Předseda (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Liška. Dávám mu slovo.

Posl. Liška: Slávna snemovňa! Celá pracovná energia vlády predošlej ako i vlády terajšej, pokiaľ ju možno pri stále sa opakujúcich straníckych bojoch energiou nazvať, sústreďuje sa na tak zv. finančný plán, ktorým sa má zabezpečiť rovnováha štátneho hospodárstva a štabilita našej meny. Nijak nezávidíme vláde túto úlohu, ale musíme konštatovať, že prostriedky, ktoré si vybrala na prevedenie týchto opatrení, sú krajne nespôsobilé k tomu, aby štátne hospodárstvo zostalo trvale v rovnováhe, tieto vzbudzujú v občianstve ten najväčší odpor a nedôveru k vládnej moci.

Hospodársky život klesá pod nesnesiteľnou ťarchou verejných bremien a jeho zúfalemu výkriku a volaniu po zmene doterajšej politiky sa však nevenuje žiadnej pozornosti, ani sa mu nepripisuje žiadnej vážnosti. Ba naopak, pokračuje sa s tou najväčšou bezohľadnosťou voči drobným poplatníckym vrstvám a pri týchto drakonických zásahoch nemyslí sa na to, že sa tým možnosť štability štátneho hospodárenia sústavne zužuje.

Všeobecne je známo, že prvá časť finančného plánu vlády viedla k nášmu vystúpeniu z koalície, poneváč sme sa presvedčili, že vládna moc nechce ani v najmenšom koncedovať tie požiadavky a potreby, ktoré sú nezbytné k udržaniu hospodárskej neodvislosti a k zamedzeniu úpadku celého stredného stavu.

V posledných rokoch upozorňovali zástupcovia našej strany vládu, že zaťaženie živnostníctva a obchodníctva verejnými bremenami a menovite spôsob ich vyrubovania a vymáhania ničí tento stav a podlamuje jeho hospodárske i mravné síly. Počas našej spolupráce vo vláde snažili sme sa postavenie stredného stavu v tomto smere zlepšovať. Ale márna bola všetka naša práca a snaha pre nepochopenie a prekážky našich politických i triednych odpôrcov. Márna bola i všetka naša práca a úsilie o takú zmenu vládnej politiky. (Předsednictví převzal místopředseda Taub.), ktorá by vylúčila všetky hospodárske experimenty a opatrenia na účet stredného stavu.

A keď sme nahliadli, že pri riešení tejto nesnesiteľnej krízy, ktorú možno pripísať i týmto hospodárskym a sociálnym experimentom, a keď sme sa presvedčili, že jej účinky má snášať obchod, živnosti a priemysel, ktorý sa tejto politike najviac bránil, tu sme nahliadli, že práca naša by bola zbytočnou v tomto koaličnom útvare, odoprúc vláde k novým daniam súhlas prešli sme do opozície a budeme sa touto cestou brániť každému náporu vlády, ktorá v dnešných ťažkých dobách hodlá dať zaplatiť chyby, zapríčinené inými, ťažko nastrádanými prostriedkami stredného stavu.

Živnostníctvo je dnes vinou nesprávnej politiky doterajších vlád v takej neblahej situácii, že jeho pohotové prostriedky sú u konca.

Zásahy vlády v dnešnej forme vyvolávajú preto nedôveru, občianstvo vidí, že ani v dnešných ťažkých dobách nemôžu sa vláda a jej jednotlivé složky povzniesť nad úzke stranicke požiadavky a záujmy, ktoré nikdy neznamenajú prospech nášho celého štátneho života. A to je za dnešných pomerov krajne povážlivé.

Tu už jasne vidíme výsledky tohoto režimu, ktorý si od prevratu osvojil rozhodné slovo v otázkach hospodárskych potrieb štátu i občana. Vidíme jasne, že tento prevahou socialistický systém, namierený proti individuálnemu hospodáreniu na podklade súkromného vlastníctva, podrezal samotné korene hospodárskemu životu, čo nazývame všedným slovom kríza, aby sa tak umožnilo utiecť od zodpovednosti a ukryť sa za ťažkosti, ktoré prežíva celý svet, hoci nie všade z týchto istých príčin, a rovnako bolestne.

Známe slová našich vedúcich mužov, že politika štátu musí byť vedená s ohľadom na všetky vrstvy jeho obyvateľstva a že jej účinky musia byť znateľné tak, aby vzbudily trvalý pocit spokojnosti všetkých vrstiev národa a tiež zábezpeku ohľadom spokojného vývoja nášho štátu v každom smere, zostávajú púhu frázou.

Vládnuť neznamenalo tomuto režimu rozdeliť hospodariace síly, usmerňovať k harmonickému doplňovaniu distribučné a výrobné procesy tejto, pod socialistickým vlivom stojacej štátnej vrchnosti, vládnuť znamenalo pre režim disponovať majetkom a dôchodom občanov, ako keby boly jeho vlastníctvom - ovšem disponovať bez akejkoľvek zodpovednosti.

Tento režim robil zo štátu pokladnicu, do ktorej shŕnal a chcel by aj naďalej shŕnať všetky dôchodky a zabezpečiť si príjmové zdroje, z ktorých občania žijú, aby potom s tvárou dobrodinca rozdeľoval podpory. Je najvyšší čas, aby sme sa zaoberali situáciou, keď nemôžeme režim už viac utajiť, že stamilionov, ba miliardy, sverené jeho správe, sú ztratené, čo ukazuje ztratenú energiu občanov. Robíme tak v súhlase s presvedčením statisíc príslušníkov stredného stavu, ktorí v zúfalom boji o suchú skývu chleba obracajú k tomuto tribunálu svoje zraky s otázkou, či ju budú mať pre seba a svoju rodinu zajtra.

Tieto kritické slová nie sú diktované ničím iným, ako vedomím zodpovednosti a povinnosti, ktorú do našich rúk složil náš pilný, schopný a krajne trpezlivý a obetavý stredný stav výrobný a obchodný a uložil tým nášmu mandátu zdôrazňovať a opätovne upozorniť, že vláda a parlament je tu pre celé občianstvo a že všetky zákony a zásahy vládnej moci majú slúžiť v spravodlivom poriadku k zaisteniu jeho blaha, ako to slávnostne hlása ústavná listina - že však tieto vrstvy trpia nesmiernym útiskom hmotným, ako aj útiskom slobody. Ľud zostal špekulatívnym predmetom strán a ich prostredníctvom hračkou štátnej správy. A preto je nutné, povedať tejto vláde, ako ďaleko sa vzdialila potrebám živnostensko-obchodnickej vrstvy, jeho záujmom a požiadavkám v prospech svojho mocenského postavenia a straníckopolitických cieľov.

Iste hovorím z duše všetkých svedomitých politikov, keď poviem, že dnes so strachom počúvam zprávy o krutom vymáhaní daní, o zavieraní podnikov, o vyrovnaniach a konkurzoch, zprávy doháňajúce k tragickým koncom ľudských existencií, keď sledujem stúpajúcu zločinnosť, nešetriacu ani seba v zúfalstve zničeného bytia. Stredný stav tvoril vždy počiatok všetkých snáh hospodárskych, kultúrnych i sociálnych, jeho duševné i mravné hodnoty, jeho pracovitosť a sporivosť priviedly štáty do vysokého hospodarského a kulturného postavenia. Tieto hodnoty sa v poslednej dobe sústavne ničia a o ich zachovanie sme dnes nútení s napnutím všetkých síl bojovať. Je to veľký a zodpovedný boj, pred ktorý sme dnes postavení. Prácou remeselníka a obchodníka dosiahli sme vinikajúcej úrovne medzi ostatnými národami.

Vzdor tomu, že stredný stav tvorí aj dnes najpodstatnejšiu časť našej hospodárskej potencie, dostaly sa u nás k moci smery, ktoré význam, dôležitosť a poslanie stredného stavu neuznávajú, tento bagatelizujú a dávajú našej štátnej politike smer, ktorý hospodárskej štrukture Čsl. republiky nezodpovedá.

Slávna snemovňa! Od prvopočiatku nášho štátneho života vytýkame našej vláde, že sú škodlivé snahy, smerujúce k tvoreniu obrovitých hospodárskych jednotiek v našom štáte, avšak márne. Práve tak, ako sú márne naše požiadavky, že najúčelnejším a hospodárskej štrukture nášho štátu najprimeranejším prostriedkom vývoja by bolo podporovať malého a stredného podnikateľa, samostatne zárobkove činného. Vzdor týmto požiadavkám, diktovaným so strany zástupcov stredného stavu, bral sa vývoj u nás smerom diametrálne odlišným. Podporovalo sa sústreďovanie moci vo veľkých kolosoch výrobných a finančných a na potreby malého a stredného človeka nebral sa naprosto žiadny zreteľ. Ba našim daňovým systémom a sociálne politickými opatreniami sa jeho síly podlamovaly a podlamujú. Nechcem predlžovať historickými reminiscenciami rozpravu, avšak túto pripomienku si stredný stav zaslúži.

Za všetkých dôb bol obchod a živnosti barometrom hospodárskej situácie zeme. Pomocou tohoto stavu sa zubožený štát opäť povzniesol z úpadku vo všetkých smeroch, materielne i kulturne. Nebol to štát, ktorý by bol mal záujem o nové svety a ich bohatstvá, o sbližovanie ľudí a o pozdvihnutie životnej miery ľudu. Štáty neprejímaly riziká podnikov; bol to obchod a živnosti, ktoré vykonávaly túto funkciu. Socializmus prišiel až potom, keď obchodník a remeselník vytvoril podmienky pre veľkovýrobu a opatril tak zamestnanie armáde robotného ľudu. Krok za krokom priaznivejšími pomerami odbytovými, ktoré práve obchod privodí a stále podporuje, zlepšovaly sa aj sociálne pomery robotníctva.

Tu sa prihlásil socializmus a reklamuje pre seba zásluhy, ktorých nemá, alebo ktoré sa zdá mať vďaka tomu, že jeho vodcovia priučili sa od obchodníkov reklame. Dnes socializmus vyslovil nad týmto vynikajúcim činiteľom svoje anathéma a rozhoduje o existencii a živote stredného stavu útokom protežovaných konzumov a konzumných spolkov, v ktorých vytvoril socializmus silnú zbraň na vykynoženie nenávideného obchodníka a remeselníka, ktorých považuje, ako sme sa o tom mohli nesčíselnekráť presvedčiť, za parazitov ľudskej spoločnosti. Obchodník a remeselník si není istý dňom ani hodinou uvalenia nových bremien na jeho bedrá, alebo iných tiarch, ktoré sú proň zrovna tak nebezpečné a osudné, ako stretnúť sa v hustom lese s vládnucími pánmi z dôb lúpežných rytierov.

My, ktorí musíme vypočuť stá bolestí, stojíme bezradne nad húfne sa rúcajúcimi existenciami a zpytujeme sa: v ktorej dobe žijeme, v dobe dvaciateho storočia, alebo prežívame návrat k stredoveku? Ovšem situácia štátu je ťažká, to musí každý uznať, práve taká, ako obchodného a živnostenského stavu.

Teraz len ešte posúďme, aký osoh z toho má celok, štát, občianstvo, keď obchodník a živnostník podlieha v nerovnom boji s protežovanými inštitúciami. Ten štát nie je povinný mu platiť príspevky v nezamestnanosti ako robotníkovi, hoci nešťastník musí strádať práve tak ako ten nezamestnaný robotník a nemá možnosti najsť pre seba akej takej obživy. Obchodník a živnostník márne hľadá zamestnanie, keď bol pripravený verejnými ťarchami o svoju živnosť, nezbýva mu iného, ako postaviť sa i s rodinou na verejnom mieste a prosiť o milodary. Nevadí nič, že štát má o jedon daňový prameň menej. Zato má o jedno miesto viac pre subvencie.

Štát je inštitúcia majestátna, vládnuca vrchnosť má bez osobného účastenstva bdieť nad udržovaním spravodlivých pomerov s rešpektovaním poctivých snáh svojich občanov. Ale tu vidíme, že tento štát sa ponížil za dnešného režimu ku konkurencii s vlastnými občanmi, ktorí hájili svoj život prevádzaním živností a tak tvorili podstatnú substanciu daňových príjmov štátu.

Tento štát vypovedal súkromnému hospodárstvu válku, v ktorej po zuby ozbrojený poslednými opatreniami zákonnými ničí posledné jeho základy, na ktorých rozprestierajú svoje krydlá novodobé ustanovizne, syndikáty, monopoly a devízové opatrenia.

I posledný zásah na život súkromnej autodopravy nám jasne dokazuje postup tejto koalície, ktorá pri riešení tejto otázky vychádzala iste zo stanoviska, že nikdy nebolo tak zle, aby nebolo ešte horšie a že niekto musí padnúť: alebo vládna moc, alebo autodrožkári.

Dnes sa veľmi hovorí o pravdivom fakte, že problém nezamestnanosti nebude vyriešený odstránením krízy, poneváč následkom prevedenej racionalizácie nevráti sa značná časť nezamestnaných zpäť do výroby, ani keby nastala mysliteľne najlepšia konjunktúra. Vláda s touto okolnosťou už zrejme počíta, poneváč sa vážne zaoberá úvahami o zavedení 40 hod. pracovného týždňa, k čomu sa nepochybne odhodlá, až tento problém stane sa medzinárodne zralým. Tu si dovolím uviesť následujúce nesporné faktá:

Podstatou živností je od prvopočiatkov ľudská práca. Z tejto príčiny nemohlo ani zavedenie strojov v živnostenskej výrobe, ktorému nebolo možno vyhnúť, dosiahnuť takých extrémnych rozmerov, aby bola ľudská práca nahradená a úplne vytlačená prácou strojovou. Stroj sa stal a je stále ešte aj dnes pomocníkom živnostníka v jeho práci, nie však jeho otročiteľom. V živnostiach bol zachovaný i v dnešných dobách hlavný účel akejkoľvek hospodárskej činnosti - krytie nastalej potreby - tu bol predovšetkým zachovaný ethos hospodárstva, to jest vedomie, že hospodárstvo je nielen snaha po zisku za každých okolností, ale že hospodárstvo zahrnuje v sebe i pojem povolania a že človek musí byť nielen objektom, ale i subjektom hospodárstva, ktorému dáva povolanie, to je život jedinca, etický smysel a obsah.

Boly časy a nevyšly sme z nich ani dnes, keď nám mnohí naši neprajníci prorokovali zánik živností, keď sila na vzostupe sa nachádzajúceho kapitalizmu a socializmu s ich materialistickým duchom bytie stredného stavu vážne ohrožovaly a ešte i dnes majú k jeho vyhladeniu vážnu chuť. A dnes, keď tento historický materializmus, ktorý v podstate je smernicou nielen pre socializmus, ale i kapitalizmus, došiel k absurdným koncom, keď je všeobecne zjavné, že nie je možno znášať následky nemožného hospodárenia, vedeného zásadami historického materializmu, tu vidíme, že preca len musíme v úvahu brať tradicionálnu štruktúru stredného stavu, osvedčeného v bojoch a búrkach dlhých stáročí.

Po nezdare doterajšej línie našej štátnej politiky, ktorá favorizovala sústredenie hospodárskej sily v ohromných jednotkách výrobných a finančných, ako som na to už v inej časti svojej reči poukázal, musí nastať obrat a po našom márnom volaní príjde iste i vláda už v dohľadnej dobe k názoru, že najlepším prostriedkom k zamedzeniu kríze podobného rozsahu a tak zhúbnych následkov, ako je kríza terajšia, dá sa predísť jedine pri uplatňovaní takej línie štátnej hospodárskej politiky, ktorá umožňuje najväčšiu decentralizáciu výrobnej i distribučnej činnosti v jednotky menšie, zaručujúce spravodlivejšie rozdelenie národného dôchodu, zvýšenie životnej miery čo najväčšieho počtu nášho obyvateľstva a vykazujúce - ako to bolo v terajšej ťažkej dobe výslovne uznané - veľkú odolnosť voči veľkým konjunkturálnym výkyvom.

Toto poslanie je schopný splniť jedine stredný stav, ovšem za predpokladu, že na jeho účeť nebudú naďalej prevádzané žiadné hospodárske ani sociálne experimenty.

Faktom zostáva, že od prevratu vzrastly úkoly štátu v nevídanej miere. Možno smele tvŕdiť, že v tomto smere nastalo zreteľné preexponovanie a naše hospodárstvo nesnesie naďalej ťarchy naň uvalené.

Ako jediný logický záver vyplýva z tejto skutočnosti, že štátne úkoly musia byť uvedené na mieru, snesiteľnú potencii nášho hospodárstva, poneváč v protivnom prípade vystavíme sa veľkému nebezpečiu sociálneho rozkladu so všetkými jeho sprievodnými zjavmi a ohrozíme i našu národnu a štátnu samostatnosť. Považujem preto za hlavný úkol vlády previesť ďalekosiahle odbremenenie výroby a obchodu, prispôsobiť štátne hospodárenie terajším pomerom. Tu myslím predovšetkým na likvidáciu starých daňových nedoplatkov, čoho sa už od dvoch rokov moja strana dovoláva.

Máme novú vládu, ktorej povinnosťou je robiť menovite za dnešných pomerov politiku spravodlivú, uspokojujúcu všetky vrstvy národa. Dalo by sa očakávať, že obzvlášť za terajších mimoriadnych pomerov bude vláda tento svoj úkol úzkostlivo plniť a že vynaloží všetko úsilie na dosiahnutie mysliteľne najväčších úspechov v tomto smere. Nie je tomu bohužial tak a sme svedkami toho, že ani tento režim nevedel sa vymaniť z chýb, pre ktoré sme z minulej koalície vystúpili a vláda má najlepšiu nádej, že zahynie na tie isté nedostatky, ako vláda minulá.

Za dnešných pomerov je treba považovať riešenie medzinárodných stykov, úpravu verejných bremien, sníženie úrokovej miery a uspokojivú úpravu dopravných pomerov za hlavné predpoklady zmeny panujúcich pomerov.

Kríza dosiahla takých rozmerov, že je treba stupňovanej energie a spolupráce všetkých složiek nášho národa, ako aj súčinnosti medzinárodnej, aby sa postupne zmiernila.

Dnes nemôžeme ešte hovoriť o vrchole krízy, veď nejavia sa ani v jednom hospodárskom odvetví tie najmenšie známky zlepšenia. O situácii na medzinárodnom poli hospodárskom nemožno tiež nič lepšieho konštatovať, pomery sú tu naopak ešte kritickejšie, než sa nám zdá.

Svet očakával spásu a uvoľnenie hospodárskej krízy práve od medzinárodnej dohody, od vzájomného dorozumenia sa národov, vidíme však opak toho, toto dorozumenie spočíva teraz len na rezolúciách, ktoré neprinášajú ľudstvu žiadnych výhod, žiadne sbližovanie, ba naopak, uzavieranie sa štátov silnými colnými hradbami a múrom dovozných zákazov.

Menovite v poslednom roku prešla medzinárodná hospodárska politika značne zpätným vývojom. Tu vidíme, že za 14 rokov od skončenia svetovej vojny nemali sme tak rušivých obchodne-politických období, aké máme dnes. Hospodárske vzťahy medzi jednotlivými štátmi sú takmer úplne prerušené, alebo tak zkomplikované, že stav tento zapríčiňuje národnému svetovému hospodárstvu veľké ztraty. A je len samozrejmé, že účinky tejto nepriaznivej obchodne-politickej situácie majú rozhodujúci vliv na medzinárodnú deľbu práce. Veď v medzinárodnom obchode a v obchode vôbec najväčšou prekážkou normálneho behu je neistota, ktorá ničí každú spoľahlivú kalkulačnú základnu. Najmä riziko, vyplývajúce z často sa meniacej autonomnej úpravy obchodnej politiky jednotlivých štátov je ťažko odhadnuteľné, nie je sa preto čo diviť, že obchod toto riziko radšej nepodniká.

Že je tomu skutočne tak, to vidíme dobre z vývoja zahraničného obchodu piatich podunajských štátov, obchodne-politické opatrenia, ktoré doznaly v posledných rokoch najviac zmien. Celkový zahraničný obrat týchto štátov (Československá republika, Rakúsko, Maďarsko, Jugoslávia, Rumunsko) poklesol z 12,314.4 mil. RM v roku 1928 na 7,628 mil. RM v roku 1931.

Pokles činí teda vyše 35%. Keď potom pozorujeme vývoj obratu zahraničného obchodu československého, tu vidíme, že tento poklesol ešte viac, a to zo 40.4 miliard Kč v r. 1929 na 24.9 miliard Kč v r. 1931. Pokles činí teda 38.3%.

O príčinách tejto nepriaznivej obchodne-politickej situácie nechcem sa podrobnejšie zmieňovať, vyplývajú však z ťažkostí, do ktorých sa dostaly niektoré stredoeuropské štáty v minulom roku, medzi nimi v prvom rade Nemecko, Rakúsko, a Maďarsko. Ďaľšie štáty, chtiac uhájiť štabilitu svojich valút, podnikly všetko možné, aby zachovaly o zmenenom rozsahu zásoby devíz a drahých kovov svojich cedulových bánk. Z tohoto dôvodu siahly k reglementácii transferu platov do zahraničia.

Išlo im hlavne o to, aby úhrn poukazov do zahraničia nebol väčší, než úhrn poukazov, prichádzajúcich z cudziny. Vznikaly devízové zákazy a devízové opatrenia, ktoré svojou jednostrannosťou vyvolaly retorzné opatrenia, takže dnes možno povedať, že skoro všetky evropské štáty tvoria reťaz prísneho devizového režímu, čím sa medzinárodné hospodárske pomery na poli vzájomnej výmeny tovarov neobyčajne skomplikovaly. Samozrejmou vecou je, že ani naša obchodná politika nemohla sa vyhnúť zavedeniu devizových opatrení. Okolnosti nás iste prinútily k prijatiu týchto zákazov, už aj z toho dôvodu, aby sme ostatné štáty donútili k jednaniu o vhodnú úpravu nášho vzájomného styku. Ale keď tieto okolnosti a dôvody koncedujem, musím zároveň upozorniť vládu na fakt, že pri devizových opatreniach je naprosto nutné rozlišovať medzi štátmi, ktoré náš vývoz úmyselne zťažujú a medzi štátmi, ktoré nám takéto obmedzenia neukladajú. Je preto veľmi dôležité, aby náš štát nie dostatočne uváženými obchodne-politickými opatreniami nevyvolával zbytočne retorzné opatrenia aj u týchto štátov.

Snáď by bolo možno postaviť zásadu, že na poli devizových opatrení má mať naša obchodná politika charakter defenzívny, to znamená, brániť sa proti útokom na naše exportné snahy, ale útoky tieto nevyvolávať. Pri tom všetkom musíme sa snažiť uplatňovať nutnosť najrýchlejšieho uvoľnenia svetových trhov. Exportná povaha nášho hospodárstva nesnesie devízovej viazanosti bez väčších porúch nášho výrobného hospodárstva.

Pokiaľ sa týka prakse prideľovania devíz, tu sme svedkami najsmutnejších zjavov tohoto prechodného obchodne-politického režímu. Ako za dôb neurovnaného hospodárstva poprevratového, sme svedkami šablonovitého, neodôvodneného a nesmyselného vybavovania žiadostí mnohých uchádzačov. Ich žiadosti, keď sa spoliehajú len na silu svojich dôvodov, sú zamietané a povolenie na prídel devíz býva udeľované často nekalým živlom, ktoré získané povolenia z ruky do ruky predávajú na spôsob reťazových obchodov a tým zapríčiňujú našej výrobe a obchodu veľké ztraty.

Mimo toho vybavujú sa žiadosti zdľhavo a s ťažkopádnosťou, ktorej by sme marne hľadali príkladu.

To isté možno povedať i pri udeľování povolenia na kompenzačné obchody. A ovšem, ako pri všetkých veciach, najviac dopláca na tento režím Slovensko, ktoré nemá zastúpenia ani v jednom sbore, poverenom prevádzaním tejto agendy, spojenej s udržovaním aspoň tých najminimálnejších stykov nášho hospodárstva s cudzinou.

Zdôrazňujem preto, že protekcionárstvo ako aj favorizovanie dnes už zvláštnej kasty sprostredkovateľov povolení na prídel devíz, musí byť z našej obchodne-politickej prakse odstránené a je iste smutným svedectvom pre dnešnú vládu, že môže dnes ešte tak vesele prekvietať.

Chápem, že za terajších pomerov a pri panujúcích prúdoch v medzinárodnej výmene statkov majú naši obchodne-politickí činitelia situáciu veľmi ťažkú. V prvom rade preto, že obchodne politické záujmy medzi našim zemedelstvom a priemyslom ešte vždy neboly náležite uvážené a zhodnotené dľa smerníc prísnej objektivity Doterajšie riešenia boly buďto dielom pomýleného kompromisu, alebo výrazom mocensko-politického diktátu.

Z týchto príčin je akčná voľnosť našich obchodne-politických činiteľov značne zúžená a tým si vysvetľujem i naše obchodne-politické neúspechy.

Považujem preto za najhlavnejší úkol vlády vyriešiť konečne obchodne-politický pomer týchto dvoch základných hospodárskych odvetví nášho štátu. To ovšem predpokladá, že v prvom rade zemedelstvo vyrieši svoj pomer k požiadavkám našej obchodnej politiky.

Druhým, ale ešte vážnejším problémom zlepšenia pomerov v našom hospodárstve je problém verejných bremien.

Snemovňa prejednáva rozpočet nášho štátu na r. 1933 podľa návrhu upraveného v t. zv. rozpočtovej sedmičke. Pri všetkej úcte k práci tohoto parlamentného sboru musím prehlásiť že rozpočet tento je v príjmoch stále ešte predimenzovaný a únosnosť nášho hospodárstva nestačí na zaokrytie potrieb vo výdajovej časti rozpočtu uvedených. Tento názor zastávam vzdor tomu, že pán minister financií je v tomto smere optimistom.

Slávna snemovňa! Je treba uvážiť, že na príjmoch hlavne z priamych daní a na daní z obratu nesíjde sa v r. 1933 ani približne toľko, koľko sa v rozpočtovom návrhu preliminuje, a to z následujúcich dôvodov:

Berná správa vymáhala v uplynulom roku veľmi prísne všetky dane, ktoré sa majú ešte pred doručením daňového výmeru platiť v 1/4ročných splátkach vopred dľa predpisu na rok predcházajúcí. Tak boly v r. 1932 inkasované a vymáhané daňové splátky dľa výmerov z r. 1930 a 1931, ktoré boly však o mnoho vyššie, než budú daňové predpisy v r. 1933, vyrubené za r. 1932.

Následok toho bude, že veľká časť poplatníctva bude mať už doterajšími platbami, zaplatenými v r. 1932, zaplatené dane i v r. 1933, ba mnohí poplatníci vykážu i preplatky a nebudú museť platiť ani splátky, splatné vopred v r. 1933.

Ani na nedoplatkoch starých daní nebude inkaso veľké. Vymáhateľné nedoplatky boly do konca r. 1932 zinkasované z najväčšej časti a tie t. zv. politické nedoplatky, t. j. tie, na ktorých majú záujem politické strany nášho panujucého režimu, nebude si trúfať zaiste ani Ústredný inšpektorát ministerstva financií vymáhať, lebo taký je už osud zásad o rovnosti občanov v chápaní vládnej koalície.

Z tejto príčiny, menovite však preto, že podaný návrh rozpočtu nezaručuje nám v žiadnom ohľade jeho aktívitu, v dôsledku toho musíme sa obávať ďaľšieho deficitu. Povinnosti, uložené v návrhu rozpočtu nášmu hospodárstvu, menovite však strednému stavu, prekročujú značne medze jeho nosnosti a preto nám je neprijateľný v celom jeho rozsahu.

Je v tom kus protikladu, že sa snemovni predkladá snížený rozpočet a na jeho fiktivné vyrovnanie zvyšujú sa ďalej daňové bremená. I tu je videť nekonzekventnosť našej finančnej politiky, ktorá stojí v diametrálnej protive so záujmami a potrebami nášho hospodárstva.

A toto všetko prijíma sa vládnymi činiteľmi ako veľký úspech a prielom do lepšej budúcnosti. Koľko ironie je v tomto jasotu vládnej koalície. Na jednej strane vyrovnaný rozpočet - ovšem len v teorii - a na druhej strane trosky hospodárstva ubitého verejnými bremenami, stále zvyšovanými a handicapovaného syndikalizovaným hospodárením niekoľkých odvetví.

Zvyšovanie daní je to posledné, čo prispeje k úplnej záhube najmä drobných podnikateľov obchodných a živnostenských. Nie zvyšovania daní nám bolo treba, ale sníženia štátnych úkolov a povinností na najmenšiu potrebnú mieru, aby sme si týmto jedine možným spôsobom zabezpečili rovnováhu našich štátnych financií a zaistili štabilitu našej meny.

Mimo to potrebujeme poriadok v správe našich finančných a berných úradov.

Nesporným faktom zostáva, že pomery ako u finančných, tak i berných úradov sú viac než dezolátné. Dane sa vyrubujú oneskorene a nepresne, vždy tak vysoko, že poplatníctvu nezostáva ničoho iného, ako brániť sa rekurzami proti vysokému vyrúbeniu, vynútenému prísnymi úradníkmi finančnej správy z obáv, vzbudených v nich ešte prísnejšími dôvernými príkazmi z ministerstva financií.

Najväčšou chybou vyrubovacej praxe našich finančných úradov je fakt, že hlavnú váhu kladú na kvantitu práce a na kvantitu vyrúbených daní, bez zreteľa na okolnosť, či kvantum práce obstojí pri skúmaní jej kvality a či výška predpísaných daní zodpovedá únosnosti poplatníka a zákonným predpisom.

Ničoho nie sú úrady, vyrubujúce dane, tak vzdialené, než skúmaniu a bedlivému vyšetreniu týchto postulátov.

Následky toho sú potom zrejmé. Poplatníctvo, najmä to drobné, ktoré má najmenšiu spôsobilosť hájiť a uhájiť sa proti týmto prehmatom pri vyrubovaní daní, nevidí vo finančných úradoch len inštitúcie, vytvorené demokratickou vládou k ukladaniu spravodlivých a zákonom ustálených daní, ale inštitúcie, vytvorené len k tomu, aby uložily poplatníctvu dane čo možná najväčšie.

Ako vyzerá pri tom daňová morálka, nemusím pripomínať a kto daňovú morálku v našich pomeroch najviac kazí, nechávam k posúdeniu našej verejnosti.

Tu treba hľadať koreň všetkého zla, ktoré roztrpčuje národ proti jeho vlastnej vláde. Názor finančných úradov, že každého poplatníka treba pokladať už a priori za daňového defraudanta, sdieľaný v tak vzácnej shode i našimi socialistickými stranami, je tu príznačný, ale treba s ním počítať.

Len týmto si viem vysvetliť zjav, prečo je u nás poplatníctvo nútené podávať v tak ohromnom počte rekurzy proti vyrubovaniu daní a prečo je možné, že vzdor najprísnejšej praksi pri vybavovaní odvolaní je treba veľkú väčšinu rekurzom napadnutých odvolaní zrušiť a poplatníckym rekurzom vyhoveť. Z toho faktu plynie, že je neudržiteľný terajší oficielní názor finančných úradov na charakter nášho poplatníctva, ktoré je v prevažnej väčšine na toľko štátne uvedomelé, že rado a ochotne štátu dá, čo mu patrí.