Ďalej plynie z tohoto faktu, že nie je treba zvláštnymi obežníkmi nútiť úradníctvo finančných správ, aby svoju horlivosť pri vyrubovaní daní prepínalo a vyrubovalo dane v neprimeranej, často premrštenej výške, poneváč tým sa nedosiahne ničoho iného, než rozmnožovania neužitečnej, nežiaducej, škodlivej a svojimi následkami vzťahy občianstva k úradom vlastného štátu nebezpečne ručiacej papierovej agendy.

Tento svoj názor, získaný praktickými skúsenosťami pri dlhom pozorovaní vyrubovania daní, opieram o následujúce faktá.

Každý vysoký výmer daní má zpravidla za následok odvolanie, vybavenie ktorého vyžaduje viac práce a dlhšieho času než samotné vyrúbenie dane. Mimo toho pri každom doručení neprimerane vysokého daňového predpisu je poplatník z pochopiteľných príčin nútený videť v takomto vysokom daňovom predpise, vyrúbenom s úplným alebo čiastočným pominutím dôvodov a údajov, uvedených v jeho priznaní k príslušnej dani, prejav nedôvery finančnej správy voči sebe a podľa toho sa aj chová, najmä keď sa v priebehu jednania o svojom odvolaní proti vysokému daňovému predpisu presvedčí, že dôkazy, ktoré sú ináč v súdnych sporoch prijímané ako dostatočné pred súdom, sú šmahom zamietané finančným úradom ako pochybné, zrejme len za tým účelom, aby finančný úrad poplatníkovi akékoľvek dokazovanie znemožnil a dosiahol dľa možnosti právoplatnosti hoci aj neodôvodnene vysokého daňového predpisu. Pri tom často ako spásny dôvod býva používaná fráza, že štát peniaze potrebuje a finančne úrady musia dane nemilosrdne predpisovať a vymáhať.

Teda nie daňové zákony, nie nútnosť spravodlivého vyrubovania daní, ale podozrenie, že každý poplatník je defraudant a púha fráza, že štát potrebuje peniaze, sú príčinou toho, že je u nás predpisovanie daní aktom ľubovôle a predmetom mysliteľne najhoršieho šikanovania poplatníctva, najmä drobného.

Nenachádzam slov, aby som správne vyjadril rozhorčenie poplatníctva voči tomuto nesmyselnému postupu finančnej správy. Toto roztrpčenie je vskutku veľké a tým smutnejšie pôsobí preto, že nie je treba, aby bolo živené stálymi novými prehmatmi.

Väčšina nášho poplatníctva je tak vyspelá, že sa vie i proti týmto prehmatom brániť a tá jeho časť, ktorá sa ubrániť nevie, spláca nespravodlivosť na nej páchanú nespokojnosťou, neúctou a opovržením vládnej moci a jej predstavitelov. Proti prehmatom finančných úradov a proti nespravodlivosti pri vymeriavaní daní najťažšie sa vie brániť poplatníctvo na Slovensku a vôbec poplatníctvo drobné.

A ja sa zpytujem, slávna snemovňa, je úkolom našej finančnej správy, aby roztrpčovala, búrila a proti vlastnému štátu nepriateľsky vychovávala slovenských a vôbec drobných našich ľudí? Zpytujem sa, či štát skutočne potrebuje tie peniaze, ktoré na svojich drobných poplatníkoch bezprávne vymôže alebo sa aspoň snaží vymôcť?

Zaiste mi uznáte, že takýchto peňazí štát nepotrebuje, ba mal by sa vyhnúť čo aj len možnosti, aby na takto získaných daniach budoval rovnováhu svojho rozpočtu, poneváč tieto príjmy veľmi citeľne naštrbujú rovnováhu nášho občianstva v jeho štátnom smýšľaní, jeho úcte k vláde a k predstaviteľom vládnej moci. A strata týchto statkov sa peniazmi kúpiť nedá.

Mimo toho týmto spôsobom ničí štát a vlastne finančná správa daňovú morálku vo forme mysliteľne najhoršiej, poneváč krivda spáchaná na jednom poplatníkovi nezostane utajená, ale vedomosť o nej šírí sa rýchlosťou veľkej vody a občianstvo je potom priamo svádzané, aby použilo všetkých možností k vyhnutiu podobnej nespravedlnosti.

Najsmutnejšou kapitolou tejto prakse je tá skutočnosť, že vybičovaná snaha finančnej správy o dosiahnutie čo najväčšieho daňového predpisu nemá v konečnej výslednici žiadneho efektu, ba je škodlivá.

Pripomenul som už, že väčšina rekurzov musí byť u nás vybavená priaznivo a kde sa skutočne aj podarí právoplatnosť daňového predpisu udržovať, alebo kde zaostalosť poplatníka nedáva mu možnosť viesť úspešný a opravdu rafinovaný boj s finančnou správou, tam zostáva obyčajne daňový predpis v najväčšej časti nedobytný, alebo, keď sa dá aj vymôcť, nedocielí sa ním žiaduceho efektu finančného.

Je teda zrejmé, že celé to ťaženie finančnej správy proti poplatníctvu, najmä drobného, nie je nič iné, než zbytočná a drahá papierová vojna, výlohy, ktorej na konec zaplatí len poplatníctvo, pri čom energia, vynaložená na jej vedenie, zaslúžila by si ušľachtilejšieho využitia.

Finančná správa by mala hlavne dbať o to, aby mala poriadok v daňových kontách. Dnes je schopná na požiadanie poplatníka vystaviť dajme tomu desať výkazov o stave určitého daňového konta a pri tom dokáže rekord, že každý takýto výpis je inakši. Na tento problém mala by obrátiť celú svoju pozornosť. Mala by dbať o to, aby bolo u nás daňových rekurzov čo najmenej. To by malo byť ctižiadosťou našej finančnej správy a to by malo byť merítkom jakosti jej práce, tak ako je merítkom kvalifikácie sudcu počet jeho bezvadných rozsudkov.

Za dosiahnutím takéhoto stavu, ktorý je pre nás ideálom budúcnosti, musela by finančná správa pracovať s krajnou pečlivosťou už pri vyrubovaní daní a musela by objektívne a po dôkladnom uvážení priznania poplatníkov previesť prerúbenie daní s najväčšou svedomitosťou.

Takéto vyrúbenie daní, ktoré samozrejme vyžaduje i znalosť pomerov každého poplatníka, bolo by prvým počiatkom poriadku v daňovom režime, poneváč pri riadnom vyrúbení odpadla by najväčšia časť rekurzov a finančná správa mohla by sa venovať riadnemu vyberaniu daní a mohla by mať predpis aj inkaso daní v náležitom poriadku.

Tým by sa získalo mnoho. V prvom rade spokojnosť v občianstve, spokojnosť a rozvaha vo finančnej správe, možnosť presného odhadu poplatnej sily občianstva a mnoho výhod iných.

Dnes, keď finančná správa znepokojuje len drobné poplatníctvo a veľké necháva stranou, ztrácajúc uňho ohromné obnosy, musíme jej výstrelky, celú jej praks s najväčším úsilím potierať bez ohľadu na to, či niekto nazve naše oprávnené a pravdivé výtky demagogiou alebo nie.

Z ďaľších problémov, doliehajúcich na prosperitu nášho hospodárstva a vyžadujúcich rýchleho riešenia, je problém úrokovej miery u nás. Vážnosť tohoto problému uznáva i vláda a zaiste nieto nikoho, kto by jej snahy v tomto obore nepodporoval.

Úroková ťarcha v hospodárskych pomeroch, kde jak výroba, tak aj obchod vybudované sú v tak značnej miere na úvere, ako u nás, je problémom veľmi vážnym, a keď sa výška úrokomeru pohybuje tak vysoko, ako u nás, je táto vec i problémom veľkého dosahu.

Nastalá kríza, pokles cenovej hladiny a tým vzniklé zhodnotenie dlhov, dolieha na výrobu a obchod tým nebezpečnejšie, čím je obec táto pomalejšia a tým možnosť splácania dlhov menšia.

Deflačný pochod, nastalý u nás už pred mnohými rokmi zastihnul už všetky obory nášho hospodárstva, len na utváranie našich úrokových pomerov nemal dosiaľ vlivu. Ale ťarcha úrokov stáva sa práve ich nesnesiteľnou výškou zralou k riešeniu a je chvályhodné, že sa o úrokovom probléme vážne jedná v našom peňažníctve, ktoré má na veci samo prvotriedny záujem.

Už aj v našom peňažníctve získava platnosti názor, že konec koncov nie výškou úrokovej miery, ale bonitou úveru môže sa jedine naše peňažníctvo ozdraviť a ozdravenie peňažníctva musí ísť súbežne s ozdravením výroby i obchodu, ako živiteľov peňažníctva.

Od vlády musíme žiadať, aby problém vyriešenia výšky úrokovej miery sledovala s krajnou pozornosťou a pečlivosťou. Pri riešení tohoto problému nesmú sa dostať do popredia len záujmy nášho peňažníctva, chápané len z úzkeho hľadiska záujmov bánk. Je úkolom vlády, aby bol problém úrokovej miery vyriešený s náležitým ocenením jeho významu pre celé naše národné hospodárstvo a s patričným zreteľom k povahe rôznych odvetví úverníctva.

Tu mi pripadá menovite za úkol upozorniť vládu na požiadavky a potreby živnostenského úverníctva všeobecne a slovenského živnostenského úverníctva zvlášť.

Slovenské živnostenské úverníctvo začalo sa budovať až po prevrate, prežíva teda práve v terajších ťažkých dobách prvé údobie svojho jestvovania. Už samotný tento fakt káže, aby sa naň bral mimoriadny zreteľ, mimo iných dôvodov i pre to, že je jediným strediskom družstevnej vzájomnej svojpomoci, družstevnej výchovnej práce, s veľkým poslaním vybudovať v radoch slovenského živnostníctva smysel pre vecné hospodárenie, sporivosť a pracovitosť v radoch drobných podnikateľov.

Hospodárske pomery slovenské vo všeobecnosti a situácia slovenského živnostníctva a obchodníctva zvlášť však sú také, že na slovenské živnostenské svojpomocné úverníctvo kladené sú mimoriadné požiadavky, ktoré môžu byť v rámci chystanej úpravy úrokovej miery vo svojom uskutočňovaní ohrožené.

Činím preto apel na vládu, aby problém úpravy úrokovej miery obzvlášte z tejto stránky sledovala pečlive a nedopustila také jeho riešenie, ktoré by vývoj slovenského živnostenského úverníctva ohrozilo.

Je treba menovite uvážiť, že živnostenské úverníctvo na Slovensku nemôže sa uspokojiť nateraz ešte čiste len s umiestňovaním úspor slovenských vkladateľov. K úplnému uspokojeniu nárokov, na toto odvetvie úverníctva kladených, úspory slovenského živnostníctva nestačia a preto je živnostenské úverníctvo nútené používať k uspokojeniu naň kladených požiadaviek z prevážnej čiasti reeskontný úverov.

A tu musíme žiadať, aby vláda pôsobila k takej úprave úrokovej miery, ktorá by túto činnosť slovenského živnostenského úverníctva nehatila alebo neznemožňovala.

Veľmi vážny je u nás i problém našej dopravy. Práve v týchto dňoch dostalo sa náležitého odsúdenia nekvalifikovateľnému zákonnému opatreniu vlády, určenému na znemožnenie súkromnej podnikavosti v doprave motorovými vozidlami. O tejto veci bolo už hovorené dosť a poneváč si je vláda iste vedomá dosahu svojho neuváženého opatrenia, musím sa na tomto mieste zaoberať problémom našich železníc.

Situácia našich železníc je zlá a zhoršuje sa s roka na rok. Aby nešťastie bolo úplné, nehybnosť tohoto ohromného telesa nech sa prispôsobí daným pomerom, ba ide tak ďaleko, že ohrožuje i náležité využitie mnohých našich prírodných bohatství.

Zaiste nemusím chodiť ďaleko, spomeniem len fakt, že mizeria nášho slovenského drevárstva nebola by dosiahla nikdy tak katastrofálnych rozmerov, nebyť obchodnej nehybnosti našich železníc.

Práve sme svedkami zaujímavého zjavu. Slovenskí drevári majú možnosť získať značnú dodávku dreva do Anglie, ale ceny sú také, že bez získania dopravnej sľavy nemohli by túto zakázku prijať. O sľavu tedy žiadajú, pri čom majú dve možnosti: Buďto budú drevo dopravovať po železniciach poľských, alebo našich. A tu prichádzame k najzaujímavejšej charakteristike našich železníc. Kým zástupcovia poľských železníc priamo vyhľadávaj ú zástupcov našich drevárov a jednajú o možnostiach sľavy, zatiaľ dľa časopiseckých zpráv halia sa naše železnice v mlčanie, preukazujúc svoje desinteresement na tom, či bude naše drevo dopravované po našich alebo poľských železniciach.

Slávna snemovňa! Možná, že naše dráhy túto sľavu povolia a tým láskave svoj deficit v prospech našej štátnej pokladne snížia, ale je docela dobre možné aj to, že nielen sľavy nepovolia, ale zapríčinia i smutnú skutočnosť, že nám ostane 1.000 vagonov reziva pri dnešných ťažkostiach na sklade.

Za takýchto pomerov veru sa nedivím, že sú to železnice, ktoré sú najnebezpečnejším rušiteľom našej rozpočtovej rovnováhy.

Hybnosť a správna orientácia našich železníc stala sa už legendárnou. Temer 14 rokov potrebovaly naše železnice k tomu, aby uznaly, že jednotné počítanie tarifov je ich povinnosťou voči hospodárskemu životu. Odkladay tento problém, kým sa dalo, takže jeho riešenie nevyvolalo tú vďačnosť, ktorú by si boly získaly včasným prevedením sjednotenia dopravných sadzieb súkromných dráh s dráhami štátnymi. A tu musím zvlášť pripomenúť, že to boli ministri mojej strany, Najman a Mlčoch, ktorí túto základnú otázku Slovenska previedli.

Podobnú liknavosť preukazujú teraz naše železnice pri mnohých iných dopravných problémoch. Nateraz najviac dolieha dopravný problém na existenciu nášho drevárstva a na rentabilitu zemedelského podnikania na východnom Slovensku. Avšak aj výsledky hospodárenia našich štátnych lesov sú v značnej miere závislé na správnom pochopení ich požiadavkov a potrieb so strany našich železníc. Menej citlivo sa dopravný problém dotýka aj iných odvetví nášho hospodárstva. Doprava je veľmi významnou položkou v kalkulácii každej výroby a pri trvajúcom deflačnom procese nemôžeme zavierať oči ani pred faktom, ako sa dopravné javí vo výrobnej kalkulácii teraz po snížení cenovej hladiny a pri snahách, aby sme kalkulačné položky snížili i v úrokovej miere a zaistili tak našej výrobe väčšie uplatnenie sa na medzinárodných trhoch.

Odporúčam preto vláde, aby problém dopravných sadzieb u nás a ich pomer k cudzine skúmala čo najbedlivejšie a aby pre prítomnosť i budúcnosť zriekla sa všetkých takých vrchnostenských opatrení v doprave, akého sme boli svedkami pri riešení dopravy motorovými vozidlami. Ja zastávam totiž názor, že nie znemožnením súťaže, nie zvyšovaním tarifov, ale umožnením a zintenzívnením dopravy hromadnej za lacných sadzieb vyrieší sa problém prosperity našich železnic. Nakonec bych sa chcel zmieniť všeobecne o problémoch slovenských. Je nesporným faktom, na ktorom sme sa myslím sjednotili všetcia, že potrebujeme Slovensko spokojné a silné. Prvým a najzákladnejším požiadavkom pri tom je, aby sme pri riešení slovenských problémov používali a uplatňovali zásadu prísnej objektivity a spravodlivosti. Jestliže tento predpoklad chýba, je štátna moc vykonávaná špatne. Vieme, že centrálnym objektívnym účelom štátu je podľa definície býv. ministra Engliša zdravý, kultúrne vyspelý a spokojný občan. Teda každý občan a nie len určití občania. Jestliže potom časť občianstva je nespokojná, znamená to, že postup štátu, zachovávaný cieľom dosiahnutia tohto účelu, je nesprávny, pochybený, už aj preto, že sa takto dosiahnutie daného účelu znemožňuje. Mne sa zdá, že práve u nás nie sú si patriční činitelia vedomí, že na Slovensku panuje nespokojnosť, zapríčinená nie tými politickými príčinami, ktoré sa tejto nespokojnosti v každodennom, často nepeknom, ale obyčajne nútnom politickom boji pripisujú, ale nespokojnosť odôvodnená, hlbšia, prameniaca nie z antipatie voči štátu, ale výhradne z antipatie voči methodám a prostriedkom vládnej moci, zasahujúcej dnes v celom štáte a teda i na Slovensku veľmi často do činnosti a osudu našich občanov.

Predošlúc túto krátku charakteristiku, nemienim sa zaoberať všetkými problémami, ktoré dávajú podnet k nespokojnosti s uplatňovaním štátnej moci na Slovensku. Chcem tu len poukázať na jedon úsek štátnej činnosti, ktorý je pre Slovensko práve teraz najaktuálnejší, a to je problém štátnych a verejných dodávok a prác.

Jedon z najúčinnejších prostriedkov zasahovania štátu do hospodárskeho a sociálneho vývoja občanov je krytie vecných potrieb štátu, t. j. štátne dodávky a práce. Tieto by sa mohly stať pri svojom rozsahu a rozmanitosti veľmi účinným inštrumentom štátnej hospodárskej politiky. Pravda, musely by byť však ako nástroj štátne-hospodársky ponímané, to znamená, že by musely byť zadávané tak, aby ich účinok na celkový hospodársky život bol priaznivý. Takéhoto efektu možno docieliť však len plánovitou, usmernenou a presne vypočítanou dodávkovou politikou. Veľký význam štátnych dodávok a prác spočíva v ich funkcii vyrovnávacej. Svojou povahou sa totiž znamenite hodia k vyrovnávaniu regionálnych, sezónnych, ba i konjunkturálnych výkyvov hospodárskeho života. Vyrovnávať tieto výkyvy štát iným spôsobom ani nemôže a je predsa jasné, že túto povinnosť má a že ju plniť musí. Aby tak mohol učiniť, musí mať k tomu dané určité predpoklady. Nuž, práve štátne dodávky a práce pri vhodnej zadávacej praxi môžu všetky tieto predpoklady splniť. Predovšetkým je nutné vytvoriť spoľahlivú základnu o prehľade štátnych dodávok a prác, ktorej sa však bránia jednotlivé rezorty z neznámych nám dôvodov.

Ďalej bude treba sústrediť zadávací akt na jednom mieste, čím by sa docielila účinná kontrola všetkých zadaných dodávok a prác a tiež spravodlivejšie rozdelenie týchto na jednotlivé časti republiky. Naša doterajšia jednostranná dodávková praks, ktorá účasť slovenskej výroby na štátnych dodávkach a prácach takmer znemožňuje, prinutila slovenské záujemnícke kruhy, aby sa domáhaly zmeny nášho dodávkového systému, a práve koncom posledného roku skončené boly predbežné porady o možnosti zmeniť doterajšiu jednostrannú zadávaciu praks v usmernenú dodávkovú politiku, ktorá by vyhovovala všetkým regionálnym požiadavkám jednotlivých zemí nášho štátu.

V týchto poradách bola síce vec do podrobností prejednaná, ale na Slovensku panujú pochybnosti o jej prevedení, poneváč sú zjavné snahy, odsunúť tento problém na neurčito a tým ho odsunúť vôbec do pozadia.

Dôrazne upozorňujem, že takýto úmysel narazil by na Slovensku na krajne roztrpčený odpor, poneváč sa tu jedná o spravodlivé rozdelenie výhod, plynúcich pre hospodárstvo jednotlivých územných celkov z účasti na štátnych dodávkach a prácach, platených z daňových príspevkov všetkých občianov. Odsunutie rozriešenia tohoto problému, teraz už úplne objasneného, neznamenalo by nič iného, než že vláda nemá pochopenie pre základnú požiadavku pri uplatňovaní svojej moci, pre objektívnu spravodlivosť. Preto apelujem na vládu, aby sa nedopustila tohoto naštrbenia objektívneho účelu štátu, dosiahnuť spokojnosti svojho občianstva.

Pre krátku vymedzenosť rečníckej lehoty nie je mi možné prejednať ešte ďaľšie otázky, a končím tým, že živnostníctvo a obchodníctvo v celej republike za dnešných pomerov verí samo v sebe ohľadne svojej budúcnosti. Zo svojej viery čerpá i silu k ďaľšej svojej práci, vo ktorej bude i v budúcnosti plniť hlavný úkol svojho poslania, byť hlavným pilierom tohoto štátu a vyrovnávatelom a sprostredkovateľom medzi kapitálom a prácou. (Potlesk.)

Místopředseda Taub (zvoní): Slovo si vyžádal p. ministr spravedlnosti dr Meissner. Dávám mu slovo.

Ministr dr Meissner: Slavná sněmovno! Pan posl. Stříbrný mluvě včera o svém jihlavském procesu, vytkl odborovému přednostovi ministerstva spravedlnosti dr Lánymu domněle nekorektní postup a tvrdil, že získával a dodával nevěrohodné, a jak se prý později ukázalo, falešné svědky.

K tomu připojil p. posl. Stříbrný výstrahu, že by neradil k dementování mým prostřednictvím, poněvadž byly pak přišel s podrobnostmi, které by ani jmenovanému úředníku ani pověsti justice nebyly příznivé.

Odpovídám na vývody p. posl. Stříbrného právě proto, abych zdůraznil, že ministerstvo spravedlnosti a jeho úředníci v trestní věci p. posl. Stříbrného konali zcela korektně jen svou povinnost a nemají, proč by se obávali jakýchkoli dalších podrobných sdělení.

Odb. přednosta dr. Lány ani kterýkoliv jiný z úředníků ministerstva spravedlnosti nezískával a nedodával nevěrohodných nebo dokonce falešných svědků.

Za jihlavského procesu docházelo do ministerstva spravedlnosti množství návrhů na výslech nových svědků. Ministerstvo spravedlnosti seznalo, že mnoho těchto návrhů je bezcenných, ba i fingovaných. Aby soud nebyl zbytečně zatěžován vyslýcháním svědků zřejmě nehodnotných, uložilo ministerstvo spravedlnosti stát. zastupitelství, aby dalo napřed provésti policejně výslech svědků a zjistiti jejich věrohodnost. Zjistila-li se již touto cestou bezvýznamnost nebo nevěrohodnost navrhovaných nových svědků - a byl takových případů značný počet - nebyl jejich soudní výslech vůbec navržen. Jestliže někteří svědci, kteří při předběžném policejním výslechu a vyšetření byli považováni za věrohodné, u soudu se pak ukázali nevěrohodnými nebo bezvýznamnými, nelze za to činiti odpovědnými ani justiční správu, ani její úředníky. (Výborně! - Potlesk.)

Místopředseda Taub (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. dr. Rosche.

Posl. dr Rosche (německy): Slavná sněmovno! Poslanecká sněmovna má projednati státní rozpočet na rok 1933. Státní rozpočet i se státními podniky činí 19.2 miliardy. Tu bychom si myslili, že takováto částka při takové krisi, při poměrech, v nichž žijeme, musila by vzbuditi největší zájem vlády a poslanců. Kdyby byl právě nyní neučinil prohlášení pan ministr spravedlnosti Meissner, byli by snad zde v sněmovně 4 až 5 poslanců. To jest zájem 300 poslanců o státní rozpočet. Poslanecká sněmovna jest prázdná, státní pokladna jest prázdná, poslanci mají diety. Buďme přece poctiví, vždyť jest to lež a podvod na obyvatelstvu, které si představuje pod činností poslanců něco docela jiného a kdyby vidělo skutečnou činnost, domnívám se, že by jistě velkou většinu jich vyhnalo mokrým hadrem. (Výkřiky posl. Al. Beneše.)

Stojíme dnes ve znamení smutného, velkého politického a hospodářského světového dění. Strašlivý obraz, jejž všude ukazuje světová krise! K světové hospodářské krisi přidružila se světová krise úvěru a světová krise důvěry. Nesmíme přehlédnouti, že prožíváme likvidaci světové války a musíme uznati, že dnešní velká krise jest následek světové války. Ve světové válce zahynulo 13 milionů lidí a 21 milionů bylo zraněno. V hospodářské válce máme 30 milionů nezaměstnaných, s rodinnými příslušníky 75 až 90 milionů lidí bez peněz a hladovějících, poslední armáda, to jsou zranění v době poválečné. A nevím, co je horší, zda válka nebo doba po ní. Abych uvedl jen jedno číslo, které nám ukáže šílenství poslední války: Náklady na světovou válku všech válčících států odhadují se na 13.200 miliard českých korun. Kéž by se bylo těchto peněz použilo jinak, vždyť jeden francouzský statistik vypočítal, že by se byla mohla vystavěti pro každou rodinu ve Francii, v Anglii, Belgii, Německu, ve Spojených Státech amerických a v Kanadě vila za 130.000 Kč. Typickým pro dnešní dobu jest na jedné straně strašlivý přebytek a na druhé straně nekonečný nedostatek práce a chleba. Správně píše "Prager Abendzeitung": "Rozum stává se nesmyslem, dobrodiní trýzní. Jest to do nebe volající, čteme-li, že v jižní Americe vytápějí lokomotivy pšenicí, v Brasilii házejí do moře kávu, v Dánsku odvedli 25.000 krav pohodnému, poněvadž pro ně nebylo odbytiště, v Holandsku musili zničiti 100.000 podsvinčat, poněvadž pro ně nebylo kupce, a výbor pro péči o nezaměstnané v Holandsku odmítl podsvinčata převzíti, poněvadž by porážka přišla příliš draho." Celý svět se podobá blázinci a všichni lidé se zdají šílenými, všecko jest postaveno na hlavu. I táži se při takovémto obrovsky velikém počtu nezaměstnaných, který dnes dosahuje 30 milionů a s jejich příslušníky 75 až 90 milionů, bude-li možno překonati tuto světovou hospodářskou krisi nekrvavě. Posuzujte věci, jak chcete, nemohu si dosud psychologicky vysvětliti, jak je možno, že těchto 30 milionů nezaměstnaných lidí snáší tento krutý osud s touto trpělivostí a odevzdaností, zatím co na jedné straně vidíme nadbytek vyrobeného zboží, ale lidé si ho nemohou koupiti. Varujeme diplomacii světa a zvláště Evropy: Nezahrávejte si s miliony lidí! Hlad nedbá theorií, theorií se ještě žádný hladovějící nenajedl!

Světové hospodářství dnes stále ještě kolísá mezi nutností mezinárodní spolupráce a starostmi o přímý vývoj domácího hospodářství. Jest charakteristické, že světová výroba klesla proti roku 1928 již o více než 30%. Stojíme před úplným zhroucením světového hospodářství. V zemědělství platí se ceny, jakých jsme již neviděli dlouhou dobu. Ceny surovin klesly o 33%, ceny hotových výrobků o 50 až 60%. Jest zaměstnána jen desítina průmyslu, devět desítin stojí a jest ochromeno. Bez obnovy mezinárodní důvěry to nepůjde. Světové hospodářství lze upraviti jen mezinárodně. Ale nikterak není možno překonati krisi autarkií, autonomními opatřeními jednotlivých států. Dnes již proráží mínění, že úsilí států o soběstačnost utrpělo ohromné fiasko. Roku 1931 se mnoho očekávalo od Hooverova moratoria.

Přineslo sice úlevu, ale žádné zlepšení. Roku 1932 měli jsme lausannskou reparační úmluvu; opět úleva, ale žádné rozhodující řešení. A roku 1933 stojíme před světovou hospodářskou konferencí a domníváme se, že i ona při dnešní orientaci diplomacie musí býti jen ranou do vody. Ale, co můžeme dělati jiného než doufati a čekati na řešení!

Diplomacii očekávají velké úkoly. Především má řešiti otázku mandžuskou, která otřásá základy Společnosti Národů, na druhé straně jest to problém odzbrojení, otázka válečných dluhů a otázka odstranění hospodářských překážek. Při odzbrojení vidíme nutnost výsledku v těchto několika číslicích: Francie má 500.000 mužů stálého vojska a 5 milionů v záloze, Československo 135.000 mužů a 850.000 pohotových záloh, německé vojsko činí 100.000 mužů a nemá žádných záloh, Polsko má 247.832 mužů a 1,000.874 mužů v záloze, Československo má 8500 strojních pušek, 840 lehkých děl, 336 děl střední ráže a 120 těžkých děl, 40 kusů tanků. Německo má proti těmto 8500 strojním puškám 2200 strojních pušek, proti 840 lehkým dělům 294. Československo má 456 prostředně těžkých a těžkých děl, Německo jen 17, Československo má 40 tanků, Německo vůbec žádné. Ať posuzujeme věci jakýmkoliv základním způsobem, docházíme k nezbytné nutnosti rozumného odzbrojení, které by opět dopomohlo hospodářstvím států, aby peněz, které byly vynaloženy na zbrojení, vynaložily na jiné, lepší účely.

Dnes musíme si jednou dáti otázku: Jak dlouho může vlastně trvati tento stav? Jak dlouho vydrží obyvatelstvo toto zatížení veřejnými dávkami, které na něm spočívají? Tolik se mluví o odzbrojovací konferenci. Pro Boha, vždyť dnes bylo by přece hospodářské odzbrojení to nejnutnější, osvobození hospodářství od mnoha překážek dovozního systému, devisového hospodářství, clearingového řízení, soustavy kontingentování, kompensačního obchodování atd. Posuzujeme-li věci správně, nevidíme jiného řešení, než ono, abychom se my lidé, kteří žijeme v hospodářství, učili posuzovati věci velkoryse. Dnes byli bychom v Evropě v docela jiné situaci, kdybychom aspoň ve střední Evropě - vůbec ani nemluvě o Spojených státech evropských - měli vlastní protiváhu proti Americe v otázce dluhů. Vyskytují se ještě jiné, různé koncepce, o nichž mluvil také ministr Hodža, na př. blok Německo-Francie-Italie a malé státy jako evropský blok proti britskému imperiu, proti sovětské republice, proti Americe. Ale na druhé straně jsou hospodářství na sobě vzájemně závislá. I v Americe dnes již uznávají, že bez styku s Evropou to nepůjde. Jest zajímavé, že Amerika jest jediná země na světě, která není odkázána na dovoz surovin, vyjma surovou gumu, a že na druhé straně technickými pokroky v posledních 25 letech všechny dosavadní sociální a hospodářské mechanismy tak vymýtila, že Amerika může uspokojiti vlastní potřeby veškerého obyvatelstva čítajícího 134 miliony lidí při 4denní pracovní době týdně, po 4 hodinách denně. Tímto způsobem došla Amerika tak daleko, že jest tam jedna třetina obyvatelstva asi 45 milionů lidí, bez práce a bez peněz.

Mluvíme-li dnes o věcech v Československu a sledujeme-li jednání o rozpočtech v jiných státech, vidíme, že i v ostatních státech se mluví o týchž věcech a pronášejí se tytéž stížnosti jako u nás, že i ostatní státy jsou v téže situaci. A dnes se rvou o palmu úspěchu, daří-li se poněkud lépe. Ale špatně se daří všem. Americký rozpočet jest na př. v největším nepořádku. Amerika nejvíce potřebuje správní reformy. Zemědělský nouzový program nedozrál tam k provedení, Amerika má řešiti ohromný problém železnic atd.