Slavná sněmovno! Dovolte mi uvésti, že se mi podařilo získati smlouvu, kterou uzavřelo ministerstvo financí s p. Scheldonem, resp. s touto korporací. Ve znění této smlouvy českoanglické - je zde ověřený překlad - jsou zajímavá jednotlivá ustanovení. Úkol jsem vám již naznačil. O tom, jak má korporace toho úkolu dosíci, totiž zjistiti náš skutečný dluh Americe, v §u 3 se praví: "K tomu cíli zjistí korporace u ministerstva zásobování, u ministerstva nár. obrany, u Stát. obilního ústavu v likvidaci, u stát. ústavu pro tuky, oleje v likvidaci, u Československé péče o dítě, u finanční správy ruských legií, po př. u jiných úřadů, které měly na těchto akcích podíl, mnoho-li a jakého zboží a v jaké ceně bylo skutečně dodáno z Ameriky, resp. skutečně převzato, a přezkouší veškeré doklady na tyto dodávky se vztahující, pokud jsou po ruce."

Zde jest viděti potvrzení toho, co jsem řekl, že doklady scházely, že pánové nevěděli, co platí, že neznali výši dluhu, a nevěděli, zda to zboží vůbec přišlo.

Dále ve smlouvě stojí: "Pod kontrolou orgánů jmenovaných úřadů a institucí vyhotoví korporace potřebný opis všech listin a dokladů na každou jednotlivou akci se vztahující a zavazuje se, že jich nepoužije k jiným účelům než k účelu provádění této smlouvy." Pánové se báli, aby se to nedostalo do veřejnosti.

Dále ve smlouvě čteme: "Jakmile skončí korporace práci v Praze a republice Československé, obrátí se do Ameriky, aby tam získala zbývající doklady za tím účelem, aby se všemožným urychlením vymohla si scházející účetní doklady.

Pokud se týče množství a cen dodaného zboží, aby provedla definitivní zjištění závazku československé vlády vůči vládě Spojených států severoamerických, a současně aby vymohla definitivní uznání zajištěných výsledků tohoto vyúčtování."

V §u 7 se mluví o tom, že pan Scheldon v té korporaci má zjistiti, co jsme tenkráte vlastně převzali jako kupující a co jsme dostali á konto známé Hooverovy akce zásobovací pro hladovějící Evropu, poněvadž pánové nevěděli, co bylo za peníze a co bylo zadarmo.

A nejklasičtější jest odměna. Této společnosti resp. korporaci - a to je podepsáno ministrem financí a vysokým úředníkem ministerstva financí - ke krytí výloh s touto agendou spojených zavazuje se ministerstvo financí zaplatiti 1/50% z konečné částky, která bude vzájemně uznána vládou Spojených států severoamerických a vládou československou jako definitivní, a kromě toho odměnu 5% z oné částky, o kterou se podaří výhradně přičiněním a vlivem korporace snížiti závazky republiky Československé proti původně vyúčtovaným obnosům. - Prosím, to je klasické! Najednou dělá stát se soukromou společností obchod na procenta, aby zjistil své závazky a dluhy. (Výkřiky.) Slavná sněmovno, to je jistě unikum! Jak jsem řekl, stát, který má několik set tisíc úředníků, který měl v tehdejší době vzorný revisní odbor při ministerstvu financí, pronajímá po 3 letech zjištění svého dluhu a závazků cizinci, cizí společnosti na procenta.

A teď mně dovolte, abych vám doložil, že je pravda, co jsem předeslal, že totiž neznáme výši svého dluhu v Americe. V účetní závěrce za r. 1931, na str. 312 - račte si toho všimnouti - je v kapitole "zahraniční dluh" toto: Úvěry vlády Spojených států severoamerických: a) na nákup mouky 143.661.912 Kč, b) na nákup potravin, vojenského materiálu a repatriaci sibiřských vojsk 1.860,773.041 Kč, dohromady tedy - tam to není sečteno, já to sčítám - 2 miliardy 4 miliony, nechme statisíce stranou. Každý se tedy bude domnívati, když je to v účetní uzávěrce za r. 1931, že jsme dlužni 2 miliardy, ale v poznámce k této položce na str. 312 čteme: Dluh podle dohody ujednané ve Washingtoně dne 13. října činí 115 mil. dolarů, t. j. 3.898 mil. Kč, dohoda však není dosud Národním shromážděním schválena. To je opravdu více než divné. Účetní uzávěrka počítá, že jsme dlužni 2 miliardy, je to však o 1.900 mil., skoro o 2 miliardy více podle dohody, která ještě nebyla tímto parlamentem schválena. Ale my jsme byli první, kteří jsme přispěchali se svými 50 milionovými splátkami na neschválenou výši dluhu již v měsíci prosinci. Tedy my platíme na dluh, jehož výši nemáme dosud zjištěnu. (Výkřiky.) Tak tedy dopadlo konečné vyúčtování.

Ale abychom nekřivdili plukovníku Scheldonovi: V Americe se dověděli o tomto nemravném způsobu smlouvání ministerstva financí s p. Scheldonem a vznikl tam tak velký odpor, že p. Scheldon musil smlouvu, podepsanou ministerstvem financí r. 1922, aspoň kabelogramem - ať skutečně nebo na oko - zrušit a od ní upustit, a provedením této smlouvy byl pověřen p. ředitel Frant. Písecký z Obilního ústavu, jinak býv. ředitel této korporace.

Slavná sněmovno, já se nedivím, když se za těchto podmínek sháněly doklady na to, co jsme dlužni, že je taková diference a že jsou takové rozpory v samé účetní uzávěrce. Zatím, co rozpočet počítá, že jsme dlužni asi 3.800,000.000 Kč, počítá účetní uzávěrka pouze s 2.400,000.000 Kč. Pátral jsem, v čem spočívá ta diference, a když jsem se obrátil na p. presidenta nejvyššího kontrolního úřadu, dostalo se mně vysvětlení, že prý ta dohoda není ještě parlamentem schválena. Nebudu mluviti o jakosti zboží, které jsme tenkráte převzali a které jsme kupovali za 16 korun 1 kg a za 1.80 Kč musili doma rozprodávati, nebudu se zmiňovati ani o té diferenci kursové, neboť jsme nakupovali v době, kdy dolar stál 18 Kč a dnes máme kurs skoro dvojnásobný. Bylo mně řečeno, že tu diferenci dělají úroky. Ale to není možné. Vypůjčili jsme si a měli jsme úvěr do částky 91 mil. Pravda, do října 1925 uplynula řada let, ale já jsem se zase z účetní uzávěrky za r. 1928 z poznámek dověděl, jak ta dohoda zní, že se zavazujeme pro prvních 10 let platiti 3% úroku, ale ta 3% nemohou přece dělati tuto diferenci. Z toho je jasně viděti, že propachtování té odiosní funkce, co jsme dlužni, se setkalo se špatným úspěchem, ať to prováděl pan Scheldon nebo Písecký, že to dopadlo hůře, než myslel nejen kontrolní úřad, nýbrž i my všichni, a my teď nevíme, zda jsme zboží dostali a bylo-li skutečně převzato. To nás snad opravňuje, abychom trvali na tom, aby nynější vláda v době nutných úspor dala bezpodmínečně příkaz svým event. zástupcům ve Spojených státech severoamerických, jakým rozhodným způsobem si mají počínati, až budou zavoláni, aby alespoň částečně napravili chybu, kterou jsme provedli příliš ochotným placením. Nyní rozumím, proč bylo tak ochotně placeno, poněvadž se u nás mělo o tom co možno nejméně mluviti.

Ale pan Scheldon nebyl účasten pouze na tomto obchodě, dělal u nás několik obchodů, a tak se mi zdálo, že považoval naši republiku za zvláštní negerskou kolonii.

Chci se zmíniti jen o jednom případu, který bude zajímati zvláště pány poslance ze strany německé soc.-demokracie. Pan Scheldon vyjednal Karl. Varům známou milionovou dolarovou půjčku. Dostal se mně do rukou originální dopis v anglické řeči, vlastnoručně podepsaný p. Scheldonem. Přečtu vám, jak těžko u nás sháněl p. Scheldon protekci pro své různé obchody. Uvádím věrný překlad tohoto dopisu (čte):

"10./XII. 1924. Obdržel jsem Váš dopis č. 160 a oznámení, že, až budou Karlovy Vary prosty obav ze sloučení účtů, budete míti nesnáze s uzavíráním dodatečného milionu. Navrhuji proto, abyste okamžitě po obdržení tohoto dopisu telefonoval Janu Masarykovi a požádal ho o schůzku. Psal jsem mu minulý týden dlouhý dopis a zmínil jsem se v něm, že bych mu byl velmi povděčen, kdyby nám poskytl pomoc v karlovarské záležitosti. Avšak navrhoval bych, abyste dříve, nežli se s Masarykem sejdete, zajel do Karl. Varů a souhlasil přijmouti milionové dlužní úpisy s podmínkou, že Vám bude zajištěno od československé vlády písemné potvrzení na Karl. Vary, že od plánu sloučení účtů bylo definitivně upuštěno.

Potom jeďte k Janu Masarykovi a sdělte mu, že jiná záležitost se připíná k tomuto sloučení účtů, a přimějte ho, pokud vám bude možno, aby zatím, co u něj meškáte, telefonoval patřičným zplnomocněncům o přípravu dopisu k odeslání do Karlových Varů. Můžete mu říci, nevezme-li záležitost přesně a rychle do rukou, že určitě promeškáte tento obchod. Obávám se, rozhodne-li se o tom uvažovati dříve, že nic nebude učiněno. Zařídíte-li tímto způsobem jednání, mám pocit, že všemožné bylo učiněno k provedení tohoto obchodu." (Posl. Remeš: Komu svědčí tento dopis?) Mám v ruce jeho originál. Vám jej milerád ukáži, ale nechci to publikovat. Originál je podepsán: Paul Scheldon, vicepresident... (Posl. Hackenberg: Co my s tím máme co dělat?) Kdo opatřil tu půjčku Karlovým Varům? Já nechci z toho dělat dedukce ani v tom směru, jak je dělal státní zástupce proti mně v Jihlavě. Že ministr železnic má co dělati při objednávce vagonů, je pochopitelné, ale co má dělat legační rada při americké půjčce Karlovým Varům, to mi připadá trochu záhadné. Ale může to býti, jak jsem se o tom zmínil, průkazný materiál, kdyby se poměry změnily a kdyby bylo nutno dokazovati, zdali pan legační rada se s panem Scheldonem znali a měl-li pan legační rada na tom zájem a vliv a zdali také intervenoval. Nic jiného z toho nevyvozuji, ale ukazuji, abyste viděli na případu, jak je lehkomyslné z takových věcí přicházet k podobným důsledkům, jak je činila po léta majorita této sněmovny. Slavná sněmovno, takovýmto způsobem není správné vésti boj proti nepohodlnému člověku.

Přicházím k závěru. Měl bych za povinnost vzpomenouti zde výjimečného postavení, v němž se ocitla národní oposice ve státě, a hlavně naše oprávněné stížnosti by šly na adresu ministerstva spravedlnosti a především na jeho neslýchanou censurní praksi. Vím, že je to házení hrachu na stěnu. Proto také již dávno jsem si odvykl, abych tyto věci přednášel v posl. sněmovně, která z velké části je krajně politicky zaujata a pro tuto zaujatost nevidí, co se děje v lidu a v národě. Když sem přijdu, připadá mi to, že jsem přišel z jiného světa. Vy si namlouváte, pánové, že svou posici udržíte, ale vy se šeredně zklamete. Vlna nespokojenosti v celém světě povalí se přes vaše hlavy, vy se dočkáte skutečné revolty svých nejlepších organisovaných straníků proti diktatuře politických stran. Nepomůže vám žádná persekuce a snaha po odstranění nepohodlných osob. Já od vás nic nežádám, opakujte proces jihlavský třeba znovu v Košicích. Chci, abyste konali svou povinnost, a když jste se usnesli vydati mě soudu pro ostatní věci, postarejte se o to, aby k soudu došlo dříve než všichni svědci umrou. Vaší snahou nemůže býti skandalisování, vaší snahou musí býti zjednání nápravy a očista. Pánové, my klidně vyčkáme vývoje věcí, které pracují doma i za hranicemi pro nás, a pracují pro nás hlavně ti, kteří svou neschopností dokázali, že nejsou s to, aby tento stát v tak těžké chvíli a těžké situaci vedli, a proto prohlašuji, že budeme hlasovati na znamení svého odporu proti dnešnímu režimu, proti rozpočtu. (Potlesk.)

Místopředseda Stivín (zvoní): Dále má slovo p. posl. dr Ravasz.

Posl. dr Ravasz: Slávna snemovňa! Debata o každoročnom rozpočte je rozdelená na viac skupín. Na všeobecnú debatu a niekoľko detailných. Pri prvej, teda všeobecnej debate v rozpočte, vyvinul sa u nás parlamentný zvyk nehovoriť presne o rozpočte jako takom, ale hovorí sa o hospodárení vlády so štátnymi financiami zo všeobecného stanoviska, či vláda majúc tieto po ruke, koná voči svojím poplatníkom-občanom svoje povinnosti, a či celkove snaží sa uspokojiť ích národné, hospodárske a kultúrne požiadavky. Takto a z tohoto hľadiska je všeobecná debata vlastne debatou politickou, poťažne strannicko-politickou, lebo každá strana posudzuje rozpočet okrem stanoviska celoštátneho aj s hľadiska straníckeho, skúmajúc, akú účasť berie na hmotných výhodách rozpočtu tá čiastka národa, ktorú ona zastupuje. Lebo nielen občan povinný je dávať štátu v podobe daní a poplatkov, ale aj štát občanovi v podobe rôznej príležitosti k práci, štát. dodávky, v poskytovaní služby, zamestnania a všeobecne štát má z rozpočtových prostriedkov konať voči poplatníkovi tie povinnosti, ktoré si ústavnými zákonami na seba vzal. Ďalšia príčina, že prečo sa najviac pri všeobecnej debate politický a zo stanoviska stranickeho kritizuje činnosť vlády, je aj tá, že rokovanie o rozpočte raz do roka dáva príležitosť politickým stranám prehovoriť o svojích politických požiadavkách a sťažnostiach pred tvárou celého parlamentu a tiež i občianstva, lebo je vlasteneckou povinnosťou budiť záujem občianstva o štátny život zapadajúci pre veľké viny politikov naších do duševnej apatie, keď nie agonie našej verejnosti.

My, slovenská ľudová strana, reprezentajúca tu jadro slovenského národa, ako nositeľka jeho národného ducha pri týchto debatách voči vláde a vládnucemu režimu vždy hlásame svoje slovenské stanovisko a za hlavný požiadavok slovenského národa kladieme politickú autonomiu, považujúc uskutočnenie jej za najväčšie politické požehnanie nielen pre národ slovenský, ale aj pre celý náš štát. Sme presvedčení, že autonomiou uspokojené Slovensko bude o veľa lepšiou oporou pre náš štát, ako teraz umrtvované pokusami na poli politickej správy, vyzkúšané všetkými zlými metodami nešťastného centralisticko-byrokratického režimu.

Rečníci politických strán pri rozpočtových debatách končievajú svoje reči záverom, či rozpočet strana, v mene ktorej hovoria, prijíma alebo nie. U nás sa vyvinul ten neodôvodnený názor, že pre tú príčinu, že finančné prostriedky rozpočtové každý štát potrebuje jako ludský organizmus krv, ktorá ho živí a v pohybe udržuje, preto kto tento nezbytný prostriedok k živote štátu odopiera, je proti štátu, je neštátotvorný, protištátny. Téza však nie je správna, to iba rozumkovanie neserioznej demagogie. Čo je rozpočet ako finančný prostriedok? Summa peňazí, ktoré vláda žiada od parlamentu povoliť, aby mala možnosť vládnuť. Aby nebol chaos, rozvrat, štát musí mať vládu. Ale aká vláda má byť, to určujú politické pomery a mocenské postavenie politických strán. Väčšina utvorí vládu. Vládu netvoriace strany robia jej opozíciu a vynakladajú všetko možné, aby ju povalili. Samozrejme že jej odopierajú aj finančné prostriedky k vládnutiu. Tu je neodhlasovaný rozpočet. Ale kde je tu protištátnosť? Divná a čudná to špekulácia. Pri takom filozofovaní ostane zbiľagovaná je aj slovenská ľudová strana. My sme nie spokojní s hospodárením vlády v minulosti a majúc ešte menej dôvodov kojiť sa nádejou, že v budúcnosti to bude lepšie, neschválime tento rozpočet, budeme hlasovať proti nemu bez ohľadu na to, či nás vládne strany považujú za protištátnych, alebo za ešte horších.

Terajší pán predseda vlády jako bývaly predseda parlamentu niekoľko rokov trpko skúsovaly jeho postavení, že kde doviedly väčšinové strany parlamentarizmus a zdroj tohoto, demokraciu. Hovorím, trpko musel zkusovať, že parlament je vykonávateľom vládnej moci a nie naopak. Poslanci, najmä vládni, nezúčastňujúc sa pojednávaní predlôh v plenume, sami považujú parlament za zbytočnosť a dostavujú sa na hlasovanie len na vyhrážku. Podobne i daktorí páni ministri ani len natoľko sa nesnížili k tej hlasovacej menšine parlamentu, aby za rok čo len raz prišli si pozrieť to hlasovanie na komando. Opoziční poslanci zasa po skúsenostiach niekoľkých rokov nadarmo kritizujúc v plenume vládne predlohy, márne žiadajúc protinávrhmi, resolúciami nápravy, presvedčili sa, že pri dnešnom systéme, takzvanom parlamentarizme, opozícia nemôže brať činnú účasť v zákonodarstve hriešnou nevšímavosťou vládnych strán a preto jej nepozostáva nič iného, ako absencia, alebo ako to činia komunisti, von ísť medzi ľud a robiť revolúciu a takto získať platnosť vôli ľudu, nepovšimnutého národa. V tejto podobe je náš parlament výsmechom dnešnej demokracie. Toto vystíhol jej bývalý predseda, terajší pán ministerský predseda Malypetr. Ohromný pokrok je, poznať seba, gnothi seauton. Pán min. predseda dal svojej snahe zvýšiť auktoritu snemovne aj výraz zdôrazňujúc, že strany a ích poslanci ako aj ministri, majú brať účasť v plenume pri pojednávaniach zákonných návrhov v plnom počte. Spomenul, že by sa maly zaviesť predbežné debaty o vládnych návrhoch, a až si strany porobia svoje poznámky, maly by príjsť do výborov a iba takto do plena na podrobnú debatu. Takým činom dúfa, že sa vytvorí užitočný zákon, v ktorom aj opozícia by uplatnila svoje stanovisko a názory. Úsilie vznešené, predložené v 13tej hodine! To čo sa u nás doteraz robilo v tomto parlamente, zvyky, aké zaviedla slávna väčšina za poldruhého desaťročia, neslúžia, pánovia, na česť tak nahlas vychvaľovanej demokracii. To, čo ste pod rúškom vznešenej myšlienky páchali na vašom a našom národe, to, čo ste robili v mene väčšiny proti opozičným poslancom, neberúc nikdy zreteľ na ích čo aké návrhy, poukazuje na obyčajnú diktatúru pod maskou demokratického parlamentu. (Tak je!)

Na ukázku tohoto doterajšieho systemu vládnej väčšiny dovolím si poukázať na niektoré návrhy mojej strany hlboko siahajúce do hospodárskeho života našeho ľudu. Slovenská ľudová strana je aj stranou celonárodnou a je nesporné, že prevážna čiastka jej voličov pochádza z radov sedliackých, roľnických. Preto nám je aj povinnosťou starať sa v parlamente o to, aby návrhy zákonov braly ohľad na potreby tohoto stavu, hlavného to piliera nášho štátu. Keď pred dvoma rokmi ponajprv zastíhla južné Slovensko, obývané prevážne roľníkmi, neúroda, ihneď sme zakročili u vlády, aby sa pohromy zistily a postihnutým roľníkom aby sa zavčasu pomáhalo. Podali sme návrh na odpustenie daní na ten rok tomu kraju. Minulého a predošlého roku sa neúroda opakovala. Zasa sme v rečiach upozornili vládu a podanými návrhmi žiadali, aby sa roľníkom uľavily verejné bremená nielen zastavením daňových exekúcií, ale poneváč kríza už zastihla nielen roľníka, ale aj remeselníkov, aby sa týmto dvom stavom daly daňové moratoria na niekoľko rokov a staré daňové reštancie boly odpísané, ďalej aby vláda učinila kroky, že by roľníkovi v týchto ťažkých dobách nemohly banky - vzhľadom na to, že ích požiadavky nie sú ohrožené - nemohly úver vypovedať a za bagateľ predávať. Žiadali sme lacný štátny úver pre nášho zadĺženého sedliaka a značnejšie sníženie úrokomeru.

Tiež sme žiadali, aby sa vláda starala o umiestňovanie s roka na rok pribúdajúcej slovenskej inteligencie obsádzajúc na Slovensku všetky uprázdnené miesta výlučne Slovákmi. Poukázali sme, že táto otázka je veľmi vážna, ohľadom dobrého spolunažívania Slovákov a Čechov v našom štáte. Nik nemôže týmto návrhom vytýkať nevecnosť, demagogičnosť, vychádzaly z lásky k nášmu národu, nášmu štátu, vyšly zo skutočných potrieb nášho roľnického ľudu. A čo spravila vláda s našími návrhmi? Prišly po iniciatívny výbor a tam zaspaly. Vláda na veľké naliehanie zo všetkého námi navrhovaného previedla jedine osivovú akciu. Ako, o tom škoda hovoriť. Dala, pravda, i záruku za roľnické pôžičky v malom obnose, za veľmi ťažkých podmienok, ale to tak, že Slovensku sa z tých ťažkých milionov sotva 5 mil. dostalo. Veď vy, prosím, viete, že v Čechách a na Morave sedliak dovedie tlačené veci vyplňovať, dovedie si to spraviť, ale u nás, žiaľ Bohu, nie sme tak ďaleko, notár mu nepomahá, takže z tých 100 mil., ktoré vláda odhlasovala, pripadlo Slovensku sotva 5 mil. Zákon má byť urobený tak, aby sa hodil i na slovenské pomery. Následkom tejto hriešnej nedbalosti vlády, máme takú krízu roľnického stavu, akej od zrušenia poddanstva sedliactvo neprežilo. Vy kolegovia, ktorí žijete v tých krajoch, dáte mi za pravdu. Stá a stá bohatých roľníkov vyšlo na mizinu pozemkovou reformou. Ale i starousadlého sedliaka dnes predávajú za daňové reštancie, lebo iného východiska už niet. Je zadĺžený, pôžičky už odnikiaľ nedostane, aby si mohol dane zaplatiť. Náš sedliak má čo jesť, v tom smere nemá biedu, ale peňazí nemá, aby na seba i čo kúpil a aby mohol štátu platiť dane. Keby sa boly naše vecné návrhy svojho času pred dvoma rokami vzaly do ohľadu, nemuseli sme dnes tak smutne stát. Vláda až teraz začína rozmýšľať, že dá snížiť úrokomer. Pánovia, to není zlé, avšak je to absolutne nedostatočné. Čo pomôže sedliakovi pôžička na 14%, keď ich nemôže platiť, a keď sa sníži úrok na 12%, čo to potom bude môcť platiť? Niektorému nášmu zadĺženému sedliakovi po desať rokoch nepomôže už žiadné snižovanie úrokov. Pomôcť by mu dnes mohlo jedno: keď by samozrejme po pečlivom zaistení dĺžôb každého jednotlivca štát prevzal jeho dlhy, štát splácal tieto bankám povedzme za desať rokov a sedliak by zasa v podobe prirážky k daniam každý rok amortisoval túto štátom prevzatú dĺžobu. Mnohému sedliakovi sa ináč nepomôže; bude živoriť ako chorý umelými injekcami. Následky nevšímavosti vlády po tejto stránke sú pre sedliaka katastrofálne a nakoľko s roľnikovým blahobytom súvisí blahobyt malého živnostníka, remeselníka, poľnohospodárskeho robotníka, tieto stavy zahynú, ak nepríde skutočná, radikálna pomoc. Prečo by štát nemohol dať niekoľko milliardu dobrej pôžičky stavu roľnickému, keď na nezamestnaných, teda stavu robotníckemu, dáva stále rok čo rok po miliarde? To dovedna je už za tých niekoľko rokov pekných pár milliard. No, a tieto nikdy zpäť nedostane. Kým roľnik by dostal len dlhodobú amortisačnú pôžičku, ktorú by štát do posledného haliera dostal zpät, a toho sedliaka by ozdravil ako najlepší daňujúci subjekt. V našej finančnej správe ide všetko strašne byrokraticky a pomaly.

Ako by tí úradníci žili oddelení od světa v cudzích sférach, nestýkajúc sa so svetom vôbec a neberúc v známosť skutočný beh života, ktorý potrebuje nové teórie. Oni berú všetko dľa paragrafu, o to sa nestarajúc, či sa už dnes ten paragraf dá použiť na naše hospodárske pomery v dnešnej krízy. Pán minister financií tiež ako úradník dľa starých teorií vyrovnáva rozpočet nie sanáciou poplatníkov, aby ích učinil schopnými dane platiť, ale naopak ožobračuje poplatníctvo novými daňovými bremenami. To konečne neni žiadné štátnické úmenie. Bolo by bývalo o veľa účelnejšie, keď by zavčasu bol menovite roľnický stav šetril pri exekúciach daní, prevzal ích ťarchy, podĺžnosti, a takto sanoval tú najdôležitejšiu složku nášho hospodárskeho života a tým ozdravil aj sám chorý hospodársky život. Týmto činom by si pán financminister bol nielen zaistil do budúcna bezpečného, spoľahlivého poplatníka, ale postaviac sedliaka hospodársky na zdravý podklad, pohnul by sa čo len čiastočne začarovaný kruh hospodárskeho života. Sedliak majúci peniaze kupuje. To pocítí remeseľník, obchodník a aspoň jedna čiastka veľkovýroby. Znamenalo by to čiastočnú sanáciu duševnej a hmotnej krízy. No, nestalo sa. Opozícia darmo poukazovala na biedu roľnického ľudu, vláda a pán financminister žili vo vyšších sférach svojej nevšímavosti voči skutočným hospodárskym pomerom.

Slávná snemovňa, ja sa pýtam: Dá sa spokojne pozerať na hospodárenie takého finančného ministerstva, ktoré ide zvyšovať platy štátnym zamestnancom, keď všade v okolitých štátoch je už hospodárska kríza.? U nás sa zvyšovaly platy úradníkom, keď to títo pred 3 rokmi vlastne ani nežiadali, keď každý laik už pred troma rokami cítil, že nastáva všeobecná kríza, len naše finančné ministerstvo nevedelo, že kríza s matematickou istotou príjde aj k nám. Pánsky gest povyšovania platov nebol trestuhodný hazard? Alebo vláda potrebovala si zaistiť úradníkov k voľbám čo aj na úkor štátnych financií? Či tak, či onak, dôvera poplatníctva voči takému vládáreniu musela klesnúť na najnižší stupeň, kým samo úradníctvo trpko skúsilo na sebe, akú hračku si vie vláda urobiť zo svojho vo väčšine intelligentného proletára, nádenníka štátu.

Jako už spomenuto, zory hospodárskej krízy boly už na obzore europských štátov, ale naše ministerstvá, opierajúce sa o plné pokladnice po občianskej koalícií, nedaly sa ničím vyrušovať vo veľkej sebadôvere. Oni si mysleli, že vrece nemá dna. A ono ho malo veľmi skoro. Preto sa v Prahe vesele stavälo, a síce nákladom, zastierajúcim mierový luxus. Pán minister financií na to povie, že bol na to úver odhlasovaný a krytý. Hej! Ale na slovenské školy, na železnice, na Červenú Skalu-Margecany, na slovenské hradské cesty, na regulácie bol náklad už dávno odhlasovaný. No, na tieto neni peňazí a nebude!

Nuž, s týmto hospodárením nemôžeme súhlasiť, s takým hospodárením, kde chýba opatrnosť, prozreteľnosť, kde sa na nepotrebnosti vedia nakladať miliardy a pre chudobné zúbožené Slovensko nenajdú sa ani omelinky so stola hodujucích pánov. Nemôžeme mať dôveru v takú vládu, ktorá hospodári nie dľa rozpočtu, poťažne bez ohľadu naň a vždy viac vydá, ako smie a môže. I terajší rozpočet je tiež len na to odhlasovaný, aby sme mohli povedať, že máme demokraciu a že parlament tieto a tieto výdavky povolil, ale už za niekoľko mesiacov bude rozpočet prekročený a na rok budeme mať taký schodok, že nám nikto a žiadné pôžičky ani vnutrajšie, ani zahraničné nepomôžu. Je to všetko preto, lebo sa u nás skutočne nepomýšľa vládnuť demokraticky, parlament je dľa indirektného uznania vlády len štatistom vlády, niekoľko ľudí vo vláde prevádza cez hlavu parlamentu diktatúru. A toto sú zlé príznaky, príznaky choroby, ktorá môže náš štát v základoch ohroziť, ak sa nepodoberie viacej statočných štátnikov, dobrých vlastencov liečiť zavčasu túto nebezpečnú nemoc v intenciach nami dávno predkladaných, ktoré dnes už aj sám pán ministerský predseda Malypetr uznáva za správne.

Vo vývine života národa badáme isté stupne. Národ žije počiatočne jako nesúvislý, rozdelený na kmeny, nemajúc krom reči a spoločného pôvodu nič, čo by ho spájalo v jedon celok. Iba kde tu spoločné nebezpečie, stmelí ho dovedna k obrane. Neskôr zbadá, že sú kmeny na seba odkázané, a ak chce žiť spokojnejšie, pohodlnejšie, tieto spojenia ad hoc sa musia opakovať a pomaly si kmeny uvedomujú, že so súsednými tej istej reči kmeny tvoria jedon ľud, sú na seba odkázaní, spojenie je pre ních výhoda a týmito stálymi stykami príjdu na presvedčenie, že musia utvoriť spoločnú organizáciu a tak sa v ních vytvorí povedomie spolupatričnosti a oni tvoria jedon ľud, massu národne síce ešte neuvedomelú, bez spoločných mravných cieľo. Ak je ten ľud schopný vývinu, časom si vytýči spoločné mravné, hospodárske, politické a kultúrne ciele, ktoré chce svojským spôsobom v svojej reči zdokonaľovať a uskutočnovať, vytvorí si svoju správu a ostáva povedomým národom.

V tomto vstave sa nachádzali temer všetky politické nesamostatné národy Europy pred vojnou, žily-li oni v tom či onom štáte. Hoci boly ony aj na stupni vysokého národneho povedomia, ukazovaly všetky znaky samostatného národa, žijúc však pod politickou hegemoniou iných národov a v rôzných cudzích štátnych zväzkoch nepožívali úplnej politickej slobody, lebo boly administratívne a právne iným národom v područí. Takto boli v bývalom Maďarsku Slováci, Rumuni, Chorvati, čiastka Srbov a Talianov v Rakúsku, Poliaci, Rusíni atď. Wilson bol prvý dajúc svetovej vojne r. 1917 mravný podklad a program, vypovedal jako cieľ svetovej vojny politické oslobodenie malých národov. Tento program previedla mierová konferencia.

My Slováci sme sa tiež vyslobodili so starého štátneho sväzku Maďarska a jako slobodný národ spojili sme sa s českým rečove nám najbližším národom v nový štátny celok, utvoriac Československú republiku. Teda starý štátny celok sme dobrovoľne, vedome zanechali preto, lebo nám v ňom nebolo dopriate žiť svojským národným životom, neboli sme uznávaní suverenným národom. Prešli sme dobrovolne do nového spolu aj námi utvoreného štátneho sväzku jako slobodný suverenný národ za účeľom žiť slobodne, požívajúc všetkých politických práv slobodného a suverenného národa.

Mierová konferencia utvorila preto z viac menších národov nové štáty, lebo tieto by samy sotva boly bývaly hospodársky života schopné.

Každý štát ovláda svoje národy štátnou správou. Táto štátna správa musí byť však primeraná individualite toho ktorého národa, alebo viac národov. Keď štát pozostáva z viacerých národov, menovite ktoré žily pred tým stá a stá rokov v rôznych štátnych zväzkoch, nemôže jednotnou štátnou správou ovládať tie rôzne národy, samostatné to složky jednoho celku, lebo nastanú nesrovnalosti; čo jednomu je dobré a výhodné, druhému, vyvínujúcemu sa od prvého samostatne tak v mravnom chápaní národného poslania, jako hospodársky a kultúrne, bude ujmou alebo krivdou. Badáme v historii, že keď nové územie s cudzím národom bolo pripojené k daktorému štátu, tento zaviedol v pripojenej čiastke vzhľadom na jeho zvláštné osobitné pomery inú správu, zodpovedajúcu výške kulturného, hospodárskeho stupňa toho cudzého národa a spravoval ho odlišným spôsobom a svojími domácimi ľudmi. Viď na príklad annexiu Bosny, Hercegoviny a Dalmácie, viď rozdelenie Poľska, Bukoviny a Galície.