Szüllo vytýka Benešovi, že voči Maďarsku hľadí na všetko so stanoviska sekurity, že sa bojí útoku Maďarov. Ja neviem, čo chcel týmto riecť, snáď chcel uspať našu ostražitosť pred Maďarmi, aby sme my nezbrojili a takto snáď boli ľahčejšie premožiteľní tomu asi pol milionov duší čítajúcemu maďarskému - ovšem neregulérnemu - vojsku, ktoré v Maďarsku de facto je. Mierovou smluvou Trianonskou majú Maďari povolené len 35.000 mužov. Ale pánovia, kto číta maďarský štátný rozpočet, vidí, že Maďari i dnes viac platia na svoje vojsko ako platili pred vojnu na honvédstvo a na svoju časť společného vojska, že to obstrihané okleštené Maďarsko vydržuje dnes väčšiu armádu než za Rakúsko-Uhorska. Pánovia, tieto položky rozpočtové poskrývané sú vo všetkých rezortoch ministerských a toto je príčinou toho, prečo Maďarsko prišlo do takej finančnej kríze, v akej dnes je. My nemáme právo miešať sa do vnútorných záležitostí iného štátu, ale máme právo na to, pozerať sa, čo tento náš súsed robí a máme právo o tom svoju mienku vysloviť. Maďari dostali sa do finančnej kríze len následkom toho, že vydržujú väčšie vojsko než za Rakúska-Uhorska, t. zv. leventov, kde od 17. roku, jestli sa nemýlím, do 60 rokov každý mužský povinen je slúžiť a týždeň dvakráť chodiť na cvičenie. Maďari dnes sami sa môžu presvedčiť, že vojna nie je dobrá vec. My to otvorene môžeme riecť, že boli by sme veľmi radi, keby sme na svoje vojsko nemuseli vydávať také miliardy, ako vydávame a keby sme mohli zredukovať naše vojsko o 30%, boli by sme veľmi vďační. Ale na príklade Maďarska to vidíme, že prílišné mávanie šabľou a prílišné horkokrvné chlubenie sa vojenskou mocou môže zničiť niekoho prv, než sa do tej vojny dostane. Vojna je zlá vec a jestli Maďari chcú žiť dlho v tomto napnutí horečnom a žiť stále so zbraňou v ruke obrácení proti všetkým súsedom, tak im nezbýva čas zaoberať sa hospodárstvom a kulturou, jestli chcú žiť stále v tejto horúčke, tak na tú horúčku umrú. (Výborně!)

Maďari, jestli chcú žiť, a síce veľmi dobre, pokojne a bohato, nech sa hľadia smieriť v prvom rade so svojimi súsedy a nech prestanú na svojich súsedov hľadeť ako na svojich nepriateľov. Nech sa zrieknu neodôvodnených svojich fantazmagorií znova vybudovať predválečné Uhorsko, a vtedy nič nebude nám prekážať, aby sme im podali ruku a žili s nimi ako najlepší súsedia, ba ako bratia.

Maďari musia sa orientovať na východ ku svojim súsedom a nehľadať spojenectvo ďaleko na západe. Árpádovci, ktorí 300 rokov panovali od založenia uhorského štátu v Uhorsku, orientovali sa ku svojim súsedom Slovanom. Český biskup sv. Vojtech pokrstil sv. Štefana, prvého kráľa uhorského, a český mních Radla bol vychovateľom syna sv. Štefana, sv. Immricha, a je 30 takých prípadov v árpádovskej dynastii, že sa Árpádovci ženili, rešp. vydávali so slovanskými kniežaťmi okolnými. Českí i poľskí kráľovia panovali na uhorskom tróne a do tých čias bolo v Maďarsku dobre. Akomile vstúpil prvý Habsburk na trón uhorský po moháčskej porážke, začal sa odboj Maďarov. Bátori, Bocskay, Bethlen, Rákoczy, Thököly až po Košuta a Klapku, ktorý po královehradeckej porážke organizoval legie a vtrhol do Uhorska, vidíme stálý odboj proti Habsburkom a teraz, keď sa ich konečne zbavili, silou mocou chcú ich dostať nazpäť a radšie budú s námi, so svojimi súsedy, žiť v nepriateľstve, v stálej horúčke, budú vyhazovať peniaze, dokiaľ im niektorý hlúpy kreditor požičia, ale zrieknuť sa tej smelej myšlienky, aby zasa oni panovali od Karpat až k Adriatickému moru, to nie, to nie.

Není pravda, že by Maďarsko bolo chudobné alebo života neschopné, ako je dnes. Maďarsko môže byť najbohatšou zemou v rozumnom spojení so svojimi súsedy. Bolo by tranzitným štátom pre všetok transport od juhu na sever a od východu na západ i vice versa a Maďarsko svojim centrálnym položením mohlo by lacnejšie zásobovať svojim zemedelským bohatstvom i Rakúsko, Nemecko, Československo a iné štáty, než Jugoslavia alebo Rumunsko. Ovšem k tomu je treba dobrej vôle so strany Maďarov.

Ale k tomu, aby sme sa my s nimi spojili, je nevyhnuteľne potrebná premena systému. Maďarsko muselo by sa zdemokratizovať. Feudálna aristokracia, ktorá tam dnes panuje krute - vidíme to na ich štatariume - krutejšie než v ktoromkoľvek inom štáte s diktaturou, ten režim musí odtiaľ zmizeť, lebo k tomuto režimu žiadny štát v Europe nemal by dôvery.

Hľadajú tedy najnovejšie spojenca i vo Francii. Človeku sa prichodí diviť nad tým, či to myslia vážne, alebo či je to len nejaká fráza, ktorú vytiahli vo svojom prekvapení mysliac, že Francúzi zasa vyhodia niekoľko stomilionov frankov na ich rôzné vojenské ciele. Neviem si predstaviť, že by Francúzi mohli dať čo len jedon sous Maďarom, aby zbrojili a zveľaďovali svoju vojanskú moc oproti Francúzom alebo ich spojencom.

Slávna snemovňa! Dovoľte mi, aby som ešte niekoľko slov povedal na vývody môjho pána predrečníka Šebu, ktorý tu o Rusku povedal niečo, s čím my národní demokrati naskrze súhlasiť nemôžeme. Pán posl. Šeba hovoril o tom, že veď iné štáty ako Italia, Francia a Nemecko už uznali sovietské Rusko, teda že sa dostaneme do veľmi dobrej spoločnosti. Pán vyslanec Šeba, hádam, nepočítal s tým, že ľahko je Mussolinimu, Francii aj Nemecku sa s nimi dať do stykov, keď oni i geograficky i rasove sú sovietskému Rusku o veľa vzdialenejší než my. Oni sú oproti komunizmu o veľa silnejšie obrnení než Československá republika. Nech by sa pokúsili komunisti robiť také demonštrácie v Italii, ako sme videli nedávno vo Frývaldove alebo Košútoch alebo kde inde. Ale vravím, i geograficky i rasove sú Nemci, Francúzi a Italovia vzdialenejší od Ruska než my, ktorí sme im i povahove veľmi blízki. Slaviania mali vždy sklon k určitému komunizmu. A potom sovietske Rusko priemyslu a zemedelstvu Italie, Francie a Nemecka nehrozí takým nebezpečím, akým by hrozilo nášmu priemyslu a zemedelstvu. Vláda sovietov naskrz nie je vládou slovanskou, veď oni sami o sebe vravia, že sú internacionálovia, nehovoriac o tom, že ľudia, ktorí - až snáď na dvoch a troch - dnes spravujú Rusko, sú rasove celkom cudzí, nie sú Slovania. A práve v tom veľkom chvate, akým Rusko stavia svoje fabriky a organizuje svoje zemedelstvo, vidíme veľké nebezpečenstvo pre Československú republiku, lebo môžu nás zasypať svojimi tovary a zemedelskými produkty, môžu nás svojím dumpingom úplne zničiť. A toto nebezpečie nehrozí Italii, Francii a Nemecku.

Ja myslím, že i k tomu príjde, že nielen že ho neuznáme, ale že sa budeme museť spojiť so všetkými štátmi Europy v jednu frontu (Výborně!) oproti sovietskému Rusku a bojkotovať jeho industriálne a zemedelské produkty a dokázať im, že nie naše, ale ich fabriky budú stáť a ich zemedelské produkty nebudú vedeť komu odpredať. Toto je jediny spôsob, akým budeme môcť komunistický režím priviesť k rozumu.

V Rusku, komunisti chceli zaviesť rovnosť hospodársku medzi ľudí, ale, ako som vyrozumel z ináče veľa zaujímavej a peknej reči pána posl. Šebu, tejto rovnosti hospodárskej nedosiahli, oni sami uviedli rozdiel medzi čiernymi robotníkmi, medzi lepšími robotníkmi a najlepšími inteligentami, ktorých rôznym spôsobom honorujú. A na dedinách v zemedelstve tej rovnosti už absolutne niet. Žobrákov, niščích, ako oni vravia, ľudí, ktorí nemajú čo jiesť, je viacej ako za cárstva. Tak, kde je tá materiálna, hospodárska rovnosť, ktorú chceli dosiahnuť? Rovnosti nedosiahli, ale svobodu individuí úplne zničili. Dnes človek tam nemá absolutne žiadnej individuálnej slobody. Dnes je tam človek len jednou súčiastkou toho veľkého stroja, ktorý sa menuje štát.

A teraz mi dovoľte niekoľko slov o našom školstve. V ničom neurobilo Slovensko tak veľkého pokroku, ako v kultúrnom ohľade. Tu by som mal, prirodzená vec, veľmi mnoho pekného a dobrého riecť naším dosavádnym ministrom školstva, ale odpustíte mi, keď to všetko vynechám a poukážem len na nedostatky, ktoré v školstve pociťujeme, a keď prednesem niektoré tie naše postuláty, ktoré sme tu už niekoľkokráť predniesli. Pre krátkosť času budem len stručne bez odôvodnenia prednášať naše postuláty.

Žiadame predovšetkým urýchlené vybudovanie našej univerzity, žiadame vybudovanie techniky. Dámy a pánovia, mnohí nám zazlievajú, čo je to za megalomániu, že i my chceme mať techniku, ale ja myslím, že naši spoluobyvatelia nemeckého jazyka, ktorí majú 2 techniky, budú natoľko uznalí, že sa zrieknu jednej techniky v prospech Slovákov. (Výborne!) Lebo, pánovia, jestli oni tak často prizvukujú spravedlnosť, menom ktorej žiadajú si také a onaké školy, tedy predovšetkým ich povinnosťou je uznať našu oprávnenú žiadosť, aby 2-milionový národ slovenský mal tiež jednu techniku, na ktorej, prirodzená vec, budú práve tak dobre môcť študovať nemeckí synkovia zo Spiše a okolia Kremnice, ako to robia v Brne alebo v Prahe. Myslím, že v tomto ohľade bude pán kol. Nitsch všemožne podporovať našu snahu, aby sme my Slováci dostali na Slovensku techniku, lebo 2 nemecké techniky sú pre Nemcov zbytočné, že by sa s jednou veľmi dobre obišli. (Posl. dr Hanreich [německy]: Můžete něco mít jen tehdy, když něco vezmete jiným?) To je len správné podelenie. (Výkřiky posl. dr Hanreicha.)

Dámy a pánovia, žiadame, aby terajšia bohoslovecká akademia bratislavská bola už konečne povýšená na univerzitnú fakultu. Malo by to veľmi dobrý politický význam pre celú republiku. Taký návrh zákona je už vlastne v ministerskej rade, ale ministerská rada už od mnohých rokov nebola v tom položení, aby sa mohla týmto návrhom zaoberať. Celý zákon pozostáva z 3 paragrafov a my sa nevieme toho dožiť, aby naša theologická akademia bola povýšená na fakultu, ačkoľvek to nevyžaduje ani jedného haliera nových výdajov. Prosím, slávnu snemovňu, aby nás Slovákov v týchto našich oprávnených žiadostiach podporovala. Rozumie sa, že potrebujeme i mnoho ľudových škôl. Sú stá a stá slovenských dedín, ktoré vôbec nemajú žiadnej školy a deti musia niekedy i 4 kilometrovú cestu konať pešky v zime, v daždi, aby sa mohli dostať do biednej dedinskej škôly.

Žiadame ale i vydatnejšie podporovanie našich slovenských umelcov. O tom môj kol. Rázus už hovoril, preto nejdem opakovať jeho slová. Ťažko sme niesli, že zo slovenských spisovateľov toho roku štátnu odmenu dostal len jeden jediný a naproti tomu 20 českých spisovateľov bolo touto odmenou vyznamenaných. To nedeje sa, pánovia, podľa hodnoty napísaných diel, my chceme, aby bol zachovaný kľúč podľa počtu obyvateľstva. A podľa toho kľúča by mali byť štátnou odmenou každoročne aspoň 3 slovenskí spisovatelia podporení v svojich študiách.

Ale máme ešte i jednu zvláštnu prosbu na naše ministerstvo školstva. I reč p. posl. Šebu mňa k tomu posmeľuje, ktorý povedal, že naše slovenské delníctvo a menovite tí lepší delníci mohli by najsť znamenité, dobre platené miesta v Rusku. Myslím, že sa to vzťahuje nielen na delníctvo, ale vôbec na celé to plus našej populácie, ktoré nevie najsť svoj chlieb v Československej republike. Máme možnosť svoju prácu a vzdelanie uplatniť na širokých poliach Ruska. K tomu ale je nevyhnuteľne potrebná znalosť ruského jazyka. Jako dnes vyučuje sa nemeckému jazyku, lebo je pre nás Čechoslovákov potrebný, tak, myslím, že bude v krátkom čase i ruský jazyk tým jazykom, ktorý otvorí nám Čechoslovákom najširšie polia uplatniť sa. A preto odporúčam, aby do všetkých našich stredných škôl bolo zavedené obligátne vyučovaniu ruskému jazyku. Taktiež správne by bolo, aby naše obchodné školy maly jednotný vyučovací plán s obchodnými školami juhoslovanskými a poľskými, aby naši žiaci na obchodných školách mohli bezpečne študovať jeden alebo dva roky v Jugoslávii a v Poľsku, aby sa týmto činom naše obchodné žiactvo naučilo nielen jazyku poľskému alebo jugoslávskemu a vice versa, ale oboznámilo by sa i s tamojšími hospodárskymi, kultúrnymi a etnickými pomery, z čoho by náš priemysel, obchod i naše zemedelstvo mohly mať veľký zisk.

Moji kolegovia z Moravy podali interpeláciu na ministerstvo školstva vo veci vysokej školy zemedelskej v Brne, kde žiadajú, aby táto vysoká škola bola dobudovaná, jako to zákon už dávnejšie určil. Miesto toho stavá sa veľkým nákladom budova určená pre vysokú školu zemedelského inženierstva v Prahe a nemecká vysoká škola v Liebverde. My, slovenskí poslanci - a myslím, že hovorím za svojich všetkých kolegov zo Slovenska - zo srdca prajeme našim moravským kolegom, aby sa táto ich snaha skončila so zdarom a nemeškám tu prehlásiť, že čo najsrdečnejšie vítam túto iniciatívu našich moravských kolegov, lebo nám Slovákom by bola zemedelská škola v Brne z praktických i rôznych iných príčin sympatickejšia než tá istá škola zemedelská v Prahe.

Dovoľte, slávna snemovňa, aby som ešte niekoľko slov povedal o našich železniciach. Naša republika má geograficky veľmi nepriaznivú konfiguráciu. A túto nešťastnú, nedobrú konfiguráciu možno vyvážiť a zkorigovať jedine dobrou železničnou, poštovou, telegrafnou a lietadlovou premávkou. Maďari tiež týmito dôvodmi dokazujú proti nám Slovákom, ktorí uprimne nosíme na srdci jednotu československú, že Slovensko už tou svojou konfiguráciou a vzdialenosťou od centra je vo veľmi nevýhodnej pozícii voči tomu, ako bolo za bývalého Uhorska. Myslíme, že pri našich moderných technických výdobytkoch toto všetko dá sa napraviť a preto je nevyhnuteľne potrebné, aby naša tarifná politika prispôsobila sa týmto vysokým cieľom nášho štátu. Na vojsko vydávame ročite 1 miliardu, a na železnicu, ktorá je vlastne akousi súčiastkou ochrany, opevnenia a posílenia tohoto štátu, bojíme sa vziať 20 milionov zo štátnych príjmov, aby sa odstranila tá chyba našej tarifnej politiky, že ešte vždy máme lomený tarif, že sa tarif ešte vždy neprepočíta. Bolo by treba uviesť degresivný barem pre železnice, ktoré vedú od najvzdialenejších hraníc republiky k hlavným centrám konzumu. (Posl. Nitsch: [německy]: Co vám řekl sekční šéf na tuto otázku?) Veď ja s vámi súhlasím. (Posl. Nitsch [německy]: Že pak průmysl na Slovensku bude poškozen!) Nuž, p. Lankaša musí naša hlava boleť. To my si s naším priemyslom už budeme vedeť rady, jestli sa degresivný barem zavedie. Je podivuhodné, že naše ministerstvo železníc nás odrádza od toho, aby sme žiadali degresivný barem k mestám ležiacim ďaleko od centra tohoto štátu. To by sa vraj mohlo na nás pomstiť, lebo z centra by sa produkty dostaly lacnejšie do ďalekých krajov Slovenska. Prepočítanie tarifov nie je len industrielný záujmom, ale i zemedelským, hlavne zemedelským. To sa netýka len nás Slovákov a Podkarpatskej Rusi, ale i južných Čiech. Na Slovensku následkom lomeného tarifu utrpeli sme okolo 1 miliardy škody. Tu máme štátnych dráh 2200 km. Košicko-bohumínska dráha je 355 km dlhá a miestnych dráh je 1309 km. Lokálnych bolo teda 1848 proti 2200 štátnych. Preprava na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v tunových kilometroch činila 15·9% a zisk na tej preprave v celoštátnom zisku činil 27%, lebo barem slovenský bol drahší, ako v historických zemiach, takže neni divu, že slovenský priemysel musel zakrnúť a na mnohých krajoch úplne zaniknul. Také zdraženie prevozu po železnici tu predstavovalo sa ako vnútorné clo, a to sa vzťahovalo nielen na prepravu hotových produktov industriálnych, ale i na dovoz polotovarov i surovín, v prvom rade na dovoz uhlia. Až do 1. augusta 1921 malo Slovensko celkom iný barem než historické zeme. O veľa drahší, než historické zeme. Tedy temer 3 roky to trvalo, než sa naša centrálna správa mala k tomu, aby sjednotila svoj železničný barem. Za tento čas sme my Slováci platili za jeden tunový kilometer o 110% viac, než sa platilo v historických zemiach a od kusoveho zbožia sme platili o 500% viac, než v historických zemiach. Pánovia, za takýchto okolností nemôže sa nikto čudovať, že slovenský priemysel zanikol. Ale ako vravím, je to i záujem roľníctva, zemedelstva, aby zlacnely naše železničné tarify a aby sa čím skôr uviedlo prepočitanie taríf. Tuná máme náš najväčší zemedelský produkt slovenský: drevo a tiež náš najväčší priemysel na Slovensku: drevopriemysel, ktorý najviac trpí pod nevýhodnosťmi taríf. Spomenem niektoré príklady, ktoré som si vypísal z veľmi poučného článku sekretára sväzu priemyselníkov inženiera Kappa na pr. na jednom vagone obilia, zemiakov, alebo múky z Guty do Nitry, teda na diaľku 89 km, je doplatok 50 Kč len preto, lebo sa tarifa dvakráť lomí a neprepočíta, trikráť sa lomí tarifa na ceste z Šamorýne do Bratislavy, ktorý Šamorýn je vzdialený len 31 km od Bratislavy. Na tejto 31 km diaľke následkom neprepočitania taríf sa platí o 110 Kč viacej z jednoho vagonu, než by sa platilo, keby tarífa nebola lomená. Alebo z Chalmovej do Trenčianskych Teplíc, na diaľke 81 km, tarifa sa trikráť lomí a následkom toho je jeden vagon o 135 Kč drahší.

Dnes keď autobusy robia železniciam tak veľkú konkurenciu, bolo by prvou povinnosťou naších železníc, aby sa tarify upravily tak, že by železnice boly schopné konkurovať s autobusom. Dala by sa previesť systematická a úspešná tarifná politika, keby tarify boly sjednotené. Zjednodušila by sa režia účetná a finančná. Oživlo by hospodárstvo v celých zanedbaných krajoch a polovica úbytka na tomto titule asi 40 mil. Kč kryla by sa novým a už platným zvýšením taríf, asi 20 milionov ostatných krylo by sa oživením dopravy, úsporami na administrácii a všeobecným oživením priemyslu a zemedelstva.

Ohľadom štátnych dodávok dovolím si aspoň niekoľko slov. Na Slovensku nezamestnanosť je rozhodne väčšia ako v zemiach historických. Príčina toho je jednak úbytok a zánik nášho priemyslu, jednak bohatšia populácia, ktorej ostrie odníma len v malej miere vysťahovalectvo. Ale jednou z hlavných príčin tejto našej veľkej nezamestnanosti je, že pri štátnych dodávkach je Slovensko veľmi macošsky manipulované. Zo všetkých štátnych dodávok, ktoré činia ročne 4 miliardy, Slovensko dostáva podľa súkromého odhadu maximum 6%. Podľa kľúča obyvateľstva by Slovensku patrilo aspoň len 30% a podľa daňového kľúča aspoň len 17%. Aby sa tejto nesprávnosti urobil koniec, nevyhnutné je, aby boly štátne dodávky vedené v evidencii, aby sa viedla štatistika o tom, ktorá zem koľko štátnych dodávok dostáva. Na to nám odpovedajú zo všetkých ministerstiev okrem ministerstva obchodu, že takúto štatistiku viesť nie je radno, lebo by stála veľké peniaze a terajšia doba je tomu veľmi nepriaznivá. My ale vidíme, že v Nemecku sa štatistika štátnych dodávok veľmi ľahko vede. I tam boly veľké boje preto, že jednotlivé nemecké zeme boly favorizované na úkor iných. A dnes v Nemecku prestala táto žaloba, dnes sa tam dištribucia štátnych dodávok koná temer úplne spravodlive. (Předsednictví převzal místopředseda Zierhut.)

Potrebné by bolo sústrediť evidenciu, a sústrediť tiež samotné zadávanie objednávok v jednom úrade. Bolo by potrebné, aby všetky súťaže na štátne dodávky boly uverejňované v jednom časopise a nie v toľko časopisoch, koľko máme úradov.

Našú krízu, ktorú trpíme v Československej republike, zažehnať je sysifovská, obrovská práca. Ale snáď osožné by bolo, keby sme sa i spoločensky zorganizovali k tomu, aby všetky tie tovary, ktoré sami doma vyrábame, všetky zemedelské produkty, ktoré máme, kupovali od svojich producentov a nekupovali ich za hranicami. Vieme, že je ťažké ba nemožne, aby sa takéto organizácie tvorily úradne. Ale je treba, aby si spoločnosť sama pomohla, aby sa organizovala nekupovať ničoho v zahraničí, čo nám není prvotriednou potrebou, čo si môžeme kupovať doma. (Tak jest!) A na koniec dovoľte mi predniesť ešte jednu žiadosť, a to, aby ministerstvo financií vydalo nariadenie, že by dary a podpory, ktoré dávame nezamestnaným, mohly byť odpočítané zo základu dane. Podľa dnešných naších poriadkov a zákona daňového takéto dary a podpory venované nezamestnaným nie sú odpočitateľné. Myslím, že keď niekto podporuje svojimi dary, veľkými obnosy nezamestnaných, že sa tým odľahčí, odbremení štát a není logické, aby za to platil ešte daň. (Posl. Žilka: Co když daně neplatí?) Ten, kto daň neplatí, ten ani tie podpory neplatí.

Slávna snemovňa! Temer 1/2 hodinou som prekročil vymezený mi čas, a preto musím veľmi mnoho vynechať z toho, čo som mal úmysel povedať. Končím tým, čím som začal: Bojím sa, slávna snemovňa, že tieto moje slová tak ako už dvakráť pri prejednávaní rozpočtu zaniknú ako slová volajúceho v púšti. Pri všetkom tom nevzdávam sa nádeje, že naše slovenské žiadosti, a menovite tie, ktoré sú skutočne objektívné a oprávnené a ktoré niesú vlastne žiadosťmi Slovenska, ale celého štátu, lebo čo prospeje Slovensku, to prospeje štátu, že tieto naše žiadosti budete vy, páni kolegovia z Čiech a Moravy, podporovať, tak ako ich podporujeme my, všetci poslanci zo Slovenska. (Potlesk.)

Místopředseda Zierhut (zvoní): Dále má slovo p. posl. Horák.

Posl. Horák: Slavná sněmovno, dámy a pánové! Projednávání státního rozpočtu náleží k nejhlavnějším úkolům parlamentu, Již ve výboru bývají pronášeny dobré rady, jednotlivé položky jsou kritisovány a není šetřeno časem, duševní námahou a vynaloženou prací. Totéž nastává v plenu sněmovny.

Jako zástupce živnostenské strany použiji pochopitelně této příležitosti a budu se zabývati hlavně otázkami živnostenskými, jichž řešení je tak naléhavě třeba. Nepříznivý poměr našeho vývozu k dovozu nás nutí, abychom svoji pozornost obrátili na obchodně politické pole. Zejména musí se tak státi při našem spojení s cizími agrárními státy, s nimiž jsme ve styku při odběru kontingentovaného odběru a mouky. Tyto státy by nám měly zaručiti odbyt při potřebě těch nejdůležitějších výrobků strojových, textilií a jiné naší produkce. Veliké sumy našich peněz pohltil dovoz luxusních předmětů hlavně parfumerie z Francie, při čemž upozorňuji na tento konsum v našich lázeňských městech, kde obchody mají na skladě výrobky hlavně francouzské a německé provenience, kdežto naše výrobky jsou úplně ignorovány. Tu vidíme, že jsme velikými snaživci, pokud jde o podporu francouzských a německých výrobků, ale na druhé straně tyto státy řídí se podle hesla: bližší košile než kabát, a nic toho nedbají, že i v obchodním životě revanche bývá ustálenou a vhodnou formou v udržování dobrých, přátelských styků. Řídíme-li se my tímto pravidlem, nedělá to Francie, která na př. u Škodů v Plzni hájí výlučně své zájmy. Ale i Německo v otázce dovozu chmele a sladu si počíná egoisticky. Bude tudíž záhodno, sáhnouti i u nás ke kompensační politice při vzájemných stycích se státy, s nimiž jsme obchodně interesováni.

Mnoho bylo diskutováno v novinách a na schůzích, v hospodářských sborech i v parlamentě, kde se řeší hospodářské věci, o nynější situaci, vyjádřené slovem krise. Zatím to není nic jiného, než koloběh života, opakující se v určitých, někdy kratších, někdy delších intervalech.

Od nepamětných dob slyšíme o sedmi tučných a sedmi hubených letech. Nemusí jich býti zrovna sedm, ale jisto je, že se opakují. Dnešní hospodářské poměry jsou výslednicí nadvýroby, která vytvořena byla vlivem nahromaděného kapitálu v bankách, v jiných peněžních ústavech a v soukromých úsporách. Průmyslu, výrobě i obchodu dán byl k disposici, ba přímo byl vnucován kapitál a není divu, že byl ochotně přijímán, tím spíše, že i úroková míra vlivem nadbytku peněz nebyla nesnesitelná. Tak bylo vyráběno nejen pro běžný konsum, nýbrž posléze i na sklad, což bývá vždy špatným znamením budoucí konjunktury. Spotřeba nedovedla umístiti hromadící se množství výrobků a tak přišel začátek skladového zboží. Před tím byla vytvořená situace příznivá pro vrstvy pracující, práce byla lépe placena, ceny mezd zvýšeny a tak vytvořen podklad pro lepší mzdovou situaci. Národní produkce nestala se úměrnou našemu odbytu za hranicemi, neboť vnitřní spotřeba nemůže míti vlivu na naši celkovou produkci a také nemůže míti vlivu na úpravu cen, kde vždycky je spolurozhodujícím export.

Vytvořená produkce nenalézala dostatečného odbytu, neboť pozdější ochabnutí produkční musilo přirozeně vésti ku snížení výrobních nákladů, ani mzdy nevyjímaje. Uvážíme-li že i světová situace zemědělská a s tím spojená nižší cenová hladina zemědělských produktů vyvíjí velký vliv na kupní schopnost zemědělského obyvatelstva, které činí asi jednu třetinu populace našeho státu, přicházíme k závěru, že tu máme co činiti s velikým úbytkem spotřebních vrstev. I dělnictvo následkem snížení výdělku a ještě více vlivem nezaměstnanosti vykazuje menší obchodní nosnost. Počítáme-li i tu se 30%, jde tu o 60% všeho našeho obyvatelstva, kde spotřeba u každého jednotlivce je menší. A nyní se řekne: bude se méně vyráběti; tu je třeba menšího nákupu materiálu, méně dělnictva, méně kapitálu a přece peněžní ústavy nemají nadbytek oběživa! Co však při tom je nejškodlivější, je, že průmysl, výroba a obchod potřebují při této situaci více peněz k udržení chodu podniků, s nimiž jsou ve spojení, sociální břemena jsou stejně velká, hypoteční zadlužení a úrokování zůstane stejné, pracuje-li se hodně nebo málo, a daně, ty jistě nezůstanou v poměru k nepříznivému odbytu.

Dnešní situaci lze označiti za výslednici opakujících se poměrů vyjádřených v tom, že nadprodukce posledních let musí ustati a že dlužno dále vytrvati, až konsument svým nákupem zmenší nahromaděné výrobky. Dnes dopoledne zmínil se pan kol. dr Rosche o Baťovi a pravil, že Baťa působí ponenáhlu k tomu, aby zproletarisoval střední vrstvy, jmenovitě živnostnictvo, nejenom obuvnický stav, nýbrž i ostatní stavy. Je to pravda, poněvadž Baťu následují jiní. Jestli s menším nebo větším výsledkem, to si ovšem zůstane lhostejné. Naproti této pravdě uvádí Baťa sám, že zaměstnává tisíce dělníků. Ale neříká, že na druhé straně ochuzuje, ožebračuje a o existenci připravuje desítky tisíců nejen samostatných mistrů, býv. dělníků, nýbrž také těch dělníků, kteří u těchto mistrů pracují. Tedy to je výslednice onoho velikého vychvalování tohoto velmože s velikou produkcí a s velikým prý počtem zaměstnanců.

Je však třeba při dnešní naší situaci umožniti a spíše pomáhati prodeji než posilovati snahu po výrobě zboží, pro něž není odbytu. Tam, kde se zboží o překot nabízí nelze mluviti o zdravém podnikání, neboť poptávka byla vždy nejlepší směrnicí pro zdravý odbyt. Mám zato, že nejsme také dosti trpělivými, tuto ctnost jsme válečnými poměry částečně ztratili a že odvykli jsme zlepšenými poválečnými časy učit se shovívavosti a šetrnosti, která jest také jedním z nejlepších léků a východisk do lepších dob, které třeba pomalu, ale jistě přijdou.

Přicházím k číslicím oficielních výkazů nezaměstnaných ne zcela uvěřitelným. Uvádí se, že jich máme 250.000, kterážto cifra samozřejmě každým dnem se mění. Na jedné straně statistický úřad pracuje plnou parou, neboť žijeme ve znamení statistických dat, v nichž se všechna ministerstva předhánějí. Vědí o tom nejlépe korporace, spolky, sdružení, družstva i jednotlivé podniky, a také ovšem soukromý podnikatel. Hrne se na ně záplava tiskopisů se všech stran, rubrik k vyplňování je spousta a na mnoha arších v úřadech zaměstnáno je tím množství úředníků, papírů popíší se vagony, a co na tom, že ubohá, ztýraná partaj prosedí celé hodiny a dny na této dost zbytečné, neužitečné práci. Stalo se v našich úřadech módou o všech možných a nemožných věcech sbírati statistický materiál. Není tam lepší, užitečnější práce? Té statistice nezaměstnaných nevěřím, protože hledí příliš na věc a hledí se docíliti rekordní číslice. Vyhledá se každý i v té nejzastrčenější chaloupce, a třeba má z čeho býti živ a pracuje jen podle potřeby a možnosti, připočte se k tomu počtu nezaměstnaných, protože snad náhodou ho naleznou sedět na zápraží. Desítky tisíců sezonních dělníků, v zimě také dříve nikdy nepracovali, nikdy nebyli zváni nezaměstnanými a nenapadlo také nikomu mezi nezaměstnané je zařazovati, jednoduše z té příčiny, že od jakživa pracovali v určitém ročním období, a to jen po několik měsíců. Jim to stačilo, když si vydělali na cely rok, třeba celý rok z různých důvodů jen několik měsíců pracovali. Měli z čeho býti živi a nesměl jim nikdo ani říci, že zahálejí. Rovněž ty desítky tisíců domkářů, chalupníků a dělníků venkovských, majících chalupu, domek neb hospodářství, třeba jen několik měr polí, nikdy celý rok nepracovali, nýbrž jen po tu dobu, kdy bylo třeba a počasí toho vyžadovalo. Vím, že nese tu i zlepšené dopravnictví vinu. Autobusy jezdí do nejbližších a nejvzdálenějších, ale i nejzapadlejších vesnic a odtud do větších měst a hlavně do Prahy. Dříve nenapadlo někomu jezditi na práci ze své vesnice do vzdálených měst, protože se mu to nevyplácelo. Dnes i ten, kdo má býti z čeho živ, vyjede si na práci, vrací se večer domů, nebo zůstane třeba celý týden mimo domov a vrací se v sobotu s týdenním výdělkem. Ke svému živobytí obstarává ještě práci doma a proto pracuje v městě levněji než jiný dělník, který je odkázán výhradně na svůj výdělek. Tím způsobem řadí se také mezi pracující a bere případně podporu v nezaměstnanosti, ač mu nenáleží, protože statisticky je veden jako nezaměstnaný. (Hlasy: Kdyby byli správními rady, nemuseli by jíti na výdělek!) Mají výdělek doma, ale hamižnost lidská jde tak daleko, že chce míti ještě více a ochuzuje ty, kteří nemají nic.