Ja si v tom, slávna snemovňa, žiadnych zásluh nečiním a nikdy som si nečinil, že som Slovákom, ale žiadam, aby ste i vy to činili, keď ste Česi, abyste si za to platiť nedali. (Hlasy: Ale dávají si platit!) Ja vám to poviem, prídem na to. (Výkřiky.) Vydali ste mi svedoctvo a vydáte aj nabudúce, že som bol a som Slovákom. A nieto moci, ktorá by mňa zmenila - ja hovorím sub specie justitiae historicae, sub specie aeternitatis, že sa Andrej Hlinka nezmenil - a preca mňa posielajú do Budapešti. Ja nepôjdem, to je márne.

Váš významný časopis hovorí dnes, že za touto vládou stojí tá istá koalícia, ktorá dosiaľ stála, a významný politik, dnes nemocný, hovorí, že sa uvažovalo o tom, či sa Slovenská ľudová strana nemá pribrať do vlády, ale hovorí sa, poneváč slovenskí autonomisti stoja na hraniciach štátnej jednoty, preto sa odstúpilo od tohoto úmyslu.

Slávna snemovňa! Ja vám tu konštatujem, že neviem, koho rozumejú tie významné české listy pod slovenskými autonomistami, či Rázusa či národnú stranu alebo slovenskú ľudovú stranu, lebo slovenský národ behom tohoto roku trikráť manifestoval za kultúrne, chlebové a štátoprávne pochopy.

10. mája 1932 kultúrny spolok, Matica slovenská, sa sišiel v Turč. sv. Martine a tam sme povedali, že by nás uznali, ako nás uznali pred 25 rokmi za Slovákov, že my sme slovenský národ, že sme, povedzme, slabá, posledná vetev slavjanskej rodiny, ale sme Slováci; ako je Kurťak Rusín a Dubický Čech, tak je Hlinka Slovák. (Výkřiky.)

Páni moji! Ja pri tom všetkom si dovoľujem konštatovať, že my sme povedali v Martine, že sme Slováci. Nech povie prítomný pán minister nár. osvety, akú rezonanciu vyvolalo toto naše stanovisko dňa 12. mája. Pán Ivanka, pán minister, pán Vážný, pán Flajšhans a rad radom, páni moji, všetci vystúpili zo Slovenskej matice. Prečo, neviem: Ilegality sa tam nestalo a ničoho zlého sme neurobili. A tu konštatujem, páni moji, že sme my nie žiadná československá matica, ale Slovenská matica - a že pravopis slovenský má právo a možnosť len Slovák písať. (Výborně!) My sme to ustálili a tí páni sa preto na nás nahnevali. A čo sa teraz deje v Matici, za to nám pán minister nár. osvety, Slovák, pred historiou zodpovie. Ale my tuná konštatujeme, že jestli tá kodifikačná komisia bude vynášať štatuty slovenského pravopisu proti géniu slovenského národa, my ich rešpektovať nebudeme. (Tak je!) Čo bude toho následok? Že budeme mať dva pravopisy. Jeden pravopis ministerstvom nár. osvety uznaný a pravopis uznaný majestátom národa, a ja sa budem koriť pred majestátom národa a nie úradnej moci. (Výkřiky.) Ja viem, čo chcú. (Ministr dr Dérer: Ja som potvrdil pravopis Matice slovenskej!) Áno. Lenže to Vážný a Úlehla koncipovali a nie Slováci. (Ministr dr Dérer: Koncipovala to pravopisná komisia, ktorá to jednohlasne prijala!) áno, máme dnes novú pravopisnú komisiu, v čele ktorej stojí Rázus a Sěnšel a tito slovensky iste dobre znajú a my dotiaľ neprestaneme bojovať, kým Matica slovenská pravopis pravopisnej komisie neopraví a nesostaví. (Potlesk.) Budú dva pravopisy, to je, pán minister, pravda. Budete dávať sekundu študentom v gymnáziách pre pravopis, ale my dospelí a neodvislí občania budeme písať slovensky. Ráčte tedy túto bifurkáciu odobriť. (Hlas: Som Slovák, zo západu a na tých ste nebrali žiadny zreteľ!) To nie je slovenčina, ktorou mluvíte, to je čeština. Ja mluvím slovensky. (Výkřiky.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Hlinka (pokračuje): Ja vám garantujem, že behom desať rokov nebude žiadnej západnej, východnej a strednej slovenčiny, bude slovenčina jedna, ale to nebude od vás závislé. Preto to bolo potrhané, poneváč sme nemali škôl a fóra, nemali sme autoritativnej vrchnosti, ktorá by hovorila: Toto je správna slovenčina - a tu prijde pán Štefánek a vydáva sa nám za autoritu. Vy nie ste autoritou... (Posl. dr Štefánek: Vy tiež nie!) V reči som autoritou, ja mluvím slovensky, nie tak vy. (Posl. dr Štefánek: Ja tiež mluvím slovenčinou!) Ale akou! To nie je slovenčina! (Výkřiky.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Hlinka (pokračuje): Ten pán, ktorý býva v Skalici, teraz prijde a vydáva sa za Stredoslováka. Obdivujem tú filozofickú múdrosť. Akonáhle vyjde mládež zo slovenských škôl, (Výkřiky. - Místopředseda Roudnický zvoní.) tá vám ukáže. Z dr Štefánka nemluví tuná Slovák ani filozof, z neho hovorí zbyťák. Ale nechme to, veď vy nemáte zbyťáku, ten majú vaše deti. I to viem. Nechme to tak. Ale páni moji, slávna snemovňa, dovoľte, aby som vám položil otázku, že slovenská ľudová strana chodí po hraniciach štátnej jednoty, vy nás za to menujete maďaronomi, iredentistami. Buďte tak láskaví, povedzte, páni moji, kto obstál lepšie skúšku ohňom, než my? (Čujme!) Mňa prevrat našiel v maďarskej službe. Kde ma našiel? V Segedíne. R. 1907 dňa 29. novembra ja som prednášal v Pardubiciach a Ústí n. Orl. a dostal som telegram: "Zajtra máš nastúpiť väzenie". A páni moji, s Bohom! Odišiel som. (Výkřiky.) Ja vám nenadávam, ja vás neurážam, čo vy mne budete dávať trebárs zauchá, ja vás za bratov považovať budem, nebojte sa. Ja som napísal pred Zvoleňom, slávna snemovňa, že mi je statočný dobrý Čech bližší ako darebák slovenský. Rozumiete? (Hlasy: Áno!) No tak teda, ráčte si to zapamätať. (Posl. Blažek: Nemáte práva říkat o někom, že je darebák!) Na vás mám ukázať? Neznám vás. (Posl. Blažek: Môj otec bol dobrým Slovákom!) Tedy váš otec bojoval? A kto je tento pán? (Výkřiky posl. Blažka.) Pane môj, ráčte dovoliť, s tohoto vysokého miesta vám konštatujem, že vy mi nie ste Slovákom, lež expozitúrou, odbočkou československej agrárnej alebo socialistickej strany. (Posl. Dubický: Koukněte, tomu se vám nejvíce smějí Němci, a to je symptomatické!) Čo je mňa do Nemcov, ja s nimi nemám nič spoločného, ja s tými nehovorím. Ale pán, ktorý je z milosti vašej poslancom na Slovensku bez zásluh slovenských, bez národneho vedomia, a ten nám tu prijde dávať lekcie? (Výkřiky.) Hlinka má minulosť! To mi vy neodoprete, lebo nemôžete (Hlasy: Kupujete slovenský národ!) Ale nech! Nás slovenský národ volí a nie som z milosti českej orgánizácie. Páni moji, vy nás menujete maďaronomi, vy nám nadávate do iredentistov a ja som nútený s tohoto vysokého miesta to vyvrátiť. My sme nikdy maďaronmi neboli, my sme nikdy iredentistami neboli, my sme boli vždycky Slavjanmi a boli sme pritom Slovákmi. Ale konštatujem, slávna snemovňa, že sme si naše slovenské povedomie zachovali trebárs sme nemali ani škôl, ani Matice, nemali sme ničoho, zobrali nám "Venček", vzali nám tri gymnázia Maďari a zachránili sme si svoju slovenčinu a tu sme ako Slováci. Neviem, či by to mohli povedať tam tí páni.

A dnes k nám prijdú naši bratia a idú do čsl. národnej jednoty a tam sa posmievajú, že my sme maďarizovali. Pán dr Ivanka držal tam posmešný akýsi "Dicsértessék" a neviem čo, poneváč sa na mňa pán dr Štefánek usmieval. A slávna snemovňa, pýtam sa, či si dovolil dr Ivanka pred prevratom podať jednu žiadosť k sedrii alebo k okresnému súdu v slovenskej reči? (Ministr dr Dérer: Jeden rok sedel vo väzení!) Áno, koncedujem, že Ivanka, Hlinka, Juriga a Šrobár sedeli, to je bonum, ale čo teraz robia, to je malum. Ja nemám proti minulosti Ivánkovej nič, Ivánka bol mojim obráncom, páni moji, musíte vedeť! A títo nám nadávajú do Maďaronov, ktorí v r. 1920, tedy 2 roky po vyhlásení Československej republiky do ružomberského krajského súdu podávali maďarské žiadosti. Chcete vedieť meno? Počujte! Růžek Ján. Andrej Hlinka toto nikdy nepodal. Andrej Hlinka so svojimi bojovníkmi sa postavil v Černovej pred Chudovského a povedal mu: "Tyrane, my vieme že sme vo vašich rukách, že mi dáte 2 roky štátneho väzenia, ale len preto mi ich dáte - nedáte mi 200 rokov - lebo zákon vymedzuje maximum na 2 roky. Sneseme to". A sniesli sme to. Ale vy ste utekali do Viedne a boli ste kaisertreu. My sme tam stáli, páni moji, v Černovej a 60 Černovanov bolo vedené na retiazkach, ešte ich dnes 18 žije, ktorí dostali 39 rokov väzenia. Zastrelili tam mojho bratranca Jozefa Hlinku. (Posl. dr Štefánek: Nebol som tam v Černovej, nerobil som hneď druhý deň žurnalistickú propagandu po celej Europe?) Viem, že ste konali, ale keď by boli strieľali, boli by ste utekali. Vtedy boly časy inšie než dnes. Tempora mutantur et nos mutamur in illis. My sme stáli vo väzení a Černovani odniesli 39 rokov väzenia. My sme tam stáli, ani jedon z nás neodvolal ani slova. Páni moji, neviem ako to budete prijímať.

Ale mám tu maličký úryvok časopisu, ktorý cituje knihu "Budování státu" v rokoch 1919 až 1928. Túto knihu nenapísal autonomista Slovák, ani Hlinkovec - neviem je-li tu prítomný - ale napísal ju dr Ferdinand Peroutka. A tu sú páni moji, v tej knihe v chronologickom poriadku zvečnelé tie boje, tie osobné aféry, ktoré sa dály vo Viedni. Až mi je trapno čítať.

Na str. 8 svojho diela píše Peroutka: "Na konci r. 1916 navrhol americký prezident Wilson obom válčiacím stranám rokovať o miery a oznámiť podmienky. Štvordohoda odpovedela, že medzi jej cieľmi, o ktorých civilizovaný svet vie, že obsahujú všetko potrebné, je i oslobodenie Italov, Rumunov, Čechov a Slovincov zpod cudzieho panstva. - My sme boli v Maďarsku, o nás sa tuná nehovorí. Tuná sa hovorí o Rakúsku. - Odpoveď, ku ktorej sa dala donútiť organizácia, sústredňujúca všetkých českých poslancov na ríšskej rade, predstavovala najnižší bod v úpadku a pravdomluvnosti. (Slyšte!) - Človekovi je tu ťažko čítať. - Český sväz odpovedá, že národ, ktorý zastupuje, nepraje si byť oslobodený, a že v situácii, v ktorej je, cíti sa tak dobre, že mu ničoho netreba. 24. januára 1917 posiela Český sväz prejav rakúskemu ministerskému predsedovi Clam-Martinicovi a zahraničnému ministrovi Czernínovi, v ktorom ľutuje nezasedanie parlamentu len preto, že sa tým znemožňuje českým poslancom osvedčiť s parlamentnej tribúny vernosť českého národa k ríši a dynastii; loyálny prejav v parlamente najlepšie by bol schopný v cudzine čeliť dojmu nesvedomitých hesiel, ktoré v poslednej dobe uverejňujú niektorí jednotlivci a ktoré môžu ideu štátu rakúskeho kompromitovať".

Ďalej žiada Sväz pána ministra, aby audienciu vykonal u cisára, aby Sväz bol pripustený, aby mohol pred celým svetom dokumentovať svoju loyalitu. To bol Czerninovi už príliš tuhý tabák, veľmi ostrá paprika, to už nesniesol a neurobil. A Peroutka cituje ďalej a uvádza na pr. z článku istých veľkých českých novín, ktoré ešte v januári 1917 písaly takto (Posl. Sivák: Národní listy!) - Ja neviem! -: "Nepriatelia sa už presvedčili, že láska všetkých rakúskych národov k vlasti a dedičnej dynastii je pevná a neotrasiteľná. Videli, že všetci, ktorí v cudzine vyprávali niečo iného, sú lhári a podvodníci, ktorí majú pred očami len svoje vlastné hmotné záujmy... Rozhodne sa ohradzujeme proti tomu, aby títo ľudia - nepoviem na koho sa to vztahuje - hovorili v našom mene a aby predstierali, že hája záujmy českého národa. Český národ ďakuje za takých zástupcov; nepotrebuje ích. Záujmy českého národa sú v rámci monarchie tak zaistené, že môžu postrádať takej podpory. To nech si páni raz na vždy zapamätajú". (Hlasy: To Juriga spravil jinak!) Juriga vystúpil na tribunu a žiadal pre slovenský národ vydobytky kultury, vydobytky ovoce válečného a keď mu Tisza Pista kričal: "Preč s tou krajcarovou komediou!", stál tam neohrožene a nebál sa! A aj my stojíme a budeme stáť. (Posl. Blažek: Vyhodili ste ho za to zo strany!) Lebo vy ste ho kúpili! Vezmite si tú panenku statočnú! (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové a čsl. strany republikánské.)

Slávna snemovňa, ak Andrej Hlinka vedel r. 1918 bez Jurigu, proti Jurigovi založiť slovenskú stranu ľudovú, aj vtedy bol už váš duševne, aj vtedy medzi vás chodil a kandidovali ste ho. A keď videl, že k mandátu neprišiel, prišiel k nám, my sme mu dali odpustenie a potom ste ho zas prilákali - s Bohom! Konečne, páni moji, ak Hlinka založil slovenskú ľudovú stranu, môže si ju založiť aj Juriga a ju už založil, autiakmi rozvážal letáky a zasadal organizácie. A páni z milosti agrárnej strany československej tu sediací nech mi povedia, koľko Slovákov išlo za Jurigom! Páni moji, keď sme ho upomínali: "Ferdyš, čo robíš?", vtedy som hovoril, že 5000 hlasov nedobude na Slovensku. Dobyl 5200. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové a čsl. strany republikánské. - Posl. Onderčo: Ako postupovali Slováci, o to ide!) My sme postupovali dôstojne, vážne, my sme slovenský národ nikdy a za žiadnu cenu nezapredali. My sme nikdy dôveru dynastii nesľubovali. Boli sme v Segedine, Ružomberku a kde inde, ale boli sme všade slovensky autonomný, svojrázny národ. (Tak je!) To žiadame, aby ste i dnes uznali od nás!

Ten istý Čech, ten istý Peroutka vám píše toto: "Ťažko si predstaviť, ako dezavovať zahraničnú revolúciu ešte krutejšie a aká beznádejná prekážka mohla byť navalená do cesty tým "niektorým jednotlivcom", ktorí usilovali sa presvedčiť svet, že národ si ničoho nepraje toľko ako slobody".

A sloboda je tu! (Výkřiky posl. dr Štefánka.) Cynik ako dr Štefánek sa dovolí takým veľkým citom smát a len mentálna aberácia smie robiť také cynické poznámky. (Tak je!) Ja za 14 rokov od prevratu tou istou cestou trnistou idem ako som išiel v Černovej a Ružomberku. (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.) Veď oni trebárs myslia, že mňa Gömbös platí. To sa nenazdajú, že som ja vo službách kdejakej iredenty. Nemajú k tomu podkladu, není žiadnej veci na svete, ktorá by mňa zviehla. (Výkřiky ludových poslanců.) Neraz som zdvihol svoj hlas jeremiášovský a napomínal bratov Čechov a Slovákov, čo majú robiť. Chodil som po schôdzach, založil som časopis, chodil som hore a dole. Čo sa mi stalo na schôdzach? Do mňa sa strieľalo v Krupine, v Námestove, v Púchove, Košiciach a neviem ani kde, a kto si toho všimnul? Jednalo sa o jednom procese podpaľovačskom. Jeden železničný strážník prijde k súdu a povie do očí Tajovskému Gregorovi, legionárskemu majorovi: Páni moji, dajte mi 20.000 a úrad a zajtra vám Hlinku zastrelím. A ani známosť nevzala česká verejnosť, čo ten človek tam povedal. V Košiciach mi do očí pľuvali. A Hanušovského tam jednoducho zavraždili. (Výkřiky posl. Onderčo.) Áno veď Hlinku zastreliť môžu, ale idea Hlinkova nezomre v národe, nebojte sa! (Předsednictví převzal místopředseda Taub.)

Keď sme tu vyzývali pozornosť slávnej snemovne na námestovské události a podotkli sme, že tam jičinskí chlapci strieľali od chrbta do ľudu, kde na mieste troch zastrelili, čo sa nám dostalo za satisfakciu?

Podali sme interpeláciu, zopakovali sme slová Stříbrného, ktorý tu držal 24. júna reč v záležitosti podpálenia tlačiarne "Leva" v r. 1920. Juraj Stříbrný na tomto mieste vám riekol toto:

"V roku 1925 bolo mi, ako ministrovi národnej obrany, úradne hlásené, že istý inžinier Palounek, bývalý dôstojník čsl. armády učinil na seba trestné oznámenie. Že mu ho neprijali na Slovensku, učinil tak v Litoměřiciach na severných Čechách, že z rozkazu ministra národnej obrany, podpísaného Václavom Klofáčom, mala byť vojenskými orgánmi vypálená redakcia "Slováka" v Ružomberku. Budem konštatovať faktá, ktoré som zistil. Zistil som, že skutočne k tomuto pokusu o vypálenie "Slováka" došlo. Na mieste našly sa horľavé tak zv. čokoládové bomby, výsledok úradného vyšetrovania, ktoré však ztratily svoju účinnosť a snáď oheň bol udusený." - Učeň, ktorý išel zadnými dvermi do tlačiarne, zbadal tam čosi neobyčajného, chytro bežal a oznámil a pekelný stroj bol zavčas odrazený a 30 ľudí zachránené. - "Vtedy tento pokus bol svaľovaný na komunistov. Poslal som lietadlo do Bratislavy," hovorí Stříbrný, "a bolo mi hlásené, že skutočne taký rozkaz písomný na vypálenie tlačiarne "Leva" v archive zemského vojenského veliteľstva v Bratislave najdený bol. (Hanba!) Oznámil som to okamžite prezidentovi republiky a ministrovi spravedlnosti dr Viškovskýmu. Neskoršie, keď sa uzdravil, i min. predsedovi Švehlovi. Pred prezidentskými voľbami dozvedel som sa, že inž. Palounek, do toho času mi naprosto neznámy, bol kraj. súdom v Ružomberku odsúdený na 2 roky do ťažkého žalára pre zločin utrhania na cti práve v dôsledku svojho trestného oznámenia. (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.) Pochopiteľne nemohol som sa na to pokojne dívať." Vtedy Stříbrný to nemohol sniesť, že ho odsúdili na 2 roky. (Čte:) "Sdelil som všetko sekčnému šéfovi kabinetnej kancelárie dr Schieszlovi a upamätoval som ho na celú záležitosť a žiadal som, aby sdelil prezidentovi republiky, že Palounek bol odsúdený na zásade buď mylných alebo nedostatočných preukazov, že skutočne ten rozkaz bol k zapáleniu tlačiarne vydaný, a že žiadam prezidenta republiky, aby Palounka pustil či cestou amnestie, alebo akú uzná za vhodnú, ináče že s vecou pojdem pred parlament a pred verejnosť. Tretieho dňa hlásil mi sekčný šéf Schieszl telefonicky, že je to ťažká vec, preto, že inž. Palounek, ktorý sedí na kraj. súde v Ružomberku, odmietol podpísať žiadosť o amnestiu. Riekol som, že bezpodmienečne trvám na jeho prepustení. Na druhý den o 11. hod. dopol. sdelil mi Schieszl telefonicky, že Palounek je prepustený na slobodu."

A ďalej posl. Stříbrný hovorí: "Prepustený Palounek žiadal od ministerstva spravedlnosti, ako mi nejskoršie bolo sdelené, náhradu za väzbu. Ministerstvo spravedlnosti, keby bolo išlo o človeka, ktorý právom bol odsúdený, iste by ho bolo odmietlo vôbec a nebolo by s ním vyjednávalo. Ale čo sa stalo? A na to mám úradné dokumenty. Páni nevrátili žiadosť Palounkovu o náhradu škody Palounkovi nazpäť, ale predvolali ho pred krajský súd v Ružomberku a tu mu doručili dva dekréty. Jedon bol vystavený 22. júna a druhý o niekoľko mesiacov neskoršie." Posl. Stříbrný predčítal obidva dekréty a dodal k tomu: "Tieto dve úradne listiny sú dostatočným dôkazom, že i ministerstvo spravedlnosti prijalo názor, že Palounek bol nespravedlivo odsúdený."

Toto obvinenie senátora a býv. ministra nár. obrany Václava Klofáča je tak ťažké a takej povahy, že môže slúžiť za dostatočný podklad, aby posl. snemovňa bezodkladne zriadila výbor na vyšetrenie tohoto neuveriteľného prípadu.

A páni moji, 1924 sa to stalo a dneska je tomu 8 rokov a o tom sa mlčí a slávna vláda ani len toľko námahy si nedala, aby sa opýtala: či sme odškodení? Čo je správno z Leva a akou škodu jste utrpeli nebo neutrpeli. Pánovia, toto je vec Stříbrného, ale ja mám tuná písaný dôkaz (Posl. Chmelík: To je věc pravdy a morálky!) Čujte, čo píše Palounek 12. apríla: "Potvrzujem pánu poslancovi, že náš súkromý rozhovor, ktorý sme mali dnes v kláštore Dominikánov v Prahe, že v čas potreby som ochotný pred ktorýmkoľvek súdom dokázať, čo sa týče atentátu na tlačiarňu Leva v Ružomberku, a vykonávateľa pomenovať." (Výkřiky komunistických poslanců.) S vámi nebudeme rozprávať, až keď pomenujete osoby, ktoré to vykonaly.

"Mám na to písomné dôkazy, poneváč zasiahol som do veci a priebeh celej veci presne znám, poneváč som bol úradníkom ministerstva nár. obrany a ako taký požíval som dôvery i vo veciach najdôvernejších. Vo veškerej úcte inž. Palounek. Pernštýn 9." A podal mi (ukazuje listinu) tento originál šifrovaného telegramu, ktorý originál mu poslal ako orgán ministerstva nár. obrany Václav Klofáč. Pánovia, tu jest originál šifrovaného telegramu číslo 62/20 VOE, MNO, vnitřní, a tuná je kľúč, kde sa dáva návod, ako je treba šifry čítať. To znie takto: "Dostal jsem pokyn shora, aby bila znemožněna luďákům agitace tiskem, zařiď opatrně, aby v tiskárně v Růžomberku vypuknul oheň a u rotaček aby sa rozedřely písty. Opatrně, ostatní ústně." Za to dostal 2.800 Kč poukázaných pod č. 218 a vyúčtovaných ministerstvom nár. obrany, major Kouba dostal, kapitán Kyjovský, neviem či je dnes úradníkom ministerstva zahraničí v Belehrade a Kouba bol kapitánom vo vojsku v Ipolských Šahách. (Posl. Čuřík: Co tomu říká Šrámek, sedí s nimi ve vládě!) Keby Šrámek bol dal ten rozkaz, ten by mal smelosť riecť, moja vina, ale to urobil Klofáč a ten si netrúfa priznať.

Ešte bych vám mohol prečítať exposé samého Palounka, ale nebudem slávnu snemovňu unavovať. (Výkřiky.) "Praha, dňa 9./12. 1924. Exposé. Krátko pred voľbami do Národného shromaždenia dostal som prípis veliteľa odbočky zpravodajského oddelenia MNO, majora Vaněka VOA - neviem, čo to je, tuším, že to je úradník ministerstva zahraničia - kapitána Jána Kyjovského, abych za každú cenu znemožnil tlačovú agitáciu slovenskej ľudovej strany. Išiel som do Bratislavy, abych sa presvedčil o celej veci, ktorá sa mi nezdála dosť fair a mohla byť dosť nebezpečná. Kapitán Kyjovský mi opakoval rozkaz ústne, zmieňoval sa pri tom, že dostal pokyn shora, že prebiera všetku odpovednosť. Súčasne poslal ku mne do Kubína, on býval v Kubíne, kde som tenkrát bol kapitánom italských legií, Koubu, ktorému som dal k ruke svojho tajomníka, poručíka Karla Nového. Dal som im zapaľovače, ich som mal celé bedny na sklade, zvané čokoláda." Fajn čokoláda. (Výkřiky slovenských ľudových poslanců.)

"Zapaľovače sa osvedčily už prv a bola istota, že vznikne v tlačiarni "Leva" požiar, ktorý si nikto nebude môcť vysvetliť. Zkúšky so zapaľovačmi videl tiež býv. minister nár. obrany Klofáč vo svojej vile v Strašniciach 8. decembra 1921. K zničeniu piestov rotačiek dostal karborundum v balíčkoch. Chéf plebiscitu pre Spiš a Oravu, Janček, nám dal po preukázaní legitimáciami plebiscitné auto, v ktorom položiac zapaľovače, Kouba s Novým utiekli do Kubína, keď podložili oheň, a odtiaľ jel Kouba do Bratislavy, kdežto Nový zostal v Kubíne. Za 2 dny bolo v "Slováku" na úvodnom mieste oznámené, že sa atentát nezdaril. A boly mne činené výtky. Ale riekol som, že o veci nechcel som a nechcem nič mať, poneváč i prez to, že rozkaz je shora, hraničí takmer s trestným zákoníkom, s ktorým nechcem mať žiadné činenie, znajúc spoľahlivosť faktorov politických.

To je zkrátka popísaný atentát na "Leva". Že sa skutočne mala vec, ako popisujem, môžem dokázať i pred súdom."

Čo sa týče veci generála Henoquea, jeho obchodu s benzínom pre Maďarsko, to čítať nebudem, to sa "Leva" netýka.

Páni moji, čo sa stalo s "Levom", je res judikáta; a Palounek si trest odsedel a vypustili ho. Ale čo sa stalo 1923 až 1925 v Bratislave? Že nám "Slováka" vyrabovali na poludnie. Na čí rozkaz to išlo, to nehľadám. O poludni bolo shromaždenie a držali reč, po ktorej išli do tlačiarne a keď tam ničoho nenašli, išli na Listovú ulicu a tam do redakcie, administrácie, zabrali kartotéku, knihy, dokumenty, účastniny "Slovákove". Na jedon milion Kč škody "Slovákovi" urobili. A "Slovák" následkom toho musel zlikvidovať s veľkými pasivami, veď vieme, že 4. decembra 1930 bol zastavený a dnes po 4 rokoch zastavenia a zlikvidovania "Slováka" som dostal výzvu od finančnej direkcie bratislavskej, abych zaplatil 23.000 Kč obratovej dane za to, že nás vyrabovali, že nás zničili. (Výkřiky posl. Onderčo.)

Slávna snemovňa! Slováci už pred 25 rokmi dokázali vernosť myšlienke národnej, slovanskej, máme za sebou historiu trpiteľskú, za nami sú žaláre a hroby. Zo Slovákov nikto neprišiel k tejto republike a nič si nepýtal za svoje rany, ani haliera za jeho utrpenie, ako to robil p. Klofáč v boji za Rakúsko-Uhorska, aby sa mu republika peňažite odmenila. Pán prezident rozdelil medzi chudobných politikov československých veľké miliony zo sbierok amerických Slovákov. Juraj Stříbrný vrátil tento dar. Ani dodnes nevieme, ktorý slovenský politik obdržal z tohoto daru. (Hlasy: Šrobár dostal!) Šrobár v Trenč. Tepliciach uznal, že dostal milion a že si za to kúpil účastiny podniku. Stříbrný uznal, že má vkladnú knížku, a ostatní nie. Ja uznávam, že som nedostal nič iného než 6 mesiacov na Mírovej, v Brodku a Podolí. Páni moji, ani vo snách mi neprišlo, abych voči republike pozdvihol žalobu, že som bol nespravedlivo žalovaný a že som bol nespravedlivo internovaný, preto že hájím národ, mlčal som a mlčím a odnesiem svoje tajomstvo do hrobu.

Ale pozrite si, akou mierou merajú úrady iným. Je tu pán senátor Klofáč, bývalý minister nár. obrany, ktorý za to, že za českú vec trpel, dostal vysokú odmenu. "Národní Myšlenka" (ukazuje časopis) táto "Národní Myšlenka" píše toto - je to číslo 3, roč. VI z r. 1928:

"Okresní správě politické v Žižkově: Podepsanému bylo vyměřeno 505.000 Kč náhrady za 3leté nezákonné věznění a za škodu tímto mu způsobenou." Tedy 505.000 Kč za to, že 3 roky sedel. - "Vzhledem k rodinným poměrům žádá podepsaný, aby z obnosu pro podobné účely na r. 1920 určeného poskytnuta mu byla zákonem zdůvodněná záloha. St. Strašnice, 22/XII. 1920. V. Klofáč, senátor, St. Strašnice 178." (Posl. Chmelík: Dostal!) Či dostal alebo nedostal, ja neviem. Ani si to nedám ustáliť.

Ale, páni moji, Václav Klofáč mal r. 1928 60 rokov. Ja som trochu starší. Tedy sluší sa, aby politickým verejným faktorom prišlo uznanie a prišlo poďakovanie. A prišlo pánu Klofáčovi, dostal toto:

"Pane senátore Klofáči, k Vaší šedesátce vděčně vzpomínám, že jste se stal jedním z prvých mučedníků domácího odboje; zaslepené Rakousko tím světu ukázalo, jakým v národě byl za války duch. Přispěl jste svým utrpením k udržení a zesílení domácího odboje a ke konečnému vítězství. A nemohu Vám také nepoděkovat za to, že jste vzorně nikdy neukazoval svých ran." 505.000, to neboly rany? "A nikdy se jich nedovolával. Přeju Vám zdraví a všechno dobré. Oddaný Vám T. G. Masaryk."

Páni moji, my takéto veci neznáme, ale bolo by spravodlivé, aby učinená škoda sa odčinila, aby sa "Slovákovi" všetko nahradilo. (Posl. Čuřík: To dávají raději bankám miliony!) Keď naši mučedníci mlčia, oni z našich hrobov nepovstanú. Naše veci sú pochované, ale p. Klofáč dáva dnes mučedníka. To je rozdiel medzi nami a ním, že on napíše, aby mu dali zo zálohy. My o zálohách nevieme. Slávny snem! Vnútorná konsolidácia nášho štátu úzko súvisí s vyriešením slovenského problému.

Místopředseda Taub (zvoní): Pane řečníku, upozorňuji, že vaše řečnická lhůta vypršela.

Posl. Hlinka (pokračuje): Vypršala? Ja teprv začínam. (Veselost.) Poviem to indy.

Slávna snemovňa! Slovenský národ triraz dementoval, že by nebol verným k Československej republike a slovenský národ sa aj tu slávne osvedčil. My nechodíme po žiadnych hraniciach Československého štátu, my sme srdcom Československého štátu. Novo zvolený predseda snemovne dr Staněk povedal, že bez silného, zdravého Slovenska nemožno mysleť na konsolidovanie pomerov. Páni moji, my nebudeme ukazovať na úmyselné zruinovanie ľudu, nebudeme ukazovať na biedu, ktorá je dnes na Slovensku, nebudeme ukazovať, ako komíny našich továrieň dnes vyhasly, že dnes po horách miesto hukotu píl a sekier sa ukazujú kríže, že dnes slovenský chlieb je tak chudobný, že naň pozrieť je bolno. (Posl. Kurťak: To nepomože!) Pánovia moji, teraz prijde u nás slávna vláda so suchúčkym súchotinárskym programom a hovorí, čo môžme urobiť, urobíme to a predsa, ale nepovie uprimne, otvorene, čo pod tým rozumie alebo čo tá vláda urobiť chce. Miesto toho, aby to povedala, osou politiky dnešnej sú úradnícke platy - my sme uspokojení. Ale takto starí ministri odišli, prišli iní a je dobre. Miesto toho, aby povedala: štátni zamestnanci, ako vám to povedal prezident republiky, tak sa aj má? Nemáme dôveru v politikov, ani úrady, pozrite, doneste obeť a bude vec v poriadku. - To sa nepovie nič. Odburávajú sa tu osobné, tam zase vecné výdaje. - Pán min. predseda na krátko vykazuje, že schodok na tento rok bude 1150 mil. Kč, a bude toho iste viac. Veď, slávna snemovňa, nedávno sme sa dozvedeli, že na r. 1931 je schodok 1965 mil. Kč. Tak kde vezmú tie 3 miliardy? Miesto toho mal povedať, že máme 15 ministerstiev, ideme nepotrebné odbúrať! Kričalo sa, bubnovalo sa, aby sa ministerstvá odbúraly, aby sa hospodárilo, aby sa autá zastavily, a čo sa vykonalo? Len ministerstvo zásobovania sa presunulo na Malého Petra, ostatné zostalo tak, nič sa nezmenilo a nezmení. A vy, slávna koalícia, i bez nás i proti nám sa ďalej vadiť budete, a budete tam bojovať, jedni proti druhým, kým nedobojujete a vaše osobné zaujmy kýmkoľvek neprijdou buďto voľby a kýmkoľvek sa národné ovzdušie neočistí alebo prijde úradnícka vláda. Týmto spôsobom "fortwursteln", páni moji, sa nedá politika robiť. Mal by som hovoriť o robotnícej otázke, o nezamestnanosti, ale to si ponechám na druhý raz, ako sa merie u nás: V Čechách sa posielajú podpory tým, ktorí to nechcú, ako do Nemecké Jabloné, odkiaľ sa posielajú nazpäť. Do Ružomberka, kde je 1451 nezamestnaných, sa pošle 10.000 Kč, na Frýdek 445.000, do Ostravy 520.000 atď. sa pošlú státisíce. Pre Slovensko nemajú podpory.