Vláda a také Národní banka vždy prohlašují: také my odmítáme inflaci. Ale při tom vláda dělá něco, co sice není inflace, - jako dnešní zákon - ale dosahuje tímto zákonem toho, že mnoho lidí doma i v cizině chápe to špatně a pokládají to za inflaci. V mírném zvýšení bankovek nebo v nižší úhradě zlatem a devisami nevidím sice žádné nebezpečí, ale zde v tomto státě, kde vůbec nemáme řádné vlády, kde vláda vůbec nemá programu, mají se poměry jinak. Mnoho lidí - a mohu klidně říci, jest to především české obyvatelstvo - říká, jestliže se na př. rozmnožuje počet bankovek nebo klesá stav devis, že v několika měsících bude česká koruna dole. S tím by byla musila vláda s psychologického stanoviska počítati. Lidé zvláště v českých krajinách hromadí dnes peníze, což má za následek, že mnoho peněžních ústavů má připraveno velké částky, poněvadž nevědí, co se stane, a jiný následek jest, že mnoho živnostníků, rolníků, kteří naléhavě potřebují peníze, běhají od jedné záložny ke druhé a všude je odmítají, i když jde o malé částky.

Vláda musí míti jasno o svém postupu a musí obyvatelstvu oznámiti své cesty, aby se obyvatelstvo uklidnilo.

Velkoobchodní index dospěl dnes ve většině států na mírovou paritu. Zkoumáme-li jen poslední léta - od r. 1929 do dnes - vidíme, že velkoobchodní index velmi klesl. Ve Francii se 124 na 85, v Italii se 121 na 86, v Maďarsku se 122 na 99, v Německu se 137 na 100, v Rakousku se 130 na 113, ve Švýcarsku se 141 na 100, v Československu se 121 na 101. Musíme se nejprve tázati, zda chceme v této deflaci postupovati a jak daleko ji chceme hnáti. Připouštíme, pokud trvá inflace, každý si řekne, počkám s investicemi, až to bude ještě levnější. Bude-li deflace pokračovati, jistá jest jedna věc: že se investiční činnost velmi zabrzdí. Předpokladem nové epochy by bylo, že by nejprve v celém světě došlo ke všeobecnému uklidnění. K tomuto uklidnění může dojíti jen tehdy, jestliže rozhodující vůdcové světa prohlásí, že všechny válečné dluhy musí býti škrtnuty. Brüning velmi správně prohlásil dne 11. května: "Budou-li škrtnuty všechny politické dluhy, bude každá země bohatší než před tím." Pak se musíme snažiti, aby zlevnily všechny průmyslové výrobky, aby byly sníženy dávky, ale pak aby byla udušena deflace. Zdravá základna pro nové hospodářství byla by pak vybudována tím, že česká Národní banka sníží diskont. Jest zajímavé, že dne 25. února bankovní míra londýnské národní banky činila 6%, od několika týdnů jest snížena na 2 1/2%, a žádnému kapitalistovi ani nenapadne, aby z Anglie odvolal peníze, ačkoliv bankovní míra činí jen 2.5. Ale také ani nenapadne žádnému kapitalistovi, aby posílal své peníze do Řecka, poněvadž tam bankovní míra činí 11%. Kapitalista si řekne: dám raději peníze tam, kde dostanu menší úrok, ale kde je to jisté. My máme bankovní úrok 6% ní, Budapešť 7%ní a Madrid 6 1/2%ní. Toto porovnání s Budapeští a Madridem nám přece ukazuje, že jest to pro nás zahanbující, že náš bankovní úrok jest dnes ještě tak vysoký a že jest to samozřejmá věc, že bankovní úrok bude také u nás snížen. Nejbližším následkem musilo by býti, že samozřejmě bude také snížen úrok z dluhů, ale také úrok z vkladů. Neboť dostane-li dnes někdo ze svého vkladu 5% a před 4 lety dostával také 5%, může si dnes již koupiti za úroky více než tenkráte. Myslím, že nikdo rozumný by nic nemohl namítati, kdyby oba druhy úrokové míry jak pro dluhy, tak také pro vklady, byly sníženy.

V posledních letech ujasnili jsme si jednu věc, že přes všechny sliby musíme si pomoci především sami. Mimo to se musí spojiti všechny státy, které jsou na sebe vzájemně odkázány. Loňského roku byl učiněn velký návrh na celní unii Německa s Rakouskem. Jest smutné, že právě pražská vláda na prvém místě zabránila této celní unii. Jsme přesvědčeni, že k této celní unii Rakouska s Německem byly by se brzy připojily jiné státy a že kdyby se tato unie byla poštěstila, nebyla by bývala bída dnes tak veliká jako je. Bude-li tato uzavřenost pokračovati ještě dále, bída těchto států musí vzrůsti ještě více než dosud. Před několika týdny pronesl ministr Beneš na konferenci zahraničních ministrů Malé Dohody tento výrok: "Hlavní věc, že máme plán a že víme, co chceme." Domnívám se, že všichni jsme pevně přesvědčeni, že ti páni nahoře žádný plán nemají a že nevědí, co chtějí. Jest nutné, že již po léta stále a stále sestavují plány. Vzpomeňte na Sinai, na Tardieuův plán, na Benešův plán a že jsme dnes rozervanější než dříve. Státníci si musí říci, že musíme dospěti k nějakému konci. Právě tento uvedený závěr nám ukazuje, že tito páni nemají žádný plán ani v obrysech.

K vládě, která hospodaří bez plánu, a jejíž předseda vlády se tím dokonce ještě chlubí, k vládě, která po 2 1/2letém mluvení a sporech chce teprve nyní začíti s prací, k takovéto vládě nemáme důvěry a nemůžeme tedy, ačkoliv jest nám leccos na zákoně o drobných penězích sympatické, z politických důvodů pro tento zákon hlasovati. (Potlesk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. dr Pružinský. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. dr Pružinský: Slávna snemovňa! Návrh zákona o drobných minciach, ktorý práve pojednávame, je dôležitejší, než sa to zdá laikovi. R. 1929, keď sa pojednávalo opatrenie Stáleho výboru o konečnej úprave našej meny, prehlásil vtedajší minister financií dr Engliš toto: "Finančná správa započne bezodkladne s prípravou celkovej kodifikácie všetkých noriem o mene, mincovníctve a cedulovej banke, ochrane meny atď. Príprava sa stane za spolupôsobenia odborných kruhov a podľa zákona samozrejme i Národnej banky. Pri kodifikácii bude nutno uviesť všetky rozptýlené normy právné v myšlienkovú sústavu a odčiniť prípadné neshody, nejasnosti atd."

Naskytuje sa nám teda otázka, prečo sa podáva menový zákon snemovni pred sľúbenou kodifikáciou valutového zákonodarstva? Ináčej aj ináč dosť obšírná dôvodová zpráva návrhu nehovorí jasne a konkrétne, prečo je potrebný tento valutový zákon. Musím teda odpoveď dať na to, čo zapríčinilo, že vláda pred kodifikáciou valutového zákonodarstva prichádza s valutovým návrhom. Tento návrh vyhovuje jednak národohospodárskym potrebám, jednak finančným potrebám štátnej pokladne. Vyhovuje národohospodárskym potrebám tým, že zmnožuje obeživo.

A nech je mi tu dovolené uviesť niektoré štatistické dáta o obehu obeživa podľa dát Národnej banky, a to čerpajúc z úvah, ktoré vydalo študijné oddelenie pod názvom "O příčinách hospodářské krise" a rozumejúc pod pojmom obeživo, bankovky plus žíro. 1. septembra 1927 činil obeh 8349 mil., o rok pozdejšie, teda 1. septembra 1928, 8396 mil., 1. septembra 1929 8172 mil. Kč, 1. septembra 1930 7773 mil. Kč a podľa posledného výkazu Národnej banky 6633.4 mil. Kč, z čoho sú 5849 mil. bankovky a 784.4 mil. žíro. Keď bereme výš citovaný stav 1. septembra 1927 za 100%, vidíme, že 1. septembra 1928 činilo obeživo oného z 1. septembra 1927 100.5%, teda ešte malé stúpnutie, 1. septembra 1929 97.9%, 1. septembra 1930 93˙1% a najposlednejšie 79.4% oného obeživa, ktoré bolo 1. septembra 1927. Teda to obeživo scvrklo sa asi na 3/4, ovšem bez drobných mincí. Je teda rozmnoženie zákonitého platidla odôvodnené, a to aj z toho dôvodu, že u nás na hlavu ešte i po tomto zákone pripadne menej drobných mincí, než na pr. vo Švajciarsku, ako to dôvodová zpráva uvádza. Scvrknutie obehu bankoviek pôsobilo v značnej miere deflačne, malo neblahý vliv na podnikanie, zamestnanosť atď. Je to teda zdravý odklon od terajšej krytej deflačnej politiky. Ale zdôrazňujem, neznamená to infláciu, len akúsi stabilitu a nezrúti sa za to kurs našej koruny.

Má tento návrh aj svoj finančný efekt pre štátnu pokladňu, poneváč znamená pre štátnu pokladňu efektívny zisk, ktorý sa docieli s jednej strany tým, že výjmuc 5halierníkov kovová hodnota drobných mincí je menšia než ich nominálna hodnota, v ktorej ich štát vydáva, takže tým štát vlastne prijde k bezúročnej vnútornej pôžičke, čo znamená nemalú výhodu pre poplatníkov štátu, a síce tým, že sa ich daňové bremeno pre úrokovú službu štátneho dlhu nezvýši. S druhej strany znamená výdaj drobných mincí pre štátnu pokladňu zisk aj preto, lebo istá čiastka zmizne z obehu: tak ztratením, ďalej použije sa drobných mincí k iným účelom ako k ukladaniu na pamiatku do základných kameňov významnejších budov, pre ozdobné predmety, šperky, najmä u menej vyspelých krajov. Je zrejmé, že preto, že nominálna hodnota drobných mincí je vyššia, než ich vnútorná (kovová) hodnota, znamená zmiznutie každej drobnej mince z obehu pre štátnu pokladňu čistý zisk.

Dľa návrhu má sa použiť zisk plynúci z rozmnoženia drobných mincí v prvom rade ku prevzatiu obchodu bankového úradu ministerstva financií v likvidácii od Národnej banky do vlastnej správy štátu. Okolnosť, že hospodárenie býv. bankového úradu ministerstva financií končí so značným schodkom, je nemilým prekvapením pre poplatníctvo republiky a to i vtedy, jestli sa v dôvodovej zpráve uvedený schodok následkom zinkasovania niektorých na teraz za dubiózné považovaných pohľadávok sníži. Ak je aj v tých 288 mil. Kč nejaký bezpečnostný koeficient, ale jakási strata bude, poneváč keby nebola strata, bol by ten § 9 bezpredmetný. Je to nemilé prekvapenie pre poplatníctvo. Predstavovali sme si, že Bankový úrad ministerstva financií znamená zisk, ale takto len aby poplatníctvo doplácalo. Teda nielen štátné lesy a statky a železnice, ale aj Bankový úrad ministerstva financií v likvidácii je pasivný. Zbytok zo zisku výdajov drobných mincí sa má použiť k splateniu štátovkového dlhu u Národnej banky. Je známo, že dľa úmluvy štátu s Národnou bankou sa má snížiť štátovkový dlh do konca obdobia prvého privilegia, do 1. apríla 1941, o 3 miliardy. Tento štátovkový dlh by sa mal v prvom rade splácať z výnosu dávky z majetku. Poneváč ale, ako to už bolo spomenuté v posl. snemovni, pri pojednávaní záverečných účtov, je pochybné, že koľko sa dá zinkasovať z nedoplatkov na dávke z majetku, potrebné sú aj iné prostriedky k splácaniu štátovkového dlhu. A keby sa neupotrebil k tomuto účelu zisk docielený z výdaju nových drobných mincí, by sa musela zodpovedná čiastka vziať z ostatných štátnych príjmov, čo by zasa malo za následok nové bremená na bedrá poplatníctva.

K jednotlivým ustanoveniam návrhu dovolím si učiniť následovné poznámky:

Návrh zavádza novú drobnú mincu, päťadvacatník, z toho dôvodu, že sa má tým docieliť drobenie cien, poťažne sa má prekaziť zaokruhlovanie cien na najbližšiu desiatku, t. j. na 30 halierov, potažne na 60halierov a jeho násobky. Dľa môjho názoru je tento dôvod nie dosť závažný, poneváč v tejto dobe najťažšej hospodárskej krízy obecenstvo veľmi bedlí na to, aby sa ceny nezaokruhlovaly. Jako sa hovorí "pred tým sme počítali s korunami, teraz s každým halierom". Táto ostražitosť obecenstva je o mnoho vhodnejším prostriedkom oproti škodlivému zaokruhlovaniu cien ako zavedenie novej drobnej mince dvacaťpäťhaliernikov. Odvolávanie na žiadosť rozličných hospodárskych korporácií dľa môjho názoru neobstojí, poneváč ako je to z dôvodovej zprávy zrejmé, tieto korporácie sťažovaly sa len na nedostatok päťhaliernikov.

Ale proti zavedeniu dvacaťpäťhaliernikov hovorí mimo toho tá okolnosť, ktorú uvádza a čiastočne aj uznáva dôvodová zpráva, totižto, že dvacaťpäťhaliernik, ktorý v mincovej sústave možno len umiestniť medzi dvacaťhaliernikom a pädesiathaliernikom, bude sa len málo líšiť od spomenutých dvoch druhov, poneváč v priemere spomenutých dvoch drobných mincí (totižto je reč o dvacaťhaliernikovi a pädesiathaliernikovi) je rozdiel len púhych dvoch milimetrov; priemer dvacaťhaliernika je dvacať milimetrov a priemer pädesiathalierníka je 22 milimetrov, takže priemer nového dvacaťpäťhaliernika by bol dvacaťjeden milimeter, takže skutočne je malý rozdiel jednak oproti dvacaťhaliernikovi, tak na druhej strane oproti pädesiathaliernikovi. Táto okolnosť bude viesť k častejším omylom: dvacaťpäťhaliernik bude sa vydávať za dvacaťhaliernik alebo za pädesiathaliernik a opačne dvacaťhaliernik bude sa vydávať za dvacaťpäťhaliernik a pädesiathaliernik za dvacaťpäťhalierník, čo podľa okolností zapríčiní hmotnú škodu či tej stránke, čo tento peniaz, potažne peniaze prijíma alebo vydáva, najmä keď vezmeme do povahy, že v obyčajnom živote nie je dosť času k tomu, aby sa mince náležite poobhliadaly.

Neobstojí ani ten dôvod dôvodovej zprávy, že tomuto malému rozdielu dvacaťpäťhaliernikov oproti dvom spomenutým minciam sa bude čeliť tým spôsobom, že bude veľmi hrube a hlboko vrúbkovaný s perlovcom veľmi riedkym, poneváč takáto minca sa lahšie upotrebí, zoderie, nastáva potreba častejšieho premincovania, čo zase podstatne sníži zisk štátnej pokladne, pochádzajúci z výdaju drobných mincí.

Nepovažujem za šťastnú myšlienku uviesť do obehu nové dvacaťpäťhalierniky ani preto, poneváč budeme mať príliš mnoho druhov drobných mincí, čo s jednej strany zapričiňuje nepriehľadnosť, s druhej strany ale zvýšia sa ražebné trovy, čím sa zase zmenší zisk štátu z výdaju drobných peňazí plynúci. Za prospešnejšie by som považoval, keby sa dvacaťpäťhalierníky vôbec nerazily a ich kontingent by bol pridelený alebo dvacaťhaliernikom alebo pädesiathaliernikom, alebo by bol rozdelený na tieto dva druhy, ovšem tak, že v § 4 návrhu kontemplovaná maximálna výška v čiastke 1.200,000.000 by sa nesnížila. Podľa druhého odstavca § 4 návrhu, ktorý bol vlastne prevzatý z predošlého zákona, kde je reč o tom, aká je skutočná potreba drobných mincí, má sa slyšať Národná banka. Toto ustanovenie považujem za zbytočné, ponajsamprv preto, poneváč nemá sankciu, poťažne, že je mienka Národnej banky pre finančnú správu nie záväzná, po druhé preto, že mienka Národnej banky sa môže zadovážiť aj beztoho, že by o tom bola spomienka v zákone, ako sa to deje v iných prípadoch a iných hospodárskych korporáciách. Keď berieme v úvahu, že právo vydať peniaze je par excellence výsostné, suverenné právo štátu, a keď počujeme reči, ktoré volajú po tom, aby správa meny bola vzatá do vlastnej správy štátu (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.) a odňatá súkromnej akcionárskej spoločnosti, tak nepovažujem za šťastnú myšlienku zákonom ustanoviť Národnú banku za mentora finančnej správy resp. ministra financií.

K § 7, ktorý hovorí o deravých, ináč než obyčajným obehom zľahčených, alebo poškodených drobných peniazoch a ktorý má najmä pre široké vrstvy sociálne slabších veľký význam, poneváč veľké platby prevádzajú sa šekom, poukázkou, žírom, odúčtovaním (clearingom), platidlom drobných ľudí sú ale drobné mince, dovolím si urobiť následovné poznámky: Tento paragraf stanoví, že drobné mince, deravé, ináč než obyčajným obehom zľahčené, alebo poškodené nie sú zákonným platidlom a že budú nápadným spôsobom znehodnotené a strane bez akejkoľvek náhrady vrátené. Poznamenávam, že dosavádna prax bola horšia než citované ustanovenia, totižto horeoznačeným spôsobom znehodnotené mince sa stranám vôbec nevracajú.

Ďalej poznamenávam následovné: Dľa § 6 obyčajným obehom opotrebované mince sa zamenia v plnej hodnote, ale kde sa jedná o neobyčajné opotrebovanie, ako som to citoval dľa § 7 návrhu, budú tieto mince znehodnotené a strane bez náhrady vrátené.

Slávna snemovňa, ľahko je túto záležitosť teoreticky riešiť. V teorii je ľahko urobiť rozdiel medzi mincou, ktorá je obyčajným spôsobom opotrebená, a mincou, ktorá je opotrebená neobyčajným spôsobom. Ináč je to v praxi. Ako má si ten jednoduchý človek, - veď ako som spomenul, drobné mince sú obeživom sociálne slabších vrstiev - zjednať istotu, či tá alebo oná minca je zodratá obyčajným spôsobom a či neobyčajným spôsobom? Ako som už aj spomenul, normálny beh života nestrpí, aby mince boly položené pod drobnohľad. Ako teda? Môže sa človek dostať pred následovnu dilemu: Buďto vezme peniaz a vtedy je vystavený tomu nebezpečiu, že príslušný vládny orgán prípadne považuje tú mincu za neobyčajným spôsobom upotrebenú a znehodnotí ten peniaz, alebo človek sa vyhýbajúc prípadnému poškodeniu, zdráha sa prijať drobnú mincu, o ktorej má pochybnosti, či bola obyčajným spôsobom opotrebená, a vtedy v tom páde, že sa uzná minca za takú, ktorá nebola neobyčajným spôsobom opotrebená, môže byť ten človek trestne stíhaný preto, že sa zdráhal prijať zákonné platidlo.

Túto záležitosť by bolo treba dľa zásad spravedlnosti upraviť takto: Len obyčajným obehom opotrebované mince sa majú zameniť plnou hodnotou, ako to návrh kontempluje.

Pri minciach ináč ako obyčajným obehom zodratých, zľahčených, alebo poškodených by bolo treba rozlišovať, a síce, či zavinila to poškodenie stránka sama a či nie. V páde, že by bolo dokázateľné, že stránka sama zavinila poškodenie, tak je správné riešenie kontemplované v § 7 návrhu, totižto, aby minca bola znehodnotená a strane bez náhrady vrátená. V tom páde ale, kde je nie dokázané, že stránka nesie vinu na tom, že minca je neobyčajným spôsobom poškodená, kde sa teda u stránky môže predpokladať bona fides, spravodlivosť vyžaduje následovné riešenie: Pri tomto prípade sa môže poškodená minca premincovať a štát skutočne príde len o razebné (seigneuriage). Štát na pr. za takýmto spôsobom poškodený desaťkoruník dostal oného času prácu alebo tovar v hodnote 10 Kč a poškodenie zapríčinilo tú škodu, že práca spojená s razením vyšla na zmar. Spravodlivé je teda, aby v takomto prípade išlo len o náhradu razebného a nie sprostenia štátu od veškerého obliga nad utrpenou škodou. Spravodlivé riešenie je teda toto: vtedy, keď sa jedná o neobyčajné opotrebenie mince a keď u stránky je nie dokázateľná mala fides, nech sa vyplatí stránke za stiahnutú mincu náhrada, a to v takej miere, ktorá zodpovedá nominálnej hodnote zmenšenej o razebné trovy. Na pr. keď niekto prezentuje strieborný desaťkoruník a mincovňa ustáli, že je neobyčajným spôsobom opotrebený, ale nemôže sa dokázať, že ten človek to sám previnil a nie je mala fides, teda nech sa mu vyplatí náhrada nie síce 10 korún, ale tých 10 korún minus razebné trovy. Keď je to jedna koruna, nech dostane 10 Kč minus 1 koruny.

Tento môj návrh odôvodňuje aj tá okolnosť, že oného času majiteľom ceduliek bývalej rakúsko-uhorskej banky, ktoré boly opatrené falošnými kolkami československými, bola v istej miere poskytnutá náhrada, jestli nebolo dokázané, že kolky falšovali sami. Jako som spomenul, aj sociálne ohľady hovoria za spravodlivé riešenie, poneváč drobné mince sú obeživom drobných ľudí. Mzdy sa často vyplácajú drobnými mincami a najmä platí to pre budúcnosť, keď bude drobný 20korunák a drobný človek počíta každú nespravodlivosť značne, a tu príde do povahy i tá okolnosť, že v budúcnosti bude drobných mincí viac a hodnotnejšie kusy (20korunáky) než dosiaľ, je teda potrebné dbať o to, aby nevinní ľudia neboli poškodení.

Konečne treba do úvahy vziať aj tú okolnosť, ktorú som už spomenul, že štát totižto má z výdaju drobných mincí značný osoh jednak tým, že vnútorná hodnota mincí je menšia než nominálna, jednak tým, že čiastka drobných mincí sa nenavráti, buď sa ztratí, buď sa upotrebuje k iným cieľom, teda nie je odkázaný na to, aby svoj zisk zväčšoval z hmotnej škody nevinných ľudí.

V § 7 je ďalej ustanovenie, že falšované mince prepadnú štátu a že o tom, že či ide o opotrebovanie obyčajným obehom a či o iné poškodenie alebo falšovanie, rozhoduje jedine štátna mincovňa. Proti tomu, aby v takejto záležitosti rozhodovala jedine štátna mincovňa, pri pojednávaní opatrenia Stáleho výboru o konečnej úprave čsl. meny v 9. schôdze posl. snemovne dňa 16. januára 1930, ozval sa p. kol. posl. dr Macek, hovoriac takto:

"§ 5 má jen jednu vážnější chybu kromě druhé menší, že dává mincovně právo, aby prohlásila nějakou minci za padělek, a při tom prohlašuje, že ta padělaná mince propadá státu a bude odevzdána státní mincovně. Tato mince jako padělek patří pak jí a kdyby se ta mincovna zmýlila - quod deus avertat obohatí se stát bez své zásluhy, bez jakéhokoliv odvolání a obrany toho člověka, v jehož neprospěch se ta mincovna zmýlila."

Ja s vývodami p. dr Macka úplne súhlasím. I keď sa tu jedná len o inštančný postup, veď je možná ešte sťažnosť k správnemu súdu, potrebuje to ale pravotársku kontrasignáciu a preto pri menších prípadoch je to nie praktikabilné, je možná ešte cesta prípadne k riadnemu súdu civilnému, poneváč administratívné rozhodnutie dľa našej judikatúry neprejudikuje v civilnom spore, táto cesta v menších prípadoch tiež nepríde do úvahy, poneváč sa nerentuje, zdôrazňujem, i keď sa tu jedná len o inštančný postup, predsa do ohľadu berúc najmä tú okolnosť, že toto pokračovanie je nie contradiktorné, je málo jedna inštancia, potrebný by bol dvojstupňový inštančný postup.

Po tomto posudzovaní tohoto návrhu, prídem k tomuto záveru:

Návrh, ako som už spomenul, má svoje výhody, rozmnožuje obeživo, donáša štátnej pokladni zisk, čo príde vhod pod ťažkým daňovým bremenom stonajúcemu obecenstvu. Predsa nemôžeme za návrh hlasovať, poneváč dáva hmotné prostriedky do rúk onej vláde, ku ktorej nemáme dôveru a ku ktorej stojíme v opozícii. Práve tak, ako zo spomenutých dôvodov sme nehlasovali za rozpočet, za pôžičku, nebudeme hlasovať ani za tento návrh. Tým končím. (Potlesk.)