akcím, jak se provádějí a budou prováděti, má se dáti více soustavnosti a programovosti. Jest třeba především dobře analysovati příčiny krise, její důsledky a na základě toho formulovati jasný program čili hospodářský plán, po kterém se volá u nás se všech různých stran. Můžeme konstatovati dnes, v době již dosti pokročilého trvání krise, že všecky různé zmatené teorie, fantasie, dohady atd. jsou odbyty a všude, nejenom u nás, nýbrž i v cizině proniká jasné poznání, že hlavní příčina světových bolestí hospodářských spočívá u zemědělství, zejména u zámořského, v důsledku nadprodukce a hromadění zásob, které zhroutily ceny všech surovin na světových trzích. (Tak jest!)