Protestujeme proti týmto spôsobom finančnej správy. Aby finančná správa nemyslela, že zo vzduchu bereme tieto veci, takú jednu maličkú ukázku takejto exekúcie v týchto dňoch v mojom okrese, v mojom pôsobišti odohratej mám česť predniesť pred celou snemovňou. Maličkú jednu daňovou zaostalosť mal jeden chudák v obci Dvorec. Túto daňovú zaostalosť treba bolo exekvovať a exekutor, ktorý každý deň chodí po dedinách, zbadal, že tento maličký človek má na dvore postavený nový chliev. Ráčte počuť, od slova do slova pocuť, vec sa odohrála tak, ako hovorím. Aby českí páni posluchači rozumeli, u nás na Slovensku sa chliev hovorí maličká kliecka pre prasata, nie maštal. Teda ten exekutor zbadal ten maličký nový chliev, prišiel s exekučným nariadením, dá rozobrať ten chliev (Slyšte!) a doveze ho do sídelného mesta okr. úradu, kde na obecnom dvore rozpredajú toto drevo. (Hluk. - Výkřiky.)

Ja sa len pýtam, čo po tých trovách exekučných, po všetkom tom, čo dostal ten exekutor, čo z toho chlieva zostalo pre finančný erár, koľko zostalo z toho exekvovaného obnosu? Daň, ktorú treba takýmto krutým exekučným spôsobom vymáhať, je už sama v sebe immorálna, lebo prevyšuje daňovú schopnosť daňovníka. Finančná správa a vláda, ktorá si neuvedomí, že v záujme daňovej morálky a v záujme štátotvornej výchovy obyvateľstva nesmie operovať s exorbitantnou výškou daňovou, nie je toho hodná, aby jej dôvera bola odhlasovaná prijatím jej rozpočtového návrhu, ba bolo by priamou povinnosťou z rúk takejto vlády moc vyňať, lebo však môže prijsť na štát doba, keď z finančného ohľadu bude snáď potrebné napnutie všetkých síl k prineseniu všetkých obetí, aby finančný stav štátu zachránený bol; ako bude ale vstave štátna finančná správa v takejto kritickej dobe stupňovať finančnú nosnosť a ako bude môcť vyžadovať obetavosť od ľudu, keď ju vyčerpáva už teraz, hoci je to ešte nie bezpodmienečne nutné a potrebné? Čo by to bol za hazardný hospodár, ktorý by sa nepostaral o žiadné rezervy vo svojom hospodárstve, alebo by tie rezervy ľahkomyseľne pomiňal? V čom vidí ale naša finančná správa takúto rezervu obetavosti, keď teraz nemilosrdne obťažuje poplatníctvo bez potreby a krajnej nútnosti? Či by nemala finančná správa pamätať na to, aby teraz energičným snižovaním výdavkov štátnych presviedčala poplatnictvo o tom, že sa obťažuje len v tej miere, v akej je to nezbytne nutné a len dotiaľ, kým to bude nutné, aby práve táto prepotrebná morálna rezerva v obyvateľstve zostala neporušaná. Aké hriešné hazardovanie s touto tak potrebnou rezervou vo štátnom živote je počínanie vlády, že nenastupuje cestu snižovania štátnych výdavkov? Návrhy, ktoré ležia pred snemovňou, nemožno predsa považovať za také, že by znamenaly snižovanie výdavkov štátnych. Máme v štátnych kapitolách čiastky a veci, ktoré by výdatnejšie snižovanie sniesly a nebolely by tak, ako bolia práve tieto zákony, že ani do úvahy prijsť nemôžu tieto predlohy pri veľkom pláne snižovania všetkých štátnych výdavkov, ale vláda prichádza ešte s novými daňami. Pri povedomí svojej odpovednosti za konsolidačný proces v našom štátnom a spoločenskom živote, tak sľubne započatom, varujem pred týmto vládu a upozorňujem ju, že metodami týmito bolševizuje už nie len robotníctvo, lež stredných roľníkov bolševizuje, u ktorých je to už bežným výrazom apatického, ba zúfalého smýšľania, že už ani bolševizmus nemôže im viac škodiť ako bezohľadný tento finančný režim.

Situácia národa už pri loňskej rozpočtovej debate bola označovaná za kritickú a odôvodňovala sa tým, že kritická je situácia nie len roľníka, vyše polovice obyvateľstva tohoto štátu, kritická je aj situácia remeselníka a obchodníka. A jestli v tejto rozpočtovej debate máme povinnosť tiež snáď prikročiť ku konštatovaniu, či sa kritická situácia zmenšila alebo zväčšila, musíme priduplovať a povedať, že situácia tá je dvojnásob kritická, lebo ku kritickej situácii roľníka, remeselníka a obchodníka prikročuje dnes kritická situácia robotníka a inteligenta. Tieto vrstvy vyvrcholením hospodárskej kríze úplne sú vyradené z konzumu. Môžeme ale očakávať uvoľnenie hospodárskej kríze dotiaľ, kým sa táto porucha nenapraví? Do plaču ide roľníkovi, keď musí pre 2 lebo 3 koruny predávať svoj dobytok. Do zúfania ide roľníkovi, keď ani na dane mu nestačí jeho hrubý dôchodok. Pri tom ale tie dane sú tak vysoké, ba vyššie, než boly, které ešte zvyšujú sa výdavkami a vymáhaním týchže daní spojené. Cena priemyslových článkov, ktoré nutne potrebuje ten roľník, sú z väčšiny len nepatrne lacnejšie než boly. Čo mu vtedy osoží výdobytok agrárnický, že cena obilia sa drží na určitej výške, keď nemá čo predať, ba týmto sa len zvyšuje zaokrytie jeho domácej režie, pre ktorú musí on sám kupovať. Roľnícky stav je dnes hroznou otázkou nášho hospodárskeho života, ktorému nič nepomôže, len dôsledné a systematické snižovanie všetkých verejných bremien a snižovanie cien životných potrieb roľníckeho stavu. Položenie jeho priamo volá po tejto náprave; a jeho príslovečná skromnosť a trpezlivosť, ktorú pri rozpočtovej debate apostrofoval pán minister Bradáč, nijako neoprávňuje k tomu, aby vláda optimisticky hľadela na situáciu, lebo pravá situácia roľníckeho ľudu je tá, že po toľkých protestoch a verejných apeloch na štátnu moc, aby zasiahla do pomerov, roľník dnes už mlčí a stáva sa apatickým voči všetkému. Preto snažne voláme k vláde; Prestaňte s bezohladným vymáhaním daní, a dočkajte aspoň do roka, kým sa roľníkovi niečo urodí! (Výkřiky.) Zasiahnite do rapídneho poklesu cien dobytka! Snáď by vláda mohla najsť prostredky pre zaopatrenie krmiva a steliva pre dobytok, lebo roľník dnes ho predáva, lebo nemá čím krmiť dobytok. (Výkřiky.) Zasiahnite uzákonením lacného roľníckeho úveru a pomôžte zadlženému roľníkovi splácať dlžoby a nečakajte, aby sa stále ozýval po dedinách dražobný bubon a aby četnícke eskorty odvádzaly z chalupy roľníka poslednú kravu a odnášaly poslednú dosku! Zastavte stavby prepychových budov úradných (Tak je!), zastavte prepychové zariaďovanie úradných budov (Výkřiky.), dajte si záležať trochu, aby každá oprava mostu nevyvolávala z Bratislavy celé húfy komisií, komisiu za komisiou, 5 až 6razy. Myslím, že diety týchto komisií sožerú stavbu tých mostov dávno. Dajte si záležať, ako sa stavá vo štátnej režii a ako by sa mohlo stavať, keby sa to odovzdalo súkromej režii. V niekoľko príkladoch na stavbách škôl mohol som to číselne podľa počtu vykazovať, že o 7/3 sa dráž stavá, keď to stavá štátna správa, než prípadne školská stolica vo svojej režii pri voľnom zadávaní stavby, komu chce a nie, koho vypracovateľ stavebných návrhov doporučuje. Na miesto toho ale snižujte výdavky štátné, osobné i vecné, snižujte sociálne ťarchy, režiu roľníka a celú výrobu obťažujúce, tak, aby bola zjednodušená režia, bez toho že by boly ukracované práva poistencov. O režii by sa dalo hodne rozprávať. Myslím, že najde sa ešte tlumočník týchto požiadavkov, aby sociálne ťarchy nešly na režiu. Z tohoto všetkého však vláda v pohodlnej alebo straníckej predpojatosti nič nerobí, lež jednoducho zvyšuje dane, čím práve ničí tú prepotrebnú mravnú rezervu a podkopáva sama daňovú morálku.

Kritická je situácia robotníckej triedy, lebo stále sa zastavujú podniky a množí sa hrozive počet nezamestnaných. Ináč i sama podpora nezamestnaných v tom spôsobe, ako sa prevádza, je práve najcharakteristickejšou známkou tejto kritickej situácie robotníka. Tieto dni na vlastné uši som počul poznámku v skupine robotníkov odznelú: Na čo by si robil, keď i z fíglov vyžiješ? Môžeš aj na peci sedeť, z tych fíglov vyžiješ. (Výkřiky.) Byrokratické a schematické prevádzanie podporovánia nezamestnaných robotnícku triedu demoralizuje, čo nám dáva smutné výhľady do budúcnosti. Preto, keďže zkúsenosť dokazuje, že terajší systém podpory nezamestnaných sa neosvedčil, vláda má čo najrýchlejšie prikročiť k likvidácii tohože systému a príjsť s návrhom zdravým, ktorý by nezamestnaným pomohol, nevyvolával by však umele počet nezamestnaných u nás. (Tak je!)

Do kritickej situácie sa dostala naša inteligentná trieda. Nemám na mysli oprávnenú snahu snižovania platov: vo všeobecnom poklese cien ani táto kategoria nemôže zostať výnimkou. Ale varujem pred schematickým prevedením snižovania platov, aby sa nesnižoval taký plat, ktorý ani dosiaľ nebol existenčným minimom. (Potlesk.) Zaujíma nás však väčšmi vyhlásenia vlády, že sa zastavuje prijímanie nových síl a zastavuje sa penzionovanie vyslúžilých. V tomto vidíme zase skrytý útok proti slovenským záujmom. Celý náš verejný život, všetka osvetová práca a politická agitácia niesla sa dosiaľ v tom smysle, že sa rodičia povzbudzovali, aby školovali svoje dietky. A vskutku slovenský rodič poslúchol: i s najväčšími obeťami dal študovať svoje dieťa v nádeji, že po skončení študia sa umiestni. A teraz, keď by sa to vskutku malo stať - zastavuje sa prijímanie nových síl! Viete si predstaviť a odhadnúť deštruktívnu silu tejto situácie v duši tohoto sklamaného rodiča a dúfajúceho študenta? A márne sa kto odvoláva, že sa to deje v záujme štátnom. Slovák týmto štátnym záujmom už neverí.

Robila sa reštrikcia úradníkov tiež v záujme štátnom, aby bol menší počet úradníkov. Pod týmto titulom reštringovali sa Slováci, ľudia zaslúžení a práceschopní. No, vyžadoval to štátny záujem, aby išli z úradu, urobili to, aby bolo len menej tých úradníkov. A tu nedávno prehlásil pán minister financií, že po reštrikcii, v ktorej teda toľko Slovákov vykrvácalo, bol a je počet úradníkov o 15.000 viac, než pred reštrikciou. (Slyšte!)

V dnešnej situácii uznávame, že i na tomto poli treba niečo robiť, ale zastavovať penzionovanie a neprijímať nové sily, držíme za absolutne neprípustné. Máme na vládu iný návrh. Zrevidujte kvalifikáciu od prevratu ustanovených úradníkov, zaraďte ich dľa toho do patričnej platovej stupnice, postavte ich na služebné miesta, ich kvalifikácii primerané, propusťte ľudí s menšou kvalifikáciou, aby sa umiestniť mohli študie svoje dokončivší Slováci. (Souhlas.) Je predsa priamo poburujúce, aby riadne vyštudovaný človek chodil bez zamestnania vtedy, keď zaujímajú úrady ľudia bez patričnej kvalifikácie, ba ľudia, ktorí svojim negramotným úradovaním a spoločenským chovaním sú len na hanbu stavu úradnickemu. (Tak je!).

Vecným dôvodom k neodhlasovaniu rozpočtu nám je zase tá každoročne sa opakújuca macošská skutočnosť, že Slovensko je v tomto rozpočte zase zanedbávané, a vzhľadom na to, že sa Slovensku v investičnom rozpočte nedostáva tej kvóty, ktorá by mu dľa daňového kľúča prislúchala, priamo poškodzované. Otvorená rana slovenského hospodárskeho života, otázka tarifová, ani teraz ešte nie je riešená. Udržuje sa i ďalej napriek jednotnému stanovisku všetkých politických strán a celého Slovenska vedomé ukrivďovanie Slovenska každoročne o 45 mil. Kč. Robí sa to spôsobom, s cynizmom hraničiacim, keď sa na ankete o otázke tejto v Bratislave verejne v mene ministerstva železníc prehlási, že železničný erár sa nemôže zrieknuť dôchodku neupraveného tarifového systému. Na celoštátny provozný schodok podniku štát. železníc má teda Slovensko ročite 45 mil. doplácať tým, že sa neupravuje rozdiel medzi Slovenskom a historickými zemiami. Je toto eklatantným dôkazom hazardérstva vlády už dnes spomínaného. Poškodzovanie Slovenska zastiera sa tu celoštátnou nútnosťou, ako by vláda chcela rozptýliť všetky tie dôvody a momenty, ktoré sa v mene celoštátnosti predkladajú. Že takto pokračujú Česi, divíme sa síce tomu s hľadiska štátnického posudzujúc vec, no chápeme ju, keď si pripomenieme sobeckosť, ktorá býva tak obyčajným hýbadlom politickej činnosti, ale nechápeme, že ako môžu poslanci Slováci a exponenti vládnych strán na Slovensku hlasovať za taký rozpočet, ktorý takto nápadne poškodzuje Slovensko. Nemôžem nepoužiť tejto príležitosti, aby som sa Slovákov poslancov tu pred verejnosťou neopýtal: jak dlho budete ešte hlasmi svojimi podporovať systém tento Slovensko priamo ožobračujúci? (Hlasy: Quo usque tandem, Catilina, abutere patientia nostra?) Kedy učiníte už konec nesprávnosti, že Slovensku držíte ankety, konferencie o veciach tak samozrejmých, ako je i otázka tarifu, a v Prahe hlasujete proti svojim rezolúciam na Slovensku vyneseným? (Hlasy: To je pravda!) Dožije sa národ slovenský uprímnosti a rázneho vystúpenia od svojich poslancov, alebo bude sa takýmto nedôsledným postupom i ďalej podrývať význam a potreba parlamentárneho režimu? Viem, že svedomie svoje uchlácholíte spoliehaním sa, že pred voličmi postup svoj, keď i nebudete môcť ospravedliniť, aspoň ostrie situácie otupíte novými sľubami osobných výhod a nadávaním nám ľudákom do demagogov a Maďaronov. Museli by sme zúfať nad budúcnosťou národa svojho, keby sme nevideli, že národ prehliada už tieto hry s jeho záujmami, ovšem musíme tiež konštatovať otras dôvery práve tých najlepších a poctivejších ľudí v poctivosť politikov.

Mohli a mali by sme tvrdenie svoje o poškodzovaní Slovenska doložiť podrobnými dátami a číslicami. Urobil tak Nárus obšírným svojím elaborátom, ktorý nemožno vyhlašovať za dielo stranícke a požiadavky a sťažnosti v ňom obsažené za ľudácku demagogiu a za slovenské kverulantstvo. Za zbytočné považujeme opakovať materiál dobre známy a sťažnosti s roka na rok sa opakujúce, lebo s roka na rok zkúsujeme pravdivosť slov: Pán Boh vysoko a Praha daľeko. Praha Slovensku nielen nerozumie, ale mu ani nechce rozumeť. Reaguje Praha na zradný hlas janičiara, ktorý denuncuje v Prahe tlumočníkov vecných požiadavkov Slovenska (Tak je! Potlesk ľudových poslanců.), zachycuje a odmeňuje ruku rozbíjačov, ktorí sa ponúkajú, že budú prinášať Prahe škalpy politických protivníkov, na sdružený hlas loyálnych pracovníkov ale, ako vidíme a zkúsujeme, nemá Praha odpovedi ani povšimnutia. Poslanci Slováci vládnych strán dosaváď mohli sa odvolávať na to, že vecné a neodkladné potreby Slovenska neboly dosiaľ dosť zavčas podané, nemohly byť teda ani rešpektované, ale dnes ani toto už neobstojí, lebo toto rozpočtové pojednávanie je už druhé, pred ktorým sdružená slovenská práca pod egidou Nárusu slovenské požiadavky i včas i vecne predkladá - a výsledok je čo? Treba si prečítať elaborát Nárusu po čas tejto rozpočtovej debaty sostavený a z bodu na bod čítať, ako sa v ňom konštatuje: návrh finančného zákona nevyhovuje Slovensku, nie je splnený požiadavok ten a ten, nepovšimnutý je požiadavok ústavu ohľadom toho a toho atď. Čo na to odpovedá slovenská verejnosť? Čítajte prejavy mladej generácie, povšimnite si volebnou agitáciou nerozvírenej nálady Slovenska a presvedčíte sa, ako sa dvíha zpomedzi hrúd hospodárskych pomerov s novou silou a s novým dôrazom myšlienka autonomie Slovenska. Sťa posviatny oheň ideálnej rodolásky vyblkla ona v šľachetných dušiach zahraničných bojovníkov po čas svetovej vojny a nachádza vtedy výraz v smluvách moskevskej, clevelandskej a pittsburgskej. Slávnostné dni októbrové v Martine martinskou deklaráciou stavajú ohromným oblúkom most k spojeniu povojnovej situácie umiestnením slovenského národa v rámci veľkomoravskej ríše, ktorej jadro tvorilo Slovensko a na ňom bydliací suverenný národ slovenský. Tento štátotvorný, kultúrny národ, ktorý si z dávnej svojej minulosti zachoval územie, reč, literatúru, kultúru a svojrázne umenie, zakladal si po čas zahraničného odboja na sľuby bratského národa českého v Moskve, Clevelande a v Pittsburgu stipulované a tak sa odhodlal 30. októbra 1918 v Turč. sv. Martine so slávnostným odušovnením k vytvoreniu dediča ríše veľkomoravskej, rozšírenej na český národ, k vytvoreniu Československej republiky. Suverenita národa slovenského nachádzala výraz v autonomii Slovenska, ktorá sa stala takto snubným prstenom dvoch národov vo sväzku Československej republiky a ponímala sa ako smernica pre budúce spolunažívanie obidvoch národov. (Výkřiky posl. Vallo.) Zostane na vždy čiernym listom v dejinách tohoto spolunažívania dvoch národov, čo sa potom s myšlienkou autonomie stalo. Každá veľká myšlienka má svoju krížovú cestu a myšlienka autonomie Slovenska má svoju Kalváriu. Nedávno u príležitosti 13. výročia osláv 28. októbra v slavnostnom posolstve pán prezident republiky povedal túto vetu: Demokratická republika potrebuje základ vzdelanosti a mravnosti a ona predovšetkým, má-li program slobody nebyť anarchiou, má-li ideál rovnosti nebyť chytráckym vykorisťovaním slabších, nemá-li pod rúškom bratstva riadiť všeho druhu násilnictvo.

Za všetkých 13 rokov jestvovania republiky sa nestalo, aby odkaz pána prezidenta zostal tak nepovšimnutý našou verejnosťou politickou a publicistickou, ako práve toho roku. A tá rozumná a poctivá politika, ktorú pán prezident tak slávnostným dôrazom prizvukuje, predsa by si mala všimnúť slov týchto. Nastalo ticho po odkaze pána prezidenta, a nech nám je dovolené vysvetľovať si ticho toto tak, že politika naša spytuje si svedomie. Znalec historie slovenského národa, podpisovateľ pittsburskej dohody, aktívny prezident republiky, ktorý nielen tvoril republiku túto, lež mu záleží na tom, aby republika tá ďalej trvala, i keď on už tu nebude, odkazuje, keďže v demokratickom sriadení nemôže rozkazovať politickým činiteľom, aby pod rúškom bratstva neprevádzalo sa všemožné násilnictvo. (Potlesk.) Nech že si teda zpytuje naša politika svedomie a nech povie uprimne, či sa neprevádzalo a neprevádza toto všemožné násilníctvo na veľkej posviatnej myšlienke autonomie Slovenska a na predstaviteľoch tejže? Čo všetko sa podniklo počas týchto 13 rokov proti autonomii Slovenska? Chceme veriť, že opravdivé bratstvo to bolo, čo slúžilo za pohnútku v ťažení proti autonomii Slovenska a proti jej predstaviteľom, ale nemožné je poprieť, že násilníctvo toho najhoršieho zrna to bolo, čo ťaženie toto fakticky znamenalo. Popierala sa svätosť daného slova a smluveného záväzku (Tak je!), falšovala sa historia o literárnej reči Slovenska, falšovala sa historia osvobodenia národa nášho a založenia spoločného štátu dvoch národov, Čechov a Slovákov. Vykladalo sa širokej verejnosti vždycky to, že len zásada jednotného národa československého vedela doviesť veľmoci k tomu, aby na rumoch monarchie rakúskouhorskej vytvoril sa nový jednotný národný štát. (Hlas: A čo Šrobár?) Prídem k tomu práve.

Pre to sa potom k tomuto prispôsobňovala historia o jednotnom národe československom a o vetvi slovenskej tohože národa československého. Blížilo sa to až k hraniciam fanatizmu, s akým dôrazom sa myšlienka jednoho národa kolportovala v znamení nášho národného oslobodenia na toľko, že sa vyhlasoval za nepriateľa štátu, kto sa priznával k samobytnosti národa slovenského a biľagovaný bol za prívrženca otroctva Slovákov i naďalej, lebo nepripúšťa jednotnosť národa československého, ktorej myšlienke možno predsa jedine ďakovať oslobodenie slovenského národa z otroctva maďarského. A tu prichádza senátor dr Šrobár, horlivý propagátor národnej jednoty československej, a v slávnostnej svojej reči na oslavu 30. októbra 1931 v Bratislave sdeľuje verejnosti svoje rozpomienky na vojnové časy a v týchto spomína, že v r. 1917, keď sa zástupcovia Čechov v parlamente viedenskom už otvorene hlásili k samostatnosti, nikto z nich ani nepomýšľal na pripojenie Slovákov (Čujte!) a hovoril, že len záväzkom daným určitej politickej strane, že jej zo Slovenska bude lifrovať 40 mandátov k posilneniu jej politickej moci v budúcom štáte, dali sa nakloniť k tomu, aby do svojej osvobodzovacej akcie pojali i národ slovenský. Snaha po posilnení svojej politickej moci a nie idea jednotného národa bola teda základom nášho oslobodenia, ktorá sa neskoršie len preto umele sostrojila, aby sa ráznejšie mohla potierať myšlienka autonomie Slovenska. S tým istým cieľom ničily sa existencie hmotné i mravné, útočilo sa na osoby a ustanovizne, podporovala sa nesvornosť, odmeňovala sa zrada, vybičovaly sa náruživosti rozkladné, hľa, toľké to známky násilníctva pod rúškom bratstva! Z výšky prestolu presidentského ostrým zrakom filozofa pozerá na pomery muž veľkých životných zkúseností a v povedomí záväzkov minulosti a bezpodmienečne nútnych predpokladov budúcnosti odkazuje: nech prestane už raz násilníctvo pod rúškom bratstva prevádzané. Vzdelanosť a mravnosť, dva základy demokratickej politiky musia priviesť politických činiteľov k tomu, aby sa uznaly tieto záväzky a nesnažily sa zneužiť slabosti druhej stránky k uvoľneniu záväzkov svojich. A keď by to zodpovedalo pravde - čo ale rozhodne popierame - že by väčšina slovenského národa stavala sa proti autonomii Slovenska, poctivosť a mravnosť rozhodne si vyžaduje splnenie pittsburgskej dohody. (Potlesk.) Násilníctvo môže mať síce úspechy, no veľkú národnú myšlienku autonomie Slovenska neubije nikdy. Rozptyľujú sa už pod rúškom bratstva proti autonomii hádzané vypodozrievania z vlastizrady, čím ďalej tým zreteľnejšie vynáša študium minulosti slovenského národa, že autonomia Slovenska bola vždy magnou chartou jeho či už v rámci veľkomoravskej ríše, či už pod hegemoniou uhorskou, keď jestvovalo Slovensko ako kniežatstvo, alebo v obdobných povstaniach po čas rakúsko-uhorskej monarchie. Nepôsobia už konfesionálne nevraživosti, ktoré sa snažili protivníci autonomie vzbudiť v evangelikoch slovenských, strašiacich nadvládou katolíkov v autonomnom Slovensku. Cez toľkéto očistné ohne násilníctva prešlá autonomia začína oživovať, lebo práve po čas týchto rozpočtových debát každý Slovák sa presvedčuje čo rok to dôraznejšie, že len autonomia Slovenska zabezpečí Slovensku to, čo mu nielen podľa daňového kľúča patrí, lež čo je mu nevyhnuteľne treba k všemožnému pozdvihnutiu jeho. Praha nám nerozumie, Praha nám nechce uznať. Slováci prebuďme sa a spojme sa v znamení svornej lásky k národu svojmu. Autonomie Slovenska, posvietny to symbol národa slovenského v minulosti, stáva sa v týchto bojoch o hospodárske potreby a práva Slovenska jediným východiskom a jediným prostriedkom odčiniť krívdu, zamedziť zanedbávanie Slovenska.

V autonomii Slovenska nevidíme zázračný všeliek na všetky naše bolesti, v autonomii vidíme ale prostriedok a záruku, že sa bude so Slovenskom vecne, spravodlive a podľa skutočnej potreby vždy zachádzať, lebo bude mať moc nad Slovenskom slovenský činiteľ, ktorý má porozumenie a lásku k Slovensku. A tohoto porozumenia a tejto lásky nenachádzame v terajšom centralistickom zariadení, v ktorom ešte i Slováci zaniknú so svojou oddanosťou k Slovensku buď tak, že sa odchýlia od neho, alebo nevedia sa uplatniť ani pri najlepšej vôli. Preto vystupuje dôraznejšie potreba, nútnosť, svrchovanosť a časovosť autonomie Slovenska. Veď predsa nemožno už prehliadať, že sa nerešpektujú ani tak samozrejmé zásady, že slabšieho treba väčšmi podporiť, aby prestala nerovnosť v štáte, ktorý má byť jednoliaty a tak v jednote silný. Nemožno už prehliadať, že sa nevšímajú ani výpočty daňových bremien a výhod zo štátnej pokladnice plynúcich. K tomu totižto, aby sa rešpektovalo, že Slovensko je hospodársky slabšie ako historické zeme, že Slovensko vtedy, keď spolu s Podkarpatskou Rusou tvorí 27 % celého obyvateľstva, keď ide o daňové bremeno, Slovensko a Podkarpatská Rus 15.6 % sa zúčastňuje na nich, kdežto na príjmoch zo štátnej pokladnice len 6.2 %. Keď na Slovensku z 1.735 súkromých železníc nebol poštátnený ani jedon kilometer a preto i pre neprepočítanie tarifov železničnych Slovensko ročitými 45 mil. Kč je obťažené nad historické zeme, keď tieto tak (Výkřiky.) ohromné krivdy predsa nenachádzajú odčinenia, vidieť, že tu pomôže už len vláda, ktorá nebude stáť pod diktátom sobeckej väčšiny (Výkřiky. - Místopředseda dr Lukavský zvoní.), lež poslúchne požiadavku práva ochotne, lebo bude mať k Slovensku porozumenie. Takúto vládu nad Slovenskom možno ale dúfať len vtedy, keď vláda bude postavená na svoje miesto v mene suverenity slovenského národa, v počínaní svojom neodvisle od väčšiny celoríšskej, bude môcť sledovať hlas svojho svedomia a hlas lásky a porozumenia k slovenskému národu.

Nehlasujeme za rozpočtovú predlohu (Výkřiky. - Místopředseda dr Lukavsky zvoní.), lebo prejednávanie rozpočtu je úplne neparlamentárné. Jestli by chcel kto školský príklad pre diktát byrokracie, našiel by ho v našich rozpočtových predlohách, ktoré sa s roka na rok prejednávajú bez toho, že by sa parlamentu dovolilo, čo len maličkú zmenu urobiť na predlohe. Je to potom ale i pravým výsmechom, keď sa hovorí, že výsostným právom parlamentu je odhlasovanie rozpočtu. Je pravda, že k predlohe rozpočtovej môže sa hovoriť, môžu sa podávať i pozmeňovacie návrhy, ale nestalo sa ešte, že by bol aspoň jeden pozmeňovací návrh býval prijatý. A keď sa tento postup robí nielen pri rozpočte lež i pri ostatných predlohách, pri ktorých sa potom už nie diktát byrokracie, lež diktát väčšiny uplatňuje, nech sa potom nikto nediví tomu, že plenárky nášho parlamentu sú bez záujmu a že niet vlastne u nás opozície. A tu zase musím poznamenať, že slávnostné posolstvo pána prezidenta, v ktorom konštatuje, že nám chybí takáto pravá, kritická a tým i spolutvoriaca opozícia, ako ostrá obžaloba padá na náš vládnucí systém vo všeobecnosti a na terajšiu väčšinu zvlášť. (Výkřiky. - Místopředseda dr Lukavský zvoní.)

Zdravý systém, ktorý má opravdu vecný záujem pred očima, všemožne sa stará o to, aby mal opozíciu, a tejto opozícii napomáha v práci tým, že jú rešpektuje, návrhov jej si všíma, aby jej dodával chuti ku kritike. Čo povedať ale o našej väčšine, ktorá v odstavovaní išla tak ďaleko, že ani zastúpenie jej nedopriala v predsedníctve v tejto snemovni, čo je predsa tým najelementárnejším prejavom uznania opozície. Čo povedať o našom vládnucom systéme, ktorý zaviedol prax, ktorá by sa nezdráhala na všetky úrady po republike vypísať upozornenie: Vstup majú len príslušníci vládnucich strán? - Výnimku tvorily by ovšem väznice, berné úrady a kasárne.

Volá sa po potrebe kritickej opozície. Keď máte odhodlanie takúto kritiku sledovať, počínanie jednotlivých vládnych strán alebo vodcov týchže, ako sa somkne proti nemu tajne riadená akcia, ktorá podníkne všetko možné, aby znemožnila a odstranila čo i toho najzaslúženejšieho. Prípad nášho statočnosti, beznáročnosti a žertvovaní za národ a za štát zošedivelého predsedu Hlinku, (Výkřiky: Sláva mu!), je najkrikľavejším prípadom a dôkazom toho, že sa u nás nestrpí opozícia. To isté dokazujú naše neprejednané návrhy, ktoré ležia buď v stole iniciatívneho výboru, alebo sa ďalej vôbec nedostanú, než tam, že boly patričnému výboru prikázané. Zbytočná je opozícia, - hovoria nepovšimnuté jej návrhy, interpelácie a dotazy. Či takéto pokračovanie dokazuje ochotu spolupráce s opozíciou? Myslím, že veľmi správna je diagnoza pre každý vládnucí systém, že aká je vláda, taká je i opozícia; nemohútna vláda k nemohútnosti núti i opozíciu a v tom je dovršenie kritickej situácie nášho parlamentarizmu.

Ináč je tiež príznačné, že volanie po opozícii ozýva sa dnes, keď tá opozícia berie to vážne a dôstojne. V časoch, keď bola tá opozícia hlučná, ktorá lámala a drúzgala stoly v parlamente, keď sa v parlamente ruvalo a zákerne útočilo na spoluposlancov, že i telesné zranenie sa tu prihodilo, a keď toto hrdinské a parlamentárne dielo konali trojnásobní bývalí ministri, vtedy sa po opozícii nevolalo, ani sa postup opozície nekritizoval. Či je snáď v intenciách činiteľov, volajúcich po opozícii, mať a vidieť takúto opozíciu, ktorá narába s takýmito prostriedkami? Sme opozíciou návrhov, interpelácií, dotazov, kritiky vecnej. Podali sme 55 interpelácií, 46 súrnych interpelácií, 40 návrhov, 12 dotazov, asi 650 pozmeňovacích návrhov a rezolúcií a tázal som sa vládnej väčšiny, čo robí s nimi, čo spravila s nimi?

Neodhlasujeme tento rozpočtový návrh, lebo nechceme a nesmieme dať rozpočtové prostriedky takej vláde, ktorá výkonnú moc svoju vykonáva spôsobom straníckym. Stránickosť demoralizuje, šírí a podporuje rozkladné elementy, podkopáva základy štátu. Vláda, ktorá takto účinkuje, nezaslúži si podpory a dôvery, ktorá by sa odhlasovaním tohoto rozpočtu prejavila.

Ťažká táto obžaloba zo straníckosti odznela proti vláde a proti jednotlivým ministerstvám zvlášť už i v rozpočtovom výbore a bol to p. minister školstva dr Dérer, ktorý reagujúc na túto výčitku, žiadal konkrétne sťažnosti a dôkazy o straníckosti ministerstva školstva. Všetky naše dáta, ktoré prinášame o zanedbávaní slovenských záujmov v rozpočtovej predlohe, hovoria o straníckosti národnej. Chcem však p. ministrovi školstva poslúžiť konkrétnymi dátami o straníckosti, menovite ministerstva školstva, ktoré dáta potvrdia naše obvinenie, že ministerstvo školstva po čas jeho ministrovania je stranícke: stranícky sa zaplňujú miesta vedúce v Referáte a riaditeľské po školách, nevybavujú sa naše sťažnosti proti niektorým činiteľom školskej správy podávané, lebo sú straníkmi p. ministra, stranicky sa pokračuje proti nám katolíkom vo veciach školských a náboženských, lebo ministerstvo školstva ovláda duch pokrokársko-neverecký. Márne sa odvolával p. minister dr Dérer v rozpočtovom výbore na to, že na čelo Referátu v Bratislave nemenoval svojho straníka - ačkoľvek by ho bol mohol - lebo skutočnosť to ukazuje, že menovaný prednosta Referátu p. dr Dvorák, z akých príčin neviem, po uplynutí veľmi dlhého času zaujal teprv svoje miesto, na ktorom návštevník referátu veľmi často najde nie p. dr Dvoráka, lež p. Píseckého, ktorý sa vlastne opravdivým prednostom nazýva a o ktorého stranickej príslušnosti k strane p. ministra dr Dérera netreba snáď pochybovať. (Tak je!) Pýtam sa pána ministra, či má vedomosť o tom, ako sa na referáte úraduje? Zavedená je praks, že zápisy do škôl sa prevádzaju koncom školského roku, chvalitebná praks, ktorá má za účel, aby započatie školského roku nebolo odďaľované technickými prípravami, aby sa mohly zavčas povoľovať nové odbočky a potrebné premiestnenie učiteľských síl, tak aby školské vyučovanie 1. septembra sa mohlo vskutku počať. Čo sme ale videli začiatkom septembra tohoto roku? Žiadosti o povolenie nových pobočiek ešte i teraz sú nevybavené, nikto sa nepostaral o to, aby potrebný počet učiteľov bol už na mieste. Tak to vyzeralo, ako by bol referát cez celé 2 mesiace spal, alebo celý vonkoncom na dovolenej býval. Že sa školský rok riadne započať nemohol, kto snáša za to zodpovednosť? Že mnohé školy až celé 2 mesiace ztratily, vie o tom pán minister? O likvidovaní učiteľských platov, menovite novoustanovených učiteľov a o likvidovaní katechetských honorárov celé legendy by sa mohly prednášať. Vie o tom pán minister? (Výkřiky posl. dr Ravasze.)