Prepočítanie bolo konečne prevedené. Slovenské hospodárstvo však mnoho nezískalo, pretože súčasne s prepočítaním boly určité relačné sľavy zrušené. Tieto relačné sľavy individuálné sú aj naďalej potrebné, hlavne tam, kde náš nevhodný tarifný systém podlamuje životaschopnosť určitých podnikov. Tieto relačné sľavy prichádzajú do úvahy v prvom rade u dreva a zemedelských produktov, kde vysoké dopravné znemožňuje premiestnenie týchto dôležitých surovín a produktov nielen do západných častí nášho štátu, ale ani slovenské drevozpracujúce priemyselné podniky nemôžu dovážať dreva zo vzdialenejších oblastí. Preto treba s veľkým urýchlením pristúpiť k veľkej tarifnej predlohe, ktorá má za účel väčšmi odstupňovať tarify na veľké vzdialenosti a tým priblížiť odľahlé a excentricky položené hospodárske oblasti.

Druhým dôležitým dopravným požiadavkom Slovenska je inkamerácia silníc. Problém tento je priamo životnou otázkou Slovenska. Treba sa snažiť čo najskôr aspoň obstojne vybudovať a udržovať určité dopravné tepny, hlavne tie, ktoré sú nutné k tomu, aby mohly byť čo najlepšie využité prírodné krásy Slovenska. Cudzinecký ruch totiž je na Slovensku možným zdrojom zárobkovej činnosti v prípade, že sa urobia všetky kroky k účelnej organizácii. Inkamerácia zemských silníc má ďalekosiahly význam na finančné postavenie Slovenska, ktorého rozpočet je nepomerne, až do 50% zaťažený s výdajmi na stavbu a udržovanie silníc, pokiaľ zeme Česká a Moravskosliezska vykazujú na tento účel len asi 3%. Asi 2000 km silníc musí prevziať štát, aby bolo Slovensko odbremenené. Žiadame, aby návrh zákona o verejných silniciach a cestách bol v tomto smere doplnený. Pri riešení otázky inkamerácie sa súčasne vyrieší aj otázka vicinálnych ciest, na ktoré dľa dnešného stavu neprispieva silničný fond vôbec žiadnym príspevkom.

Tu sa zmienim tiež o jednom obchodne-politickom požiadavku, ktorý má význam nielen pre Slovensko, ale pre celý štát. Je všeobecne známe, na aké ťažkosti naráža uzavretie riadnej obchodnej smluvy československo-maďarskej. Musíme hľadieť vzdor dnešným neutešeným pomerom na poli medzinárodnej obchodnej politiky, aby sa dospelo k uskutočneniu riadnych obchodných stykov s Maďarskom. To je vlastne problém vyrovnania záujmov našeho priemyslu so zemedelstvom.

Už som sa zmienil, ako trpí slovenský priemysel podviazaním exportu; musíme preto žiadať, aby tie priemysly, ktoré dnes predsa ešte exportujú, boly za to všemožne podporované. Myslím tu predovšetkým na najdôležitejší dnes vývozný priemysel Slovenska, na celulozky. Vyše jedného roku uchádzajú sa tieto o refundáciu obchodových daní a vec sa nevybavuje napriek tomu, že všetky rozhodujúce miesta vecnú oprávnenosť plne uznávajú a schvaľujú.

Slovenské baníctvo je ďaľší obor, ktorému by štát mohol pomôcť, a predsa tejto podpory postrádame. U ž so stanoviska pracovného trhu je špecielná podpora tohoto oboru obzvlášť dôležitá, nakoľko je u neho mzdová kvóta zo všetkých priemyslov najväčšia, prez 40%. Musíme na tom trvať, aby slovenské uhlie bolo používané stúpajúcou mierou pre železničný provoz na Slovensku. To je zásada, od ktorej nemôžeme odstúpiť. Nie je to úzkoprsý regionalizmus, avšak nikdy sa nemôžeme spokojiť s tým, aby bez toho slabé prírodné zdroje Slovenska zostaly nevyužitkované. Tak na pr. s najväčšou uheľnou pánvou na Slovensku v Handlovej, k vôli ktorej štát za drahé peniaze postavil železnicu, sa práve so strany ministerstva železníc veľmi macošsky nakladá. Keďže Slovensko nevyrába ani vagonov, ani lokomotív, železničná správa mala by potrebu uhlia oboch slovenských riaditeľství štátnych železníc, t. j. v Bratislave a v Košiciach, kryť zo slovenských uhoľných baní. Pre Košice neodoberá sa dnes ani kilogram handlovského uhlia. Handlovské uhlie nie je drahšie ako uhlie niektorých iných pánví Československej republiky. Slovenský priemysel závisí od lacnoty uhlia a čím väčší bude provoz v handlovských baniach, tým lacnejšie bude uhlie i pre súkromé podniky i pre štátné železnice.

Nedostatok pečlivosti o slovenské baníctvo prejavuje sa aj v inom smere. Po 10 rokov volá sa po snížení nesnesiteľne vysokých cien traskavín, 16ráz tak drahých ako pred vojnou. Povolané miesta zostávajú hluché a slepé. Do štátneho rozpočtu je zanesené ako výnos traskavinového monopolu plných 12 mil. Kč, číslo celkom nedosažiteľné, lebo dôsledkom práve nešťastnej politiky tohoto rezortu spotreba traskavin klesá, poneváč jeden závod po druhom zaniká. Aj v tomto prípade je vecná stránka už dávno vyjasnená, avšak váhavosťou a nerozhodnosťou sa odkladá riešenie s roku na rok.

Zásadne chcem vyzdvihnúť, že na Slovensku s jeho priemyslom z väčšej časti surovinovým alebo polotovary vyrábajúcim sa musí brať plný zreteľ aj pri vypracovaní nového colného sadzobníku. Celý svet sa uzaviera nášmu exportu. Vývozu, aký bol roku 1929 a 1930, snáď sa už nikdy viac nedočkáme. Z tejto nám vnútenej autarkie musíme však vyvodiť dôsledky. Až dosiaľ dbalo sa u nás zásady, že na suroviny nemajú sa uvaľovať žiadné clá. Táto zásada je aj dnes správna, ale len s obmedzením: pokiaľ sa z týchto surovin vyrábajú exportné články. Čím väčší je podiel exportu na výrobe, tým prísnejšie by sa mohlo tejto zásady dbať. Za dnešnej situácie ztratila veľa zo svojho smyslu. Tam, kde sa jedná o surovinu, ktorú by sme mohli z domácich zdrojov dobývať, nevidím žiadnej príčiny, prečo máme kupovať z cudziny, keď sa tovar z toho vyrábaný konzumuje na domácom trhu. Keby sme sa držali zásady chrániť len hotové výrobky, a tento smer u nás prevláda, nedospejeme nikdy k zveľadeniu slovenského priemyslu. Keď iné štáty a väčšie zavádzajú clá na suroviny ako zemedelského, tak i nerastného pôvodu, nemôžeme ani my túto myšlienku zamietať, len oprení o theoriu, dnes už zastaralú a neudržateľnú.

Slovenské hospodárske kruhy domáhajú sa už od radu rokov, aby o zadávaní verejných dodávok bola vedená úradná evidencia. Požiadavok tento je diktovaný zisťovaným faktom, že Slovensko je pri prideľovaní štátnych dodávok sústavne zkracované. Podľa daňového kľúča, ktorý je ovšem len súkromne odhadnutý, prislúchal by Slovensku aspoň 15% podiel na štátnych dodávkach. Zatým sa mu však dostáva len 5 až 6%. Snahy Slovenska o dosaženie spravodlivého prídelu na štátnych dodávkach sú uznané hospodárskymi korporáciami v zemiach historických, ako o tom svedčí na pr. memorandum Ústredne čsl. obchodných a živn. komôr v Prahe zo dňa 22. júla 1931, č. j. 12.067/U, v ktorom táto korporácia navrhuje, aby pre prídel dodávok bol braný za základ počet obyvateľstva v jednotlivých zemiach, teda kľúč pre Slovensko dokonca priaznivejší, než slovenské hospodárske kruhy samé navrhovaly.

Z povahy veci ovšem vyplýva, že praktické uskutočnenie tohoto požiadavku, resp. kontrola jeho prevádzania je možná jedine vtedy, jestli tu bude správny a spoľahlivý prehľad pokiaľ možno všetkých zadaných verejných dodávok, a preto snaha hospodárskych kruhov Slovenska nesie sa predovšetkým v tom smere, aby čo najskôr bola zavedená povinná evidencia dodávok zadaných štátnymi úradmi. Naše úsilie v tomto smere stroskotáva však doteraz na zjavnom alebo zastrenom odpore väčšiny rezortov, vypisujúcich a zadávajúcich štátné dodávky.

Na naše naliehanie svolalo ministerstvo obchodu v tejto veci v celku niekoľko porád medzi interesovanými hospodárskymi korporáciami a príslušnými ministerstvami, z ktorých prvá konala sa dňa 30. júna a posledná dňa 15. októbra 1932. Na týchto poradách bolo možné pozorovať, s výjimkou ministerstva obchodu a Štátneho úradu štatistického, takmer u všetkých rezortov zjavnú snahu, evidenciu štátnych dodávok znemožniť buď priamym odmietaním alebo aspoň preťahovaním celej veci do nekonečna.

Z počiatku odmietli dokonca pri poradách zástupcovia niektorých rezortov vyjadriť sa vôbec o veci, poukazujúc na to, že nie sú k tomu svojím rezortom splnomocnení. Keď sa podarilo toto negatívné stanovisko prekonať, uvádzali takmer všetci zástupcovia "vecné" námietky proti evidencii, ktoré spočívaly v tom, že by ich rezort bol vedením evidencie ako finančne tak i osobne príliš zaťažovaný. Táto námietka je neopodstatnená, lebo ako sám Štátny úrad štatistický - teda činiteľ v tejto otázke najkompetentnejší - sám uznal, nebolo by vedenie jednoduchej evidencie, ako sme to navrhovali (predmet dodávky, sídlo firmy, ktorá bola dodávkou poverená, miesto výroby, množstvo, za prácu smluvený peniaz, lehota dodania, súťaž verejná, obmedzená alebo z voľnej ruky, dátum prevedeného zadania) spojené so žiadnymi zvláštnymi ťažkosťmi rázu osobného alebo finančného. Aby sme ministerstvám vyšli čo najviac v ústrety, pristúpili sme na to, aby drobné dodávky, ktoré sú však vo svojom celku rozsiahlé (na pr. potraviny pri ministerstve nár. obrany a kancelárske potreby), boly vykazované len sumárne a navrhli sme tiež, aby pod 10.000 Kč odpadly vôbec. Súhlasili sme tiež s tým, aby sa evidencia po čas prvých dvoch rokov viedla len interne, teda jej výsledky sa neuverejňovaly.

Na poslednej porade bol prijatý návrh Štátneho úradu štatistického, aby ako výsledok týchto porád bol ministerstvom obchodu učinený dotaz na rezorty, či sú zásadne za vedenie prehľadov štátnych dodávok v rozsahu slovenskými zástupcami navrhnutom. Toto vyjadrenie maly rezorty predložiť do 4 týždňov, teda približne do 20. novembra 1932. V prípade kladných vyjadrení maly sa jednotlivé rezorty dohodnúť o ďaľšom so Štátnym úradom štatistickým. Po tejto dohode mala celá vec byť prepracovaná a predložená vláde.

Ministerstvo nár. obrany a ministerstvo železníc vyjadrilo sa opätne zamietavo, odôvodňujúc to hlavne tým, že by evidencia ich agendu príliš zaťažovala. Ministerstvo MNO sa okrem toho obáva, že evidenciou by sa prezradily dodávky a dáta, ktoré v záujme bezpečnosti štátu majú zostať zachované v tajnosti. Túto poslednú námietku možno ovšem snadno vyvrátiť; v evidencii by bola uverejnená len celková suma zadaných dodávok, teda vlastne to isté, čo každý môže vyčítať zo štátneho rozpočtu a čo teda neni tajnosťou. Okolnosť, že v evidencii by bolo udané, koľko z toho bolo zadané na Slovensko a koľko do historických zemí, sama o sebe nemôže preca brannosť štátu nijak ohrožovať.

Niektoré rezorty vôbec neodpovedaly do stanovenej lehoty cez urgenciu ministerstva obchodu, ačkoľvek s navrhnutým postupom na poslednej porade súhlasily. Všetky tieto porady neviedly teda zase k cieľu a celá otázka je vlastne tam, kde bola na počiatku, lebo ministerstvo obchodu nemôže predložiť predsedníctvu min. rady návrh na nejaké vládne usnesenie, jestli vo veci nebol doteraz dosiahnutý jednotný názor všetkých ministerstiev.

Na nespravodlivosť v distribúcii štát. dodávok žaluje sa nielen Slovensko a Podkarpatská Rus, ale i Morava, ba i južné kraje Čiech. Nemožno už ďalej trpeť, aby sa štátne dodávky udeľovaly protežovaným firmám z kamarátstva, nepotizmu a ešte i horších príčin. Je evidentné, že niektoré rezorty vlády nechcú, aby ich distribučná práca bola kontrolovaná verejnosťou, a preto v pravom smysle slova sabotujú našu parlamentnú akciu, konanú v záujme evidencie a štatistiky štát. dodávok. Môžem ubezpečiť vládu, že my, poslanci zo Slovenska, neprestaneme v tejto akcii, kým ju k úplnej spokojnosti neskončíme, i keby sme museli použiť takých parlamentných zbraní, akých používa opozícia.

Spravodlivá distribúcia štát. dodávok je jedna z najvážnejších žiadostí Slovenska. Jestli bude Slovensko a Podkarp. Rus o niekoľko desiatok alebo sto milionov ukracované a o tú istú čiastku Čechy obohacované, tak vzniknú v našom štáte veľké diferencie majetkové medzi jednotlivými zemiami. Bude jedna nadmieru bohatá zem, Čechy, a nadmieru chudobné zeme, Slovensko a Podkarpatská Rus. Naša republika sa bude podobať rachitickému dieťatu s veľkou hlavou a zakrpatenými rukami a nohami. Ďaľší následok bude, že na Slovensku a Podkarpatskej Rusi budú zanikať priemyselné a živnostenské podniky, bude sa zväčšovať nezamestnanosť a nespokojnosť, daňové pramene budú vysychať, i zemská daňová prirážka bude následkom toho vždy menšia a menšia a zem nebude v stave plniť svojej úlohy. Prirodzená vec, že v tom istom pomere budú sa vzmáhať politické strany, ktoré žijú len z nespokojnosti ľudu a ktorým ide o zničenie republiky.

Žalujem i na prídelový kľúč pre zemskú správu. Tento kľúč je pro Slovensko primalý. Slovensko a Podkarpatská Rus zo svojich príjmov najväčšiu časť vydávajú na silnice, tak že jestli sa vláda čím skôr nepostará o to, aby ináč dobrý návrh zákona o okr. silniciach bol čím prv odhlasovaný, Slovensko a Podkarpatská Rus všetky svoje príjmy budú museť venovať na silnice a nezostane im nič na ostatné úkoly. Ako počúvam, vláda chce unifikovať silničné zákony. Táto práca by však trvala 3-4 roky, čo by znamenalo pre Slovensko a Podkarpatskú Rus nesmiernu škodu.

Čim skôr treba zreformovať zákon z roku 1886 o slučovaní malých obcí. Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je 39 obcí, ktoré nemajú ani 100 obyvateľov, a 1.593, ktoré majú niže 500 obyvateľov. Že takéto obce nemôžu plniť svoje úkoly, nie je treba dokazovať.

Ešte v auguste 1921 bolo uložené vláde zákonom čís. 300, aby nariadením rozšírila pôsobnosť v historických zemiach platných predpisov o úrazovom poistení robotníkov aj na Slovensko a Podkarpatskú Rus. Ale preca mnohé dôležité ustanovenia nie sú sjednotené ani dnes. Toto pohlo viaceré hospodárske organizácie Slovenska, aby v júli 1932 navrhly ministerstvu soc. pečlivosti s urýchlením vydať sjednocovacie predpisy aj čo do priznávacích lehôt. Podľa dnešného právneho stavu majú totiž zamestnávatelia na Slovensku a Podkarpatskej Rusi priznávať vyplatené mzdy, tvoriace podklad predpisu úrazových príspevkov len raz ročne, kým v Čechách a na Morave to majú robiť polročne. Kým však za normálnych pomerov mohlo sa trpieť toto jednoročné priznávanie a súčasne s tým odvádzanie úrazových príspevkov, nemožno to schvaľovať v dnešných kritických časoch. Za tak dlhej lehoty prichádza Zemská úradovňa pre poisťovanie robotníkov v Bratislave o veľmi značné sumy, čoho svedoctvom sú jednak jej dosavádné odpisy ako aj pohľadávky medzi zamestnávateľmi, ktoré stále presahujú 22 mil. Kč, to je 80% ročného predpisu úrazových príspevkov. Vo veľkej miere tejto okolnosti treba pripisovať, že zpomedzi všetkých sociálno-poisťovacích ústavov Slovenska, ba celej republiky, vývodí čo do pohľadávok u zamestnávateľov naša Zemská úradovňa. Netreba ztrácať slov o tom, že v terajších hospodársky tak neistých časoch sa bonita jednotlivých podnikateľov behom celého jedného roku ohromne mení, čoho svedectvom sú aj prípady insolvencií a konkurzov.

Poneváč v tomto prípade ide o prostú unifikáciu bez politických intencií a smerujúcu na chránenie záujmov riadne platiacich občanov, podnikateľov, ktorí pri nesohnateľnosti úrazových príspevkov u liknave platiacich a upadnuvších zamestnávateľov musia výlohy nahrádzať vo forme zvýšeného úrazového príspevku, žiaducné je, aby pán minister soc. pečlivosti túto unifikáciu s najväčším urýchlením previedol a tým umožnil vláde vyhoveť sem spadajúcej svojej povinnosti aspoň teraz po 12 rokoch.

Žiadame, aby Všeobecný penzijný ústav a Ústredná sociálna poisťovňa už konečne chytily sa do vybudovania 2 prepotrebných sanatorií v Tatrách. Na to čakajú nielen stá tuberkulóznych chorých, ale i celý najchudobnejší kraj podtatranský. Výstavbou týchto 2 sanatorií tisíce nezamestnaných Liptova, Oravy a Spiše dostanú prácu na 2-3 roky a zemedelci týchto bývalých žúp budú môcť speňažiť hlavne mlieko, maslo, syr, vajcia, mäso, zeleniny a mnohé iné svoje produkty. Cudzinecký ruch sa zvýši, čím získajú i jestvujúce už sanatoriá a hotely, ale získajú i železnice. Žial, že proti stavbe započali intrikovať niektorí, ktorí majú na tom osobný záujem, aby tieto 2 sanatoriá boly inde postavené.

Vo veciach daňových žiadame reformu správy finančnej, žiadame do berných úradov viac vysokokvalifikovaných úradníkov. Jedna z najbolestnejších nemocí nášho štátu je, že v daňových veciach je úžasný neporiadok. Daňujúci občania nemôžu dostať precíznej zprávy z berných úradov, čo sú dlžni, ich odvolania ležia dlhé roky nevybavené, prenásledovaní sú exekuciami i takí, čo majú preplatky, lebo berná správa sama nevie, kto jej je koľko dlžen. (Posl. Hlinka: Ráčite byť v opozícii, alebo vo vláde?) Som vo vláde, mám právo i povinnosť spravodlive kritizovať vládu tam, kde ju treba kritizovať. Učte sa, pánovia, od nás, lebo - ako vidím - nie ste v stave. (Hlasy: Maďarským veľkostatkárom!) Veľmi ťažká úloha je byť objektivným a toho ste vy, pánovia, nie v stave, lebo k tomu je treba neobyčajnej inteligencie. Sme čo najrozhodnejšie proti návrhu zákona o sprísnení trestu pri vymáhaní daní. Radšej nech ujde niekoľko desiatok milionov daní, než aby sme mali žiť v policajnom štáte vystavení inkviziciám, svevôli, pomste, osobným záujmom i najmenšieho finančného úradníka.

Veľmi dôležitým problémom je otázka úroková, ktorá má byť upravená tak, aby sa dlžník odbremenil. Debetný úrok na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je o mnoho vyšší než v historických zemiach a nemusí to byť. Nie je žiadnou zriedkavosťou, že dlžník platí na Slovensku 10 až 14%, v Podkarpatskej Rusi 20% úrok, ba i vyšší. Za takýchto okolností nemôže náš hospodárský život vzkvietať, ale ani štát nedostane svojich daní, keď banky a úžerníci soberú dlžníkovi celý jeho zisk. Tento problém na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je docela iný jako v historických zemiach a preto je nepochopiteľné, prečo nie sú ani zástupci slovenského peňažníctva pribraní k poradám, konaným v rámci Poradného sboru vo veciach peňažných. Je skutočne politická krátkozrakosť, že v Poradnom sbore nieť ani jediného zástupcu zo Slovenska. V prvom rade potrebné by bolo na Slovensku a Podkarpatskej Rusi maximalizovať debetný úrok na 8% a ako úžeru prísne trestať vymáhanie vyššieho úroku. Na priechodnú dobu treba zakázať zakladanie nových peňažných ústavov a trestať t. zv. honbu za vkladmi.

Spomenul som, že v Poradnom sbore vo veciach peňažných niet ani jedného zástupcu Slovenska. To ovšem neni jediný prípad. U nás je takmer pravidlom, že v ústredných poradných orgánoch, či hospodárskych alebo iných, Slovensko buďto vôbec nemá zástupcu, alebo má len nedostatočné zastúpenie. Je samozrejmé, že takýto orgán nemôže jednať za celý štát, pretože veľká oblasť a veľká časť obyvateľstva není v ňom reprezentovaná. Žiadame vládu veľmi dôrazne, aby zrevidovala členstvo všetkých ústredných a poradných orgánov a postarala sa o to, aby Slovensko bolo všade úmerne zastúpené; nesmú sa opakovať prípady, ako to bolo pri menovaní členov Poradného sboru vo veciach peňažných, alebo Poradného sboru pre otázky hospodárske, kde zo 150 členov je len 11 členov zo Slovenska. Túto otázku pokladáme za veľmi dôležitú, preto budeme s veľkou pozornosťou sledovať, či vláda tejto žiadosti v najkratšej dobe vyhovie.

Predniesol som sťažnosti Slovenska vo veciach hospodárskych. Počul som poznámku, že či som poslancom opozície, a teraz svojim kolegom z opozičných strán dám príležitosť posúdiť svoju reč i z iného stanoviska, kde budem môcť povedať i niekoľko pochvalných slov o politike našej vlády a tieto slová budú sa týkať hlavne ministerstva školstva a nár. osvety.

Vo veci školstva Slovensko urobilo najväčšie pokroky, čo musíme i na tomto mieste s radosťou konštatovať. A jestli počujeme zo strany opozície, že Slovensko ani v kultúrnom ohľade nepokročilo, tak to musíme pomenovať tou najväčšou nespravodlivosťou. Keď porovnáme pomery, v akých Slovensko žilo pred prevratom alebo v dobe prevratovej, s našimi dnešnými pomery, musíme konštatovať, že urobili sme na Slovensku v kultúrnom ohľade tak ohromný pokrok, o jakom sa nám ani v tých najfantastickejších snoch nesnilo. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.)

Tak na pr. detských opatrovieň je na Slovensku teraz 98 so 7.558 deťmi, pred prevratom nemali sme ani jednu. Ľudových škôl v dobe prevratovej bolo slovensko-maďarských - slovenských vôbec nebolo - 186, dnes ich je 3.125. Ruských škôl, ktoré boly v dobe prevratovej len 3, je dnes 89. Po prevrate bolo sriadených nových slovenských škôl celkom 570, nemeckých 5, ruských 9, maďarských 7. Slovenských žiakov bolo v ľudových školách r. 1931 až 1932 388.170, ruských 11.742, meštianská škola slovenská r. 1918 nebola ani jedna, dnes ich máme 125, ruská nebola ani jedna, dnes je jedna. Nemecká tiež nebola ani jedna, dnes ich je 6. Maďari ani Nemcom nepriali, ako mi to dosvedčí prítomný p. kol. dr Szüllö. Bolo by správné, keby p. kol. Nitsch povšimnul si tohoto veľkého rozdieľu, aký je ohľadom nemeckej kultury v našej republike a aký bol v býv. Maďarsku. Ale i Maďari majú u nás 18 meštianskych škôl. (Posl. dr Szüllö: Naša kultúra je vaša kultúra!) Ačkoľvek nás bolo 2 miliony za maďarského režimu, nemali sme ani jednej meštianskej školy, Maďari, ktorých je v našej republike len 700.000, majú dnes 18 meštianskych škôl.

Pred prevratom na Slovensku nebolo ani jednej strednej školy slovenskej, ani jednej nemeckej, ani jednej ruskej strednej školy, ale miesto toho maďarskych bolo 60, dnes máme slovenských 52, nemecké tri, ruskú jednu a Maďari, 700.000 je ich podľa štatistiky, majú 9 stredných škôl. (Slyšte!) Ten istý obraz ukazujú aj odborné školy obchodné a priemyselné.

Čo sa týka výstavby škôl, musím ešte poukázať na to, že behom posledných 13 rokov vláda venovala na vybudovanie škôl na Slovensku 95,367.943 Kč. Známa je i tá skutočnosť, že na univerzitách v Bratislave, Brne a Prahe študuje mnoho a mnoho siet slovenských mladíkov, takže môžeme s potešením konštatovať, že dnes máme už skoro vyše 4.000 mladých ľudí, ktorí prešli všetky semestry týchto troch univerzít. (Posl. Onderčo: Ale sú bez zamestnania!) Veľmi sa mýlite, pane kolega, že by boli všetci bez zamestnania. Veľmi mnohým sa to zamestnanie ponúkalo, ale mnohí to zamestnanie neprijali. Ale i vtedy, keď sú mnohí bez zamestnania, není v tomto ohľade rozdielu medzi mládežou slovenskou a českou. Nezamestnaných abiturientov univerzít českých je o veľa viac a pomerne viac než zo slovenskej mládeže.

Musím sa zmieniť aj o zamýšľanom návrhu zákona dr Dérera o úprave školskej správy a o sriaďovaní a vydržovaní národných škôl. Tu ešte nie je reč o návrhu zákona, ale len o jeho pláne, ktorý má byť zodpovednými činiteľmi anketárne predebatovaný. Nieto pochybnosti, že úprava školskej správy je potrebná, a ani o tom nepochybujeme, že na pláne Dérerovom dá sa ešte všeličo zmeniť. Nakoľko sa Dérerov plán týka slovenského školstva, ja tento plán prijímam za základ diskusie, hlavne preto, lebo ním má byť uskutočnená zemská školná rada. Tedy je to žiadosť taká, ktorú počúvam najčastejšie vzpomínať práve z radov opozičných poslancov. Nevidím odôvodnené obavy cirkví, ani katolíckej ani evangelíckej. Do školskej rady učitelia, v tom i katecheti, zvolia si 12 riadnych a 12 náhradných členov, zemský zastupiteľský sbor zvolí si 24 riadnych a 24 náhradných členov a štát bude tiež 12mi úradníkmi zastúpený. Tu majú teda i katolíci i evangelíci možnosť voliť si takých ľudí, ktorí im budú hájiť ich záujmy. Plán uznáva povinné vyučovanie náboženstva i v štátnych školách, v cirkevných ponecháva dosavádnu cirkevno-mravnú výchovu. Učiteľ na cirkevnej škole môže byť len člen patričnej cirkvi. Štát bude snášať osobné výdaje, obce zas vecné. Je teda logické, aby štát, potažne zeme maly i právo vymenovať učiteľa a disciplinárne mu byť nadriadení. Kto snáša ťarchy, ten musí mať i nejaké právo vo škole. Práve ľudáci najhlasnejšie požadujú zemskú školnú radu. Teraz, keď dr Dérer ide ju sriadiť, oni najhlasnejšie protestujú proti nej, patrne preto, lebo nad učiteľom nebude svevoľne panovať miestny farár, ale učiteľ bude ako každý štátny úradník podliehať štát. zákonom a zemskej škol. rade. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.)

Ja za svoju osobu som priateľom poštátnenia cirkevných škôl, ovšem s povinovatým vyučovaním náboženstva. Do prevratu sme si hájili cirkevné školy len preto, lebo ony boly poslednými - trebárs už silne pomaďarčenými - školami slovenskými. R. 1918 dňa 1. septembra zpomedzi 1522 rímsko-katolíckych ľudových škôl bolo len 39, to je 4% slovenských, zpomedzi 467 evangelíckych bolo 93, to je 24% slovenských. - Rozumie sa, že i pri tomto peknom pokroku slovenského školstva nemôžeme zostať stáť, ale potrebné je ešte mnoho ľudových škôl a meštianok postaviť na Slovensku. S potešením konštatujem, že na bratislavskej univerzite počet slovenských docentov rastie. A keď budeme mať odborníkov i pre technické vedy, nepochybujem, že Slovensko bude mať i svoju techniku.

Dovoľte mi, ctená snemovňa, abych v krátkosti poukázal ešte i na to, že v určitom ohľade práve naše katolícke církvi môžu sa chlubiť s najväčším pokrokom. Mám tuná v rukách číslo "Slováka", v ktorom je zpráva (ukazuje noviny) o "obrode katolicizmu v spišskom biskupstve". Pre krátkosť rečnickej lehoty nemôžem si dovoliť ju prečítať, ba nemám času uviesť z nej ani len niektoré citáty, a preto len vo všeobecnosti spomeniem, že tento článok je plný chvály o tom, aké veľké pokroky robí katolicizmus a kultúra vo smeru katolíckom v spišskom biskupstve. My evangelíci sa z toho tiež zo srdca tešíme a prajeme katolíckej církvi, aby v každom biskupstve tento pokrok bol tomu podobný. Ale je mi ľúto, keď počujem reč, aká odoznela v Trenčíne, že i za cenu republiky chcú niektorí ľudia oblažovať Slovensko. (Výkřiky.) Keby nebolo tejto republiky, nebolo by ani bývalo spišského biskupstva a nebolo by veľmi mnoho tých kultúrnych inštitúcií, ktoré si mohlo spišské biskupstvo vytvoriť pre cirkev a pre národ len preto, že je v Československej republike! (Potlesk. - Výkřiky posl. Šaláta.) Za Maďarska ste mali Párvyho, ktorého Hlinka nazval asasínom, vrahom, "Alexandrom Hrozným", dnes tam máte svojho Vojtasáka, ktorý buduje každoročne veľkolepé, vždy väčšie a väčšie kulturné inštitúcie. Za to môžete ďakovať len republike a je to ľahkomyseľnosť, keď povedáte také nezodpovedné politické slová, ako ste povedali v Trenčíne, že i za cenu republiky chcete nejakú osobitosť Slovenska. Keby bolo Slovensko samostatnou zemou, nikdy by ste nemohli poukázať na takéto výsledky, ale je to dôkazom i toho, že katolíckej cirkvi sa na Slovensku krivda nedeje a že katolická viera nikde neni utlačovaná, že Česi na Slovensku katolíkom ich vieru neberú.

Tu v ďaľšom čísle "Slováka" je článok pod titulom: "Naše katolické a ľudovýchovné časopisy. Vyše 300.000 exemplárov mesačne v rukách ľudu." O každom katolíckom časopise je povedané, ako od prevratu vzrastá z biednych 500, 600 na 20, 30 až 50.000 exemplárov mesačne. Len pre krátkosť času musím nechať citácie z týchto veľapoučných článkov o tom, že na Slovensku sa cirkvi katolíckej - chvála Bohu, a ja sa tomu zo srdca teším - žiadna krivda nedeje. (Posl. Šalát: To si robíme z vlastnej sily!) Za Maďarska by ste ani z vlastnej sily toho neboli mohli robiť, za Maďarska, ako som vám dokázal (Výkřiky posl. Šaláta. - Místopředseda Roudnický zvoní.), ste zo všetkých 1.560 katolíckych ľudových škôl ani v 40-ich nevedeli zachrániť slovenčinu! (Výkřiky posl. Šaláta. - Hluk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. dr Ivanka (pokračuje): Ani v ľudových školách ste si nevedeli... (Výkřiky posl. Šaláta.) A vy, pán farár Šalát, ste bol tiež jeden z tých, ktorí sa tej maďarčine úplne podrobili. Do prevratu sme nevedeli o vás, pane Šalát, že ste na svete! (Posl. Šalát: O mne dobre vedeli!)

Posl. Tiso založil svôj výklad o modu vivendi, vo ktorom hovoril o cirkvi katolíckej na Slovensku, na tvrdení, že cirkev to, k čomu sa zaviazala v dohode, zvanej modus vivendi, plní, kdežto štát vraj svoje povinnosti sabotuje. V tomto predpoklade nie sme ďaleko od nedávneho úvodníku Hlinkového v "Slováku", ktorý domnelú sabotáž vytýkal vládnym kruhom ďaleko ešte urputnejšie. Nie je ovšem pravda ani jedno ani druhé. Ani Vatikán dosiaľ nesplnil toho, k čomu sa zaviazal, ostatne toho dosiaľ ani splniť nemohol. Veď záväzok jeho ide k tomu, aby sa definitívne vo shode so štátnymi hranicami ohraničily katolické diecéze. Tomu dosiaľ tak neni a neuplatňuje-li sa na slovenskom území priamo vliv maďarských biskupov, je to len preto, že tu pôsobia apoštolskí administrátori, čo, jako zvlášte každému katolíkovi je zrejmé, je a musí byť opatrením len priechodným. Ostatne na severe republiky vratislavský arcibiskup dosiaľ plne vykonáva svoju pravomoc. Aj tu na Slovensku zbýva ešte mnoho, čo musí byť cirkvou katolíckou z jej záväzkov splnené. Máme tu na príklad ešte rad klášterov, ktoré neboly osamostatnené tak, ako je to predpísané práve modom vivendi. A štát vraj úmyselne sabotuje prevedenie modu vivendi. Bolo by možné proste len odvolať sa na nedávny interview vyslanca dr Kroftu, ale posl. Tiso neverí, ako sa zdá, že vládné návrhy, o kterých sa tam hovorilo, sú uprimné a že dľa nich bude možno dojsť k rozriešeniu slovenských cirkevných otázok. Opakuje svoje tvrdenie o sabotáži. V čom vidí túto sabotáž? V podstate vo dvoch veciach: jednak v tom, že vláda trvá na rozdelení diecéze rožnavskej, a potom v tom, že dosiaľ spravuje rad cirkevných statkov na Slovensku a ako ich spravuje.