Na 14. ledna svolala komunistická strana schůzi lidu do Kaliny, asi 15 km vzdálené obce od Dubové. Schůze byla okresním úřadem povolena. Mám zde originál výměru ze dne 11. ledna 1932, čís. 1. Z celého obvodu scházeli se na tuto schůzi vesničané po stovkách nerušeně, takže o 10. hodině bylo v Kalině již na 4000 lidí a schůze byla ohlášena na 12. hodinu. (Výkřiky.) Hned k tomu přijdu, jen teď dávejte pozor! (Posl. Chloupek: Na vás není potřeba dávat pozor!) To věřím, ale na vaše ruce je třeba dávat pozor, na vás, kteří jste tam organisovali takovým způsobem, bylo třeba dávat pozor (ukazuje) na ty vaše ruce! (Posl. Chloupek: Vy jste tam ve svém životě nebyl a vykládáte o tom!)

Když přijela naše proletářská delegace mnou vedená do Kaliny, vystoupil proti nám okamžitě velitel s 9 četníky s bodáky, vyzvav nás, abychom se rozešli. Mám zde rovněž zachycený snímek. (Ukazuje.) Poukázal jsem na to, že je schůze povolena, a žádal jsem, aby mi byl předložen průkaz, že schůze byla zakázána, že mám v ruce povolení ke konání schůze. V tom okamžiku vsak velitel dal povel k útoku a já nato velmi důrazně žádal, aby od této násilnosti bylo upuštěno, že se okamžitě spojíme s okresním náčelníkem v Ťačově, s čímž konečně velitel souhlasil. Sen. soudr. Mikulíček, který byl jako účastník této delegace, okamžitě odejel do Dubové na lesní správu, odkud telefonicky se spojil s okresním hejtmanem, kterému vyložil situaci v Kalině. Žádal, aby zákaz, který 2 hodiny před konáním schůze byl vydán, byl okamžitě odvolán, neboť zákaz znamená zřejmou provokaci, zřejmý plán okresního hejtmana na nové krveprolití podobné Košútům a všem krveprolitím, ale strašlivější krveprolití. Okresní hejtman setrval na zákazu. Soudr. sen. Mikulíček přijel zpět a v tu dobu bylo již v obci shromážděno 7000 občanů. Sdělil veliteli, že hejtman zákaz neodvolal, ale že je nutno říci a vyzvati tu masu lidí, aby se v klidu rozešla. Velitel okamžitě dal povel k postoji mužstva a k útoku, ale když viděl, že se masa nehnula a že my kategoricky velitele upozorňujeme na důsledky jeho počínání, zadržel před samotným výstřelem. Za 10 minut nato přijela autobusem jako posila expedice četníků, kteří se postavili přímo mase v bok a jen s napětím všech sil byl zabráněno strašlivému krveprolití, [Další slova byla usnesením předsednictva posl. sněmovny ze dne 22. ledna 1932 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu vyloučena z těsnopisecké zprávy.] Trvalo to plnou hodinu, než se mohla tak ohromná masa rozejíti, která na schůzi šla až 38 km pěšky. [Další slova byla usnesením předsednictva posl. sněmovny ze dne 22. ledna 1932, podle §u 9, lit. m) jedn. řádu vyloučena z těsnopisecké zprávy.]

Kdo organisoval na Podkarpatsku tuto vesnickou chudinu? O tom mám zatím dva, ale mám za to, že to budou veliké balíky dokladů. Mám zde legitimaci právě odborové jednoty zemědělského dělnictva. (Posl. Chloupek: Já jich tam mám!) Ohromnou spoustu, ale jděte si tam dnes pro tyto legitimace... (Posl. Chloupek: Ale běžte tam, zítra je budou chtíti od vás zpátky!)

Vedle toho organisování zemědělských a lesních dělníků, kterým se slibovala půda, kterým se slibovalo zajištění, je druhý způsob odborové jednoty zemědělské pro tak zvané rolnické vzájemné pojištění, kde se od ubožáka vybere 8 Kč, na př. od Deketa Fedora, dělníka. Ale podmínky, pánové: Vyložená zlodějna! (Posl. Chloupek: No tak dobře!) Za podmínek zde vyložených nikdy ten člověk nemůže dostati ani haléře. (Posl. Chloupek: Tak jste lhář!) Vykrást od těchto ubohých lidí poslední korunu! Zjišťoval jsem ve všech místech ve sta případech, zda někdo dostal 1 Kč. (Posl. Chloupek: Nelžete! To je lež!) Ani v jednom případě, a já tu vyzývám přímo exponenta tohoto povedeného hnutí, aby nám přinesl jeden případ, (Posl. Chloupek: Ale stovky vám jich přinesu!) kde vyplatila tato povedená organisace haléř ve prospěch tohoto zuboženého lidu! (Posl. Chloupek: Tam nevyplácí organisace, vždyť je to rolnická pojišťovna! Vždyť zase lžete! Tak aspoň tak sprostě nelžete!) Já nemám na lhaní fabriku, jako máte vy, vy povedený zemědělče, který obděláváte velkostatek. (Místopředseda Roudnický zvoní. - Posl. Chloupek: Vy jste lhal v Suchdole, odkud jste musil utéci před vlastními lidmi!) My k tomuto strašnému stavu (Výkřiky posl. Chloupka), k tomuto hladomoru [Další slova byla usnesením předsednictva posl. sněmovny ze dne 22. ledna 1932 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu vyloučena z těsnopisecké zprávy.] vyslovujeme ne úžas, nýbrž odsouzení tohoto režimu. (Výkřiky.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Štětka (pokračuje): Navrhujeme, aby bylo tomuto lidu okamžitě pomoženo a podáváme také návrh... (Posl. Chloupek: No konečně! To jste mohl říci hned, vždyť víte, že padne do vody!) To věřím a peníze, které by byly k tomu určeny, padly by do vašich kapes, což hned konstatuji.

V našem návrhu žádáme se vším důrazem, aby všem obcím na Podkarpatské Rusi byl okamžitě povolen bezcelný dovoz 500 vagonů kukuřice, 100 vagonů pšenice a 50 vagonů žita k přídělu obyvatelům, kteří trpí hladem. Nesmí se to však díti způsobem, o kterém píší "Lidové noviny" z 15. ledna. Přečtěte si je! Píše se tam o Vrchovině a končí se těmito slovy: "Prvním úkolem však by bylo (Výkřiky posl. Chloupka.) svěřiti ihned vyživovací a kukuřičnou akci nestranné a povolané instituci, Červenému kříži a nesvěřovati ji zpolitisovaným notářům a okr. náčelníkům". Tím máte nejlépe potvrzeno, co znamená ten váš aparát, ti exponovaní okr. náčelníci, exponovaná agrární strana. To je ta zlodějna, kterou vy representujete. (Výkřiky.) Chápu vaše roztrpčení, když se vám to tak boří. Chápu vaši situaci, když jste takto ohroženi. (Posl. Chloupek: Jste zrádce vlasti a dělníků!) Vy jste vyžírač této vlasti a chudého proletářského lidu...

Místopředseda Roudnický (zvoní): Volám p. řečníka k pořádku. (Posl. Chloupek: Já jsem nevyžral nic!)

Posl. Štětka (pokračuje): To je viděti na vašem pupku.

Dále žádáme, aby byly zastaveny okamžitě exekuce vedené proti dělníkům, malým zemědělcům, drobným živnostníkům a vůbec všem osobám, jichž roční příjem nepřesahuje 12.000 Kč. Navrhujeme také, aby bylo zastaveno vymáhání jakýchkoliv pokut uložených pro lesní pych, a to proto, že jsou exekvováni jen dělníci a malí zemědělci, kdežto maďarsko-židovští a čeští typičtí kapitalisté, okupanti Podkarpatska exekvováni nejsou. (Výkřiky posl. Chloupka.)

Dále navrhujeme: Pro neplacení pachtovného za pozemky, pastviny a ornou půdu za r. 1931 a 1932 nemůže býti pachtovní smlouva propachtovatelem rozvázána, nepřesahuje-li příjem pachtýře 12.000 Kč ročně. V těchto případech je vymáhání pachtovného nepřípustné.

Rovněž navrhujeme, aby byla lidu dána potřebná sůl, jíž jsou na Podkarpatsku státní zřídla, která slouží exponentům agrární strany k vydírání lidu. Rovněž tak aby bylo dáno potřebné dřevo vesnické chudině, a to úplně zdarma.

K pracujícímu lidu ostatních částí Československa obrací se s těmito naléhavými slovy: Na Podkarpatsku zuří hlad. Chudé obyvatelstvo celých krajů, celé Vrchoviny nevidělo už po měsíce chleba. Jsou celé vesnice, desetitisíce rodin, které nemají kouska zásob, haléře peněz, jsou polonahé, zmírají hladem a zimou. Považte, co to znamená! Pracující lid Podkarpatska bojuje o holý život. Hrozí tam hladomor a epidemie. Není tam chleba ani práce, není tam ani brambor ani kukuřice, ba ani soli. Jsou tam však exekutoři, kteří bez milosti berou chudým zemědělcům poslední majetek, jsou tam notáři a okresní náčelníci, kteří houževnatě odpírají dáti nezaměstnaným sebe menší podpory, a jsou tam četníci, kteří zoufalý a o holý život bojující lid bijí a do něho střílí. (Výkřiky posl. Chloupka a komunistických poslanců.)

Za tento stav je odpověden československý imperialismus, který ve spolku s domácí ukrajinskou, maďarskou a židovskou buržoasií učinil z této krásné země hotovou hladomornu a žene podkarpatský lid do katastrofy. Nebude-li mu okamžitě pomoženo, hrozí desetitisícům smrt hladem a epidemiemi. Nezarazí-li proletariát Československa ozbrojenou pěst československé buržoasie, budou se na Podkarpatsku opakovat nové Chusty a Frývaldovy, neboť československá buržoasie chystá [Další slova byla usnesením předsednictva posl. sněmovny ze dne 22. ledna 1932 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu vyloučena z těsnopisecké zprávy.] dragonády podle vzoru Pilsudského trestních expedicí v sousední západní Ukrajině. Jen okamžitý a energický zásah všeho pracujícího lidu Československa může těmto katastrofám zabránit. Voláme proto: Čeští, němečtí, slovenští i maďarští proletáři, rolníci a maloživnostníci, postavte se na obranu svých ukrajinských bratří. Protestujte proti režimu hladu, teroru a katastrof na Podkarpatsku.

Žádáme okamžité vyplacení podpory v nezaměstnanosti (Výkřiky posl. Chloupka.) všem nezaměstnaným na Podkarpatsku, okamžité zastavení exekucí u malorolníků a maloživnostníků na Podkarpatsku, okamžitou státní podporu ve výši 20 mil. Kč na nákup kukuřice a obilí pro chudý lid hladem zamořených oblastí Podkarpatska, volnou ulici a politická práva podkarpatskému lidu. Pryč s imperialistickými okupanty Podkarpatska. Za právo na národní sebeurčení podkarpatského lidu. (Potlesk komunistických poslanců.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Uděluji slovo dalšímu přihlášenému řečníku, jímž je pan posl. Török.

Posl. Török (maďarsky): Dňa 2. decembra pri príležitosti rozpočtovej debaty som vo svojej reči vyzval pozornosť vlády na pracovníkov v Podkarpatskej Rusi. Moja výzva podľa skutkov bola bezvýsledná.

Pracovníci Podkarpatskej Rusi ukázali, ako sa má za chlieb bojovať. Pracovníci, remeselníci a zemedelci Podkarpatskej Rusi za vedenia a organizácie komunistickej strany vedú boj proti systému, ktorý uvrhol pracovníkov, zemedelcov Podkarpatskej Rusi do biedy.

Dnes, dňa 22. januára 1932, začínajú už páni smýšľať ináč. Dňa 29. decembra 1931 intervenoval som u ministerstva sociálnej pečlivosti, lebo my pracovníci v Podkarpatskej Rusi nedostávame žiadnej podpory z tých 10 mil. korún, ktorú sumu poskytla vláda na podporu nezamestnaných. Nedostali sme nič.

Čo povedá k tomu ministerstvo sociálnej pečlivosti? Ač sám minister dr Czech tam nebol, avšak sekčný šéf, ktorý tie podpory spravuje, povedal: "Nuž prosím, či je v Podkarpatskej Rusi bieda, nezamestnanosť? My o tom nič nevieme! Zemský úrad z Podkarpatskej Rusi - povedal - nezaslal žiadnu zprávu, že by pracovníci a bezzemci Podkarpatskej Rusi boli odkázaní na podporu". Povedal som tomuto sekčnému šéfovi, že i v tom prípade, keď v Podkarpatskej Rusi nie je také nebezpečie, aké bolo v r. 1931 následkom sucha, i beztoho hladujú pracovníci v Podkarpatskej Rusi a nech to vezme na vedomie.

Vrátiac sa domov odobral som sa dňa 5. januára 1932 k zemskému prezidentovi Rozsypalovi. A čo povedal Rozsypal ako zemský prezident? "Prosím, my dostali sme v decembri 400.000 korun na podpory, čo sme i rozdelili. Z toho 150.000 korún dostala mliečna akcia sociálnej pečlivosti pre mládež a 250.000 dostal Červený Kríž na stravovaciu akciu." To bolo celé a viac nič.

Keď som sa dotazoval, rešp. bral som ho k zodpovednosti za to, že nezaslal žiadnu zprávu o biednych pomeroch v Podkarpatskej Rusi, tvrdil, že to nie je pravda, lebo že on zprávu odoslal, ale že vraj páni by chceli robotníctvo striasť si s krku a preto posielajú ich z jednej kancelárie do druhej.

Zmienil sa zemský prezident tiež o tom, že zemský zastupiteľský sbor ako taký prevzal garanciu do výšky 10 mil. korún, aby zakúpené bolo osivo chlebovín a rozdelené medzi obyvateľstvo v Podkarpatskej Rusi. Ale ako? Agrárné družstvo, ktoré je v rukách agrárnej strany a ktoré vidiac a cítiac, že ztratí pôdu medzi zemedelcami v Podkarpatskej Rusi, takto chce donútiť zemedelcov v Podkarpatskej Rusi, aby do tejto inštitúcie vstupovali, aby ich potom mohlo pripraviť o všetko. Týchto 10 mil. korún znamená tedy len to, že títo páni zasa chcú miliony a miliony strčiť do vačku v dobe biedy, strádania a hladu.

To chcú páni a nič iné, lebo vačky pánov ešte nie sú dosť naplnené. A zemský úrad vyždíma týchto 10 mil. korún z ubohých malých existencií, z maloroľníkov Podkarpatskej Rusi a potom príjde agrárna strana s akciou, lebo následkom tlaku más budú páni donútení niečo dať, čím chcú využiť príležitosť, aby agrárnu stranu, ktorá ľud zbiedačí, i naďalej v Podkarpatskej Rusi zachovali.

Len keby ten pán z agrárnej strany, ktorý práve toľko kričal, išiel do ktorejkoľvek dediny Podkarpatskej Rusi a keby sa opýtal agrárnika, ktorý túto stranu snáď po dlhé roky podporoval, čo by on povedal o tamojšej politike agrárnej strany! Vyhnali by ho z dediny, ako sa tak stalo v nespočetných obciach v Podkarpatskej Rusi, kde exponentov agrárnej strany vypráskali z dediny. Doba 13 rokov stačila k tomu, aby sa pracovníci Podkarpatskej Rusi naučili, čím a kto je táto agrárna strana, kto sú jeho vodcovia a čo učinili za 13 rokov.

Každý pracujúci zemedelec na vlastnej koži cíti diktatúru agrárnej strany v Podkarpatskej Rusi, lebo v každom okresnom úrade je tiež sekretariát agrárnej strany a všade uplatňuje sa len to, čo chce strana agrárna. Príkladom na to je obec Ruská Mokrá, kde pracovníci hromadne odobrali sa do Usťčorne požadovať dovoz nevyclenej kukurice a pšenice. Notár následkom nátlaku davu podpisal a potvrdil ich požiadavky. Složili si posledné svoje haliere, aby mohli vyslať deputáciu k okresnému náčelníkovi do Ťačova. Štyria proletári dostavili sa 31. decembra do okresného úradu v Ťačove, aby tam predložili požiadavky pracovníkov a nezamestnaných. Okresný náčelník po vypočutí požiadavkov povedal: "Ľudia, vráťte sa do agrárnej strany a potom nedostanete podporu, ale dostane celý vagon kukurice obec Ruská Mokrá."

Čo to znamená? Znamená to, že pridajú-li sa k agrárnej strane, bude chleba, jestliže však nie, môžu zomrieť hladom. Je prirodzené, že títo štyri proletári príkre odmietli výzvu okresného náčelníka, aby sa vrátili do agrárnej strany, aby boli dobrými prívrženci. Keď okresný náčelník slyšal, že jeho návrh neprijali, vyhodil ich z kancelárie.

I tento skutok dokazuje, že okresní náčelníci sú exponentami agrárnej strany v Podkarpatskej Rusi a že okresné úrady ako také sú sekretariátmi agrárnej strany.

K podobnému prípadu došlo v okrese volovskom, kde následkom hnutia pracovníkov sišly sa tisíce ľudí, aby svoje požiadavky predložili okresnému náčelníkovi. Okresný náčelník ani len prevziať nechcel tieto požiadavky a totiž výslovne provokoval pracovníkov, ktorí hladujú, ktorí nemajú ani práce ani peňazí, a vyhrožoval im vyhodením. Odpovedali na to okresnému náčelníkovi, že v najbližšej dobe prijde ich viac.

Dňa 9. januára zmobilizovali sme celý okres a v počte 1500 odobrali sme sa znova deputáciou k okresnému náčelníkovi. Ja ako poslanec proletariátu vzal som okresného náčelníka na zodpovednosť, z akej príčiny provokuje hladujúce obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi a prečo neprevzal naše požiadavky, na čo okresný náčelník prehlásil, že vraj "prosím, veď ja by som bol ich prevzal, ale ste mi ich nedali." Členovia deputácie priamo do očí povedali okresnému náčelníkovi, že pravdu nemluví, a na to bez ďaľších okolkov prehlásil, že dostal od zemského úradu 120.000 korún na kukuricu. Toto riekol pán okresný náčelník až teraz; naproti tomu, keď sme u neho boli po prvýkráť dňa 4ho, zamlčal to a zaslal pracovníkov do agrárneho družstva, aby tam podpísali zmenku, t. j. aby tam podpísali svoj smrteľný orteľ, aby ich mohlo agrárné družstvo i tej biednej drevenej chatrče pozbaviť. To príkre odmietli a preto dňa 9., na nátlak davu musel okresný náčelník sľúbiť, že kukuricu nebude rozdeľovať agrárné družstvo, ale obvodné notariáty. Chudobní dostanú ju celkom zdarma, a tí, čo niečo majú, za cenu veľmi ľavnú.

Avšak nielen že takéto obrovské hnutie musíme vyvolávať, aby hladujúci mohli dostať aspoň toho biedneho kukuričného chleba, ale k tomu prichádza ešte potom provokácia.

Kým som ja v kancelárii vyjednával s okresným náčelníkom, čakal dav pred okresným úradom kľudne, v tom však objavili sa četníci a dali sa do davu pažbami a bajonetaufom. Keď som okresného náčelníka vyzval k zodpovednosti, prečo sa to robí, on odpovedal len toľko: "Ja, pořádek musí být."

Veľa prípadmi je v Podkarpatskej Rusi dokázané, že i ten najmenší notár pokladá sa za boha otca. Nezná nad sebou väčšieho pána než je on; a teprve četníctvo si myslí, že je mu všetko voľno. Pracovníci Podkarpatskej Rusi začínajú už nahliadať, že len tá cesta je pravá a správna, ktorú ukazuje strana komunistická, lebo len táto strana vyvedie z hospodárskej krízy a len komunistická strana vedie svoje boje cez každodenné požiadavky až do víťazstva.

Súdr. posl. Štětka uvádzal skutky a dátami dokázal, aké pomery sú v Podkarpatskej Rusi, uviedol, ako žijú rešp. biedačia a zomierajú obyvatelia v Podkarpatskej Rusi, lebo to, ako 50 % obyvateľstva v Podkarpatskej Rusi žije, nemožno nazvať životom, to je zmietaním medzi životom a smrťou. V dôsledku davových hnutí bolo možno veľmi rôzné veci slyšať od okresných náčelníkov, že vraj robotníci, ktorí nie sú odborovými, nemôžu obdržať podpory. Nuž ja sa pýtam, zda proletár, ktorý je už od narodenia zemedelcom a bezzemkom, musí byť na smrť odsúdený? Tomu už podpora nepatrí? Dľa nášho názoru patrí mu ona, a iba podľa mentality kapitalistickej nie. My však sa dobojujeme toho, aby jej bol účastný každý. Dôkazom toho sú naše posledné hromadné akcie, u príležitosti ktorých boli ste nútení hodiť pracovníkom hladujúcim akúsi kosť, aby ste tým mohli o nejakú tú hodinu predĺžiť život kapitalizmu.

Ale koľko ste toho dali? Príkladom na to je okres mukačevský, v ktorom je 86 obcí a tento okres, ktorý má 10.000 nezamestnaných, dostal na podporu 10.000 korún, t. j. každému robotníkovi pripadla jedna koruna, to znamená, že 10.000 bezrobotných dostalo 10.000 Kč, tedy, každý 1 Kč! Ale, ako dostalo po tejto jednej korune tých 10.000 nezamestnaných? Len tak, že bolo treba mohutné demonštračné sprievody vodiť k rôznym obvodným notariátom. Postavili si svoje požiadavky, ba čo viac išli niekoľkoráz k okresným úradom a obvodným notariátom požadovať, aby tieto už raz splnily sľuby pánov. Len takto sa podarilo horko-ťažko vybojovať, že 10.000 nezamestnaných okresu mukačevského obdržalo 10.000 korún.

Dnes sme už v druhej polovici januára, hlad a bieda začínajú dosahovať už vrcholu a práve kedľ my prichádzame sem s návrhmi, aby sa dostavil sem do snemovne minister sociálnej pečlivosti a ministri, ichž úkolom je, aby získali jasný obrázok o Podkarpatskej Rusi, vtedy rôzne občianské strany ruka v ruke so sociálnymi demokraty naše návrhy zavrhujú.

Pánovia, berte na vedomie, že dnes v Podkarpatskej Rusi už nie je ten svet ako v r. 1925, kedy tam prišiel inž. Nečas s centimetrom v ruke merať baganče a sľubovať. Neprežívame dnes už doby tieto, nie. Dnes tí sľubujúci Jánovia dostávajú po hlave a práve preto pracovníci Podkarpatskej Rusi presne si pamätujú, ktoré sú tie strany, ktoré sa stavajú v jedon šik za ich záujmy.

K hladu, biede a nezamestnanosti v Podkarpatskej Rusi prichádza ešte tak zv. perzekúcia, teror, ako som sa o tom zmienil vo svojej reči dňa 2. decembra, lebo dnes v Podkarpatskej Rusi, kde celá zem pozostáva z lesov, požadujú od obyvateľov ťažké desaťtisíce Kč pod titulom lesných pychov. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)

K peňažným trestom družia sa exekúcie, ktorých sú pracovníci Podkarpatskej Rusi účastní. Správne poznamenal istý dedinský proletár vo Volove, keď ho četník pažbou uhodil do prsa: "Keď si sem prišiel, nazýval si mňa bratom, a dnes mňa biješ pažbou, lebo mám hlad." Bola to správna konštatácia, že vtedy bol bratom, a dnes, keď by sa malo niečo dať pracovníkom Podkarpatskej Rusi, vtedy sa im dáva pažbou.

Nechcem sa obšírnejšie rozhovoriť o týchto udalostiach, len pripomeniem, čo sa posledne stalo v Dolhe. V istej väčšej obci dedinskí obyvatelia spolu s nezamestnanými spísali, koľko bude kto potrebovať do najbližšej žatvy chlebovín. Súpisný hárok predložili v obecnom dome zastupiteľskému sboru, aby sa on s ním zaoberal. Rychtár odovzdal ho notárovi, notár četníctvu, a začalo sa pátrať. Robotníci, chudobní zemedelci, ktorí nemajú ani kúska chleba do úst, v jednu nedeľu dopoľudnia, keď vychádzali z kostola, opýtali sa rychtára, čo bude s chlebovinami, lebo veď dnes bola alebo mala byť schôdza zastupiteľského sboru. Rychtár odpovedal, že o otázke nemožno rokovať, lebo ona je podľa prehlásenia notára protištátnou a preto bolo to postúpené četníctvu. Ľudia spolu asi 600 i so ženami vyzvali členov zastupiteľského sboru, aby sa ihneď odobrali na obecný dom a rokovali o otázke.

Na nátlak davu sa tak i stalo, notár dostal veľký strach a ihned telefonoval pre četníkov. Doma boli však len dva četníci, lebo ostatní četníci boli poslaní na schôdzu konanú v obci súsednej. Títo dva četníci sa dostavili, ihneď začali zatýkať, ba čo viac, istého husarského štábneho kapitána postavili ako stráž, aby dával pozor na zatčených. Ľud sa nerozchádzal, lebo požadoval chleba a prácu. Četníctvo vidiac, že si s davom neporadí, radilo sa so štábnym kapitánom, aby on vyvelel vojsko, lebo treba vedeť, že v Dolhe má posádku jedna škadrona husarov. Štábny kapitán prehlašuje, že bez plukovného rozkazu nemôže podnikať ničoho, avšak na veľké prosby veliteľ četníctva a notár podpisujú protokol, v ktorom prehlašujú, že za všetko berú zodpovednosť na seba, a potom štábny kapitán vojsko vyvelel.

Akonáhle to obyvateľstvo videlo, vrazilo do kostola, zvonilo na poplach, asi 6 až 7 tisíc obyvateľov dediny, muži ženy, dospelí i deti si mysleli, že je oheň, bežali hasiť a keď sa sišli, dozvedeli sa, čo sa stalo. Za niekoľko minút prichádza vojsko, husari, štábny kapitán velí "bodák na steč" a útočí na dav. Dav začne kričať, avšak bratrské spojenie velí zbraň k nohe a tak nedošlo k žiadnemu preliatiu krve. Je treba baranej trpezlivosti a kázne k tomu, aby to dokázali tí, ktorí nemajú chleba, a aby nedošlo ku preliatiu krve.

To môže dokázať len masa, v ktorej je disciplina vedená stranou komunistickou. Vieme my a vedia i oni, že ešte dnes nenadišla doba, aby sme sa chopili zbrane, dnes bojujeme len za to, aby sme si vybojovali chleba a naše každodenné požiadavky a pomocou toho dostali sme sa tam, aby sme mohli získať i moc.

K podobnému prípadu došlo tiež v Chuste, kde 10. januára sa zasa strieľalo. Strieľalo sa, na koho? A títo páni tuná práve teraz judášskou tvárou usmievali sa tomu tito páni, ktorí veľa preveľa hlasov dostali práve od tých, ktorým dnes sodierajú poslednú kožu. Tí maloživnostníci, maloroľníci a maloobchodníci - nehovoriac teraz ani o nezamestnaných a bezzemkoch, len o tých, ktorí odovzdali svoje hlasy týmto pánom - dnes práve tak hladujú, ako nezamestnaní a veľmi pochybujem o tom, že by ten pán, ktorý sa tu práve tak šklebil, odniesol čistú svoju košeľu z niektorej obce Podkarpatskej Rusi. Domnievam sa, že nie!

Že tam bol tri roky, tomu uverím, avšak dnes sotva by tam dlho vydržal. Pred nedávnom prejavili pracovníci v Chuste, že chcú poriadať demonstračný sprievod ako protest proti berným exekúciám. Tento sprievod bol zakázaný. I napriek tomuto zákazu viac než 3000 proletárov, malých existencií v Chuste ruka v ruke s nezamestnanými a bezzemkami stiahli rolety a vyšli na ulicu. Prišla policia, čakala s gumovým obuškom a zastavila cesty, ktoré vedú k Chustu. A tak davy z vonkova nemohly sa dostať do mesta a preto došlo k tomu, že bolo na ne vystrelené a ač na šťastie nebolo mrtvých ani ranených, faktom je, že do ľudí sa strieľalo.

Pánovia, tento boj poučí proletariát, ako treba bojovať. Teraz sú len šarvátky hliadok, šarvátky predbežné, na ktoré budú nasledovať bitvy veľké. Dnešné položenie len podnecuje roztrpčenie a zkuje proletariát Československa v jednotný tábor. Dnes tento proletariát požaduje len podporu, chlieb a prácu. Kapitalizmus dáva iba odrobinky a i to činí len preto, aby túto jednotnú frontu rozbil, rozdvojil. Tento jeho plán sa však nepodarí, lebo pracovníci Podkarpatskej Rusi sú stihaní od úradov seriovými provokáciami a to ešte pevnejšie zkuje v jedno proletariát.

Viem veľmi dobre, že by bolo vláde vhod, keby mala v ruke dokument, že tu či tam bol niektorý četník zabitý, aby všetko potom presunula na stranu komunistickú a odmietla od seba zodpovednosť. To by vláda chcela a preto provokuje hladujúcich pracovníkov Podkarpatskej Rusi.

Ako som sa už prv zmienil, pracovníci Podkarpatskej Rusi našli si cestu a bojovnú metodu, aby z kapitalizmu vynútili nejaké podpory, a mimo toho naučila sa z týchto bojov, že sa nedajú vyprovokovať, ač opakujem, úrady podnikajú všetko, aby dodatečne boly rozpúšťané povolené tábory ľudu, kde je 7000 ľudí.

Čo je to, ak nie provokácia? My sme si vedomí toho, na čo páni špekulujú, čo by chceli vyprovokovať, čo by chceli dostať do ruky, aby sa toho mohli dovolávať a urobiť koniec hnutiu, ktoré ohrožuje ich existenciu.

Bereme-li zreteľ na to, že v Podkarpatskej Rusi je niekoľko politických strán, a že tieto majú svojich zástupcov v parlamente, ktorí dosiaľ neurobili nič, aby biedu, hlad, keď už i nie na plných 100 %, tedy aspoň do istej miery zmiernili. Tu máme agrárneho poslanca Ščereckého, ktorý bydlí na Vrchovine, avšak on nebydlí spolu so svojím volom a kravou v jednej izbe, tu je poslanec Zajíca ostatní poslanci agrární, tu je Kurťak, tu je Hokky, ktorý z príčiny, že v kostole v Rahove bol smazaný akýsi maďarský nápis, podáva interpeláciu, avšak k tomu, že obyvatelia v Podkarpatskej Rusi hladujú a biedačia, interpelácie už netreba.

O agrárnikoch už nehovorím, lebo viem, že ich cieľom je vyrabovanie a vykoristenie pracujúcich zemedelcov, avšak Hokky, ktorý sa pokladá za opozičníka, Kurťak, ktorý mluví i v Ženeve, teraz nie sú tuná, kde by ich bolo treba, lebo sa boja, že by boli zbabelými učiniť nejaký ten krok k zažehnaniu hladu, biedy a nezamestnanosti.

Pracovníci v Podkarpatskej Rusi, a to ako robotníci priemysloví a zemedelskí, tak i malorolníci, maloživnostníci a maloobchodníci požadujú vyúčtovanie, čo tieto strany podnikly, aby v Podkarpatskej Rusi bola zažehnaná bieda, hlad a strádanie. Príjde ešte čas, príjde pohnanie k zodpovednosti a táto zodpovednosť bude sa uplatňovať.

Práve tu mluvil Stříbrný veľkým hlasom, kritizoval, avšak je za odhlasovanie požičky jednej miliardy, lebo i na tom možno niečo zarobiť. Avšak keby mal tak čistú dušu a ruku, snáď by nám povedal, koľko imania mal pred desať rokmi a koľko ho má dnes? Súd ho oslobodil, avšak tribunál proletariátu nikdy ho neoslobodí.

Vracajúc sa k pomerom v Podkarpatskej Rusi, znova zdôrazňujeme, že dnešnú ťažkú situáciu obyvateľstva treba brať vážne, lebo ľud, ktorý hladuje, najde si miesto, kde sa povaľuje tisíc a tisíc vagonov potravín, najde si miesto, kde sa povaľuje tisíc a tisíc párov bôt a čižiem, lebo dnes v Podkarpatskej Rusi v preveľa rodinách je len jediný pár čižiem.

S pomerami v Podkarpatskej Rusi treba sa zabývať. Požadujeme tedy, aby bolo obyvateľstvu v Podkarpatskej Rusi dovolené dovážať si bezo cla zo súsedného Rumunska chleboviny, lebo nie je v stave platiť ceny, ktoré sa platia na tunajších trhoch. Vládny režim musí svoliť k tomu, aby pracovníci v Podkarpatskej Rusi nehladoveli a aby potrebné množstvo obilnín bolo sem nevyclene pripustené. Netvrdíme, že my komunisti chceme to obilie rozdeliť, ale svoľujeme k tomu, aby to bolo rozdelené obecnými zastupiteľskými sbory za kontroly komisií, lebo keby sme rozdelenie sverili agrárnikom, pochodili by sme zasa práve tak, ako v r. 1931 s osivom, keď agrárníci urobili politikum z rozdelenia osiva.

Musím sa zmieniť ešte o jednej veci. Ide o tých 10 milionov korún, za ktoré prevzal zemský úrad garanciu voči agrárnemu družstvu. Týchto 10 milionov korún bolo vymačkané z pracovníkov v Podkarpatskej Rusi a tedy nepripustíme, aby z daňami pracujúcich obyvateľov Podkarpatskej Rusi prevádzala agrárna strana machinácie, obchody a stranícku politiku, ale táto suma bude museť byť rozdelená prostredníctvom obvodných notariátov za kontroly akciových komisií.