Dnes budeme kritisovati úplně nestranně a budeme žalovati také na ty, kdo toto krveprolití zavinili, ať přímo nebo nepřímo. Na tomto místě měli jsme jen ozbrojené četnictvo a rozčilený dav, poněvadž již v Zigharticích došlo ke srážkám. Četli jste a slyšeli, že mnoho lidí bylo střeleno ze zadu. Nelze se tomu diviti. Dav se chtěl rozptýliti, mnoho lidí se tlačilo kupředu, druzí zpět a tak byli někteří střeleni ze zadu. Kámen vržený ze zadu zranil velitele do obličeje. Celkem byli zraněni 3 četníci, nikoliv 8 nebo 10 nebo 13, jak bylo psáno, a za hodinu po přiložení obvazu a po očištění rány byli propuštěni z nemocnice.

Nyní nastala nebezpečná chvíle. Vel tel četnictva byl zraněn, nezpůsobilý k boji a musil býti odveden do školy, nemohl tedy dáti rozkaz ke střelbě. Ihned, jakmile ho kámen udeřil do obličeje, musil býti odveden za četnickým kordonem do české školy a teprve potom vyšlo oněch 5 nebo 6 ran, a to ojediněle, nikoliv současně a těchto několik ran způsobilo ono veliké neštěstí. Mezi obětmi jsou otcové rodin se 6 dětmi, děti, 16leté děvče, kteří k tomu přišli náhodou a během odpoledne počet mrtvých stoupl ze 6 na 8 a tři zranění jsou ještě nyní v nebezpečí života. (Posl. Zajiček [německy]: Kdo dal rozkaz k palbě?) Nikdo. Jednalo se v sebeobraně, poněvadž ženy stály těsně u četnictva. Účelu bylo by se snad dosáhlo gumovými obušky a pažbami pušek. Ale nejdůležitější a nejsprávnější by bylo bývalo, kdyby byl býval přítomen zástupce vlády, okresního úřadu a kdyby byl vyjednával. (Posl. Zajiček [německy]: Byly vypáleny rány k zastrašení?) Nikoliv!

Táži se, musilo se to státi, nedalo se tomu zabrániti Psalo a mluvilo se o tom, že demonstranti přišli se zbraněmi. Je možno, že měli v kapsách papriku nebo pepř. Můžeme zjistiti, že i při dřívějších demonstracích neměli v kapsách také sůl nebo pepř? A přes to nedošlo ke krveprolití. Nenašla se však ani železná tyč, ani kamenické kladivo, ani jiná zbraň. Lidé byli po rozčilení v Zigharticích ozbrojeni holemi, jak je vídáme v lese a těchto 40 nebo 50 holí jest nyní ještě uloženo v obecní kanceláři. Střelné nebo jiné nebezpečné zbraně tam nebyly.

Mluvilo se o tom, že byly vypáleny z davu 2 rány, jedna v Zigharticích, druhá v Dolní Lipové. Jest zvláštní, že, jde-li o srážky vojska nebo stráže s demonstranty, zpráva počíná obyčejně takto: Prvá rána byla vypálena z davu. Stalo se to již příslovečným a jsme již na to zvyklí. Zde se to však nestalo. Musím konstatovati, že v Dolní Lipové z davu rána vypálena nebyla. (Posl. Zajiček [německy]: V Zigharticích také ne?) Tam jsem lidi nevyslýchal. Ale tam tomu bylo asi také tak.

Při komisijním vyšetřování vyšetřovali jsme také včera otázku, neví-li někdo, kdo vystřelil. Dav nebyl větší, jak 250 až 300 lidí, nikoliv 800 až 1000. Nikdo ovšem nemůže tvrditi, kdo vystřelil, ale nejblíže stojící, kteří viděli celou situaci přímo z oken nebo dveří, prohlašují, že z davu nevystřelil nikdo.

Dámy a pánové! Při této události musíme zde vznésti 3 žaloby, a to: Předně na ty, kdo tuto demonstraci uspořádali. Lidi se do toho veženou a pak se uteče. Nebylo lze spatřiti žádného vůdce ani dole v Čes. Vsi, ani zde v Zigharticích. Tvrdilo se sice, že za četnictvem stál komunistický poslanec a že dával obyvatelstvu znamení; ale to není správné, neboť četnický kordon za sebou nikoho netrpí a byl by ho ihned zatkl. Ale opět se ukázala stará hra: vůdci se ztratili a ubožáci to musili zaplatiti životem.

Ve dvou věcech musíme však žalovati také na naši okresní politickou správu: neboť, jak se zdá, úzkost a strach z revoluce stoupl pánům příliš do hlavy. Po celá desítiletí byly konány ve frývaldovském okrese průvody a demonstrace. Komunisté s tím nezačali. Měli jsme tam již demonstrace 10.000 a 15.000 dělníků a nikdy netekla krev. Proč nynější okresní hejtman nestrpěl, aby také tentokráte přišli lidé opět na náměstí? (Posl. Pohl [německy]: Poněvadž měl strach!) Ale bylo by se jistě nic nestalo; neboť od shora a od zdola přišlo nanejvýš 600 lidí a demonstrovalo tam již tisíce lidí v rozčilenější náladě nežli předevčírem, a nic se nestalo. Či jest snad světové lázeňské místo Dolní Lipová lepší místo pro střílení než frývaldovské náměstí? Tam se střílelo nemocným, polomrtvým lázeňským hostům kolem hlav a zde, ve Frývaldově mohli se ponechati, aby se klidně vymluvili a byli by se pak klidně rozešli. (Posl. Zajiček [německy): Je pravda, že demonstranti chtěli ve Frývaldově pleniti obchody?) Jak je možno to tvrditi? Nejsem k tomu oprávněn, ani nemám v úmyslu hájiti úmysly demonstrantů, mezi nimiž bylo mnoho příslušníků všech stran; nelze však prohlásiti, že takovéto úsilí zde bylo. Lidé se zpravidla shromáždí na náměstí, a tam řeční. Pak se vyšle deputace k okresnímu hejtmanovi, on promluví několik slov a jdou opět domů. Ještě nikdy nedošlo ke krveprolití.

To byla tedy prvá chyba, že lidé nebyli puštěni do města. Druhá chyba byla, že právě zde, proti Zigharticům, kde bylo nejnebezpečnější místo, nebyl vyslán vládní zástupce. Vládní komisař, který uklidnil 300 lidí v České

Vsi, nenápadný, drobný mužíček, dovedl s lidmi lépe jednati než ozbrojená moc. To jest druhá vina pana okresního hejtmana. Včera, když jsme co nejmilostivěji přišli také ke slovu, upozornili jsme v komisi, že lidé měli býti vpuštěni do města, že by byli zase odešli. A když je nechtěli do města pustiti, že tam měl býti vládní zástupce, který by s lidmi jednal. Mezi 8 mrtvými jsou 1 nebo 2 soc. demokrati a 6 nebo 7 komunistů. To je však lhostejno; neboť jsou to otcové rodin, lidé, tekla krev a proti tomu musíme protestovati. Kdyby se bylo vyjednávalo, nebo - když již na obou stranách pro podráždění došlo k řeži - mělo se použíti gumových obušků a nikoliv ihned stříleti, bylo by se tak zabránilo neštěstí.

Musíme však žalovati také na vládu. Zákonodárný sbor má velkou část viny, že jsme nyní ztroskotali s naším kamenickým průmyslem. Zrušili jste maďarskou obchodní smlouvu, nyní máme pokles libry v Anglii a s vývozem našeho kamenného materiálu dospěli jsme na takovou úroveň, že v nejbližší době musíme počítati s dalším omezením práce a že nezaměstnanost propukne také tam, kde dosud ještě nebyla.

Poněvadž v nejbližších dnech má dojíti úřední zápis o včerejších úředních šetřeních, pokládal jsem za svou povinnost, vylíčiti zde správně, jak k věci došlo; neboť úřední zápis není žádné šetření a žádné vyšetřování, nýbrž jen zpráva úřadu. Přejeme si a doufáme, že příště bude vláda a úřady jí podřízené dělati rozumnou hospodářskou politiku a rozumnou politiku na ochranu státu a nebude ve všem spatřovati hned revoluci a pouštěti vojsko a četnictvo na bezbranné pracující obyvatelstvo - neboť ve skutečnosti bylo bezbranné, hůl proti zbraním četnictva není žádná zbraň. Jest to špatné znamení, vidíme-li před zimou takovéto krveprolití. Co si o nás pomyslí sousední státy! Kdyby se bylo na obou stranách jednalo poněkud rozumněji, bylo by bývalo možno krveprolití zabrániti. (Potlesk.)

Místopředseda dr Lukavský (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je pan posl. dr Ivanka. Dávám mu slovo.

Posl. dr Ivanka: Slávna snemovňa! Tretíkrát za mojho poslancovania ujímam sa slova k rozpočtu. A so žalom musím konštatovať, že všetky tie žiadosti Slovenska, všetké naše gravamina čo som dosiaľ prednášal, zostaly i dnes sťažnosťmi, nesplnenými požiadavkami. A keď tak rozmýšľam o tom, čo je toho príčina, že naše slová tu nemajú dostatočnej váhy, prichodím na tú konklusiu, že náš štát je príliš zbyrokratizovaný, že my poslanci a vôbec celý parlament nemáme dostatočného vplyvu na spravovanie štátu a vynášenie zákonov. Zákony obyčajne vypracujú sa v ministerských kanceláriách, schvália sa rezortným ministrom, potom sa schvália v ministerskej rade a takto byrokraticky vypracovaný zákon hodí sa na stôl dotyčných komisií, obyčajne s rozkazom, že na týchto osnovách ničeho meniť neslobodno, lebo na týchto osnovách dojednali sa páni ministri v ministerskej rade, takže poslanci na text návrhu zákona nemajú žiadneho vplyvu. Z komisií dostane sa text pred plénum snemu, a tu, ako dokazuje i tento príklad, rečníka nik nepočúva, nik sa o to nezajíma, čo rečník hovorí. To, čo je zapísané v tesnopiseckých protokoloch, mimo typografa, ktorý to vysadí, nik nečíta. Do novín si dá každá strana reč svojho vlastného poslanca a to ešte v krátkosti, takže my, ako som to už vlani spomenul, mlátime tu prázdnu slamu. My poslanci na vynášanie zákonov a na spravovanie tejto krajiny máme velice malý vplyv. To všetko robia naši úradníci a preto hovorím, že hlavná príčina toho všeho väzí v byrokratickom sriadení nášho štátu. Ale nebolo by to ešte tak zlé, pánovia, a ja bysom sa i s tým spokojil, s nejakým tým osvieteným absolutizmom. Verím, že úradníci v ministerstvách sú naplnení tou najlepšou vôľou a snahou tomuto štátu dávať dobré zákony. Veď oni sú i odborníkmi vo svojich veciach. Ale jedno neuznávam u týchto pánov, a síce: že by znali všetky kraje Československej republiky tak dostatočne, aby mohli správne posúdiť, čo ktorému kraju republiky je potrebné; a následky toho čo sú? Že tito páni ministerskí úradníci v prvom rade starajú sa o Prahu a o jej najbližšie okolie, ale nie už o južné Čechy, o ďalší kraje Moravy a Sliezska, tým menej o Slovensko a Podkarpatskú Rus. Nestarajú sa o ne preto, lebo naších potrieb a naších žiadostí ani neznajú. (Souhlas.) Oni snáď chodili tam kedy tedy ako turisti s veľkými sympatiami k slovenskému i ruskému národu, ale darmo; naších žiadostí a tužieb sa tam nenaučili znať a preto ani pri najlepšej vôľi nemôžu sa tak starať o tento štát, ako by to i oni sami chceli. Ako my poslanci máme potom uplatňovať svoju dobrú vôľu pomôcť štátu o pomôcť i našim užším krajom? Naších slovenských novín tu v Prahe nikto nečíta, môžete hľadať po celej Prahe, snáď len vo 2, 3 kaviarňach najdete slovenské časopisy. Naše parlamentné reči, ako som už povedal, mimo stenografov a typografov nečíta nikto. Preto sme sa my slovenskí poslanci zorganizovali v dobrovoľnom sdružení, ktorému sme dali meno Národohospodársky ústav, alebo zkrátene "Narus", aby sme si tu pohovorili so zemedelcami a priemyselníkmi slovenskými a vo spoločnej porade usniesli sa na jednotnom postupe tuná v parlamente. Tento Narus nie je žiadnym trucparlamentom ani žiadnym separatizmom, pánovia, tento Narus môže byť veľmi osožný nášmu státu. Ovšem, jestli si páni úradníci v centrálnych úradoch tieto naše tužby a žiadosti, na ktorých sme sa v Naruse usniesli, povšimnú. Tak sme chodili i tohoto roku pred prácami rozpočtovými s memorandom z ministerstva do ministerstva, prednášali sme svoje žiadosti tak, ako sa na loyálnych poslancov patrí, bez demagogie, bez štvania a straníckeho vykrikovania v novinách, svorne. Všade, vo všetkých ministerstvách sme predniesli toto memorandum, a výsledek rovná sa nule. Jednej jedinej našej žiadosti si títo páni nepovšimli. Čo môžeme iné, ako žiadať, aby sa aspoň tieto informačné naše intervencie, intervencie poslancov a zákonodárcov viacej rešpektovaly. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)

Ja som na Slovensku známy ako veľký centralista a Čechoslovák, ktorý udajne zapredávam Slovákov Čechom. Ja som nesporným antiautonomistom, a myslím, že tieto moje slová, ktoré som teraz predniesol, jestli si ich niekto vôbec prečíta mimo mojich slovenských kolegov, ktorí to stejne dobre vedia, myslím, že tieto moje slová nikto nebude považovať za demagogiu alebo za kverulantsvo, ktoré ja sám tak ostre odsuzujem na našom Slovensku. Sú to, pánovia, vážne premyslené a prednesené slová. Nesúhlasím s kol. Rázusom a ešte niektorými slovenskými politikmi, ktorí pravia, že Slovensko Slovákom! Nie. Celé Československo patrí i Slovákom, i Čechom. Nemôžno povedať, že Česko Čechom, Morava Moravanom a Slovensko Slovákom. Slovákovi i Čechovi má byť jeho domovom celá Československá republika.

Dovoľte, dámy a pánovia, abysom niekoľko slovami reflektoval na slová poslanca kresť. sociálnej strany p. Szüllőho. On hneď v úvode svojej reči pochválil Rázusa. Ja neviem, na koľko je Rázus pyšný na pochvalu p. Szüllőho. (Posl. Ježek: Moc asi ne!) Myslím si tiež, že velmi na to nie je pyšný. Kto vie, a kto to cítí, ako my všetci, komu slúži Szüllő, aké snahy chce uskutočňovať, kto vie o jeho návštevách do Pešti k slávnemu spolku Teszu (Slyšte!), jehož predsedom je baron Perényi Zikmund, kto vie, čo všetko robí Gejza Szüllő, náš kolega, v zahraničí oproti nášmu štátu, ten snáď pochopí, že Rázus na tú pochvalu Szüllőho nie je veľmi pyšný. Pán Szüllő veľmi doporúča nám Slovákom autonomiu. Prečo? Maďari si myslia, že autonomiou Slovenska vrazia klín medzi Čechov a Slovákov a znemožnia sjednotenie teritoriálné, znemožnia sjednotenie etické, mravné, duševné a že všetko, každá prehrada, ktorú oni postavia medzi Čechov a Slovákov, slúži Maďarom a ich snahe a tužbe, nedovoliť spojenie Slovákov s Čechmi. Szüllő tu agituje i za autonomiu Moravanov, a veľmi ich tu ľutuje, že sa Moravania počeštili. To je zaujímavá veda etnografická a historická, keď vynašla, že sa Moravani počeštili! Myslím, že neni mojou úlohou podvracať túto dosť naivnú teoriu pána kol. Szüllőho.

Pán Szüllő hneď od začiatku svojej reči, keď chválil Martina Rázusa povedal, že ho chválí ako maďarský brat brata Slováka. My to veľmi často počúvame od p. Szüllőho, že on je našim bratom. Ja mu to kvitujem tiež vyznaním lásky, bratstva, ale k maďarskému ľudu, k tomu maďarskému ľudu, ktorý je utlačovaný feudálnou, aristokratickou a gentryckou vládou, ktorá nemá v sebe kvapky rasovej maďarskej krve. My cítime bratstvo, lásku a sympatie k tomu pracujúcemu maďarskému ľudu, ktorý poznáme ako ľud úsilovný, statočný, poctivý, ktorý ľud sám bojuje za kúsok chleba, aby si ho vydrel z rúk tých aristokratických feudálov, ktorí mu ho nedožičia.

Nedávno som čítal v knihe spisovateľa a publicistu silne integristickeho Milotaya: "Az ismeretlen Magyarország", (Neznámé Maďarsko), kde hovorí, že o svojich potulkách dostal sa do Böszörményu, kde počúval maďarských sedliakov, ako sa shovárali o snahách integritných Maďarska. Sedliaci veľmi vzpúrne kričali: Áno, chceme tú integritu, ale najprve pôjdeme si spraviť poriadok do Budapešti s našimi otročiteľmi - píše maďarský spisovateľ v maďarskej knihe o svojich zkúsenostiach po Maďarsku.

Ale keď je pán kol. Szüllő takým veľkým bratom nás Slovákov, kde bolo jeho bratstvo pred vojnou, keď spolu sme sedeli na lavici maďarského parlamentu, keď bola reč o všeobecnom volebnom práve, keď bola reč o pomaďarčení ľudových škôl Slovenska? Či nehlasoval proti všeobecnému volebnému právu, či nehlasoval za úplne pomaďarčenie všetkých škôl, či nesúhlasil so všetkými tými atrocitami, ktoré Maďari páchali proti nám, či on pozdvihol svoje slovo za svojich slovenských bratov, keď to mohol urobiť. Dnes sa nám dáva do rodiny. (Smích.)

My bysme mohli byť s maďarským ľudom v dobrom, v bratskom pomere, ale práve pán posl. Géza Szüllő je ten, ktorý tomu prekáža. On na príklad tvrdil vo svojej reči, že je to lož, ako by Maďari u nás na Slovensku boli spokojní. Tvrdí, že Maďari u nás na Slovensku nemajú slobody, že je to všetko blictra, szemfényvesztés, jak to povedal doslovne. Ja som pána posl. Szüllőho držal predsa za serioznejšieho politika, než že by si mohol dovoliť v parlamente mluviť tak úplne bez odpovednosti.

Počul som raz jedného statkára z okolí Lučenca povedať, že keby prišlo na hlasovanie, na plebiscit medzi Maďarmi, či chcú byť občanmi československými alebo maďarskými, že 80% maďarského ľudu hlasovalo by za Československú republiku. (Tak jest!)

Ale ja, pánovia, idem ďalej. Ja som presvedčený, že v samom Maďarsku, keby sa dalo na hlasovanie ohliadnuc od momentu národnostného, maďarský ľud v Maďarsku by si žiadal tie poriadky, ktoré majú maďarskí ľudia v Československu. (Výborně!)

Mám tu len kraťúčky štatistický výťah, ktorý si dovolím vzpomenúť nie síce vám pánovia, ktorí tieto veci dobre poznáte, ale na poučenie pána kol. Szüllő a jeho priateľov: Maďari, ktorých je podľa ich vlastnej štatistiky 750.000, majú u nás 800 škôl obecných a 94% všetkých maďarských detí chodí do výlučne čistých maďarských škôl. Majú 14 škôl meštianskych, 6 škôl stredných, a sice 5 gymnázií, 1 preparandiu, 24 škôl pokračovacích, 5 obchodných, 28 opatrovieň, naproti tomu my Slováci, ktorých nás bolo i podľa maďarskej štatistiky 2 mil., nemali sme ani jednej jedinej štátnej školy obecnej v Maďarsku. Mali sme síce 353 církevných obecných škôl, ktoré si platily, vydržovaly církvi evangelická a katolická, sami ale nemali sme ani jednej jedinej meštianskej a strednej školy, ba čo sme mali, 3 gymnázia, nám ich Koloman Tisza, otec Štefana, jednoduše zkonfiškoval, zavrel. Nemali sme ani jednej odbornej, jednej učňovskej školy. A chudáci, Podkarpatski Rusi, boli na tom ešte horšie. Celý Podkarpatský národ mal za maďarského režimu len 9 obecných škôl církevných. Maďari majú dnes u nás 609 obecných knihovieň, majú 10 poslancov, my na 2 mil. mali sme ich 7. Každý musel ale prejsť cez štátné väzenie než sa dostal do parlamentu. Maďari u nás majú 57 časopisov na Slovensku a 22 na Podkarpatskej Rusi, dohromady 79. Ako môže povedať p. posl. Szüllő, že sloboda Maďarov v Československej republike je blictra?

Oni si tu u nás svobodne usporiadajú výstavky svojich umelcov, maliarov, sochárov, aranžujú koncerty, ako sa im páčí, hrajú divadlá, knihy vydávajú, slovom kulturne vyžívajú sa na plných 100%. My sme len v Turč. sv. Martine mohli hrávať divadlo lebo len tam bol povolený jeden jediný spevácky spolok na celom Slovensku. O tom, že slovenskí maliari, sochári od štátu nedostávali žiadnych subvencií, že slovenské výstavy maďarská vláda nikdy nepodporovala, ani nemusím hovoriť. Ale dane na to sme i my Slováci platili. Maďari nám často vytýkali, že my Slováci jeme maďarský chlieb a preto že je našou povinnosťou pomaďarčiť sa. Môžeme im odpovedať, že sme my nikdy nejedli maďarského chleba, naopak Maďari jedli slovenský chlieb, lebo z našich slovenských peňazí, z našich daní podporovali len svoje maďarské umenie, len svojich maďarských umelcov a len maďarskú kulturu.

Ale aby sa nepovedalo, že vynášam staré veci, rekriminácie z predprevratu, poukážem teda i na to, že dnešní Slováci v Maďarsku, ktorých je podľa oficiálnej štatistiky maďarskej 150 tisíc, podľa našich odhadov a podľa predvojnovej štatistiky ale 300 tisíc, nemajú ani jednej jedinej kultúrnej spoločnosti, nemajú žiadnej národnej alebo národnostnej organizácie, vôbec žiadnej politickej strany, v parlamente nemajú ani jednoho jediného poslanca. Ale nemajú ani jednej jedinej školy. Je tam síce 47 škôl typu C a 3 školy typu B, to znamená, že vo škole typu C vyučuje sa všetko po maďarsky a slovenčina len ako učebný predmet, v tých 3 školách typu B vyučuje sa jedna časť predmetov v slovenskej reči, ale väčšina vyučuje sa v maďarskej reči. Ale školy typu A, kde by sa všetko vyučovalo v materínskej reči, Slováci nemajú ani jednej jedinej.

Nuž, takto vyzerá to bratstvo pána Szüllőho. Pán kol. Szüllő spomína, keď reflektoval na snahy ministra Beneša, že sa snaží s Maďarskom naviazať obchodné a snáď aj iné politické styky, že vraj sa mu to do tých čias nepodarí, dokiaľ neodčiní všetky krivdy, ktoré sa tu na Maďaroch dejú, lebo vraj "my sme nepili z rieky Lethe, aby sme zabudli tieto krivdy". Nuž, my Slováci tiež sme nepili z rieky Lethe, aby sme zabúdali na tie krivdy, ktoré Maďari nám robili a ktoré ešte dnes robia našim Slovákom v Maďarsku. Ale veľmi zaujímavá je i teoria medzinárodne právnická pána Szüllőho o nespravodlivosti mierových smlúv. Hovorí: aby mierové smluvy viazali kontrahujúce strany, musia byť uzavreté zo slobodnej vôle. A poneváč vraj rakúsko-uhorská monarchia a jej spojenci štáty prišly do Paríža ako štáty poražené, museli podpísať diktát víťazov. Tí im mier naoktrojovali, nadiktovali, a oktroj vraj neplatí. Nuž, táto teoria je podľa mojej mienky trochu naivná. Juristi a filozofi vo všeobecnosti veľmi pochybujú o tom, že by vôbec bola nejaká slobodná vôľa, aspoň absolutnej slobodnej vôľe neuznávajú. Vždy je to motiv relativný, ktorý dá niečo, aby mohol dostať voľačo, do ut des. A v medzinárodnom práve mierové smluvy znamenajú ukončenie vojny, tedy stavu násilia. Ale teraz prijdem k hlavnému: Maďari išli do války so slobodnou vôľou. Medzi Maďarmi a Srbami vypukol spor, bolo to už dávno. Maďarskí veľkostatkári vždy krivým okom hľadeli na vývoz srbských svíň, drôbeže, masla, vajiec atď. do Rakúska a na západ a vždy znemožňovali tranzit tohoto tovaru cez Maďarsko. Chceli Srbov zadusiť vo vlastnej masti. Do tohoto sporu padla rana sarajevská a vtedy Maďari to boli, ktorí forsírovali, aby sa tento spor maďarsko-srbský riešil násilím, vojnou, Apponyi to bol, ktorý radostne zvolal v parlamente, keď počul, že vojna vypukla, že "konečne", a my všetci na Slovensku žijúci vieme, ako úrady aranžovaly pochodňové sprievody celý deň a celú noc, ako sa volalo "Éljen a háboru!" - Nech žije vojna! Maďari slobodnou vôľou si vybrali tento násilný spôsob riešenia sporu medzi sebou a Srbami, oni chceli nadiktovať, naoktrojovať svoju voľu Srbom. Mohli vedeť, že keď vojnu prehrajú, keď sa ten násilný prostriedok nedobre skončí, aké to bude mať následky. Každý politický amatér vedel, že jestli Rakúsko-Uhorsko prehrá vojnu, že sa nútne musí rozsypať. Maďari mohli s tým počítať, keď sa utiekali k tomuto spôsobu riešenia svojho sporu so Srbami. Nebolo to tedy nadiktované čo oni museli podpísať v Paríži, v Trianone, ve Versailles, to bol len prirodzený konec toho násilného procesu, ktorý si Maďari dobrovoľne vybrali.

Pán kol. Szüllő, aby znehodnotil význam maďarskej akademie, ktorej základy položil náš pán prezident svojim milionovým darom, tvrdí, že túto akademiu vo veľkej časti zorganizovali z Maďarska vyskočení, lebo snáď vykopnutí - kiugrott nebo kirúgott, neviem správne jeho výraz - emigranti. Tu sa ako by pán Szüllő preriekol, uprimne sa priznal, že by rád videl na čele maďarskej akademie ľudí, ktorí dostali punc dobrej maďarskosti a vlasteneckosti v Maďarsku. Ale ľudia, ktorí snáď utiekli pred feudálnym aristokratickým režimom, ktorí sa nechceli dať pánu Gömbösovi obesiť, tí už nezasluhujú dôvery pána Szüllőho. Pán Szüllő tuná pokaždej sa ponosuje, že nedávame Maďarom štátneho občianstva a tu odrazu nadáva na Maďarov, ktorí nemajú toho štátneho občianstva, že vraj to sú emigranti. Pán Szüllő si predstavuje mierové smluvy za nespravodlivé hlavne preto, že tými smluvami boly im odebrané Csállóköz, Bodrogköz a Pohronie. Ja som už včera v krátkej poznámke na to spomenul, ale spomínam ešte i dnes, že pozdlž Dunaja, hneď na moravskej hranici stojí Devín, Bratislava, Komárno, Vacov, Vyšehrad, všetko kamenné pomníky toho, že tam volakedy Slováci bývali, že slovenská rasa žila na severnom brehu Dunaja a že jestli tam dnes Maďari bývajú, to neznamená, že tá zem nebola prv slovenská, poneváč tam tlia kosti našich slovenských predkov. Je to náš svätý cintorin, na ktorý máme neodškriepiteľné, nesporné právo. (Potlesk.) Tieto zeme sme si mohli vziať, trebárs že 1000 rokov neboly v našich rukách. To, čo nám Maďari pred tisíc rokmi vzali, sme si dnes vzali nazpäť plným právom do svojho vlastníctva.