Arnošt Opluštil narodil sa r. 1898, r. 1916 maturoval, skúšku pre meštiansku školu urobil r. 1926. Drnec, ktorý bol za tohoto správcu štát. mešťianskej školy v Ružomberku ustanovený, narodil sa r. 1889, maturoval 1909, skúšku pro meštianské školy složil r. 1913 a má zároveň skúšku z nemčiny, ktorá Opluštilovi schádza.

Mimo tejto samozrejmosti, ktorá oprávňuje vo správnom postupe, aby Drnec bol menovaný za správcu školy, rozhoduje vedľa jeho veku rodného a služebného tiež jeho služebná kvalifikácia. Je to Čech, a to je jediná vada jeho a preto ľudáci vytýkajú, že bol menovaný. Tento človek pracuje nepretržite od prevratu naprosto bezvadne vo svojom povolaní na Slovensku a to je práca, ktorú nielen ctíme, ale ktorá musí byť za všetkých okolnosti po zásluhe uznávaná a vážená.

Podívajte se, ako to vypadalo s tím p. učiteľom Opluštilom. P. posl. Hlinka mal si vziať "Slováka" č. 46 z r. 1926, jeho vlastný časopis a tam by bol na str. 4 našiel uverejnený článok, ktorý prečítam. My nechceme nikomu ubližovať, nie je to naším úmyslom, ale sme povinní uviesť veci na pravú mieru a preto to robíme.

Tam bol uverejnený článok tohoto znenia: "Neslýchaný škandál v štátnej meštianke v Trnave. Nový eklatantný úspech voľnej výchovy, ktorú nebojácne pestujú i vo svätynách školských pokrokárski učitelia, nečiniac rozdiel medzi voľným a správnym." Ďalej: "Tak ďaleko išel jeden učiteľ zpoza Moravy" - to je podtržené - "tejže školy, že znásilnil jednu žiačku, ktorá len špinavou operáciou ušla pred hanbou. Svedkov k tomu je veľa a Trnava nezhýkla. Bežný rok musí mať v Trnave zasa svoju senzáciu. To tuším už tak svedčí tej škole." (Předsednictví převzal místopředseda Taub.)

Článok končí: "Kto vietor seje, víchor žnie. Vie o tom školský referát?"

Ten to vedel veľmi dobre, ale čo sa stalo? Tu neišlo o Opluštila zpoza Moravy, ale o čistokrevného Slováka a veľa úsilovne činného ľudáckeho agitátora. A keď sa toho "Slovák" dozvedel, že tu nejde o Opluštila zpoza Moravy, ale o Slováka a ľudácko-straníckopoliticky činného učiteľa, tak potom dňa 17. marca 1926 v 62. čísle "Slovák", orgán ľudovej strany odvolal, že pisateľ článku bol mylne informovaný. Čo je to za morálka? Má sa to takto i v tomto obore merať dvojím loktom, veď tu predsa ide o stranu farársku? Keď sa voľakto chce náležite uplatniť, keď chce kritizovať iného, vytýkať druhému a kárať v každom ohľade, musí predovšetkým vedeť, poznať seba samého a náležite kriticky posúdiť svoje vlastné činy. Pokiaľ nerobím takto, dopúšťam sa hrubej chyby a tá sa musí vypomstiť na tom, kto takú chybu páše. A to je Hlinka samý, ktorý nevie a nemá odvahy ako vodca a zakladateľ ľudovej strany pokárať pri takomto hrubom poklesku svojho politického funkcionára len preto, že je politickostraníckym funkcionárom strany ľudovej.

A tento učiteľ Opluštil je od 1. septembra t. r. správcom štátnej meštianskej školy v Tvrdošíne a je úplne s týmto miestom spokojný a on sám žiadal, aby do Ružomberka dávaný nebol, lebo že by to bolo pre neho ťažká situácia. Tak vypadá stav veci.

Ide o majora Palounka. Tohoto človeka sa dovolávajú ľudáci ako svedka, ktorý jediný ich uviedol na cestu poznania, ako mala byť vyhodená knihtlačiareň "Lev" do povetria. Major Palounek sa vydával za majora ruského generálneho štábu. Oni to veľmi dobre vedia. Po prevrate robil službu v Košiciach a neskoršie sa presťahoval do Dolného Kubína. Tu sa oženil so slč. Kňazovičovou, ktorá bola z dobrej slovenskej rodiny. Toto manželstvo dlho netrvalo, keď Palounek prišiel nielen o peniaze, ale i o dobré meno, musel nastať rozvod. Tento Palounek organizoval najskoršie volajakú pohraničnú službu na Slovensku a potom z vojenského života odišiel a robil obchodníka. A v tejto jeho vlastnosti tam, kde stretol známeho človeka, od každého vypožičal si peniaze, ale nikomu ich dosiaľ nevrátil a stalo sa dokonca, že od prof. Marušáka v Bratislave si vypožičal klobúk a zimník, ktoré dosiaľ nevrátil. Tedy naprosto pochybený človek charakterove, ktorý nemôže žiadnym vážnym činom prísť v úvahu. A tohoto človeka sa ľudáci dovolávajú ako svedka vo veci vyhodenia do vzduchu knihtlačiarne "Lev". Podľa našej mienky a nášho vedomia ľudáci nemajú naprosto žiadneho dôkazu o tom, zda mala či nemala byť vyhodená knihtlačiareň v Ružomberku do vzduchu. To sú púhé dohady a výmysle, ktorých potrebujú k podopretiu nesmyselnej politiky, ktorú robia. I autonomistickú politiku je možno robiť a dá sa robiť. Ale tieto extrémné prejavy, ako to robí strana ľudová, nemôžu byť trpené.

Je vo svete 100 milionov ľudí, ktorí nemôžu sa prácou svojich živiteľov prísť ku chlebu. Tá všetka bieda na Slovensku, nedostatok sociálny, v ktorom žijeme, je stranou ľudovou výhradne v tejto povážlivej dobe prišívaná a pripočitávaná Čechom a Čvachoslovákom. Aký je toto úsudok? Z čoho táto logika a tento záver? Z nejakých pohnútok vecných? Sú to pohnútky, ktoré je možno najsť v odvodzovaní faktov alebo nejake súhrnne národohospodárske sociálné učenie? Nie. To je stranícko-politická zlomyseľnosť a nič iného a ešte je k tomu treba dodať, táto stranicko-politická zlomyseľnosť našich autonomistov je založená v prvom rade na vedomí, že tie, ktorým túto politiku prednášajú, sú široké ľudové vrstvy a že tejto politike nerozumia a preto že veria vo správnosti autonomistickej politiky na Slovensku. Ale som presvedčený na základe skutočných praktických poznaní a faktov, že široké ľudové vrstvy už nie sú tak naivné ako boly do r. 1925. V tej dobe stačilo, keď prišiel pán posl. Hlinka na shromaždenie do Košíc a odtiaľ kázal všetkým Slovákom: Preto je zle na Slovensku, že naznajú socialisti vládnuť v tomto štáte. Pod týmto heslom demagogickým ľudová strana dobývala víťazstvo za víťazstvom až do r. 1925. Dnes tomu nie je tak. Dnes už nestačí toto mluvenie a nedá sa chytiť na toto stranicko-politické mluvenie ani dobre veriací církevník, s touto politikou sa na Slovensku už vystačiť nedá. (Posl. dr Markovič: Už preto, že v zemskom výbore majú rozhodujúce slovo Hlinkovci!) Príjdem k tomu ihneď.

S touto politikou nedá sa na Slovensku dosť dobre ísť z tej príčiny, že je tu bohatá škola, praktická skúsenosť, ktorá už naučila mysleť, že drobní vonkovskí ľudia posudzujú a rozlišujú náležite možnosti od nemožností, faktá od nefaktov a následkom toho dochádza práve činnosť ľudovej strany do značných ťažkostí a nemožnej situácie. Preto z tejto situácie hľadá východisko očerňovaním a tvrdením naprostých neprávd. V tejto dobe je treba somknutíe všetkých síl, ktoré prajú tomuto štátu, k tvorivé činnosti, prekonávániu zvlášte hospodárskej a sociálnej biedy. Ale vzdor tomu k tejto činnosti sa nehlásia ľudáci, ač kričia, že stoja na pôde tohoto štátu. A nielen to, že stoja na pôde tohoto štátu, ale keď vezmeme zodpovednosť v užšom slova smysle a obmedzíme sa len výhradne na Slovensko, presvedčíme sa, že práve zemský úrad na Slovensku, zemské zastupiteľstvo a výbor sú v prevažnej väčšine v rukách autonomistov. Títo pracujú na podklade pôsobnosti tých zákonov, ktoré sám osobne Hlinka označoval za spásonosné predovšetkým pre Slovensko. A vidíme, že tá spasonosnosť je žiadna takmer, naopak že to, čo bolo dobré, bolo zníčené týmito zákonmi a nového sa nevytvorilo nič takého, čo by mohlo úspešne organizovať hospodárský, kulturný a sociálny život na Slovensku.

To sú zásluhy ľudovej strany. Jestli vyčítajú centralistom Čvachoslovákom a Čechúnom, že krivdia Slovákom, že krivdia Slovensku po stránke hospodárskej a vôbec celkovej, máme za to, že je to zase tvrdenie veľkej nepravdy.

Na toto poznanie prichádzame mimo iného aj z tohoto. V ministerstve školstva bolo dosiaľ desať ministrov, z týchto tu bolo päť Slovákov, piaty je teraz dr Dérer. Tento dôležitý rezort preto práve bol tak často v rukách slovenských, že vedúci činitelia, zodpovední činitelia tohoto štátu boli si vedomí slovenských kulturných potrieb. A kto počul môjho predrečníka, tak si mohol uvedomiť, že to bola úradná slovenčina, ktorou on tuná prednášal dneska s veľkým namáhaním a mukami to síce čítal, ale málo platné, to bola úradná slovenčina, z ktorej za každých okolností musíme vyjst von. A máme-li toto urobiť a tohoto dosiahnuť, nie je možné stáť sa kulturnou súčiastkou československého štátu stojacého na úrovni tej, ktorá je nezbytne potrebná len vtedy, keď na tomto poli kulturnom všetok nedostatok, s akým sme vstúpili do republiky Československej, odčiníme, a práve za toho ministra, ktorému je tak mnoho vytýkané so strany ľudovej, dr Dérera bolo zriadené 34 meštianskych štátnych škôl, kým v dobe konjunktury, v ktorej vládli ľudáci, boly zriadené na Slovensku len dve meštianky štátné. Jedna bola zriadená v Poprade a druhá v Revúcej, ako náhrada za zrušené gymnázium.

Tak vypadá činnosť centralistického ministra, ktorého ľudáci nazývajú Čvachoslovákom, oproti činnosti patentovaných autonomistov. Podívajme sa! Ukázal sa veľký nedostatok učiteľov na Slovensku a minister školstva ihneď urobil opatrenie, aby boly zriadené pobočky pri učiteľských ústavoch na Slovensku. A prosím, pri povoľovaní týchto pobočiek bolo vyhovené aj požiadavku, ktorý kladly cirkevné kruhy, a v spišskej kapitule bola povolená u učiteľského ústavu rímskokatolického tiež pobočka. Je tam druhý rok. V Medzilaborciach bola zriadená prvá ruská meštianka. Prečo tieto všetky veci sa nestaly skoršie? Pedagogická akademia založená bola v prvom rade v Bratislave a potom v Brne a v Prahe. Autonomisti nemohli postaviť štátnu meštiansku školu v sídle Turč. Sv. Martina. Museli prísť centralisti a ti Čvachoslováci museli tento úkol vykonať.

A tak ďalej by som mohol vypočitávať činnosť nášho ministra školstva, ktorému sa podarilo do štátneho rozpočtu dostať 20 mil. ako mimoriadnu dotáciu na odstranenie kulturných nedostatkov na Slovensku. Žiadny z autonomistických činiteľov sa toho nedožadoval v dobe konjunktury, keď bolo možné desaťnásobné na tomto poli vykonať.

A pobočky pri stredných školách boly redukované. Na Slovensku ostal platný starý stav a nebolo zrušené nič. Posluchači vysokých technických škôl dostávajú štipendiá. R. 1931 bola zaradená do rozpočtu položka 1/2 mil. Kč. Tento 1/2 mil. korún bol vyčerpaný študentami z východného Slovenska. Pre r. 1932 je v rozpočte zvýšená položka 650.000 Kč. Ale týmto pánom to nestačí, im stačí dokazovanie, že centralisti sú proti Slovensku, lebo nechcú slovenskú techniku. Poznáme tie prípady v tomto obore minulých ministrov v ministerstve školstva a vieme posúdiť, že tam bol takticky politický manévr uplatnený, bol vypracovaný návrh zákona, v ktorom bolo ustanovenie, že vstúpi v platnosť vtedy, keď bude dostatok kvalifikovaných profesorských síl na tejto škole. U nás je to obrátené, v každom smere sme rozhodnutí a to už v podstate našej je dané, tak musíme jednať za každých okolností a nie inak povedať ľudu pravdu, ale i vtedy, keď sa mu nepáči, ale povedať tak, ako vo skutočnosti to je. O slovenskej technike sa nehovorí, zásadne nikto nie je proti technike. Napred musia byť splnené podmienky, aby táto škola, súc vybudovaná, mohla blahodarne a bezvadne plniť svoje poslanie. (Výkřiky posl. dr Markoviče.)

A podívajme sa na Podkarpatskú Rus. V Podkarpatskej Rusi bol svedený silný zápas s tamojším režimom z ministerstva školstva, a do značnej miery i s ministerstvom vnútra. Tam bol dosadený na čelo tamojšieho referátu dr Slavík proti vôli tamojšieho režimu, proti vôli ministerstva vnútra. A podívajte sa na tohoto dr Slavíka tam! Za 1 1/2 roka bolo v Podkarpatskej Rusi vybudované 40 ľudových škôl. Ani 1/10 nebola vykonaná za celú dobu trvania republiky. Prečo? Preto že sa dáva možnosť i v takýchto úradoch činnosti stranícko-politickej, a tam, kde sa ukazuje ochota a odvaha k práci tvorivej, tam sa zase politickými pletichami hľadí táto činnosť znemožniť. Môžem poznamenať, že táto činnosť na Podk. Rusi bola z ministerstva školstva pod vedením dr Slavíka ako prednostu referátu ministerstva školstva skoro jediná verejná investičná činnosť, ktorá konala svoje poslanie na poli sociálnom, na poli zlepšenia zamestnanosti, či bolo tak treba tiež na Podkarpatskej Rusi.

Práve to potrebujeme, aby sa všade pracovalo bez stranícko-politickej zaujatosti a predpojatosti a som presvedčený, že pri tej činnosti dá sa previesť mnoho i pre vlastný politický program, a to čo najviac a najrozumnejšie.

To je najlepšia politika, ktorú je možno prevádzať a možno od nej čakať blahodarné výsledky v budúcnosti.

Poznamenám ešte toto. Pán posl. Hlinka si veľmi sťažoval, že je mu nadávané do Maďaronov. Vieme, že nebolo mu nadávané do Maďaronov, ani vtedy, keď Hlinka a jeho strana stáli a padali s dr Vojtechom Tukom, ktorého politika samozrejme bola jedine a výhradne iredentistická. Lebo sa Hlinka posudzuje trochu inak i vo stranách nevereckých, ako sú strany socialistické, vo svojej minulosti, keď trochu inak a lepšie pôsobil ako dnes. A predpokladá sa, že to jadro, ktoré v minulosti bolo vypestené, ostáva nedotknuté a že vždy, keď je toho treba vo vážnych, ťažkých chvíľach, sa prebudí toto lepšie svedomie a udrie na tú starú strunu: tu sme spolu na jednej lodi a túto chráníme a budeme chrániť. Z tohoto dôvodu nikto nenadáva Hlinkovi Maďaronov, ale jestli jeho strana robí politiku, ktorá sosiľuje iredentistickú politiku Maďaronov, to potom nie je naša chyba. To nech si reparuje v jeho vlastnej domácnosti a i táto mienka, rešp. domnienka u samého Hlinku prestane, keď sa toto napraví.

Je potrebné poukázať práve vtedy, keď prejednávame vstupné prehlásenie vlády, na jedon príklad, ako by vypadala autonomia na Slovensku, alebo ako by si ju priali páni z autonomistického tábora mať. Tento príklad je živý. V okresnom úrade v Brezne vládnu všetky vládné orgány tak, ako chcú. Celkom bez všetkých obáv bolo povolené verejné shromaždenie autonomistom vo Zvolene, tedy opozičným stranám. Prišly tam a vyrečnily sa. Že si potom na bankete, ktorý tam maly ako internú schôdzu, robily smiech z pána posl. Stříbrného a jeho pozdravného telegramu, to už patrí k ich manýram a vlastnostiam, aby si z Čechov vôbec robily dobrý deň. To patrí do inej partie.

30. septembra ohlásil okresný sekretár soc.-demokratickej strany v Brezne verejné shromaždenie v mieste Brezne. Na tomto verejnom shromaždení ako hlavný referent bol uvedený dr Ivan Dérer, minister školstva, člen vlády. Okresný náčelník Manica, pravoverný stúpenec autonomistov, tento verejný tábor ľudu zakázal. (Hanba!) Nielenže zakázal tábor ľudu, ale dal v celom okrese ztrhať plakáty, ktoré toto shromaždenie oznamovaly.

Členovi vlády v demokratickej republike to urobil! (Hlasy: To je škandal!) Takýmto spôsobom by si predstavovali vládnuť. Oni búria proti režimu, proti všetkým vládnym činiteľom a inštituciám v tomto štáte, vláda to trpí, nič sa tam nestane, nikoho nenapadne, aby sa shromaždenie zakázalo, ale keď má prísť medzi voličov minister tejto vlády, aby podal zprávu o dosavádnej činnosti a o tom, ako to má do budúcna vypadať, aby z jeho povolaných úst ľud vypočul, čo chce vláda robiť, toto shromaždenie sa úradne zakáže.

My chápeme, odkiaľ vietor vane: z liknavej, nedbalej činnosti ministerstva vnútra. Mali sme prípad v Telgarte, kde došlo ku stávke na stavbe železnice Červená Skala-Margecany. Pri tejto stávke došlo následkom nevhodného postupu - nechcem to inak zvať - politického úradníka ku streľbe. Padol za obeť ľudský život. Tento úradník, ktorý prišiel zjednať poriadok, videl ten poriadok v prvom rade v tom, že od jednania v pravom slova smysle vyhnal odborových tajomníkov len preto, že neboli zvolení ako dôverníci robotníctva. Buďto máme odborové organizácie, ktoré na podklade svojich stanov úradne schválených účinkujú, alebo nie. Nemôžeme trpeť nebezpečie, aby naši tajomníci boli vystavení tomu, že politický úradník kedykoľvek ich vyženie od jednania, aby takýmto spôsobom sa zavádzal zmätok a neporiadok. A bolo prevedené šetrenie, čo je na tom pravdy. Ten komisár politický Sutoris priznal a riekol, že to považoval za samozrejmé poslať tajomníka preč, poneváč mu prekážal. A máme tiež odpoveď p. ministra Slávika na túto interpeláciu (ukazuje sněmovní tisk.). Na tú odpoveď nemôžeme riecť nič iného, než že si túto odpoveď p. minister dr Slávik mal ušetriť. Pán minister vnútra v tejto odpovedi hovorí, že sa nedokázalo nič. Tedy vyhnanie zástupcov legálnych organizácií neni žiadny prečin takého rázu, aby mal byť nejakým spôsobom napravovaný. To vypadáme veľmi pekne. Kam by sme zašli, keby takým spôsobom maly byť tieto záležitosti všade robené? Odvahou okresného náčelníka v Brezne bolo zakázané verejné shromaždenie, na ktorom mal mluviť minister dr Dérer, a za ten čin nebol nikto z odpovedných činiteľov k odpovednosti vzatý. Je potrebné poznamenať, že okresný úrad v Brezne je jeden z tých úradov, ktorý nepovažuje za potrebné, ceny, ako sa javia na dennom trhu v okrese u obchodníkov a živnostníkov, udávať úžerným úradom. To je jeden z úradov, ktorý nezná tieto veci. A potom sa dovoláva, že mu tiež nebolo nič oznámené o sťažnosti robotníkov v Telgartre. Všetko bolo oznámené, vedel, čo je, ale bolo to vedome vedené takým spôsobom, kedy vedel, že v ministerstve vnútra pre takú činnosť, ktorá vyvoláva anarchiu a neporiadok na Slovensku, je porozumenie. Inak nemôžeme charakterizovať to, čo sa stalo v okrese brezenskom. Podotýkam len toľko, že predpokladáme, že pán minister vnútra, ktorý dnes nastúpil úrad v tejto vláde, nebude ochotný trpeť takúto činnosť a že snáď najdeme pri ňom pochopenie pre to, aby v tomto úrade bola zjednaná náležitá náprava. (Výborně! - Potlesk.)

Místopředseda Taub (zvoní): Dále má slovo pan posl. Hrušovský.

Posl. Hrušovský: Slávna snemovňa! Do debaty o vládnom prehlásení vyslal klub, ku ktorému mám česť náležať, svojho úradujúceho miestopredsedu posl. Zeminovou, aby tlumočila stanovisko strany k vládnemu prehláseniu. Behom reči, v ktorej podľa povinnosti a podľa pravdy odmietla nekvalifikované útoky, ktorými chcel opozičný rečník pošpiniť česť predsedu našej strany sen.

Václava Klofáča, z lavic strany ľudovej bola zahrnutá nadávkami. Kto nadávkami pracuje, ten si vystavuje sám sebe vysvedčenie myšlienkovej chudoby. (Tak je!) Páni z ľudovej strany nemali argumentov voči vývodom posl. Zeminovej a preto sa uchýlili ku zbrani duševných mrzákov, k nadávkam. Také jednanie dostáva však zvláštnu príchuť, keď je namierené proti žene.

Pán posl. Hlinka hovoril opozičnú reč. Je to celkom prirodzené; je v opozícii. V svojom prejave ale mohol by snáď byť opatrnejší a neprejavovať zklamanie, že jeho strana pri poslednej vládnej kríze nebola pribratá do vládnej koalície. My všetci dobre vieme, že je vrelou túžbou slovenskej ľudovej strany vstúpiť do vlády, ale vieme tiež, že je potrebné, aby táto strana, ktorá má za sebou ťažký boj o Tuku, mala určitý oddych mimo vládneho súručenstva. Po ťažkej infekcii je vo verejnom záujme určitý pobyt v karanténe. (Výkřiky posl. Slavíčka.)

Keď tedy p. posl. Hlinka predniesol svoju opozičnú reč, nič by sme proti tomu nenamietali, keby bol hovoril menom svojej strany. On však vyhlásil, že hovorí menom Slovákov. Proti tomu čo najrozhodnejšie protestujem. P. posl. Hlinka môže hovoriť, jestli nechce, aby mu bola urobená výtka uzurpátorstva, jedine menom tých Slovákov, tej menšiny Slovákov, ktorí volili poslancov slovenskej ľudovej strany, a nanajvýš ešte menom prívesku tejto strany, menom strany p. posl. Rázusa. Pán posl. Andrej Hlinka mal by si uvedomiť, že proti 21 na Slovensku zvoleným poslancom strán československých bolo zvolené len 17 poslancov strany ľudovej. Je to tedy menšina, ktorú žiadnym prekrúcaním faktov není možno deklarovať za väčšinu.

Reč p. posl. Hlinku naplnená bola vlastne len dvoma válečnými ťaženiami, a to v prvom rade tvrdením toho, že Česi utláčajú Slovákov, a v druhom rade nepeknou vecou: osočovaním svojich politických odporcov. Všetky tieto a podobné vývody opiera o tvrdenie, že jemu sa môže veriť, lebo že on za Slovenský národ trpel. S týmto stálym poukazovaním na utrpenie treba už raz skončiť. (Správně!) Neni, tak rečeno, ani jednej parlamentnej reči p. posl. Hlinku, v ktorej by sa nepostavil na piedestal martyra. Je to vec nechutná. Zaiste nikto neupre p. posl. Hlinkovi to, že boly časy, kde trpel za svoj národ. To mu bez všetkého uznávame, ale nie je správné, keď to on nám stále pripomína. Nie je správné preto, lebo nebolo skoro žiadneho verejne činného slovenského človeka pred prevratom, ktorý by nebol trpel za svoju politickú činnosť. Bol žalárovaný alebo internovaný skoro každý poriadny Slovák, a (Souhlas.) abych urobil koniec týmto zbytočným hádkam, poviem teraz, že práve s československých strán boli slovenskí poslanci najviac vystavovaní persekuciám so strany maďarských úradov a so strany slovenskej strany ľudovej bol to sám p. posl. Hlinka. Podobne bolo tomu i u Čechov. Na príklad môj klubový kolega Špatný sedel 7 rokov pre antimilitaristickú činnosť v rakúskych žalároch a veru sa s tým nechlubí. Nikoho neoprávňuje utrpené príkorie, aby mohol páchať bez odvety politické hriechy. A preto nech p. posl. Hlinka sa neodvoláva na to, že trpel aj za republiky, že bol väznený v Mírove. Nech sa radšej zpýta, prečo bol tam väznený, nech sa zpýta bárs i svojho dôverného priateľa p. sen. Budayho alebo p. biskupa Kmeťka.

Klub slovenských poslancov revolučného Národného shromaždenia československého vzniesol vtedy obžalobu na p. posl. Hlinku, ktorý spolu s Jehlicskom s falošným poľským pasom pod menom nejakého Bergera dal sa na cestu do zahraničia, do Paríža, aby na mierovej konferencii nepovolane, samozvane zasahoval do riešenia čsl. štátnej samostatnosti a tak iba daromne prekážal ťažkej práci našich oficielných vyjednavačov na mierovej konferencii, absolutnú dôveru celého československého národa požívajúcich ľudí.

To som chcel predoslať ku skúmaniu morálnej autoritativnosti tvrdenia p. posl. Hlinku.

Opozícia je nespokojná s vládou, s jej režimom, so stavom verejných vecí. Tomu je tak u každej opozície. So stavom verejných vecí nie sú však spokojné ani strany vládné. Ich úsilie vo vláde ide predovšetkým o to, aby nastalo zlepšenie nedobrého stavu. I ja ako poslanec strany vládnej mohol bych predniesť na stá vecí, s ktorými vo verejnej správe nemôže byť nikto spokojný. Robil som to vždy a budem to robiť i v budúcnosti. Viem, že výkonné orgány štátu nie sú dokonalé, že sa dopúšťajú pokleskov a prehmatov, a to nielen na Slovensku, ale i v zemiach historických. Nikdy bych však z takýchto skutočností nekoval zbraň, ktorú môžu nepriatelia Čechov i Slovákov, nepriatelia nášho štátu menovite v týchto ťažkých dobách použiť k oslabeniu nášho štátu, k rozbijaniu našej štátnej jednoty a štátnej samostatnosti. Kto tak robí zo Slovákov, ten kope hrob v prvom rade slovenskej vetve nášho spoločného národa. (Tak je!) Pán posl. Hlinka vybral si k potvrdeniu toho, ako Česi utláčajú Slovákov, prípad prepustenia istých štátnych úradničiek v Ruskej strany služby. Neviem, nakoľko tento prípad odpovedá pravde a aké boly skutočné príčiny prepustenia menovaných úradničiek. Ale keby tomu bolo aj tak, ako to tvrdí p. posl. Hlinka v prípade ružomberskom, tak bych predsa negeneralizoval, ale vec bych vyšetril dôkladne a neustával bych dotiaľ, kiaľ by patričnému nadriadenému pánovi, ktorý sa takéhoto prehmatu dopustil, nebolo poriadne poklepané na prsty. (Souhlas.) Pán posl. Hlinka však v zápätí hovorí, že vie, že aj v poslednej dedine na Slovensku sú tie isté krikľavé prípady ako v Ružomberku a že je to systém k depauperizovaniu revolučného Slovenska. Ja tiež poznám Slovensko. Chodím po jednotlivých obciach jeho a poznám situáciu tamojšiu zaiste tak, ako p. posl. Hlinka, a preto môžem s dobrým svedomím povedať, že tvrdenie p. posl. Hlinku protiví sa pravde, nakoľko ním chce generalizovať. Staly sa zaiste určité chyby tu i tam, ktoré môžeme však označovať za prípady ojedinelé, a jestli sa staly prípady na Slovensku, že Slovák za rovnej kvalifikácie bol preterovaný k vôli Čechovi, tak zajiste takýchto prípadov bolo menej než vtedy, keď u vesla politickej správy na Slovensku bola strana ľudová a keď i uvedomelí Slováci boli preterovaní k vôli vysloveným Maďaronom. A preto keď p. posl. Hlinka dal sa ztrhnúť vo svojej reči k úžasnému výroku, že na Slovensku úmyselne zabili Slováka Čechom, nemôžem iné odvetiť než to, že bola to strana ľudová, ktorá bola na ceste dať zabiť Slováka Maďarom, ako sme to videli z procesu Tukového.

Invektívy p. posl. Hlinku nesnesú ani kritiky, ani kontroly. Predrečník môj kol. Bečko názorne to ukázal v prípade Opluštilovom. Taká je pravdomluvnosť p. posl. Hlinku. Akonáhle je tu kontrola, p. posl. Hlinka sám pripúšta, že sa zmýlil, že prestrelil. Pri jeho reči bol prítomný minister školstva dr Dérer a keď tento odpovedal na úžasné obviňovania rečníkove, že na pr. v jeho obore, v obore školstva nemožno pripustiť tieto obvinenia a že na pr. každý Slovák profesor dostal miesto a je umiestený na stredných školách, kým českí profesori 15 rokov musia čakať, až dostanú miesto, vtedy pán Hlinka uznal, že tomu tak je. Taká je serióznosť vývodov pána posl. Hlinku.

Rečník ľudovej strany ťažko nesie odvolanie profesora Rudolfa Klačku z miesta tajomníka Matice slovenskej, oháňa sa jeho legionárskou kvalitou a snižuje ministra školstva takto: "Ja viem, že vás tlačili, vy ste však mali energicky povedať: Rudolfa Klačku napriek všetkému tlaku nepreložím."

Aby bolo vo veci jasné, tak môžem vyhlásiť toto. Činnosť Rudolfa Klačku sme v Matici slovenskej dobre sledovali, sme presne videli jeho tendencie Tukovské. A preto z obavy, aby Matica slovenská, tento ústav mena nám drahého, nebol zneužitý na úkor Slovákov a československého štátu, sme my slovenskí poslanci štátotvorných strán upozorňovali ministra školstva na nevhodnosť Rudolfa Klačku sotrvávať na mieste tajomníka Matice slovenskej. Bol to od nás čin slovenský, práve tak ako vo veci väznenia Hlinkovho v Mírove. Darmo svaľuje pán Hlinka vinu na Čechov, Slováci sú to, ktorí jeho sebavražednú politiku potierajú a potierať aj na ďalej budú.

Pán posl. Hlinka vo svojej reči však dopustil sa aj osočovania. Že pri každej možnej a nemožnej príležitosti chce zaťahovať do polemiky a do svojoch obvinení i osobu prezidenta republiky, tak zaslúžilého o našu slobodu, to je už vec známa a ňou škoda sa oberať. Skoro by sa mohlo povedať, že je to psychopathologický rys jeho povahy.

Mne ide teraz o útok jeho na osobu predsedu našej strany Václava Klofáča. Pán posl. Hlinka síce hovoril, že iba citoval. Poznamenávam, že citoval istý obškúrny časopis. Je to nejaká "Národná myšlienka". Ale mimo citátu, o ktorom pán poslanec vie, že bol žalovaný, doložil ešte zo svojho bohatstva duševného toto: Sen. Klofáč, býv. minister za to, že za českú vec trpel, dostal vysokú odmenu. To je mimo citát, aby sa tak "Slovákovi" všetko napravilo. Keď naši mučedníci mlčia, oni z našich hrobov nepovstanú. Naše veci sú pochované, ale tento pán Klofáč dáva dnes politický takt. To je rozdiel medzi námi a ním, že on napíše, aby mu dali zo zálohy. My o zálohách nevieme.

Na takéto ťažké obvinenie bych si mohol veci zariadiť tak, ako to robí pán Hlinka. Mohol bych vystúpiť s iným obvinením. Mohol bych položiť na príklad takéto otázky: Chcel by pán posl. Hlinka dať nám vysvetlenie o jeho cestách do Ostrihoma vo veci známých rent? (Výborne!) Alebo: Ako došlo k tomu, že Ľudová banka v Ružomberku musela byť štátom zachraňovaná? Alebo konečne: čo by nám mohol povedať pán posl. Hlinka o Žilinskej úvernej banke, ktorá je utopená so 30 milionovou ztratou? (Výborne!)