U diecéze rožnavskej súdi vláda, že ani z hľadiska cirkevného nieto dôvodu k tomu, aby bola zachovaná. Značná jej časť leží v Maďarsku, je to diecéza kusá, samostatného života neschopná. Bývala vždy maďarskou baštou, a aj teraz, 14 rokov po prevrate, pomery sa mnoho nezmenily. Je tam snáď v biskupskej kancelárii dnes už úradná reč slovenská, ale to je snáď samozrejmé. Pozrime sa však na obsadenie fár v tejto diecézi a na národnostné rozvrstvenie jej obyvateľstva. Túto vec nemožno smazať tým, že sa prehlásia všetky štatistiky, dokazujúce prevahu živlu maďarského, za falošné. Živel maďarský tam prevláda, najmä v kléru, a nieto nádeje, že by sa v dohľadnej dobe pomery zlepšily. Nemôže byť žiadnemu Slovákovi ľahostajné, zostane-li v najohroženejšom kúte Slovenska takýto zbytok starého režimu, na ktorý si preca, ak známo, robia Maďari i naďalej zálusk. Už z tohoto dôvodu, aby i tu nastala konsolidácia pomerov v správne chápanom slovenskom záujme, nie je možné než podporovať vládnu snahu, aby táto diecéza bola rozdelená medzi súsedmi. (Výkřiky.)

Druhou takou vraj umelou prekážkou prevedenia cirkevnej konsolidácie na Slovensku je otázka cirkevných statkov, ktoré sú dosiaľ pod sekvestráciou štátnou. Posl. Hlinka nedávno vytýkal veľmi vehementne vláde, že ich zaťažila vraj stamilionovými dlhami. Netreba snáď ani podotýkať, že je to čirá nepravda. Tie statky majú ovšem určité dlhy, ale zadlženie to v pomere k ich cene je opravdu bezvýznamné. Ostatne sa o tom katolícke kruhy slovenské môžu najlepšie presvedčiť samy, ak preštudujú raz riadne účetné doklady likvidačnej komisie, ktorá statky spravuje. Veď predsa v tejto likvidačnej komisii účastňujú sa všetkých prác ich dôverníci a vrchnú správu statkov vedie dokonca komisia, ktorej predsedom je jeden zo slovenských biskupov a kde zasedajú zástupcovia všetkých katolíckych diecezí. (Výkřiky.) Jestli chce posl. Tiso snáď svojimi výtkami povedať, že sa hospodárilo zle, nech si vyžiada zprávy revizných komisií, ktorých tam bolo niekoľko. Je ovšem pravda, že aktivné výťažky hospodárenia boly spotrebované, musí sa však uvážiť, že cirkevné inštitúcie katolícke z nich vydržiavané maly za tých 13 rokov štátnej správy veľké požiadavky. A vedľa toho likvidačná komisia prevzala statky od ich predošlých maďarských cirkevných správcov v stave veľmi zuboženom; veď ich prevzala vybičované po známom hospodárení válečnom. Je tiež všeobecne známou zkúsenosťou, že cirkevní beneficiáti obmedzujú sa vždy len na investície nezbytne nutné. Preto boly väčšinou budovy hospodárske v dezolátnom stave a najväčšia časť docielených výťažkov musela byť venovaná práve na toto nové zariadenie statkov. Za to dnes statky sú veľmi dobre, po väčšine vzorne zariadené a cirkvi vlastne len prospelo, že statky boly pod štátnou správou, poneváč za jej režimu by nikdy nedospelo sa k takému vypraveniu. Stačí len poukázať na to, ako tam bolo vybudované za posledné roky hospodárstvo tabákové.

A konečne z intervievu vyslanca Kroftu sme sa dozvedeli, že práve povolila vláda týmto statkom, ktoré trpely za predposledné 2 roky katastrofálnou neúrodou, 6 mil. Kč pôžičku na minimálny úrok. Možno za takých okolností, keď finančné pomery statkov sa lepšia a vláda im pomahá k tomu, aby sa stvorila spoľahlivá platforma pre pokiaľ možno hladké prevedenie dotácie, hovoriť o tom, že sa tu umele vymýšľajú prekážky pre to, aby sa prevedenie modu vivendi sabotovalo?

Posl. Tiso tiež musel priznať, že práve v posledných dňoch urobil sa i po inej stránke značný pokrok v týchto majetkových veciach cirkevných zásadnou dohodou o prevedení pozemkovej reformy. Teraz tedy bude môcť byť to, čo zbude, rozdelené. Je to ovšem veľký úkol a veľký komplex odborných prác, ale sme istí, že vec sa už nezdrží, keďže v týchto veciach je už mnoho vykonané.

Posl. Tiso vytýkal vláde i to, že sa pri svojich návrhoch inšpiruje duchom jozefinizmu. V odmietnutí tohoto ducha boli by sme iste za jedno, ale to, čo vláda robí, iste jozefinizmom nie je. Veď vieme, že vtedy i u nás na Slovensku štát riadil pomery cirkvi katolíckej, beztoho, že by sa koho spytoval, rozdeľoval nové diecéze, disponoval statkami bez akejkoľvek dohody s cirkevnými kruhy. Dnes sa Vatikán o veci dohoduje s čsl. vládou a tá sa s ním dohodla na tomto rozdelení kompetencií dokonca medzinárodným aktom. Tedy žiadny jozefinizmus, ale opravdu voľná cirkev v slobodnom štáte. Ostatne taký jozefinizmus, ktorý by podporoval cirkvi lacnými pôžičkami, ako to urobila nedávno vláda v prospech katolíckych církevných statkov, páčil by sa asi aj ostatným cirkvám. Posl. Tiso reklamuje ovšem obor vnútorných vecí cirkevných pre autonomnú úpravu cirkevnú. I to je správné, lenže háček je v tom, ako určiť tento obor vnútorných vecí cirkevných. Je to stará sporná otázka v theorii i praxi, ale pre náš štát nie je sporná potiaľ, pokiaľ práve modus vivendi, Vatikánom podpísaný, určuje, že štát má právo spolurozhodovať s Vatikánom nielen o novej delimitácii dieceznej - a pri tom sa nerozoznáva medzi delimitáciou vonkajšou a vnútornou ale aj o ich dotácii. Tu je tedy vyhradené priamo štátu ďalekosiahle právo. Nepatrí teda - a v tom sa posl. Tiso mýli - medzi veci, o ktorých výhradne cirkev má u nás rozhodovať, ani vnútorná delimitácia diecézí a tedy ani určenie ich počtu ani ich otázky dotačné. Nemá smysel ani hovoriť o "odmontovaní" kultúrnych inštitúcií slovenských, keď miesto jednej zrušenej diecéze bude zriadená v západnom Slovensku nová, a to arcibiskupstvo, akého Slovensko nikdy nemalo, a keď štát veľmi značnými čiastkami ročne stále podporuje všetky cirkvi a hlavne ovšem cirkvi katolícke.

Z posledných prejavov v tlači vieme, aké sú ciele vlády. Vieme aj z prejavov Slováka, ktoré sú ešte viac neopatrné než temperamentné, že katolícke kruhy ľudovej strany nielen že prejavujú súhlas s jednaniami, ktoré sa konaly za chrbtom vlády a teda proti nej, ale že probuje hájiti i nároky maďarských beneficiantov na cirkevné statky Slovenské.

Nie je to sabotáž vlády, ktorá vraj klade prekážky do cesty prevedeniu modu vivendi, ďaleko skôr možno nazvať sabotážou to, čo robia kruhy okolo "Slováka", že sa vzpierajú cez všetky vážné, najmä národné dôvody rozdeleniu Rožnavy, že si neuvedomujú, ako ich protivládna agitácia vo veciach cirkevných majetkov a zvlášte nevlastenecké hájenie záujmov maďarských musí škodiť jednaniu vlády s Vatikánom, ktoré je jedinou cestou, po ktorej sa môže dôjsť ku konečnej úprave cirkevnej na Slovensku.

Slávna snemovňa! Keď som podal kritiku vlády, za svoju povinnosť považujem posvietiť i na niektoré nedobré veci, ktoré konajú moji zemkovia Slováci. Je pravda, že my Slováci máme mnoho bolestí a nedostatkov, za ktoré je Praha odpovedná, ale spravodlivosť vyžaduje, aby sme nevinili za všetko Prahu, a tým menej Čechov vo všeobecnosti. Príčiny nezamestnanosti a biedy na Slovensku sú mnohé. V prvom rade svetová válka, potom vyradenie Ruska a celej Azie z nášho hospodárskeho života, hyperprodukcia priemyselná, zemedelská, racionalizácia, geografické a klimatické pomery na Slovensku, rozpadnutie Rakúsko-Uhorska a určenie hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorými bol vývoz práve zo Slovenska z najväčšej miery poškodený, nedostatok lacného uhlia a - nie v poslednej miere - i tie neprajné, macošské doprevratové pomery, ktoré nám oddaly národ materielne veľmi chudobný, kulturne úplne zanedbaný.

Spravodlivý človek, uprimný Slovák by toto mal vysvetľovať širokým masám ľudu, ktoré ozaj ťažko nesú ťarchu a biedu dnešných časov. Naproti tomu ale musím so žialom konštatovať, že poslanci ľudovej a národnej strany miesto toho, aby ľud tišili, obodrovali, ukľudňovali tak vo svojich rečiach ako i časopisoch najhroznejším spôsobom štvú Slovákov proti Čechom, obviňujú Čechov ako jediných pôvodcov všetkého zla na Slovensku. Jest smutná vec práve teraz, keď proti nášmu štátu stroja sa zahraničné úklady, ktoré ak by sa podarily - zničia nie Čechov, ale len a len nás Slovákov.

Ako je to možné, spýtate sa ma, ctení páni poslanci, že na čele tejto zhubnej akcie stoja dvaja mužovia, z ktorých jeden nosí na hlave korunu slovenského martyra a druhý kráča v koturnách slovenského poetu. Ja si tú vec vysvetlujem tiež tak, ako každý objektivne sudiací Slovák, že bezhraničná ctibažnosť a megalomania z jednej strany a nedostatok politického vzdelania z druhej strany ženie týchto ľudí stať sa Gaponmi a Rasputinmi slovenského národa.

Nieto pre národ väčšieho nebezpečia, ako keď začnú v ňom šarapatiť fanatikovia a maniakálni ľudia. Boly časy, keď národy vraždily sa pre jednu jotu v slovách homouzion a homoiuzion, keď fanatikovia viery posielali malé deti v križiackych válkach vybojovať Svätú zem (Výkřiky posl. Šaláta.), keď sa verilo v strygy a cirkev i štát ich pálily. Takýchto bludných ideí zná historia veľmi mnoho. I naše Slovensko je dnes znepokojované takýmito zhubnými ideami niekoľkých maniakálnych fanatikov, ktorí chcú slovenský ľud presvedčiť, že nie v spojení, jednote, ale v roztrieštenosti je síla, ktorí mu dokazujú, že i tak malé Československo treba urobiť ešte menším, aby bolo politicky a hospodársky silnejšie. Na ospravedlnenie svojho stanoviska radi sa odvolávajú na číslo svojich voličov, trebárs 99% týchto voličov nemôže vedeť, lebo nemá k tomu dostatočného politického vzdelania, jaké následky môže mať autonomia Slovenska, alebo - Bože odpusť im, veď nevedia, čo činia - federativný dualizmus Slovenska a historických zemí. (Výkřiky posl. Onderčo.) Ja sa neodvolávam na počet svojich voličov, velebný pane, ja rečním za seba, za svoje svedomie a za svoje správne chápanie politických vecí. Ja si v otázke autonomie nepôjdem od svojich voličov pýtať úpravu. Voliči musia mať a majú vo mňa dôveru. Oni dobre vedia, že svoju úlohu musím ja vedeť konať bez toho, aby som si od nich pýtal radu. Vy sa tiež nezpytujete vašich voličov, čo je ich mienka o modu vivendi a tým menej o federativnom spojení s Čechami. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.)

Ale tito fanatikovia neštítia sa ani vedomého falzifikovania verejnej mienky, ako sa to deje s prejavom valného shromaždenia Matice slovenskej dne 12. mája 1932 alebo shromaždenia mladej generácie 25. júna v Trenčianských Tepliciach, kde na oboch shromaždeniach vopred tajne organizovaná väčšina ľudákov a národniarov násilne, krikom, hlukom, porušením stanov Matice slovenskej majorizovala ostatných prítomných. Tieto dva škandalózné, hnusné puče predstierajú ľudáci a národniari ako prejav väčšiny národa. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) U Hlinku sme na tento spôsob bojovania už navykli, ale čudujem sa, že Rázus, poet a teda i estét - o jeho kňažskej mravouke ani nehovoriac - neštítil sa vo svojej poslednej parlamentnej reči odvolávať sa na tieto dve shromaždenia ako na prejav slovenského národa. To už hraničí na moral insanity. A jako charakterizovať, čim nazvať ten spôsob písania a rečnenia ľudáckych a národniarskych redaktorov a poslancov, ktorým nás, čo hájime jednotu štátu a národa čsl., nazývajú zapredancami, zradcami slovenského národa, ktorí vraj sme najväčšou prekážkou dorozumenia Čechov a Slovákov. (Výkřiky posl. Šaláta.) Velebný pán, ja sa verejne osvedčujem, že svoj majetok zamením kedykoľvek za váš majetok, aktiva i pasiva. (Veselost. - Potlesk.)

Teda my, ako na pr. Hodža, Dérer, Šrobár, Štefánek, nebohý Zoch, Blaho atď., ktorí sme už za maďarského režimu boli za čsl. jednotu, teraz, v Československej republike sme už nie z presvedčenia, ale za mäsné hrnce vyznávačmi jednoty Čechov a Slovákov. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) Dvaja kňazi dvoch rôznych cirkví, ktorí vedia, čo im kážu prikázania božie, proti svojmu lepšiemu presvedčeniu a ich vlastnému učeniu nehanbia sa zasýpať nás pomluvami o zapredajnosti. Slovenský ľud, ako dnes každý ľud v celej Europe, nie je spokojný so svojim hospodárskym stavom. Ľudáci a národniari, ktorí stále verklíkujú o autonomii a záchrane národa, nespokojnosť ľudu ešte rozplameňujú, čoho následok môže byť veľmi škodlivý i pre cirkev (Hlasy: To pravda!), i pre občiansku triedu, i pre budúcu generáciu tak, ako sa to stalo v Rusku.

Ale zlé následky to má i pre štát. Maďarská revizionistická propaganda čerpá z tejto nespokojnosti novú a novú nádej, že Slovensko sa zas dostane pod korunu svätoštefanskú. Ich propagačné knihy, brožury a noviny sú plné citátmi z rečí ľudáckych poslancov, Rázusa, "Slováka" a "Národných novín". Tu mám pri ruke posledné číslo maďarskej revui "Magyar Szemle", redigovanej komisiou, jejž predsedom je sám gróf Štefan Bethlen. Tu istý Steier Lajos, známy pamfletista maďarskej vlády, na 12 stranách opisuje a chváli účinkovanie pána poslanca Martina Rázusa i ako farára a poetu a začína ho citátom z Rázusových novín takto: "V duši a srdci i dnes je medzi Čechmi a Slovákmi tak veľký rozdiel, ako medzi stratosferou a hlbinou mora." Pán Steier z toho dedukuje (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) celkom prirodzene, že Československá republika nemá existenčného práva. Rázusa chváli, že nemilosrdne bije do Čechov, ale nazýva ho snílkom zas preto, že si myslí, že svojim krasorečnením presvedčí a skrotí nenasytných Čechov. Potom chváli Matičný puč, bansko-bystrické, trenčianskoteplické a zvolenské ľudové shromaždenia a končí poznámkou, že autonomia Slovenska nie je dostatočnou záchranou Slovákov od mravnej skazy, zapríčinenej Čechmi. Je jasné, že pán Steier záchranu Slovákov proti Čechom vidí len vo spojení Slovákov s Maďarmi. Koľká stupidnosť!

Tento článok opiera sa od prvého riadku do posledného o citáty z článkov "Národných novín" a "Slováka" a rečí Martina Rázusa a tieto citáty rad radom obsahujú len hanobenie republiky, pomlúvanie slovenských predprevratových pracovníkov, posmievanie Čechov, úradov a negovanie jednoty národa československého. Ako vidno, jeden export zo Slovenska do Maďarska predsa nenarazil na prekážky: Export ľudáckych a národniarskych klebiet a pomlúv na československý štát. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) Naopak. Každé slovo klebetníkov našej republiky je v Maďarsku vítaným tovarom, je to vždy novou životnou injekciou umierajúcim nádejam na reštituovanie Veľkého Magyarországu.

Tento pre maďarské nádeje výborný elixír my tu u nás musíme nazvať defaitizmom, otravovaním studieň a nevedomým podporovaním nepriateľa.

Táto nerozumná politika ľudákov a národniarov 28. decembra 1932 v Trenčíne vyvrcholila v nelogickej, štátoprávne nemožnej teorii Hlinkovej, že ľudáci a národniari "ani za cenu republiky Československej nezrieknú sa práva národnej suverenity", a v reči poslanca Tisu (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.), ktorý žiada uznanie suverenného práva národa a územia slovenskej krajiny (Hluk a výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) a v dôsledku toho federatívny vzťah Slovenska k historickým zemiam. Hlinkovu teoriu podvracia jej vlastný nesmysel. Tisovu teoriu o suverenite dvojmilionového národa veľmi skoro podvrátily by do Maďarska pašované italské a nemecké zbrane. Keďže deklaranti nemajú jasného poňatia o tom, čo je štát, čo je národ, čo je suverenita štátu a čo je suverenita národa, nemožno s nimi o tom diskutovať.

So súhlasom slovenských poslancov koalovaných strán obmedzím sa na toto prehlásenie:

"Rezolúciu autonomistických strán vynesenú v Trenčíne 28. a 29. decembra 1932, najmä ale tú jej časť, v ktorej deklaranti hovoria, že ťosobitnosti slovenského národa nezrieknu sa ani za cenu republikyŤ, považujeme za poľutovaniahodnú, nerozmyslenú frázu len niekoľkých povahove opozične naladených, politicky a štátoprávne neerudovaných ľudí, ktorá nezodpovedá smýšľaniu slovenského národa. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) Nevážnosť tejto deklarácie musí byť ihneď jasná... (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. dr Ivanka (pokračuje): ... každému slovenské pomery znajúcemu človeku, ktorý dobre vie, že i títo deklaranti sami - volení na program vernosti k Československej republike a jej ústave - tak pred voľbami ako i po voľbách prizvukovali bezpodmienečnú vernosť Československej republike a vie dobre i to, že dvojmilionový národ slovenský vo svojom geografickom a politickom vzťahu k ostatným národom Europy bez Československej republiky nemohol by si obhájiť ani svoje najelementárnejšie kultúrné a hospodárske záujmy, tým menej svoju osobitnosť a slobodu."

Dovoľte, slávna snemovňa, aby som na konec ešte niekoľko slov venoval i politike vodcov maďarskej menšiny. V politike maďarských menšinových strán nieto reality a čím ďalej tým menej je i spojenia s vytriezveným maďarským ľudom. Vodcovia podobajú sa Ripp van Wiklovi. 14 rokov prespali a aby sa ich krásny sen predlžil, úsilovne užívajú budapeštské opium. Z ich pasov je viditeľné, že v Maďarsku sa viacej zdržujú než doma. Ťažká otázka, prečo nezostanú tam, kde sa tak dobre cítia? Toľko je isté, že budapeštskými rozkazmi zaťažení nemôžu u nás robiť politiku, ktorá by bola maďarskému ľudu k dobru. Zkrachujú a potom pokojne prešpacírajú do nejakej bohatej sinekury v Maďarsku, ako sa to nedávno podarilo jednomu ich senátorovi. Ale čo sa má stať s masami maďarského ľudu?

Nás obviňujú, že sme nepriateľmi maďarského ľudu. Nie je pravda, už i v záujme svojho štátu sme a musíme byť voči maďarskému ľudu spravodliví a bratskí, ale oni sú jeho nepriateľmi, lebo ho učia, aby neuznal tohoto štátu za svoju vlasť, učia ho, aby veril v revíziu a prechovával nenávisť k republike. Zlý lekár je, kto lieči len vierou v zázraky. Ale oni sa o ľud málo starajú, ich zaujíma len, či zavzneje potlesk z budapeštského režisérskeho stolca, keď naši maďarskí "vezéri" povedia v Prahe niekoľko veľkých slov bez každého účinku. Im je len tento aplaus potrebný, nič iného. Na jednom brde sú tkaní s tými obmedzenými maďarskými politikmi, ktorí žijú tiež len z opojného programu už od 14 rokov "blízkou" hlásanej revízie.

Keby tito ludia mali svedomie, nehrali by s právami svojho ľudu takúto hazardnú hru na "všetko alebo nič". Jeden z vodcov maď. kr. soc. strany cynicky povedal, že v živote národa nie je vážné, keď priechodne zanikne i niekoľko stotisíc existencií, ale pri tom tento pán vezér nechce sa dostať medzi týchto niekoľko stotisíc stroskotancov, lebo všetko, čo má, ešte i jeho byt, nachodí sa v Budapešti, k nám chodieva len ako hosť, aby slovami podobnými nafúkanému mechúru hrozil nášmu štátu. Opravdu možno ľutovať maďarský ľud, že má takýchto nesvedomitých vezérov, ktorí nie sú v stave prezrieť a uvážiť ohromnosť historickej zodpovednosti, ktorá je na ich pleciach. Samý bluf, samá lacná, jarmočná paráda, prázdna nadutosť a ubohé vystatovanie. Slovom povestná maďarská veľká fajka s málo tabákom. Ich najnovší, najmladší vezér práve tieto časy považuje za vhodné, aby sa triumfálne vozil po Slovensku a Podkarpatskej Rusi, dajúc sa oslavovať, miesto aby vážne, konštruktivne pracoval za svoj ľud, na čo ho zaväzuje zdravý rozum. Nemci Československej republiky sú silnejší, väčší a našli modus vivendi s nami. Maďari sa nenaučili z historie ničomu, oni veria bublinovým heslám budapeštianskych grófov väčšmi ako reálnym skutočnostiam.

Ale ja verím v triezvy rozum maďarského ľudu, ktorý onedlho zbadá, akú nepeknú hru hrajú páni vezéri s jeho osudom k vôli neuskutočniteľnej fantazmagorii, a verím, že maďarský ľud, keď skusí dobrodenia našej demokratickej ústavy, prilne láskou k našej spoločnej československej vlasti. (Potlesk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Uděluji slovo dalšímu přihlášenému řečníku, p. posl. dr Polyákovi.

Posl. dr Polyák: Slavná snemovňa! Rozsiahla debata rozpočtová i v tomto roku priniesla vláde obšírny materiál aktuálnej kritiky a iniciatívnych myšlienok a preto čím ďalej pokročila rozprava, tým menej môže očakávať rečník dojem svojej originality. Napriek tejto ťažkosti, vyplývajúcej z položenia posledných rečníkov, pokusím sa prebrať niektoré otázky cez okuliare slovenské. Tvrdím, že za dnešných pomerov každá otázka slovenského významu verejného je otázkou celoštátnou, a to so dňa na deň viac, lebo v tomto ohľade čas pracuje pre nás.

Trenčiansko-teplický sjazd mladej, už za republiky vyškolenej slovenskej generácie dokázal, že túžba po politickej autonomii slovenskej nie je akýmsi umelým výkvetom, vyvolaným našou straníckou agitáciou, ako nám to neorientovaní a poblúdení centralisti tak rádi vytýkajú, ale mohutným elementárnym prúdom, a dokázal priebeh toho sjazdu i to, že je organický súvis medzi hnutím po politickej autonomii a pálčivosťou neriešených otázok hospodárskych na Slovensku. Už správnejšie vycítili príčiny a význam teplického sjazdu naši niektorí slovenskí centralisti. Vedia oni dobre, keby sme my a národná strana zradili náš program pittsburgský, elementárnou silou by sme boli pochovaní a na miesto nás bola by založená nová strana autonomistická. Preto na sjazd prišli už s novým heslom - pripustím, dobromyseľnym - avšak nedostatočným, s regionalizmom. Keď sa náš štát bude i naďalej podľa dosavádneho receptu spravovať, slávna snemovňa, nemáme žiadnych obáv, že behom pomerne krátkeho času každý dobromyseľný regionalista musí sa stať autonomistom.

Za takých okolností myslel by si človek, že vzdelaný, múdry a obozretný centralista český a moravský, dobrý politik, učiní všetko, aby aspoň na poli hospodárskom boly odstránené najmä krivdy Slovenska, aby sme nemohli vytýkať, že Slovensko trpí v miere ďaleko väčšej, ako by to bolo následkom svetovej krízy neodvratiteľné. Boli by sme si mysleli, že centralisti učinia všetko práve v dnešnej krízi, aby nadparitnými obeťami, rozsiahlejšou hospodárskou akciou za Slovensko a celkom zmenenou politikou voči slovenskému živlu, hľadajúcemu umiestnenie, čím očividnejšie dokázali urbi et orbi, že k blahobytu slovenského národa tej prekliatej autonomie, toho separatizmu nie je zapotreba, že centralizmus nielen že je schopný, ale i odhodlaný všetky potreby slovenského národa uspokojiť. Na miesto toho čo vidíme, slávna snemovňa? Bohužial mentalitu, ktorá sa v mnohom nebezpečne ponáša na vládnu mentalitu bývalej monarchie. Kým sa cíti držiteľ moci v bezpečnosti, kým ho situácia nenútí, je namyslený, dotiaľ kompromisy sa odmietajú. Nemôžeme zatajiť svoje presvedčenie, že toto chovanie centralizmu nie je v záujme štátu.

Slávna snemovňa, keď ideme medzi ľud, všetci hlásame: Štát je náš a keďže je náš, preto ho milujeme a je i správné, aby sme ho milovali. Nie je to vecou povážlivou na Slovensku dnes hlásať, že štát je náš, keď ten roľník, remeselník, obchodník a robotník tento podiel na štáte nijako necítí, ba naopak práve to musí cítiť, že na účinkovanie štátné nielen žiadnej ingerencie nemá, ba že často musí trpeť práve tie tvrdosti tej štátnej moci, o ktorej my mu hovoríme, že je jeho? Preto si nesmieme predstavovať, že je nám to pohodlnejšie, že ten pospolitý človek to nezbadá, že ešte nevie, že ním zvolený t. zv. zákonodárci ďaleko nemajú tej moci, ktorú majú u veľkých národov, že náš parlamentarizmus po stránke mocenskej je "farce", lebo všetka moc, skoro diktátorsky vykonávaná, prináleží politickým stranám a skupinám, že zosmiešnením interpelačného práva je podkopaná ministerská zodpovednosť a následkom toho všetkého je práve parlament, ústavné spojítko medzi národom a štátnym aparátom po prevedení volieb a sostavení vlády úplne zbytočný inštrument, ktorý by sa po sostavení vlády ani sísť nemal. Tento názor je vo väčšej miere rozšírený, ako by si to dámy a pánovia predstavovali. Nemali by skúmať držitelia moci v našom štáte svoj dosavádny postup, a to vážne a bezodkladne?

Hovorí sa všeobecne, že náš ľud je apatický. Je to zjav zdravý? Nie je to zjav práve tak chorý, ako keby bola nálada rozčúlená? Nie je to mechanický následok fiaska nášho parlamentarizmu? Môžeme my teraz právom nosiť názov zástupcov ľudu?

Kol. dr Ivanka vytýkal nám, že vraj peniaze od Čechov berú Slováci, ale láskou to odplatiť nechcú. Pýtam sa, slávna snemovňa, je to už zistené, či srovnalosť tohoto účtu, čo Slovensko dalo a vzalo, vychádza na úkor Slovenska? (Předsednictví převzal místopředseda Stivín.) Je to už zistené? Sám sa môžem pamätovať, že v rokoch 1927 a 1928 som z poverenia svojej strany nadhodil v rozpočtovom výbore myšlienku, ba vystúpil som s konkretným návrhom, aby štátné záverečné účty boly podľa jednotlivých krajín, podľa jednotlivých zemí vystavené, aby sme mali jasný prehľad, čo sa Slovensku od prevratu dalo a čo vzalo. Veď to bolo zamietané. Áno, vtedy, keď i naša strana bola vo vláde, nemohli sme toho docieliť. Pýtam sa, slávna snemovňa, prečo to tajnostkarstvo v tejto otázke? Prečo sa zdráhajú vládné kruhy naliať Slovensku čistú vodu? Prečo vládné kruhy nechcú, aby sa vyčistila práve táto otázka? Veď je i našim záujmom, aby sme vedeli pravdu, aby sme boli spokojní z celého srdca, jestli to vyúčtovanie vypadá tak, že, áno, musíme uznať, že Slovensko dostalo viac ako dalo a že sme i v tom ohľade zaviazaní vďačnosťou. Je to práve podozrelé, že vládné kruhy všemožne sa vynasnažujú zatajiť a znemožniť, aby celé obecenstvo republiky malo čistý prehľad a aby sa táto otázka vyčistila. Práve preto kým táto otázka není vyčistená, nemôže sa nám to vytýkať, lebo kým není fakt ten zistený, či skutočne, ako sa hovorí obchodne - per saldo, - Slovensko bralo od Čechov peniaze, do toho času pod tým titulom nemôže sa žiadať od nás žiadnej povďačnosti. (Tak je!) Konštatujem, že naši kolegovia centralisti a vládna tlač krituzujú niekedy v miere o mnoho väčšej než sama opozícia. Len konsekvenciu, logiku nestiahnú z tohoto faktu, že ani vo vláde nemohli nič vykonať behom 14 rokov! A jestli my kritizujeme tak, ako kol. Ivanka tuná hovoril, v mnohých veciach veľmi trefne, hlavne v hospodárskych veciach, vtedy sme my štváči a my by sme to nemali pred ľudom povedať? On žiada od nás, aby sme ľudu nenaliali čistú pravdu, aby sme ľudu nepovedali, čo je fakt, čo je pravda. Je to správna politika, je to v záujme štátu, hlásať veci s tejto tribuny oklamanému ľudu inak a inak mluviť pred ľudom vonku?

Slávna snemovňa! Ďalej to paušálné obviňovanie zo štvania Slovákov proti Čechom. Fakt je, že my zodpovední činitelia, zvolení slovenským ľudom, nikdy proti Čechom neštveme. (Tak je!) My štveme proti vládnemu režimu, my kritizujeme vládny režim. Ale vládny režim sa nemá vždy ztotožňovať s českým národom. (Tak je!) Český národ by si mal to vyprosiť, aby vládny režim sa ztotožňoval s ním. (Výkřiky.)

Vytýka nám pán kol. Ivanka, že vraj my hlásame, že v roztrieštení je sila. My na to odpovedáme: Nie v roztrieštení, ale v uspokojení Slovákov je sila republiky. (Výborne! - Potlesk slovenských ľudových poslanců.)

Vážené dámy a pánovia, na miesto toho, že by vládna väčšina o tomto rozjímala a poctive myslenú kritiku slovenskej opozície v záujme štátu si povšimla, vládna tlač a vládni rečníci nás zasýpajú upodozrievaniami a výčitkami. Keďže vraj tlač maďarská rada registruje spoluprácu autonomistov, ľudákov a národniarov, preto vraj slúžime cieľom maďarskej politiky, že využijeme hospodársku krízu k tomu, aby sme vinu uvalili na vládu i zato, začo vláda nemôže. Že agitujeme iba z hnevu, že sa vládne bez nás, a že prevádzame kverulantstvo a podobne. S tým otrepaným obvinením z maďaronstva musíme už raz súčtovať. (Výkřiky posl. Mojto.) Bolo by vecou naozaj smutnou, keby sme sa museli s elementárnym pohybom slovenskej autonomie orientovať podľa maďarskej tlače. Keby sme sa vždy automaticky riadili protivne proti tomu, čo sa Maďarom páčiť môže, vtedy by sa stalo skutkom to absurdom, že nás Maďari dirigujú. Čo sa Maďarom ľúbi, to by sme nemohli robiť ani vtedy, keď je to životnou potrebou slovenského ľudu a samého československého štátu. (Výkřiky posl. dr Tiso.)